Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2S/979/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a Mgr. Viliama Pohančeníka, v právnej veci žalobcu: ZetaPark, s.r.o., IČO: 44 783 809, Pribinova 25, Bratislava, zastúpený: BBH advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 36 713 066, Gorkého 3, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: 1020502/1/1139313/2012/885- r zo dňa 27.08.2012, jednohlasne, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č.: 1020502/1/1139313/2012/885-r zo dňa 27.08.2012 ako aj rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 9102303/5/548398/2012 zo dňa 25.05.2012 z r u š u j e podľa a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 724,62 € na účet právneho zástupcu žalobcu vedený v Tatra Banka, a.s., č. účtu: 2628107785/1100,

do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

odôvodnenie:

Včas podanou žalobou, súdu doručenou dňa 31.10.2012, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/XXX-r zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie L. úradu B. č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým prvostupňový orgán priznal podľa § 79 ods. X zákona č. XXX/XXXX o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov žalobcovi za zdaňovacie obdobie jún XXXX zo sumy nadmerného odpočtu XXX.XXX,XX eur úrok v sume XX,XX eur.

Ku skutkovým okolnostiam žalobca uviedol, že Daňový úrad Košice vykonal v čase od 25.09.2012 do 24.02.2012 u žalobcu kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobie 2011, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. XXXXXXX/XXXX/XXXX/Teg zo dňa XX.XX.XXXX. Daňový úrad Košice určil žalobcovi za zdaňovacie obdobie jún 2011 nadmerný odpočet vo výške 120.636,35 €, ktorú sumu vrátil žalobcovi dňa 06.03.2012, t.j. 11 dní po ukončení daňovej kontroly. Daňová kontrola bola ukončená prerokovaním protokolu dňa 24.02.2012. Správca dane vyššie spomínaným rozhodnutím priznal žalobcovi úrok vo výške 32,90 eur za jeden deň omeškania s vrátením nadmerného odpočtu. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca podal odvolanie, pretože bol toho názoru, že nemohol disponovať s prostriedkami z nadmerného odpočtu vzhľadom na trvajúcu daňovú kontrolu celkom 163 dní. Žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane žalobou napadnutým rozhodnutím, ktoré žalobca považoval za rozporné so zákonom.

Žalobca sa domnieval, že daňové orgány vo svojich rozhodnutiach neuplatnili eurokonformný výklad zákona o DPH (), čím dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, v dôsledku čoho

sú ich rozhodnutia nezákonné. Podľa žalobcu žalovaný svoje rozhodnutie oprel o tvrdenie, že správca dane pri rozhodovaní správne aplikoval ustanovenie § 79 ods. 3 daňového poriadku, čo bolo v súlade s platným právom SR a s právom EÚ a že daňový úrad nemohol subsumovať vec pod iné zákonné ustanovenia, pretože daný prípad platné právo Slovenskej republiky nerieši. Podľa názoru žalovaného v danom prípade nedošlo ku kolízii pôsobnosti vnútroštátnej právnej normy s normou komunitárneho práva, nakoľko podľa európskej legislatívy rozsudky Európskeho súdneho dvora (ďalej len ESD) nemajú povahu právnych noriem EÚ, rozhodnutia ESD nie sú prameňom práva v pravom zmysle a nemôžu nahradiť formálne pramene práva a v európskom práve nemajú povahu súdnych precedensov tak, ako v systéme Common Law.

Žalobca k týmto tvrdeniam uviedol, že daňový poriadok neobsahuje osobitné ustanovenie o dobe, za ktorú sa má priznať úrok z daňového preplatku v špecifikovanom prípade vrátenia nadmerného odpočtu po vykonaní daňovej kontroly. Ani samotná smernica Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len DPH smernica) nestanovuje konkrétne podmienky vrátenia nadmerného odpočtu a neupravuje ani, či a za akých podmienok platiteľovi dane prislúcha nárok na úrok z omeškania zo strany daňového úradu v prípade, ak je daňový úrad v omeškaní s vrátením nadmerného odpočtu. Členské štáty si môžu konkrétne podmienky upraviť vo svojom vnútroštátnom práve, pričom však musia dodržiavať základné zásady fungovania DPH systému, najmä zásadu neutrality a zásadu proporcionality, ktoré interpretoval predovšetkým ESD vo svojej početnej judikatúre. Žalobca poukázal na rozhodnutie ESD č. C-107/10 Enel Maritsa Iztok 3 AD ESD, z ktorého obsahu vyplýva, že na to, aby mohla byť zaručená zásada daňovej neutrality, daňový úrad musí priznať úroky už od momentu, odkedy mal povinnosť nadmerný odpočet DPH vrátiť vo všeobecnej lehote, t.j. bez ohľadu na uskutočnenie daňovej kontroly. V danom prípade, pri aplikovaní záverov, ktoré stanovil ESD v predmetnom rozhodnutí, sa úroky majú počítať od uplynutia všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu DPH podľa ust. § 79 ods. 1 zákona o DPH. To znamená, že žalobca mal nárok na úrok za obdobie od 25.09.2011 až do dňa vrátenia nadmerného odpočtu (06.03.2012). Takýto výklad ustanovenia § 79 ods. 1 zákona o DPH a § 79 ods. 3 daňového poriadku nie je podľa žalobcu v rozpore so samotným znením uvedených ustanovení, keďže predmetné ustanovenia nijako nešpecifikujú, ktorým dňom vzniká nárok na úrok.

