Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_8CoE-64-2013.pdf
PDF · 119.33 KB
Case nature
Subarea
8CoE/64/2013
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom W., ul. N. č. XX, vo veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného splnomocneným zástupcom JUDr. Martinom Máčajom, advokátom, so sídlom W., ul. F. č. XX, proti povinnému: F. E., nar. XX. XX. XXXX bytom Q. F. č. XX, pre vymoženie sumy 770,99 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 5. decembra 2012 č. k. 10Er/2376/2012-13, takto
rozhodol:
uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením zo dňa 05. 12. 2012 č. k. 10Er/2376/2012-13, vydaným vyšším súdnym úradníkom, žiadosť súdneho exekútora na vykonanie exekúcie zamietol.
Súd konštatoval, že pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým sa dňa 25. 09. 2012 začalo exekučné konanie pod sp. zn. EX 2218/12 na vymoženie pohľadávky vo výške 770,99 eur s príslušenstvom, priznanej rozhodnutím JUDr. Miroslava Ráca, rozhodcu Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, sp. zn.: SR 05305/11 zo dňa 12. 07. 2011 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“).
Exekučný súd v zmysle ust. § 44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ich súlad resp. rozpor so zákonom a dospel k záveru, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia nemožno vyhovieť.
Z pripojených listín, najmä rozhodcovského rozsudku, zmluvy o úvere a rozhodcovskej zmluvy zistil, že oprávnený a povinný uzavreli dňa 18. 06. 2010 Zmluvu o úvere, variabilný symbol (č. zmluvy) 202900302, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 300 eur, ktorý sa povinný zaviazal splatiť v 12 mesačných splátkach po 49,00 eur počnúc dňom 22. 07. 2010. Spolu s uzatvorením zmluvy o úvere bola dňa 18. 06. 2010 uzatvorená medzi oprávneným a povinným rozhodcovská zmluva ktorá, upravuje riešenie sporov z uzatvorenej zmluvy o úvere. Povinný bol v omeškaní so splátkami úveru, preto oprávnená vyplnila dňa 07. 02. 2011 zmenku na sumu 728,19 s dátumom začiatku úročenia dňa 24. 03. 2011 a táto bola povinnému predložená na zaplatenie dňa 14. 02. 2011. Nakoľko povinný svoj dlh neuhradil riadne a včas podal oprávnený podľa rozhodcovskej zmluvy na rozhodcovskom súde žalobu.
Podľa súdu zmluva o úvere uzatvorená medzi účastníkmi konania je spotrebiteľskou zmluvou. Zmluva, ktorá bola podkladom pre vydanie exekučného titulu napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy predvídané v ustanoveniach § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ide o osobitný druh zmluvy, pri ktorej spotrebiteľ
nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah, bez ohľadu na to, podľa akého právneho predpisu sa zmluva uzavrela. Zmluvnými stranami sú dodávateľ, spoločnosť Pohotovosť s.r.o., ktorej predmet činnosti je aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, teda koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd považoval za preukázané, že povinný má v danom vzťahu vzniknutého z uzavretej zmluvy o úvere postavenie spotrebiteľa, keďže ide o poskytnutie finančných prostriedkov fyzickej osobe - nepodnikateľovi. Uvedenému záveru zodpovedá aj prehlásenie dlžníka v zmluve o úvere o tom, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon zamestnania. Prípadná klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka, alebo označenie zmluvy o úvere ako absolútneho obchodu podľa Obchodného zákonníka teda nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, medzi ktoré patria aj ustanovenia § 52 a nasledujúce, týkajúce sa ochrany spotrebiteľa.
Keďže súd dospel z predložených listín k záveru, že povinný má vo vzťahu z uzatvorených zmlúv o pripojení postavenie spotrebiteľa, za použitia všeobecného interpretačného ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka, týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv, je namieste pri pochybnostiach (ktoré by ev. mohol vniesť oprávnený) o obsahu zmlúv výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, čím treba dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že povinný (dlžník) koná pri uzatváraní a plnení z uzatvorenej zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti ťaží toho, kto bude tvrdiť takúto výnimku.
Z povahy zmluvných strán, predmetu podnikateľskej činnosti oprávneného a v konečnom dôsledku aj z obsahu zmluvy je zrejmé, že ide o spotrebiteľskú zmluvu o plnení z ktorej rozhodol rozhodcovský súd. Za takéhoto stavu musel exekučný súd podrobiť túto zmluvu súdnej kontrole, či sa nenavrhuje vymáhať plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky.
Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy (aj keď je v Občianskom zákonníku pomenovaná), ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre ktorú najmä Občiansky zákonník, ale aj iné právne predpisy, ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť, tzv. neprijateľné podmienky na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromno-právnych vzťahoch a je základným inštitútom tzv. spotrebiteľského práva. Povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Občiansky zákonník zaručuje spotrebiteľom, odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Občiansky zákonník sa snaží nerovnováhe v právnom pomere medzi spotrebiteľom a dodávateľom zabrániť a v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka preventívne predpisuje, aké ustanovenia nesmie obsahovať spotrebiteľská zmluva. Základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t. j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Značnú nerovnováhu je možné vysvetľovať ako právne postavenie spotrebiteľa, ktoré mu nedovoľuje, alebo značne obmedzuje uplatňovanie nárokov, prostredníctvom ktorých sa domáha riadneho plnenia zo zmluvy, nápravy už prijatého plnenia alebo ktoré sa týkali možnosti odstúpenia od zmluvy. Vzhľadom na obsah § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú absolútne neplatné, a teda nie je potrebné, aby sa ich neplatnosti spotrebiteľ dovolával. Ochrana, ktorú poskytuje Občiansky zákonník spotrebiteľom, umožňuje aj exekučnému súdu preskúmať spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku aj vtedy, ak spotrebiteľ nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. Neplatnosť takejto podmienky však nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy, pokiaľ túto podmienku možno oddeliť od ostatných náležitostí zmluvy. V ustanovení § 53 ods. 4 Občiansky zákonník obsahuje demonštratívny výpočet ustanovení v spotrebiteľských zmluvách, ktoré zákonodarca považuje za neprijateľné podmienky a ktoré môže a má dopĺňať judikatúra súdov, ktorá by mala vziať do úvahy i znenie a duch smernice 93/13/EHS. Cieľom takejto úpravy je dosiahnuť, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali a aby mali odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.
Medzi absolútne neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve zaraďuje Občiansky zákonník v § 53 ods. 4 písm. r/ aj ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Rozhodcovská zmluva ktorá, upravuje riešenie sporov z uzatvorenej zmluvy zo dňa 18. 06. 2010 upravuje riešenie sporov tak, že: všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere č. 202900302 uzatvorenej dňa 18. 06. 2010 vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmeniek zabezpečujúcej uvedenú úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené:
a) pred Stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na Stálom rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu,
b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).
Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi Stáleho rozhodcovského súdu založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu.
Dôsledkom rozhodcovskej zmluvy je, že spotrebiteľovi je odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom vo všetkých prípadoch, ak oprávnený podá voči nemu žalobu na vopred ňou vybranom rozhodcovskom súde. Spotrebiteľovi je tak odopretá možnosť brániť svoje práva vo všetkých sporoch, v ktorých sa domáha svojich práv v rozhodcovskom konaní dodávateľ. Znenie rozhodcovskej doložky neodporuje síce doslovnému zneniu zákonného ustanovenia (pozri vetu „pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde“), avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza (in fraudem legis). O obchádzanie zákona ide vtedy, ak je právnym úkonom dohodnuté niečo, čo síce nie je so zákonom v priamom rozpore, avšak svojimi dôsledkami sleduje cieľ, aby zákon nebol dodržaný (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. Pl. ÚS 16/95 zo dňa 24. 05. 1995). Obchádzanie zákona spočíva vo vylúčení právne záväzného pravidla správania sa zámerným použitím prostriedkov, ktoré samy osebe nie sú zákonom zakázané, v dôsledku čoho sa nastolený stav javí z hľadiska pozitívneho práva ako nenapadnuteľný. Konanie in fraudem legis predstavuje postup, keď sa niekto chová formálne podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou zakázaný alebo nepredvídaný a nežiaduci (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 314/07 zo dňa 16. 12. 2008). Rozhodcovská zmluva núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu vo všetkých prípadoch ak bude vystupovať na strane žalovaného a vzdať sa tak ústavného práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom, ak sa dodávateľ bude voči spotrebiteľovi domáhať svojich práv pred rozhodcovským súdom. Rozhodcovský súd je súkromnoprávnym orgánom, ktorý neoplýva atribútmi nositeľa verejnej moci. Aj keď v danom prípade predložil oprávnený tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna. Pokiaľ má povinný - spotrebiteľ postavenie žalovaného, tak v prípade žaloby na rozhodcovskom súde si už nemôže zvoliť všeobecný súd. Vychádzajúc zo znenia rozhodcovskej zmluvy je zrejmé, že oprávnený (dodávateľ) už od počiatku sleduje jej koncipovaním riešenie prípadných sporov rozhodcovským súdom za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa.
