Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-150-2012.pdf
PDF · 92.42 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/150/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a členov senátu JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Eriky Čanádyovej, v právnej veci navrhovateľa TAHARA, s.r.o., so sídlom Bratislava, Bancíkovej 1/A, IČO:46 168 613, právne zastúpeného advokátom Mgr. Michalom Maťašom, so sídlom G. X, E. X, proti odporcovi I. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y., N. L. XXXX/ XX, právne zastúpenému advokátom JUDr. Jozefom Polákom, so sídlom O. H., V. XXXX, o zaplatenie 33 193,91 eur s príslušenstvom, na základe odvolania oboch procesných strán proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 7C/106/2011-196 zo dňa 30.5.2012 takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol v celom rozsahu návrh navrhovateľa o zaplatenie 33.193,91 eur s príslušenstvom, keďže námietka premlčania vznesená odporcom bola vyhodnotená ako dôvodná. Vychádzal z toho, že účastníci si v dohode o zapožičaní finančných prostriedkov, od ktorej navrhovateľ svoj nárok odvodzoval, čas splnenia dlhu nedohodli. Nadväzne v zmysle § 563 Obč. zák. bol odporca (dlžník) povinný splniť dlh prvý deň po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal. Možnosť veriteľa vyvolať splatnosť záväzku nesie pritom aj jeho právo vymáhať plnenie záväzku. Ak totiž môže veriteľ vyvolať splatnosť dlhu, z objektívneho hľadiska môže svoje právo tiež vykonať. V zmysle týchto úvah okresný súd uzavrel, že premlčacia doba začala plynúť 2.7.1996 (deň nasledujúci po uzavretí dohody o zapožičaní finančných prostriedkov) a uplynula 2.7.1999. Návrh na začatie konania bol však podaný až 30.8.2010. Neakceptoval argumentáciu navrhovateľa, že v dotknutej zmluve bola splatnosť pohľadávky ponechaná na vôľu veriteľa. Jednak priamo v článku 3 dohody je uvedené „účastníci sa dohodli, že nestanovia termín pre vrátenie zapožičanej sumy“ a jednak samotný navrhovateľ vo vyjadrení k odporu proti platobnému rozkazu uviedol, že splatnosť nebola dohodnutá a v zmysle § 563 Obč. zák. sa stáva pohľadávka splatnou až prvého dňa potom, čo veriteľ požiadal o plnenie. Okresný súd konštatoval, že premlčané sú i úroky z omeškania, nakoľko právo sa premlčuje ako celok, a teda povinnosť platiť úroky, vyplývajúca z vedľajšieho (akcesorického) záväzku, nemôže trvať dlhšie, než trvá hlavný záväzok. Z dôvodu zamietnutia návrhu z titulu námietky premlčania okresný súd zamietol aj návrhy na doplnenie dokazovania (zamerané na preukazovanie dôvodnosti uplatňovaného nároku) ako nadbytočné.
O trovách konania rozhodol tak, že v spore úspešnému odporcovi priznal proti navrhovateľovi v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. právo na ich náhradu v sume 3.215,14 eur, ktorú výšku konkrétne a podrobne zdôvodnil. Oproti rozsahu náhrady trov uplatňovanej odporcom okresný súd neakceptoval úkony právnej služby - vyjadrenie a opätovná námietka nedostatku miestnej príslušnosti z 28.3.2011, doplnenie vyjadrenia z 28.3.2011 (podanie z 28.10.2011), vyjadrenie k premlčaniu z 3.2.2012 a vyjadrenie k
vyjadreniu navrhovateľa z 4.5.2012. Ide totiž o úkony, ktorými odporca reagoval na jednotlivé vyjadrenia navrhovateľa bez toho, aby bol na to okresným súdom vyzvaný. Predovšetkým však v podstate všetky zásadné tvrdenia odporcu, vrátane námietky premlčania, boli uvedené už v odpore proti platobnému rozkazu. Obdobne neúčelnou bola i opätovná námietka miestnej nepríslušnosti, nakoľko táto námietka sa ukázala ako neopodstatnená.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie obe procesné strany.
