Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_7Cob-8-2023.pdf
PDF · 150.84 KB
Case nature
Subarea
7Cob/8/2023
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Degmu a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Valérie Kleinovej ml., v spore žalobcu: Eco 3 Energy spol. s. r. o., so sídlom Dvojkrížna 49, 821 06 Bratislava, IČO: 44 986 629, zastúpeného JUDr. Annou Orthovou, advokátkou, so sídlom Rebarborová 1/B, 821 07 Bratislava, proti žalovanému: Incheba akciová spoločnosť, so sídlom Viedenská cesta 3-7, 851 01 Bratislava, IČO: 00 211 087, o zaplatenie 8.184 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 59Cb/41/2022-78 zo dňa 3. novembra 2023, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V č. k. 59Cb/41/2022-78 zo dňa 3. novembra 2023 z r u š u j e a vec v r a c i a Mestskému súdu Bratislava III na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava V (ďalej aj „súd prvej inštancie“, s účinnosťou od 1. júna 2023 Mestský súd Bratislava III) rozsudkom č. k. 59Cb/41/2023-78 zo dňa 3. novembra 2023 (ďalej aj napadnutý rozsudok) zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 8.184 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 8.184 eur od 15. júna 2021 do zaplatenia a nákladmi spojenými s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Zároveň priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na to, že žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica 17. februára 2022 sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 8.184 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z uvedenej sumy od 15. júna 2021 do zaplatenia a nákladmi spojenými s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur, titulom bezdôvodného obohatenia. Okresný súd Banská Bystrica vydal v rámci upomínacieho konania dňa 3. marca 2022 platobný rozkaz, č. k. 41Up/167/2022-30, proti ktorému podal žalovaný odpor, v ktorom tvrdil, že z dôvodu legislatívnych opatrení súvisiacich s pandemickou situáciou a zákazom konania hromadných podujatí, informoval žalobcu o zmene termínu konania výstavnej akcie. Poukázal na čl. III bod 2 a čl. VII ods. 1 Všeobecných podmienok účasti (ďalej tiež VPÚ), ktoré sa žalovaný zaviazal dodržiavať a mal za to, že v tomto prípade jednostranným oznámením žalovaného žalobcovi sa zmenil obsah zmluvy, a preto nedošlo k zániku záväzku zo žiadneho zákonom predpokladaného dôvodu. 3. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že podaná žaloba bola odôvodnená tým, že žalobca mal záujem zúčastniť sa veľtrhu CONECO/RACIOENERGIA (ďalej tiež aj len Veľtrh), ktorý sa mal konať v termíne 25. - 28. marca 2020, na ktorý sa prihlásil prihláškou z 13. novembra 2019, ktorú žalovaný akceptoval a zaslal žalobcovi postupne zálohové faktúry (č. XXXXXXXXX zo 14. novembra 2019 na sumu 324 eur, č. XXXXXXXXX zo 14. novembra 2019 na sumu 6 120 eur, č. XXXXXXXXX z 10. februára 2020 na sumu 1 740 eur), ktoré žalobca aj uhradil. V dôsledku šírenia ochorenia COVID-19 na území Slovenskej republiky žalovaný uvedené podujatie neuskutočnil v plánovanom termíne a preto žalobca e-mailom z 30. marca 2020 požiadal žalovaného o vrátenie ním uhradených preddavkov, spolu vo výške 8 184 eur. Žalobca od žalovaného obdržal 4. mája 2020 e-mailom ďalší list, v ktorom žalovaný
okrem iného uviedol, že pristúpil k preloženiu veľtrhov z roka 2020 na termín 24. - 27. marca 2021. Listom z 26. apríla 2021 žalovaný žalobcovi oznámil náhradný termín pre konanie veľtrhov, a to 16. - 19. júna 2021. Na výzvu zástupkyne žalobcu na vrátenie plnenia vo výške 8.184 eur zo 7. júna 2021 žalovaný nereagoval, pričom v liste z 1. júla 2021 žalobcovi oznámil, že termín podujatia, v zmysle Všeobecných podmienok účasti (VPÚ), presunul na 23. - 26. marca 2022. 4. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca v replike s argumentáciou žalovaného uvedenou v podanom odpore nesúhlasil, pričom poukázal na to, že žalovaný organizuje veľtrh CONECO/RACIOENERGIA každoročne, vždy koncom mesiaca marec. Žalobca mal záujem zúčastniť sa Veľtrhu v termíne 25.
