Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11C-149-2000.pdf
PDF · 128.77 KB
Case nature
Area
Subarea
11C/149/2000
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Martin pred samosudkyňou JUDr. Alenou Káčerikovou, v právnej veci navrhovateľa: U.. Z. G., E.. XX.XX.XXXX, I. J. J., G. X. Č.. XX, právne zastúpený JUDr. Jánom Gemerským, advokátom so sídlom v Martine, Hviezdoslavova č. 9, proti odporcovi: Poľnonákup Turiec, a.s., IČO: 31562353, so sídlom v Martine, Robotnícka č, 2, právne zastúpený JUDr. Danielom Malikom, advokátom so sídlom v Martine, Rázusova 4213/3, v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy takto
rozhodol:
I. Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške 65.245 Eur brutto a to do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
II. O trovách konania súd rozhodne po právoplatnosti vo veci samej.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa návrhom podaným na tunajšom súde dňa 10.04.2000 prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy podľa § 64, 61 a nasl. Zákonníka práce, ako aj náhrady mzdy za obdobie od 24.02.2000 mesačne po 24.337,-Sk do doby, kedy odporca umožní navrhovateľovi vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy. V písomne podanom návrhu uviedol, že pracoval u odporcu vo funkcii riaditeľa spoločnosti a ako predseda predstavenstva. Dozorná rada odporcu mu pozastavila výkon práv člena predstavenstva od 05.11.1999. Predstavenstvo spoločnosti mu pritom dňa 23.02.2000 predložilo možnosť výberu skončenia pracovného pomeru dohodou podľa § 43 Zákonníka práce, čo však neakceptoval a tak mu doručilo odvolanie z funkcie riaditeľa spoločnosti, zároveň aj s rozviazaním pracovného pomeru okamžitým zrušením podľa § 53 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Dôvodom skončenia pracovného pomeru malo byť zvlášť hrubé porušenie pracovnej disciplíny, ktoré malo spočívať v neplnení predloženia kompletnej projektovej dokumentácie zmluvy o dielo vrátane dodatku, ktorý mal uzavrieť s U.. U. M. za účelom posúdenia existujúceho stavu dodávanej stavby. Taktiež mal navrhovateľ v dňoch 26. a 27.01.2000 porušiť úpravu prijatú v spoločnosti tým, že použil neoprávnene služobné vozidlo a svojvoľne opustil spoločnosť.
Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom svedkov, oboznámením sa s listinnými dôkazmi, ktoré boli do spisu v priebehu konania založené a dňa 10.03.2005 vydal medzitýmny rozsudok, ktorým určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 53 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce zo strany odporcu voči navrhovateľovi listom zo dňa 23.02.2000 je neplatné a pracovný pomer navrhovateľa u odporcu naďalej trvá. Zároveň zaviazal odporcu na zaplatenie trov právneho zastúpenia, ktoré navrhovateľovi vznikli v súvislosti s týmto konaním. Podaním zo dňa 16.05.2005 podal voči rozhodnutiu odvolanie odporca a Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 23Co 251/2005 medzitýmny rozsudok tunajšieho súdu v časti o neplatnom skončení pracovného pomeru navrhovateľa u odporcu potvrdil z dôvodov v ňom uvedených. Zároveň ale zrušil rozhodnutie tunajšieho súdu v časti o trovách konania. Po doručení rozsudku Krajského súdu v Žiline podal dňa 28.08.2006 dovolanie odporca, z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozhodnutie ako odvolacieho tak aj prvostupňového súdu žiadal zrušiť a vec vrátiť tunajšiemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uznesením, č.k. 1Cdo 251/2006-271 zo dňa 26.10.2007 Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporcu odmietol, pričom jeho rozhodnutie bolo na tunajší súd doručené dňa 07.12.2007.
Navrhovateľ listom zo dňa 24.08.2006 vyčíslil ušlú mzdu titulom neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od 24.02.2000 do augusta 2006, čo predstavuje 78 mesiacov a 6 dní. Pri hrubom mesačnom zárobku navrhovateľa vo výške 24.337,- Sk, predstavovala náhrada mzdy za toto obdobie sumu 1.905.012,- Sk. Zároveň navrhovateľ uviedol, že v období od 04/2000 do 08/2000 poberal podporu v nezamestnanosti spolu vo výške 21.803,- Sk. Za uvedené obdobie nikde nepracoval, nepoberal mzdu ani nemocenské dávky a do pracovného pomeru nenastúpil ani brigádnicky. K návrhu pripojil fotokópie platobných príkazov na výplatu dávok ( č.l. 257 ).
Svoj návrh doplnil navrhovateľ listom zo dňa 18.01.2008. Presne určil obdobie, za ktoré požaduje náhradu mzdy a to od 23.02.2000 do 22.01.2008. Náhrada mzdy za čas 7 rokov, 10 mesiacov a 23 dní pritom podľa jeho vyčíslenia predstavovala sumu 2.343.415,- Sk brutto. Príjem navrhovateľa v brutto vyjadrení totiž za posledný kalendárny štvrťrok pred neplatným skončením pracovného pomeru bol vo výške 24.651,- Sk, o čom súdu predložil doklad - potvrdenie odporcu o mzde navrhovateľa za rok 1999 zo dňa 07.01.2008. Súdu zároveň uviedol, že svojím návrhom si uplatňuje len brutto mzdu za predmetné obdobie bez náhrady za nevyčerpanú dovolenku a ďalšie plnenia zo strany zamestnávateľa, ako napr. stravné, príp. iné výhody spojené s uzavretým pracovným pomerom.
