Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2Cob-56-2012.pdf
PDF · 144.4 KB
Case nature
Area
Subarea
2Cob/56/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu JUDr. Ireny Dobňákovej a JUDr. Petra Šama v právnej veci žalobcu: Ing. M. G., TKR servis, miesto podnikania C., P. XXXX/X, IČO: 306 284 07, právne zastúpeného JUDr. Bernardom Medárom, advokátom, Dubová 4, 066 01 Humenné, proti žalovanému: AGROEM Rokytov spol. s r.o., IČO: 364 835 08, Rokytov pri Humennom 30, právne zastúpenému JUDr. Petrom Nízkym, advokátom, Nám. slobody 2, 066 01 Humenné, o zaplatenie 20 224,39 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 21Cb/47/2010-400 z 24.4.2012, zhodou hlasov členov senátu takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bolo žalobe vo veci samej vyhovené, ako aj vo výroku o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania.
Z r u š u j e rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť „trovy štátu, ktoré pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 1 213,- eur“ a v tomto rozsahu vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 20 224,39 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 1.7.2010 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia vo výške 5 479,36 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súčasne uložil žalovanému povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Humenné trovy štátu, ktoré pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 1 213,- eur v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že:
Žalobca po zmene žaloby ( pripustenej uznesením súdu z 22.2.2012 vyhláseným na pojednávaní ) sa proti žalovanému domáha zaplatenia sumy 20 224,39 eur s 9% ročným úrokom z omeškania od 10.3.2010 do zaplatenia. Žalobný návrh odôvodňuje tým, že žalovanému podľa vystavenej faktúry č. 08/09/2004 zo dňa 21.9.2004 zaplatil sumu 20 224,39 eur, pričom žalovaný pre neho vyfakturované práce nikdy nevykonal. Listom z 9.3.2010 požiadal žalovaného o vrátenie predmetnej sumy z dôvodu neoprávnenej fakturácie. Žalovaný mu však zaplatenú sumu nevrátil.
Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Aj po predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu vo veci namietal premlčanie nároku. Rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za zmätočné, pretože je v rozpore s ustanoveniami Obchodného zákonníka o premlčaní. Uviedol, že nereagoval ani na výzvu súdu na doloženie dokladov a súdu žiadne písomnosti, ani listinné, či iné dôkazy predkladať nebude, pretože má za to, že v tomto konaní je dôkazné bremeno na žalobcovi, aby preukázal, že ide o bezdôvodné obohatenie, a že on pre žalobcu zaplatené práce nevykonal. Tvrdí, že on vyfakturované práce riadne vykonal, o čom svedčí, že predmetnú faktúru žalobca riadne zaradil do daňového priznania a odviedol z nej DPH.
Ďalej v dôvodoch rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že konateľ žalovaného O. I. odmietol vo veci vypovedať. Popísal obsah výpovedi vypočutých svedkov M. L., O. I., MUDr. V. F., V. T., M. C., O. W., i to oboznámením akých listinných dôkazov vo veci vykonal dokazovanie. Zdôraznil, že rozhodol na základe skutkového stavu, ktorý vyšiel najavo do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania, pričom účastníci ani ich zástupcovia žiadne ďalšie návrhy na dokazovanie nemali.
Súd prvého stupňa konštatuje v dôvodoch to, že z vykonaného dokazovania zistil, že dňa 10.12.2002 žalobca ako zhotoviteľ uzavrel so spoločnosťou Televízne káblové rozvody, s.r.o. Humenné ako objednávateľom zmluvu o dielo, predmetom ktorej bola výstavba multifunkčného TKR: primárne, sekundárne a terciálne rozvody - „TKR US I, US II - IBV HANDRIX“, vrátane dodania presne špecifikovaných technologických prvkov, výkopových a montážnych prác a ostatných inžinierskych činností podľa projektovej dokumentácie vypracovanej Ing. U. Z.. Miestom plnenia bola oblasť Handrix a zhotoviteľ sa zaviazal odovzdať predmet zmluvy objednávateľovi do 30.9.2003. Zhotoviteľ mal právo do plnenia predmetu zmluvy zapojiť ďalšie subdodávateľské organizácie a na vykonanie zemných prác sa zaviazal akceptovať dodávateľskú firmu odporúčanú objednávateľom. 26.5.2003 žalobca ako objednávateľ uzavrel so súkromnou firmou Ing. M. L. INTERSTAV zmluvu o dielo č. 10/2003, predmetom ktorej bolo zhotovenie stavby „Stavebné práce pre multifunkčný TKR Humenné - IBV Handrix“ a zhotoviteľ sa zaviazal dielo vykonať do 30.9.2003. Svedok Ing. M. L. potvrdil, že na základe tejto zmluvy vykonal v priebehu rokov 2003-2004 pre žalobcu výkopové práce v predmetnej lokalite a potom, čo do ním pripravených výkopov bola inou firmou vykonaná pokládka káblov vykonal ich zasypanie a dokončovacie práce. Zo svedeckých výpovedi svedkov C. a W. vyplynulo, že v rozhodnom čase pre žalobcu vykonali v uvedenej lokalite montáž technologických prvkov do pripravených skriniek. Svedčia o tom aj faktúry za montáž aktívnych a pasívnych prvkov na uliciach P., T. Z., P., U., U. zo dňa 30.1.2004, i dobropisy k faktúram zo dňa 2.1.2004 a tiež zápočet faktúry s dobropisom zo dňa 1.3.2004. Faktúrou č. 08/09/2004 zo dňa 21.9.2004 splatnou 5.10.2004 žalovaný vyfakturoval žalobcovi za vykonané výkopové práce, prekládku káblu, montáž skriniek a podstavcov na akcii „Rozšírenie TKR Humenné, ul. P., Z., U.