Žalobca taktiež v rozpore s názorom žalovaného vyjadreným v jeho rozhodnutí namietal, že judikatúra ESD má prednosť pred vnútroštátnym právom, pričom táto zásada je jednou zo základných zásad právneho poriadku EÚ (stanovisko ESD 1/2001, rozsudok Variola 34/73). Akákoľvek komunitárna právna norma má bez ohľadu na jej právnu silu v komunitárnom právnom poriadku a bez ohľadu na jej priamy účinok vyššiu právnu silu, ako ktorákoľvek vnútroštátna právna norma. Žalobca poukazujúc na túto zásadu bol toho názoru, že v kontexte priznania úroku má ustanovenie DPH smernice interpretované rozhodnutím ESD C-107/10 Enel Maritsa Iztok 3 AD prednosť pred vnútroštátnou normou (§ 79 ods. 3 daňového poriadku). Zásada prednosti práva EÚ ukladá povinnosť nielen súdnym, ale všetkým orgánom členského štátu, umožniť plnú účinnosť komunitárnych noriem. Na základe judikatúry ESD odvodenej z čl. 4 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ sa povinnosť členských štátov prijať všetky primerané opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy vyplývajúce z práva EÚ vzťahuje na všetky orgány verejnej moci členských štátov, najmä na súdne a správne orgány v rozsahu ich právomoci. Vnútroštátny orgán verejnej moci je na základe zásady lojálnej spolupráce povinný zabezpečiť právnym subjektom právnu ochranu najmä vtedy, ak to vyplýva priamo z komunitárnych ustanovení (napr. rozsudok Just, 68/79 bod 25, Rewe, 33/76 bod 5, Comet, 45/76 bod 12), ale aj prostredníctvom využitia nepriameho účinku práva EÚ, čo znamená, že bude vykladať všetky vnútroštátne ustanovenia eurokonformným spôsobom tak, aby ich aplikácia prispela k realizácii požiadavky na zabezpečenie účinnej súdnej a správnej ochrany práv, ktoré fyzickým a právnickým osobám vyplývajú z komunitárneho právneho poriadku (napr. rozhodnutie Kroneberger, T-18/07 bod 49, Unibet, C-432/05 bod 44). Vnútroštátny orgán verejnej moci je v rámci svojich práv, moci a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo, povinný vykladať vnútroštátne ustanovenia v súlade s právom EÚ tak, aby ich následná aplikácia prispela k vykonaniu komunitárneho práva. Žalobca zhrnul, že so zreteľom na právo EÚ a jeho základné princípy nie je možné, aby sa pri použití právnej normy a jej výkladu neprihliadalo na právo EÚ a to v takej miere, aby bol výklad jasný, zrozumiteľný a najmä súladný s príslušnými nadradenými právnymi predpismi EÚ.

Žalobca namietal porušenie daňovej neutrality ako jednej zo základných zásad systému DPH, ktorá sa týka dane zaplatenej na vstupe a odpočítanej v rámci podaného daňového priznania. Podľa judikatúry ESD právo na odpočítanie dane, ktorá zaťažuje na vstupe tovary alebo služby použité zdaniteľnou osobou na účely jej zdaniteľných plnení, má za cieľ úplne zbaviť podnikateľa bremena

DPH, splatnej alebo zaplatenej v rámci všetkých jeho podnikateľských činností. Podľa žalobcu žalovaný v danom prípade odoprel žalobcovi nárok na úrok za obdobie od uplynutia všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, čím porušil zásadu daňovej neutrality. Opäť poukázal na vyššie spomínaný rozsudok ESD, podľa ktorého ak zdaniteľná osoba nemôže dočasne disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením a aby bola dodržaná zásada daňovej neutrality, daňový úrad je povinný kompenzovať situáciu zaplatením úrokov.

