Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_5CoE-39-2013.pdf
PDF · 90.91 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoE/39/2013
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, vo veci exekučného konania oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advocate, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému: X. X., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XXXX/XX, E. F., pre vymoženie pohľadávky vo výške 1.287,91 € s príslušenstvom, vedeného súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu I. XX, B., pod sp. zn. EX 19009/12, o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č. k. 7Er/2328/2012-13 zo dňa 19.11.2012 takto
rozhodol:
Krajský súd uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. V dôvodoch svojho rozhodnutia s poukazom na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj § 39, § 52 a nasledujúce Občianskeho zákonníka konštatoval, že v predmetnej veci je právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie založená na absolútne neplatnom právnom úkone a preto po preskúmaní exekučného titulu dospel k názoru, že je vydaný v rozpore so zákonom. Z povahy zmluvných strán, predmetu podnikateľskej činnosti oprávneného a v konečnom dôsledku aj z obsahu zmluvy je podľa okresného súdu zrejmé, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, o plnení z ktorej rozhodol rozhodcovský súd. Okresný súd po preskúmaní obsahu rozhodcovskej zmluvy, ktorá upravuje riešenie sporov z uzatvorenej zmluvy o úvere č. 500300173 zo dňa 16.7.2010, dospel k záveru, že dôsledkom tejto rozhodcovskej zmluvy je, že spotrebiteľovi je odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom vo všetkých prípadoch, ak oprávnený podá voči nemu žalobu na vopred ním vybranom rozhodcovskom súde. Spotrebiteľovi je tak odopretá možnosť brániť svoje práva vo všetkých sporoch, v ktorých sa domáha svojich práv v rozhodcovskom konaní dodávateľ. Znenie rozhodcovskej doložky neodporuje síce doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza (in fraudem legis). Rozhodcovská zmluva núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu vo všetkých prípadoch, ak bude vystupovať na strane žalovaného a vzdať sa tak ústavného práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom, ak sa dodávateľ bude voči spotrebiteľovi domáhať svojich práv pred rozhodcovským súdom. Aj keď v danom prípade predložil oprávnený tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna. Pokiaľ má povinný - spotrebiteľ postavenie žalovaného, tak v prípade žaloby na rozhodcovskom súde si už nemôže zvoliť všeobecný súd. Vychádzajúc zo znenia rozhodcovskej zmluvy je zrejmé, že oprávnený (dodávateľ) už od počiatku sleduje jej koncipovaním riešenie prípadných sporov rozhodcovským súdom za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Okresný súd dospel k záveru, že predmetná rozhodcovská zmluva nie je individuálne dojednaná, nakoľko v ustanovení § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka je zakotvená vyvrátiteľná právna domnienka, že každá zmluva medzi spotrebiteľom a dodávateľom
sa nepovažuje, pokiaľ nie je poskytnutý dôkaz opaku, za dojednanú individuálne, ale sa považuje za zmluvu štandardnú. Túto domnienku nie je povinný vyvracať spotrebiteľ ani súd, ale dodávateľ. Rovnako čl. 4 smernice 93/13/EHS zakotvuje, že keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že zmluvnú podmienku dojednal individuálne, dôkaz tohto tvrdenia zaťažuje predajcu alebo dodávateľa. Je teda na dodávateľovi (oprávnenej) preukázať exekučnému súdu, že spotrebiteľ (povinný) mohol odmietnuť uzavretie rozhodcovskej zmluvy bez toho, aby to malo pre neho nepriaznivý následok spočívajúci v neposkytnutí peňažných prostriedkov od dodávateľa. Aj v ustanovení § 4 ods. 3 tretej vety zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa je ustanovený zákaz viazať poskytnutie služby na poskytnutie inej služby. Dodávateľ teda nesmie podmieňovať uzavretie zmluvy o úvere uzatvorením rozhodcovskej zmluvy. S prihliadnutím na dodávateľa, ktorý používal čl. II rozhodcovskej zmluvy takmer v rovnakom znení ako súčasť svojich všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorý sa domáha svojich práv voči spotrebiteľom takmer výlučne v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Trnavská cesta 70, 821 02 Bratislava, IČO: 35 922 761 a na znenie § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka zaťažuje dodávateľa preukázať, že spotrebiteľovi by boli poskytnuté peňažné prostriedky aj v prípade odmietnutia uzavretia rozhodcovskej zmluvy. Okresný súd v danom prípade nemal pochybnosť o tom, že rozhodcovská zmluva ako súčasť uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy je v rozpore so znením § 53 ods. 4 písmeno r) Občianskeho zákonníka, ktoré obchádza, čo má za následok absolútnu neplatnosť predmetného zmluvného dojednania, na čo musí súd prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo).
Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Oprávnený mal za to, že exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zákon č. 233/1995 Z. z. (Exekučný poriadok) a v jeho nadväznosti zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 45 ods. 1,2 zákona o rozhodcovskom konaní síce upravuje povinnosť exekučných súdov zastaviť exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok ukladá povinnosť, ktorá odporuje dobrým mravom, ale odvolateľ má za to, že citované ustanovenie súd nesprávne aplikoval. Exekučný súd v konaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie z predložených podkladov posudzuje exekučný titul z formálnej a materiálnej stránky. Odvolateľ je však toho názoru, že v rámci preskúmavania exekučného titulu po materiálnej stránke nemôže súd skúmať samotné rozhodcovské konanie, nakoľko samotné ustanovenie, o ktoré sa opiera súd v napadnutom uznesení, stanovuje podmienku na zastavenie exekúcie tak, že rozhodcovský rozsudok a nie rozhodcovské konanie zaväzuje k niečomu nedovolenému. Exekučný súd sa tak v rámci materiálneho prieskumu musí obmedziť len na skúmanie výroku exekučného titulu. Splnenie podmienok zastavenia exekúcie, t.j. zaväzovať k niečomu objektívne nemožnému, právom nedovolenému alebo k niečomu, čo je v rozpore s dobrými mravmi, však musí mať povahu zjavného nedostatku exekučného titulu. Postupom súdu v tejto veci a jeho výkladom § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní. Ďalej odvolateľ vytýka okresnému súdu nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Súd sa v napadnutom uznesení obmedzil len na skonštatovanie, že posudzovaný právny vzťah je vzťahom spotrebiteľským bez toho, aby prihliadal a vo svojom rozhodnutí náležite odôvodnil splnenie podmienok stanovených právnym poriadkom na jeho vznik (spotrebiteľského vzťahu). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje postup konajúceho súdu, na základe ktorého dospel k záveru o aplikácii zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd sa v konaní nezaoberal splnením podmienok pre vznik spotrebiteľského vzťahu, t.j. existencia spotrebiteľa a dodávateľa. Rozhodnutie súdu je takto založené na konštatovaní, ktoré nie je možné preskúmať pre nedostatok dôvodov v odvolacom konaní. Podľa názoru oprávneného na uvedený prípad nie je prípustné aplikovať § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka „v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší". Aplikácia príslušného ustanovenia zo strany konajúceho súdu si vyžaduje napevno ustáliť, či skúmaný právny vzťah je vzťahom spotrebiteľským. Súd musí mať napevno ustálené, že sa úver netýka podnikateľskej činnosti spotrebiteľa alebo výkonu jeho povolania a že fyzická osoba nemala reálnu možnosť ovplyvniť obsah zmluvy. Odvolateľ mal za to, že súd sa týmito závermi neriadil a v tomto smere žiadne dokazovanie nevykonával. Ak súd konštatoval neplatnosť právneho úkonu a z toho dôvodu zastavil celé exekučné konanie, pozbavil oprávneného domáhať sa plnenia, ktoré je v súlade so zákonom, nakoľko oprávnený už nemá inú možnosť uplatniť si svoje právo a to z dôvodu prekážky rozhodnutej veci.
K odvolaniu oprávneného sa povinný nevyjadril.
Napadnuté uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Sudkyňa okresného súdu odvolaniu oprávneného nemienila vyhovieť a predložila v zmysle § 374 ods. 4 druhá veta O.s.p. vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Krajský súd ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom konania (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p..
Odvolací súd prioritne konštatuje, že sa stotožňuje so záverom okresného súdu ohľadne posúdenia povahy vzťahu medzi oprávneným a povinným. Z postavenia účastníkov Zmluvy o úvere uzatvorenej medzi účastníkmi dňa 16.7.2010 nepochybne vyplýva, že pri jej uzatváraní vystupoval povinný (dlžník) ako spotrebiteľ, nakoľko nebolo preukázané a ani zo zmluvy nevyplýva, že by konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Skutočnosť, že je v zmluve ako účel poskytnutia peňažných prostriedkov vyznačený „výkon zamestnania" povinného nemá vplyv na posúdenie postavenia dlžníka (povinného) ako spotrebiteľa. Výkon zamestnania nemožno bez ďalšieho považovať za jeho obchodnú alebo podnikateľskú činnosť Vzhľadom na uvedené mal aj odvolací súd za to, že vzťah medzi oprávneným a povinným je spotrebiteľským právnym vzťahom, na ktorý je potrebné aplikovať právne normy spotrebiteľského práva, t. j. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Námietka oprávneného, podľa ktorej okresný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej mu Exekučným poriadkom a Zákonom o rozhodcovskom konaní, nie je dôvodná. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp.zn. 3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por.č. 46, zaujal stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným označený exekučný titul bol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní"), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria bdelým" alebo „nech si každý stráži svoje práva" alebo „zákony sú písané pre bdelých"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach
ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 61/2012 zo dňa 11.7.2012).