“ sumu 609 280,- Sk, t. j. 20 224,39 eur. Z výpisu z účtu žalobcu z 1.10.2004 vyplýva, že žalobca vyfakturovanú cenu zaplatil žalovanému prevodom na jeho účet 28.9.2004. Vystavenie, prevzatie i zaplatenie predmetnej faktúry nebolo v konaní medzi účastníkmi sporným. Vystavená faktúra však nepreukazuje, že skutočne došlo k realizácii prác žalovaným. Žalobca preukázal, že na vykonanie fakturovaných prác uzatvoril zmluvu so súkromnou firmou Ing. M. L. INTERSTAV, a že táto stavebná firma stavebné práce v uvedenej lokalite aj zrealizovala. Výpoveď svedka O. I., ktorý vypovedal, že sa spolu s ďalšími rodinnými príslušníkmi podieľal na týchto prácach pre žalovaného, súd vyhodnotil ako účelovú, pretože jednak je v blízkom príbuzenskom pomere s konateľom žalovaného, a jednak preto, že tento svedok bol v rozhodnom čase konateľom spoločnosti TKR s.r.o. Humenné, ktorá uzatvárala so žalobcom zmluvy na jednotlivé oblasti výstavby rozvodov káblovej televízie. Argumentácia tohto svedka, že žalobca aj po roku 2004 vyhral výberové konanie na realizáciu ďalších stavieb svedčí skôr v prospech žalobcu, ktorý tvrdil, že uzavretie ďalších zmlúv s touto spoločnosťou bolo podmienené uhradením predmetnej faktúry, k čomu aj došlo. Súd nemal dôvod pochybovať o tvrdení žalobcu, že z jeho strany došlo k úhrade faktúry z dôvodu, že mal záujem získať ďalšie zákazky od spoločnosti TKR s.r.o. Humenné. Za takéhoto stavu súd skonštatoval, že na strane žalovaného skutočne došlo k bezdôvodnému obohateniu. Riešil pritom otázku, či išlo o bezdôvodné obohatenie bez právneho dôvodu alebo z plnenia z dôvodu, ktorý odpadol. Ak by bolo preukázané, že žalobcovi bol zo strany spoločnosti TKR s.r.o. Humenné daný prísľub, že s ním následne uzatvorí ďalšie zmluvy, išlo by o bezdôvodné obohatenie plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, pretože v zmluve uzatvorenej medzi spoločnosťou TKR s.r.o. Humenné a žalobcom zo dňa 10.12.2002 si spoločnosť TKR s.r.o. Humenné vyhradila právo výberu dodávateľskej firmy na vykonanie zemných prác a touto firmou mal podľa všetkého byť žalovaný, pričom tieto dve spoločnosti boli v tom čase personálne prepojené. Pretože
žalobca nepreukázal, že by došlo k uzatvoreniu ústnej alebo čo i len konkludentnej zmluvy o dielo, prípadne zmluvy o budúcej zmluve, súd uzatvoril, že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu z dôvodu plnenia bez právneho dôvodu. Okrem tvrdení svedka O. I., ktoré však bolo v rozpore s tvrdením žalobcu, nebol predložený žiaden dôkaz o uzavretí zmluvy o dielo, či inej zmluvy, a preto súd vec posúdil ako plnenie bez právneho dôvodu.
Ďalej súd prvého stupňa v dôvodoch o rozhodnutia cituje ust. § 451 ods. 1, 2 Obč. zák., § 340 ods. 1, 2, § 387 ods. 1, § 388 ods. 1, § 391 ods. 1, § 394 ods. 2 a § 397 Obch. zák.. Odkazuje na závery vyplývajúce z predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu i na viazanosť právnym názorom odvolacieho súdu v zmysle ust. § 226 O.s.p.. Nárok uplatnený žalobcom v zmysle tohto názoru nie je premlčaný. Preto túto obranu žalovaného súd prvého stupňa neuznal. Ani ďalšia námietka žalovaného, že obaja účastníci uvedenú faktúru aj jej platbu vrátane žalobcu riadne zaúčtovali v účtovníctve a uplatnili si, resp. aj zaplatili DPH, nebola pre súd právne významnou. Súd v tejto veci skúma nárok z hľadiska Obchodného zákonníka a nie z hľadiska dodržiavania daňových a účtovných predpisov. Na to je kompetentný iný štátny orgán - daňový úrad. Opakovane súd prvého stupňa zdôraznil, že v konaní boli preukázané tvrdenia žalobcu, že žalovaný pre neho nevykonal vyfakturované práce. Keďže ich napriek tomu zaplatil, došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu. Vyúčtované práce reálne vykonal živnostník L., čo vyplýva z výpovede žalobcu i tohto svedka, ale aj z listinných dôkazov - písomnej zmluvy o dielo, jej príloh a účtovných dokladov. Ďalšie práce zase vykonávali pre žalobcu živnostníci - svedkovia C. a W., o čom tiež svedčia výpovede žalobcu, týchto svedkov i účtovné doklady. Žalovaný nepreukázal, aby reálne vykonal fakturované práce pre žalobcu. Ostatní svedkovia vypočutí vo veci nepotvrdili tvrdenie žalovaného. Z týchto dôvodov žalobe vo veci samej vyhovel.
Žalobcovi úspešnému v konaní priznal podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. náhradu trov konania pozostávajúcich z odmeny náhrady výdavkov za 14 úkonov právnej služby i náhrady hotových výdavkov, tzv. režijného paušálu.
Posledný výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa je odôvodnený tým, že súd zároveň zaviazal žalovaného „na zaplatenie súdneho poplatku za podaný odpor vo výške 1 213,- eur podľa § 5 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch“.
Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalovaný. Podľa jeho názoru sú dané odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d/, e/, f/ O.s.p.. Tvrdí, že žalovaný zrealizoval pre žalobcu práce, ktoré boli vyfakturované faktúrou č. 08/09/2004 z 21.9.2004. Žalobca túto faktúru prevzal, uznal a následne aj zaplatil. Až po 6 rokoch namietal nevykonanie vyfakturovaných prác. Tvrdí, že žalovaný ich nevykonal. V konaní však žiadnym spôsobom nepreukázal, že práce nevykonal žalovaný. Dôkazné bremeno na preukázanie toho, že niekto získa bezdôvodné obohatenie plnením na základe právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol, či plnením bez právneho dôvodu je na tom, kto túto skutočnosť tvrdí. Žalobca môže uniesť dôkazné bremeno len za predpokladu preukázania, že žalovaná spoločnosť pre neho nevykonala žiadne dielo v období od apríla 2004 do septembra 2004. Toto však žalobca v konaní nepreukázal. Aj zo záverov odvolacieho súdu v obdobnej veci ( sp. zn. 1Cob/19/2009 ) vyplynulo, že aj keď žalobca mal uzavretú zmluvu o dielo s inou spoločnosťou, táto skutočnosť nevylučuje, že by časť tohto diela nemohol vykonať žalovaný. V predmetnej veci svedecké výpovede potvrdili, že na prácach sa podieľala aj iná firma, resp. iní ľudia ako Ing. L.. Súd prvého stupňa však nebral zreteľ na výpovede svedkov a nevzal do úvahy ani výpoveď svedka O. I. a to len z dôvodu, že sa jedná o brata O. I., konateľa žalovanej spoločnosti. Svedecké výpovede však potvrdzujú to, že na primárne rozvody si žalobca najal Ing. M. L. INTERSTAV, práce na sekundárnych rozvodoch vykonávali na základe ústnej dohody so žalobcom pán C. a pán W. a na vykonanie prác na terciálnych rozvodoch sa žalobca ústne dohodol so žalovaným. Dáva do pozornosti výpoveď svedka M. L. v nadväznosti na ním uzavretú zmluvu, z ktorej nevyplýva vykonanie sporných prác súvisiacich s terciálnymi rozvodmi uvedeným svedkom. Aj svedok sám vo výpovedi uviedol, že prekládku káblov nikdy nerobil, nerobil ani montáž skriniek a podstavcov. Robil len hlavnú trasu a nerobil prípojky k domom. Z výpovede svedka O. I. vyplynulo, že sa osobne zapájal do prác vykonávaných na akcii. Z jeho výpovede vyplynulo aj to, že pán L. nevykonal všetky práce na akcii pod názvom Handrix, pretože v tom čase pracoval aj na inej stavbe na Z. L.. Toto potvrdzuje vyjadrenie svedka O. I., že žalobca bol nielen v kontakte s M. L., ale aj so žalovaným, ktorého
žiadal o vykonanie nejakých prác, ktoré mu robil svedok L.. Svedok O. I. zapájal podľa jeho výpovede zásuvky, ako aj káble. Dôveryhodnosť tohto svedka vyplýva aj z toho, že vedel uviesť konkrétne osoby, ktorým zapájal prípojky. Uviedol ich miesto bydliska. Aj z faktúry, ktorú vystavil žalobca odberateľovi TKR s.r.o. Humenné č. 10/28/03 zo 16.12.2003 vyplýva, že faktúra bola vystavená aj za prípojky v zmysle uzatvorenej zmluvy o dielo. Ak tieto nezapojil L., ani C., či W., otázkou je, kto ich zapojil. Žalovaný tvrdí, že to urobil on, resp. jeho brat. Aj svedok T. vypovedal o účasti O. I. pri vykonávaných prácach. Poukazuje aj na obsah svedeckých výpovedi MUDr. F., M. C. i O. W.. Z nich vyplýva, že práce na terciálnych rozvodoch boli vykonané a vykonal ich žalovaný. Žalobca žiadnym spôsobom v konaní nepreukázal opak. Žalovaný vytýka súdu prvého stupňa, že faktúry od M. C., M. L. i O. W. žiadnym spôsobom nespochybnil, a spochybňuje iba faktúru vystavenú žalovaným. Vo všetkých prípadoch bola vystavená faktúra za vykonané práce a tieto boli aj uhradené. Z výpovedí svedkov W. i C. vyplynulo uzatváranie ústnych dohôd žalobcom na výkon prác. Takže takýto spôsob uzatvárania zmlúv pre žalobcu nebol neobvyklým. Tvrdenia žalobcu, že mal uhradiť spornú faktúru len z dôvodu, že by v budúcnosti dostal zákazku od Mesta Humenné, považuje žalovaný za účelovú. Spoločnosť TKR s.r.o. Humenné do výberového procesu na dodávateľa plnení na výstavbe IV. etapy KDS sídlisko pod Z. nemohla zasiahnuť. Žalobca toto musel a mal vedieť. Preto argumentácia žalobcu o dôvode zaplatenia predmetnej faktúry je len účelová. Žalovaný vytýka súdu prvého stupňa, že sa nevyporiadal dostatočne ani s tvrdením žalobcu o uzavretí zmluvy prostredníctvom O. I. v dňoch 21.9.2004 a 23.9.2004. Žalovaný nemá vedomosť o žiadnej takejto zmluve. Z investičných zámerov Mesta Humenné a TKR s.r.o. Humenné je jasné, že až 22.2.2006 bolo jedným z bodov rokovania ešte len zadávanie na vypracovanie projektovej dokumentácie. V roku 2004 žalovaný nemohol uzavrieť preto spomínanú zmluvu o dielo, predmetom ktorej malo byť vykonanie prác na sídlisku pod Z., keďže v tom čase Mesto Humenné nemohlo vedieť, či bude v roku 2006 mať vyčlenené finančné prostriedky, a na ktoré úseky ich použije. Odvolateľ opakovane dáva do pozornosti svedeckú výpoveď O. I.. Zdôrazňuje, že táto výpoveď súhlasí s výpoveďami ostatných svedkov. Nemôžu byť preto pochybnosti o vierohodnosti tejto výpovede. V nadväznosti na to navrhuje odvolateľ vykonať ďalšie dokazovanie, a to