Žalobca namietal, že rozhodnutím žalovaného bola porušená taktiež zásada proporcionality ako jedna zo zásad systému DPH. Uviedol, že v prípade ak je nadmerný odpočet následne vrátený, spôsob výpočtu úrokov splatených zo strany štátu, ktorý by nezohľadňoval ako začiatočný moment deň, v ktorý by sa nadmerný odpočet vrátil za normálnych okolností, by bol v rozpore so zásadou proporcionality. Poukázal pritom na rozhodnutia ESD v prípadoch Garage Molenheyde BVBA (C- 286/94), Peter Schepens (C-340/95), Bureau Rik Decan-Business Research & Development NV (BRD) (C-401/95), Sanders BVBA (C-47/96) VS Belgicko. V rozsudku týkajúcom sa uvedených spojených prípadov ESD argumentoval, že ak by vnútroštátne ustanovenia alebo určitá úprava ustanovila prekážku efektívneho preskúmania súdnych rozhodnutí, predovšetkým naliehavosť a nevyhnutnosť zadržania nadmerného odpočtu, ktorý sa má vrátiť a táto úprava by zamedzovala zdaniteľnej osobe obrátiť sa na súd so žiadosťou o náhradu zadržiavaného nároku požadovaním inej dostatočnej záruky chrániacej záujmy štátneho rozpočtu, ale menej zaťažujúcej zdaniteľnú osobu, alebo úprava, ktorá by bránila zdaniteľnej osobe nárokovať si, v ktoromkoľvek štádiu konania, na úplné alebo čiastočné vrátenie zadržiavaného nároku, národný súd by nemal aplikovať takéto ustanovenia alebo by mal upustiť od takejto úpravy. Tým, že žalovaný v danom prípade odoprel žalobcovi nárok na úrok za obdobie od uplynutia všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, porušil zásadu proporcionality.

Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby súd rozhodnutie žalovaného ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie daňového úradu zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 10.01.2013, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Uviedol, že daňový poriadok neobsahuje osobitné ustanovenie o dobe, za ktorú sa má priznať úrok z daňového preplatku v prípade vrátenia nadmerného odpočtu po vykonaní daňovej kontroly. Ustanovenie § 79 ods. 6 zákona o DPH o vrátení nadmerného odpočtu pri kontrole, ktoré žalobca uviedol vo svojej žalobe, bolo účinné až od 01.01.2012. Správca dane pri vrátení nadmerného odpočtu po kontrole postupoval podľa § 79 ods. 4 zákona o DPH platného a účinného v tom čase, podľa ktorého ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do 10 dní od skončenia daňovej kontroly vo výške zistenej daňovým úradom. Žalovaný po preštudovaní obsahu administratívneho spisu nezistil v spôsobe výpočtu úroku nedostatky a postup správcu dane považoval za správny. DPH smernica nestanovuje konkrétne podmienky vrátenia nadmerného odpočtu DPH a neupravuje, za akých podmienok platiteľovi patrí nárok na úrok zo strany daňového úradu. Členské štáty si konkrétne podmienky vrátenia upravia vo vnútroštátnom práve, pričom musia dodržať základné zásady fungovania systému DPH. Vnútroštátna právna úprava stanovila podmienky na vrátenie nadmerného odpočtu DPH v § 79 ods. 4 zákona o DPH v znení účinnom v čase rozhodnom pre konanie žalovaného. Podľa tohto ustanovenia nevrátený nadmerný odpočet v prípade začatia kontroly bude vrátený do 10 dní po jej skončení. Uvedené ustanovenie nie je podľa žalovaného v rozpore s čl. 183 DPH smernice. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR a tvrdil, že v danom prípade bolo správne aplikované ust. § 79 ods. 3 daňového poriadku pri priznaní úroku za jeden deň vrátenia nadmerného odpočtu po lehote na jeho vrátenie a že daňový úrad nemôže aplikovať iné zákonné ustanovenie, pretože takéto ustanovenie v tuzemskom právnom poriadku neexistuje. Žalovaný nesúhlasil s názorom žalobcu, že pri priznaní úroku platiteľovi má úniová právna norma (ust. DPH smernice interpretované na základe rozhodnutia ESD C-107/10) prednosť pred vnútroštátnou právnou normou (§ 79 ods. 3 daňového poriadku). Podľa žalovaného žalobca nekonkretizoval, akú úniovú právnu normu a jej porušenie má na mysli. Ak sa jedná o DPH smernicu a jej čl. 183, tento podľa žalovaného porušený nebol, pretože stanovuje všeobecné podmienky na vrátenie nadmerného odpočtu po kontrole a konkrétnu právnu úpravu ponecháva na členské štáty. Žalovaný uviedol, že je si vedomý, že komunitárna právna norma má vyššiu právnu silu ako vnútroštátna právna norma, rozsudky ESD však nemajú povahu právnych noriem EÚ. Nepriznaním úroku žalobcovi preto nebolo porušené právo EÚ. Žalobca nemohol uviesť konkrétne komunitárne predpisy, pretože žiaden predpis podľa žalovaného nebol porušený. Mal za to, že vnútroštátne právo nemôže byť predmetom

