Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/46/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. P. H., bývajúceho v T.,

zastúpeného JUDr. J. G., advokátom v M., proti žalovanému P., so sídlom v M., zastúpenému

JUDr. K. Ž., advokátom v T., o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu

mzdy, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. , o dovolaní žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Žiline z 30. júna 2009 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Žiline

z 30. júna 2009 sp. zn. a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Martin (súd prvého stupňa) rozsudkom z 22. septembra 2008 č. k.

– 352 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške

369 765 Sk brutto do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol.

Zároveň vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Rozhodol tak

po tom, čo bolo jeho medzitýmnym rozsudkom z 10. marca 2005 č. k. – 210

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 21. februára 2006 sp. zn.

právoplatne určené, že okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 53 ods. 1 písm. b/

zo strany žalovaného voči žalobcovi listom z 23. februára 2000 je neplatné

a že pracovný pomer žalobcu u žalovaného naďalej trvá. Pri rozhodovaní o nároku žalobcu na

náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vychádzal z ustanovení § 61 ods. 1

a 2 účinného do 31. marca 2002 (ďalej len „Zákonník

práce“). Mal za preukázané, že žalobca bol zamestnancom žalovaného od 1. mája 1995 do

22. januára 2008, kedy účastníci ukončili pracovný pomer dohodou, a že náhrada mzdy za

obdobie od 1. marca 2000 (kedy žalobca oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom

2

zamestnávaní) až do 22. januára 2008 (skončenia pracovného pomeru) predstavovala sumu

2 335 336 Sk. Žalobcovi priznal však náhradu mzdy iba za obdobie 15 mesiacov (primerane

znížil náhradu mzdy za čas prevyšujúci 6 mesiacov), uvedúc, že zabezpečená ochrana za

takéto obdobie je dostatočná na to, aby žalobca, ktorý mal skúsenosti a schopnosti, mal

možnosť aktívne sa zapojiť do pracovného procesu, keď vystupoval v rôznych obchodných

spoločnostiach a mal vzdelanie, ktoré v tom období aj s vzhľadom na jeho vek nebolo

prekážkou pri hľadaní si zamestnania. O trovách konania rozhodol podľa

Krajský súd v Žiline (odvolací súd) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 30. júna 2009

sp. zn. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti

(výroku). Zároveň rozsudok súdu prvého stupňa zrušil vo výroku o náhrade trov konania a

v tejto časti vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Odvolací súd

v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že nárok na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1

bol podľa ustálenej judikatúry súdov daný ako dôsledok nesplnenia

povinnosti organizácie uvedenej v ustanovení

prideľovať pracovníkovi, ktorý trval na tom, aby ho ďalej zamestnávala, prácu podľa

pracovnej zmluvy. Podľa názoru odvolacieho súdu pre posúdenie existencie nároku žalobcu

na náhradu mzdy bolo preto potrebné najprv vyriešiť otázku, aké bolo právne postavenie

žalobcu po jeho odvolaní z funkcie riaditeľa žalovaného. Vychádzal z toho, že v zmysle § 65

ods. 3 prvá veta (uvedenie ods. 2 v predmetnom rozsudku je zjavným

preklepom) sa odvolaním z funkcie pracovný pomer žalobcu nekončil, avšak vzhľadom na to,

že nedošlo k dohode o jeho ďalšom pracovnom zaradení, chýbal jeden z jeho základných

prvkov – druh práce. Jedným z následkov potom bolo, že žalovaný nebol povinný žalobcovi

prideľovať prácu a preto ustanovenie ani nemohol

porušiť, čo znamená, že jeden z predpokladov pre vznik nároku žalobcu na náhradu mzdy

podľa nebol splnený. Uvedený stav nebolo možné posúdiť potom

ako prekážku v práci na strane organizácie v zmysle . Za tejto

situácie nebolo možné žalobcovi náhradu mzdy priznať. Ďalej upozornil, že za určitých

okolností sa mohol žalobca domáhať nároku na náhradu škody podľa § 187 ods. 2 Zákonníka

práce, avšak takýto nárok nebol predmetom konania a preto sa touto možnosťou odvolací súd

nemohol zaoberať. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v jeho

zamietajúcej časti (výroku) napadnutej odvolaním žalobcu ako vecne správny potvrdil.

Odvolací súd z dôvodu, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o trovách konania nesprávne

3

aplikoval ustanovenie , zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o náhrade

trov konania a v tejto časti vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním. Navrhol rozhodnutie

odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil

tým, že mu odvolací súd svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237

písm. f/ Namietal, že odvolací súd síce rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti

potvrdil, avšak inak vec právne posúdil a rozhodol tak bez nariadenia pojednávania. Podľa

názoru dovolateľa odvolací súd porušil ustanovenie , keď nevyzval

účastníkov na vyjadrenie sa k možnému použitiu iného ustanovenia právneho predpisu, ktoré

doposiaľ nebolo vo veci použité a podľa názoru odvolacieho súdu bolo pre rozhodnutie veci

rozhodujúce. Dovolateľ taktiež považoval rozhodnutie odvolacieho súdu za nedostatočné,

pretože ak súd konštatoval, že v danom prípade je potrebné pri uplatnení finančných nárokov

posúdiť vec podľa iného zákonného ustanovenia , tak mal pri posudzovaní

dôvodov odvolania posúdiť jeho návrh na peňažné plnenie voči žalovanému aj v zmysle tohto

iného ustanovenia .

