Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_20S-158-2019.pdf
PDF · 144.59 KB
Case nature
Area
Subarea
20S/158/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Kadlicovej a sudcov JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Ľubomíra Bundzela v právnej veci žalobcu IRIS Company s.r.o., so sídlom Hodská 2336/36, Galanta, IČO: 36 846 023, zastúpeného obchodnou spoločnosťou Weis & Partners s.r.o., Ivánska cesta 30/B, Bratislava, IČO: 47 234 776, proti žalovanému Daňovému úradu Trnava, so sídlom Hlboká 8/1, Trnava, o preskúmanie zákonnosti opatrenia žalovaného č. 101859823/2019 zo dňa 02.08.2019, takto
rozhodol:
I. Súd opatrenie Daňového úradu Trnava, pobočka Galanta č. 101859823/2019 zo dňa 02.08.2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
II. Žalobcovi priznáva právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia opatrenia žalovaného č. 101859823/2019 zo dňa 02.08.2019 - oznámenia o nepriznaní náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie júl 2012.
2. Namietal, že oznámenie ako opatrenie orgánu verejnej správy vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, a že v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
3. Uvádzal, že v daňovom priznaní k DPH za júl 2012 si uplatnil nadmerný odpočet vo výške 144 355,86 Eur, avšak žalovaný na základe vykonanej daňovej kontroly určil rozdiel dane 7 465,50 Eur, t. j. priznal žalobcovi nadmerný odpočet v sume 136 890,39 Eur. Tento priznaný nadmerný odpočet (136 890,39 Eur) bol žalobcovi vyplatený dňa 02.08.2018. Pôvodne mal byť tento nadmerný odpočet vyplatený žalobcovi v zmysle § 79 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o DPH“), t. j. vo všeobecnej 30-dňovej lehote rátanej od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Nadmerný odpočet vznikol v zdaňovacom období júl 2012, priznanie k DPH za toto obdobie sa podáva do 25. augusta 2012, od ktorého dátumu 30 dní uplynie dňa 24.09.2012. Po tomto dátume (po 24.09.2012) mal byť žalobcovi nadmerný odpočet vyplatený, ale keďže žalovaný ako správca dane začal u žalobcu dňa 10.09.2012 vykonávať daňovú kontrolu, tak sa aplikoval § 79 ods. 6 zákona o DPH, v zmysle ktorého ak daňový úrad začne v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu vykonávať daňovú kontrolu, tak vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. V danom prípade vrátil žalovaný žalobcovi nadmerný odpočet v ním zistenej výške 136 890,39
Eur až dňa 02.08.2018. Nadmerný odpočet v tejto výške pritom žalovaný zadržiaval z dôvodu výkonu daňovej kontroly odo dňa 24.09.2012, teda takmer 6 rokov (od 24.09.2012 do 02.08.2018).
4. Žalobca je presvedčený, že za čas zadržiavania priznaného nadmerného odpočtu z dôvodu výkonu daňovej kontroly mu patrí úrok, resp. náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu, v súvislosti s čím poukazoval na to, že Rada Európskej únie dňa 28.11.2006 prijala Smernicu č. 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorej výklad poskytuje Európsky súdny dvor, resp. Súdny dvor Európskej únie.
5. Podľa názoru žalobcu predmetná smernica spolu s výkladom SD EÚ bez ohľadu na slovenskú vnútroštátnu zákonnú úpravu priznala a priznáva daňovým subjektom právo na tzv. úrok zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu.
6. V tejto súvislosti žalobca poukazoval na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/979/2012 zo dňa 24.04.2013, potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) sp. zn. 8Sžf/115/2013 zo dňa 11.12.2014, s tým, že z uvedených rozsudkov vyplýva právny názor, podľa ktorého „Keďže však zdaniteľná osoba (z dôvodu vykonávania daňovej kontroly) dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov ako istou paušalizovanou náhradou škody, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. Podľa názoru súdu by bolo v rozpore s princípmi právneho štátu, keby tým daňovým subjektom, u ktorých bola uskutočnená daňová kontrola, bol vrátený nadmerný odpočet z dôvodu výkonu daňovej kontroly neskôr bez akejkoľvek kompenzácie. Práve na tento účel slúži štátom platený úrok zo zadržiavanej sumy za obdobie už odo dňa uplynutia uvedenej všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia. Daňové orgány sú nepochybne oprávnené v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu začať daňovú kontrolu a peňažné prostriedky vrátiť až po jej skončení (do 10 dní). Žalovaný (Finančné riaditeľstvo SR) však stotožňuje nárok na vrátenie nadmerného odpočtu po skončení daňovej kontroly a nárok na úrok z takto zadržiavaných finančných prostriedkov, pričom takýto postup nevyplýva ani zo zákona o DPH ani z daňového poriadku a naviac je v rozpore s judikatúrou SDEÚ (Súdny dvor EÚ) citovanou krajským súdom. DPH smernica (smernica Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH) je prameňom práva únie, ktorá je pre členský štát nielenže záväzná, ale má v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť aj pred vnútroštátnym právnym poriadkom. Všetky vnútroštátne orgány aplikujúce právo sú povinné toto vykladať eurokonformne, t. j. v súlade s právom únie. Pokiaľ ustanovenie vnútroštátneho predpisu nemožno vyložiť eurokonformne, je orgán aplikujúci právo povinný toto ustanovenie nepoužiť. Aplikácia vnútroštátnej právnej úpravy, na základe ktorej daňové orgány vydali preskúmavané rozhodnutia, bola v rozpore so záväznou interpretáciou čl. 183 DPH smernice vyplývajúcej z judikatúry SDEÚ.“
7. Žalobca poukazoval aj na rozsudok NS SR sp. zn. 4Sžf/57/2016 zo dňa 06.06.2017, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6S/31/2012-146 zo dňa 07.04.2016, ktorý riešil otázku vzniku nároku na úrok z omeškania z nadmerného odpočtu zadržiavaného počas daňovej kontroly, teda či platiteľovi DPH vzniká tento nárok už počas daňovej kontroly alebo až po jej skončení.
