Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sp/7/2013

Potvrdené rozhodnutím 10SZa/4/2013
„Identifikačné číslo spisu: 7013200191 Dátum vydania rozhodnutia: 09.04.2013 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Hatalová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:7013200191.1 ROZSUDOK Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD a z členov JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Petra Paludu, v právnej veci navrhovateľa: G. K. G., narodený XX. G. XXXX, štátna príslušnosť Somálsko, posledne trvale bytom G., toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, zastúpený Centrom právnej pomoci, kancelária Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru 067 73 Ubľa, o preskúmanie rozhodnutia Č. PPZ-HCP- SO14-71-002/2013 zo dňa 3. februára 2013 o zaistení navrhovateľa, o odvolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 6Sp/7/2013-27 zo dňa 21. februára 2013, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6Sp/7/2013-27 zo dňa 21. februára 2013 p o t v r d z u j e . Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a ."

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: G. K. G., Q. XX.XX.XXXX, Š. R. Y., R. W. R. T. M. G., Y., W. Č. I. T. Ú. R.F. M. R. O., U. XX, XXX XX Y., zastúpený Centrom právnej pomoci, kancelária X.Š., J. XX, XXX XX X., proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej polície Y., K. F. X. XXX XX I., o preskúmanie rozhodnutia Č. R.-F.-Y.-XX-XXX/XXXX zo dňa 03.02.2013 o zaistení, takto

rozhodol:

Z r u š u j e podľa , , , rozhodnutie odporcu zo dňa 03.02.2013 Č. R.-F.-Y.-XX-XXX/XXXX a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie.

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Odporca napadnutým rozhodnutím Č. R.-F.-Y.-XX-XXX/XXXX zo dňa 03.02.2013 v zmysle o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) zaistil navrhovateľa dňom 03.02.2013 v čase od 10:50 hod. na účel jeho vrátenia v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a I. o readmisii osôb (ďalej len „readmisná dohoda“), nakoľko neoprávnene prekročil štátnu hranicu z územia I. na územie Slovenskej republiky a zároveň podľa ho umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len „ÚPZC“) na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 28.06.2013.

V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že dňa 02.02.2013 v čase o 13:30 hod. bol navrhovateľ kontrolovaný hliadkou K. R. I., nemal pri sebe žiadne doklady totožnosti a preto bol predvedený na K. R. I. za účelom zistenia totožnosti. Odporca vo svojom rozhodnutí uviedol, že účastník konania neoprávnene prekročil štátnu hranicu z územia I. do Slovenskej republiky mimo hraničného priechodu. Svojim konaním porušil ustanovenie článku 4 ods. 1 a článok 5 písm. a/, b/ Nariadenia Rady ES č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje Kódex spoločenstva o pravidlách pohybu osôb cez hranice, čím sa dopustil priestupku podľa , za spáchané priestupky bolo uložené napomenutie podľa o priestupkoch. Zároveň bolo zistené, že sa na území SR zdržiava neoprávnene, bez dokladov oprávňujúcich na pobyt na území SR.

Ďalej policajný útvar skúmal ekonomickú situáciu navrhovateľa a zistil, že nemá finančné prostriedky, resp. len 50 euro, nemá na území SR rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a z toho dôvodu mu policajný útvar neuložil povinnosť v zmysle , pretože nemá na území SR žiadne väzby, nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie ubytovania.

Správny orgán poukázal na povinnosť každého štátneho príslušníka tretej krajiny zdržiavať sa na území SR s platným cestovným dokladom alebo dokladom oprávňujúcim zdržiavať sa na území SR, mať platné vízum a dostatočné prostriedky na živobytie v zmysle Kódexu schengenských hraníc.

Správny orgán vzal do úvahy aj tú skutočnosť, že navrhovateľ bezprostredne pred zadržaním hliadkou sa sebapoškodzoval tak, že jednorazovým holiacim strojčekom si poškodil papilárne línie na posledných článkoch prstov za účelom znemožnenia identifikácie v informačnom systéme „MIGRA“. Po ošetrení nebolo možné vykonať jeho identifikáciu, čím porušil povinnosti štátneho príslušníka tretej krajiny v zmysle , a to podrobiť sa na požiadanie policajného útvaru snímaniu biometrických údajov. Správny orgán zároveň dospel k záveru, že navrhovateľ pred príchodom na územie SR sa zdržiaval na I., keďže sa nachádzal na území SR bez dokladov na preukázanie svojej totožnosti a neprejavil záujem informovať o svojom zadržaní zastupiteľstvo Y., ktoré by mohlo jeho totožnosť potvrdiť, preto policajný útvar podľa bezodkladne vydal rozhodnutie o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny.