Navrhovateľ napadol rozsudok okresného súdu v celom rozsahu a domáhal sa jeho zrušenia a vrátenia veci na nové konanie. Zotrvával na stanovisku, že neobstojí záver, že v zmluve o zapožičaní finančných prostriedkov nebola dohodnutá doba plnenia. Z textu predmetnej zmluvy je jednoznačné, že bolo dohodnuté, že dlžník vráti finančné prostriedky do 30 dní od požiadania Ing. Z. S. (pôvodný veriteľ). To znamená, že časť plnenia bol dohodnutý, a to tak, že jeho určenie bolo ponechané na vôli veriteľa. Uvedené vylučuje dôvodnosť aplikácie § 563 Obč. zák., pričom posudzovaná (právna) situácia je diametrálne odlišná od úpravy v označenej právnej norme; ktorú odlišnosť odvolateľ i bližšie vymedzil. Nesúhlasil ani s právnym posúdením námietky premlčania. Navrhovateľ zdôrazňoval, že splatnosť bola dohodnutá lehotou 30 dní od požiadania dlžníka veriteľom o plnenie a pred týmto okamihom nárok ešte nevznikol (eventuálny návrh na začatie konania by bol považovaný za predčasný). Argumentáciu, podľa ktorej, ak veriteľ mohol vyzvať dlžníka na plnenie, mohol súčasne aj právo vykonať prvý krát, označil za mylnú. V dôsledku takéhoto záveru môže, podľa navrhovateľa, nastať absurdná situácia, kedy premlčacia doba začne plynúť skôr, ako sa pohľadávka stane splatnou. Dotknutý výklad neprípustne obmedzuje aj zmluvnú slobodu zmluvných strán. Tvrdil, že ak by samotné oprávnenie veriteľa vyzvať dlžníka na plnenie znamenalo splatnosť dlhu, tak by sa na splatnosť záväzku žiadna výzva veriteľa ani nevyžadovala. Pokiaľ by veriteľ podal návrh na začatie konania skôr, ako vôbec vyzval odporcu na plnenie, takýto návrh by bol predčasný, pretože by sa ním uplatňoval neexistujúci nárok.
Navrhovateľ ďalej namietal neúplne zistený skutkový stav, nakoľko neboli vykonané navrhnuté dôkazy. Taktiež namietal prejednanie veci miestne nepríslušným súdom, a tým aj porušenie práva na zákonného sudcu. Okresný súd v Námestove totiž nie je všeobecným súdom odporcu. Poukazoval na to, že v inom - skutkovo i právne podobnom - konaní medzi účastníkmi je vec prejednávaná Okresným súdom Bratislava 5. V prípade potvrdenia rozsudku okresného súdu žiadal pripustiť dovolanie, pričom otázkou zásadného právneho významu by bolo určenie začatia plynutia premlčacej doby v prípade, keď bolo určenie splatnosti ponechané na vôli veriteľa.
Odporca podal odvolanie „len“ voči výroku o trovách konania a domáhal sa jeho zmeny tak, že mu bude priznaná ich náhrada v celom uplatňovanom rozsahu (7.563,68 eur). Zdôrazňoval, že navrhovateľ v priebehu konania menil právnu argumentáciu a „predkladal judikatúru“ na podporu jeho tvrdení. Preto sú vyjadrenia odporcu, ktorými reagoval na jednotlivé podania navrhovateľa, účelnými úkonmi právnej služby a boli bezpochyby potrebné na bránenie práva proti navrhovateľovi. Dodal, že rozhodnutím o náhrade trov môže byť zasiahnuté aj do základného práva vlastniť majetok.
Odvolanie protistrany odporca považoval za účelové a nemajúce oporu v platných právnych predpisoch. Jednoznačne tvrdil, že účastníci dotknutej zmluvy si čas plnenia nedohodli, ako to správne ustálil i okresný súd. Taktiež je vecne správny záver, že všeobecná premlčacia doba vo vzťahu k právu veriteľa požiadať o plnenie začala plynúť deň po uzatvorení zmluvy. Odporca dával do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/197/2009 z 25.3.2010, ktoré potvrdzuje jeho argumentáciu, pričom najvyšší súd v tomto rozhodnutí (aj) dôsledne rozlišuje právo veriteľa na podanie výzvy na plnenie a právo na plnenie. Predmetné rozhodnutie zároveň prekonalo i v súdnej praxi ojedinelý názor (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/146/2008 z 31.7.2008), na ktorý poukazoval navrhovateľ a ktoré bolo odklonom od ustálenej praxe (vyjadrenej aj v rozhodnutí publikovanom pod R 28/84). Odporca zároveň poukázal na (všeobecný účel inštitútu premlčania).
Navrhovateľ sa k odvolaniu odporcu nevyjadril.
Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.) napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, O.s.p.
Krajský súd sa prioritne zaoberal odvolaním navrhovateľa, ktoré smerovalo (aj) proti meritórnemu výroku. V zmysle § 212 ods. 1 v spojení s § 205 ods. 3 O.s.p. je odvolací súd viazaný nielen rozsahom odvolania, ale aj konkrétnymi odvolacími dôvodmi, ktoré vymedzí odvolateľ v zákonom stanovenej lehote na podanie tohto opravného prostriedku. Nadväzne krajský súd posudzoval napadnuté rozhodnutie vo veci samej z dôvodov označených navrhovateľom.
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom okresného súdu, že v zmluve o zapožičaní finančných prostriedkov z 1.7.1996 medzi Ing. Z. S. (pôvodný veriteľ) a odporcom (dlžník) nebola stanovená lehota na plnenie. Veta prvá bodu/článku 3 dohody je v tomto smere jednoznačná: „Účastníci sa dohodli, že nestanovia termín pre vrátenie zapožičanej sumy“. Skutočnosť, že v nasledujúcej vete sa dohodli, že odporca vráti požičanú sumu v termíne do 30 dní od požiadania veriteľa, neodporuje základnému - citovanému dojednaniu. Naopak, len ho dopĺňa a je vyjadrením zmluvnej voľnosti v občianskoprávnych vzťahoch, keď účastníci zmluvy odlišne od ustanovenia § 563 Obč. zák. upravili (sekundárnu) lehotu na plnenie po výzve dlžníka veriteľom tak, že dlžník nie je povinný plniť (už) v nasledujúci deň po výzve veriteľa, ale až do 30 dní od takejto výzvy. Prezentovaný výklad plne zodpovedá i gramatickej formulácii textu, kde je modifikácia (sekundárnej) lehoty na plnenie po výzve veriteľom uvedená slovom „však“.
Inými slovami účastníci akceptujú vo vzťahu k neurčeniu/nedohodnutiu lehoty splatnosti záväzku všeobecnú právnu úpravu - § 563 Obč. zák. - ale (prostredníctvom slova „však“) dojednávajú pre dlžníka priaznivejšiu lehotu na splnenie po výzve veriteľa; nie hneď prvý nasledujúci deň po takejto výzve, ale až do 30 dní od vykonania výzvy. Uvedené stanovisko krajského súdu robí následne nedôvodnou i nadväzujúcu argumentáciu navrhovateľa, ktorá sa odvíja od jeho tvrdenia o tom, že lehota na plnenie záväzku bola dohodnutá a bola ponechaná na vôli veriteľa. Tým pádom nie je významným ani rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, na ktoré poukazuje navrhovateľ v doplnení odvolania a neaktuálnym sa stáva aj požiadavka na pripustenie dovolania, ktorej základom mal byť práve záver, že ide o lehotu na plnenie určenú tak, že táto je ponechaná na vôli dlžníka.
Okresný súd teda vec správne právne posudzoval prostredníctvom ustanovenia § 563 Obč. zák. Krajský súd v zhode s jeho závermi konštatuje, že veriteľ v takomto prípade má nielen právo vyvolať splatnosť záväzku, ale i právo vymáhať splnenie záväzku. Toto hmotné právo vo vzťahu k jeho prípadnému premlčaniu je nutné posudzovať objektívne, čo je zvýraznené použitím slova „mohlo“ v texte zákonného ustanovenia § 101 Obč. zák.
Len pre úplnosť krajský súd dodáva, že aktuálne je v danom ohľade stabilizovaná i rozhodovacia prax. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/146/2008 predstavuje ojedinelé „vybočenie“ z ustálenej súdnej praxe, ktorej základom naďalej zostáva rozhodnutie publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk pod č. R 28/84. Jeho podstatou je záujem na dostatočnej právnej istote i v zmluvných záväzkových vzťahoch v občianskom práve, pričom práve princíp zmluvnej voľnosti - zdôrazňovaný i navrhovateľom
- dáva účastníkom týchto vzťahov široké možnosti úpravy svojich vzájomných práv a povinnosti tak, aby čo najkonkrétnejšie zodpovedali ich úmyslom/predstavám. Zároveň je prirodzenou povinnosťou a spravodlivou požiadavkou na veriteľa, aby dbal na ochranu vlastných práv; okrem iného aj ich včasným uplatňovaním tak vo vzťahu k dlžníkovi, ako i následne na súde.
Vzhľadom na uvedené - opodstatnenosť námietky premlčania - bol náležitý postup okresného súdu, ktorý nevykonal navrhované dôkazy týkajúce sa dôvodnosti samotného uplatňovaného nároku. Jednoznačne ide o dokazovanie, ktoré by bolo nadbytočné, teda nehospodárne a spôsobujúce zbytočné prieťahy v konaní.
Neobstojí ani odvolacia námietka navrhovateľa ohľadne miestnej nepríslušnosti konajúceho súdu. Či sa iná vec medzi účastníkmi konania prejednáva na Okresnom súde Bratislava 5, je v tejto spojitosti bezvýznamné. Rozhodujúce je, že námietka miestnej nepríslušnosti bola vznesená a o tejto bolo postupom podľa § 105 O.s.p. i rozhodnuté, pričom právoplatne (uznesením Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 9NcC/22/2011 z 30.6.2011) bola v súdenej veci určená miestna príslušnosť Okresného súdu Námestovo. Nadväzne osoba zákonného sudcu sa určovala podľa rozvrhu práce Okresného súdu Námestovo, ktorú skutočnosť žiadnym spôsobom nespochybňoval ani navrhovateľ.
Z konštatovaného vyplýva, že odvolacie argumenty navrhovateľa nie sú opodstatnené. Nakoľko neboli zistené ani žiadne procesné nedostatky, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), napadnuté rozhodnutie vo veci samej bolo potvrdené ako vecne správne.
V otázke posúdenia jednotlivých uplatňovaných úkonov právnej služby poskytnutých právnym zástupcom odporcovi okresný súd správne hodnotil účelnosť každého z nich nielen izolovane posúdením jeho obsahu, ale aj ich vyhodnotením v kontexte konkrétneho priebehu konania a už procesnými stranami vznesených argumentov.
Odporca už v rámci podaného odporu - úkon z 12.11.2010 - vzniesol (okrem iného) aj námietku premlčania a zároveň námietku nedostatku miestnej príslušnosti Okresného súdu Námestovo. Označený súd po vykonaní súvisiaceho šetrenia dňa 24.3.2011 „rozhodol“ o postúpení veci Okresnému súdu Bratislava 5. Pokiaľ odporca dňa 28.3.2011 podal opätovnú námietku nedostatku miestnej príslušnosti, ide jednoznačne o neúčelný úkon právnej služby. Ohľadne merita veci je v dotknutom konaní argumentácia tiež maximálne všeobecná - označenie (proti)argumentácie navrhovateľa za nesprávnu.
Úkon zo dňa 28.10.2011 označený ako doplnenie vyjadrenia odporcu z 28.3.2011 nebol reakciou nielen na výzvu okresného súdu, ale ani na argumentáciu protistrany, ku ktorej by došlo od predchádzajúceho podania odporcu. Ak účastník, resp. jeho právny zástupca vykoná podanie, ktoré sám nepovažuje za úplné a cíti potrebu ho doplniť, nemôže ísť takýto - v podstate nedôsledný - postup na ťarchu druhej sporovej strany.
Obdobne úkon z 3.2.2012 - vyjadrenie odporcu k premlčaniu - nie je bezprostrednou reakciou na procesnú činnosť okresného súdu alebo protistrany. Predovšetkým je však vykonaný v súvislosti s termínom pojednávania nariadeným na deň 20.2.2012, pričom z jeho obsahu je zrejmé, že bolo plne postačujúce, ak by dotknuté vyjadrenie predniesol právny zástupca na danom pojednávaní; eventuálne aj s pripojeným samotného písomného podania.
Uvedené platí aj ohľadne podania odporcu z 4.5.2012 - vyjadrenie k vyjadreniu navrhovateľa - ktoré bolo podané dňa 4.5.2012 a termín pojednávania bol nariadený na 7.5.2012. Navyše sa jedná o značne (právne) strohé podanie, zdôrazňujúce len snahu protistrany „zahmliť jasnú právnu problematiku“ a rámcové zopakovanie zásadných argumentov odporcu.
Pokiaľ teda okresný súd za popísané úkony právnej služby nepriznal odporcovi právo na náhradu súvisiacich trov z titulu ich neúčelnosti, postupoval vecne správne. Nadväzne krajský súd potvrdil i predmetný výrok napadnutého rozsudku a len pre úplnosť dodáva, že navrhovateľ dotknutú časť rozhodnutia okresného súdu konkrétne nespochybnil žiadnym odvolacím argumentom.
O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Vo vzťahu k podaným odvolaniam boli obe procesné strany v odvolacom štádiu konania neúspešné, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. nemajú právo na náhradu súvisiacich trov. Ako účelne vynaložený bolo možné posúdiť úkon právnej služby právneho zástupcu odporcu - vyjadrenie k (meritórnemu) odvolaniu protistrany. Vo vzťahu k uvedenému úkonu krajský súd pri verejnom vyhlásení rozsudku priznal odporcovi náhradu trov odvolacieho konania tak, ako bude vyčíslené v písomnom vyhotovení rozsudku. Nakoľko odporca tieto trovy konania v lehote troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku nevyčíslil a odporcovi iné trovy konania v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli, krajský súd nebol predmetným výrokom viazaný (§ 151 ods. 1, 2 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p).
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.