8. Inštitút náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly je vo vnútroštátnom slovenskom právnom poriadku upravený v § 79a zákona o DPH, avšak iba od 01.01.2017. Podľa § 85ke in fine zákona o DPH : „Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane“, čo však neznamená, že pred 01.01.2017, resp. pri daňových kontrolách ukončených do 31.12.2016 (ako je tomu aj v predmetnom žalovanom prípade) existovalo právne vákuum a že v takýchto prípadoch by daňový subjekt nemal právo na úroky, resp. náhradu za zadržiavanie nadmerného odpočtu z dôvodu výkonu daňovej kontroly. To by bolo v rozpore s vyššie citovanými rozsudkami Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR, resp. so záväznou interpretáciou čl. 183 DPH smernice vyplývajúcej z judikatúry SDEÚ. Tá totiž platila a bola aj pre slovenské štátne orgány a súdy záväzná aj pred 01.01.2017, teda aj v čase pred výslovnou úpravou predmetného inštitútu v slovenskom zákone o DPH. Preto je potrebné v prípadoch, kedy bola daňová kontrola ukončená do 31.12.2016 (ako je tomu aj v danom prípade), aplikovať záväznú interpretáciu čl. 183 DPH smernice Súdnym dvorom Európskej únie, presne tak, ako o tom pojednávajú vyššie citované rozsudky Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V tom čase napriek absencii vnútroštátnej právnej úpravy
totiž už existovala európska právna úprava, ktorá bola a stále aj je právne záväzná a aplikovateľná aj na území Slovenskej republiky, a ktorá má aj prednosť pred vnútroštátnou úpravou. Vnútroštátna právna úprava pritom nemôže obmedziť časovú ani územnú pôsobnosť európskej právnej úpravy. Inak povedané, ustanovenie v slovenskom zákone o DPH nemôže vylúčiť aplikovateľnosť európskej právnej úpravy v určitom období, a teda ani ustanovenie § 85ke zákona o DPH nemôže vylúčiť nárok na úroky resp. náhradu za zadržiavaný nadmerný odpočet za minulé obdobia, kedy už k danej problematike existovala európska právna úprava.
9. Žalobca zastal názor, že má v danom prípade nárok na úrok, resp. náhradu za zadržiavaný nadmerný odpočet, pričom je potrebné ustáliť aj výšku takéhoto úroku, resp. náhrady. Keďže z dôvodu výkonu daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti vykonávanej u žalobcu, daňového subjektu IRIS Company s.r.o., za zdaňovacie obdobie júl 2012 bol nadmerný odpočet v sume 136 890,39 Eur zadržiavaný od 24.09.2012 do 02.08.2018 (kedy bol žalobcovi vyplatený), patrí žalobcovi úrok, resp. náhrada za takto zadržiavaný nadmerný odpočet, a to za celú dobu jeho zadržiavania.
10. Na výpočet úroku, resp. náhrady za zadržiavaný nadmerný odpočet z dôvodu výkonu daňovej kontroly je podľa názoru žalobcu potrebné použiť výpočet, podľa ktorého sa určovala výška úroku za omeškanie s vrátením daňového preplatku, resp. nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku, t. j. 10% ročne. Na takýto postup odkazujú aj Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky vo vyššie poukazovaných rozsudkoch. Je tomu tak z toho dôvodu, že poukazovaný inštitút je svojím charakterom najbližší inštitútu náhrady, resp. úrokov za zadržiavaný nadmerný odpočet. Aplikuje sa tak analogia legis. Aj § 79 ods. 3 in fine daňového poriadku vyjadruje aplikačnú previazanosť v súvislosti s nadmerným odpočtom ako takým: „Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.“
11. V nadväznosti na uvedené žalobca dôvodil, že pred 01.01.2017 neexistovala žiadna iná vnútroštátna právna úprava inštitútu náhrady, resp. úrokov za zadržiavaný nadmerný odpočet. Sám zákonodarca v § 85ke zákona o DPH vylučuje uplatnenie § 79a zákona o DPH (ktorý upravuje inštitút, ale aj výšku náhrady za zadržiavaný nadmerný odpočet) v prípadoch daňových kontrol, ktoré sa neskončili do 31.12.2016. Preto čo sa týka takéhoto nároku, ale aj jeho výšky, tak je za toto obdobie, t. j. obdobie pred 01.01.2017 potrebné aplikovať § 79 daňového poriadku, vrátane tam uvedenej výšky takejto náhrady, resp. úroku, ktorá je 10% ročne zo sumy zadržiavaného nadmerného odpočtu.