Navrhovateľ listom zo dňa 24.01.2008 doručil tunajšiemu súdu fotokópiu dohody o rozviazaní pracovného pomeru s odporcom, ktorú účastníci uzavreli dňa 22.01.2008 a zápočtového listu, ktorým odporca potvrdil, že navrhovateľ bol ich zamestnancom v období od 01.05.1995 do 22.01.2008.
Odporca sa k návrhu navrhovateľa na náhradu mzdy písomne nevyjadril.
Súd vo veci nariadil a vykonal dokazovanie za prítomnosti účastníkov konania dňa 26.02.2008, 16.09.2008, oboznámením sa s listinnými dôkazmi a to predovšetkým medzitýmnym rozsudkom, vyžiadaním zo dňa 01.03.2000, stanoviskom zo dňa 09.03.2000, denným záznamom stavby list Č.. XXXXXX, Č.. XXXXXX, Č.. XXXXXX, pracovnou zmluvou zo dňa 02.05.1995, poverením zo dňa 2.5.1995, rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 23Co/251/2005 zo dňa 21.02.2006, vyčíslením mzdy zo dňa 24.08.2006, platobnými príkazmi na výplatu dávok 04/2000, 05/2000, 06/2000, 07/2000, 08/2000, uznesením NS SR 1Cdo/251/2006 zo dňa 26.10.2007, potvrdením o mzde za rok 1999, dohodou o rozviazaní pracovného pomeru zo dňa 22.01.2008, zápočtom rokov zo dňa 22.01.2008, živnostenským listom Ž.-XXXX/XXXXX/MAL, potvrdením o podaní daňového priznania k dani príjmov fyzickej osoby za rok 2004, 2005, 2006 a 2007, odpoveďou Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, pracovisko Turčianske Teplice zo dňa 16.09.2008, výpisom z OR na spol. HANDLEX, s.r.o., AGRONOVA 97, s.r.o., AGROTURIEC, s.r.o., ponukou pracovného miesta zo dňa 10.04.2000, rozsudkom KS v Prešove, č.k. 3Cb 471/2001-104 zo dňa 24.09.2002, vyjadrením JUDr. Pavla Okresa - SKP Handlex, a.s. v likvidácií zo dňa 08.07.2008, ako aj ďalšími listinnými dôkazmi a zistil tento skutkový stav.
Na pojednávaní dňa 26.02.2008 navrhovateľ zotrval na svojom písomnom vyjadrení zo dňa 18.01.2008. Potom, ako s ním odporca listom zo dňa 23.02.2000 neplatne skončil pracovný pomer, do 8 dní sa bol zaregistrovať na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Turčianskych Tepliciach. V období od 04/2000 do 08/2000 poberal podporu v nezamestnanosti spolu vo výške 21.803,- Sk. Nepoberal žiadne sociálne dávky, nebol práceneschopný a nepoberal ani nemocenské dávky, či inú náhradu mzdy. Počas tohto obdobia nikde nepracoval ani brigádnicky. Dňa 11.05.2004 mu bolo vydané rozhodnutie Obvodného úradu v Martine, odbor živnostenského podnikania, živnostenský list a táto živnosť trvá doposiaľ. Súdu taktiež zdokladoval platenie daní za rok 2004, 2005, a 2006. Čo sa týka hľadania si práce, každé 2 týždne sa hlásil na ÚPSVaR v Turčianskych Tepliciach s tým, že celé pohovory boli len o tom, že mu oznámili, že pre neho nemajú žiadne miesto. Väčšina voľných pracovných miest boli robotnícke povolania. Podľa jeho tvrdenia, zamestnanie si tiež hľadal sám - zúčastnil sa konkurzov v rôznych firmách, kde však nebol prijatý najmä z dôvodu, že nemal riadne ukončený pracovný pomer u odporcu. Doklady o tom súdu predložiť nevedel.
Právny zástupca odporcu prítomný na pojednávaní navrhoval a žiadal priznať navrhovateľovi náhradu mzdy len za obdobie 6 mesiacov po odpočítaní súm, ktoré navrhovateľ za toto obdobie poberal. Nad 6 mesiacov žiadal náhradu mzdy nepriznať. Súdu oznámil, že v osobnom spise navrhovateľa sa našla ponuka práce na funkciu zástupca vedúceho hospodárskych potrieb, predavač a zásobovač predajne listom zo dňa 10.4.2000, ktorý bol vedený pod číslom Č..O.. XXX-X.. Na ponuku práce navrhovateľ nereagoval. Spolu s ním predložil súdu aj výpis z podacieho poštového denníka z uvedeného obdobia pod číslom XXXR, kedy mala byť takáto ponuka doručená navrhovateľovi. Svedka danej skutočnosti uviesť nevedel, nakoľko pani, ktorá tieto skutočnosti do denníka zapisovala v roku 2001 zomrela. Riadne doručenie predmetnej ponuky práce súdu nevedel preukázať. Právny zástupca odporcu poukázal aj na skutočnosť, že navrhovateľ v predmetnom období pôsobil zároveň ako štatutárny orgán, príp. spoločník v rôznych obchodných spoločnostiach. Spolu so založenou živnosťou to považuje za jeden z dôvodov, prečo si navrhovateľ sám aktívne prácu nehľadal. Na základe uvedených skutočností akceptoval výšku hrubej mzdy navrhovateľa v uvedenom období, ale žiadal mu priznať náhradu mzdy len za obdobie 6 mesiacov.
Listom zo dňa 06.03.2008 sa navrhovateľ vyjadril ku skutočnostiam uvádzaným odporcom na pojednávaní. Súdu uviedol, že hoci pôsobil ako spoločník spol. Agronova 97, s.r.o., so sídlom Kátlovce a v spol. Agroturiec, s.r.o. v likvidácií, od týchto spoločností mu nebola vyplácaná žiadna odmena, príp. iný druh mzdy. Ako sa stal členom dozornej rady spol. Handlex, a.s. v konkurze uviesť nevedel, ale ani z tejto spoločnosti nepoberal žiadny príjem. Na ponuku práce uvádzanú odporcom na pojednávaní oznámil, že žiadna takáto ponuka nebola jemu, ani jeho právnemu zástupcovi doručená. Naďalej preto zotrvával na svojom návrhu.