- 28. marca 2020, ktorý sa však v tomto roku neuskutočnil. Odkázal tiež na oficiálnu internetovú stránku žalovaného, na ktorej pri veľtrhu CONECO/RACIOENERGIA v termíne 23. - 26. marca 2022 nebolo uvedené, že by išlo o náhradný termín za Veľtrh z roku 2020, ale označuje ho ako CONECO/ RACIOENERGIA 2022. Nešlo preto o náhradný termín Veľtrhu z roku 2020, ale o jeho nový ročník. 5. Na prejednanie sporu súd prvej inštancie nariadil pojednávanie, oboznámil sa s predloženými dôkazmi v súdnom spise a stručne opísal zistený skutkový stav, pričom uviedol, že zo záväznej prihlášky z 13. novembra 2019 bolo zistené, že žalovaný sa záväzne prihlásil na výstavnú akciu CONECO RACIOENERGIA (Veľtrh) v dňoch 25.-28. marca 2020. V päte tejto prihlášky bolo uvedené, že „bez výhrad súhlasím so znením Všeobecných podmienok účasti, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou záväznej prihlášky a nachádzajú sa na zadnej strane tejto prihlášky a ich plné znenie je zverejnené na www.incheba.sk. Organizátor si vyhradzuje právo zmeny termínov a podmienok.“ 6. Podľa čl. XIII odseku 1 VPÚ, v prípade, že organizátor v dôsledku ním nezavinených okolností (vis maior) nemôže zrealizovať výstavnú akciu alebo zabezpečiť jej konanie po celý čas trvania, upovedomí o tejto skutočnosti vystavovateľov. Všetky záväzky vzniknuté organizátorovi z uzatvorenej zmluvy týmto zanikajú. Vystavovateľovi týmto nevzniká žiadny nárok na náhradu. 7. Zo zálohových faktúr č. XXXXXXXXX, č. XXXXXXXXX a č. XXXXXXXXX mal súd prvej inštancie za preukázané, že ich žalovaný vystavil žalobcovi za výstavnú akciu: „CONECO/RACIOENERGIA 2020 25.3.2020 - 28.03.2020“, v súhrnnej výške 8.184 eur s DPH. 8. Z e-mailu žalovaného z 12. marca 2020 bolo zistené, že žalovaný oznámil žalobcovi nemožnosť zorganizovania veľtrhu CONECO/RACIOENERGIA naplánovaného na 25. - 28. marca 2020 z dôvodu opatrení prijatých 12. marca 2020 na zasadnutí Ústredného krízového štábu SR s cieľom zabrániť šíreniu ochorenia COVID-19.
9. E-mailom z 30. marca 2020 žalobca žiadal žalovaného o vrátenie zaplatených preddavkov z dôvodu zrušenia výstavy CONECO/RACIOENERGIA, ktorá sa mala konať 25. - 28. marca 2020 s tým, že v prípade, ak bude mať záujem zúčastniť sa náhradného termínu, žalovanému zašle prihlášku.
10. Žalovaný listom z 4. mája 2020 informoval žalobcu o postupe v prípade organizácie veľtrhu CONECO/RACIOENERGIA, ktorý sa mal uskutočniť 25. - 28. marca 2020 tak, že preložil termín Veľtrhu z roku 2020 na termín 24. - 27. marca 2021 a uhradené finančné prostriedky presunul na jeho účasť na Veľtrhu v tomto náhradnom termíne. Žalovaný listom z 26. apríla 2021 informoval žalobcu o stanovení ďalšieho náhradného termínu veľtrhu CONECO/RACIOENERGIA na 16. - 19. júna 2021.
11. Výzvou zo 7. júna 2021, doručenou žalovanému 9. júna 2021, zástupkyňa žalobcu vyzvala žalovaného na vrátenie plnenia vo výške 8.184 eur do 3 dní od obdržania predmetnej výzvy. Na uvedenú výzvu reagoval žalovaný v odpovedi z 1. júla 2021 tak, že žalobcovi oznámil náhradný termín Veľtrhu, ktorý sa mal uskutočniť 23.- 26. marca 2022.
12. Súd prvej inštancie po citácii zákonných ustanovení zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej tiež ObZ), a to § 269 ods. 2, § 273 ods. 1, ods. 3, § 365, § 369 ods. 1, ods. 2 a § 369c ods. 1, zákonných ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej tiež OZ) - § 451 ods. 1, ods. 2, § 456 a § 458 ods. 1 a § 1, § 2 nariadenia č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, konštatoval, že na základe zisteného skutkového stavu a za použitia citovaných ustanovení dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne.
13. Súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami nebolo sporné záväzné prihlásenie žalobcu na veľtrh CONECO/RACIOENERGIA 2020 v dňoch 25. - 28. marca 2020, ktorý sa z dôvodu pandémie COVID-19 neuskutočnil. Nebolo tiež sporným, že žalobca zaplatil žalovanému zálohu za účasť na predmetnom Veľtrhu v súhrnnej výške 8.184 eur. Žalovaný najskôr listom z 12. marca 2020 oznámil žalobcovi, že sa Veľtrh neuskutoční v stanovenom termíne, na čo reagoval žalobca tak, že žiadal od žalovaného
vrátenie zaplatenej zálohy. Žalovaný následne žalobcovi oznámil náhradné termíny konania Veľtrhu na marec 2021, jún 2021 a marec 2022, pričom sa veľtrh uskutočnil až v marci 2022. Sporové strany uzavreli nepomenovanú zmluvu podľa § 269 ods. 2 ObZ, keď sa žalovaný ako organizátor zaviazal žalovanému ako vystavovateľovi zabezpečiť účasť na výstave CONECO/RACIOENERGIA v termíne 25. - 28. marca 2020 a žalobca sa zaviazal vyplniť záväznú prihlášku podľa § 273 ods. 3 ObZ a uhradiť poplatok. Súčasťou záväznej prihlášky bol odkaz na VPÚ žalovaného podľa § 273 ods. 1 ObZ, pričom tieto všeobecné obchodné podmienky sa nachádzali na rubovej strane prihlášky, teda boli obidvom stranám známe. Žalovaný upravil v čl. XIII VPÚ podmienky, keď v dôsledku ním nezavinených okolností (vis maior) nemôže realizovať výstavnú akciu s tým, že všetky záväzky vzniknuté z uzatvorenej zmluvy žalovanému zanikajú, pričom žalobcovi ako vystaviteľovi nevzniká žiadny nárok na náhradu. V prejednávanom spore si žalobca voči žalovanému uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaného, nežiadal teda náhradu v súvislosti s neuskutočnením Veľtrhu.