konfrontáciou svedkov (už spomenutých) s O. I. a O. I.. Súčasne navrhuje vypočuť aj ďalších svedkov a to pána O., Ing. M. a Mgr. C.. Sporné práce na terciálnych rozvodoch nemohol vykonať pán L., keďže ten vykonával hlavnú trasu a nerobil prípojky k domom. Sporné práce nevykonali ani svedkovia W. a C.. Práce však boli vykonané a odvolateľ tvrdí, že ich vykonal žalovaný. Žalobca faktúru riadne prijal, zaevidoval ju do účtovníctva nikdy ju nereklamoval. V zmysle daňových predpisov sa zdaniteľné plnenie považuje za plnenie, ktoré skutočne prebehlo. Daňový subjekt mal nárok na odpočet DPH. Zaplatenie a odvedenie DPH malo vo veci podstatný význam, pretože jej zaúčtovaním, ako aj odvedením DPH žalobca potvrdil, že sporné fakturované práce boli zrealizované. Žalobcovi bola vrátená daňovým úradom suma 97 280,- Sk. Na túto skutočnosť žalovaný navrhoval vykonať dožiadanie na Daňový úrad Humenné. Tomuto návrhu však súd prvého stupňa nevyhovel. Žalovaný žiada, aby žalobca predložil aj stavebný denník, ktorý bol povinný viesť v zmysle čl. V. bod 5.8 zmluvy o dielo zo dňa 10.12.2012. Nesúhlasí s predchádzajúcimi názormi odvolacieho súdu v zrušujúcom rozhodnutí. Poukazuje na judikatúru zverejnenú v zošite zo súdnej praxe č. 2 na str. 3 č. 1/2005 i na R1/98. Zdôrazňuje, že v obchodno-právnych vzťahoch začína plynúť premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia odo dňa, kedy bezdôvodné obohatenie vzniklo. Moment vzniku bezdôvodného obohatenia je aj momentom, kedy je právo na vydanie bezdôvodného obohatenia možné uplatniť na súde. Odvolateľ na jednej strane konštatuje, že pri riešení otázky premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodných vzťahoch sa použije predovšetkým právna úprava obsiahnutá v Obchodnom zákonníku, a na druhej strane v súvislosti s ustanoveniami § 391 a nasl. Obch. zák., ustanoveniami § 394 ods. 2 Obch. zák. i ust. § 397 Obch. zák. zdôrazňuje, že ustanovenie § 394 ods. 2 Obch. zák. je vo vzťahu k právnej úprave Občianskeho zákonníka upravujúcim premlčanie bezdôvodného obohatenia ustanovením špeciálnym, avšak len vo vzťahu k stanoveniu začiatku plynutia premlčacej doby, ale nie vo vzťahu k jej trvaniu. Ak súdy dospeli k záveru, že ustanovenie § 394 ods. 2 Obch. zák. platí nielen pre začatie plynutia premlčacej doby, ale aj pre určenie jej dĺžky, takýto záver nemá oporu v platnom znení zákona. Konštatuje, že k danej problematike je v literatúre a judikatúre SR venovaná skromná pozornosť, preto si dovolí odkázať na niektoré pramene z Českej republiky, ktorej právna úprava je v daných vzťahoch rovnaká. Konštatuje, že pripája ( k odvolaniu však nie sú pripojené ) rozsudky súdov ČR 29Odo/55/2001, 5Cmo/266/2001 a 25Cdo/2250/2000. Žiada, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu označil odvolanie žalovaného za nedôvodné. Poukazuje na to, že konateľ žalovaného pred súdom prvého stupňa odmietol k veci vypovedať. Žalovaný
prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že nebudú dokladovať súdu žiadne písomnosti, alebo iné listiny, či iné dôkazy, pretože majú za to, že v tomto sporovom konaní je dôkazné bremeno práve na žalobcovi, aby preukázal, že sa jedná o bezdôvodné obohatenie a teda, že tieto práce neboli žalovaným vykonané. Žalovaný teda tvrdil, že na ňom nie je dôkazná povinnosť, že práce robili. Žalobca poukazuje na povinnosť účastníkov konania oznámiť okruh rozhodujúcich skutočností i označiť na ne dôkazy. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania je závislé na aktuálnom stave ( priebehu ) konania, a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. Odkazuje pritom na rozsudok NS SR z 22.9.2010 sp. zn. 3MCdo/6/2010. Zdôrazňuje, že vyššie uvedeným postojom, keď tvrdeniam žalobcu žalovaná neodporovala, sa žalovaná strana dostala do dôkaznej núdze a nepreukázala, že pre žalobcu vykonala akékoľvek stavebno-montážne práce, ktoré boli uvedené vo faktúre č. 08/09/2004. Žalobca zaplatil žalovanému vopred uvedenú faktúru pod nátlakom zo strany O. I., pričom prostredníctvom tohto O. I. bola uzavretá žalobcom so žalovaným ústne zmluva na zhotovenie - vykonávanie zemných výkopových stavebných prác, ktoré sa mali vykonať a zhotoviť na akcii Humenné - sídlisko A. Z., nakoľko na akciu Humenné, Sídlisko X. etapa KDS - sídlisko L.. C. žalobca už mal uzavretú zmluvu o dielo s M. L. INTERSTAV Humenné. Zo strany žalovaného však pre žalobcu práce na akcii Humenné - sídlisko pod Z. KDS nikdy neboli vykonané. Práce komplexne na akcii rozšírenie TKR Humenné US I, US II