konania o predbežnej otázke, ESD nemá právomoc vnútroštátne právne akty vykladať, skúmať ich platnosť, alebo zákonnosť. Aktívnu legitimáciu na predloženie predbežnej otázky má iba vnútroštátny súd. Daňový úrad bol povinný po skončení kontroly vrátiť žalobcovi nadmerný odpočet do 10 dní od skončenia kontroly podľa § 79 ods. 4 zákona o DPH. Pri rozhodovaní o priznaní úroku platiteľovi z dôvodu vrátenia nadmerného odpočtu jeden deň po uplynutí zákonnej lehoty bolo správne aplikované ust. daňového poriadku, čo je v súlade s platným právom Slovenskej republiky a s právom EÚ. Rozhodnutia ESD nie sú prameňom práva a nemôžu nahradiť formálne pramene práva. SR v čl. 2 ods. 2 stanovuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Z toho podľa žalovaného vyplýva, že daňové orgány ako orgány štátnej správy sú povinné konať v súlade s príslušnými platnými a účinnými zákonmi. Preto žalovaný zotrval na svojom stanovisku, že rozhodnutie o úroku bolo vydané v súlade s platnou a účinnou tuzemskou legislatívou v danom čase a legislatíva EÚ nebola porušená.

Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci ( ) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe ( ), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že správny orgán vo svojom rozhodnutí posúdil vec po právnej stránke nesprávne a preto podľa žalobou napadnuté, ako aj prvostupňové, rozhodnutie zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi.

Súd v intenciách musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený, ale súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a konanie musí ukončiť vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na také konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.

Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že žalobca za mesiac jún 2011 podal na Daňovom úrade Košice I daňové priznanie k DPH, kde v riadku 21 uviedol základnú sadzbu dane podľa § 49 až § 54 zákona o DPH v sume 120.636,35 eur a v riadku 30 nadmerný odpočet (splnenie podmienok podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH) v tej istej sume. Daňový úrad Košice vykonal u žalobcu kontrolu na DPH za uvedené zdaňovacie obdobie a o výsledku vyhotovil protokol č. /Teg zo dňa 22.02.2012, ktorý bol so žalobcom prerokovaný dňa 24.02.2012. Kontrolou nebolo zistené porušenie zákona o DPH, ktoré by viedlo k zníženiu odpočítanej dane za kontrolované obdobie. Pri odpočítaní dane žalobca postupoval v súlade s § 49 až § 54 zákona o DPH a vzniklo mu právo na odpočítanie DPH v uvedenej sume, pričom splnil podmienky na jeho uplatnenie. Dňa 05.03.2012 sa platobným výmerom č. žalobcovi určil nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie jún 2011 v sume 120.636,35 eur, ktorý sa neodlišoval od nadmerného odpočtu uvedeného v podanom daňovom priznaní za toto obdobie. Daňový úrad Bratislava rozhodnutím č. 9102303/5/548398/2012 zo dňa 25.05.2012 priznal žalobcovi úrok zo sumy nadmerného odpočtu (120 636,35 eur) vo výške trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma nadmerného odpočtu podľa daňového poriadku vrátená. Priznaný úrok v sume 32,90 eur, ako vyplýva z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, bol za jeden deň omeškania, keď nárok na vrátenie nadmerného odpočtu vznikol dňa 05.03.2012, čo je desať dní po ukončení daňovej kontroly a nadmerný odpočet bol vrátený dňa 06.03.2012. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím. Argumenty a námietky uvedené v odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu boli obdobné ako tie, ktoré uviedol v žalobe a odôvodnenie rozhodnutia žalovaného bolo zase obdobné ako vyjadrenie k žalobe. Žalovaný v úhrne konštatoval, že správca dane bol povinný po skončení kontroly vrátiť platiteľovi nadmerný odpočet do 10 dní od skončenia kontroly podľa § 79 ods. 4 zákona o DPH. Pri rozhodovaní o priznaní úroku žalobcovi z dôvodu

vrátenia nadmerného odpočtu jeden deň po lehote, daňový úrad správne aplikoval § 79 ods. 3 daňového poriadku, čo je v súlade s platným právom SR aj s právom EÚ.

Podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie (§ 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru.

Podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom šiesteho mesiaca.

Podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.

Podľa čl. 183 smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia.

V demokratickom štáte, ktorý je chápaný predovšetkým ako materiálny právny štát, nemožno pripustiť použitie zákonného alebo podzákonného ustanovenia, ktorý odporuje niektorej z fundamentálnych ústavných zásad. Pri aplikácii ustanovenia pripúšťajúceho viacero výkladov je úlohou všetkých štátnych orgánov interpretovať dané ustanovenia ústavne konformným i eurokonformným spôsobom.

Súd poukazuje na viackrát vyslovený právny názor Súdneho dvora EÚ, podľa ktorého za určitých okolností prednosť pred vnútroštátnou normou majú všetky úniové normy bez ohľadu na ich právnu silu: ustanovenia zmluvy (porovnaj napr. Costa p. ENEL, 6/64, 15.7.1964, Zb. s. 1141), všeobecné zásady úniového práva (napr. Wachauf, 5/88, 13.7.1989, Zb. s. 2609, bod 17), nariadenia (napr. Politi, 43/71, 14.12.1971, Zb. s. 1039, bod 9), smernice (Becker, 8/81, 19.1.1982, Zb. s. 53), rozhodnutia (Salumificio di Cornuda, 130/78, 8.3.1979, Zb.s. 867), medzinárodné zmluvy uzatvorené úniou (Kupferberg, 104/81, 26.10.1982, Zb. s. 3641). Zjednodušene povedané, akákoľvek úniová právna norma má bez ohľadu

na jej právnu silu v úniovom právnom poriadku a bez ohľadu na jej priamy účinok vyššiu právnu silu ako ktorákoľvek vnútroštátna norma. Úniové právo má prednosť pred všetkými vnútroštátnymi normami bez ohľadu na ich územnú alebo časovú pôsobnosť, t.j. bez ohľadu na to, či boli prijaté vnútroštátnym zákonodarcom alebo jednotkami územnej samosprávy, alebo či sa jedná o normy skoršie alebo neskoršie (napr. Pigs Marketing Board, 83/78, 29.11.1978, Zb. s. 2347, bod 69). Súdny dvor tiež potvrdil, že účinnosť úniového práva nemôže byť rozdielna podľa jednotlivých oblastí vnútroštátneho práva (Hubbard, C-20/92, 1.7.1993, Zb. s. I-3777, bod 19; Sail, 82/71, 21.3.1972, Zb. s. 119, bod 5), čo znamená, že zásada prednosti úniového práva sa vzťahuje na všetky vnútroštátne právne odvetvia. Povinnosť rešpektovať prednosť úniového práva musia dodržiavať všetky zložky štátnej moci: vláda, štátna správa, zákonodarca aj súdne orgány.

Keďže úniové právo sa na základe jeho bezprostrednej aplikovateľnosti priamo stáva súčasťou právnych poriadkov členských štátov, môže sa dostať do rozporu s vnútroštátnou právnou normou. V takom prípade má úniové právo podľa prípadovej praxe Súdneho dvora EÚ prednosť pred vnútroštátnym predpisom, ktorý je s ním v rozpore a ktorý by nemal byť ďalej aplikovaný (Simmenthal, 106/77, 9.3.1978, Zb. 629, bod 17). Zásada prednosti práva únie ukladá povinnosť nielen súdnym, ale všetkým orgánom členského štátu umožniť plnú účinnosť úniových noriem (Larsy, C-118/00, 28.6.2001, Zb. s. I-5063, bod 52; Komisia p. Taliansku, 48/71, 13.7.1972, Zb. s. 529, bod 7; Komisia p. Taliansku, 19.1.1993, C-101/91, Zb.s. I-191, bod 24). Na základe judikatúry Súdneho dvora odvodenej z čl. 4 ods. 3 ZFEÚ (bývalý článok 10 ZES) sa povinnosť členských štátov prijať všetky primerané opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy vyplývajúce z práva únie vzťahuje na všetky orgány verejnej moci členských štátov, najmä na súdne a správne orgány v rozsahu ich právomocí.