Ak sa teda okresný súd v predmetnom exekučnom konaní zaoberal otázkou platnosti rozhodcovskej doložky a tým aj právomoci rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, realizoval len svoje oprávnenie vyplývajúce z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku - t. j. posúdiť, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Zo strany okresného súdu sa preto nejednalo o preskúmavanie vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a ani nesmeroval k zrušeniu tohto rozhodnutia.
K dôsledkom rozhodnutia vo vzťahu k vymáhateľnosti pohľadávky oprávneného odvolací súd poznamenáva, že uznesenie okresného súdu o zastavení exekučného konania, resp. exekúcie prelamuje materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň zaniká prekážka rozsúdenej veci. Nadobudnutím právoplatnosti napadnutého uznesenia pre oprávneného odpadá prekážka res iudicata na uplatnenie jeho práva na súde.
V nadväznosti na uvedené odvolací súd konštatuje správnosť postupu okresného súdu, ktorý preskúmal exekučný titul - rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 07595/11 zo dňa 12.8.2011, Zmluvu o úvere zo dňa 16.7.2010 uzavretú medzi oprávneným a povinným, ktorej súčasťou sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ako aj Rozhodcovskú zmluvu uzatvorenú medzi účastníkmi dňa 16.7.2010 za účelom zistenia, či v tomto prípade bola daná právomoc rozhodcovského súdu vo veci rozhodnúť, ktorá mala byť založená predmetnou rozhodcovskou zmluvou.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné vyhodnotiť predmetnú rozhodcovskú zmluvu ako neprijateľné zmluvné dojednanie, i keď žalobcovi dáva možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom. I keď teda ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna. Ak by podľa tejto zmluvy začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý, čo je pravdepodobne najčastejšia situácia, pretože dodávateľ sa snaží získať exekučný titul. Pokiaľ má povinný - spotrebiteľ postavenie žalovaného, tak v prípade žaloby na rozhodcovskom súde si už nemôže zvoliť všeobecný súd. Z uvedeného tak vyplýva, že aj v takomto prípade sa od spotrebiteľa vyžaduje, aby riešil spor na rozhodcovskom súde a v konečnom dôsledku takto formulovaná rozhodcovská zmluva núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu.
Zároveň za správny považoval odvolací súd aj záver okresného súdu, že predmetná rozhodcovská zmluva nie je individuálne dojednaná. Zmluva o úvere a Rozhodcovská zmluva boli uzatvorené v ten istý deň, pričom je zrejmé, že rozhodcovská zmluva je súčasťou zmluvy o úvere. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. V zmysle § 53 ods. 2,3 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú tie, s ktorými sa spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy, ale nemohol ovplyvniť ich obsah, pričom platí, že zmluvné ustanovenia sa nepovažujú za individuálne dojednané, pokiaľ dodávateľ nepreukáže opak. Ako správne okresný súd uzavrel, bolo na oprávnenom (dodávateľovi), aby preukázal, že táto rozhodcovská zmluva bola dojednaná individuálne a teda, že spotrebiteľ mohol odmietnuť uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy bez toho, aby toto odmietnutie malo vplyv na poskytnutie peňažných prostriedkov zo strany dodávateľa (oprávneného).
Keďže neplatný právny úkon - v danom prípade rozhodcovská zmluva, nevyvoláva zamýšľané právne účinky, bolo potrebné v exekučnom konaní vychádzať z toho, že rozhodcovskou zmluvou, ktorá vykazuje znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a neplatného zmluvného dojednania nemohla byť založená právomoc rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť v
danej veci. Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania a vykonávania exekúcie je existencia relevantného exekučného titulu. Ak takýto exekučný titul neexistuje nie je možné udeliť poverenie na vykonanie exekúcie. Odvolací súd preto uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ - oprávnený nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na ich náhradu. Naproti tomu ostatným účastníkom ani žiadne trovy v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli.
Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.