- IBV Handrix, Ul. P., Z., U. vykonával ako vyšší dodávateľ stavebnej časti tejto stavby Ing. M. L., čo zodpovedá uzavretej zmluve č. 10/2003 v znení harmonogramu prác zo dňa 30.6.2003. Zo zápisnice zo zasadnutia valného zhromaždenia a dozornej rady TKR s.r.o. Humenné zo dňa 19.10.2006 sa žalobca dozvedel dňa 20.10.2006, že žalovaná spoločnosť nebude môcť plniť si svoj záväzok a pre žalobcu zhotoviť, vykonať zemné výkopové práce na akcii Humenné - sídlisko pod Z. G. - IV. etapa v hodnote 609 280,- Sk, pretože víťazom výberového konania na túto stavbu bol dodávateľ Progres - Telekomunikačné stavby s.r.o. Bratislava a nie žalobca. Tvrdenia žalovaného v odvolaní, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že práce vyúčtované vo faktúre žalovaný nevykonal, je tvrdením nepravdivým. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil výsluch svedka Ing. M. L.. Aj z jeho výpovede i z výpovedí svedkov M. C. a O. W. vyplynulo, že na predmetnej akcii boli subdodávateľmi vykonávané práce tak, že boli robené koncom roka 2003 a začiatkom roka 2004 (v januári až marci). V roku 2004 sa už žiadne technologické práce, montáž, ťahanie káblov, montáž skriniek, zosilňovačov a technológie do skriniek a ani osadenie podstavcov skriniek na predmetnej akcii na tomto diele na uvedených uliciach v C. nerobili, nevykonávali. Svedkovia M. C. a O. W. vyslovene potvrdili, že oni montovali technológiu do skriniek a zosilňovačov, a túto prácu fakturovali už v januári 2004 a na montáž oni nastupovali koncom roka 2003, keď už boli káble naťahané, a to aj káble na domové prípojky, a keď už boli aj osadené podstavce pod skrinky a skrinky boli namontované. V januári až marci 2004 sa robili dokončovanie práce. Preto na tomto diele od apríla 2004 do septembra 2004 nemohol robiť žalovaný akékoľvek montážne práce spojené s prekládkou káblov a montážou skriniek a podstavcov. Žalovaný tieto práce, ale ani žiadne iné výkopové práce nevykonal na predmetnej akcii. Do apríla 2004 tieto práce už boli na tejto akcii vykonané. Týmto žalobca uniesol bremeno tvrdenia i dôkazné bremeno, že žalovaný získal v danom prípade bezdôvodné obohatenie, lebo preukázal, že žalovaná spoločnosť pre neho nevykonávala v období od apríla 2004 do septembra 2004 na predmetnej akcii žiadne dielo. Toto dielo bolo ukončené v decembri 2003, resp. v januári 2004 a do marca 2004 sa už odstraňovali iba závady. Nemožno preto súhlasiť s odvolateľom, ak tvrdí, že tvrdenia žalobcu boli vyvrátené svedeckými výpoveďami svedkov Ing. M. L., M. C. i O. W.. Nemožno akceptovať návrh žalovaného na vypočutie svedkov O., Ing. M. či Mgr. C.. Bráni tomu aplikácia ust. § 205 ods. 2 písm. e/ O.s.p.. Ani požiadavka na predloženie stavebného denníka nie je dôvodnou, pretože zmluvou uzavretou s Ing. M. L. - INTERSTAV preniesol túto povinnosť žalobca na tohto svojho zmluvného partnera. Podľa stavebného zákona mal povinnosť viesť stavebný denník stavebný dodávateľ. Ak by žalovaný vykonával nejaké stavebné práce na predmetnom diele pre žalobcu, bolo jeho povinnosťou viesť podľa stavebného zákona stavebný denník. Žalovaný na predmetnej akcii však žiadne práce nevykonal, preto ani stavebný denník neviedol. Podľa žalobcu súd prvého stupňa správne posúdil aj otázku premlčania. Poukazuje na predchádzajúce rozhodnutie Krajského súdu v Prešove v tejto veci, ale aj na uznesenie Krajského súdu v Prešove 1Cob/58/2011 zo dňa 13.3.2012. V konaní nie je sporným, že ide o právny vzťah medzi podnikateľmi pri ich podnikaní. Judikatúra súdov SR je už jednotná v tom, že premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodno-záväzkových vzťahoch sa posudzuje podľa právnej úpravy realizovanej Obchodným zákonníkom. Príkladmo udáva rozhodnutia všeobecných súdov i Ústavného súdu SR. Pretože v Obchodnom zákonníku nie je žiadne ustanovenie výslovne upravujúce začiatok plynutia premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu plnenia bez právneho dôvodu, či z dôvodu plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol, je potrebné vychádzať zo všeobecnej úpravy obsiahnutej v ust. § 391 ods. 1 Obch. zák., podľa
ktorého u práv vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, kedy mohlo byť právo uplatnené na súde. Týmto dňom je zásadne deň, kedy právo bolo možné prvýkrát odôvodnene vykonať, alebo ak sa právo stalo nárokom. Aj pri aplikácii ust. § 340 ods. 1, 2 Obch. zák. je nutné vychádzať z toho, že zákon určuje dobu splnenia ( splatnosť ) nie však čas vzniku práva samotného. Ak nie je čas splnenia dohodnutý ani dohodnutý spôsob jeho určenia, určuje ho veriteľ tým, že plnenie po dlžníkovi požaduje a v takom prípade začína premlčacia doba plynúť dňom nasledujúcim potom, kedy ho o to požiadal, teda keď mu vznikol dlh ako nárok. Odkazuje aj na závery vyplývajúce z rozhodnutí NS SR sp. zn. 32Cdo/4746/2008, či 31Cdo/5241/2007. Odvolanie žalovaného je preto nedôvodné, a preto navrhuje rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť a zaviazať žalovaného k náhrade trov konania.
Ďalším podaním dopĺňa svoje stanovisko aj v časti týkajúcej sa odpočtu DPH. Zdôrazňuje záver, aký vyplynul z rozsudku NS SR sp. zn. 6Sažf/25/2011 z 28.3.2012. Poukazuje na to, že vznik nároku na odpočet DPH by bol pre túto vec významnou skutočnosťou až vtedy, ak by si účastníci vrátili plnenie z titulu bezdôvodného obohatenia, čo by bolo podkladom na vykonanie opravy základu dane podľa § 18 zák. o DPH.
