Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4Co-406-2011.pdf
PDF · 156.72 KB
No categories available
4Co/406/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Lichnerovej a členov senátu JUDr. Alice Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa Q. Q., bytom I. T.. XXX, zastúpeného JUDr. V. Y., advokátom, G., I.. M. XX/XX proti odporcovi I. M. IČO XXXXXXXX, zastúpeného JUDr. Z. E., advokátom, Z., W. U., za účasti vedľajšieho účastníka F. - W. so sídlom v Z., X. L. L., o náhradu škody, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 05. októbra 2011, č. k. 5C/1137/1999-497 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku, ktorým bol zamietnutý návrh navrhovateľa z titulu straty na zárobku po skončení práceneschopnosti za obdobie od 14.01.1995 do 23.03.1995 z m e ň u j e tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu škody titulom straty na zárobku po skončení práceneschopnosti za obdobie od 14.01.1995 do 23.03.1995 vo výške 233,90 eur, do troch dní.
Vo výroku, ktorým bol zamietnutý návrh navrhovateľa na priznanie mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za bolesť, sťaženie spoločenského uplatnenia a náhrady straty na zárobku za obdobie od 24.03.1995 do budúcna, p o t v r d z u j e .
O náhrade trov konania b u d e r o z h o d n u t é samostatným uznesením.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 2.329,88 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku k rukám advokáta JUDr. V. Y.. V prevyšujúcej časti návrh zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal, lebo žiaden z nich nemal vo veci plný úspech. Štátu náhradu trov konania nepriznal s poukazom na §148 ods. 1 O.s.p.. Poukázal na to, že v konaní vznikli náklady štátu v súvislosti s vypracovaním znaleckého posudku znalca MUDr. B. Z. č. 1/2006. Náklady na znalecké dokazovanie predstavovali sumu 13.200,- Sk, a boli hradené z časti rozpočtových prostriedkov súdu prvého stupňa v sume 5.200,- Sk a za doplnok toho istého posudku v sume 298,80 eur. Znalecké dokazovanie sa vykonalo na základe návrhu odporcu a dodatok pre potreby súdu, pričom odporca bol v konaní podstatne úspešnejší ako navrhovateľ. Navrhovateľovi však nie je možné náhradu trov konania uložiť, lebo bol oslobodený od platenia súdnych poplatkov, preto súd štátu náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 31.10.2007, č. k. 5C/1137/1999-173 bol návrh navrhovateľa zamietnutý z dôvodu, že odporca nezodpovedá za škodu. V dôsledku odvolania navrhovateľa bol predmetný rozsudok uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 03.04.2008, č.k. 4Co/6/2008-208 zrušený, a vec bola vrátená súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie s odôvodnením, že zodpovednosť odporcu podľa § 420 Občianskeho zákonníka v danej veci je daná, nakoľko nesprávnym postupom zamestnanca odporcu pri operačnom zákroku dňa 06.04.1993 vznikla navrhovateľovi škoda. Po vyriešení otázky zodpovednosti za škodu sa súd prvého stupňa musel vyporiadať s tým, kde začína a končí zodpovednosť odporcu za nesprávne vykonanú uvedenú operáciu, a do akej miery sa na neschopnosti navrhovateľa zaradiť sa do pracovného procesu podpísala samotná operácia, a do akej miery chorobné zmeny v jeho organizme, a za akú škodu odporca zodpovedá. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že v súvislosti s poškodením nervu fibularis pri odstraňovaní nádoru na ľavej nohe bol navrhovateľ práceneschopný od 05.04.1993 do 16.01.1994 a bezprostredne na obdobie práceneschopnosti nasledovalo obdobie od 17.01.1994 do 23.03.1995, kedy bol navrhovateľ uznaný za úplne invalidného pre diagnózu D21: stav po operácii neurinómu ľavého fibulárneho nervu, a z tohto dôvodu bol aj invalidný. Od 24.03.1995 je navrhovateľ čiastočne invalidný. V danom prípade pri operácii navrhovateľa dňa 06.04.1993 došlo k poraneniu dôležitého periférneho nervu, k obrne ihlicového nervu a c-kmeňa s postihnutím všetkých inervovaných svalov, čo malo za následok vznik škody, a to na bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia. V dôsledku tohto poškodenia zdravia bol navrhovateľ práceneschopný od 06.04.1993 do 16.01.1994, a vznikla mu tak za toto obdobie strata na zárobku. Navrhovateľ po ukončení práceneschopnosti bol uznaný invalidným v dôsledku poškodenia zdravia pri operácii zo dňa 06.04.1993, pričom lekárske správy neuvádzajú, že príčinou jeho invalidity bolo poškodenie n. fibularis, ale pomenúvajú celkový stav zdravia navrhovateľa, ktorý z tejto operácie vyplýva, a ktorý zahŕňa aj následky poškodenia nervu pri operácii, preto súd mal za to, že odporca zodpovedá aj za škodu na strate na zárobku po skončení práceneschopnosti navrhovateľa od 17.01.1994 do 13.01.1995. Navrhovateľ sa v tomto období nemohol zamestnať a k poklesu jeho zárobku došlo práve pre stav po tejto operácii, ku ktorému prispel nesprávne vykonaný lekársky zákrok dňa 06.04.1993. V roku 1993, v čase priznania invalidity, bola u navrhovateľa prítomná plégia, čiže kompletné ochrnutie uvedeného nervu. Pri opakovanom posúdení posudkovou komisiou dňa 13.01.1995 bola navrhovateľovi oduznaná invalidita a priznaná len čiastočná invalidita, lebo podľa nálezu odborného lekára, potvrdeného EMG nálezom, už nebola prítomná plégia, ale len reziduálna lézia uvedeného nervu, ktorá spôsobovala miernu hypotrofiu lýtkového svalstva (o 0,5cm), zníženú citlivosť v inervačnej oblasti, a umožňovala plnú chôdzu bez výraznej paretickej zložky. EMG vyšetrenia ukazovali na zlepšenie, až na úplné obnovenie vodivosti nervu. Vychádzal zo znaleckého posudku MUDr. Z., po poškodení fibularis pacientovi prepadáva špička nohy, a pri chôdzi sa o ňu potkýna, nemôže sa postaviť na pätu. Znalec uviedol, že pacienti s úplným denervačným syndrómom sa vracajú do práce, a pohybový handicap nie je tak ťažký, aby ich, mimo športový život, obmedzoval. Postihnutý pokrivkáva, a môže byť pracovne obmedzený, pokiaľ jeho práca vyžaduje pohyb. V rodinnom, osobnom, kultúrnom