V priebehu konania súd si prípisom zo dňa 18.06.2008 vyžiadal vyjadrenia dotknutých obchodných spoločností (Agronova 97, s.r.o.; Handlex, a.s. v konkurze;), či bola z ich strany za predmetné obdobie od 23.02.2000 do 22.01.2008 vyplácaná navrhovateľovi odmena, príp. mzda za výkon funkcie, či už spoločníka alebo konateľa. Správca konkurznej podstaty úpadcu Handlex, a.s., O.. Z. F. listom zo dňa 11.07.2008 súdu potvrdil, že navrhovateľ v predmetnej spoločnosti nikdy nepoberal mzdu, príp. inú odmenu. Odpoveď podobného znenia bola súdu zaslaná aj zo strany spol. Agronova 97, s.r.o. listom zo dňa 19.08.2008.
Na pojednávaní dňa 16.09.2008 upresnil právny zástupca navrhovateľa právne posúdenie nároku. Zároveň uviedol, že si uplatňujú náhradu mzdy vo výške 2.335.336,- Sk odo dňa 01.03.2000, kedy navrhovateľ oznámil odporcovi, že požaduje, aby ho ďalej zamestnával. Potvrdil taktiež skutočnosť, že tak, ako bolo prisľúbené zo strany odporcu v dohode o rozviazaní pracovného pomeru zo dňa 22.01.2008, bolo už navrhovateľovi vyplatené odstupné. Doklad o ponuke práce predložený odporcom na poslednom pojednávaní považoval za účelový, nakoľko v priebehu celého 7-ročného konania nebol zo strany odporu použitý. Poprel taktiež opätovne jeho doručenie či už jemu, alebo jeho klientovi.
Právny zástupca odporcu naďalej požadoval vyplatiť náhradu mzdy len za obdobie 6 mesiacov, nakoľko navrhovateľ sa odmietal zapojiť do pracovného procesu z dôvodu, že zotrvával aj v iných spoločnostiach.
Právny zástupca navrhovateľa považoval zotrvávanie svojho klienta v obchodných spoločnostiach len za určitú aktivitu podľa obchodného zákonníka, za ktorú z jeho strany nebola poberaná mzda.
Listom zo dňa 18.09.2008 oznámil ÚPSVaR, pracovisko Turčianske Teplice, že menovaný navrhovateľ k danému dňu nie je v ich evidencii. Počas zaevidovania mu bol pravidelne poskytovaný prehľad voľných pracovných miest v regióne. Nakoľko v ich evidencii voľných pracovných miest sa nenachádzalo miesto, zodpovedajúce jeho vysokoškolskému vzdelaniu a kvalifikácií (vysokoškolské vzdelanie v odbore fytotechnickom na VŠP v Nitre), konkrétne pracovné miesto mu nebolo ponúknuté. V roku 2004 začal navrhovateľ uvažovať o živnosti, na základe čoho sa zúčastnil na odbornom poradenstve, bol s ním vypracovaný akčný plán a dňa 10.5.2004 bol sám vyradený z evidencie uchádzačov o zamestnanie po predložení živnostenského listu.
Súd postupoval podľa ust. § 61 ods. 1 zák. č. 65/1965 Zb. Zákonníka účinného do 31.03.2002, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer trvá i naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť
mu náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do doby, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. Súčasne prvostupňový súd postupoval v pôvodnom rozhodnutí podľa ust. § 61 ods. 2 Zákonníka práce a znížil požadovanú náhradu mzdy navrhovateľovi na obdobie 15 mesiacov na sumu 369.765,-- Sk, pričom k zníženiu náhrady mzdy pristúpil po zvážení všetkých okolností, nakoľko považoval za nepravdepodobné, že človek so skúsenosťami a schopnosťami navrhovateľa sa nedokázal aktívne zapojiť do pracovného pomeru. Podľa prvostupňového súdu navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno preukázania, že si sám aktívne hľadal prácu a že sa nespoliehal len na zabezpečenie ÚPSVaR Turčianske Teplice, že pre neho nemajú prácu. Skutočnosť, že navrhovateľovi nebola poskytnutá práca zo strany Úradu práce nie je možné pripísať na vrub odporcu. Z obsahu spisu bolo pre súd zrejmé, že pravdepodobne hlavným dôvodom nezapojenia sa do pracovného pomeru bola účasť v obchodných spoločnostiach, pričom súd neakceptoval návrh právneho zástupcu odporcu, aby odpočítal z priznanej mzdy navrhovateľovi sumu 21.803,-- Sk, ktorú poberal ako podporu v nezamestnanosti od Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny z toho dôvodu, že sa jedná o hmotné zabezpečenie vyplácané Úradom práce a nejedná sa o vzťah účastníkov t.j. navrhovateľa a odporcu. Čo sa týka poskytovanej podpory v nezamestnanosti, je vrátenie vyplýva zo zákona č. 387/1996 Z. z. o zamestnanosti, z toho dôvodu túto sumu súd od priznanej náhrady mzdy navrhovateľovi neodpočítal.
Proti vydanému rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, doručené dňa 25.11.2008, v ktorom navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie a priznal navrhovateľovi náhradu mzdy za obdobie 7 rokov, 10 mesiacov a 16 dní v celkovej sume 2.335.336,-- Sk v plnom rozsahu ako aj náhradu trov konania.
