Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21CoE/15/2013

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Údernícka č. 5, Bratislava, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Údernícka č. 5, Bratislava, proti povinnému Q. X., bytom U. X. XXX/XX, F., o vymoženie 575,03 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. -31 zo dňa 07.12.2012 jednohlasne takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e uznesenie.

odôvodnenie:

Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu, že sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej formulárovej zmluvy a rozhodcovská doložka nútiaca spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Oprávnený v odvolaní navrhol uznesenie zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom si uplatnil právo na náhradu trov konania vo výške 32,07 eur s DPH.

Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) preskúmal vec bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. (ďalej len „“) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Už vo viacerých rozhodnutiach odvolací súd konštatoval, že nespochybňuje význam materiálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia a to predovšetkým v záujme právnej istoty vyplývajúcej z právoplatného súdneho rozhodnutia. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia štátneho orgánu nie je bezvýnimočná a možno ju prelomiť v zákonom stanovených prípadoch (napr. účinky rozhodnutia v blokovom konaní, ktorým súd nie je viazaný, in fine ). O takýto prípad ide aj v ust. Zákona o rozhodcovskom konaní („ZoRK“), ktoré v odseku 2 dáva nie možnosť ale ukladá dokonca povinnosť zastaviť exekučné konanie, a to práve to, ktoré začalo na základe rozhodcovského rozsudku. Zastavením exekučného konania teda exekučný súd prelomuje materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku a zaniká zároveň prekážka rozsúdenej veci. Pre oprávneného zastavením exekučného konania podľa Zákona o rozhodcovskom konaní odpadá prekážka res iudicatae na uplatnenie práva na súde.

Nemožno súhlasiť s odvolateľom, že exekučný súd môže zastaviť exekučné konanie až po „nariadení exekúcie“. Exekučné konanie začína podaním návrhu u exekútora (§ 36 ods. 2 EP) a logicky sa začaté exekučné konanie musí dať aj zastaviť v zákonom stanovených prípadoch. V tomto smere sa javí návrh

ministerstva spravodlivosti na zjednotenie aplikačnej praxe č. -100 dôvodný a odvolací súd sa s uvedeným názor stotožňuje cit:

Predovšetkým je potrebné uviesť, že pojem „zastavenie“ je spravidla pojmom procesným (porov. napr. ), zastavením sa konanie končí, ak nie sú splnené podmienky jeho začatia alebo ďalšieho postupu. V terminológii exekučného konania (i výkonu rozhodnutia) je však tento pojem širší. Z ustanovenia Ex. por. totiž plynie, že exekúcia sa zastavuje nielen v prípadoch procesných [ods. 1 písm. c) cit. paragrafu], ale aj z dôvodov hmotnoprávnych. Ak sa preto v súvislosti s exekúciou používa pojem „zastavenie“, nemožno ho vykladať len v jeho procesnom význame, teda ako postup súdu pri zistení, že nie sú splnené podmienky (ďalšieho) konania. Naopak, dôvodmi „zastavenia“ exekúcie sú tiež prípady, kedy je exekúcia hmotnoprávne neprípustná (zakázaná). To plynie aj z terminológie Exekučného poriadku, ktorý na niektorých miestach rozlišuje medzi zastavením „exekučného konania“ a „exekúcie“ (porov. napr. a proti Ex. Por.), keď v prvom prípade ide o zastavenie z dôvodov procesných, kým v druhom prípade ide spravidla o zastavenie z dôvodov hmotnoprávnej neprípustnosti (zákazu) exekúcie.

Dôvodom tohto rozlišovania - a tiež odlišnosti od občianskeho súdneho konania - je skutočnosť, že exekúcia ako postup núteného vymáhania nárokov sa nekoncentruje v jednom akte súdu (súdnom rozhodnutí), ale z nevyhnutných praktických dôvodov je rozložená na viacero aktov súdneho exekútora postupne smerujúcich k uspokojeniu nároku oprávneného. V občianskom súdnom konaní preto možno striktne rozlíšiť medzi „zastavením“ konania z procesných dôvodov a „zamietnutím“ návrhu z dôvodov hmotnoprávnych, pretože hmotnoprávne podmienky uplatneného nároku súd posudzuje vždy k jednému okamihu - k okamihu vyhlásenia rozsudku ( ). V exekúcii však takáto koncentrácia - vzhľadom na jej dlhodobejší charakter - nie je možná, preto nemôže existovať ani striktné terminologické odlišovanie pojmov „zastavenia“ a „zamietnutia“.

Z vyššie uvedeného plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 ZoRK je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Exekučný súd je tak povinný od začiatku konania prihliadať na to, či tu sú dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku uvedené v § 45 ZoRK. Jediným obmedzením exekučného súdu v tejto fáze je, že vzhľadom na neúčasť povinného v tejto fáze konania sa nemôže zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré môže prihliadať len na návrh [§ 45 ods. 1 písm. a) v spojení s ods. 2 ZoRK].

Takýto záver je aj v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania ( v spojení s ). Exekučný súd je v zmysle tejto zásady povinný v rámci svojich možností dbať o to, aby trovy exekúcie tak na strane súdneho exekútora, ako aj na strane účastníkov (a konečne i na strane súdu) boli čo najmenšie. Výklad, podľa ktorého by mal súd vydať poverenie pre súdneho exekútora aj vtedy, ak je zjavné, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok odporuje ustanoveniu ZoRK, a následne by mal exekučné konanie zastaviť, je s touto požiadavkou na exekučné konanie v priamom rozpore. Nemožno totiž strácať zo zreteľa, že vydaním poverenia exekútorovi vzniká povinnosť postarať sa o vykonanie exekúcie ( Ex. por.), teda povinnosť vydať upovedomenie, na ktoré môže povinný reagovať námietkami. Vydanie upovedomenia, ako aj námietky povinného sú pritom procesné úkony, ktoré sú na strane exekútora, resp. povinného spojené s trovami. Tieto povinnosti má exekútor aj v čase, keď už bolo vydané uznesenie o zastavení exekúcie, no ešte nenadobudlo právoplatnosť, pričom proti uzneseniu o zastavení exekúcie podľa ZoRK je odvolanie vždy prípustné. Navyše, tento postup exekučného súdu by predstavoval i plytvanie časom, silami a v neposlednom rade i rozpočtovými prostriedkami súdu na zbytočné vydávanie viacerých aktov (súdneho poverenia a uznesenia o zastavení exekúcie).

Námietky oprávneného týkajúce sa nemožnosti zastavenia exekučného konania sú teda v zjavnom rozpore s dikciou ustanovenia § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní . V tomto smere ani Európska komisia vo svojich pripomienkach a ani súdny dvor vo veci C-76/10 nevzhliadli žiadny problém v ustanovení § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní v snahe zabrániť exekúcii, ak by sa ňou mal porušiť záväzok štátu.

Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne prvostupňový súd aj bez návrhu prioritne riešil, je otázka platnosti rozhodcovskej doložky. Najvyšší súd už vo viacerých rozhodnutiach konštatoval oprávnenie exekučného súdu preskúmať existenciu rozhodcovskej zmluvy. Vo veci najvyšší súd judikoval, že cit.: ,,Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Obdobne porov. aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci , , uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach , a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. zo dňa 1.11.2011.

Odvolací súd nevidí žiadny dôvod na to, aby sa uvedené závery nemali vzťahovať aj na stav, keď rozhodcovský rozsudok bol založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke v spotrebiteľskej zmluve, pretože podľa je neprijateľná zmluvná podmienka neplatná a teda nevyvoláva právne účinky obdobne ako keď rozhodcovskej zmluvy niet.

Rozhodcovská doložka, ako vyplýva z všeobecných obchodných podmienok, vyžaduje riešenie sporov v rozhodcovskom konaní.

Ustanovenie bolo upravené v až od 01.01.2008 a teda nie je aplikovateľné na predmetnú vec. Spotrebiteľská zmluva bola uzavretá dňa 16.08.2005. Na veci to však nič nemení, pretože súdu nič nebráni judikovať nekalosť rozhodcovskej doložky podľa generálnej klauzuly podľa zakotvenej do zákona od 01.04.2004. Ustanovenie upravovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa , , ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

V tom smere odvolací súd poukazuje aj na spoločné stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia KS v Prešove z 27.09.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31.12.2007 alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008.“

Právna veda na tento problém reaguje Kristiánom Csachom: „Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu „vnúti“ štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojím konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami“ (Štandardné zmluvy, str. 214,Vydavateľ Aleš Čeněk).

Vo svetle uvedených záverov správne prvostupňový súd žiadosť exekútora o udelenie poverenia zamietol.

Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS ako nekalú (Rozsudok Súdneho dvora európskej únie C-243/08 Pannon).

Je treba zdôrazniť, že Európska únia vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa a v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje v rozhodcovských veciach zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku s poukazom na tzv. geografickú neprijateľnosť miesta konania (Rozsudok Súdneho dvora C-240/98 -C-244/98 Oceano Grupo Editorial, tiež C-40/08 Asturcom ).

S oprávneným nie je možné súhlasiť ani v tom smere, že išlo o naplnenie § 93b ZoB.

Podľa § 93b ZoB banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [§ 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona, a to tak, aby klient mal možnosť voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Banka a pobočka zahraničnej banky sú pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tiež povinné preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich vzájomných sporov z obchodov.

Uvedené ustanovenie vyžaduje individuálne vyjednanie rozhodcovského konania zo strany spotrebiteľa, a to po poučení o dôsledkoch jeho rozhodnutia. Dodávateľ tak musí postupovať spôsobom preukázateľným. Zákonom vyžadované preukázateľne poučenie spotrebiteľa a jeho voľba nenapĺňa taký postup dodávateľa, ak sa rozhodcovská doložka uvedie len ako súčasť všeobecných obchodných podmienok. Podstatou všeobecných obchodných podmienok je, že sa v rámci kontraktácie nemenia, že sú všeobecné a buď záujemca o službu prijme tieto podmienky alebo zmluva nevznikne. V tom spočíva faktická nerovnosť pri kontraktácii. Je zrejmé, že spotrebiteľ je tak čo do vyjednávacej pozície ako čo do informovanosti v nevýhodnom postavení oproti dodávateľovi (Mostaza Claro bod 25-28, uznesenie POHOTOVOSŤ C-76/10 bod 37 a iné).

Ako je zrejmé, uvedená norma vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Z obsahu spisu nevyplýva, že by v rámci kontraktácie došlo k naplneniu zákona, a že by s odbornou starostlivosťou príslušný zamestnanec banky najprv poučil povinnú a nechal jej priestor na rozhodnutie a voľbu. Oprávnený si v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil. Naviac kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Takže aj v predmetnej veci v celom rozsahu je súdna kontrola neprijateľnosti zmluvných podmienok v časti rozhodcovskej doložky opodstatnená (uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. ).

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne vrátane osvojenia si dôvodov (, ). Ani odvolací súd nie je presvedčený, že by sa mal vykonať predložený rozhodcovský rozsudok. Práva oprávneného nie sú týmto rozhodnutím v súvislosti s prelomením zásady res iudicatae nijako dotknuté.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.