Podľa súdu rozhodcovská zmluva nie je individuálne dojednaná, nakoľko v ustanovení § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka je zakotvená vyvrátiteľná právna domnienka, že každá zmluva medzi spotrebiteľom a dodávateľom sa nepovažuje, pokiaľ nie je poskytnutý dôkaz opaku, za dojednanú individuálne, ale sa považuje za zmluvu štandardnú. Túto domnienku nie je povinný vyvracať spotrebiteľ ani súd ale dodávateľ. Rovnako čl. 4 smernice 93/13/EHS zakotvuje, že keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že zmluvnú podmienku dojednal individuálne, dôkaz tohto tvrdenia zaťažuje predajcu alebo dodávateľa. Je teda na dodávateľovi (oprávnenom) preukázať exekučnému súdu, že spotrebiteľ (povinný) mohol odmietnuť uzavretie rozhodcovskej zmluvy bez toho, aby to malo pre neho nepriaznivý
následok spočívajúci v neposkytnutí peňažných prostriedkov od dodávateľa. Aj v ustanovení § 4 ods. 3 tretej vety zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zák. SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov je ustanovený zákaz viazať poskytnutie služby na poskytnutie inej služby. Dodávateľ teda nesmie podmieňovať uzavretie zmluvy o úvere uzatvorením rozhodcovskej zmluvy. S prihliadnutím na dodávateľa, ktorý používal čl. II rozhodcovskej zmluvy takmer v rovnakom znení ako súčasť svojich všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorý sa domáha svojich práv voči spotrebiteľom takmer výlučne v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Trnavská cesta 70, 821 02 Bratislava, IČO: 35 922 761 a na znenie § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka zaťažuje dodávateľa preukázať, že spotrebiteľovi by boli poskytnuté peňažné prostriedky aj v prípade odmietnutia uzavretia rozhodcovskej zmluvy.
Súd v danom prípade nemal pochybnosť o tom, že rozhodcovská zmluva ako súčasť uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy je v rozpore so znením § 53 ods. 4 písmeno r/ Občianskeho zákonníka, ktoré obchádza, čo má za následok absolútnu neplatnosť predmetného zmluvného dojednania, na čo musí súd prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo).
Absolútne neplatné právne úkony sa považujú za existujúce, ale neplatné, takže pre vady, s ktorými zákon takúto neplatnosť spája, z nich pre účastníkov ani pre tretie osoby nevznikajú právne následky. Pre absolútnu neplatnosť je ďalej charakteristické, že nastáva priamo zo zákona (ex lege), bez toho, aby sa musel najprv ich následkov dovolávať niektorý z účastníkov súd, ev. iný orgán, prihliada k takejto neplatnosti z úradnej povinnosti (ex offo), čo do doby pôsobí absolútna neplatnosť od začiatku (ex tunc), t.j. úkon je neplatný od okamžiku svojho vzniku (z nálezu Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. II. ÚS 91/1998 zo dňa 16. 09. 1998).
Oprávnenie rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť spor medzi účastníkmi sa zakladá práve rozhodcovskou zmluvou (doložkou). Ak súd v exekučnom konaní skúma platnosť rozhodcovskej doložky, zaoberá sa tým, či exekučný titul vydal orgán na to oprávnený, rovnako ako by to skúmal v prípade iných exekučných titulov uvedených v § 41 Exekučného poriadku. Predpokladom na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia po materiálnej aj formálnej stránke. K týmto predpokladom súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou predpokladov na vykonateľnosť exekučného titulu je, že exekučný titul bol vydaný orgánom na vydanie takéhoto rozhodnutia príslušným. Ak rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, ktorý v exekučnom konaní nie je možné vykonať, nakoľko nejde o akt štátnej správy, resp. verejnej moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval (z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 20/2008 zo dňa 22. 04. 2009).
Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu dospel k názoru, že je vydaný v rozpore so zákonom, a preto v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Na záver uviedol, že po právoplatnosti tohto rozhodnutia v zmysle ust. § 44 ods. 3 Exekučného poriadku rozhodne o zastavení a trovách exekučného konania.
Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie oprávnený prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu, ktorý navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vrátiť vec súdu I. stupňa na ďalšie konanie.
V prvom rade vytýkal súdu, že vec nesprávne právne posúdil (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Oprávnený mal za to, že exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok a v jeho nadväznosti zákon o rozhodcovskom konaní. V prejednávanej veci totiž okrem ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku na zistený skutkový stav aplikoval aj ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákona o rozhodcovskom konaní“).
Podľa oprávneného ust. § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní síce upravuje povinnosť exekučných súdov zastaviť exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok ukladá povinnosť, ktorá odporuje dobrým mravom, ale mal za to, že citované ustanovenie súd nesprávne aplikoval. Exekučný súd v konaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie z predložených podkladov (exekučný
titul, žiadosť o udelenie poverenia a návrh na vykonanie exekúcie) posudzuje exekučný titul z formálnej a materiálnej stránky.
Formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu (v prejednávanej veci rozhodcovský rozsudok) tak ako ich vyžaduje ust. § 34 zákona o rozhodcovskom konaní.
Preskúmavaním materiálnej stránky zisťuje exekučný súd, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu (dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi). Oprávnený bol názoru, že v rámci preskúmavania exekučného titulu po materiálnej stránke, nemôže exekučný súd skúmať samotné rozhodcovské konanie, nakoľko samotné ustanovenie, o ktoré sa opiera súd v napadnutom uznesení, stanovuje podmienku na zastavenie exekúcie tak, že rozhodcovský rozsudok a nie rozhodcovské konanie zaväzuje k niečomu nedovolenému. Exekučný súd sa tak v rámci materiálneho prieskumu musí obmedziť len na skúmanie výroku exekučného titulu (odôvodnenie nemôže zaväzovať účastníkov konania). Splnenie podmienok zastavenia exekúcie, t.j. zaväzovať k niečomu objektívne nemožnému, právom nedovolenému alebo k niečomu čo je v rozpore s dobrými mravmi, však musí mať povahu zjavného nedostatku exekučného titulu (keďže nemôže vyplývať z vady konania ako je odôvodnené vyššie).
V prípade, ak súd na zistený skutkový stav veci aplikoval ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní spôsobom právneho posúdenia správnosti výroku rozhodcovského súdu, ukrátil tým strany exekučného konania práv, ktoré im priznáva zákon o rozhodcovskom konaní alebo Občiansky súdny poriadok, a to hlavne právo na prejednanie veci pred príslušným súdom. Strana exekučného konania sa takto môže vyjadriť k zisteniam exekučného súdu až v odvolaní podanom proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Civilné konanie je však konaním dvojinštančným a postupom súdu v napadnutej veci došlo k pozbaveniu účastníka konania jeho základných práv, a to práva na prejednanie veci. Súd v tomto prípade rozhodoval o otázke, ktorá je kvalitatívne náročnejšia ako otázky, ktoré sa riešia v exekučnom konaní bez toho, aby mu na to Exekučný poriadok poskytol legislatívny rámec. Postupom súdu v tejto veci a jeho výkladom ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov (podľa ust. § 40 citovaného právneho predpisu) exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní.
Ďalej oprávnený vytýkal súdu, že došlo k inej vade, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Touto procesnou vadou v tomto zmysle je aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Súd musí v odôvodnení rozhodnutia uviesť, ktoré skutočnosti potrebné pre rozhodnutie vo veci pokladal za preukázané a ktoré naopak preukázané v konaní neboli. Zároveň musí uviesť, ktoré skutočnosti potrebné pre rozhodnutie považoval za rozhodujúce.