Odvolací súd svojím rozhodnutím sp. zn. 7Co/270/2008 zo dňa 30.06.2009 rozsudok súdu okresného súdu v časti, pokiaľ návrh navrhovateľa zamietol potvrdil, pokiaľ ide o výrok o náhradu trov prvostupňového konania zrušil a v tejto časti vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu dňa 17.02.2010 dovolanie v zmysle ust. § 236 a nasl. Občianskeho zákonníka, v ktorom uviedol, že odvolací súd síce v napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, avšak inak právne posúdil vec a rozhodol tak bez nariadenia odvolacieho pojednávania, porušil tak ust. § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Súčasne poukázal na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočné, pretože ak konštatoval, že v danom prípade je potrebné pri uplatnení finančných nárokov posúdiť vec podľa iného ustanovenia Zákonníka práce, tak mal pri posudzovaní dôvodov odvolania posúdiť návrh na peňažné plnenie voči odporcovi aj v zmysle tohto zákonného ustanovenia.
Najvyšší súd SR svojím rozhodnutím sp. zn. 1Cdo/46/2010 zo dňa 26.07.2011 rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Poukázal na ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku a to konkrétne § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré ustanovuje, že ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahujú ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Súčasne poukázal na to, že v prejednávanej veci súd prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce. Zároveň však aplikoval i ust. § 61 ods. 2 Zákonníka práce a povinnosť odporcu na náhradu mzdy za čas predstavujúci 6 mesiacov znížil tak, že priznal náhradu mzdy len za obdobie prvých 15 mesiacov a vo zvyšku návrh zamietol. Odvolací súd, ktorý vo vzťahu k veci samej preskúmával už len napadnutú zamietajúcu časť rozsudku, vychádzal pri svojom rozhodovaní z toho, že jedným z predpokladov pre vznik nároku zamestnanca na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce, je porušenie povinnosti zamestnávateľa prideľovať mu prácu podľa § 35 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce. Skúmal práve postavenie navrhovateľa ako zamestnanca odporcu po jeho odvolací z funkcie, pričom vychádzal z ust. § 65 ods. 3 prvá a druhá veta Zákonníka práce. Z nich vyvodil, že odvolaniu navrhovateľa z funkcie sa jeho pracovný pomer neskončil a keďže nedošlo k dohode s navrhovateľom o jeho ďalšom pracovnom zaradení, chýbal mu dohodnutý druh práce. Ustálil tak, že odporca nebol povinný navrhovateľovi prideľovať prácu v dôsledku čoho navrhovateľovi nevznikol nárok na náhradu mzdy a preto rozsudok prvého stupňa potvrdil. Je zjavné, že odvolací súd v porovnaní so súdom prvého stupňa aplikoval v prejednávanej veci ust. § 35 ods. 1 písm. a) a § 65 ods. 3 prvá a druhá veta Zákonníka práce, ktoré považoval pre rozhodnutie veci za rozhodujúce. Opomenul však, že pred takouto aplikáciou mal v súlade s ust. § 213 ods. 2 O.s.p. vyzvať účastníkov konania, aby sa k
možnému použitiu týchto ustanovení vyjadrili. Splnenie výzvy v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. sa neviaže k podmienkam, za ktorých je treba nariadiť odvolávacie pojednávanie. Pri doterajšom stave veci o žiadnu zo situácii prejednáva v ods. 1 § 214 O.s.p. nejde.
Na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu SR odvolací súd svojím rozhodnutím 7Co/326/2011 zo dňa 20.03.2012 zrušil rozsudok okresného súdu a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Mal za preukázané, že v prejednávanej veci sa navrhovateľ vo vzťahu k odporcovi domáha nároku na náhradu mzdy za obdobie od 01.03.2000, kedy navrhovateľ oznámil odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnaní až do 22.01.2008, kedy došlo k skončeniu pracovnému pomeru a to vo výške 2.335.336,-- Sk. Súd navrhovateľovi priznal náhradu mzdy za obdobie 15 mesiacov, teda primerane znížil náhradu mzdy za čas prevyšujúci 6 mesiacov, podľa ust. § 61 ods. 1 a 2 Zákonníka práce účinného do 31.03.2002. Pokiaľ okresný súd vo zvyšnej časti návrh navrhovateľa na zaplatenie náhrady mzdy zamietol, rozhodol predčasne, keďže z výsledkov vykonaného dokazovania nie je jednoznačný záver k tomu, aby ďalšia náhrada mzdy navrhovateľovi nebola priznaná.
V zmysle rozhodnutia odvolacieho súdu prvostupňový súd doplnil dokazovanie v naznačenom smere, vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili poprípade navrhli ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.
Právny zástupca navrhovateľa svojím podaním doručeným súdu dňa 06.06.2012 uviedol, že v konaní súdu predložil všetky dôkazy, ktoré považoval za potrebné predložiť a ktoré súdy vykonali a zhodnotili ako aj dovolací súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 7Co/326/2011 zo dňa 20.03.2012 a teda zotrval na týchto dôkazoch a nenavrhol vo veci vykonať žiadne ďalšie dokazovanie. Na základe vyššie uvedených skutočností, ktoré boli v konaní vykonané a preukázané od podania návrhu doposiaľ, vzhľadom už aj na právoplatné rozhodnutia o častiach podaného návrhu navrhovateľa, upravil pôvodný návrh a požadoval, aby súd rozhodol len o nezaplatenej časti náhrady mzdy a odporcovi uložil povinnosť mu túto mzdu uhradiť s tým, že upraveným návrhom požadoval, aby mu súd priznal a odporu zaviazal zaplatiť náhradu mzdy za obdobie od 01.03.2000 do 22.01.2008 t.j. za 7 rokov, 10 mesiacov a 16 dní, po zohľadnení už právoplatne priznanej a odporcom zaplatenej náhrady mzdy vo výške 369.765,-- Sk, teda doplatok, čo predstavuje sumu 65.245 €. S prihliadnutím na vyslovený právny názor odvolacieho súdu vo svojom rozhodnutí zo dňa 20.03.2012 je len nesporné, že navrhovateľovi za celé obdobie patrí náhrada mzdy. V zmysle tohto rozhodnutia odvolacieho súdu mu však náhrada mzdy patrí aj za obdobie do právoplatného rozhodnutia súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru t.j. do 31.07.2006 v zmysle ust. § 61 ods. 1, 2 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce účinného do 31.03.2002 a následne od 01.08.2006 do 22.01.2008 mu prináleží náhrada mzdy v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce.