V ďalšom podaní doručenom odvolaciemu súdu dňa 18.12.2012 žalobca poukazuje na ďalšie rozhodnutia zo súdnej praxe, a to na rozhodnutie NS ČR 32Odo/48/2005, uznesenie NS SR 4Cdo/256/2010.
Odvolací súd prejednal podané odvolanie bez nariadenia pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p.). Miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia uverejnil na úradnej tabuli súdu ( § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. ). Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p.. Podľa tohto ustanovenia je odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania. Rozsah preskúmavacieho práva ( aj povinnosti ) odvolacieho súdu je teda určený rozsahom odvolania, ktorým sa rozumejú napadnuté výroky rozhodnutia súdu prvého stupňa, a dôvodmi odvolania, ktorými sú námietky proti odôvodneniu napadnutého rozhodnutia v súlade s ustanovením § 205a O.s.p.. Nad rámec rozsahu a dôvodov podaného odvolania nebol odvolací súd oprávnený ani povinný rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmavať. Výnimku by mohli tvoriť len vady konania, na ktoré odvolací súd prihliada, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 212 ods. 3 O.s.p.). Po takomto preskúmaní odvolací súd dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu, ani zrušenie tých výrokov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, ktorými bolo žalobe vo veci samej vyhovené, a ktorým bola žalovanému uložená povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania.
Tak ako je už uvedené vyššie, podstatná časť odvolania a ťažisko argumentácie žalovaného je založené na tom, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil realizované dôkazy, že v rozpore s ustálenou judikatúrou a súdnou praxou neoprávnene zaťažil žalovaného dôkazným bremenom, ktoré mal znášať žalobca a napokon, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil uplatnenú námietku premlčania.
K týmto námietkam žalovaného odvolací súd uvádza:
Podľa § 101 ods. 1 O.s.p. sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky, a že dbajú na pokyny súdu. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Podľa § 131 ods. 1 veta prvá O.s.p., ak súd nariadi ako dôkaz výsluch účastníkov, účastníci sú povinní ustanoviť sa na výsluch; majú vypovedať pravdu a nič nezamlčovať. Podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd dohodnutí podľa svojej úvahy, to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislostí; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konanie najavo v čítane toho, čo uviedli účastníci ( § 132 O.s.p. ). Súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ 153 ods. 1 O.s.p.).
V sporovom civilnom súdnom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník ma jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe veci nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdenia je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnutie vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva a pre rozhodnutie vo veci ( či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1 vety prvej O.s.p., alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec ).
Okruh rozhodujúcich skutočností týkajúcich sa účastníka konania zaťažujúceho povinnosťou tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení je vždy daný hypotézou hmotno-právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje rozsah dôkazného bremena ( okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané ) a aj nositeľa dôkazného bremena. V závislosti na hypotéze právnej normy má každá zo strán sporového konania samostatnú ( vlastnú ) povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, a teda aj z toho vyplývajúce odlišné a samostatné bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno ohľadne určitej skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka konania, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Súhlasiť treba so žalobcom, ak poukazuje na to, že právna teória pripúšťa tzv. presúvanie dôkazného bremena, pri ktorom ide o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave ( priebehu ) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotno-právneho vzťahu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy, musí preto súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolností prejednávanej vecí.
V danom prípade sa žalobca domáha proti žalovanému vrátenia peňažného plnenia, ktoré žalovanému poskytol na základe ním vystavenej faktúry. Na žalobcovi bola teda povinnosť tvrdiť, že žalovanému poskytol plnenie bez právneho dôvodu. Pokiaľ žalovaný v rámci svojej procesnej obrany tvrdil niečo iné, bolo na ňom, aby preukázal, že ním prijaté plnenie bolo odôvodnené výkonmi, ktoré žalobcovi realizoval a vo faktúre aj dôvodne vyúčtoval. Výsluch účastníka ako jeden z dôkazných prostriedkov v zmysle ust. § 101 ods. 1 i § 131 O.s.p. má byť prostriedkom, ktorým účastník môže presvedčiť súd o pravdivosti svojich tvrdení. V predmetnej veci však žalovaný svojim štatutárnym zástupcom realizáciu takéhoto dôkazu „odmietol“. Význam takéhoto dôkazu sa dostal do popredia hlavne v súvislosti s vývinom dôkaznej situácie, v nadväznosti na oboznámené listinné dôkazy i výsluchy vypočutých svedkov. Žalovaný však od svojho stanoviska odmietajúceho vo veci vypovedať, neupustil ani na poslednom pojednávaní pred súdom prvého stupňa, keď po opakovanom poučení o dôkaznej povinnosti uviedol, že ďalšie návrhy na dôkazy nemá.