a spoločenskom živote nie je poškodený podstatne obmedzený, obmedzený je pri tanci a športovaní, čiže neschopnosť navrhovateľa pracovať po skonštatovaní zlepšenia jeho stavu s ľavou nohou dňa 13.01.1995 nebola preukázaná. Kontrolné vyšetrenie na neurochirurgickej klinike pri hospitalizácii v dňoch 02-12.05.2001 potvrdilo nález normálnej vodivosti v nerve na ľavej nohe, a to potvrdzuje, že postupné zlepšovanie malo dlhoročný charakter prakticky od uznania invalidity (vyjadrenie MUDr. Y. G. - predsedu posudkovej komisie). Dňa 29.09.1994 už bolo skonštatované, že u navrhovateľa sa začínajú prejavovať rovnaké ťažkosti aj na pravej dolnej končatine, pridali sa iné zdravotné ťažkosti, ako vyšší krvný tlak a porucha metabolizmu, a zistilo sa, že pravý fibulárny nerv je morfologicky zmenený dlhodobým útlakom, a navrhovateľ sa sťažoval na dvojité videnie. V januári 1995 už bol zdravotný stav navrhovateľa po operácii v roku 1993 výrazne upravený. Posudková komisia dňa 13.01.1995 skonštatovala, že navrhovateľ má ukončenú SPŠS, môže vykonávať práce vo vyučenom odbore za uľahčených pracovných podmienok, práce sedavého charakteru, a prípadne v skrátenej pracovnej dobe 4-6 hodín. Subjektívne navrhovateľ uvádzal, že pretrváva tŕpnutie ľavého lýtka, ťažšie sa mu chodí, a obdobné obtiaže má aj na pravej dolnej končatine, ako pred operačným zákrokom na ľavej dolnej končatine, a preto súd dospel k záveru, že po preskúmaní jeho zdravotného stavu dňa 13.01.1995, ktorý viedol k odňatí plnej invalidity (od 24.03.1995), už odporca za ďalšie zdravotné ťažkosti navrhovateľa a pokles jeho zárobku nemôže zodpovedať, lebo tieto nesúvisia s operáciou v roku 1993. Aj znalec MUDr. Z. skonštatoval, že po ukončení liečby v januári 1994 sa navrhovateľ pre ťažkosti s ľavou nohou mal liečiť až v roku 2002, a pokiaľ by nebol hospitalizovaný v nemocnici, nebol by mu ani vystavený doklad o PN v čase od 18.07.2002 do 22.07.2002. V konečnom dôsledku sa reoperácia ľavej nohy navrhovateľa nekonala pre jeho komplikovanú anamnézu. Od ukončenia PN dňa 16.01.1994 bol podiel celkovej práceneschopnosti navrhovateľa v rokoch 1994 do roku 2003 z dôvodu priamych následkov operácie zo 06.04.1993 len 0,247 % z celkového počtu 7-mich práceneschopností, čiže z tohto dôvodu nemohol byť odporca už zodpovedný za ďalší pokles na zárobku navrhovateľa za obdobie od 13.01.1995 do budúcnosti. Od 24.03.1995 do 09.08.1995 bol navrhovateľ dobrovoľne nezamestnaný. Od 09.08.1995
do 31.10.2004 bol nezamestnaný, zároveň evidovaný na úrade práce, a menovanému boli počas celého tohto obdobia ponúkané voľné pracovné miesta. Nepracoval pre časté PN-ky, nesúvisiace s operáciou v roku 1993, ale pre úplne iné ochorenia a nedostatok voľných pracovných miest. Počas evidencie na úrade práce bol navrhovateľ práceneschopný od 28.04.1997 do 22.05.1998, od 25.05.1998 do 25.05.1999, od 02.05.2000 do 09.05.2000, od 02.05.2001 do 01.05.2002, od 18.07.2002 do 15.07.2003 a od 16.07.2003 do 16.07.2004, len 5 dní PN v roku 2002 malo súvis s poškodením zdravia pri operácii v roku 1993, avšak navrhovateľ nakoniec operovaný nebol. Bol nezamestnaný, takže mu strata na zárobku za uvedených 5 dní nemohla vzniknúť. Od 01.11.2004 je navrhovateľ zamestnaný, a od 23.06.2005 je invalidný pre arteriálnu hypertenziu, ktorá nemá žiaden súvis s operáciou v roku 1993. Pri stanovení výšky nároku náhrady straty na zárobku počas trvania práceneschopnosti vychádzal z priemerného zárobku poškodeného, ktorý pred poškodením dosahoval. Priemerný zárobok občana v pracovnom pomere, ktorým navrhovateľ bol v čase vzniku škody, určil podľa pracovnoprávnych predpisov (§ 275 ods.1 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. v znení nesk. predpisov). Pri výpočte priemerného mesačného zárobku vychádzal súd z príjmov navrhovateľa za posledný odpracovaný kalendárny štvrťrok, t.j. za mesiace január, február a marec 1993. Hrubý príjem navrhovateľa za tento čas predstavoval sumu 5.439,-Sk (3.360 +2.269+1.542 - náhrada za čerpanú dovolenku v 1/1993 v sume 1.732,- Sk). Hrubá mzda bola vydelená počtom skutočne odpracovaných hodín navrhovateľa, spolu 189,7 hodín za 23 odpracovaných dní. Takto súd zistil priemerný hrubý hodinový zárobok navrhovateľa, ktorý predstavuje 28,67,-Sk (5.439 : 189,7= 28,67 Sk). Následne priemerný hrubý hodinový zárobok bol vynásobený priemerným počtom pracovných hodín, pripadajúcich v roku na jeden mesiac, čo predstavuje 184 hodín pri pracovnom fonde 42,5 hodiny týždenne a 8,5 hodiny na deň, a z toho vychádza priemerný hrubý mesačný zárobok navrhovateľa pred vznikom škody v sume 5.276,-Sk (28,67 x 184 hodín). Navrhovateľ poberal za obdobie v období od 05.04.1993 do 16.01.1994 nemocenské dávky, a strata na zárobku predstavuje od vzniku škody - deň operácie dňa 06.04.1993 do 16.01.1994 (pri započítaní alikvotnej časti 19 pracovných dní PN za 4/93 a 10 pracovných dní PN za 1/94) sumu 19.951,- Sk. Podstatou náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti alebo invalidite je rozdiel medzi priemerným zárobkom pred poškodením a zárobkom po poškodení zdravia, s pripočítaním prípadného invalidného alebo čiastočného invalidného dôchodku. Pri stanovení výšky nároku sa vychádza z priemerného zárobku poškodeného, ktorý dosahoval pred vznikom škody. V danom prípade bol navrhovateľ v príčinnej súvislosti s poškodením zdravia od 17.01.1994 invalidný, a táto invalidita nasledovala okamžite po ukončení práceneschopnosti dňa 16.01.1994. Pri výpočte náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti súd vychádzal z priemerného zárobku navrhovateľa pred vznikom škody, a nie z priemerného zárobku pred úrazom. Škoda z tohto druhu nároku začala navrhovateľovi vznikať až dňa 17.01.1994, kedy mu bol priznaný invalidný dôchodok, a teda rozhodujúcim obdobím pre výpočet straty na zárobku po skončení PN je priemerný zárobok predchádzajúci skončeniu práceneschopnosti, teda 4. štvrťrok roku 1993. Tento priemerný