Odporca sa vyjadril podaním doručeným súdu dňa 28.06.2012, kedy uviedol, že navrhovateľ aj napriek tomu, že naďalej požaduje náhradu mzdy vo výške 65.245 € nepredložil súdu nové dôkazy, resp. nenavrhuje vykonanie ďalších dôkazov, ktoré by odôvodňovali použitie ust. § 61 ods. 2 zákona č. 65/1965 Zb. t.j. nad rozsah 15 mesiacov už súdom priznanej náhrady mzdy. Stotožnil sa s rozhodnutím prvostupňového súdu vo svojom pôvodnom rozhodnutí, že doba v trvaní 15 mesiacov je dostatočná na to, aby navrhovateľ, ktorý má adekvátne schopnosti a skúsenosti mal možnosť sa aktívne zapojiť do pracovného pomeru a mal aj vzdelanie, ktoré v tomto období aj vzhľadom na jeho vek nebolo prekážkou pri hľadaní si zamestnania. Navrhovateľ po celú dobu konania vychádzal iba z jednej skutočnosti a z tvrdenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Turčianske Teplice, že pre neho nemajú prácu. Je viac ako málopravdepodobné, že mal vôbec Úrad práce možnosť poskytnúť mu takú pracovnú pozíciu, ktorá by zodpovedala vzdelaniu navrhovateľa a to pozíciu v odbore fitotechnickom, ktorý navrhovateľ ukončil. V náväznosti na názor odvolacieho súdu vo vzťahu k následným nárokom navrhovateľa za obdobie od 01.08.2006 do 22.01.2008 dal odporca do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR R 10/1969 v zmysle ktorého osobitná úprava nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru v ustanoveniach Zákonníka práce vylučuje využitie všeobecných ustanovení o náhrade mzdy pri prekážkach práci na strane zamestnávateľa pokiaľ by išlo o nároky zamestnanca. Doteraz vykonané dokazovanie ako aj vyššie uvedené skutočnosti odôvodňujú záver súdu na základe žiadosti odporcu ako zamestnávateľa, použiť ust. § 61 ods. 2 zákona č. 65/1965 Zb. a pristúpiť k zníženiu náhradu mzdy. Súčasne týmto opätovne podali súdu žiadosť, aby povinnosť nahradiť mzdu za ďalší čas primerane znížil, prípadne vôbec nepriznal.
Súd vykonal dokazovanie na pojednávanie dňa 27.09.2012, 18.10.2012 a 23.04.2013 a to výsluchom účastníkov konania a opätovným oboznámením sa s predloženými listinnými dôkazmi ako aj vyjadrením
právneho zástupcu navrhovateľa, právneho zástupcu odporcu po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a odvolacieho súdu.
Na pojednávaní konanom dňa 23.04.2013 navrhovateľ zotrval na svojich doterajších prednesoch, poukázal na to, že niektoré skutočností ohľadom výzvy smerujúce k odporcovi nebudú presné vzhľadom na odstup rokov, keďže je to viac ako 13 rokov, avšak uviedol, že odporca mu ponúkol na výber dve možnosti skončenia pracovného pomeru a prvou bola dohoda, ktorú odmietol a druhou bolo okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu hrubého porušenia pracovnej disciplíny, pričom tieto dôvody sú uvedené v skorších výpovediach. Keďže odmietol dohodu, došlo k skončenia pracovného pomeru okamžitým spôsobom, následne požiadal písomne o ďalšie zamestnanie s tým, že nesúhlasil s takýmto spôsobom rozviazania pracovného pomeru a žiadal, aby ho odporca naďalej zamestnával. Týmto okamihom zo strany jeho bývalého zamestnávateľa, teda odporcu, skončila akákoľvek komunikácia, napriek jeho snahám dohodnúť sa s odporcom, k tejto dohode nedošlo, nakoniec súd rozhodol, že jeho pracovný pomer naďalej trvá a v ďalšom období od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, že pracovný pomer trvá, odporca naďalej absolútne 2 roky nič nerobil, nekonal, neponúkol navrhovateľovi žiadnu prácu a niekedy po 2 rokoch v januári 2008 prišiel s návrhom, že je vhodné ukončiť pracovný pomer dohodou a že mu vyplatia 3 mesačné odstupné a skončí sa spolupráca. Zotrval opätovne na svojich predchádzajúcich vyjadreniach, že pravidelne sa hlásil na Úrade práce, okrem toho si hľadal prácu, bol na niekoľkých výberových konaniach, avšak po tom, ako bolo u možného nového zamestnávateľa zistené, že nemá skončený právoplatne pracovný pomer a že je v súdnom spore s bývalým zamestnávateľom, každý z možných zamestnávateľov reagoval tak, že keď si dá veci do poriadku, má sa ohlásiť. A tým skončila akákoľvek jeho snaha o získanie nového zamestnania. Poukázal tiež na to, že sa nezaujímal o prácu len v jeho odbore a špecializácii, ale aj napríklad aj ako predajca piva vo Veľkom Šariši, ako lepič plagátov. V podstate bolo jedno, akú prácu bude vykonávať, vždy to však skončilo s tým, že ak si neukončí pracovný pomer a všetky záležitosti s bývalým zamestnávateľom, nebude do žiadneho nového zamestnania prijatý.