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení navrhol dovolanie žalobcu zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom ( ods.

1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) preskúmal

napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa , a dospel k záveru, že napadnuté

rozhodnutie treba zrušiť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd rozsudkom.

pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ak je ním napadnutý zmeňujúci

rozsudok (§ 238 ods. 1), ďalej proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd

odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2) a

napokon proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vo výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie

4

zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4

(§ 238 ods. 3).

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania

nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo

výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a , a v tejto veci

nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, že prípustnosť

dovolania žalobcu z ustanovenia až 3 vyvodiť nemožno.

Podľa ustanovenia druhej vety , ukladajúceho dovolaciemu súdu

povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v (či už to

účastník namieta alebo nie), Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal prípustnosť

dovolania smerujúceho proti rozsudku nielen vo vzťahu k , ale sa zaoberal aj

otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Podľa tohto ustanovenia je

dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol

riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už

prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Vady konania vymenované v až e/ a neboli v dovolaní

namietané a ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. Z týchto ustanovení preto prípustnosť

dovolania nemožno vyvodiť.

So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/

), pričom treba zdôrazniť, že prípustnosť dovolania v zmysle nezakladá

samo tvrdenie účastníka o existencii niektorej z uvedených procesných vád; určujúcim je

zistenie, že k vade tejto povahy skutočne došlo.

5

Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie

taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho

procesných práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

V zmysle sa na konania začaté pred 15. októbrom 2008 použijú predpisy

účinné od 15. októbra 2008, ak nie je ďalej ustanovené inak.

S účinnosťou od 15. októbra 2008 ()

v ustanovení ustanovuje, že ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec

vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo

použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému

použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

Úmyslom zákonodarcu bolo týmto ustanovením procesného predpisu v praxi zabrániť

vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí poskytnutím práva účastníkovi byť informovaný o

možnej aplikácii doposiaľ nepoužitého ustanovenia právneho predpisu, ktoré je pre

rozhodnutie veci rozhodujúce, na zistený skutkový stav, ako aj možnosti vyjadriť sa k

použitiu tohto ustanovenia. Citovaná úprava posilňuje právo na spravodlivý proces tým, že

účastník bude môcť až po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať možné rozhodnutie

súdu.

Táto výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu tzv. manudukčnej

povinnosti opravného súdu. Podstatou či zmyslom tejto poučovacej povinnosti je zabrániť

odňatiu možnosti konať pred odvolacím súdom a teda zabezpečiť riadny prístup

k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec

rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre

rozhodnutie vo veci samej (porovnaj uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky z

23. novembra 2010 sp. zn. ).

V prejednávanej veci súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok

na náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru podľa § 61 ods. 1 Zákonníka

práce. Zároveň však aplikoval i a povinnosť žalovaného na

náhradu mzdy za čas presahujúci 6 mesiacov znížil tak, že žalobcovi priznal náhradu mzdy

6

len za obdobie prvých 15 mesiacov, t.j. 369 765 Sk a vo zvyšku žalobu zamietol. Odvolací

súd, ktorý vo vzťahu k veci samej preskúmaval už len napadnutú zamietajúcu časť rozsudku,

vychádzal pri svojom rozhodovaní z toho, že jedným z predpokladov pre vznik nároku

zamestnanca na náhradu mzdy podľa je porušenie povinnosti

zamestnávateľa prideľovať mu prácu podľa . Skúmal

právne postavenie žalobcu ako zamestnanca žalovaného po jeho odvolaní z funkcie, pričom

vychádzal z ustanovení prvá a druhá veta . Vyvodil z nich, že

odvolaním žalobcu z funkcie sa jeho pracovný pomer neskončil a keďže nedošlo k dohode so

žalovaným o jeho ďalšom pracovnom zaradení, chýbal mu dohodnutý druh práce. Ustálil tak,

že žalovaný nebol povinný žalobcovi prideľovať prácu, v dôsledku čoho žalobcovi nevznikol

nárok na náhradu mzdy. Z tohto dôvodu (pri takomto novom právnom posúdení) potom

odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa čo do výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti

zamietnutá, ako vecne správny potvrdil.