12. Argumentáciu žalobca podporil poukazom na rozsudok NS SR sp. zn. 4Sžf/57/2016 zo dňa 06.06.2017, v ktorom najvyšší súd uviedol: „Úniové právo má prednosť pred všetkými vnútroštátnymi normami bez ohľadu na ich územnú alebo časovú pôsobnosť, t. j. bez ohľadu na to, či boli prijaté vnútroštátnym zákonodarcom alebo jednotkami územnej samosprávy alebo, či sa jedná o normy skoršie alebo neskoršie.“ Za situácie, kedy slovenské vnútroštátne právo priznáva náhradu za zadržaný nadmerný odpočet iba pri daňových kontrolách skončených do 31.12.2016 (viď § 85ke zákona o DPH), nie je možné v prípade iných daňových kontrol (vrátane prejednávaného prípadu) ignorovať záväzné právo Európskej únie, ktoré sa vzťahovalo a vzťahuje aj na takéto iné kontroly, i na obdobie spred 01.01.2017. Opačným postojom by došlo k nerešpektovaniu záväzného európskeho práva v uvedených prípadoch, resp. v období spred 01.01.2017. Tiež by došlo k porušeniu princípov právneho štátu, princípu daňovej neutrality, zásady ekvivalencie a efektivity, zásady ochrany legitímnej dôvery, zásady fungovania systému DPH a zásady prednosti práva EÚ, presne tak, ako o tom pojednávajú vyššie v tejto žalobe poukazované rozhodnutia krajského súdu, ale najmä najvyššieho súdu. Taký postup by nebol ani opodstatnený ani spravodlivý a znevýhodňoval by žalobcu ako daňový subjekt.
13. Obsahom zásady prednosti práva EÚ je o. i. to, že vnútroštátny súd nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s právom Únie (rozsudok NS SR sp. zn. 4Sžf/57/2016 zo dňa 06.06.2017). Tým, že žalovaný nepriznal žalobcovi úrok, resp. náhradu za zadržaný nadmerný odpočet v predmetnom prípade, teda v súvislosti s daňovou kontrolou skončenou do 31.12.2016, došlo k zakázanej aplikácii „neskoršieho“ ustanovenia vnútroštátneho práva (§ 85ke v spojitosti s § 79a zákona o DPH), ktoré je v rozpore s právom Európskej únie.
14. S poukazom na uvedené žalobca konštatoval, že v predmetnom žalovanom prípade má žalobca nárok na úroky, resp. náhradu za zadržaný nadmerný odpočet. Na určenie výšky takejto náhrady resp. úroku za zadržiavaný nadmerný odpočet sa podľa neho použije s poukazom na § 79 daňového poriadku percentuálna sadzba vo výške 10% ročne za obdobie od 24.09.2012 (deň, kedy mal byť nadmerný odpočet vrátený, ak by nebol zadržaný z dôvodu výkonu daňovej kontroly) až do 02.08.2018 (deň vrátania zadržiavaného nadmerného odpočtu v priznanej výške). Výška náhrady za zadržiavaný nadmerný odpočet tak v predmetnom prípade (t. j. za zdaňovacie obdobie júl 2012) je 10 % ročne zo sumy 136 890,39 Eur za obdobie od 24.09.2012 do 02.08.2018, t. j. 80 184,01 Eur.
15. Nakoľko žalovaný odmietol vyplatiť žalobcovi predmetnú náhradu, resp. úrok za zadržaný nadmerný odpočet, o čom vydal žalované Oznámenie, došlo k nezákonnému postupu, resp. vydaniu nezákonného opatrenia zo strany žalovaného. Touto žalobou napadnuté Oznámenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože je v rozpore s vyššie v tejto žalobe uvedenými skutočnosťami, t. j. najmä je v rozpore s už uvádzanými právnymi zásadami a princípmi, v rozpore s právnymi závermi uvedenými v judikatúre, vrátane rozsudkov NS SR, ako aj v rozpore s právom Európskej únie.
16. Záver žalovaného o nemožnosti priznania úroku žalobca považuje za nesprávny. Nie je v súlade so skutočnosťou, že by žalovaný ako správca dane nemal zákonnú možnosť na priznanie úroku resp. náhrady za zadržiavaný nadmerný odpočet. Žalovaný sa celkom nesprávne obmedzuje iba na dva vnútroštátne predpisy - daňový poriadok a zákon o DPH. Pritom ignoruje, a to aj napriek žalobcom zaslanej výzve, právo Európskej únie, ktoré má (nielen) v danej veci prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou.
