Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_9CoE-28-2013.pdf
PDF · 79.24 KB
Case nature
Subarea
9CoE/28/2013
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava 811 09, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Advocate s.r.o., so sídlom Bratislava 811 09, Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti povinnej: V. L., nar. X.X.XXXX, s miestom podnikania O. XXX XX, L. A. č. XXXX/XX, IČO: 37750224, bytom O. XXX XX, A. č. XX, pre vymoženie 595,49 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č. k. 11Er/469/2010-10 zo dňa 31.12.2010, zhodou hlasov členov senátu, takto
rozhodol:
Z r u š u j e uznesenie a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Prvostupňový súd napadnutým uznesením zastavil exekučné konanie proti povinnej v časti o vymoženie úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 585,54 eur odo dňa 15.5.2009 do zaplatenia.
Ako dôvod uviedol, že dohodnutý úrok z omeškania 91,25 % ročne predstavuje hrubý nepomer a teda rozpor s dobrými mravmi. Zo samotnej výšky úverovej istiny 464,71 eur a v prípade kapitalizovania takéhoto úroku ku dňu podania návrhu na vykonanie exekúcie oprávneným, by výška úroku dosahovala sumu 519,31 eur, t. j. už teraz dosahuje 112 % poskytnutého úveru a každým dňom by sa táto suma zvyšovala o 1,16 eur. Z toho vyplýva neproporcionálnosť úrokov z omeškania. Ide o tak neprimeranú výšku úrokov z omeškania, ktorú nemožno akceptovať ani pri tzv. drobných úveroch.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Vytýka súdu prvého stupňa, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Má za to, že exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zákon č. 233/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov (Exekučný zákon. a v jeho nadväznosti zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní síce upravuje povinnosť exekučných súdov zastaviť exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok ukladá povinnosť, ktorá odporuje dobrým mravom, ale má za to, že citované ustanovenie súd nesprávne aplikoval. Exekučný súd v konaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie z predložených podkladov posudzuje exekučný titul z formálnej a materiálnej stránky. Formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu tak, ako ich vyžaduje ustanovenie § 34 zákona o rozhodcovskom konaní. Preskúmavaním materiálnej stránky zisťuje exekučný súd, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu. (dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi). V prípade, ak súd na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 spôsobom právneho posúdenia správnosti výroku rozhodcovského súdu, ukrátil tým strany exekučného konania práv, ktoré im priznáva zákon rozhodcovskom konaní alebo Občiansky súdny poriadok, a to hlavne právo na prejednanie veci pred príslušným súdom. Súd neposudzoval danosť existencie podmienok spotrebiteľského vzťahu stanovených v hypotéze príslušnej danej normy (in concreto ust. §
52 OZ). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje postup konajúceho súdu, na základe ktorého dospel k záveru o aplikácii zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd sa v konaní vôbec nezaoberal splnením podmienok pre vznik spotrebiteľského vzťahu, t. j. existenciou spotrebiteľa a dodávateľa. Súd nezohľadňoval a v tom zmysle ani nevykonával dokazovanie (v exekučnom konaní na to ani nemá priestor) o skutočnostiach svedčiacich o závere, k akému dospel. Rozhodnutie súdu je takto založené na konštatovaní, ktoré nie je možné preskúmať pre nedostatok dôvodov v odvolacom konaní. Odvolateľ je toho názoru, že keď exekučný súd posudzoval exekučný titul z jeho vecnej aj právnej stránky, vykonával dokazovanie ohľadne nesúladu exekučného titulu so zákonom. Konajúci súd však mohol a mal posudzovať aj to, do akej miery a akej časti je exekučný titul podľa jeho názoru súladný so zákonom a v tomto zmysle aj vykonávať dokazovanie. Navyše súd pri svojej rozhodovacej činnosti má postupovať prioritne tak, aby dodržiaval zásadu pacta sunt servanda a z toho vyplýva zásada vykladať dôvody neplatnosti právneho úkonu skôr reštriktívne (sp. zn. II ÚS 87/04 Ústavný súd Českej republiky). V prípade, ak súd zjednodušene konštatoval neplatnosť právneho úkonu a z tohto dôvodu zastavil celé exekučné konanie, vlastne tak pozbavil oprávneného domáhať sa plnenia, ktoré je v súlade so zákonom, nakoľko oprávnený už nemá inú možnosť uplatniť si svoje právo a to z dôvodu prekážky rozhodnutej veci (res iudicata). Na základe vyššie popísaného skutkového stavu a jeho právneho posúdenia navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 9CoE/46/2011-32 zo dňa 27.9.2011 bola vec vrátená súdu prvého stupňa na doplnenie dokazovania vyžiadaním písomného stanoviska účastníkov za účelom zisťovania, na aký účel si povinná požičala úver, z akého dôvodu bolo v zmluve uvedené obchodné meno, IČO, miesto podnikania a číslo jej zápisu v živnostenskom registri a za účelom vyžiadania písomného stanoviska oprávneného k nálezu Ústavného súdu SR III. ÚS 322/2010-37 zo dňa 13.4.2011.
Po čiastočnom splnení pokynov nariadených odvolacím súdom prvostupňový súd opätovne predložil dňa 11.3.2013 predmetnú vec odvolaciemu súdu na rozhodnutie o podanom odvolaní oprávneného proti uzneseniu tamojšieho súdu sp. zn. 11Er469/2010-10 zo dňa 31.12.2010.
Odvolací súd preskúmal vec opätovne bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 213 ods. 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený toto uznesenie preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimku však tvoria vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto preskúmaní napadnutého uznesenia dospel odvolací súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie nie je možné ani potvrdiť ani zmeniť z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie trpí procesnou vadou, ktorú nemôže odvolací súd napraviť.
Prvostupňový súd pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zastavil exekučné konanie v časti o vymoženie úroku z omeškania podľa § 45 ods. 2 zákona číslo 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní z dôvodu, že dojednanie o výške úrokov z omeškania v zmluve o úvere považoval za neprijateľné, v rozpore s dobrými mravmi i poctivým obchodným stykom. Rozhodol tak bez toho, aby rozhodol o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 z. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - ďalej len Exekučný poriadok.
Súdnu prax v tejto súvislosti zásadným spôsobom ovplyvnil Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 3Cdo 154/2011 zo dňa 27.2.2012. Podľa tohto rozhodnutia ustanovenie § 45 ods. 1 zákona číslo 244/2002 Z. z. (týkajúce sa prípadov o zastavení exekučného konania iba na návrh), dopadá na procesnú situáciu, ktorej predchádzalo nariadenie výkonu rozhodcovského rozsudku, t. j. v ktorej už bol výkon rozhodnutia nariadený uznesením súdu (viď „proti ktorému bol nariadený výkon“). Z logiky veci a z toho, že predmetné ustanovenie inak nerobí rozdiely medzi konaním o výkon rozhodnutia a exekúciou vykonávanou podľa Exekučného poriadku, možno dospieť k záveru, že aj s dopadom na exekučné konanie sa ustanovenie § 45 ods. 1 zákona číslo 244/2002 Z. z. vzťahuje na procesnú situáciu, v ktorej exekučné konanie po podaní návrhu na vykonanie exekúcie pokročilo ďalej do štádia, v ktorom už bolo rozhodnuté o žiadosti súdneho exekútora o udelení poverenia na vykonanie exekúcie. Z ustanovenia § 45 ods. 2 zákona číslo 244/2002 Z. z. možno vyvodiť, že toto sa týka rovnakej procesnej situácie. Odlišnosťou je, že súd príslušný na exekúciu zastavuje exekučné konanie aj bez návrhu. Zastavenie exekučného konania podľa § 45 ods. 2 zákona číslo 244/2002 Z. z. neprichádza do
úvahy pred rozhodnutím exekučného súdu o poverení súdneho exekútora vykonaním exekúcie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).
Vychádzajúc z tohto rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, muselo byť preskúmavané uznesenie prvostupňového súdu bez ďalšieho zrušené a vec vrátená súdu prvého stupňa na nové rozhodnutie o návrhu súdneho exekútora podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Na tomto závere nič nemení odôvodnenie skoršieho uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 MCdo 11/2010 zo dňa 26.9.2011, podľa ktorého „Ak exekučný súd zistí naplnenie niektorého z dôvodov uvedených v § 45 z. č. 244/2002 Z. z., je povinný exekučné konanie zastaviť bez ohľadu na to, v akom štádiu (fáze) sa exekučné konanie nachádza; vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi ... sú z tohto pohľadu irelevantné“.
Uznesenie č. k. 3 Cdo 154/2011 zo dňa 27.2.2012 vyriešilo právny problém, ktorý nebol osobitným dôvodom preskúmavania v uznesení č. k. 3 MCdo 11/2010 zo dňa 26.9.2011. Citované rozhodnutie Najvyššieho súdu 3 MCdo 11/2010 je v tejto časti čiastočným nesúladom so skôr citovaným uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Cdo 154/2011 zo dňa 27.2.2012. V záujme preddídenia spochybňovania zákonností rozhodnutia exekučného súdu, odvolací súd posúdil túto problematiku podľa neskoršie vydaného uznesenia zo dňa 27.2.2012.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 11/2010 zo dňa 29.6.2011, ale aj uznesenia sp. zn. 6 Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011. Podľa týchto rozhodnutí doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmavať podľa § 37 zákona číslo 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní - ďalej len ZoRK, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky, ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 ZoRK). Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných predpisov (§ 44 ods. 2 ZoRK). Právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky, ako rozsudok všeobecného súdu. Účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup. Rozsudkom rozhodcovského súdu je teda exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu. Vyplýva to z § 159 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány. To isté teda platí aj v prípade, ak ide o rozsudok rozhodcovského orgánu.
Už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práv a povinností a vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania však nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania sa účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. V súlade so zásadou rovnocennosti to platí bez ohľadu na to, či exekučným titulom je rozsudok, ktorý vydal všeobecný súd, alebo rozhodcovský súd.
V ďalšom priebehu exekučného konania je žiaduce prihliadať aj k tomu, že podľa spisových údajov zmluva o úvere zo dňa 11.12.2007 bola uzatváraná s povinnou ako podnikateľom, ktorý nevyužil možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy postupom podľa § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c) ZoRK.. V dôsledku toho môže byť rozsudok rozhodcovského súdu preskúmavaný v exekučnom konaní vo veci samej za podmienok stanovených v § 45 ZoRK a len po vydaní povolenia na vykonanie exekúcie.
Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil napadnuté uznesenie a vec mu vracia na nové rozhodnutie.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.