Vo svojom rozhodnutí odporca dospel k záveru, že vrátením navrhovateľa na územie I. podľa Dohody medzi Európskym spoločenstvom a I. o readmisii osôb, mu nehrozí mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest a rovnako ani jeho život nie je ohrozený ani z dôvodu rasy, národnosti, náboženstva, prípadne príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Správny orgán vychádzal aj z toho, že I. ratifikovaním readmisnej dohody sa zaviazala uznávať nevyhnutnosť dodržiavania ľudských práv a slobôd v zmysle ním uvedených dohovorov, a to Všeobecnej deklarácie ľudských práv z 10.12.1948, z Európskeho Dohovoru zo 04.11.1950 o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z Dohovoru o postavení utečencov z 28.07.1951, z Protokolu o postavení utečencov z 31.01.1967, z Medzinárodného dohovoru OSN o občianskych a politických právach z 19.12.1966 a z medzinárodných právnych nástrojov vydávania osôb. Uviedol tiež, že zaistenie navrhovateľa pre účely jeho vrátenia na I. v zmysle Dohody je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vrátení podľa readmisnej dohody. Za základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení navrhovateľa z územia SR považoval odporca pracovné stretnutie pomocníkov hraničných splnomocnencov I. a Slovenskej republiky, ktoré sa uskutočnilo dňa 02.02.2013 v čase od 20:00 hod. do 21:00 hod. pri HZ XXX, s poukazom na zápisnicu zo stretnutia č. p. R.-F.-Y.-XX-XXX/XXXX, v ktorej je jasne uvedené, že strany potvrdili nedovolené prekročenie štátnej hranice z I. do Slovenskej republiky a I. strana potvrdila, že navrhovateľa prijme na svoje územie, čo je logickým predpokladom, že účel, ako aj účelnosť zaistenia budú naplnené, pričom poukázal na čl. 3 ods. 1 a čl. 7 readmisnej dohody.

Ďalej odporca vo svojom rozhodnutí uviedol, že pred vydaním rozhodnutia o zaistení bola navrhovateľovi daná možnosť vyjadriť sa k jeho podkladu, k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Navrhovateľ uviedol, že z domova vycestoval do mesta D. v Y. G. P. a následne do J., odkiaľ po piatich dňoch vycestoval autom s tromi Y. na I., kde bol jeden rok vo väzení a po prepustení po jednom mesiaci cestoval k hraniciam so Slovenskom a jeho cieľovou krajinou bola Slovenská republika, kde si chcel nájsť prácu a študovať, zároveň však prejavil vôľu o udelenie azylu na území SR a na základe toho mal správny orgán za to, že zaistenie účastníka konania je účelné a odôvodnené.

Odporca k tomu uviedol, že navrhovateľ pri spisovaní zápisnice požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, ale K. R. I. podľa o azyle nie je príslušné na prijatie takéhoto vyhlásenia a navrhovateľ bol poučený, že príslušným orgánom je ÚPZC Sečovce. Odporca poukázal na znenie zákona o azyle i na výrok Najvyššieho súdu SR č. , v zmysle ktorého žiadosť o udelenie azylu nezakladá dôvod pre zrušenie rozhodnutia o zaistení. Dospel k záveru, že hoci navrhovateľ požiadal o azyl, účel jeho zaistenia stále trvá a v zmysle podanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny.

Dĺžku lehoty zaistenia odôvodnil správny orgán tak, že v rozhodnutí o zaistení určil primeranú lehotu na zaistenie, v priebehu ktorej ak Migračný úrad rozhodne o udelení azylu na území SR navrhovateľovi, v takom prípade správny orgán zruší rozhodnutie o zaistení alebo ak Migračný úrad zamietne žiadosť o udelenie azylu, správny orgán vráti navrhovateľa v zmysle readmisnej dohody na územie I., čím

považoval za naplnený účel zaistenia, ktorý správny orgán bude sledovať až do meritórneho rozhodnutia Migračného úradu v konaní o azyle.