zárobok sa podľa § 1 ods.1 písm. f/ zák. č. 320/1993 Z. z. o úprave náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, účinného od 01.01.1994, valorizoval o 5,5 % za každý kalendárny štvrťrok 3 roka 1993, teda o 16,5 % a priemerným hrubým zárobkom navrhovateľa, z ktorého treba vychádzať, je suma 5.276,- Sk navýšená o 16,5 % , teda o 871,- Sk, spolu 6.147,- Sk. Celková výška náhrady za stratu na zárobku je limitovaná predpismi pracovného práva, a výška tejto náhrady po uplynutí 12 mesiacov spolu so zárobkom poškodeného a prípadným invalidným alebo čiastočným invalidným dôchodkom nesmie presiahnuť sumu 5.700,- Sk. Ak zárobok poškodeného pred vznikom škody bol vyšší než 5.700,- Sk, táto suma sa zvyšuje o 75 % rozdielu medzi týmto zárobkom a sumou 5.700,-Sk. V prípade navrhovateľa za obdobie od priznania invalidného dôchodku dňa 17.01.1994 do uplynutia 12 mesiacov, do 17.01.1995, sa vychádzalo z priemernej hrubej mzdy v sume 6.147,- Sk. Po uplynutí jedného roka, od 18.01.1995, by súd už musel vychádzať z redukovanej mzdy, keďže priemerný hrubý zárobok navrhovateľa bol vyšší ako 5.700,-Sk (6.147-5.700 = 447:100 x 75 = 335,25,- Sk + 5.700= 6.035,-Sk) v sume 6.035,- Sk. Po skončení práceneschopnosti bol navrhovateľovi priznaný invalidný dôchodok v sume 2.642,- Sk, a tento mu bol zvýšený od 24.09.1994 na sumu 3.007,- Sk. Nárok na stratu na zárobku po skončení PN teda súd priznal za obdobie od vzniku nároku na invalidný dôchodok od 17.01.1994 do 13.01.1995 v sume 40.564,- Sk. Pri určovaní výšky náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v danej veci súd postupoval podľa právneho predpisu, platného a účinného v čase vzniku škody, ktorým bola vyhl. č. 32/1965 Zb. V ust. § 7 ods.1 cit. predpisu určuje výšku odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia 15,-Sk/1bod a v ods.2 ustanovuje maximálnu výšku odškodnenia 60.000,- Kčs, z toho za bolesť 18.000,- Kčs. § 7 ods. 3 cit. vyhlášky umožňuje súdu v celkom výnimočných prípadoch, hodných mimoriadneho zreteľa, odškodnenie za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť i nad stanovený limit. Zvýšenie náhrady nad stanovený limit je podľa ust. § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. prípustné iba v celkom
výnimočných prípadoch, kedy možnosti poškodeného sú veľmi výrazne obmedzené, či celkom stratené v porovnaní s vysokou a mimoriadnou úrovňou športových, či iných aktivít v dobe pred vznikom škody, alebo keď poškodený pre následky úrazu je takmer vyradený zo života, a jeho predpoklady na uplatnenie sa v spoločnosti sú takmer nulové, a nie je schopný sa sám o seba postarať. V danom prípade mal súd preukázané, že v čase vzniku škody dňa 06.04.1993 mal navrhovateľ 37 rokov, bol ženatý, mal 2 deti. Viedol bežný spôsob života. Chodil do zamestnania, vo voľnom čase na ryby. Zdržoval sa doma, aktívne nešportoval. Turistiku vykonával v minimálnej miere, raz ročne pri návšteve chaty v Tatrách. I keď poškodenie zdravia navrhovateľa pri operácii dňa 06.04.1993 nepochybne zanechalo určité trvalé následky a navrhovateľ je čiastočne obmedzený v chôdzi, zo zistenia skutkového stavu nebolo preukázané, v čom je prípad navrhovateľa výnimočný do takej miery, aby mu bolo priznané odškodnenie na 10-násobok bodového ohodnotenia. Dĺžka súdneho konania takýmto dôvodov nie je, lebo súd môže vychádzať pri nárokoch na náhradu škody len z predpisov účinných v čase vzniku škody. V konaní sa nepreukázalo, že sa manželstvo navrhovateľa rozpadlo pre poškodenie zdravia pri tejto operácii. Z rozvodového spisu je zrejmé, že príčinou rozpadu manželstva boli celkom iné závažné dôvody, ktoré s operáciou navrhovateľa v roku 1993 vôbec nesúviseli. To, že nebol schopný finančne zabezpečiť rodinu z dôvodu invalidity, bol jedným z dôvodov nespokojnosti jeho ex-manželky v manželstve, nie však jediný, ani zásadný. Znalec MUDr. B. Z. uviedol, že pacienti s úplným denervačným syndrómom sa vracajú do práce, a pohybový handicap nie je tak ťažký, aby ich mimo športový život obmedzoval. Postihnutý pokrivkáva a môže byť pracovne obmedzený, pokiaľ jeho práca vyžaduje pohyb. Prepadáva mu pri chôdzi špička nohy vľavo, a musí vysoko dvíhať nohu, aby nezakopával. V rodinnom, osobnom, kultúrnom a spoločenskom živote nie je podstatne obmedzený, obmedzený je pri tanci a športovaní, a takýmto aktivitám sa navrhovateľ pravidelne nevenoval ani pred operačným zákrokom. Môže riadiť motorové vozidlo, a zo žiadneho posudku nevyplýva, že by navrhovateľ nemohol chodiť na ryby. Treba poukázať aj na to, že znalec už pri bolestnom a náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia nároky zvýšil o 1-icu. Preto súd priznal navrhovateľovi bolestné v súlade zo závermi posudku MUDr. Z. č.4/2011 z 09.08.2011 po 195 bodov za bolestné a 450 bodov za sťaženie spoločenského uplatnenia, teda 645 bodov po 15,- Sk / bod v sume 9.675,- Sk. Vo zvyšku súd návrh zamietol, nakoľko pre priznanie zvýšeného nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia nad stanovené výmery odškodnenia podľa ust. § 7 ods.3 vyhlášky súd nemal preukázané vyhláškou stanovené predpoklady. Vzhľadom na vyššie uvedené súd priznal navrhovateľovi ako opodstatnenú náhradu škody za poškodenie na zdraví bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 9.675,-Sk za 645 bodov, náhradu za stratu na zárobku počas PN od 06.04.1993 do 16.01.1994 v sume 19.951,- Sk a náhradu za stratu na zárobku po skončení PN a priznaní invalidity za obdobie od 17.01.1994 do 13.01.1995 v sume 40.564,- Sk, spolu celkove 2.329,88 eur (70.190,- Sk) a vo zvyšku súd návrh zamietol, lebo sa nepreukázalo, že odporca zodpovedá aj za ďalšie navrhovateľom uplatnené nároky. Právne svoje rozhodnutie ďalej odôvodnil ust. § 420 ods. 1, 3, § 442 ods. 1, § 444, § 445, § 446, § 447 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 17 ods. 1, 2, 5 zák. č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a priemernom zárobku, účinného od 16.01.1992 do 01.04.2002.