14. Bezdôvodné obohatenie je mimozmluvný záväzkový právny vzťah medzi subjektom, ktorý sa na úkor iného obohatil, a subjektom, na úkor koho došlo k bezdôvodnému obohateniu. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (§ 451 ods. 2 OZ). Bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám (§ 454 OZ). Podstatou tohto zodpovednostného právneho vzťahu je povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, obohatenie vydať (§ 451 ods. 1 OZ) tomu, na úkor koho ho získal (§ 456 OZ). Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením; ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada (§ 458 ods. 1 OZ). Bezdôvodným obohatením nie je akýkoľvek majetkový prospech získaný určitým subjektom na úkor iného subjektu, ale iba taký, ktorý možno subsumovať pod jednu z vyššie uvedených skutkových podstát bezdôvodného obohatenia.
15. Vyššia moc (vis maior) predstavuje mimoriadnu, nepredvídateľnú a neodvrátiteľnú udalosť, ktorá je nezávislá na vôli dotknutej osoby. Vo všeobecnosti je pandémiu COVID-19 možné považovať za skutočnosť, ktorá má charakter vis maior (m. m. nález Ústavného súdu Českej republiky zo 7. decembra 2021, sp. zn. PL. ÚS 20/21). Pre účely prejednávaného sporu, pandémia COVID-19, predstavuje zásah vyššej moci, dôsledkom ktorého uskutočnenie Veľtrhu v stanovenom termíne nebolo zo strany žalovaného objektívne možné, keďže uskutočňovanie hromadných podujatí športovej, kultúrnej, spoločenskej či inej povahy bolo v dôsledku opatrení prijatých štátom na predchádzanie vzniku a šíreniu ochorenia COVID-19 zakázané. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o žalobou uplatnenom nároku vychádzal predovšetkým z čl. XIII ods. 1 VPÚ, z ktorého vyplýva, že v prípade nemožnosti realizácie veľtrhu (výstavnej akcie) v dôsledku organizátorom nezavinených okolností (vis maior), zanikajú všetky jeho záväzky vyplývajúce mu zo zmluvy. Keďže v danom prípade žalovanému záväzok zo zmluvy zanikol pred plánovaným termínom konania Veľtrhu, zanikol aj (sinalagmatický) záväzok žalobcu zaplatiť úhradu za účasť na predmetnom podujatí (nájom plochy, registračný poplatok, služby spojené s Veľtrhom). Z toho je zrejmé, že úhrada zálohových faktúr na základe záväznej prihlášky žalobcom predstavuje plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol a preto súd priznal žalobcovi nárok na vydanie tohto bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. OZ a uložil žalovanému zaplatiť žalovanú sumu. 16. Keďže sa žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného záväzku, súd prvej inštancie priznal žalobcovi úroky z omeškania v uplatnenej výške, keď žalovaný napriek výzve doručenej mu 9. júna 2021 na vrátenie zálohových platieb do 3 dní od doručenia výzvy žiadnym spôsobom nereagoval. Paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky bola žalobcovi priznaná podľa § 369c ods. 1 ObZ v spojení s § 2 nariadenia 21/2013 Z. z.
17. Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že zmluva nezanikla, keďže žalovaný žalobcovi jednostranne oznámil náhradné termíny Veľtrhu (24. - 27. marca 2021, 16. - 19. júna 2021, resp. 23. - 26. marca 2022), súd prvej inštancie uviedol, že sa týmto argumentom nestotožnil, keď dospel k záveru, že záväzky zmluvných strán zanikli v dôsledku zásahu vyššej moci predtým, než žalovaný relevantne notifikoval žalobcu o zmene termínu Veľtrhu.
18. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol za aplikácie ust. § 255 ods. 1 CSP a keďže žalobe v celom rozsahu vyhovel, žalobca dosiahol v spore plný procesný úspech a mal preto voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, s tým že o výške náhrady trov bude v
zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
19. Žalovaný v zákonnej lehote podanom odvolaní zo dňa 4. januára 2023 voči napadnutému rozsudku uviedol, že ho považuje za nezákonný a napáda ho v celom rozsahu (t. j. v oboch jeho výrokoch I. aj II.), a to z nasledovných dôvodov:
- z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej CSP), nakoľko súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
- z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. 20. Žalovaný poukázal na to, že právo na spravodlivý proces v sebe zahŕňa o. i. aj zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia a právo na preskúmanie rozhodnutia. 21. Napadnutý rozsudok pokladal za arbitrárny a nespĺňajúci požiadavky na odôvodnenia rozhodnutia stanovené v § 220 ods. 2 CSP v zmysle ktorého platí že „V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, pripadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. “ 22. Nevyhnutnosť existencie riadneho odôvodnenia rozhodnutia je podľa žalovaného esenciálnou podmienkou ústavne konformného rozhodnutia vylučujúcou svojvôľu v rozhodovaní. V dôsledku nesplnenia zákonných náležitostí bol napadnutý rozsudok nezrozumiteľný, nepreskúmateľný, zmätočný a nepresvedčivý, pričom žalovanému ním bolo znemožnené uskutočňovať jemu patriace procesné práva zaručené Ústavou SR do takej miery, že mu bolo odňaté právo na spravodlivý súdny proces. „Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.“ CSP ustanovuje požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia tak, aby bola z neho zrejmá opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia má teda v zmysle CSP obsahovať argumentáciu, ktorá je spôsobilá zrozumiteľným a preskúmateľným spôsobom vysvetliť výrok rozhodnutia, teda z odôvodnenia rozhodnutia by malo vyplývať prečo súd rozhodol tak ako rozhodol. 23. Uvedené potvrdzuje aj právna teória, podľa ktorej odôvodnenie prispieva k napĺňaniu princípu právnej istoty. Práve z odôvodnenia účastník konania zistí, akú odpoveď dal súd na právne otázky, ktoré boli predmetom sporu. Nestačí, aby súd rozhodol správne. Aby rozhodnutie mohlo plniť svoje funkcie, je nevyhnutné, aby účastníci našli v odôvodnení rozhodnutia presvedčivé odpovede na svoje relevantné argumenty. Rozhodnutie by teda nemalo presadiť záväzné riešenie určitej právnej otázky len vďaka tomu, že jeho výkon je presaditeľný štátnou mocou. To je totiž v konečnom dôsledku samoúčelné. Ak sa účastník konania nedozvie, prečo súd rozhodol tak, ako rozhodol, súdne konania nevedie v dôvere v spravodlivý výkon súdnej moci. Rozhodnutie by malo presadiť záväzné riešenie určitej právnej otázky najmä vďaka svojej poctivej argumentácii a presvedčivosti. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, ide o závažnú náležitosť súdneho rozhodnutia, ktorej nedostatok je, podľa názoru žalovaného, vhodné sankcionovať zmätočnosťou.