Vnútroštátny súd sa stáva všeobecným súdom aplikácie úniového práva, pretože je povinný v rámci svojich právomocí zabezpečiť úplný účinok úniových právnych noriem a chrániť práva, ktoré tieto normy priznávajú jednotlivcom (Francovych a Bonifaci, C-6 a 9/90, 19.11.1991, Zb. s. I-5357, bod 32; Factortame, C-213/89, 19.6.1990, Zb. s. I-2433, bod 19; Simmenthal, 106/77, 9.3.1978, Zb. s. 629, bod 16). Ak eurokonformný výklad vnútroštátneho práva nie je možný, je vnútroštátny súd povinný v medziach svojich právomocí a voľnej úvahy aplikovať úniové právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom a to tak, že vychádzajúc zo zásady prednosti práva únie nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s právom únie (ČEZ, C-115/08, 27.10.2009, bod 138; Luigi, C-357/06, 18.12.2007, Zb. s. I-12311, body 28 a 29; Engelbrecht, C-262/97, 26.9.2000, Zb. s. I-7321, bod 39 až 40; IN.CO.GE., C-10 a 22/97, 22.10.1998, Zb. s. I-6307, bod 20; Murphy, 157/86, 4.2.1988, Zb. s. 673, bod 11; Simmenthal, 106/77, 9.3.1978, Zb. s. 629, body 21 až 20). Vnútroštátny súd teda nesmie aplikovať ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s právom únie a môže v súlade so zásadami rovnocennosti a účinnosti na ochranu úniových práv použiť a vhodne interpretovať vnútroštátne ustanovenie, ktoré sa pôvodne malo vzťahovať iba na vnútroštátne situácie bez úniového prvku (Vereniging Nationaal Overlegoggaan Sociale Werkvoorziening, C-383 až 385/06, 13.3.2008, Zb. s. I-1561, bod 49; Leffler, C-443/04, 8.11.2005, Zb. s. I-9611, bod 51). Judikatúra Súdneho dvora priznáva úniovej norme vo vzťahu k vnútroštátnemu právu abrogačný účinok, pretože prednosť úniového práva spôsobuje neaplikovateľnosť či už skorších alebo neskorších vnútroštátnych noriem, ktoré sú v rozpore s úniovými normami a nepriamo núti vnútroštátne orgány, aby takéto vnútroštátne normy zrušili (Simmenthal, 106/77, 9.3.1978, Zb. s. 629, bod 17).

Súd dáva po pozornosti, že základnými vlastnosťami komunitárneho práva sú jeho priama uplatniteľnosť a prednosť. Priama uplatniteľnosť spočíva v bezprostrednej aplikovateľnosti (norma komunitárneho práva sa stáva automaticky súčasťou vnútroštátneho pozitívneho práva členských štátov) a v priamom účinku ako materiálnej stránky priamej uplatniteľnosti, kedy komunitárna norma môže sama osebe zakladať práva a povinnosti pre jednotlivcov. Prednosť komunitárnej normy je nutné vnímať tak, že táto má vyššiu právnu silu ako akákoľvek vnútroštátna norma. Povaha komunitárneho práva, najmä jeho nezávislosť od vnútroštátnych právnych poriadkov, nevyžaduje jeho transformáciu alebo preberanie do práva členských štátov. Osobitný charakter komunitárneho práva neumožňuje členským štátom voľný výber teórie, ale priamo predpokladá monizmus s prednosťou komunitárneho práva, ktoré sa stáva „súčasťou (...) právneho poriadku uplatniteľného na území každého členského štátu. Bezprostredná uplatniteľnosť sa týka v prvom rade primárneho práva, ktoré musí vnútroštátny sudca aplikovať ako právo komunitárne a nie vnútroštátne. „Na rozdiel od bežných medzinárodných zmlúv vytvorila Zmluva o založení Európskeho spoločenstva vlastný právny poriadok, ktorý sa okamihom nadobudnutia jej

platnosti stal súčasťou právnych poriadkov členských štátov a ktorý je záväzný pre vnútroštátne súdne orgány”. Bezprostredne aplikovateľné sú však aj nariadenia, rozhodnutia a medzinárodné zmluvy uzavreté spoločenstvami a samozrejme aj rozsudky súdnych inštitúcií EÚ.

