Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15CoE/191/2012

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: Nákladná automobilová doprava Liptovský Mikuláš, spol. s r.o., IČO: 31 625 274, so sídlom Štefánikova 2, Liptovský Mikuláš, proti povinnému: DLV Logistik, spoločnosť s ručením obmedzeným Košice, IČO: 31 734 162, naposledy so sídlom Moldavská 8, Košice, o vymoženie pohľadávky vo výške 8.497,64 Eur s prísl., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Ing. Karolom Mihalom pod č. EX 360/99, Exekútorský úrad so sídlom Moyzesova 34, Košice, v konaní o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Košice II. č. k. -10 zo dňa 12.4.2012, takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o trovách exekúcie.

Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.

V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa návrhom zo dňa 6.4.1999 domáhal vykonania exekúcie voči povinnému o vymoženie pohľadávky vo výške 8.497,64 Eur s prísl. na základe exekučného titulu, ktorým je právoplatný a vykonateľný Platobný rozkaz Okresného súdu Košice II sp. zn. zo dňa 25.11.1998. Dňa 12.4.1999 doručil súdny exekútor súdu prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s prílohami, na základe ktorej mu bolo dňa 20.4.1999 udelené poverenie na vykonanie exekúcie č. 5803/006774.

Dňa 13.3.2012 doručil súdny exekútor súdu návrh na zastavenie exekúcie podľa ust. Z .z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok") z dôvodu nemajetnosti povinného, v dôsledku čoho bol povinný vymazaný z obchodného registra bez právneho nástupcu. Zároveň si uplatnil trovy exekučného konania vo výške 85,96 Eur.

Následne súd citoval ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a uviedol, že z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Košice I, oddiel: Sro, vložka č. 8460/V zistil, že povinný bol z neho dňa 6.12.2007 ex offo vymazaný. Vzhľadom na skutočnosť, že u povinného nebol zistený žiaden majetok, ktorý by bolo možné exekučne postihnúť, súd rozhodol o zastavení exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, nakoľko nie je možné viesť exekúciu na subjekt, ktorý nemá žiaden majetok. K tomu dodal, že nemohol zastaviť exekúciu podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h), pretože Exekučný poriadok platný v čase začatia exekučného konania takýto dôvod na zastavenie exekúcie neobsahoval.

O trovách exekúcie súd rozhodol v súlade s ust. § 196, § 197 ods. 1, § 200 ods. 1 a § 203 Exekučného poriadku tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Uviedol, že v danom prípade neboli splnené podmienky na uloženie povinnosti nahradiť trovy exekúcie oprávnenému v zmysle ust.

§ 203 Exekučného poriadku, pretože nezavinil zastavenie konania a ani zastavenie exekúcie nemohol predvídať. Keďže povinný zanikol výmazom, súd ho nemohol zaviazať na úhradu trov exekúcie.

V odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -12 zo dňa 24.1.2008, v zmysle ktorého samotná skutočnosť, že nastane stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré súdny exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti odkázal aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku z 23.11.1983), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie, kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie. Z týchto dôvodov súd nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie.

V zákonom stanovenej lehote podal proti výroku o trovách exekúcie odvolanie súdny exekútor. Namietal, že súd prvého stupňa nerešpektoval pri rozhodovaní o trovách exekúcie skutočnosť, že súdny exekútor má vždy nárok na náhradu trov exekúcie. Súd prvého stupňa mal vzhľadom na chýbajúcu právnu úpravu do 1.2.2002 použiť analógiu procesného práva a aplikovať ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, ktoré je najbližšie ustanoveniu, podľa ktorého bolo možné exekúciu zastaviť. Bol toho názoru, že súd prvého stupňa mal exekúciu zastaviť podľa ust. § 57 ods. 2 v spojení s ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a na úhradu trov exekúcie mal zaviazať oprávneného. V prípade zániku povinného je povinnosťou súdu zaviazať na úhradu trov exekúcie druhého účastníka exekučného konania, t. j. oprávneného.

Poukázal aj na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. a , rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , , a a uviedol, že povinnosťou súdu je vždy rozhodnúť o trovách exekúcie. Nepriznanie trov exekúcie súdnemu exekútorovi považoval za zásah do jeho ústavného práva vlastniť majetok podľa SR. Zdôraznil, že v prípade ak oprávnený podá súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie, súdny exekútor nemôže odmietnuť exekúciu vykonať. Podotkol, že ak mu súd neprizná náhradu trov exekúcie, Slovenská republika prichádza o značnú časť daní vo výške základu dane z príjmov.

Nesúhlasil ani s názorom súdu prvého stupňa, ktorý v napadnutom rozhodnutí poukázal na rozhodnutie ESĽP - Van der Mussele v. Belgicko, pretože takéto rozhodnutie sa nevzťahuje ani len na profesiu advokátov na Slovensku. Uvedené rozhodnutie považuje v exekučnom konaní za bezpredmetné a neakceptovateľné. Súdny exekútor pritom znáša riziko neuhradenia trov exekúcie iba v prípade zániku oboch účastníkov exekučného konania, t. j. oprávneného aj povinného. Navrhol preto napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Upozornil pritom na nové znenie ust. § 196 Exekučného poriadku.

Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. O odvolaní oprávneného proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka rozhodol zákonný sudca v zmysle ust. tak, že mu nevyhovel, a preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len "odvolací súd") ako súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní ( v znení neskorších predpisov, ďalej len ""), vzhľadom na včas podané odvolanie ( ) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. , bez nariadenia pojednávania ( ) a dospel k záveru, že odvolanie súdneho exekútora nie je dôvodné.

Odvolaním neboli napadnuté výroky uznesenia súdu prvého stupňa o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie, a preto odvolací súd v tejto časti uznesenie nepreskúmaval z dôvodu právoplatnosti týchto výrokov (ust. ).

Čo sa týka trov exekučného konania, úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Podľa ust. § 235 ods. 2 Exekučného poriadku, exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa ust. § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.

Podľa ust. § 197 Exekučného poriadku, náklady podľa § 196 uhrádza povinný.

Podľa ust. § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.

Podľa ust. § 203 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie proti povinnému sa začalo dňa 6.4.1999 na základe exekučného titulu, ktorým je Platobný rozkaz Okresného súdu Košice II č. k. -16 zo dňa 25.11.1998, ktorý sa stal právoplatný a vykonateľný dňa 21.1.1999. Súdnemu exekútorovi bolo poverenie na vykonanie exekúcie č. 5803 006774* udelené dňa 20.4.1999.

Z výpisu z Obchodného registra ďalej vyplýva, že povinný bol z Obchodného registra vymazaný dňa 6.12.2007 z dôvodu zrušenia obchodnej spoločnosti bez likvidácie podľa z dôvodov podľa .

V exekučnom konaní platí zásada, že trovy exekúcie zásadne platí povinný (v zmysle ust. § 197 ods. 1 Exekučného poriadku). Len výnimočne, za predpokladu splnenia zákonnej podmienky vyplývajúcej z ust. § 203 Exekučného poriadku, môže súd uložiť oprávnenému, aby uhradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

Z ust. § 203 Exekučného poriadku účinného v čase začatia exekučného konania vyplýva možnosť, nie povinnosť súdu (arg. slovo "môže") uložiť náhradu trov exekúcie oprávnenému za splnenia zákonných podmienok. Povinnosťou súdu je posúdiť, ktoré z trov na vymáhanie pohľadávky oprávneného boli účelné vynaložené a súčasne musí byť splnená aj ďalšia podmienka, a to či oprávnený pri náležitej opatrnosti mohol predvídať zastavenie exekúcie. Nepriznanie náhrady trov zastavenej exekúcie predstavuje iba ďalšiu možnosť súdu, ktorá je v súlade so zákonom a neprieči sa účelu tohto ustanovenia.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého oprávnený nenesie žiadnu procesnú zodpovednosť na zastavení exekúcie, keďže exekučné konanie sa začalo na návrh oprávneného dňa 6.4.1999 a povinný bol z Obchodného registra vymazaný až dňa 6.12.2007. Čiže oprávnený nemal v čase podania návrhu vedomosť o platobnej neschopnosti povinného. Z vyššie uvedeného vyplýva, že oprávnený ani pri vynaložení náležitej opatrnosti nemohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Náležitou opatrnosťou je pritom potrebné rozumieť opatrnosť spočívajúcu v tom, že oprávnený pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie, príp. v priebehu exekúcie venoval patričnú zodpovednosť zisťovaniu, či povinný dobrovoľne nesplnil vymáhanú pohľadávku alebo či nenastala iná objektívna skutočnosť, pre ktorú by následne bolo potrebné exekúciu zastaviť.

K námietke súdneho exekútora, že súd prvého stupňa mu svojim rozhodnutím o nepriznaní náhrady trov exekúcie zasiahol do práva vlastniť majetok, odvolací súd uvádza, že súdny exekútor nesie riziko, ktoré je spojené s výkonom jeho profesie, kam spadá aj riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu. V súvislosti s tým poukazuje odvolací súd na stabilizovanú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , kde Ústavný súd konštatoval, že súdnych exekútorov je potrebné považovať za príslušníkov slobodného povolania, pričom je vecou slobodného rozhodnutia osoby spĺňajúcej predpoklady, či sa dá vymenovať za súdneho exekútora. Exekútorskú činnosť vykonávajú súdni exekútori za účelom dosiahnutia zisku, teda v podnikateľskom režime. Súdny exekútor má z úspešne vykonanej exekúcie zisk, ale súčasne nesie aj riziko spočívajúce v tom, že majetok povinného nebude postačovať na uspokojenie oprávneného, resp. trov exekúcie. Preto možno konštatovať, že hoci súdny exekútor má zákonný nárok na úhradu trov, nemusí to bezpodmienečne znamenať, že tieto trovy aj v každom prípade reálne vymôže.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie súdneho exekútora za dôvodné, a preto uznesenie v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku o trovách exekúcie potvrdil ako vecne správne v zmysle ust. .

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. v spojení s ust. tak, že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal, pretože súdny exekútor úspešný nebol a oprávnený si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 ( o súdoch v znení účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.