Proti tomuto rozsudku, a to jeho výroku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti a jednak proti výroku o náhrade trov konania, podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Navrhol ho v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, resp. zmeniť tak, že bude návrhu navrhovateľa vyhovené aj v prevyšujúcej časti návrhu. Uplatnil si náhradu trov konania. Namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza aj z nesprávneho posúdenia veci. Závery súdu prvého stupňa o nesplnení podmienok na primerané zvýšenie odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia označil za nesprávne. Poukázal na to, že v konaní bolo znaleckým dokazovaním nepochybne preukázané, že zle vykonaný operačný zákrok zanechal na zdraví navrhovateľa trvalé následky, spočívajúce predovšetkým v obmedzení jeho pohyblivosti a s tým súvisiacom obmedzení jeho pracovného uplatnenia, ako aj vedenia plnohodnotného spoločenského života, vrátane kultúrnych a športových aktivít. Navrhovateľ v dôsledku porušenia právnej povinnosti odporcu riadne poskytnúť zdravotnú starostlivosť v pomerne mladom veku 37 rokov utrpel poškodenie zdravia s následkami, ktoré bude niesť až do konca života. Keď navrhovateľ nebol pred poškodením zdravia špičkovým umelcom ani športovcom, ale bol človekom, ktorý viedol normálny život a mal riadne pracovné uplatnenie, zúčastňoval sa spoločenských podujatí, venoval sa turistike a ďalším športom a bol aktívnym členom rybárskeho zväzu. Všetky tieto možnosti navrhovateľ v dôsledku poškodenia zdravia stratil, a to okrem pracovného uplatnenia, úplne. Pracovné uplatnenie navrhovateľa sa výrazne zúžilo a akékoľvek spoločenské a športové
vyžitie sa stalo pre navrhovateľa úplne nedostupné. Uvedené malo za následok aj pokles zárobkových možností navrhovateľa, a stým súvisiaceho majetkového zabezpečenia navrhovateľa. V neposlednom rade vedomie trvalého poškodenia zdravia navrhovateľa bez perspektívny jeho náprav spôsobuje navrhovateľovi aj psychickú traumu. Poukázal na dĺžku súdneho konania, ktoré trvá viac 12 rokov. Mal za to, že podľa platných právnych predpisov, platných v čase vzniku škody, je náhrada za 1 bod bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia len 15,- Sk = 0,50 eur, avšak rovnako je pravdou, ak by navrhovateľ odškodnenie za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia dostal v dobe blízkej vzniku škody, tak toto odškodnenie by predstavovalo primeranú majetkovú hodnotu, vyjadrujúcu spravodlivé odškodnenie navrhovateľa vzhľadom na vtedajšiu cenovú úroveň na trhu. V dôsledku celkom neopodstatnených prieťahov zo strany súdu prvého stupňa sa pri rozhodovaní o uplatnenom nároku navrhovateľa vytvoril celkom neprijateľný stav, ktorý je v úplnom rozpore s účelom zákona, vyjadrenom v ustanoveniach o náhrade škody. Ak teda má byť súdne rozhodnutie nielen vyjadrením zákonného usporiadania sporných vzťahov medzi účastníkmi, ale aj vyjadrenie spravodlivého a primeraného usporiadania týchto vzťahov v súlade s dobrými mravmi, tak potom rozhodnutie súdu prvého stupňa, nezohľadňujúce vyššie uvedené skutočnosti pri posúdení existencie podmienok na primerané zvýšenie odškodnenia za bolesť a sťaženie uplatnenia, podľa jeho názoru takýto rozhodnutím určite nie je. Mal za to, že práve súd prvého stupňa, ktorého doterajší postup pri prejednaní v tejto veci je v zjavnom rozpore aj s ústavným právom na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle § 48 ods. 2 Ústavy SR, mohol v rámci aplikácie ust. § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. v znení neskorších predpisov, účinnom v čase vzniku škody, vziať za dôvody hodného osobitného zreteľa len uvedené trvalé následky na jeho zdraví, a tým spojené rozsiahle obmedzenia v jeho ďalšom živote už od pomerne mladého veku, ale právne aj skutočnosť, že ak by navrhovateľovi bolo odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia v čase primeranom po vzniku škody, mohol priznané odškodnenie účelne využiť, pričom dnes za priznané odškodnenie môže v ekonomickom vyjadrení získať len zanedbateľnú časť toho, čo mohol za toto získať, ak by súd prvého stupňa postupoval bez zbytočných prieťahov. Rozhodnutie súdu prvého stupňa z tohto ohľadu považoval za krajne nespravodlivé, konštatovanie súdu prvého stupňa, že môže pri nárokoch na náhradu škody vychádzať len z predpisov, účinných v čase vzniku škody, v tomto kontexte za nesprávne. Preto súd prvého stupňa mal podľa jeho názoru vyhodnotiť jeho prípad ako prípad hodný osobitného zreteľa na zvýšenie odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, či už na 10-násobok ním požadovaný alebo v inom rozsahu podľa úvahy súdu. Za nesprávne považoval aj rozhodnutie súdu prvého stupňa vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti alebo pri invalidite, keď súd prvého stupňa dospel k záveru, že po preskúmaní jeho zdravotného stavu dňa 13.01.1995 posudkovou komisiou, ktoré viedlo k odňatiu plnej invalidity (od 24.03.1995), už odporca za ďalšie zdravotné ťažkosti navrhovateľa a pokles jeho zárobku nemôže zodpovedať, lebo tieto nesúvisia s operáciou z roku 1993. Vytýkal súdu prvého stupňa, že nerešpektoval názor odvolacieho súdu v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí a pristúpil znovu k tomu, že začal stotožňovať kritériá pre posúdenie zdravotného stavu navrhovateľa z hľadiska rozhodovania o jeho invalidite či čiastočnej invalidite s kritériami rozhodujúcimi pre posúdenie nároku na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená zle vykonaným operačným zákrokom zo strany odporcu. Navyše tak súd prvého stupňa urobil napriek tomu, že z iného listinného dôkazu, a to zo správy sociálnej poisťovne zo dňa 13.7.2011 jednoznačne vyplynulo, že bol invalidný až do 23.06.2005 podľa diagnózy Dg:D21 - stav po operácii nezhubného nádoru fibulárneho nervu ľavej dolnej končatiny, a až od 23.06.2005 je posudzovaný podľa diagnózy Dg:I10-arteriálna hypertenzia. Mal za to, že súd prvého stupňa mu mal priznať stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti aspoň do 23.06.2005, teda do dňa, do kedy bola zo strany sociálnej poisťovne jeho invalidita posudzovaná z dôvodu jeho stavu po zle vykonanom operačnom zákroku na ľavej dolnej končatine. Nestotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa, že len pre zmenu stanoviska posudkovej komisie k jeho zdravotnému stavu z hľadiska jeho invalidity zo dňa 13.01.1995 odporca už za škodu vo forme straty na zárobku po skončení práceneschopnosti alebo pri invalidite nezodpovedá, keď trvalé následky na jeho zdraví, spôsobené uvedenou operáciou zo strany odporcu neprestali ani po dni 13.01.1995. Za nesprávne označil aj stanovisko vedľajšieho účastníka na strane odporcu, ktorý tvrdil, že diagnóza, pre ktorú bola posudzovaná invalidita navrhovateľa do 23.06.1995, je daná už existenciou samotného nezhubného nádoru, a nie následkom zle vykonaného operačného zákroku pri odstraňovaní tohto nádoru, nakoľko ak by operačný zákrok bol vykonaný riadne, nenastal by u neho žiaden následný chorobný stav a žiadne poškodenie zdravia a nebol by ani dlhodobo PN, a ani invalidný a neskôr čiastočne invalidný. Príčinou jeho invalidity pre jeho diagnózu bol práve stav po zle vykonanej operácii, a nie samotná existencia nezhubného nádoru. Poukázal na to, že jeho možnosť získať pracovné zaradenie zodpovedajúce jeho kvalifikácii a praxi je po poškodení zdravia značne obmedzená, a s tým súvisí aj jeho strata na zárobku aj po skončení invalidity. V nadväznosti na
nesprávne rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej označil za nesprávne aj jeho rozhodnutie o výroku o náhrade trov konania. Mal za to, že by mu patrila náhrada trov konania z prisúdenej sumy, a to v zmysle § 142 ods. 3, keď je zrejmé, že rozhodnutie o výške priznaného plnenia záviselo predovšetkým od znaleckého dokazovania a úvahy súdu.
Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že dĺžka súdneho konania v žiadnom prípade nemôže byť považovaná za dôvod hodný osobitného zreteľa, odôvodňujúci zvýšenie nároku na odškodnenie bolestného a sťaženie spoločenského uplatnenia. Ak mal navrhovateľ za to, že zo strany súdu boli spôsobené prieťahy v konaní, mohol sa ústavnou žiadosťou podľa čl. 27 Ústavy SR domáhať vyslovenia porušenia jeho základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Uloženie povinnosti nahradiť navrhovateľovi zvýšené odškodnenie pre údajnú neprimeranosť dĺžky súdneho konania (ním nezavinenú) by bola podľa jeho názoru v príkrom rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti poukázal na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho súdu ČR. Ďalej poukázal aj na závery znalca MUDr. B. Z., z ktorých nepochybne vyplýva, že navrhovateľ nie je podstatne obmedzený v rodinnom, kultúrnom a spoločenskom živote, obmedzený je iba pri tanci, pričom však navrhovateľ sám uviedol, že nikdy nebol veľkým tanečníkom, a pri športovaní, pričom však jediným športom, ktorý navrhovateľ vykonával a ktorý zahŕňal pohyb, bola príležitostná turistika. Obdobne poukázal aj na závery posudkových komisií sociálnej poisťovne, ako aj výpoveď predsedu komisie MUDr. Y. G. na pojednávaní dňa 28.05.2002, z ktorých jednoznačne vyplýva, že v zdravotnom stave navrhovateľa došlo k postupnému zlepšeniu až do normálnej vodivosti nervu v ľavej dolnej končatine (táto bola konštatovaná dňa 12.05.2001 pri kontrolnom vyšetrení navrhovateľa na neurologickej klinike), čo malo za následok obnovenie jeho pracovného potenciálu a zaradenia sa do doporučenej pracovnej činnosti. V namietanej nesprávnosti určenia výšky nároku na stratu na zárobku po skončení PN iba za obdobie od 17.01.1994 do 13.01.1995 uviedol, že odporca môže zodpovedať iba za škodu, ktorá priamo súvisí s vykonanou operáciou, ostatné zdravotné problémy navrhovateľa, ktoré viedli k priznaniu čiastočného invalidného dôchodku, a pre ktoré sa navrhovateľ nezamestnal (hoci mohol), označil za právne irelevantné. Opätovne poukázal na závery posudkovej komisie, z ktorých jednoznačne vyplýva, že už v roku 2001 bolo konštatované, že došlo k obnoveniu pracovného potenciálu navrhovateľa z dôvodu plnej vodivosti nervu v ľavej dolnej končatine, pričom zlepšovanie stavu navrhovateľa prebiehalo postupne, čomu zodpovedá aj prehodnocovanie rozsahu invalidity navrhovateľa a rozhodnutie sociálnej poisťovne o odobraní plnej invalidity a priznanie iba čiastočnej invalidity už v roku 1995. Znamená to, že navrhovateľ sa mohol zamestnať už v priebehu roku 1995, čo potvrdzuje jednak skutočnosť, že zo strany úradu práce boli navrhovateľovi ponúkané voľné pracovné miesta a jednak aj vyjadrenie bývalej manželky a syna navrhovateľa (uvedené v priebehu konania o rozvode) o tom, že navrhovateľ nemal snahu sa zamestnať, hoci mu to zdravie dovoľovalo, a že odmietal aj práce, resp. zamestnanie, ktoré mu našla jeho bývalá manželka. Mal za to, že nemôže niesť zodpovednosť za to, že navrhovateľ dobrovoľne a úmyselne odmietal pracovať, hoci bol práceschopný, resp. preto, že nepracoval z dôvodu častých PN, ktoré vôbec nesúviseli s poškodením zdravia navrhovateľa. Jeho povinnosť uhrádzať navrhovateľovi rozdiel medzi jeho príjmom pred vznikom škody a príjmom po ukončení práceneschopnosti môže vzniknúť iba vtedy, ak sa navrhovateľ reálne, pre zdravotné problémy súvisiace s vykonanou operáciou nemohol zamestnať, v dôsledku čoho dosahoval nižší zárobok. Z opatrnosti vzniesol námietku premlčania jednotlivých nárokov navrhovateľa za obdobie počas trvania práceneschopnosti, ako aj po skončení práceneschopnosti až do 15.06.1997 (vzhľadom na podanie žaloby k 15.06.1999 v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Mal za to, že nároky na náhradu za stratu na zárobku počas práceneschopnosti a po skončení práceneschopnosti za obdobie od 17.01.1994 do 15.06.1997 sú premlčané. K námietke nesprávnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa o nepriznaní náhrady trov konania uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi súdu a jeho postupom podľa § 142 ods. 2 O.s.p. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.