Za takéhoto stavu aj odvolací súd je toho názoru, že na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd prvého stupňa zodpovedajúco ust. § 153 ods. 1 O.s.p. dospel k skutkovému zisteniu, že to, čo žalobca žalovanému plnil podľa predmetnej faktúry, bolo plnené bez plnenia, ktoré by žalovaný žalobcovi poskytol. Správne bolo uzavreté, že v období apríl až september 2004 žalovaný neposkytol žalobcovi žiadne plnenie, ktoré by mohol žalovaný účtovať a žiadať od žalobcu ako cenu za ním poskytnuté plnenia. Ust. § 132 O.s.p. citované vyššie vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov. V hodnotiacom postupe súdu prvého stupňa, vychádzajúc z obsahu dôkazov, ktoré sú zaznamenané do zápisníc o pojednávaní pred súdom prvého stupňa, odvolací súd nezistil porušenia pravidiel logického myslenia, ani porušenia iných zásad, ktoré sú dané aplikáciou ust. § 132 O.s.p.. Nemožno súhlasiť s odvolateľom, že by dôkaz realizovaný výsluchom svedka O. I. v nadväznosti na ďalšie dôkazy, či už výsluch svedkov M. L., M. C. alebo O. W. alebo MUDr. F. či V. T. odôvodňoval záver o realizovanom plnení. Výsledkom celkového hodnotenia realizovaných dôkazných prostriedkov bol napokon správny skutkový záver súdu prvého stupňa o tom, že žalobca ním tvrdené skutkové okolností o plnení faktúry bez plnenia, ktoré by mal poskytnúť žalovaný jemu, preukázal. Postup žalovaného, keď štatutárny zástupca odmietal vo veci vypovedať a napokon aj skonštatoval, že nebude predkladať listinné dôkazy, či
označovať ďalšie dôkazy pred súdom prvého stupňa, bol teda z jeho strany neopodstatnený. Vzhľadom na vývin situácie vo veci mal žalovaný v rámci svojej procesnej obrany preukázať, že plnenie žalobcovi poskytol, a že mal teda nárok na zaplatenie ceny. Mal teda preukázať tvrdenia o realizácii plnenia pre žalobcu. Zaťažovalo ho v tomto smere dôkazné bremeno, teda procesná povinnosť preukázať svoje tvrdenia. Ak v odvolaní namieta žalovaný neprípustnosť prenesenia dôkazného bremena, táto jeho odvolacia námietka nie je opodstatnená.
Žiada sa v súvislosti s námietkami voči skutkovému záveru súdu prvého stupňa poukázať aj na to, že súd prvého stupňa zodpovedajúco ust. § 157 ods. 2 O.s.p. podrobil realizované dôkazy hodnoteniu a v dôvodoch rozhodnutia dal aj odpoveď na výsledky takéhoto hodnotenia dôkazov, a preto niet dôvodu na pochybnosti o skutkovom závere, aký prijal súd prvého stupňa.
Odvolací súd sa s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa stotožňuje. V rámci odvolacieho konania už v systéme neúplnej apelácie (§ 205a ods. 1, písm. e/ O.s.p.) nemožno akceptovať návrhy na dôkazy výsluchom novonavrhnutých svedkov, alebo návrhy na v odvolaní žiadané konfrontácie. Žalovanému sa dostalo opakovane pred súdom prvého stupňa poučenia podľa § 120 ods. 1, 4 O.s.p. a hoc zastúpený advokátom takéto návrhy na dôkazy pred súdom prvého stupňa nepredniesol.
Nedôvodnou je aj námietka odvolateľa poukazujúca na nesprávne posúdenie uplatnenej námietky premlčania. Odvolací súd nemá ani najmenší dôvod na upustenie od záverov, ktoré prijal v rozhodnutí č. k. 2Cob/51/2011-297 z 1.decembra 2011. Aj v tomto rozhodnutí treba na tieto závery uvedené na strane 4, 5 aj v tomto rozhodnutí odkázať. Odvolacie námietky sú do určitej miery zmätočné. Na jednej strane odvolateľ konštatuje špeciálnu normu, ktorou je Obchodný zákonník na posudzovanie premlčania nárokov týkajúcich sa bezdôvodného obohatenia medzi podnikateľmi, a na druhej strane poukazuje na aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka dĺžky premlčacej doby i začiatku plynutia premlčacej doby. Odvolanie nerozporuje to, že v konaní ide o právny vzťah medzi podnikateľmi pri ich podnikaní. Judikatúra súdov SR je už jednotná v tom, že premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodných záväzkových vzťahoch sa posudzuje podľa právnej úpravy realizovanej Obchodným zákonníkom. Rozhodnutia, na ktoré vtedy odvolací súd poukázal, sú uvedené v dôvodoch rozhodnutia odvolacieho súdu z 1. decembra 2011.
Obchodný zákonník v ustanovení § 394 ods. 2 výslovne rieši premlčanie práva na vrátenie plnenia uskutočnené ho podľa neplatnej obchodnej zmluvy. Ostatných skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, tak ako sú upravené v § 451 ods. 2 Obč. zák. ( t.j. plnenia bez právneho dôvodu, ktorý odpadol a majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov ) sa nedotýka. Pretože v Obchodnom zákonníku nie je žiadne ustanovenie výslovne upravujúce začiatok plynutia premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu plnenia bez právneho dôvodu, či z dôvodu plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol, je potrebné vychádzať zo všeobecnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 391 ods. 1 Obch. zák., podľa ktorého u práv vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, kedy právo mohlo byť uplatnené na súde. Týmto dňom je zásadne deň, kedy právo bolo možné prvýkrát odôvodnene vykonať alebo ak sa právo stalo nárokom ( actio nata ). Spravidla ide o deň, kedy sa stal dlh splatným, teda deň, kedy ho mal dlžník prvýkrát splniť. Nemožno tak zamieňať vznik práva samotného so vznikom nároku a naopak je potrebné sa zaoberať posúdením, kedy sa dlh žalovaného stal splatným, a kedy mohol žalobca svoje právo na súde prvýkrát dôvodne uplatniť.
Čas plnenia obchodných záväzkov všeobecne upravuje § 340 Obch. zák..
Podľa § 340 ods. 1 Obch. zák. dlžník je povinný záväzok splniť v čase určenom v zmluve.
Podľa § 340 ods. 2 Obch. zák., ak čas plnenia nie je v zmluve určený, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal.
Ustanovenie § 340 ods. 2 Obch. zák. má všeobecný charakter, z čoho vyplýva, že platí pre všetky obchodné záväzkové vzťahy, t. j. záväzky zo zmluvy aj záväzky z porušenia práva, pokiaľ neexistuje osobitná právna úprava.