24. Odôvodnenie napadnutého rozsudku bolo podľa žalovaného mimo citácie zákonných ustanovení a skutkového stavu obmedzené na tri odseky, z ktorých vôbec nevyplývali právne úvahy súdu prvej inštancie vo vzťahu k zisteným skutkovými tvrdeniam a ani zdôvodnenie prečo súd dospel k právnemu záveru o dôvodnosti nároku žalobcu. Napadnutý rozsudok nespĺňal obligatórne náležitosti stanovené právnymi predpismi, právnou teóriou a ustálenou judikatúrou, bol prejavom svojvôle a porušením práva žalovaného na spravodlivý proces. Podľa žalovaného nebolo z neho totiž vôbec zrejmé:
- či mal súd prvej inštancie za to, že výstavná akcia bola zrušená alebo presunutá (v bode 30. odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie sa obmedzil len na konštatovanie, že výstavnú akciu nebolo možné uskutočniť v marci 2020, neuviedol však žiadne úvahy ani právnu argumentáciu vo vzťahu k argumentácii žalovaného spočívajúcej v zmene termínu výstavnej akcie na základe oprávnenia
žalovaného dojednaného zmluvnými stranami ako podnikateľmi v rámci ich zmluvnej autonómie, ktorú argumentáciu v celom odôvodnení vôbec nespomínal, a teda sa s ňou vôbec nevysporiadal a takisto sa nevysporiadal s faktom, že v danom prípade nešlo o zmluvu fixnú),
- ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že došlo k údajnému zániku záväzkov medzi zmluvnými stranami, resp. z akého dôvodu malo k tomuto zániku dôjsť, a to vzhľadom na dočasnú povahu prekážky vis maior, ako aj dôvodu, že v danom prípade nenastala nemožnosť plnenia,
- prečo sa podľa súdu prvej inštancie na predmetnú vec neaplikovali ďalšie ustanovenia Všeobecných podmienok účasti najmä čl. IV ods. 9, ale len čl. XIII odseku 1,
- ako sa súd prvej inštancie vysporiadal so skutočnosťou, že žalovanému preukázateľne vznikli značné náklady na prípravu výstavnej akcie, ktoré mali byť v prípade zrušenia akcie v súlade s čl. IV. bodom 9. VPÚ odpočítané od platieb vracaných žalobcovi, a to v súvislosti s tvrdeným vznikom majetkového prospechu na strane žalovaného (ako predpokladu vzniku súdom priznaného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia),
- prečo podľa súdu prvej inštancie nebolo možné analogicky aplikovať zákon č. 136/2020 Z. z., ktorým zákonodarca vyriešil totožnú situáciu vzniknutú v dôsledku vládnych opatrení v súvislosti s pandémiou COVID19 rovnakým spôsobom ako žalovaný (pričom v uvedenom prípade sa jednalo o riešenie vzťahu podnikateľov voči slabším subjektom /spotrebiteľom/, oproti riešeniu vzťahu žalobcu a žalovaného ako dvoch rovnocenných podnikateľských subjektov znášajúcich podnikateľské riziko) - súd prvej inštancie vôbec nevysvetlil prečo nebolo možné použiť ustanovenia daného zákona ako predpisu upravujúceho obsahom a účelom najbližšie špecifickú situáciu existencie vládnych opatrení na ochranu zdravia v súvislosti s pandémiou ochorenia COVID19, ako argumentoval žalovaný.
25. Podľa žalovaného odôvodnenie napadnutého rozsudku nielen že neobsahovalo odpovede na podstatné argumenty žalovaného v spore, ale tieto ani len nespomínalo (zmluvná autonómia, možnosť zmeny termínu akcie a fakt, že termín akcie nebol záväzný, a teda nedošlo k jej zrušeniu, ale k presunu v súlade s postupom dohodnutým zmluvnými stranami vo Všeobecných podmienkach účasti). Žalovanému teda z odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nebolo jasné či sa konajúci súd jeho argumentáciou zaoberal, a ak áno, z akých dôvodov ju nepovažoval za správnu a prečo rozhodol v jeho neprospech. Rovnako nebolo jasné aké právne normy súd prvej inštancie na vec aplikoval a akými právnymi úvahami sa pri posúdení prípadu zaoberal.
26. V zmysle konštantnej judikatúry slovenských súdov zakladá nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia porušenie práva na spravodlivý proces (predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 205 ods. 2 písm. a/ OSP, resp. § 237 písm. f/ OSP): > „Nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku je porušením práva účastníka na spravodlivé súdne konanie, pretože sa mu tým odníma možnosť náležíte skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov a teda možnosť riadne konať pred súdom. (...) Nedostatočným odôvodnením rozsudku odvolacieho súdu bolo konanie pred ním zaťažené vadou znamenajúcou odňatie možnosti žalovanej konať pred súdom.“ > „Za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, možno označiť aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.”, > „Absencia riadneho odôvodnenia je vadou, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p.(...) , > "nedostatok alebo nezrozumiteľnosť dôvodov rozhodnutia predstavuje závažné procesné pochybenie súdu spočívajúce v odňatí možnosti konať pred súdom (...); > „Vadou konania spočívajúcou v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom je taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov, pričom k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným jeho rozhodnutím..., > „Napadnutý rozsudok teda neobsahuje vysvetlenie dôvodu rozhodnutia, resp. obsahuje zmätočné vysvetlenie dôvodov rozhodnutia. Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov dospel k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú zjavne odôvodnené a zlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok nespĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu v obidvoch jeho výrokoch, majúca za následok jeho nepresvedčivosť, je vadou konania, ktorou sa ako už bolo uvedené, účastníkovi odníma možnosť riadne konať pred súdom. So
zreteľom na uvedené dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (..)., > „(...) To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03)." 27. Uvedené potvrdzuje aj Ústavný súd SR, ktorý vo svojich rozhodnutiach stabilne uvádza: > „Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia. “ > „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je teda aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. (...) Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (k tomu pozri bližšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS/115/03, či sp. zn. III. ÚS/60/04...).“
28. Závažné nedostatky napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie opísané vyššie sú podľa názoru žalovaného dôvodom pre zrušenie napadnutého rozsudku pre jeho nepreskúmateľnosť a zmätočnosť a pre vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku, nebolo úplne zrejmé právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, toto však vzhľadom na výrok napadnutého rozsudku zjavne vyústilo do nesprávneho záveru o údajnej danosti nároku uplatňovaného v konaní žalobcom.
29. Žalovaný dôvodil aj tým, že nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použije iný právny predpis, ako má správne použiť, alebo aplikuje síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyloží. 30. Súd prvej inštancie nárok uplatňovaný žalobcom v uvedenej právnej veci nesprávne posúdil ako dôvodný z titulu bezdôvodného obohatenia vzniknutého plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. 31. Žalovaný poukázal na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej platí, že: > „skutková podstata bezdôvodného obohatenia získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, dopadá na tie prípady, keď v okamžiku poskytnutia plnenia existoval právny dôvod plnenia, ktorý však následne, v dôsledku ďalšej právnej skutočnosti, stratil svoje právne účinky (odpadol). Okamžikom odpadnutia právneho dôvodu sa poskytnuté plnenie stáva bezdôvodným obohatením. Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje totiž zásadu občianskeho práva, že nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a pokiaľ k tomu dôjde, je povinný takto získaný prospech vrátiť, > „plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol ako jedna zo skutkových podstát vzniku bezdôvodného obohatenia predpokladá, že v čase, kedy bolo poskytnuté plnenie, existoval právny dôvod na plnenie, ktorý však následne v dôsledku ďalšej právnej skutočnosti odpadol (stratil svoje právne účinky)“ 32. V posudzovanom prípade však až do marca 2022, kedy sa konala predmetná výstavná akcia, nedošlo k vzniku žiadneho dôvodu pre zánik zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným (tento kontinuálne trval), a teda nedošlo ani k dodatočnému odpadnutiu právneho dôvodu plnenia žalobcu voči žalovanému, ktorý mal byť dôvodom na vznik bezdôvodného obohatenia. 33. V súlade s judikatúrou, vyššia moc, spomínaná konajúcim súdom prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, nepredstavovala samostatnú právnu skutočnosť, ktorá by spôsobovala zánik záväzku.
34. K aplikácii čl. XIII ods. 1 VPÚ nedochádza automaticky, ale na základe písomného oznámenia žalovaného (žalovaný oznámil zmenu termínu v súlade so zmluvne dohodnutými podmienkami, nie zrušenie). Žalovaný poukazoval na skutočnosť, že sa jedná o konanie dovolené a tiež v danom hospodárskom odbore za obvyklé (tzv. „industry štandard “). Pandémia je dočasná prekážka, po odpadnutí, ktorej je možné záväzok plniť, čo sa aj stalo. Preto nebol čl. XIII ods. 1 VPÚ aplikovateľný na prejednávaný prípad, a to z dôvodu, že v danom prípade nenastala nemožnosť plnenia. Žalovaný v súlade s obchodnými zvyklosťami v dotknutom odvetví a s cieľom minimalizovať škody pri výskyte objektívnych príčin brániacich konaniu výstavnej akcie v predbežne plánovanom termíne využil svoje oprávnenie na zmenu termínu akcie dojednané zmluvnými stranami (v prihláške predná strana dolu, v čl. VII. bode 1. VPÚ, zo zákona nešlo o fixnú zmluvu) a postupom a spôsobom dohodnutým v zmluve presunul konanie akcie na iný termín. 35. Žalovaný zdôraznil, že žalobca a žalovaný si toto oprávnenie žalovaného na zmenu termínu dojednali ako dva podnikateľské subjekty s využitím zmluvnej autonómie v prihláške a vo VPÚ, pričom platí že „Ak účastníci uzavrú podľa svojho slobodného rozhodnutia určitú zmluvu (či pomenovanú alebo nepomenovanú), túto zmluvu sú povinní plniť a to aj vtedy ak by plnenie bolo pre niektorú zo zmluvných strán nevýhodné“. 36. Vzhľadom na vykonanú zmenu termínu výstavnej akcie bol po celý čas daný nárok žalovaného na držanie žalobcom uhradenej zálohy (do momentu kedy sa výstavná akcia uskutočnila a žalobca sa jej nezúčastnil z titulu zálohy oprávňujúcej ho na účasť a po neúčasti žalobcu na akcii z titulu aplikácie bodu 3. čl. IV. VPÚ). Nakoľko suma uhradená žalobcom nepredstavovala plnenie z dôvodu, ktorý odpadol, v súlade s vyššie uvedenou argumentáciou bolo zrejmé, že nedošlo k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného a nárok žalobcu uplatňovaný v predmetnej právnej veci nebol daný. 37. Žalovaný poukázal, že vzhľadom na neexistenciu nároku žalobcu čo do právneho dôvodu sa nemohol dostať do omeškania s jeho plnením, preto bol nesprávny aj záver súdu o existencii nároku na úroky z omeškania. 38. Vyššie zhrnuté nesprávne právne posúdenie súdu malo podľa žalovaného za následok nesprávne závery súdu prvej inštancie o údajnom odpadnutí dôvodu na držanie sumy uhradenej zálohy žalovaným a vzniku nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, nesprávne rozhodnutie vo veci samej ako aj nepresvedčivé odôvodnenie napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku jasne a výstižne nevysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu a ako vec právne posúdil. Napadnutý rozsudok bol v dôsledku nedostatkov jeho odôvodnenia nezákonný, arbitrárny a nepresvedčivý a obsahoval nesprávne a nedostatočné právne závery zakladajúce sa na nesprávnom právnom posúdení veci, ktoré skutočnosti odôvodňujú potrebu jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. 39. K podanému odvolaniu žalovaného sa písomným podaním (odvolacou replikou) zo dňa 27. februára 2023 vyjadril prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žalobca a zotrval na žalobných dôvodoch, pričom poukázal na to, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku jasne a zrozumiteľne uviedol svoje úvahy, pre ktoré bolo možné pandémiu COVID-19 považovať za skutočnosť, ktorá má charakter vis maior a prečo teda považoval sporovými stranami uzatvorenú zmluvu za skončenú (takýto spôsob skončenia zmluvy upravil sám žalovaný v čl. XIII bod 1 VPÚ). Otázka nákladov žalovaného na prípravu výstavnej akcie - Veľtrhu nebola vôbec predmetom konania a dokazovania pred súdom prvej inštancie a žalovaný žiadne dôkazy v tomto smere ani nepredložil, prvý krát to spomenul v podanom odvolaní a preto súd prvej inštancie ani nemal možnosť v napadnutom rozsudku vysporiadať. V odvolaní žalovaným uvádzaný zákon č. 136/2020 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon č. 170/2018 Z. z. o zájazdoch, spojených službách cestovného ruchu sa vôbec na právne vzťahy vzniknuté medzi sporovými stranami nevzťahuje a preto ho nebolo možné aplikovať ani analogicky. 40. Ďalšie vyjadrenia strany sporu v rámci odvolacieho konania nepodali.
41. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
42. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a
ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
43. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
44. Preskúmaním odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie dospel odvolací súd k záveru, že toto zákonné kritérium podľa vyššie citovaného procesného ustanovenia napadnutý rozsudok nespĺňa.
45. Civilný sporový poriadok (CSP) určuje základné obsahové podmienky a kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Obsahom hodnotenia dôkazov je opísanie úvahy súdu o tom, ktorý z vykonaných dôkazov považuje za hodnoverný a ktorý nie, ktoré zistenia si z celkového dokazovania odporujú a ktoré sa vylučujú. Tiež je potrebné uviesť, ktoré dôkazy neboli vykonané a z akých dôvodov. Nie je pritom prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom (pozri napr. nález I.ÚS 114/2008). Správnosť a úplnosť odôvodnenia rozsudku je predpokladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje spôsobom podľa ust. § 220 ods. 2 CSP, dochádza nielen k nepreskúmateľnosti rozsudku, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa strane sporu odníma možnosť v odvolacom konaní riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, nakoľko je problematické zaujať stanovisko k argumentom konajúceho súdu. Ide o nesprávny procesný postup súdu v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Samotné súdne rozhodnutie má byť logickým a právnym vyústením celého priebehu konania a hodnotenia všetkých vykonaných dôkazov, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne aj obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku daného rozhodnutia.
46. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu a tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť, keď právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecný súd po zistení skutkového stavu a po výklade a použití adekvátnych právnych noriem rozhodne a jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Práve odôvodnenie súdneho rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny (II.ÚS 383/06, I.ÚS 117/07).
47. V súlade s § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, keď v zmysle ods. 2 tohto ustanovenia vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.
48. Podľa čl. 15 základných princípov CSP dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiadny dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu.
49. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy súd hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli tvrdené, sudca rozlišuje tie, ktoré sú pre spor rozhodné. Zákon (CSP) nepredpisuje pravidlá, z ktorých by mal súd vychádzať pri hodnotení jednotlivých dôkazov a ich hodnotení vo vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú čiastkové i komplexné závery konajúceho sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania.
50. Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane a jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky potom porovná s poznatkami získanými hodnotením ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce, príp. vylučujúce sa a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver konajúceho súdu o pravdivosti tvrdených skutočností stranami sporu, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery tá ktorá strana sporu splnila svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre stranu sporu, ktorej pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.
51. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať, len ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia. Nemožno potom ani polemizovať so skutkovými závermi súdu a namietať, čomu súd uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal za pre skutkový stav dôležitý alebo naopak (6MCdo 1/2010).
52. Právnym posúdením veci je potom činnosť súdu, ktorou zistený skutkový stav subsumuje pod skutkové podstaty určitých právnych noriem hmotnoprávneho charakteru, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná alebo neprizná. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd skutkový stav subsumuje pod nesprávnu normu, alebo ak správne aplikovanú právnu normu nesprávne interpretuje. Je síce pravdou, že podľa ústavnej judikatúry do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (aktuálne strany sporu), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (rozhodnutie IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol pred všeobecným súdom úspešný a aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (rozhodnutie I. ÚS 50/2004), avšak konajúci súd je rozhodne povinný v rámci odôvodnenia vo veci vydaného rozhodnutia zaoberať sa právne podstatnou argumentáciou strany sporu vyjadrenou v rámci jej procesného útoku alebo jej procesnej obrany a právne posúdiť jej opodstatnenosť alebo neopodstatnenosť.
53. Osoby dotknuté rozhodnutím príslušného súdu majú právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých konajúci súd vo veci rozhodol, je treba považovať za prejav arbitrárnosti, znamenajúci porušenie ústavou garantovaného základného práva, majúci za následok nepreskúmateľnosť takéhoto súdneho rozhodnutia.
54. Ako dôvodnú vyhodnotil odvolací súd odvolaciu námietku žalovaného, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnil, čo malo za následok jeho arbitrárnosť. Z obsahu súdneho spisu pritom vyplýva, že žalovaný v podanom odpore zo dňa 25. marca 2022 namietal možnosť postupu v danom spore podľa čl. XIII ods. 1 VPÚ, nakoľko mal za to, že Veľtrh (pôvodný termín jeho konania 25 - 28. marca 2020) nebol zrušený, ale v súlade s čl. VII ods. 1 VPÚ preložený na iný náhradný termín. Žalovaný tiež mal za to, že medzi stranami sporu uzatvorená zmluva (záväzná prihláška z 13. novembra 2019) bola stále platná a účinná. Žalovaný dôvodil aj tým, že konanie Veľtrhu nebolo viazané na konkrétny termín jeho konania, nakoľko zaužívanou praxou v sfére usporadúvania takýchto podujatí je, že ich organizátor si vyhradzuje právo zmeny ich termínu konania, čo v danom prípade priamo bolo zakotvené v čl. VII ods. 1 VPÚ. Poukázal aj na to, že žalobca bol oboznámený s možnosťou zmeny podmienok konania Veľtrhu, a to jednostranným oznámením druhej strany, čím došlo k zmene obsahu zmluvy dohodnutým spôsobom. Zároveň na uskutočnenom súdnom pojednávaní pred súdom prvej inštancie žalovaný sa bránil aj tým, že veľtrh CONECO je značka, ktorá nie je viazaná na určitý termín jeho konania a použitie čl. XIII ods. 1 VPÚ predpokladá písomné zrušenie termínu konania veľtrhu žalovaným, k čomu však nedošlo. Odvolací súd konštatuje, že v danom prípade súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku zjavne nedostatočne reagoval na žalovaným v konaní riadne uplatnený prostriedok procesnej obrany (§ 149 CSP), a to jednak z hľadiska toho či v danom prípade možno pokladať Veľtrh za zrušený, alebo bol termín jeho konania preložený, t. j. či bolo možné postupovať v zmysle čl. XIII ods. 1 VPÚ (či žalovaný o postupe podľa tohto článku upovedomil žalobcu ako vystavovateľa), alebo naopak či mal žalovaný možnosť postupovať v zmysle čl. VII ods. 2 VPÚ - zmeny termínu konania Veľtrhu. Na takéto právne názory riadne uplatnené v konaní žalovaným v napadnutom rozsudku nie je možné nájsť žiadne zodpovedajúce vysvetlenie zo strany konajúceho súdu prvej inštancie, ktorý sa obmedzil na strohé konštatovanie a to, že sa s
týmto argumentom nestotožnil, keďže dospel k záveru, že záväzky zmluvných strán zanikli v dôsledku zásahu vyššej moci predtým, než žalovaný relevantne notifikoval žalobcu o zmene termínu veľtrhu (bod 17 tohto rozsudku). Žalovaný nedostal logicky zdôvodnenú odpoveď na jeho obranu o trvaní zmluvy so žalobcom a nemožnosti postupu v spore podľa čl. XIII ods. 1VPÚ a možnosti preloženia termínu konania Veľtrhu v zmysle čl. VII ods. 1 VPÚ. Odvolací súd poukazuje na to, že VPÚ obsahujú viacero vzájomne si odporujúcich ustanovení ohľadom úhrady nákladov organizátora výstavy a vystavovateľa spojených s neuskutočnením veľtrhu (čl. IV ods. 9, čl. VII ods. 1, čl. XIII ods. 1).
55. Namietané nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie, ktorý posúdil spor ako bezdôvodné obohatenie žalovaného voči žalobcovi titulom plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol (§ 451 a nasl. OZ), súvisí priamo s vyhodnotením skutočnosti, či bolo možné v danom prípade spor a postup strán subsumovať pod čl. XIII ods. 1 VPÚ, alebo nie, či došlo k zrušeniu Veľtrhu alebo len k zmene termínu jeho konania a teda či (ne)došlo k zániku uzatvorenej zmluvy medzi stranami sporu.
56. Potom musí odvolací súd konštatovať, že súd prvej inštancie sa nezaoberal všetkými okolnosťami rozhodujúcimi pre vyvodenie svojho záveru a svoje rozhodnutie (napadnutý rozsudok) odôvodnil formalisticky, v rozpore s § 220 ods. 2 CSP. V súlade s cit. ustanovením musí konajúci súd v odôvodnení rozhodnutia podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia a musí sa vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a svoj myšlienkový postup musí byť v odôvodnení rozhodnutia dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti ako aj s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody, pre ktoré práve takto rozhodol. Odôvodnenie rozhodnutia súdu nižšej inštancie zároveň musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní. Ak rozhodnutie súdu prvej inštancie neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je ho treba považovať za nepreskúmateľné. Takéto nepreskúmateľné (arbitrárne) rozhodnutie súdu odníma strane sporu možnosť uskutočňovať procesné práva a v konečnom dôsledku porušuje jej právo na spravodlivý súdny proces, čo zakladá vadu súdneho konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, nakoľko jej upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov. Ako vadu napadnutého rozsudku a konania súdu prvej inštancie však nie je možné vyhodnotiť odvolaciu námietku žalovaného o tom, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal s nákladmi, ktoré mali podľa žalovaného mu vzniknúť v súvislosti s prípravou predmetného Veľtrhu, nakoľko takýto argument (procesnú obranu) žalovaný v priebehu konania pred súdom prvej inštancie vôbec neuviedol (nepredložil v tomto smere žiadne dôkazy a ani nenavrhol žiadne dôkazy vykonať) a potom konajúci súd ani nemal dôvod sa touto skutočnosťou v napadnutom rozsudku vôbec zaoberať a preto v tomto smere súd prvej inštancie nijako nepochybil.