Vedľajší účastník v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že navrhovateľ nijakým spôsobom v konaní nepreukázal, že by boli u neho splnené podmienky pre postup súdu podľa § 7 ods. 3 vyhlášky. Zranenia navrhovateľa ako také nemajú podľa jeho názoru žiaden vplyv na prípadné zvýšenie základného bodového ohodnotenia, pretože všetky sú v zmysle platnej právnej úpravy obodované a ohodnotené v znaleckom posudku MUDr. Z.. Samotné priznanie bodov za sťaženie spoločenského uplatnenia zahŕňa fakt, že následkom poškodenia zdravia (v danom prípade nesprávne vykonanou operáciou)
má navrhovateľ určité trvalé následky, a je vo svojich možnostiach určitým spôsobom obmedzený. Z vykonaného dokazovania vyplýva, a to konkrétne z posudku MUDr. Z., že navrhovateľ nie je podstatne obmedzený v rodinnom, spoločenskom, osobnom alebo kultúrnom živote. Skutočnosť, že v súčasnosti je hodnota jedného bodu vyššia, ako tomu bolo v čase operácie, podľa jeho názoru nezakladá nárok na mimoriadne zvýšenie, žiadny právny predpis neustanovuje, že by sa malo prihliadať na skutočnosť, v akom časovom odstupe od poškodenia zdravia sa odškodnenie poskytuje, a aj prax je v tomto smere jednotná, keď zásadne postupuje sa podľa predpisu účinného v čase poškodenia zdravia bez ohľadu na úpravu účinnú v čase odškodňovania. Preto ani zmena cien na trhu a ekonomický ekvivalent toho, čo si navrhovateľ mohol zaobstarať za peňažnú náhradu v minulosti a teraz, nemôže byť pre posúdenie tohto nároku relevantná. Pokiaľ sa týka straty na zárobku, mal za to, že podstatná je tá skutočnosť, z akého dôvodu (kvôli akej diagnóze) bol navrhovateľovi priznaný invalidný, resp. čiastočný invalidný dôchodok. Poukázal na správu sociálnej poisťovne, z ktorej jednoznačne vyplýva, že dôvodom priznania invalidity bol od začiatku stav po operácii nezhubného nádoru fiburálneho nervu ľavej dolnej končatiny (Dg:D21), čo je však chorobný stav, a teda invalidita (neskôr čiastočná invalidita) bola priznaná z dôvodu chorobného stavu, a nie v dôsledku prerezania nervov. Preto odporca môže zodpovedať len za škodu v rozsahu následkom nesprávne vykonanej operácie, čiže len v rozsahu následkov a poškodenia zdravia, ktoré by u navrhovateľa nenastali, ak by k prerezaniu nervov nedošlo. Keby dôvodom invalidity bolo poškodenie nervu, rozhodujúcou diagnózou pre priznanie invalidity by bola Dg:S84. Poukázal na to, že trvalé následky nie sú odškodňované v rámci náhrady za stratu na zárobku, ale v rámci sťaženia spoločenského uplatnenia. Pokiaľ ide o „zúženú schopnosť navrhovateľa uplatniť sa v pracovnom procese“, táto schopnosť nijako nesúvisí s konaním odporcu, keď podľa správy z úradu práce boli navrhovateľovi boli počas celej doby nezamestnanosti ponúkané viaceré pracovné miesta, pričom sa nezamestnal kvôli viacerým práceneschopnostiam, avšak ktoré z vykonaného dokazovania jednoznačne nemali súvis s operáciou zo dňa 06.04.1993. Mal teda za absolútne preukázané, že odporca nezodpovedá za pokles na zárobku navrhovateľa preto, keď tu boli iné skutočnosti a dôvody, ktoré navrhovateľovi bránili zamestnať sa, že sociálna poisťovňa pri posudzovaní invalidity, resp. čiastočnej invalidity osoby skúma aj iné skutočnosti, nič nemení na tom, že ak je navrhovateľovi invalidný, resp. čiastočný invalidný dôchodok priznaný z iných dôvodov, ako je porušenie povinnosti zo strany odporcu, nemôže za toto odporca niesť zodpovednosť. Uviedol, že krajský súd vo svojom uznesení zo dňa 03.04.2008 uviedol, že okresný súd musí znovu preskúmať rozsah zodpovednosti odporcu, čo okresný súd v ďalšom konaní riadne urobil a na základe takéhoto posúdenia správne rozhodol. Za zavádzajúce označil tvrdenie navrhovateľa, že jeho invalidita bola posudzovaná z dôvodu stavu navrhovateľa po zle vykonanom operačnom zákroku na ľavej dolnej končatine, keď invalidita bola posudzovaná ako stav po operácii. Pokiaľ sa týka námietky ohľadne priznania náhrady trov konania navrhovateľom, uviedol, že z celkovej uplatnenej výšky škody, ktorá po pripustení zmeny návrhu na pojednávaní dňa 29.06.2011 predstavovala sumu 41.050,93 eur + nevyčíslenú náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti od 01.01.2004 do budúcnosti, je výška vymáhanej náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 5.750,85 eur neporovnateľne nižšia, ako suma vymáhanej náhrady škody za stratu na zárobku. Vzhľadom na to bol toho názoru, že náhradu trov tohto konania je potrebné posudzovať výlučne podľa § 142 ods. 2 O.s.p., a teda súd v zmysle tohto ustanovenia správne rozhodol, keď nepriznal žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania.
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na odvolacom pojednávaní (§ 212 ods. 1, § 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti je len čiastočne dôvodné.
Predmetom preskúmania odvolacím súdom je výrok rozsudku súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti, týkajúcej sa zvýšenia odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia a náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti navrhovateľa za obdobie od 14.01.1995 do budúcna, keď v predchádzajúcom konaní bola ustálená zodpovednosť odporcu podľa § 420 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že práve chybný spôsob vykonania operácie navrhovateľa odporcom bol dôsledkom poškodenia ľavej dolnej končatiny odporcu s trvalými následkami.
Pokiaľ sa týka posúdenia nároku navrhovateľa na mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, skutkové zistenia, z ktorých vychádzal súd prvého stupňa pri rozhodovaní, sú v prejednávanej veci postačujúce aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu. Skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie predpokladov pre zvýšenie odškodnenia podľa § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. majú oporu
v dokazovaní, ktoré bolo vykonané výsluchom účastníkov, listinnými dôkazmi a lekárskym znaleckým posudkom znalca MUDr. B. Z..
Podľa § 444 Občianskeho zákonníka pri škode na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.
Výšku nárokov vyplývajúci z cit. ustanovenia zákona upravuje v súčasnosti zákon č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady SR č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov. Podľa § 11 ods. 1 cit. zákona na bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku úrazu a iného poškodenia na zdraví, ktoré bolo spôsobené pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, a ak ide o chorobu z povolania z takej choroby, ktorá bola zistená pred týmto dňom, sa vzťahujú doterajšie predpisy. Keďže v danom prípade ku škodnej udalosti došlo dňa 06.04.1993, teda pred dňom 01.08.2004, kedy zákon č 437/2004 Z.z. nadobudol účinnosť, správne súd prvého stupňa výšku odškodnenia určil podľa vyhl. č. 32/1995 Z.z. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia.
Podľa § 2 ods. 1 vyhl. č. 32/1965 Zb. v znení účinnom v čase vzniku škody odškodnenie za bolesť sa poskytuje za bolesti spôsobené poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov, a to podľa zásady sadzby stanovených v prílohe tejto vyhlášky. Odškodnenie za bolesť musí byť primerané povahe poškodenia na zdraví a priebehu liečenia. Podľa § 3 cit. zák. ustanovenia odškodnením za bolesť sa neodškodňujú straty na zárobku.
V prejednávanej veci bolo potrebné zohľadniť na jednej strane to, že zo znaleckého posudku MUDr. B. Z., z ktorého súd prvého stupňa vychádzal, vyplýva odporučenie znalca poskytnúť navrhovateľovi zvýšenie odškodnenia na ním vytrpenú bolesť o 1-icu, a na druhej strane to, že citovaný predpis umožňuje súdu, aby v prípadoch hodných osobitného zreteľa primerane zvýšil odškodnenia za bolesť (§ 7 ods. 3 cit. vyhlášky). Ustanovenie § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. prenecháva súdu, aby v každom jednotlivom prípade podľa svojho uváženia posúdil, aké zvýšenie náhrady za bolesť je v konkrétne posudzovanej veci primerané. Po preskúmaní všetkých okolností prípadu dospel odvolací súd k záveru, že základná výška odškodnenia vo výške ustálenej na základe vykonaného znaleckého dokazovania poskytuje navrhovateľovi primeranú satisfakciu s ohľadom na charakter a intenzitu bolesti vytrpených v priebehu svojho liečenia. Zo znaleckého posudku MUDr. Z. vyplýva, že v súvislosti s poškodením fiburálneho nervu na ľavej nohe v oblasti zákolennej jamy zo dňa 06.04.1993 bol navrhovateľ hospitalizovaný jedenkrát, a to od 18.07.2002 do 22.07.2002 (5 dní) na neurologickej klinike Dérerovej nemocnice v Bratislave za účelom revíznej operácie poškodeného nervu. Vzhľadom na komplikovanú anamnézu a klinický stav nebola operácia prevedená, a bol prepustený do ambulantnej starostlivosti. Odporučené mu bolo MR vyšetrenie kolena v ľavom mieste predpokladanej poruchy v zákolennej jame. MR vyšetrenie dňa 12.11.2002 nezistilo žiadne chorobné zmeny v danej oblasti. Napokon navrhovateľ v konaní vôbec neuviedol, v čom dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajú; týmto nemôže byť len tá skutočnosť, že základné bodové ohodnotenie v sume 15,- Sk za 1 bod (v čase vzniku škody) vyjadrujúce vôľu zákonodarcu je podľa názoru navrhovateľa nízke, a preto rozhodnutie súdu prvého stupňa nemá zákonný podklad. Dôvodom odškodnenia vytrpených bolestí, útrap a strádania v dôsledku poškodenia zdravia nemôže byť ani nízky vek navrhovateľa, na ktorú okolnosť možno skôr prihliadať v otázke sťaženia spoločenského uplatnenia. Vytrpené bolesti v danej veci boli súčasťou základného bodového ohodnotenia, a teda aj podľa názoru odvolacieho súdu nemožno na ne prihliadať ešte aj ako na dôvod osobitného zreteľa, pre ktoré sa takto určené bodové ohodnotenie zvýši.