17. Žalovaný v písomnom vyjadrení k veci navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že daňový subjekt IRIS Company s.r.o. (žalobca) podal dňa 15.08.2012 daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2012, v ktorom si uplatnil nárok na vrátenie nadmerného odpočtu v sume 144 355,89 Eur.
18. Daňový úrad Trnava, pobočka Piešťany začal dňa 10.09.2012 u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2012 podľa § 46 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní v znení neskorších predpisov (daňový poriadok). Správca dane o výsledku daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie júl 2012 vyhotovil Protokol č.9214401/5/2258204/2014/Ábe zo dňa 28.05.2014. Podľa ustanovenia § 46 ods. 9 písm. a) daňového poriadku je daňová kontrola ukončená dňom doručenia protokolu. Protokol bol kontrolovanému daňovému subjektu doručený spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole zo dňa 28.05.2014 s dátumom doručenia 30.05.2014.
19. V predmetnom protokole z daňovej kontroly Daňový úrad Trnava, pobočka Piešťany uviedol: „Kontrolované zdaňovacie obdobie: júl 2012; Daňové priznanie daňového subjektu: -144.355,89 Eur; Výsledný vzťah k štátnemu rozpočtu po kontrole +636,97 Eur; Rozdiel 144.992,86 Eur.“ Na základe kontrolných zistení správca dane za kontrolované zdaňovacie obdobie nepriznal nárok na nadmerný odpočet v sume 144 355,89 Eur a určil daň z pridanej hodnoty v sume 636,97 Eur. Žalovaný dodal, že na základe kontrolných zistení správca dane daňovou kontrolou za kontrolované zdaňovacie obdobie nepriznal nárok na nadmerný odpočet v sume 144 355,89 Eur a určil daň z pridanej hodnoty v sume 636,97 Eur, preto v tomto prípade nemohol vrátiť nadmerný odpočet do desiatich dní odo dňa skončenia daňovej kontroly, t. j. do dňa 09.05.2014.
20. Z obsahu administratívneho spisu žalovaný dal do pozornosti, že na základe vyššie uvedeného výsledku daňovej kontroly správca dane vydal rozhodnutie č. 9214401/5/4727277/2014/Miká zo dňa 22.10.2014, ktorým žalobcovi nepriznal nárok na nadmerný odpočet v sume 144 355,89 Eur a určil mu daň z pridanej hodnoty v sume 636,97 Eur. Žalobca uvedené rozhodnutie prvého stupňa napadol odvolaním, na základe ktorého Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky v rámci odvolacieho konania rozhodnutím č. 1100305/1/191957/2015/5191 zo dňa 07.05.2015 napadnuté rozhodnutie správcu dane zrušilo a vec mu vrátilo na ďalšie konanie. Následne v ďalšom vyrubovacom konaní správca dane vydal rozhodnutie č. 816855/2015 zo dňa 09.06.2015, ktorým žalobcovi nepriznal nárok na nadmerný odpočet v sume 144 355,89 Eur a určil mu daň z pridanej hodnoty v sume 636,97 Eur. Toto rozhodnutie žalobca opäť napadol odvolaním, o ktorom rozhodlo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č.
102419946/2016 zo dňa 22.01.2016 tak, že napadnuté rozhodnutie prvého stupňa potvrdilo. Uvedené rozhodnutie druhého stupňa napadol žalobca správnou žalobou, na základe ktorej Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 14S/17/2016 zo dňa 04.05.2017 rozhodnutie žalovaného finančného riaditeľstva zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Záverom genézy dodatočného určenia dane za zdaňovacie obdobie júl 2012 žalovaný daňový úrad uviedol, že Daňový úrad Trnava, pobočka Piešťany v následnom konaní vydal rozhodnutie č. 348179/2018 zo dňa 19.06.2018, v ktorom žalobcovi znížil uplatnený nadmerný odpočet na DPH za zdaňovacie obdobie júl 2012 zo sumy 144 355,89 Eur na sumu 136 890,39 Eur, t. j. rozdiel na dane z pridanej hodnoty v sume 7 465,50 Eur.
21. Ďalej žalovaný daňový úrad uviedol, že Daňovému úradu Trnava bolo dňa 24.07.2019 doručené podanie žalobcu evid. č. 6/12277286/2019 označené ako „Výzva na úhradu náhrady za zdržanie nadmerného odpočtu“, ktorým žiadal zaplatenie náhrady za zadržiavaný nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2012. Pričom sám žalobca v žiadosti uviedol nasledovný vzorec výpočtu: “výška náhrady za zadržiavaný nadmerný odpočet v predmetnom prípade je 10 % ročne zo sumy 136 890,39 EUR za obdobie od 24.09.2012 do 02.08.2018, t. j. 80 184,01 EUR.“
22. Správca dane Oznámením č. 101859823/2019 zo dňa 02.08.2019 žalobcovi oznámil, že u daňového subjektu IRIS Company s.r.o., IČO: 36846023 sa neuplatní ustanovenie § 79a zákona o DPH, nakoľko podľa § 85ke (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01.01.2017) zákona o DPH „platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods 1,2 alebo ods.5 začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods.1,2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane“. Žalovaný mu uvedeným listom oznámil, že jeho podanie považuje za neopodstatnené a to z dôvodu, že zákon o DPH ani daňový poriadok neupravuje priznanie úroku po dobu vykonávania daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti, ak daňová kontrola bola skončená do 31. decembra 2016, a teda nemá zákonnú možnosť na priznanie takéhoto úroku. Žalovaný uviedol, že nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2012 bol vrátený v súlade s ustanovením § 79 ods. 6 zákona o DPH. Ďalej žalovaný poukázal na novelu zákona o DPH (zákon č. 298/2016 Z. z.), ktorou sa s účinnosťou od 01.01.2017 zaviedlo ustanovenie § 79a upravujúce náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, ktoré sa však v zmysle prechodného ustanovenia § 85ke zákona o DPH neuplatní, nakoľko daňová kontrola bola v prípade žalobcu ukončená do 31. decembra 2016. Oznámenie č. 101859823/2019 zo dňa 02.08.2019 bolo žalobcovi doručené dňa 07.08.2019.
23. Žalovaný taktiež poukazoval na to, že priznanie náhrady zo zadržania nadmerného odpočtu počas výkonu daňovej kontroly do 31.12.2016 nebolo vo vnútroštátnej legislatíve Slovenskej republiky upravené. Priznanie náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly je zakotvené v ustanovení § 79a zákona o DPH s účinnosťou od 01.01.2017. Zadržanie finančných prostriedkov po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovej kontroly je aj v zmysle ďalej citovanej judikatúry súdneho dvora oprávnené a legitímne, nakoľko slúži na preverenie skutočností potrebných pre správne určenie dane a na predchádzanie a odhaľovanie daňových podvodov. Správca dane mohol postupovať len v súlade s platnou právnou úpravou, v čase vydania napadnutého oznámenia táto nemala zákonnú oporu, neupravovala výšku a ani obdobie, za ktoré by sa takáto náhrada mala priznať. Priznanie náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly je zakotvené v ustanovení § 79a zákona o DPH s účinnosťou od 01.01.2017.
24. Žalovaný dôvodil, že z platnej právnej úpravy (§ 79 ods. 6 zákona o DPH) vyplýva, že ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom; ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Preto mal žalovaný za to, že správca dane konal v súlade so zákonom, ak nadmerný odpočet zistený správcom dane za zdaňovacie obdobie júl 2012 vrátil v lehote 10 dní odo dňa ukončenia daňovej kontroly.
25. Dodal, že podľa ustanovenia § 79 ods. 3 daňového poriadku, úrok správca dane zaplatí daňovému subjektu aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo
uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Aplikácia tohto ustanovenia bola pre tento prípad teda neprijateľná, nakoľko dôvody vyčíslenia úroku sa viažu na nedodržanie zákonnej lehoty pre vrátenie preplatku, resp. nadmerného odpočtu, t. j. zo strany správcu dane ide o porušenie zákona čo do dĺžky lehoty na vrátenie. Iné ustanovenia vnútroštátna právna úprava v čase vydania napadnutého oznámenia žalovaného nepoznala.
26. Správnosť svojho postup podporil žalovaný poukazom na zásadu legality, v zmysle ktorej pri správe daní sú daňové orgány povinné postupovať v súlade s daňovými zákonmi, ale aj s Ústavou Slovenskej republiky, ktorá v čl. 2 ods. 2 zakotvuje, že „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, a preto nie sú oprávnené priznávať „náhradu zo zadržaného nadmerného odpočtu“, ak takáto úprava nemala v čase vydania predmetných rozhodnutí zákonnú oporu, neupravovala výšku ani obdobie, za ktoré by sa takáto náhrada mala priznať.
27. Žalovaný vyjadril názor, že v prípade žalobcom uplatneného nároku „náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu“ nie je možné uplatniť ustanovenie § 79 ods. 3 daňového poriadku (ktoré má pre správcu dane povahu sankcie), a to ani čo do spôsobu výpočtu, z ktorého vychádzal žalobca: “výška náhrady za zadržiavaný nadmerný odpočet v predmetnom prípade je 10 % ročne zo sumy 136 890,39 EUR za obdobie od 24.09.2012 do 02.08.2018, t. j. 80 184,01 EUR.“
28. V nadväznosti na uvedené žalovaný uviedol, že výkon daňovej kontroly nie je možné chápať ako porušenie povinnosti stanovenej zákonom, za ktoré je správca dane postihnutý takto určenou sankciou. Takýmto postupom by došlo k neprimeranému zvýhodneniu žalobcu oproti ostatným daňovým subjektom, čím by došlo k porušeniu zásady neutrality dane a daňovej rovnosti. Neutralita daní znamená, že dane sú zamerané na výber príjmov pre štátny rozpočet a nemali by byť predmetom výnimiek alebo úľav a že princípy zdanenia by nemali narúšať konkurenčné prostredie. Daňová rovnosť sa vzťahuje na rovnaké zaobchádzanie so všetkými daňovými poplatníkmi.
29. Podľa žalovaného v prípade aplikovania rozsudkov Súdneho dvora EÚ iného členského štátu nemožno takéto rozsudky aplikovať na našu vnútroštátnu právnu úpravu vzhľadom na to, že pritom je potrebné brať do úvahy osobitosti vnútroštátnej právnej úpravy toho-ktorého členského štátu, ktorá je odlišná od slovenskej právnej úpravy, na priznanie úroku po dobu výkonu daňovej kontroly na vrátenie nadmerného odpočtu.
30. Za pozornosť podľa názoru žalobcu stojí tiež skutočnosť, že z rozsudkov Súdneho dvora EÚ jednoznačne nevyplýva, či právo EÚ je prameňom práva i pre vznik úrokov z omeškania z nadmerného odpočtu. Z rozsudkov Súdneho dvora EÚ vo veci samej ide skôr o odporúčanie, aby členské štáty vo svojom vnútroštátnom právnom poriadku a so zásadou ekvivalencie a efektivity stanovili podmienky (pravidlá), za ktorých majú byť takéto úroky zaplatené, ktoré nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch a nesmú byť stanovené ani takým spôsobom, aby prakticky znemožnili výkon práv priznaných právnym poriadkom EÚ. Pokiaľ vnútroštátne súdy zistia rozpor vnútroštátneho právneho predpisu s právnym poriadkom EÚ, Súdny dvor EÚ v jednom z rozsudkov vo veci priznania úroku za nevrátený nadmerný odpočet počas daňovej kontroly vyslovil názor, že vnútroštátne súdy sú povinné neuplatniť ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s právom EÚ.
31. V tejto súvislosti žalovaný dal do pozornosti, že ani po vydaní uznesenia ESD vo veci C-120/15 zo dňa 21.10.2015, ktorým ESD odpovedal na prejudiciálnu otázku Krajského súdu v Košiciach vo veci sp. zn. 7S/21/2012, týkajúcej sa výkladu čl. 183 prvý odsek Smernice vo vzťahu k vráteniu nadmerného odpočtu DPH a okamihu vzniku nároku na úroky z omeškania, nemá k dispozícii takú slovenskú legislatívu ani také právoplatné rozhodnutia slovenských súdov, ktoré by mu umožňovali postupovať spôsobom požadovaným žalobcom.
32. Žalovaný poukazoval súčasne na závery judikatúry ESD, podľa ktorej straty na ujmu zdaniteľnej osoby vyplývajúce z nemožnosti disponovať s peňažnými prostriedkami majú byť kompenzované zaplatením úrokov z omeškania v tom prípade, že dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe po uplynutí primeranej lehoty. Z uvedeného vyplýva, že správcovi dane musí prináležať určitá primeraná lehota na výkon kontroly, ktorou preverí oprávnenosť vráteného nadmerného odpočtu. Až v prípade, že nadmerný odpočet bude vrátený po uplynutí primeranej doby, nastane titul na zaplatenie
úrokov z omeškania. Vznik nároku na tieto úroky teda môže nastať až po uplynutí takejto primeranej doby, a nie už uplynutím lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, ako požaduje žalobca.
33. K vyjadreniu žalovaného sa písomne replikou vyjadril žalobca, ktorý k veci uviedol, že predmetný nárok si uplatňuje nie na základe § 79a zákona o DPH, ale na základe legislatívy Európskej únie a súdnych rozhodnutí najvyšších súdnych autorít. Mal súčasne za to, že o oprávnenosti jeho nároku svedčí skutočnosť, že aj slovenský zákonodarca sa prostredníctvom novely zákona rozhodol, hoci so značným oneskorením, implementovať predmetný inštitút do právneho poriadku Slovenskej republiky, čím iba harmonizoval európske právo s vnútroštátnym. Inak žalobca zotrval na právnej argumentácii uvedenej v žalobe, s tým, že žalovaný skutočne zadržiaval finančné prostriedky v sume 136 890,39 Eur patriace žalobcovi takmer celých šesť rokov, a nie že by bol žalobcovi nárok na tieto finančné prostriedky vznikol až niekedy neskôr vydaním v poradí druhého administratívneho rozhodnutia, ktorým bol nadmerný odpočet priznaný. Skutočnosť zadržiavania uvedenej sumy finančných prostriedkov po takú dlhú dobu nemôže podľa názoru žalobcu zostať bez povšimnutia a bez spravodlivej kompenzácie.
34. K replike žalobcu sa vyjadril žalovaný duplikou zo dňa 27.04.2020, v ktorej uviedol, že v prípade žalobcom uplatneného nároku „náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu“ nie je možné uplatniť ustanovenie § 79 ods. 3 daňového poriadku (ktoré má pre správcu dane povahu sankcie), a to ani čo do spôsobu výpočtu, z ktorého vychádzal žalobca. Takýmto postupom by došlo k neprimeranému zvýhodneniu žalobcu na finančnom trhu. Daňový subjekt by priznaním tejto kompenzácie získal nenáležitú finančnú výhodu. Priznanie úroku vo výške 10 % ako požaduje žalobca, by znamenalo také zúročenie, ktoré by na bankovom trhu nebolo možné dosiahnuť.
35. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
36. Podľa článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. Členské štáty však môžu odmietnuť preniesť alebo vrátiť rozdiel, ak výška nadmerného odpočtu predstavuje zanedbateľnú sumu.
37. Podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom do 31.12.2013, ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie ( § 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru.
38. Podľa § 79 ods. 6 vety prvej zákona o DPH v znení účinnom do 30.06.2015, ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom.
39. Podľa § 79a ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017, ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len „úrok z nadmerného odpočtu“) podľa odseku 2.
40. Podľa § 79a ods. 2 zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017 platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak tento dvojnásobok základnej úrokovej sadzby nedosiahne 1,5%, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5%. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane.
41. Podľa § 79a ods. 3 zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017 o priznaní úroku z nadmerného odpočtu podľa odsekov 1 a 2 daňový úrad rozhodne do 15 dní od vrátenia nadmerného odpočtu a úrok z nadmerného odpočtu platiteľovi zaplatí do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o priznaní úroku z nadmerného odpočtu.
42. Podľa § 85ke prechodných ustanovení zákona o DPH k úpravám účinným od 1. januára 2017 platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.
43. Podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.
44. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy, preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté opatrenie, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúci jeho vydaniu, postupom podľa § 107 ods. 2 SSP v spojení s § 137 ods. 4 SSP vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na webovom sídle súdu a dospel k záveru o dôvodnosti žaloby.
45. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné (pri zohľadnení repliky žalobcu), že správca dane začal u žalobcu dňa 10.09.2012 daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie júl 2012, ktorá bola ukončená doručením protokolu dňa 30.05.2014. Kontrolou bol zistený nadmerný odpočet v sume nižšej ako bol uplatnený žalobcom v daňovom priznaní za predmetné zdaňovacie obdobie, pričom nadmerný odpočet za kontrolované zdaňovacie obdobie v sume 136 890,39 Eur, správca dane podľa § 79 ods. 6 vety prvej zákona o DPH v znení účinnom do 31.12.2016 poukázal na účet žalobcu dňa 02.08.2018, a to po právoplatnosti prvostupňového rozhodnutia Daňového úradu Trnava, pobočka Piešťany č. 348179/2018 zo dňa 19.06.2018, vydanom po súdnom prieskume zákonnosti skorších rozhodnutí v predmetnej veci.
46. S prihliadnutím na prejudiciálnu rozhodovaciu prax ESD k výkladu čl. 183 Smernice (najmä uznesenie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber), spornou medzi účastníkmi konania zostala požiadavka žalobcu, aby mu bol podľa 79 ods. 3 a 7 daňového poriadku zaplatený úrok z dôvodu zadržiavaného nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie júl 2012.
47. Žalobca s poukazom na čl. 183 Smernice, rozhodovaciu prax Súdneho dvora Európskej únie v obdobných prípadoch, ako aj s poukazom na konkrétnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky trval na oprávnenosti jeho nároku na finančnú kompenzáciu, nakoľko v prejednávanom prípade mu nadmerný odpočet nebol vyplatený v 30-dňovej lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79
ods. 1 zákona o DPH, v dôsledku čoho tento nemohol disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, na základe čoho sa cítil byť hospodársky znevýhodnený. Žalobca mal za to, že uvedené hospodárske znevýhodnenie by malo byť kompenzované zaplatením úrokov podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku vo výške 10 % z neoprávnene zadržiavanej sumy nadmerného odpočtu za obdobie jej neoprávneného zadržiavania.
48. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci je potrebné konštatovať, že do 31. decembra 2016 absentovala právna úprava úroku z nadmerného odpočtu, ktorá by správcom dane umožňovala priznať platiteľom dane náhradu za zadržiavaný nadmerný odpočet počas daňovej kontroly. V § 79 ods. 3 daňového poriadku bola (a je) zakotvená iba právna úprava úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu, t. j., ak nadmerný odpočet nebol vrátený v zákonom stanovenej lehote. Inštitút náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly podľa § 79a zákona o DPH bol do tohto zákona zakomponovaný až s účinnosťou od 01.01.2017 zákonom č. 297/2016 Z. z. Podľa prechodného ustanovenia k uvedenej právnej úprave účinnej od 01.01.2017 (§ 85ke) sa však ustanovenie § 79a citovaného zákona neuplatní, ak daňová kontrola bola skončená do 31.12.2016, čo je prípad žalobcu.