Z doposiaľ uvedeného je dostatočne zjavné, že odvolací súd v porovnaní so súdom

prvého stupňa (ktorý zamietnutie zvyšku žaloby založil na aplikácii ustanovenia § 61 ods. 2

o primeranom znížení náhrady mzdy zamestnancovi) aplikoval

v prejednávanej veci ustanovenia § 35 ods. 1 písm. a/ a § 65 ods. 3 prvá a druhá veta

, ktoré považoval pre rozhodnutie veci za rozhodujúce. Odvolací súd

však opomenul, že pred takouto aplikáciou mal v súlade s ustanovením

vyzvať účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu týchto ustanovení vyjadrili. Splnenie

výzvy v zmysle sa neviaže k podmienkam, za ktorých je treba nariadiť

odvolacie pojednávanie (ktorého sa v dovolaní dožaduje žalobca); pri doterajšom stave veci

o žiadnu zo situácií predvídaných v odseku 1 v prejednávanej veci nejde.

Aby sa predišlo prekvapivému rozhodnutiu a nedošlo k porušeniu práva žalobcu na

spravodlivý proces, bolo potrebné dodržať postup uložený odvolaciemu súdu v § 213 ods. 2

Keďže z obsahu spisu nevyplýva, že by sa tak stalo, žalobca nemal poskytnutú

procesnú možnosť vyjadriť sa k možnému použitiu /aplikácii/ ustanovení § 35 ods. 1 písm. a/

a prvá a druhá veta . Procesný postup odvolacieho súdu z tohto

dôvodu vykazuje znaky vady konania v zmysle

Základné právo na súdnu ochranu podľa

uverejnenej pod č. ( ďalej len „ústava“) zaručuje, že každý sa môže domáhať

7

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z ustanovenia čl.

48 ods. 2 vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení Federálneho ministerstva

zahraničných vecí pod č. (ďalej len „“), každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a

nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je predovšetkým umožniť každému reálny prístup

k súdu a teda splniť aj tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu, čo znamená umožniť účastníkovi

konania realizáciu jeho procesných oprávnení, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Právo na súdnu ochranu okrem (), Listiny základných práv

a slobôd, ktorá je uvedená ústavným (), a (

ods. 1), zabezpečujú aj jednotlivé ustanovenia (len ako

príkladom porovnaj , , ). , ako je to výslovne

uvedené v jeho § 1, upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby

bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj

výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných

osôb.

Dovolací súd považuje za potrebné osobitne zdôrazniť, že aj právo účastníkov konania

na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na

spravodlivý proces. Je treba rešpektovať požiadavku, aby procesné strany v konaní mali

možnosť dozvedieť sa a vyjadriť sa ku všetkým zhromaždeným dôkazom alebo k

stanoviskám pripojeným v ich spise; tým sa totiž zabezpečuje, aby procesné strany mali vieru

vo výkon spravodlivosti a aby im nebola odopretá možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam,

ktoré by mohli ovplyvniť rozsudok súdu. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania

k odvolaniu proti rozhodnutiu vo veci samej druhému účastníkovi konania (odvolateľovi,

v danom prípade žalobcovi, presnejšie jeho zástupcovi – porovnaj § 49 ods. 1 prvá veta

8

) vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom – je v rozpore

s princípom rovnosti zbraní, takýto stav preto narúša právo na spravodlivý proces.

Z obsahu spisu (č. l. 366 – 369) vyplýva, že 16. decembra 2008 bolo súdu prvého

stupňa elektronickým prostriedkom bez zaručeného elektronického podpisu doručené

vyjadrenie žalovaného (jeho právneho zástupcu) k odvolaniu žalobcu. V ten istý deň právny

zástupca žalovaného podal na pošte písomné doplnenie tohto vyjadrenia v dvoch

vyhotoveniach, ktoré bolo následne 17. decembra 2008 doručené súdu prvého stupňa (č. l.

371 – 372). Toto vyjadrenie žalobcovi (jeho zástupcovi) nedoručil súd prvého stupňa a ani

odvolací súd. V spise sa totiž nenachádza žiadna úprava pre realizáciu takéhoto doručenia

a zvyšný rovnopis tohto vyjadrenia je doposiaľ voľne založený v spise.

So zreteľom na uvedené zistenie dovolací súd konštatuje, že došlo k porušeniu práva

žalobcu na spravodlivý proces, pretože súd prvého stupňa mu v rozpore s princípmi rovnosti

účastníkov a kontradiktórnosti konania predmetné vyjadrenie žalovaného nedoručil a tento

nedostatok nenapravil ani odvolací súd. V dôsledku tohto chybného postupu nemal žalobca

možnosť dozvedieť sa a vyjadriť sa – ak by to považoval za potrebné – k spomínanému

podaniu žalovaného; preskúmavané konanie je tak zaťažené ďalšou vadou v zmysle § 237

písm. f/

Skutočnosť, že v konaní došlo k procesným vadám podľa , je

okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože

rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnými procesnými vadami, nemôže byť

považované za správne. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd námietkou dovolateľa smerujúcou

k tomu, či rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu

v celom rozsahu (teda nielen vo výroku napadnutom dovolaním žalobcu, ale v zmysle § 242

ods. 2 písm. b/ i v závislom zrušujúcom výroku týkajúcom sa trov konania) uznesením

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( a ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania

( ).

9

Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. júla 2011

JUDr. Milan D e á k, v. r.

predseda senátu

Za správnosť:

Hrčková Marta