Pokiaľ ide o mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, aj v tejto časti odvolací súd považuje napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa za vecne správny. Správne súd prvého stupňa konštatoval, že i keď poškodenie zdravia navrhovateľa pri operácii 06.04.1993 nepochybne zanechalo určité trvalé následky a navrhovateľ je čiastočne obmedzený v chôdzi, zo zistenia skutkového stavu nebolo preukázané, v čom je prípad navrhovateľa výnimočný do takej miery, aby mu bolo priznané odškodnenie na 10-násobok bodového ohodnotenia. Aj podľa názoru odvolacieho súdu dĺžka súdneho
konania takýmto dôvodom nie je, lebo súd môže vychádzať pri nároku na náhradu škody len z predpisov účinných v čase vzniku škody. Z týchto dôvodov náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia bolo potrebné určiť taktiež s prihliadnutím na znalecký posudok znalca MUDr. B. Z., z ktorého vyplýva, že pacienti z úplným denervačným syndrómom sa vracajú do práce, a pohybový hendikep nie je taký ťažký, aby ich, mimo športový život, obmedzoval. Postihnutý pokrivkáva a môže byť pracovne obmedzený, pokiaľ jeho práca vyžaduje pohyb. Prepadáva sa mu pri chôdzi špička nohy vľavo, a musí vysoko dvíhať nohu, aby nezakopával. V rodinnom, osobnom, kultúrnom a spoločenskom živote nie je v podstate obmedzený, obmedzený je pri tanci a pri športovaní, a takýmto aktivitám sa navrhovateľ pravidelne nevenoval ani pred operačným zákrokom. Taktiež treba prihliadnuť na tú skutočnosť, že znalec pri náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšil bodové ohodnotenie o polovicu. Správne preto súd prvého stupňa navrhovateľovi priznal bolestné v súlade so závermi znaleckého posudku MUDr. Z. po 195 bodov za bolestné a 450 bodov za sťaženie spoločenského uplatnenia, teda 645 bodov po 15,- Sk / bod, celkom v sume 9.675,- Sk a vo zvyšnej časti návrh zamietol, nakoľko pre priznanie zvýšeného nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia nad stanovené výmery odškodnenia podľa § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. nemal preukázané vyhláškou stanovené predpoklady.
Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bol zamietnutý návrh navrhovateľa na priznanie mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za bolesť, sťaženie spoločenského uplatnenia a náhrady straty na zárobku za obdobie od 24.03.1995 do budúcna podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
Pokiaľ sa týka výroku napadnutého rozsudku, ktorým súd prvého stupňa zamietol nárok navrhovateľa na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti od 14.01.1995 do 23.03.1995, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220
O.s.p. zmenil z nasledovných dôvodov:
Podľa ust. § 445 Občianskeho zákonníka strata na zárobku, ku ktorej došlo pri škode na zdraví uhradzuje sa peňažným dôchodkom; pritom sa vychádza z priemerného zárobku poškodeného, ktorý pred poškodením dosahoval.
Podľa § 447 ods. 1 Občianskeho zákonníka náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite je rozdiel medzi priemerným zárobkom pred poškodením a zárobkom dosahovaným po poškodení s pripočítaním prípadného dôchodku alebo čiastočného invalidného dôchodku.
Škodou sa všeobecne rozumie ujma, ktorá nastala (prejavuje sa) v majetkovej sfére poškodeného (t.j. majetková ujma) a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Škoda spočívajúca v strate na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite predstavuje majetkovú ujmu, vyplývajúcu z rozdielu medzi zárobkom poškodeného pred vznikom škody a zárobkom po poškodení, ku ktorému je treba pripočítať prípadný invalidný alebo čiastočný invalidný dôchodok poskytovaný z toho istého dôvodu; týmto spôsobom je vyjadrené zníženie (obmedzenie) alebo strata pracovnej spôsobilosti poškodeného a jeho neschopnosť dosahovať pre následky úrazu rovnakého zárobku ako pred poškodením. Samotné zhoršenie zdravotného stavu poškodeného (zníženie jeho pracovnej spôsobilosti) teda ešte neznamená vznik škody, lebo samo o sebe nie je majetkovou ujmou; ale až vtedy, ak sa dôsledky zhoršenia zdravotného stavu prejavia v majetkovej sfére poškodeného (znížením zárobku po poškodení oproti predchádzajúcemu stavu), dochádza ku vzniku škody. Zákon teda vychádza z toho, že po skončení pracovnej neschopnosti vzniká poškodenému ujma vtedy, ak je v dôsledku poškodenia zdravia natoľko znížená jeho pracovná spôsobilosť, že nemôže vykonávať buď žiadnu prácu, alebo len takú prácu, ktorá je menej finančné ohodnotená, takže sa oproti stavu pred poškodením zníži jeho zárobok.