Na rozdiel od žalovaného, ktorý popieral záväznosť rozhodnutí ESD, pretože podľa európskej legislatívy nemajú povahu právnych noriem EÚ, je súd toho názoru, že sudcovská tvorba práva sa v súčasnom kontinentálnom systéme práva javí ako nezastaviteľný a stále sa prehlbujúci proces. So vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie došlo k významným zmenám aj v oblasti aplikácie práva. Do slovenského právneho poriadku bolo prevzaté množstvo právnych noriem a s nimi nevyhnutne nastúpili aj zvýšené nároky na všetky orgány aplikujúce právo. Judikatúra Európskeho súdneho dvora (ESD) je rozhodovacou praxou Súdneho dvora EÚ, ktorú vytvárajú rozhodnutia tohto súdu v jednotlivých preskúmavaných záležitostiach. Súdny dvor je jedným z orgánov EÚ, na ktorý členské štáty tejto nadnárodnej organizácie preniesli určité rozhodovacie právomoci, a tak rozhoduje spory medzi vládami členských štátov a európskymi inštitúciami a prejednáva aj žaloby jednotlivcov či organizácií proti inštitúciám EÚ. Zároveň dohliada, aby členské štáty dodržiavali európske právo a preskúmava aj súlad právnych aktov vydávaných inštitúciami EÚ so zakladajúcimi zmluvami, ktoré tvoria akoby ústavu Európskej únie. Judikatúra súdneho dvora má pritom najmä zabezpečovať jednotný výklad práva EÚ a tak aj jeho rovnaké uplatňovanie v jednotlivých členských štátoch. Práve v prípadoch, kedy ESD podáva právny výklad ustanovení európskeho práva, či už v jednotlivých rozhodnutiach alebo na žiadosť súdov členských štátov či iných orgánov a inštitúcií EÚ, má judikatúra ESD všeobecnú záväznosť. To znamená, že týmto výkladom ESD sa musí riadiť nielen súd, ktorý o výklad požiadal či štát alebo inštitúcia EÚ, ktorej je rozhodnutie určené, ale všetky členské štáty, ich orgány a obyvateľstvo, ako aj samotné orgány EÚ. Judikatúra ESD má preto povahu prameňa európskeho práva. Jedným z najvýznamnejších rozhodnutí, v ktorom výklad práva nadobudol takúto všeobecne záväznú povahu (stal sa právnou normou) a ktoré patrí do judikatúry ESD, je prípad Costa v. Enel. Vyplynula z neho zásada nadradenosti európskeho práva nad právom vnútroštátnym. Toto pravidlo pritom nie je súčasťou zakladajúcich zmlúv, na základe konkrétneho prípadu však o ňom rozhodol ESD, na základe čoho už vo všetkých členských štátoch EÚ platí, že ak je akékoľvek vnútroštátne pravidlo (napr. zákon, vyhláška) v rozpore s európskym právom, orgány daného štátu ho nemajú uplatňovať.

Predmetu konania sa týkajú dva vnútroštátne právne predpisy, zákon o DPH a daňový poriadok. Oba predpisy neobsahujú osobitné a jednoznačné ustanovenie o tom, za aké obdobie sa má priznať úrok z daňového preplatku, ktorý správca dane vráti po lehote ustanovenej § 79 ods. 2 daňového poriadku, resp. od kedy sa tento úrok počíta. Ani DPH smernica nestanovuje konkrétne podmienky vrátenia nadmerného odpočtu DPH a neurčuje ani obdobie, za ktoré má byť vrátený úrok. Podľa DPH smernice môžu jednotlivé členské štáty uvedenú problematiku upraviť vo svojom vnútroštátnom práve samostatne, pričom však musia dodržať základné zásady fungovania systému DPH, predovšetkým zásadu neutrality a zásadu proporcionality. Tieto interpretoval ESD vo svojej početnej judikatúre.

Ako na to už poukázal spomenutý rozsudok ESD C-107/10, článok 183 DPH smernice, posudzovaný z hľadiska zásady daňovej neutrality, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť, sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok, že nárok na uvedené úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly. Aj keď postupy na uplatnenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH upraveného v článku 183 smernice o DPH v zásade patria do procesnej autonómie členských štátov, nič to nemení na skutočnosti, že táto autonómia je vymedzená zásadami ekvivalencie a efektivity. Podľa ustálenej judikatúry navyše platí, že členské štáty musia pri uplatňovaní právnej úpravy únie dodržiavať zásadu ochrany legitímnej dôvery (pozri rozsudok ESD - Marks & Spencer, C-62/00). Právo na odpočet je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade ho nemožno obmedziť. Toto právo sa predovšetkým okamžite uplatňuje na celkovú výšku daní, ktoré zaťažujú plnenia uskutočnené na vstupe (pozri najmä rozsudky ESD - C-62/93, C-368/06). Pokiaľ ide o možnosť upravenú v článku 183 smernice o DPH stanoviť, aby bol nadmerný odpočet DPH buď prenesený do nasledujúceho obdobia, alebo vrátený, súdny dvor spresnil, že hoci členské štáty majú určitú slobodu pri stanovovaní podmienok vrátenia nadmerného odpočtu DPH, tieto podmienky nemôžu spochybňovať zásadu daňovej neutrality tým, že zdaniteľná osoba bude povinná znášať túto daňovú záťaž v celom rozsahu alebo sčasti. Uvedené podmienky musia najmä umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných podmienok vrátená celá suma vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH, čo znamená, že vrátenie sa