57. K odvolacej námietke, ktorú žalovaný prvý krát uplatnil až v podanom odvolaní o tom, že súd prvej inštancie nijako v napadnutom rozsudku nevysvetlil, prečo v prejednávanej veci nebolo možné analogicky aplikovať zákon č. 136/2020 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon č. 170/2018 Z. z. o zájazdoch, spojených službách cestovného ruchu, niektorých podmienkach podnikania v cestovnom ruchu, odvolací súd uvádza, že táto argumentácia nepredstavuje neprípustnú novotu uplatnenú žalovaným prvý krát až v odvolacom konaní (§ 366 CSP). Na túto odvolaciu námietku však odvolací súd neprihliadol, nakoľko má za to, že táto zákonná úprava (§ 33a - prechodné ustanovenie súvisiace s mimoriadnou situáciou týkajúcou sa ochorenia COVID-19) sa týka výlučne len vzťahov (práv a povinností) cestujúcich (spotrebiteľov) a cestovných kancelárii, t. j. odlišných subjektov od strán sporu, ohľadom služieb cestovného ruchu vzniknutých na základe uzatvorených zmlúv o zájazde, t. j. odlišných vzťahov ako je prejednávaný spor. Pričom táto zákonná úprava bola prijatá za účelom ochrany slabšej strany - cestujúceho ako spotrebiteľa voči cestovným kanceláriám. V danom spore však vystupujú dva rovnocenné subjekty - obchodné spoločnosti a žiadna zo sporových strán nemá slabšie postavenie porovnateľné so spotrebiteľom, ktorému sa poskytuje zvýšená ochrana v právnych vzťahoch. Zároveň odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku svoje právne posúdenie veci (z hľadiska postupu v zmysle § 451 a nasl. OZ) v zodpovedajúcom rozsahu vysvetlil.
58. Odvolací súd poukazuje na to, že v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu SR platí, že judikatúra síce nevyžaduje, aby na každý argument strany sporu, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z
19. februára 1998). Ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03-30). Porušením práva na spravodlivý proces pritom však nie je prípadné iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení strán, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť uplatneného nároku. Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutia s princípom práva na spravodlivý proces garantuje každému účastníkovi konania, že vydaný rozsudok musí spĺňať limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku. Bude preto povinnosťou súdu prvej inštancie logicky reagovať a podať špecifickú, zrozumiteľnú odpoveďou na konkrétne relevantné argumenty žalovaného prednesené v konaní.
59. Z vyššie uvedených dôvodov, odvolací súd musí konštatovať, že nakoľko súd prvej inštancie svojím nesprávnym procesným postupom spočívajúcim v nedostatočnom a teda nezákonnom odôvodnení napadnutého rozsudku, keďže sa nezaoberal všetkými podstatnými argumentmi prednesenými v konaní jednou zo strán sporu (žalovaným), v nekomplexnom hodnotení vykonaného dokazovania porušil právo žalovaného na spravodlivý súdny proces, napadnutý rozsudok postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). Vzhľadom na dvojinštančnosť civilného sporového konania a s tým spojenú dvojinštančnosť hodnotenia vykonaných dôkazov a dvojinštančnosť právneho posúdenia veci v záujme zachovania práva strán sporu na spravodlivý súdny proces nie je účelné napraviť tento stav súdom odvolacím, a to za účelom predídenia vydaniu prekvapivého rozhodnutia vo veci bez možnosti podania riadneho opravného prostriedku. Zásada zachovania práva oboch strán sporu na spravodlivý súdny proces v tomto prípade prevyšuje nad zásadou hospodárnosti konania. V ďalšom konaní bude súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a vysporiada sa so všetkými okolnosťami potrebnými pre vyvodenie svojho právneho záveru, vychádzajúc z celého obsahu spisu a jeho vyhodnotenia, a tým vyvodenie spravodlivého rozhodnutia o uplatnenom nároku žalobcu a svoje rozhodnutie odôvodní v súlade s § 220 ods. 2 CSP tak, aby v odôvodnení rozhodnutia bol podaný výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia. Musí ísť o vysporiadanie sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a myšlienkový postup súdu prvej inštancie musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia tak, aby bolo presvedčivé.
60. Podľa ust. § 391 ods. 1 CSP odvolací súd vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keď v ďalšom konaní bude súd prvej inštancie povinný vyhodnotiť vykonané dokazovanie, ustáliť skutkový stav a tento právne posúdiť, nanovo zrozumiteľne a preskúmateľne vo veci opätovne rozhodnúť, s tým, že nové rozhodnutie vo veci musí byť pre účely prípadného odvolacieho konania preskúmateľné a musí spĺňať náležitosti podľa ust. § 220 ods. 2 CSP (§ 391 ods. 3 CSP). V novom rozhodnutí o spore rozhodne súd prvej inštancie aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
61. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP).
Poučenie:
Proti tomuto uznesenie odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).