V konaní bola preukázaná tá skutočnosť, že navrhovateľ po skončení práceneschopnosti v príčinnej súvislosti s poškodením zdravia bol od 17.01.1994 poberateľom invalidného dôchodku, a táto invalidita nasledovala okamžite po ukončení práceneschopnosti dňa 16.01.1994. Preto možno dôvodne
predpokladať, že keby nedošlo k poškodeniu zdravia, navrhovateľ by u svojho zamestnávateľa i naďalej vykonával dojednanú prácu v súlade s uzavretou pracovnou zmluvou a zamestnávateľ by ho naďalej zamestnával. Preto neschopnosť zárobkovej činnosti v dôsledku zdravotného stavu (vzniku škody) navrhovateľa, súvisiaceho s predmetnou operáciou, v zásade zakladá navrhovateľovi právo na náhradu za stratu na zárobku. Odvolací súd na rozdiel od názoru súdu prvého stupňa má za to, že navrhovateľovi patrí strata na zárobku po skončení práceneschopnosti aj za obdobie od 14.01.1995 do 23.03.1995, keď od 24.03.1995 bol navrhovateľovi priznaný čiastočný invalidný dôchodok. Od tejto doby bola navrhovateľovi čiastočne obnovená miera pracovnej schopnosti. Pri výpočte náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti za uvedené obdobie odvolací súd vychádzal z priemerného zárobku navrhovateľa pred vznikom škody, výšku ktorého účastníci nenamietali. Škoda z tohto druhu nároku začala navrhovateľovi vznikať 17.01.1994, kedy mu bol priznaný invalidný dôchodok, a teda rozhodujúcim obdobím pre výpočet straty na zárobku po skončení práceneschopnosti je priemerný zárobok predchádzajúci skončeniu práceneschopnosti (4. štvrťrok roku 1993). Tento priemerný zárobok sa podľa § 1 ods. 1 písm. f/ zák. č. 320/1993 Z.z. o úprave náhrady za stratu na zárobku po skočení práceneschopnosti valorizoval o 5,5 % za každý kalendárny štvrťrok trištvrte roka 1993, teda o 16,5 % a priemerným hrubým zárobkom navrhovateľa, z ktorého treba vychádzať, je suma 5.276,- Sk, navýšená o 16,5 %, teda o 871,- Sk, spolu 6.147,- Sk. Celková výška náhrady straty na zárobku je limitovaná predpismi pracovného práva (§195 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. v znení neskorších predpisov) a výška tejto náhrady po uplynutí 12 mesiacov spolu so zárobkom poškodeného a prípadným invalidným alebo čiastočným invalidným dôchodkom nesmie presiahnuť sumu 5.700,- Sk. V prípade navrhovateľa za obdobie od priznania invalidného dôchodku dňa 17.01.1994 do uplynutia 12- ich mesiacov, do 17.01.1995, vychádzal odvolací súd z priemernej hrubej mzdy zistenej súdom prvého stupňa v sume 6.147,- Sk. Po uplynutí jedného roka, t. j. od 18.01.1995 odvolací súd už vychádzal z redukovanej mzdy, keďže priemerný hrubý zárobok navrhovateľa bol vyšší ako 5.700,- Sk (6.147 - 5.700 = 447 : 100 x 75 = 335,25 + 5.700 = 6.035,- Sk) v sume 6.035,- Sk. V posudzovanom období navrhovateľ poberal invalidný dôchodok vo výške 3.007,- Sk. Na základe uvedeného navrhovateľovi za obdobie od 14.01.1995 do 17.01.1995, t. j. za štyri dni vychádzajúc z priemerného zárobku navrhovateľa pred vznikom škody, t. j. 6.147,- Sk, patrí navrhovateľovi za tieto 4 dni suma 793,16 Sk - 388,- Sk invalidný dôchodok = 405,16 Sk. V období od 18.01.1995 do 31.01.1995, t. j. za 14 dní vychádzajúc z priemerného hrubého zárobku navrhovateľa vo výške 6.035,-Sk strata na zárobku po skončení práceneschopnosti činí za týchto 14 dní 1.367,38 Sk (6.035 : 31 = 194,67 x 14 = 2.725,38 Sk - invalidný dôchodok 1.358,- Sk). Za mesiac február 1995 navrhovateľovi patrí strata na zárobku po skončení práceneschopnosti vo výške 3.028,-Sk (6.035 - 3.007) a za obdobie od 01.03.1995 do 23.03.1995 patrí navrhovateľovi náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti vo výške 2.246,41 Sk (6.035 : 31 = 194,70 x 23 = 4.477,41 Sk - invalidný dôchodok 2.231,- Sk). Spolu náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti za obdobie od 14.01.1995 do 23.03.1995 predstavuje sumu 7.046,95 Sk, t. j. 233,90 eur. Vo zvyšujúcej časti uplatneného nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti návrh navrhovateľa nebol aj podľa názoru odvolacieho súdu dôvodný. Zo znaleckého posudku MUDr. Z. vyplýva, že navrhovateľ po ukončení liečby v januári 1994 sa mal pre ťažkosti s ľavou nohou liečiť až v roku 2002. Od ukončenia práceneschopnosti dňa 16.01.1994 bol podiel celkovej práceneschopnosti navrhovateľa v rokoch 1994 až do roku 2003 z dôvodu priamych následkov operácie zo dňa 06.04.1993 len 0,247 % celkového počtu 7-ich práceneschopností, preto správne súd prvého stupňa konštatoval, že z tohto dôvodu už nemohol byť odporca zodpovedný za ďalší pokles zárobku navrhovateľa do budúcnosti. V konaní bolo preukázané, že od 24.03.1995 do 09.08.1995 bol navrhovateľ dobrovoľne nezamestnaný. Od 09.08.1995 do 31.10.2004 bol nezamestnaný, evidovaný na úrade práce s tým, že z potvrdenia uvedeného úradu zo dňa 05.11.2009 vyplýva, že menovanému boli priebežne ponúkané voľné pracovné miesta. Na odvolacom pojednávaní dňa 14.02.2013 sa navrhovateľ vyjadril tak, že počas celej doby evidencie mu úrad práce neponúkol žiadne miesto. Na úrad práce predložil všetky listiny, týkajúce sa jeho zdravotného stavu, ktoré súviseli s operáciou jeho ľavej nohy, s operáciou pravej nohy, ako aj v súvislosti s ochorením srdca. Navrhovateľ však pred súdom prvého stupňa ani v odvolacom konaní nepredložil žiaden dôkaz, ani nenavrhol vykonanie žiadneho dôkazu, ktorým by preukázal, že škoda, ktorej náhradu uplatňuje proti odporcovi, a to stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti od 24.03.1995, je v príčinnej súvislosti so vznikom škody, za ktorú zodpovedá odporca. Nepreukázal teda, či v čase od priznania čiastočného invalidného dôchodku by sa mohol zamestnať v zamestnaní, ktoré by zodpovedalo poškodeniu zdravia, spôsobeného predmetnou operáciou.
Pokiaľ sa týka vznesenej námietky premlčania odporcom v odvolacom konaní, túto nepovažuje odvolací súd za dôvodnú.
Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.
Podľa odseku 2 cit. ustanovenia najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla, to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
Z cit. ustanovenia vyplýva, že pokiaľ ide o právo na náhradu škody spôsobenej na zdraví, platí len subjektívna premlčacia doba.
Premlčacia doba teda začína plynúť dňom, keď sa poškodený o škode skutočne (nie iba predpokladane) dozvedel, t. j. kedy nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch, aby poškodený mohol svoj nárok uplatniť na súde. Vedomosť o škode nemožno zamieňať s dozvedením sa o škodnej udalosti alebo protiprávnom úkone, ktorými bola škoda spôsobená.
V danej veci je nesporné, že navrhovateľ sa dozvedel, že za poškodenie jeho zdravia pri predmetnom operačnom zákroku nesie zodpovednosť odporca až z listu Riaditeľstva fakultnej nemocnice v Bratislave zo dňa 04.06.1998. Až od doručenia tohto listu mohla teda začať plynúť premlčacia doba na uplatnenie jeho práva na náhradu škody na súde v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Navrhovateľ podal návrh na začatie konania na súd dňa 15.06.1999, teda pred uplynutím subjektívnej premlčacej doby.
O náhrade trov konania odvolací súd s poukazom na § 151 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. rozhodne do 30 dní po právoplatnosti vo veci samej, vzhľadom k tomu, že v konaní bolo uplatňovaných viac samostatných nárokov.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .