Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_15CoE-153-2012.pdf
PDF · 78.74 KB
Case nature
Area
Subarea
15CoE/153/2012
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: E.. F. V. - SOLOKOV, IČO: 32 532 458, miestom podnikania M. XX, Z., proti povinnému: PRAKTIK REAL KOŠICE, spol. s r.o., IČO: 31 708 641, naposledy so sídlom Kukučínova 23, Košice, o vymoženie pohľadávky vo výške 1.057,89 Eur s prísl., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Ing. Karolom Mihalom pod č. EX 1165/1999, Exekútorský úrad so sídlom Moyzesova 34, Košice, v konaní o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Košice II. č. k. 1Er/3610/1999-10 zo dňa 20.3.2012, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o trovách exekúcie.
Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.
V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 25.10.1999 domáhal voči povinnému vymoženia pohľadávky vo výške 1.057,89 Eur s prísl. na základe exekučného titulu, ktorým je právoplatný a vykonateľný Platobný rozkaz č. k. 1Rob 2739/99-22 zo dňa 17.8.1999. Dňa 11.11.1999 doručil súdny exekútor súdu prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s prílohami, na základe ktorej mu bolo dňa 16.11.1999 udelené poverenie na vykonanie exekúcie č. 5800/009388.
Dňa 24.2.2012 doručil súdny exekútor súdu návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného, v dôsledku čoho bol vymazaný z obchodného registra bez právneho nástupcu. Zároveň si vyčíslil trovy exekúcie v sume 36,47 Eur.
Následne súd citoval ust. § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z .z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok") a uviedol, že z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Košice I, oddiel: Sro, vložka č. 6276/V zistil, že povinný bol dňa 16.10.2003 vymazaný z Obchodného registra, a to na základe uznesenia Krajského súdu v Košiciach č. k. 2K 146/99-15 zo dňa 23.1.2003. Preto z dôvodu nemajetnosti povinného rozhodol o zastavení exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. K tomu dodal, že nemohol zastaviť exekúciu podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h), pretože Exekučný poriadok platný v čase začatia exekučného konania takýto dôvod na zastavenie exekúcie neobsahoval.
O trovách exekúcie súd rozhodol v súlade s ust. § 196, § 197 ods. 1, § 200 ods. 1 a § 203 Exekučného poriadku tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Uviedol, že v danom prípade neboli splnené podmienky na uloženie povinnosti nahradiť trovy exekúcie oprávnenému v zmysle ust. § 203 Exekučného poriadku, pretože nezavinil zastavenie konania a ani zastavenie exekúcie nemohol predvídať. Keďže povinný zanikol výmazom, súd ho nemohol zaviazať na úhradu trov exekúcie. Podľa názoru súdu prvého stupňa nie je možné rozširovať použitie ust. § 203 Exekučného poriadku, ktoré je výnimkou zo základnej zásady obsiahnutej v ust. § 197 Exekučného poriadku, aj na iné zákonom neupravené prípady zastavenia exekúcie.
V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 27/08-12 zo dňa 24.1.2008, v zmysle ktorého samotná skutočnosť, že nastane stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré súdny exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti odkázal aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku z 23.11.1983), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie, kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie. Z týchto dôvodov súd nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie.
V zákonom stanovenej lehote podal proti výroku o trovách exekúcie odvolanie súdny exekútor. Namietal, že súd prvého stupňa nerešpektoval pri rozhodovaní o trovách exekúcie skutočnosť, že súdny exekútor má vždy nárok na náhradu trov exekúcie. Súd prvého stupňa mal vzhľadom na chýbajúcu právnu úpravu do 1.2.2002 použiť analógiu procesného práva a aplikovať ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, ktoré je najbližšie ustanoveniu, podľa ktorého bolo možné exekúciu zastaviť. Bol toho názoru, že súd prvého stupňa mal exekúciu zastaviť podľa ust. § 57 ods. 2 v spojení s ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a na úhradu trov exekúcie mal zaviazať oprávneného. V prípade zániku povinného je povinnosťou súdu zaviazať na úhradu trov exekúcie druhého účastníka exekučného konania, t. j. oprávneného.
Poukázal aj na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 49/03 a PL. ÚS 21/00, rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sž 221/00, 3Cdo 58/2009, 4Cdo 138/2008 a 4 Cdo 41/2009 a uviedol, že povinnosťou súdu je vždy rozhodnúť o trovách exekúcie. Nepriznanie trov exekúcie súdnemu exekútorovi považoval za zásah do jeho ústavného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy SR. Zdôraznil, že v prípade ak oprávnený podá súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie, súdny exekútor nemôže odmietnuť exekúciu vykonať. Podotkol, že ak mu súd neprizná náhradu trov exekúcie, Slovenská republika prichádza o značnú časť daní vo výške základu dane z príjmov.
Nesúhlasil ani s názorom súdu prvého stupňa, ktorý v napadnutom rozhodnutí poukázal na rozhodnutie ESĽP - Van der Mussele v. Belgicko, pretože takéto rozhodnutie sa nevzťahuje ani len na profesiu advokátov na Slovensku. Súdny exekútor pritom znáša riziko neuhradenia trov exekúcie iba v prípade zániku oboch účastníkov exekučného konania, t. j. oprávneného aj povinného. Navrhol preto napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Upozornil pritom na nové znenie ust. § 196 Exekučného poriadku.
Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. O odvolaní oprávneného proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka rozhodol zákonný sudca v zmysle ust. § 374 ods. 4 O.s.p. tak, že mu nevyhovel, a preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Krajský súd v Košiciach (ďalej len "odvolací súd") ako súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len "O.s.p."), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie,
ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie súdneho exekútora nie je dôvodné.
Odvolaním neboli napadnuté výroky uznesenia súdu prvého stupňa o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie, a preto odvolací súd v tejto časti uznesenie nepreskúmaval z dôvodu právoplatnosti týchto výrokov (ust. § 206 ods. 2 O.s.p.).
Čo sa týka trov exekučného konania, úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.
Podľa ust. § 235 ods. 2 Exekučného poriadku, exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.
Podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa ust. § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.
Podľa ust. § 197 Exekučného poriadku, náklady podľa § 196 uhrádza povinný.
Podľa ust. § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
Podľa ust. § 203 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie proti povinnému sa začalo dňa 25.10.1999 na základe exekučného titulu, ktorým je Platobný rozkaz Okresného súdu Košice II č. k. 1Rob 2739/99-9 zo dňa 17.8.1999, ktorý sa stal právoplatný a vykonateľný dňa 30.9.1999. Súdnemu exekútorovi bolo poverenie na vykonanie exekúcie č. 5803 009388* udelené dňa 16.11.1999.
Z výpisu z Obchodného registra ďalej vyplýva, že povinný bol z Obchodného registra vymazaný dňa 16.10.2003 z dôvodu zrušenia obchodnej spoločnosti bez likvidácie na základe uznesenia Krajského súdu v Košiciach č. k. 2K 146/99-15 zo dňa 23.1.2003 (právoplatné dňa 26.2.2003), ktorým bol zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok povinného pre nedostatok majetku.
V exekučnom konaní platí zásada, že trovy exekúcie zásadne platí povinný (v zmysle ust. § 197 ods. 1 Exekučného poriadku). Len výnimočne, za predpokladu splnenia zákonnej podmienky vyplývajúcej z ust. § 203 Exekučného poriadku, môže súd uložiť oprávnenému, aby uhradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
Z ust. § 203 Exekučného poriadku účinného v čase začatia exekučného konania vyplýva možnosť, nie povinnosť súdu (arg. slovo "môže") uložiť náhradu trov exekúcie oprávnenému za splnenia zákonných podmienok. Povinnosťou súdu je posúdiť, ktoré z trov na vymáhanie pohľadávky oprávneného boli účelné vynaložené a súčasne musí byť splnená aj ďalšia podmienka, a to či oprávnený pri náležitej opatrnosti mohol predvídať zastavenie exekúcie. Nepriznanie náhrady trov zastavenej exekúcie predstavuje iba ďalšiu možnosť súdu, ktorá je v súlade so zákonom a neprieči sa účelu tohto ustanovenia.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého oprávnený nenesie žiadnu procesnú zodpovednosť na zastavení exekúcie, keďže exekučné konanie sa začalo na návrh oprávneného dňa 25.10.1999 a povinný bol z Obchodného registra vymazaný až dňa 16.10.2003. Z vyššie uvedeného vyplýva, že oprávnený ani pri vynaložení náležitej opatrnosti nemohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
Náležitou opatrnosťou je pritom potrebné rozumieť opatrnosť spočívajúcu v tom, že oprávnený pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie, príp. v priebehu exekúcie venoval patričnú zodpovednosť zisťovaniu, či povinný dobrovoľne nesplnil vymáhanú pohľadávku alebo či nenastala iná objektívna skutočnosť, pre ktorú by následne bolo potrebné exekúciu zastaviť. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 2K 146/99-15, ktorým bol návrh na vyhlásenie konkurzu zamietnutý pre nedostatok majetku, bolo vydané dňa 23.1.2003, a preto oprávnený nemal v čase podania návrhu vedomosť o platobnej neschopnosti povinného.
K námietke súdneho exekútora, že súd prvého stupňa mu svojim rozhodnutím o nepriznaní náhrady trov exekúcie zasiahol do práva vlastniť majetok, odvolací súd uvádza, že súdny exekútor nesie riziko, ktoré je spojené s výkonom jeho profesie, kam spadá aj riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu. V súvislosti s tým poukazuje odvolací súd na stabilizovanú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 272/08, kde Ústavný súd konštatoval, že súdnych exekútorov je potrebné považovať za príslušníkov slobodného povolania, pričom je vecou slobodného rozhodnutia osoby spĺňajúcej predpoklady, či sa dá vymenovať za súdneho exekútora. Exekútorskú činnosť vykonávajú súdni exekútori za účelom dosiahnutia zisku, teda v podnikateľskom režime. Súdny exekútor má z úspešne vykonanej exekúcie zisk, ale súčasne nesie aj riziko spočívajúce v tom, že majetok povinného nebude postačovať na uspokojenie oprávneného, resp. trov exekúcie. Preto možno konštatovať, že hoci súdny exekútor má zákonný nárok na úhradu trov, nemusí to bezpodmienečne znamenať, že tieto trovy aj v každom prípade reálne vymôže.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie súdneho exekútora za dôvodné, a preto uznesenie v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku o trovách exekúcie potvrdil ako vecne správne v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p..
O náhrade trov odvolacieho konania, odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. tak, že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal, pretože súdny exekútor úspešný nebol a oprávnený si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení účinnom od 1.5.2011).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.