Právny zástupca odporcu prítomný na pojednávaní zotrval na svojom vyjadrení, ktoré súdu doručili po rozhodnutí odvolacieho súdu s tým, že sa s ním v plnom rozsahu stotožnil a žiadal návrh zamietnuť a ponechať rozhodnutie pôvodné t.j. že postačuje navrhovateľovi taká náhrada mzdy, ako mu bola pôvodne priznaná, pretože táto lehota bola aj dostatočná, neskôr na to, aby za obdobie toľkých rokov navrhovateľ si našiel prácu.
V prejednávanej veci sa navrhovateľ vo vzťahu k odporcovi domáha nároku na náhradu mzdy za obdobie od 01.03.2000 kedy navrhovateľ oznámil odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnaní až do 22.01.2008, kedy došlo ku skončeniu pracovného pomeru a domáhal sa náhrady mzdy vo výške 2.335.336,-- Sk. Okresný súd navrhovateľovi priznal pôvodným svojím rozhodnutím náhradu mzdy za obdobie 15 mesiacov t.j. primerane znížil náhradu mzdy za čas prevyšujúci 6 mesiacov podľa ust. § 61 ods. 1, 2 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce účinného do 31.03.2002. Nárok na náhradu mzdy podľa ust. § 61 ods. 1 Zákonníka patrí pracovníkovi pri splnení zákonných predpokladov len do právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým rozhodol o tom, že skončenie pracovného pomeru s pracovníkom zo strany organizácie je neplatné. Zníženie mzdy posudzoval a aplikoval podľa ust. § 61 ods. 2 Zákonníka práce, pričom odvolací súd, ktorý posudzoval odvolanie podané navrhovateľom vychádzal z ust. § 61 ods. 1 Zákonníka práce a povinnosti prideľovať prácu navrhovateľovi podľa ust. § 35 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce a súčasne skúmal právne postavenie navrhovateľa ako zamestnanca po jeho odvolaní z funkcie, pričom vychádzal z ust. § 65 ods. 3 prvá a druhá veta Zákonníka práce.
Z konania nesporne vyplynulo, že odporca s navrhovateľom neplatne skončil pracovný pomer dňa 24.02.2000 a vec bola právoplatne skončená, teda navrhovateľovi patrí náhrada mzdy do 31.07.2006 a následne do 22.01.2008, kedy došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru dohodou. V priebehu celého konania, počas ktorého si navrhovateľ voči odporcovi uplatnil náhradu mzdy od 01.03.2000 do 22.01.2008 v celkovej sume 2.335.336,-- Sk pri mesačnej hrubej mzde 24.651,-- Sk, poukazoval na to, že odporca od okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 24.02.2000 odmietal akýmkoľvek spôsobom riešiť pracovné zaradenie navrhovateľa a naviac svojím konaním mu znemožnil, aby sa mohol v pracovnom odbore, kde má dlhoročnú prax a vysokoškolské vzdelanie, uplatniť. Navrhovateľ preukazoval listinnými dôkazmi, že si iniciatívne hľadal prácu počas celého súdneho sporu, či už úrad práce alebo cez rôzne výberové konania. V prípade, že aj bol úspešný vo výberovom konaní nebol prijatý do zamestnania z dôvodu, že mu bolo doporučené, aby ukončil súdny spor s bývalým zamestnávateľom.
Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ nemal možnosť si prácu nájsť, aby zabezpečil svoju rodinu, rozhodol sa podnikať na základe živnostenského listu, avšak v inom odbore, ako bolo jeho vzdelanie. Je teda preukázateľné, že záujem o prácu navrhovateľ prejavoval, aktívne si hľadal zamestnanie a toto osobne preukazoval aj úradu práce v stanovených termínoch a v mieste určenom úradom. Počas evidencie dodržiaval stanovené termíny a kontaktoval sa s úradom práce. Jeho vyradenie z úradu práce bolo až dňa 08.04.2004, kedy začal súkromne podnikať na základe vydaného živnostenského listu. Navrhovateľ nesúhlasil ani s tým, že jeho účasť v orgánoch iných spoločností mu umožňovala zaradenie do práce, poukázal na výpisy z Obchodného registra obchodných spoločností, kde spoločníkmi či konateľmi spoločnosti boli tie osoby, ktoré boli zapísané u odporcu ako spoločníci a konatelia akciovej spoločnosti odporcu. A teda bolo vylúčené, aby vykonával pracovnú činnosť v týchto spoločnostiach. Aj z vyjadrení odporcu a predložených dôkazov je zrejmé, že keď odporca si bol vedomý neplatného skončenia pracovného pomeru voči navrhovateľovi , neurobil nič preto, aby sa dohodol o pokračovaní pracovného pomeru alebo iným spôsobom ukončil tento pracovný pomer. Jeho stanovisko bolo počas celého súdneho konania nemenné a tomu nasvedčuje aj skutočnosť, že dňa 22.01.2008 došlo k dohode o skončení pracovného pomeru z dôvodu, že odporca nevytvoril podmienky pre jeho zaradenie do práce u neho a zotrval na tom, že pre navrhovateľa nemá žiadnu prácu.
Okresný súd opätovne vyhodnotil predložené listinné dôkazy, vyjadrenia účastníkov konania a dospel k právnemu záveru, že navrhovateľ má nárok na náhradu mzdy podľa ust. § 61 ods. 1, 2 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.03.2002 a podľa ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce v znení účinnom od 01.04.2002. Navrhovateľ listinnými dôkazmi, ktoré súd vyhodnotil jednotlivé a vo vzájomných súvislostiach preukázal súdu, že náhradu mzdy si uplatňuje z neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru u odporcu a žiadal zaradenie do práce u odporcu, čo odporca odmietal za celé obdobie, za ktorú si navrhovateľ náhradu mzdy uplatňoval. Ako bolo preukázané odporca žiadnu prácu od okamžitého skončenia pracovného pomeru navrhovateľovi neponúkal, je to zrejmé z vykonaného dokazovania, kedy bolo preukázané, že odporca vydal zákaz vstupu navrhovateľa do spoločnosti odporcu, čo bolo riadne evidované aj na vrátnici odporcu. Záujem navrhovateľa pracovať potvrdzuje aj tá skutočnosť, že u odporcu domáhal ponuky vykonať prácu podľa jeho vzdelania, zdravotného stavu a plnil si všetky podmienky ako uchádzač o zamestnanie o príslušného úradu práce. Snažil sa zamestnať, čo sa mu však nepodarilo na Úrade práce Turčianske Teplice, o čom predložil súdu doklady. Takisto si sám iniciatívne hľadal prácu a informoval o tom úrad práce. Jednalo sa o obdobie od neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru až do doby keď začal súkromne podnikať. Navrhovateľ preukázal, že sa domáhal u odporcu výkonu práce v akomkoľvek zaradení. Tiež je preukázateľné, že odporca mu neumožnil a neposkytol prácu ani potom ako bolo právoplatne rozhodnuté o neplatnom skončení pracovného pomeru, aj keď to bola povinnosť odporcu bez ohľadu na to, že podal voči rozhodnutiu prvostupňového súdu odvolanie a následne dovolanie. Po celý čas uvedeného obdobia od neplatného skončenia pracovného pomeru mal odporca vo vzťahu k navrhovateľovi neprijateľný postoj, nepripúšťal, že by mu umožnil pracovať. Následne došlo k skončeniu pracovného pomeru dohodou, čo sa medzi navrhovateľom a odporcom aj uskutočnilo.
Nárok na náhradu mzdy navrhovateľa, posudzoval súd podľa ust. § 61 ods. 1 Zákonníka práce, ktorá patrí pracovníkovi pri splnení zákonných predpokladov, len do právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým rozhodol o tom, že skončenie pracovného pomeru s pracovníkom zo strany organizácie je neplatné. Súd vyhodnotil všetky skutkové okolnosti uplatňovaného nároku na náhradu mzdy a rozhodol, že navrhovateľ má nárok na náhradu mzdy, poukázal na to, že mal záujem pracovať, domáhal sa práce u odporcu a nebolo možné zapojiť sa pracovného pomeru. Hľadal si prácu aj prostredníctvom úradu práce, či iných firiem alebo konkurzných konaní, ktoré však práve pre neskončený súdny spor, boli pre neho neúspešné. Stotožnil sa so záverom odvolacieho súdu, kedy je možné priznať náhradu mzdy aj v ďalšom období, keď bol pracovník zamestnaný, pričom priznanie náhrady mzdy podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce nie je ekvivalentom nedosahovania mzdy u zamestnávateľa vo výške ako doposiaľ. Vzhľadom na tvrdené okolnosti a predložené dôkazy navrhovateľom, dospel k záveru, že navrhovateľ má nárok aj na náhradu mzdy po tom, keď začal vykonávať vo vlastnom mene podnikateľskú činnosť, teda ani za toto obdobie nie je vylúčené, aby mu bola priznaná náhrada mzdy podľa ust. § 61 ods. 1, 2 Zákonníka práce s použitím § 252a ods. 1 Zákonníka práce účinného od 01.07.2003. Náhrada mzdy podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce, môže byť priznaná do času, keď bolo právoplatne rozhodnuté o neplatnosti skončenia pracovného pomeru pracovníka u zamestnávateľa. Od tohto momentu až do skončenia pracovného pomeru dohodou, t.j. do 22.01.2008 uvedený stav vyhodnotil súd ako preukážku v práci na strane zamestnávateľa v zmysle ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce v
znení účinnom od 01.04.2002. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Ncdo/13/2009 zo dňa 21.010.2010, podľa ktorého ak po odvolaní zamestnanca z funkcie nebola s ním dohodnutá iná práca, ktorú by bol zamestnávateľ povinný prideľovať odvolanému zamestnancovi, nastáva stav, v ktorom chýba dohodnutý druh práce, ako jeden zo základných prvkov pracovného pomeru. Tento stav treba považovať za prekážku práce na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Za existencie takejto prekážky v práci nemá zamestnanec povinnosť dostavovať na pracovisko a zotrvávať na ňom po celý pracovný čas. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľovi patrí náhrada mzdy za obdobie do právoplatného rozhodnutia súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru t.j. do 31.07.2006 v zmysle ust. § 61 ods. 1 , 2 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce účinného do 31.03.2002 a následne mu patrí náhrada mzdy od 01.08.2006 do 22.01.2008 v zmysle ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce v znení účinnom od 01.04.2002. Vzhľadom k tomu, že priznal súd navrhovateľovi svojím pôvodným rozhodnutím náhradu mzdy vo výške 369.765,-- Sk, ktorá časť rozsudku je právoplatná a odvolací súd zrušil výrok rozsudku súdu vo výroku, ktorým návrh navrhovateľa zamietol, súd rozhodoval o doplatku náhrady mzdy vo výške 1.965.571,-- Sk, čo predstavuje v prepočte sumu 65.245 €, ktoré priznal navrhovateľovi poukazujúc na vyššie uvedené zákonné ustanovenia. Súd je toho názoru, že v tomto prípade nárok navrhovateľa je dôvodný, s poukazom na to, že rozhodnutie súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru nadobudlo právoplatnosť dňa 31.07.2006 a odporca až do skončenia pracovného pomeru dohodu t.j. do 22.01.2008 neponúkol navrhovateľovi žiadnu prácu, nijakým spôsobom sa s navrhovateľom nekontaktoval, aby zmenil obdobie jeho neistoty, v ktorej žil navrhovateľ aj po právoplatnom rozhodnutí súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru. Z toho dôvodu je povinný, keďže sa jednalo o prekážku na strane odporcu, uhradiť navrhovateľovi mzdu v uvedenej výške aj za obdobie od rozhodnutia súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru do 22.01.2008 v zmysle ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce.
Prejednávanú vec súd posudzoval, vzhľadom k tomu, že došlo k zrušeniu pracovného pomeru odporcu vo februári 2000, a pokračoval aj následne podľa Zákonníka práce a predpisových vykonávajúcich znení účinnom do 31.03.2002 podľa ust. § 61 ods. 1, 2 zákona č. 65/1965 Zb. a následne od 01.08.2006 do 22.01.2008 v zmysle ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce v znení účinnom od 01.04.2002. Z hľadiska skutkového posudzovanej veci súd zistil, že navrhovateľ pracoval u odporcu a to vo funkcii riaditeľa spoločnosti, bol predsedom predstavenstva, pričom dozorná rada odporcu pozastavila výkon práv člena predstavenstva navrhovateľovi od 05.11.1999 a predstavenstvo spoločnosti dňa 23.02.2000 predložilo možnosť výberu skončenia pracovného pomeru dohodou podľa § 43 Zákonníka práce, čo navrhovateľ neakceptoval a tak mu bolo doručené odvolanie z funkcie riaditeľa spoločnosti, zároveň rozviazaný pracovný pomer okamžitým zrušeným podľa § 53 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Konanie o skončení pracovného pomeru okamžitým zrušením bolo právoplatne skončené medzitýmne tak, že okamžité skončenie pracovného pomeru navrhovateľa odporcom listom zo dňa 23.02.2000 bolo vyhlásené za neplatné a bolo právoplatné ku dňu 31.07.2006. Predmetom tohto konania je navrhovateľom je uplatnená náhrada mzdy podľa § 61 zákona č. 65/1965 Zb. v čase účinnom (ďalej Zákonníka práce). Nárok na náhradu mzdy poskytovanej podľa ust. § 61 ods. 1 Zákonníka práce bol podľa ustálenej judikatúry danej ako dôsledok nesplnenia povinnosti organizácie uvedenej v tom čase platnom ust. § 35 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, prideľovať pracovníkovi, ktorý trval na tom, aby ho ďalej zamestnával, prácu podľa pracovnej zmluvy. Súd posudzoval postavenie navrhovateľa a ním požadované plnenie a to z dôvodov, aké bolo jeho právne postavenie ako zamestnanca odporcu, po tom čo mu bol pozastavený jednak výkon práv člena predstavenstva, bol odvolaný z funkcie riaditeľa spoločnosti a následne rozviazaný pracovný pomer okamžite. Nárok na náhradu mzdy je poskytovaný podľa ust. § 61 ods. 1 Zákonníka práce a bol podľa ustálenej judikatúry daný ako dôsledok nesplnenia povinnosti organizácie uvedený v ust. § 35 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, prideľovať pracovníkovi, ktorý trval na tom, aby ho ďalej zamestnával, prácu podľa pracovnej zmluvy. Vzhľadom k tomu, že po odvolaní navrhovateľa z funkcie riaditeľa nebolo ďalšie pracovné zaradenie navrhovateľa v organizácii dohodnuté, a odporca neprideľoval navrhovateľovi nijakú prácu, dopustil sa porušení týchto ustanovení a vznikla prekážka na strane odporcu ako zamestnávateľa, to znamená, že mal poskytnúť prácu navrhovateľovi resp. iným spôsobom s ním ukončiť pracovný pomer. To znamená, že ak odporca porušil ustanovenie uvedené v § 35 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, je to jeden z predpokladov vzniku nároku na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1, 2 Zákonníka práce a tento bol splnený. V konaní, tak ako bolo vyššie konštatované, bolo zistené, že pracovníci odporcu boli oprávnený konať v jeho mene, nesplnili si za odporcu právnu povinnosť a to ponúknuť navrhovateľovi po odvolaní z funkcie riaditeľa inú prácu zodpovedajúcu jeho kvalifikácii, poprípade pre neho inú vhodnú prácu, a tiež pred neplatným okamžitým zrušením pracovného pomeru neurčil ďalšie pracovné zaradenie navrhovateľa v organizácii, resp. po tom ako bolo právoplatne rozhodnuté o tom, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, vznikla prekážka
na strane odporcu tým, že neposkytol navrhovateľovi žiadnu prácu a teda prichádza do úvahy nárok na náhradu mzdy aj podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení t.j. od právoplatného rozhodnutia o tom, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné do doby keď došlo k skončeniu pracovného pomeru dohodou medzi navrhovateľom a odporcom.
O trovách konania súd rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej s poukazom na ust. § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní od jeho doručenia na Krajský súd Žilina prostredníctvom podpísaného súdu (dvojmo).
Podľa ust. § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa ust. § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
Podľa ust. § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Ak povinnosť stanovená týmto rozsudkom nebude dobrovoľne splnená, možno podať návrh na začatie exekúcie.