49. Smernica neustanovuje konkrétne podmienky vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty a neurčuje ani obdobie, za ktoré má byť úrok platený. Aj napríklad z rozhodnutia SD EÚ vo veci Kovozber s.r.o. alebo aj z rozsudku Enel Marica vyplýva, že členské štáty majú určitú slobodu pri stanovovaní podmienok vrátenia nadmerného odpočtu, v prípade prebiehajúcej daňovej kontroly. Práve s poukazom na rozhodnutia SD EÚ došlo k novelizácii zákona o DPH tým, že bolo prijaté ustanovenie § 79a, ktoré ako primeranú lehotu zadržiavania nadmerného odpočtu, v prípade prebiehajúcej daňovej kontroly stanovilo šesť mesiacov od uplynutia lehoty, v rámci ktorej mal byť nadmerný odpočet vrátený (§ 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5, zákona o DPH) a rovnako určilo výšku tejto náhrady. Práve novelizáciou zákona o DPH došlo k definitívnemu určeniu podmienok vrátenia nadmerného odpočtu v prípade, ak tento nie je vrátený z dôvodu prebiehajúcej daňovej kontroly. Definitívne teda bola stanovená lehota a výška náhrady, avšak s poukazom na prechodné ustanovenie § 85ke, neupraveným obdobím zostalo obdobie daňových kontrol ukončených do 31.12.2016, nakoľko ustanovenie § 79a zákona o DPH sa na tieto nevzťahovalo.
50. Je však potrebné konštatovať, že aj v prípade absencie právnej úpravy do 31.12.2016 a to aj po prijatí novely zákona o DPH, správne súdy, na rozdiel od daňových orgánov, s poukazom na rozhodnutie SD EÚ vo veci Kovozber s.r.o. (C-120/05) priznávali určitú „náhradu“ za zadržiavaný nadmerný odpočet aj v prípade daňových kontrol ukončených do 31.12.2016, avšak rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k určeniu momentu, od ktorého sa táto náhrada priznávala a rovnako aj k určeniu výšky, v akej sa priznávala, nebola konzistentná. Konkrétne ide o rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/41/2017 zo dňa 23.02.2019, sp. zn. 5Sžfk/24/2017 zo dňa 28.03.2019, sp. zn. 3Sžfk/4/2019 zo dňa 17.04.2019.
51. Túto nejednotnosť rozhodovania odstránila zjednocovacia činnosť správneho kolégia najvyššieho súdu (§ 8 ods. 3 v spojení s § 22 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z.) vydaním stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 56, zverejneného v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 6/2019, ktorého výsledkom sú právne vety zabezpečujúce eurokonformný výklad zákona a rozhodovanie v právnej otázke nárokov platiteľov DPH na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas výkonu daňovej kontroly podľa § 79a zákona o DPH znejúce nasledovne :
„Ustanovenie § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly) je v pomere špeciality k ustanoveniu § 79 ods. 3. zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. januára 2012 (Daňové preplatky a úrok).
Vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky spočívajúca v ustanovení § 85ke vety druhej zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2017) v znení: „Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.“, nie je v súlade s právom Európskej únie, a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s
účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia.“
52. Zo stanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu bez pochybností vyplýva, že aj na prípad žalobcu vo vzťahu k zadržiavaniu nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly ukončenej do 31.12.2016 sa má aplikovať zákonná úprava náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly podľa § 79a zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017, čo súčasne znamená, že žalobca nemá nárok na výšku náhrady podľa ustanovenia podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku, ktorej priznania sa dožadoval.
53. Pre právne posúdenie veci bola pre správny súd relevantná tá skutočnosť, že žalobcovi bol nadmerný odpočet vrátený po uplynutí šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1 daňového poriadku.
54. Za splnenej podmienky, že správca dane začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 zákona o DPH, sa na prípad žalobcu vzťahuje ustanovenie § 79a zákona o DPH, a to napriek tomu, že daňová kontrola bola ukončená do 31.12.2016, čo znamená, že žalobca má po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu do dňa jeho vrátenia nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak tento dvojnásobok základnej úrokovej sadzby nedosiahne 1,5%, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5%, pričom úrok za uvedené obdobie sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu podľa § 79 ods.1 alebo ods.5 do dňa jeho vrátenia vrátane.
55. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností súd uzavrel, že konajúci orgán verejnej správy pri náležite zistenom skutkovom stave vec nesprávne právne posúdil, čo je podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. c) SSP dôvod na zrušenie napadnutého opatrenia a na vrátenie veci Daňovému úradu Trnava na ďalšie konanie.
56. V ďalšom konaní bude úlohou správcu dane postupovať v súlade s právnym názorom, ktorý správny súd vyslovil v odôvodnení tohto rozhodnutia.
57. Podľa § 191 ods. 6 SSP, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.
58. O náhrade trov v konaní úspešného žalobcu rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP s tým, že o výške náhrady bude v zmysle § 175 ods. 2 SSP rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
59. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia (§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a/ SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).