Je nutné vychádzať z toho, že zákon určuje dobu splnenia ( splatnosť ), nie však čas vzniku práva samotného. Ak nie je čas splnenia ( splatnosť ) dohodnutý, ani dohodnutý spôsob jeho určenia, určuje ho veriteľ tým, že plnenie po dlžníkovi požaduje, a v takom prípade začína premlčacia doba plynúť dňom nasledujúcim po tom, kedy ho o to požiadal, teda, keď už vznikol dlh ako nárok ( actio nata ).
Totožne aj so závermi, ako vyplynuli napr. už v vyššie uvedených rozhodnutí slovenských súdov možno poukázať aj na judikatúru súdov Českej republiky, konkrétne rozsudok NS ČR zo dňa 1.12.2009 sp. zn. 32Cdo/4746/2008, zo dňa 8.12.2010 sp. zn. 31Cdo/5241/2007, od ktorých niet dôvodu sa odkloniť ani v predmetnej veci. Len je potrebné zopakovať, že začiatok plynutia premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v právnych vzťahov medzi podnikateľmi pri ich podnikaní sa riadi Obchodným zákonníkom; u práv vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, kedy právo mohlo byť uplatnené na súde. Týmto dňom je zásadne deň, kedy právo bolo možné prvýkrát vykonať.
Názory z právnej praxe sú podopreté aj názormi z právnej teórie tak ako sú publikované v časopise PRÁVNI ROZHLEDY ( Vydavateľstvo C.H. Beck č. 17/2011 na str. 622 a nasl., či č. 19/2011 na str. 681 a nasl.). Podobne s odkazom na judikatúru českých súdov sa takéto závery konštatujú aj v časopise SOUDNÍ ROZHLEDY ( Vydavateľstvo C. H. Beck č. 4/2010 str. 143).
Za takéhoto stavu záver súdu prvého stupňa o vyhovení podanej žalobe je preto správny, a preto niet dôvodu na základe podaného odvolania pre zrušenie, či zmenu uvedeného výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Uplatnené odvolacie dôvody sa v ničom nevenujú prisúdeným úrokom z omeškania, ani výške prisúdených trov konania žalobcovi. Pri absencii takýchto odvolacích dôvodov, ktoré by sa venovali špecifikácii týchto nárokov, nebol dôvod, aby odvolací súd pri viazanosti dôvodmi podaného odvolania sa týmto výrokom bližšie venoval. Žalovaný je v omeškaní s peňažným záväzkom, niet preto prekážky pri aplikácii § 365, § 369 ods. 1 Obch. zák. mu tento nárok priznať. Žalobca bol v konaní úspešný a preto mu patrí podľa § 142 ods. 1 O.s.p. nárok na náhradu trov konania.
Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku ktorým bolo žalobe vo veci samej vyhovené, ako aj vo výroku o náhrade trov konania medzi účastníkmi potvrdil.
Takýto záver však nemohol odvolací súd prijať v súvislosti s výrokom rozhodnutia súdu prvého stupňa o povinnosti nahradiť trovy štátu.
Posledný výrok svojho rozhodnutia súd prvého stupňa odôvodnil odkazom na ust. § 5 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkov a povinnosťou žalovaného zaplatiť súdny poplatok za odpor. Z obsahu spisu vyplýva, že uznesením 15Rob/63/2010-84 z 20.7.2010 už súd prvého stupňa rozhodol o poplatkovej povinnosti žalovaného za podaný odpor vo výške 1 213 eur a na č. l. 84 spisu ( 2 krát sa takéto číslo listu zažurnalizovalo v spise ) je doklad o zaplatení tohto súdneho poplatku za podaný odpor. Z obsahu spisu vyplýva aj uznesenie súdu prvého stupňa o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie ( č. l. 432 spisu ), ale aj doklad o zaplatení súdneho poplatku vo výške 1 213 eur. Ak by v predmetnej veci teda mala byť uložená povinnosť žalovanému zaplatiť za podaný odpor sumu 1 213 eur, išlo by už o duplicitné rozhodnutie. Výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa o povinnosti nahradiť trovy štátu je nepreskúmateľný. Z obsahu spisu nevyplývajú skutočnosti o tom, že by štát znášal nejaké výdavky spojené, či už s realizáciou výpovedi svedkov, alebo s inou činnosťou ktorú súd realizoval, a pri ktorej by znášal výdavky ktoré by odôvodňovali postup podľa § 148 ods. 1 O.s.p.. Zdá sa, že by
v danom prípade mohlo ísť o rozhodnutie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok z návrhu a to najmä v nadväznosti na to, že zo spisu vyplýva záver o tom, že žalobcovi malo byť uznesením 15Rob/63/2010-66 priznané oslobodenie od súdnych poplatkov. Rozhodnutie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok nie je však totožným s rozhodovaním o náhrade trov štátu podľa § 148 ods. 1 O.s.p.. Za takéhoto stavu odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f, i, ods. 2 O.s.p. v tomto výroku rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil v tomto rozsahu na nové konanie a rozhodnutie. Bude vecou súdu prvého stupňa teda posúdiť dôvodnosť prípadnej poplatkovej povinnosti žalovaného z návrhu na začatie konanie. Každopádne však vo veci nemohlo ísť o zaplatenie súdneho poplatku za odpor, a nemohlo ísť ani o náhradu trov štátu, pretože obsah spisu potrebe rozhodnutia podľa § 148 ods. 1 O.s.p. nesvedčil.
V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý vo vyjadrení k odvolaniu uplatnil aj nárok na náhradu trov konania. Okrem trov právneho zastúpenia iné náklady žalobcu v odvolacom konaní z obsahu spisu nevyplývajú. Právny zástupca žalobcu trovy odvolacieho konania nevyčíslil, ani v lehote uvedenej v ust. § 151 ods. 1 O.s.p.. Preto napriek vyhlásenému rozhodnutiu o prisúdení trov odvolacieho konania žalobcovi, pri aplikácii ust. § 224 ods. 1, § 151 ods. 2 O.s.p. žalobcovi náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.