Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_7CoE-16-2023.pdf
PDF · 103.54 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoE/16/2023
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Maruščáka a členov senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Jany Dudíkovej, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený Advocate s.r.o., advokátskou kanceláriou, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému: A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C. XXX/X, B., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60, pod sp. zn. EX 8745/12, v konaní o vymoženie 456,72 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II č.k. 38Er/2449/2012-52 zo dňa 24.11.2022 takto
rozhodol:
Potvrdzuje uznesenie.
Účastníkom konania nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II ako súd prvej inštancie uznesením označeným v záhlaví exekúciu zastavil.
2. V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že oprávnený sa podaným návrhom na vykonanie exekúcie dňa 15.5.2012 domáhal u súdneho exekútora vykonania exekúcie voči povinnému za účelom vymoženia jeho pohľadávky, a to na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave, č.k. SR 09040/11 zo dňa 22.9.2011. Dňa 24.7.2012 doručil súdny exekútor súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Uznesením Okresného súdu Košice II, č. k. 38Er/2449/2012-10 zo dňa 2.8.2012 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnutá. Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 26.6.2013, č. k. 16CoE/22/2013-30 zrušil uznesenie Okresného súdu Košice II, č. k. 38Er/2449/2012-10 zo dňa 2.8.2012 a vrátil vec na ďalšie konanie. Dňa 3.2.2016 doručil súdny exekútor súdu doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie oprávneného podľa § 243f Exekučného poriadku, ktoré bolo doručené do sídlo súdneho exekútora dňa 21.1.2016. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 39 ods. 4, §243f ods.1,3,5,6 Exekučného poriadku a na základe citovaných zákonných ustanovení prijal záver, že lehota na doplnenie návrhu oprávneného začala plynúť deň po uverejnení zákona v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, t. j. dňa 24.12.2015 a uplynula dňa 22.1.2016. Novelizované znenie Exekučného poriadku určilo oprávnenému povinnosť doplniť návrh na vykonanie exekúcie v začatých exekúciách, v ktorých sa uplatňuje nárok zo zmenky. Zákonodarca sledoval touto novelou zvýšenú ochranu spotrebitelia, pričom dôkazné bremeno na preukázanie, či v danej veci bol alebo nebol hospodársky dôvod vydanej zmenky, spotrebiteľský vzťah medzi účastníkmi konania, preniesol na oprávneného. V zmysle § 243f ods. 1 v spojení s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku bol oprávnený povinný predložiť súdu do 22.1.2016 doplnenie návrhu, a to spolu s pripojenými listinnými dôkazmi. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky v uznesení č. k. II. ÚS 774/2016-7, zo dňa 27.10.2016, podľa ktorého: „Hoci ustanovenie § 243f ods. 1 Exekučného poriadku výslovne neurčuje, komu bolo potrebné v ustanovenej lehote doručiť doplnenie návrhu na
vykonanie exekúcie (či exekučnému súdu, alebo súdnemu exekútorovi), z napadnutého uznesenia vyvoditeľný právny záver okresného súdu, že návrh bolo potrebné doplniť priamo exekučnému súdu, považuje ústavný súd za ústavne udržateľný, a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že predmetné zákonom požadované doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie slúžilo vo vymedzených prípadoch na posúdenie prípustnosti ďalšieho pokračovania exekúcie, o ktorej bol oprávnený rozhodnúť výlučne exekučný súd, a nie súdny exekútor (§ 243f ods. 6 Exekučného poriadku). Aj preto bolo tiež vecou náležitej odbornej starostlivosti a predvídavosti samotnej sťažovateľky, k predmetu činnosti ktorej patrí aj vymáhanie pohľadávok, aby doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v konkrétnej veci doručila v zákonnej lehote aj príslušnému exekučnému súdu, nielen poverenému súdnemu exekútorovi.“ (podobne uznesenie Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 752/2016-7 zo dňa 8.11.2016 a č. k. III. ÚS 564/2016-12 zo dňa 13. 9. 2016). S prihliadnutím na uvedenú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky súd prijal záver, že doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie mal oprávnený doručiť v lehote do 22.1.2016 priamo na súd, a nie na sídlo exekútorského úradu povereného súdneho exekútora, ktorý doplnenie návrhu potom postúpil súdu. Ustanovenie § 243f ods. 1 Exekučného poriadku je kogentného charakteru a v prípade jeho nedodržania to má obligatórne za následok zastavenie exekúcie podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku. Právnym následkom konania oprávneného, kedy doplnený návrh najskôr doručil na sídlo exekútora, ktorý bol následne exekútorom postúpený na súd po lehote ustanovenej zákonom, je nutnosť konštatovania súdu o tom, že návrh na vykonanie exekúcie nebol doplnený v lehote podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku, súd tak nemal inú možnosť ako exekúciu podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku zastaviť. Súd prvej inštancie pre úplnosť uviedol, že v zmysle § 233a Exekučného poriadku v spojení s § 1 zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK“) v danom prípade jedná o tzv. „starú exekúciu“, nakoľko bola v zmysle § 243f ods. 3 Exekučného poriadku exekúcia zo zákona odložená, neuplynula tak rozhodná doba podľa § 3 ods. 1 ZoUNEK, a táto sa predlžuje v zmysle § 4 ods. 1 ZoUNEK. Z uvedeného dôvodu súd nepostupoval podľa ustanovení ZoUNEK a aplikoval ustanovenia Exekučného poriadku. K poučeniu o opravných prostriedkoch uviedol, že z dikcie § 9a ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že v konaní podľa Exekučného poriadku sa primerane použijú ustanovenia CSP, ak to nevylučuje povaha veci. Exekučný poriadok nemá vlastnú právnu úpravu odvolacieho konania, preto sa v exekučnom konaní aplikuje právna úprava obsiahnutá v § 355 a nasl. CSP. Podľa § 355 ods. 2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa. V tomto ustanovení je obsiahnuté všeobecné pravidlo prípustnosti odvolania proti uzneseniu, z ktorého vyplýva, že odvolanie je prípustné len vtedy, ak to zákon výslovne pripúšťa. Taxatívny výpočet uznesení je obsiahnutý v § 357 CSP. Exekučné konanie je upravené v Exekučnom poriadku, ktorý je vo vzťahu k CSP v pozícii lex specialis, z čoho logicky vyplýva, že niektoré uznesenia, typické pre exekučné konania, nie sú zahrnuté v § 357 CSP, pretože v klasickom sporovom konaní sa nevyskytujú. Rozhodujúce preto podľa § 355 ods. 2 CSP bude, či odvolanie pripúšťa Exekučný poriadok. Pri zastavení exekúcie podľa § 243f ods. 5 Exekučný poriadok odvolanie (na rozdiel od iných typov uznesení napr. podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h), k) až m) Exekučného poriadku) nepripúšťa, preto v zmysle § 355 ods.2 CSP platí, že odvolanie proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné. (viď uznesenie Krajský súd Banská Bystrica, sp. zn. 1CoE/164/2018). O trovách exekúcie si súd prvej inštancie vymienil rozhodnúť samostatným uznesením.
3. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň žiadal úhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania.
4. Oprávnený namietal, že má za to, že tunajší súd nesprávnym procesným postupom mu odoprel právo na spravodlivý proces, a to tým, že v poučení uznesenia ho nesprávne poučil, že proti uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Podľa § 355 ods. 2 CSP „Proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa.“ Podľa § 357 písm. a) CSP „Odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o zastavení konania“. Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len ,,Exekučný poriadok“) v § 58 ods. 5 obsahuje osobitnú úpravu prípustnosti opravného prostriedku proti rozhodnutiam o zastavení exekúcie: ,,Proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h), k) až m) je prípustné odvolanie.“. V zmysle citovaných ustanovení zákona s určitosťou vyplýva, že predmetné uznesenie nie je vyňaté spod výpočtu rozhodnutí, proti ktorým je prípustný opravný prostriedok, preto je nepochybné, že proti uzneseniu je prípustné odvolanie. Odvolanie podal z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm d), f), h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Oprávnený považuje napadnuté uznesenie za nepreskúmateľné. V súlade s § 220 ods. 2
CSP mal súd v odôvodnení uznesenia stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal. Súd dbá, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo presvedčivé. Odôvodnenie predmetného uznesenia však tieto zákonom stanovené podmienky nespĺňa. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych opravných prostriedkov. Oprávnený sa nestotožňuje s názorom konajúceho súdu vyjadrenom v odôvodení rozhodnutia. Oprávnený poukazuje na skutočnosť, že predmetné exekučné konanie je vedené voči povinnému, pričom hlavný kauzálny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským, nakoľko zmluva ktorú povinný uzatvoril bola zmluva uzavretá podľa § 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len ako „Obchodný zákonník“ v príslušnom gramatickom tvare). V zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka má Zmluva povahu absolútneho obchodu. Predmetná skutočnosť musí byť známa súdnemu exekútorovi, ako aj súdu, ktorému podal súdny exekútor žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nakoľko oprávnený rozhodujúce skutočnosti uviedol už v návrhu na vykonanie exekúcie a zároveň uvedené vyplýva aj zo samotného exekučného titulu. Oprávnený poukázal na to, že novela Exekučného poriadku týkajúca sa doplnenia návrhov na vykonanie exekúcie v exekučných konaniach, ktoré sa vykonávajú na podklade zmenky, sa vzťahuje na konania voči povinným, ktorí sú spotrebiteľmi. Vzhľadom k uvedenému oprávnený má za to, že predmetné ustanovenia na dané exekučné konanie nemôžno aplikovať, keďže hlavný kauzálny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským. Pokiaľ by sa súd druhej inštancie neuspokojil s vyššie uvedenou argumentáciou oprávnený zároveň poukázal na skutočnosť, že už k samotnému návrhu na vykonanie exekúcie priložil nielen exekučný titul a zmenku, na základe ktorej bol v exekučnom titule oprávnenému priznaný nárok, ale aj zmluvu o úvere, splatenie ktorého zmenka zabezpečovala. Oprávnený má za to, že rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným, vrátane dôkazov, ktoré ich osvedčujú boli súčasťou exekučného spisu tak, ako na to upozornil exekučný súd v doplnení návrhu na vykonanie exekúcie. Preto má za to, že si svoju povinnosť, ktorá vyplýva z ustanovenia § 243f ods. 1 v spojení s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku splnil.
5. Vyjadrenia k odvolaniu podané neboli.
6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej lehote, preskúmal uznesenie podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
7. V posudzovanom prípade sa exekučné konanie začalo dňa 15.5.2012, kedy bol do zápisnice pred súdnym exekútorom spísaný návrh na vykonanie exekúcie. Podľa § 243h zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
8. Podľa § 9a zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom do 31.03.2017 (ďalej len Exekučný poriadok), ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
9. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 prvej vety CSP).
10. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
11. Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že oprávnený a povinný uzavreli dňa 14.7.2010 Zmluvu o úvere, podľa ktorej oprávnený poskytol povinnému úver a povinný ako dlžník v zmluve prehlásil, že finančné prostriedky sú mu poskytnuté na výkon zamestnania. Nároky z tejto Zmluvy o úvere boli
zabezpečené neúplnou zmenkou (blankozmenkou) vystavenou dňa 14.7.2010. Nakoľko si povinný svoj záväzok riadne a včas nesplnil, čím sa dlh stal splatný v celku a v zmysle Dohody o vyplnení zmenky, oprávnený vyplnil zmenku povinného o sumu a dátum začiatku úročenia a tá bola následne predložená povinnému na zaplatenie. Napriek výzve povinný svoj dlh neuhradil, preto následne oprávnený pristúpil k uplatneniu svojich práv cestou rozhodcovského konania v zmysle rozhodcovskej doložky, ktorá je obsahom Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré podmienky sú súčasťou Zmluvy o úvere. V rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave, bol vydaný dňa 22.9.2011 rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 09040/11. Označený rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom v tomto konaní. Z výpisu z Obchodného registra vedeného Okresným súdom Bratislava I odvolací súd zistil, že oprávnený je právnickou osobou, ktorá má v predmete činnosti poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, teda je oprávnený poskytovať spotrebiteľské úvery.
12. Podľa § 52 ods. 1,2,3,4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
13. Podľa § 53 ods. 1,2,3,4 písm. r) Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
14. Podľa § 53 ods.5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
15. Podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku účinného od 23.12.2015, v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4 je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona.
16. Podľa § 243f ods. 2 Exekučného poriadku, na exekučné konania podľa odseku 1, v ktorých do účinnosti tohto zákona nebolo rozhodnuté o žiadosti o udelenie poverenia sa ustanovenia § 39 ods. 4 a § 40 použijú rovnako.
17. Podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku, v návrhu na vykonanie exekúcie na podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou oprávnený opíše aj rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným. Skutočnosti podľa prvej vety je povinný opísať aj oprávnený, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov. K návrhu na vykonanie exekúcie sa pripoja dôkazy, ktoré tieto skutočnosti osvedčujú.
18. Podľa § 243f ods.5 Exekučného poriadku, ak oprávnený návrh na vykonanie exekúcie nedoplní v lehote podľa odseku 1, súd exekúciu zastaví.
19. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že Zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania je spotrebiteľskou zmluvou, pretože sú naplnené zákonné znaky
spotrebiteľského úveru vyplývajúce z ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere. Námietku oprávneného o tom, že zmluva bola uzatvorená podľa § 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov nie je dôvodná. Vopred dodávateľom (oprávneným) naformulované vyhlásenie o poskytnutí finančných prostriedkov na účel „zamestnania“, považuje odvolací súd za formalistický pokus prostredníctvom vopred pripraveného vyhlásenia na predformulovanom tlačive vylúčiť tento záväzkovoprávny vzťah spod pôsobnosti zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že zmluvu o úvere uzatvárala povinná ako fyzická osoba, pričom z nej nevyplýva, že pri jej uzatváraní konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom oprávnený pri jej uzatváraní konal v rámci svojej obchodnej činnosti. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Z uvedeného je zrejmé, že vzťah medzi oprávneným a povinným je vzťahom spotrebiteľským. Odvolací súd má za to, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol skutočne poskytnutý povinnému na výkon jeho podnikania, ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku, čiže oprávneného. Oprávnený však žiadnym spôsobom nepreukázal, že úver má nespotrebiteľský charakter a bol povinnému poskytnutý na takýto účel. Teda súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie týkajúce sa doplnenia návrhu na vykonanie exekúcie v exekučných konaniach, nakoľko ide o konanie vykonávané na podklade zmenky voči povinnej, ktorá je spotrebiteľkou.
20. Oprávnený ďalej namietal, že napriek tomu, že vzhľadom na rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu oprávneného s povinným sa na dané exekučné konanie ustanovenie o doplnení návrhov na vykonanie exekúcie nemalo aplikovať, svoju povinnosť vyplývajúcu z § 243f ods. 1 v spojení s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku si splnil. Odvolací súd aj túto námietku oprávneného považuje za nedôvodnú, nakoľko z predloženého exekučného spisu je zrejmé, že podanie oprávneného označené ako doplnenie návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie v zmysle § 243j ods. 1 Exekučného poriadku nebolo v zákonnej lehote doručené súdu, ale bolo doručené len súdnemu exekútorovi, ktorý to následne postúpil súdu dňa 3.2.2016. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie správne vychádzal zo záveru Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreného v jeho rozhodnutí pod sp. zn. II. ÚS 774/2016, v ktorom konštatoval, že návrh na doplnenie exekúcie bolo potrebné doplniť priamo exekučnému súdu. Za správny preto treba považovať záver súdu, že ak oprávnený doplnenie návrhu nedoručil súdu v lehote do 22.1.2016, t.j. do 30 dní po uverejnení zákona v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (dňa 24.12.2015), nedoplnil návrh v zákonom stanovenej lehote, preto správne súd prvej inštancie podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku konanie zastavil.
21. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že nie sú dané oprávneným uvádzané odvolacie námietky spočívajúce v nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie, preto odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. Odvolací súd má za to, že odôvodnenie uznesenia súdu prvej inštancie je dostatočne presvedčivé a s jeho závermi sa stotožňuje, preto v zmysle § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.
22. Odvolací súd však dodáva, že námietka oprávneného týkajúca sa poučenia o nemožnosti podať opravný prostriedok proti uzneseniu súdu prvej inštancie o zastavení exekúcie podľa § 243f ods.5 Exekučného poriadku, je dôvodná. Odvolací súd poukazuje na § 9a ods. 1 Exekučného poriadku, ktorý ustanovil, že ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa Exekučného poriadku sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, pričom podľa § 357 písm. a) CSP odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o zastavení konania. Odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je takýmto rozhodnutím o zastavení konania a na tom, že je proti nemu prípustné odvolanie, nemení nič ani to, že ide o uznesenie v exekučnom konaní, keďže od 1.7.2016 niet takej normy, podľa ktorej odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu v exekučnom konaní, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.. II.ÚS 511/2022 zo dňa 15.3.2023). K odvolaniu oprávneného proti uzneseniu súdu prvej inštancie o zastavení konania, odvolací súd preto pristupoval ako k odvolaniu prípustnému a preskúmal oprávneným uplatnenú odvolaciu argumentáciu. Následne dospel odvolací súd k záveru o vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie.
23. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorých právo na náhradu trov odvolacieho konania má úspešná strana, v danom prípade
povinná, ktorej však v súvislosti s odvolacím konaním trovy nevznikli, preto odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania účastníkom konania nepriznal.
24. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom v pomere hlasov 3: 0 (ustanovenie § 393 ods. 2 druhej vety CSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).