V prípade na založení založenia rozhodnutia súdu na rozpore exekučného titulu s objektívnym právom (in concreto spotrebiteľskými zmluvami) musí súd podľa oprávneného náležite odôvodniť na základe akých vykonaných dôkazov dospel k názoru, že právny vzťah je vzťahom spotrebiteľským. Podľa oprávneného súd v napadnutom uznesení sa obmedzil len na konštatovanie, že posudzovaný právny vzťah je vzťahom spotrebiteľským bez toho, aby prihliadal a vo svojom rozhodnutí náležité odôvodnil splnenie podmienok stanovených právnym poriadkom na jeho vznik (spotrebiteľského vzťahu). Súd tak neposudzoval danosť existencie podmienok spotrebiteľského vzťahu stanovených v hypotéze príslušnej danej normy (in concreto ust. § 52 Občianskeho zákonníka). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje postup konajúceho súdu, na základe ktorého dospel k záveru o aplikácii zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd sa v konaní vôbec nezaoberal so splnením podmienok pre vznik spotrebiteľského vzťahu, t. j. existencia spotrebiteľa a dodávateľa. Súd nezohľadňoval a v tomto zmysle ani nevykonával dokazovanie (na dokazovanie ani v exekučnom konaní nemá priestor) o skutočnostiach svedčiacich o závere k akému dospel. Rozhodnutie súdu je takto založené na konštatovaní, ktoré nie je možné preskúmať pre nedostatok dôvodov v odvolacom konaní.
Podľa oprávneného na uvedený prípad nie je prípustné aplikovať ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Aplikáciou ust. § 54 Občianskeho zákonníka, ktorú použil konajúci súd možno dospieť k záveru, že každý občianskoprávny vzťah, v ktorom vystupuje fyzická osoba je zároveň vzťahom spotrebiteľským, lebo v pochybnostiach či sa jedná o spotrebiteľsky vzťah alebo nie je nutné sa prikloniť k záveru o existencii vzťahu spotrebiteľského. Súd však musí pri posúdení vzťahu ako spotrebiteľského mať napevno ustálené, že fyzická osoba, ktorá uzatvára zmluvu na predtlačenom formuláci je v
skutočnosti spotrebiteľom. Uvedené do dôsledkov, súd musí mať napevno zistené, že sa úver netýka jeho podnikateľskej činnosti alebo výkonu povolania a že fyzická osoba nemala reálnu možnosť ovplyvniť obsah zmluvy. Súd sa však týmito závermi neriadil a v tomto smere žiadne dokazovanie nevykonával.
Ďalej bol oprávnený toho názoru, že keď exekučný súd posudzoval exekučný titul aj z jeho vecnej a právnej stránky - teda vykonával dokazovanie ohľadne nesúladu exekučného titulu zo zákonom. Z uvedeného však vyplýva, čo opomenul konajúci súd, že súd mohol a mal posudzovať aj to, do akej miery a akej časti je exekučný titul podľa jeho názoru súladný so zákonom a v tomto zmysle aj vykonávať dokazovanie. Súd však takto nepostupoval a zjednodušene konštatoval rozpor exekučného titulu so zákonom. Oprávnený mal za to, že nie každý rozpor so zákonom automaticky vedie k neplatnosti celého právneho vzťahu.
V prípade, ak súd zjednodušene konštatoval neplatnosť právneho úkonu a z tohto dôvodu zastavil celé exekučné konanie, vlastne tak pozbavil oprávneného domáhať sa plnenia, ktoré je v súlade so zákonom, nakoľko oprávnený už nemá inú možnosť uplatniť si svoje právo a to z dôvodu prekážky rozhodnutej veci (res iudicata).
Povinný a súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrili.
Sudca odvolaniu oprávneného proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníčka nemienil vyhovieť, a preto v zmysle ust. § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Vo svojom stanovisku uviedol, že rozhodcovský rozsudok nie je v danej veci spôsobilým exekučným titulom, nakoľko ho vydal orgán na to nepríslušný, keď svoju právomoc konať a rozhodnúť odvodzoval od neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, ktorou je oprávneným predložená rozhodcovská doložka, ktorá spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Aj keď v danom prípade predložil oprávnený tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna. Pokiaľ má povinný - spotrebiteľ postavenie žalovaného, tak v prípade žaloby na rozhodcovskom súde si už nemôže zvoliť všeobecný súd.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 204 ods. 1 O. s. p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 202 ods. 2 O. s. p., § 44 ods. 2 Exekučného poriadku), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) a to z nasledovných dôvodov:
Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v bližších podrobnostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O. s. p.).
Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné vysporiadať sa s námietkami oprávneného vyjadrenými v podanom odvolaní, pričom vychádzal z princípu neúplnej apelácie - viazanosti odvolacieho súdu rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.).
Oprávnený uznesenie okresného súdu napadol odvolaním z dvoch dôvodov a to pre nesprávne právne posúdenie veci a pre to, že došlo k inej vade, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci predstavujúcej nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia pokiaľ ide o spotrebiteľský vzťah.
