Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Sp/6/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: B. R. O., O. XX.XX.XXXX, Š. P. C. E., P. V. X. N. H.. N., U. R. F., C. E., Y. N.B. P. C. E. Č.. R. XXXXXXX, Z. Č. U. P. Ú. P. K. P. N., V. XX, XXX XX F., zastúpeného Centrom právnej pomoci, kancelária M., U. XX, XXX XX M., proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru V. V., Š. O. X, XXX XX V. V., o preskúmanie rozhodnutia Č. P.-B.-V.-X-XXX/XXXX-R. zo dňa 23.02.2013 o zaistení, takto

rozhodol:

Z r u š u j e podľa , rozhodnutie odporcu zo dňa 23.02.2013 Č. P.-B.- V.-X-XXX/XXXX-R. a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie.

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Odporca napadnutým rozhodnutím Č. P.-B.-V.-X-XXX/XXXX-R. zo dňa 23.02.2013 v zmysle , a o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) zaistil navrhovateľa dňom 23.02.2013 v čase od 16:00 hod. na čas nevyhnutne potrebný na vykonanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení, najdlhšie však na 6 mesiacov a umiestnil ho do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v F..

V predmetnom rozhodnutí odporca uviedol, že Oddelením cudzineckej polície PZ V. V., na základe rozhodnutia zo dňa 23.02.2013 Č. P.-B.-V.-X-XXX/XXXX-R., v súlade s a , bolo rozhodnuté o administratívnom vyhostení navrhovateľa z územia Slovenskej republiky do C. E., s určením zákazu vstupu na územie SR na dobu piatich rokov. Správny orgán podľa zákona o správnom konaní vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu a teda sa stalo vykonateľným po jeho doručení účastníkovi konania. Dôvodom postupu policajného útvaru bola skutočnosť, že navrhovateľ dňa 23.02.2013 o 02:30 hod. bol identifikovaný hliadkou OOPZ K. v obci G., nakoľko nevedel preukázať svoju totožnosť. Po predvedení na obvodné oddelenie uviedol, že sa volá E. R., O. XX.XX.XXXX, Š. P. P. a o 04:30 hod. bol odovzdaný na OCP PZ V. V.. Po vykonaní prehliadky navrhovateľa, v jeho topánke pod podložkou sa našiel cestovný pas C. republiky č. R. XXXXXXX, vydaný dňa 02.10.2011, platný do 29.09.2019 na meno B. R. O., narodený XX.XX.XXXX, čo napokon navrhovateľ potvrdil v zápisnici o podaní vysvetlenia po zabezpečení tlmočníka, v čase od 09:40 do 10:30 hod.. Navrhovateľ uviedol, že 07.02.2013 letecky pricestoval za účelom turistiky do Z., kde za 10 000 USD prijal ponuku na prevoz do Nemecka v návese nákladného auta, no bol zadržaný na Slovensku. Navrhovateľ nedisponoval finančnými prostriedkami, v cestovnom pase nemal udelené vízum a nemal ani iný doklad, oprávňujúci ho k pobytu na území SR. Navrhovateľ tiež uviedol, že v domovskej krajine mu nehrozí žiaden trest, ani prenasledovanie, iba zlé životné podmienky. Ohľadom osoby navrhovateľa

správny orgán dospel k záveru, že ho nemožno považovať za zraniteľnú osobu podľa . V súlade s článkom 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj v súlade s SR, odporca nezistil skutočnosti, ktoré by preukazovali, že dôsledky administratívneho vyhostenia by boli neprimerané.

V súvislosti s konaním o zaistení navrhovateľa dospel odporca k záveru, že navrhovateľ ohrozuje verejný poriadok tým, že je bez finančných prostriedkov a existuje riziko jeho úteku, keďže vedome za úplatu prekročil nelegálne vonkajšiu hranicu s cieľom dostať sa do Nemecka a zámerne v konaní uvádzal nepravú identitu. Odporca konštatoval, že rozhodol o zaistení účastníka konania v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, nakoľko existuje riziko jeho úteku a vylúčil alternatívnu možnosť hlásenia pobytu alebo zloženia peňažnej záruky podľa z dôvodu, že účastník konania ohrozuje verejný poriadok ( ). Navyše odporca vo svojom rozhodnutí odcitoval ustanovenie . Napokon odporca konštatoval, že na základe platného právneho titulu o administratívnom vyhostení navrhovateľa z územia SR, skutočnosti, že nemá prostriedky na vycestovanie a na základe jeho chovania možno predpokladať, že ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon tohto opatrenia, dospel správny orgán k záveru, že je potrené do doby nevyhnutne potrebnej k zabezpečeniu potrebných dokladov na vycestovanie a k celkovej úspešnej realizácii výkonu administratívneho vyhostenia navrhovateľa zaistiť.

Včas podaným opravným prostriedkom dňa 11.03.2013 sa navrhovateľ prostredníctvom splnomocneného zástupcu - Centra právnej pomoci, kancelária M., domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie. Neuplatnil si právo na náhradu trov konania.

V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol niekoľko odvolacích dôvodov. Rozhodnutie odporcu považoval za nesprávne, v rozpore s ustanovením , o správnom konaní (Správny poriadok), ako aj a Správneho poriadku. Namietal, že rozhodnutie odporcu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu odporcom je nedostačujúce na posúdenie veci. Odporca žiadnym spôsobom neodôvodnil maximálnu dĺžku doby zaistenia, o ktorej rozhodol napadnutým rozhodnutím.

Odvolateľ poukazom na článok 5 ods. 1 písm. f/ Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS/264/09/-81 zo dňa 19.10.2010 namietal, že odporca sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal otázkou efektívnosti a účelnosti zaistenia navrhovateľa a reálnosťou vyhostenia navrhovateľa (vyhostiteľnosťou) do C. republiky. Namietal, že v C. republike podľa všeobecne dostupných informácií ešte stále pretrváva vysoká miera neselektívneho násilia zapríčinená ako štátnymi, tak aj neštátnymi pôvodcami (viacerými ozbrojenými a teroristickými skupinami), pričom navrhovateľ je M. národnosti a preto je bezpečnosť navrhovateľa vzhľadom na článok 3 Dohovoru v prípade jeho návratu na územie mimo M. guvernancií, napríklad do V., otázna. Navrhovateľ pochádza z M. guvernancie R. F.. UNHCR preto odporúčal starostlivo posúdiť žiadosti o medzinárodnú ochranu C. štátnymi príslušníkmi, pričom navrhovateľ v zariadení pre cudzincov prejavil vôľu o udelenie azylu na území SR. Z uvedených dôvodov preto považuje zaistenie cudzinca za neúčelné a neefektívne.

Napokon splnomocnenec navrhovateľa namietal neodôvodnenie maximálne stanovenej dĺžky doby jeho zaistenia vzhľadom na článok 16 tzv. „Návratovej smernice“, ako aj vzhľadom na judikatúru súdov.

Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa písomne nevyjadril.

Pojednávania Krajského súdu v Košiciach, nariadeného na 13.03.2013, sa zúčastnila zástupkyňa navrhovateľa - poverená zamestnankyňa Centra právnej pomoci, ako aj poverený zástupca odporcu.

Poverená zástupkyňa navrhovateľa namietala, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci a svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil z hľadiska účelnosti, efektívnosti a vyhostiteľnosti navrhovateľa, aj s poukazom na článok 3 Európskeho dohovoru, s prihliadnutím na bezpečnostnú situáciu v C. republike a skutočnosť, že navrhovateľ je M.. Odporca zároveň nedostatočne odôvodnil maximálnu dobu zaistenia, ktorú považujú za neprimeranú, neodôvodnenú a neposúdenú z hľadiska nevyhostiteľnosti navrhovateľa. Uviedla, že proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení navrhovateľa podali opravný prostriedok. Navrhla preto napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, trovy konania nežiadali.

Poverený zástupca odporcu na pojednávaní uviedol, že si stoja za písomným vyjadrením, pokiaľ ide o rozhodnutie o administratívnom vyhostení v zmysle § 7 ods. 1 zákona, a to do C.. V súvislosti s dôvodom zaistenia bolo reálne riziko úteku navrhovateľa, pretože bolo preukázané, že nelegálne prekročil vonkajšiu hranicu a úmyselne zatajoval svoju totožnosť. Bolo ich povinnosťou z časového hľadiska odôvodniť možnosť vrátenia navrhovateľa do krajiny pôvodu, no poukázal na to, že navrhovateľ mal vízum v C., dobrovoľne sa vrátil na územie C. a ako turista vycestoval do Z., ako to sám uviedol vo svojom vysvetlení, a teda bolo možné navrhovateľa vrátiť do krajiny, odkiaľ pochádza. Pripustil, že odporca pochybil pri odôvodňovaní maximálnej doby zaistenia, aj keď bol problém získať dôkazy na takéto odôvodnenie v primeranej lehote, takúto dobu nevedia presne určiť, avšak dbajú o to, aby táto lehota bola čo najmenšia, hoci uznáva, že takúto dobu treba určiť presne. Z hľadiska odôvodnenia účelnosti zaistenia poukázal na to, že na strane navrhovateľa sa jedná o neoprávnený pobyt, hoci prekročil vonkajšiu hranicu legálne. Totožnosť navrhovateľa bolo problematické zistiť a keďže neprešiel ani karanténou, môže ohrozovať bezpečnosť našich občanov po zdravotnej stránke. Neskôr navrhovateľ prehlásil, že chce požiadať o azyl z dôvodov, že bol utlačovaný, teda z ekonomických dôvodov, ale zároveň uvádzal, že sa chce vrátiť domov. Zástupca odporcu predložil súdu písomné vyhlásenie cudzinca zo dňa 11.03.2013, ktorým požiadal po prvý raz o udelenie azylu na území SR z dôvodu, že sa nemôže vrátiť do C., pretože by ho tam po návrate určite zabili. Zástupca odporcu apeloval na súd pre dlhšiu lehotu na prípravu.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa ustanovení a nasl. a po dokazovaní výsluchom poverených zástupcov navrhovateľa a odporcu, oboznámením sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel k záveru, že opravný prostriedok splnomocneného zástupcu navrhovateľa je dôvodný v rozsahu odvolacích dôvodov, ktoré preskúmaval krajský súd podľa dispozičnej zásady.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia ( ). Povinnosťou súdu je prihliadnuť ku všetkým odvolacím námietkam a rozhodovať v rámci týchto odvolacích námietok v zmysle a .

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 23.02.2013 Č. P.-B.-V.-X-XXX/XXXX-R., ktorým odporca podľa , a zaistil navrhovateľa dňom 23.02.2013 v čase o 16:00 hod. a umiestnil ho do ÚPZC F. na čas nevyhnutne potrebný na vykonanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení, najdlhšie však na šesť mesiacov.

Podľa ustanovenia policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa , ak:

1. existuje riziko jeho úteku, alebo

2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia.

Podľa ustanovenia je policajt oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov (prvá veta ustanovenia ). Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia, sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny. ( )

Policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou. ( )

Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle a , sa zaoberal odvolacími námietkami povereného zástupcu navrhovateľa.

Z ustanovenia vyplýva, že ak nie je v tomto zákone alebo v osobitnom predpise uvedené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní, t. j. o správnom konaní (Správny poriadok).

Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi.

Podľa právneho názoru Ústavného súdu SR, vysloveného v jeho náleze sp. zn. -81 zo dňa 19.10.2010, konanie o zaistení a konanie o vyhostení sú síce dve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé, či izolované. Uvedené konštatovanie vyplýva zo samotného účelu zaistenia, ktorým bol v danom prípade výkon administratívneho vyhostenia. Obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver, týkajúci sa vyhostenia, padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v Ústave SR a v Dohovore.

Krajský súd ďalej vychádzal pri posudzovaní predmetnej veci aj z rozsudku Najvyššieho súdu sp.zn. zo dňa 27.04.2011, v ktorom tento súd uviedol: “Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený. Preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne nemožný. Vzhľadom k tomu, že vyhostiteľnosťou navrhovateľky sa správny orgán vôbec nezaoberal, neboli splnené podmienky pre jej zaistenie“, (tiež rozsudky Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 13.09.2011, sp.zn. zo dňa 27.04.2011 a sp.zn. zo dňa 02.11.2011). V rozsudku sp. zn. zo dňa 09.05.2012, Najvyšší súd SR za dôvodnú považoval námietku navrhovateľa, že správny orgán dostatočne nezdôvodnil maximálnu možnú hranicu zaistenia. Odvolací súd uviedol, že správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel,

vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Podľa názoru odvolacieho súdu lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“, je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Odporca je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (Mestský súd v Prahe sp. zn. zo dňa 14.03.2011).

Z uvedených hľadísk sa odporca vo svojom rozhodnutí nezaoberal odôvodnením účelnosti a efektívnosti zaistenia navrhovateľa, ani vyhostiteľnosťou navrhovateľa a odôvodnením stanovenej dĺžky zaistenia. Ním uvádzané dôvody sú nepresvedčivé a preto jeho rozhodnutie je pre súd nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pričom odporca vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. V zmysle § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie okrem iného tiež to, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov.

Z uvedených dôvodov krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu zo dňa 23.02.2013 Č. P.-B.-V.-X- XXX/XXXX-R. zrušil z dôvodov uvedených v , a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie.

Podľa , ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní viazaný právnym názorom súdu.

O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia v spojení s ustanovením . Navrhovateľ, ktorý mal v konaní úspech, ani ním poverený zástupca, si právo na náhradu trov konania neuplatnili, odporcovi právo na náhradu trov konania zo zákona nepatrí a preto súd náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.