uskutoční v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom a prijatý spôsob vrátenia v nijakom prípade nesmie pre zdaniteľnú osobu predstavovať finančné riziko (pozri rozsudky Komisia/Taliansko a Sosnowska).

Z uvedeného súd dospel k záveru, že právny názor žalovaného o neoprávnenosti nároku na úrok uplatňovaný žalobcom od uplynutia všeobecnej 30-dňovej lehoty, sa nepohybuje v rámci voľnosti priznanej členským štátom EÚ, pokiaľ ide o stanovenie podmienok náhrady nadmerného odpočtu DPH a je v rozpore s vyššie opísanými zásadami fungovania systému DPH, ako aj so zásadou ochrany legitímnej dôvery, ktorá sa vzťahuje na každú dotknutú osobu v obdobnej situácii. K vráteniu nadmerného odpočtu bežne dochádza vo všeobecnej lehote (30 dní), čo je lehota, ktorá je sama osebe v súlade s článkom 183 smernice o DPH a povinnosť platiť úroky z omeškania z nevrátenej sumy vzniká až po uplynutí tejto lehoty.

Predpokladom riadneho fungovania spoločného systému DPH je správne vyberanie dane a preto každý členský štát musí prijať všetky legislatívne a právne opatrenia, aby zabezpečil, že splatná DPH bude na jeho území vyberaná v plnej výške. V tejto súvislosti sú členské štáty povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné uzávierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. Keďže však zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov ako istou paušalizovanou náhradou škody, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality.

Podľa názoru súdu by bolo v rozpore s princípmi právneho štátu, keby tým daňovým subjektom, u ktorých bola uskutočnená daňová kontrola, bol vrátený nadmerný odpočet z dôvodu výkonu daňovej kontroly neskôr bez akejkoľvek kompenzácie. Práve na tento účel slúži štátom platený úrok zo zadržiavanej sumy za obdobie už odo dňa uplynutia uvedenej všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia. Súd je toho názoru, že prístup správcu dane i žalovaného, ktorí právo na takúto kompenzáciu popierajú, je neproporcionálny, nie je ničím opodstatnený ani spravodlivý a znevýhodňuje daňový subjekt len na tom základe, že u neho bola vykonaná daňová kontrola.

Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru, že žalovaný, ako aj orgán prvého stupňa posúdili vec po právnej stránke nesprávne, a preto bolo potrebné ich rozhodnutia ako nezákonné zrušiť podľa a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude právnym názorom súdu viazaný.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa a vzhľadom na úspech v konaní bolo žalobcovi priznané právo na náhradu trov, ktoré v konaní vynaložil na zaplatenie súdneho poplatku 70 € a nákladoch právneho zastúpenia za nasledovné úkony právnej služby podľa , , , c, vyhlášky MS SR č. o odmenách a náhradách advokátov

- Prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom (09.10.2012) v sume 161,75 € a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 7,63 €,

- Písomné podanie na súd vo veci samej - žaloba (31.10.2012) v sume 161,75 € a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 7,63 €,

- Písomné podanie na súd vo veci samej - vyjadrenie (03.04.2013) v sume 165,56 € a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 7,81 €,

- Účasť na pojednávaní (24.04.2013) v sume 165,56 € a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 7,81 €.

Nakoľko právny zástupca žalobcu osvedčil, že je platiteľom dane z pridanej hodnoty, má podľa citovanej vyhlášky nárok na tarifnú odmenu zvýšenú o daň z pridanej hodnoty výške 20% z tejto sumy.

Celkove náhrada trov konania predstavuje sumu 724,62 €. Uvedenú sumu je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu podľa na účet vedený vo výroku rozsudku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho

doručenia, písomne, dvojmo na Krajský súd v Bratislave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( )

uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda,

v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho

sa odvolateľ domáha.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.