V predmetnej veci podal súdny exekútor žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 05305/11 zo dňa 12. 07. 2011. Dôvodom konania pred rozhodcovským súdom bolo neplnenie si zmenkovej sumy vo výške 628,19 eur s prísl. lebo oprávnený a povinný si zabezpečili svoj iný záväzkový vzťah (zmluvu o úvere) neúplnou zmenkou (blankozmenkou) vystavenou dňa 18. 06. 2010.
Odvolací súd považoval za nedôvodnú námietku oprávneného, že exekučný súd presiahol rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súd v exekučnom konaní nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá exekučným súdom pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická právna zásada (princíp) "vigilantibus iura scripta sunt" (práva patria bdelým alebo nech si každý stráži svoje práva, lebo zákony sú písané pre bdelých). Princíp v spotrebiteľských veciach, v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona v rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zistenia nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. 03. 2012 sp. zn. 6Cdo 1/2012).
Vo vzťahu ku komunitárnemu právu odvolací súd poukazuje na aktuálnu judikatúru, týkajúcu sa priamo právnej úpravy v SR - prípad C-76/10 rozhodnutie zo dňa 16. 11. 2010. V zmysle bodu 2 výroku dotknutého uznesenia exekučný súd je oprávnený určiť, či podmienka spotrebiteľskej zmluvy neupravuje sankciu v neprimerane vysokej výške. V prípade kladnej odpovedi je povinný vnútroštátny súd zabezpečiť, že spotrebiteľ nie je takouto podmienkou viazaný. Z predmetného záveru súdneho dvora Európskej únie je nepochybný všeobecný záver, že v zmysle komunitárneho práva exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný vykonať tiež vecný prieskum rozhodcovského rozsudku práve tým, že posúdi charakter jednotlivých podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Nadväzne je tak nepodstatným odvolací dôvod oprávneného, v zmysle ktorého exekučný súd by nemal posudzovať obsahovú (vecnú) stránku exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok.
Pokiaľ oprávnený v odvolaní namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia ohľadom posúdenia právneho vzťahu ako spotrebiteľského odvolací súd uvádza:
Právny vzťah založený zmluvou o úvere medzi opravneným a povinným mal aj podľa odvolacieho súdu spotrebiteľský charakter. Súd prvého stupňa ohľadom hodnotenia daného vzťahu prezentoval v odôvodnení napadnutého rozhodnutia podrobné a vyčerpávajúce argumenty, s ktorými sa odvolací súd stotožnil. Nie je možné prisvedčiť námietkam odvolateľa, ktorý mal za to, že rozhodnutie je nepreskúmateľné. Práve naopak, napadnuté uznesenie rozsiahlym spôsobom vyhodnotilo všetky právne osobitnosti posudzovanej veci. Pokiaľ odvolateľ namietal nedostatočne vykonané dokazovanie ohľadom posúdenia vzťahu medzi účastníkmi, mohol v plnej miere uplatniť svoje právo predkladať dôkazy aj v odvolacom konaní (§ 205a ods. 1 O. s. p. a contrario). Dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že nešlo o spotrebiteľský vzťah spočívalo na oprávnenom, nakoľko sa práve on domáhal realizácie svojich práv v exekučnom konaní.
Daný zmluvný vzťah je preto nutné považovať za spotrebiteľský právny vzťah v zmysle ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, a preto sa na vzniknutý právny vzťah aplikujú spotrebiteľské právne normy. Práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany je potrebné chrániť extenzívnym spôsobom.
Uvedený trend nastolil Európsky súdny dvor vo viacerých rozsudkoch (rozsudok zo dňa 04. 10. 2007 Rampion a Godard C-429/05, v ktorom vyslovil, že spotrebiteľ nemá prostriedky na právne zastúpenie, preto má úlohu právneho zástupcu suplovať sám súd) jednotlivých podmienok spotrebiteľskej zmluvy.
Primárnym základom záveru okresného súdu je neplatnosť samotnej rozhodcovskej doložky, s ktorým konštatovaním sa stotožnil i odvolací súd. Neplatnosť rozhodcovskej doložky následne spôsobila, že rozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe, nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom.
Na základe konštatovaného krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako vecne správne, keďže zodpovedá nielen výslovnej právnej úprave vnútroštátneho práva, ale v plnom rozsahu rešpektuje aj najnovšiu judikatúru Súdneho dvora EÚ.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.