Včas podaným opravným prostriedkom sa navrhovateľ prostredníctvom splnomocnenca - Centra právnej pomoci, kancelária X., domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie. Neuplatnil si právo na náhradu trov konania.

V opravnom prostriedku splnomocnenec navrhovateľa uviedol viaceré odvolacie dôvody. Rozhodnutie odporcu považoval za nesprávne, pretože odporca vec nesprávne právne posúdil v rozpore s § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 Správneho poriadku, Dohovorom o právnom postavení utečencov z roku 1951 a Smernicou Rady 2003/9/ES, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl, ako aj v rozpore s článkom 14 (1) readmisnej dohody. Odporca sa nedostatočne venoval postaveniu navrhovateľa ako osoby, ktorá ihneď po prekročení hranice a jeho zadržaní prejavil úmysel požiadať o udelenie azylu, ale odporca vychádzal z jeho postavenia ako osoby, ktorá nelegálne prekročila štátnu hranicu SR a nelegálne sa zdržuje na jej území. Odporca pochybil, keď v napadnutom rozhodnutí neaplikoval tzv. nepenalizačnú zásadu v zmysle článku 31 Dohovoru o postavení utečencov z roku 1951. Poukázal tiež na rozhodnutie Ústavného súdu SR (-81 zo dňa 19.10.2010), v zmysle ktorého obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. V súlade s článkom 31 Dohovoru môže byť zaistenie nariadené len v prípade nevyhnutnosti. Citoval tiež Závery EXCOM č. 44 s podmienkami zaistenia žiadateľov o azyl len v prípadoch, ak je to nevyhnutné. Základným princípom medzinárodných dokumentov je prezumpcia proti zaisteniu, v zmysle ktorej pokiaľ sú k dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napríklad monitorovacie mechanizmy, existencia špecializovaných ubytovacích centier a zariadení pre žiadateľov o azyl a pod., treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé. Odporca sa síce zaoberal ustanovením , no absentuje právna úvaha ohľadom alternatívy zaistenia v podobe špecializovaného ubytovacieho zariadenia pre žiadateľov o azyl (zariadenia migračného úradu), ktoré na území SR efektívne fungujú, ktoré zabezpečujú pre osoby, žiadajúce o medzinárodnú ochranu, ubytovanie aj základné životné potreby. Navyše odporca neuviedol, že by v prípade navrhovateľa hrozilo riziko jeho úteku. Je pritom potrebná primeraná analýza individuálnych okolností prípadu, ako to prejudikuje UNHCR.

V ďalšom splnomocnenec navrhovateľa namietal nesprávne právne posúdenie podľa § 3 ods. 2 a § 3 ods. 8 zákona o azyle. Navrhovateľ požiadal o udelenie azylu na nepríslušnom policajnom útvare po vstupe na územie SR v priebehu konania o zaistení (pred zaistením) a odporca mal postupovať v zmysle zákona o azyle tak, že mal navrhovateľa poučiť o tom, že na prijatie jeho vyhlásenia je príslušný policajný útvar, zriadený pri azylovom zariadení a vydať mu doklad na prepravu, respektíve z dôvodov uvedených v zákone o azyle ho dopraviť na príslušný policajný útvar. Nepríslušný policajný útvar nemá v zmysle zákona o azyle povinnosť zaistiť cudzinca, ktorý podal vyhlásenie na nepríslušnom útvare. Odporca neuviedol právnu úvahu v napadnutom rozhodnutí o tom, prečo nezvolil zákonnú možnosť poučiť navrhovateľa o útvare príslušnom na prijatie jeho vyhlásenia, ale naopak pristúpil k obmedzeniu jeho osobnej slobody. Odporca v napadnutom rozhodnutí sa nevysporiadal ani s ustanovením § 22 ods. 1 zákona o azyle, podľa ktorého je žiadateľ počas konania o udelenie azylu oprávnený zdržiavať sa na území SR, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovujú inak a nevysporiadal sa s článkom 7 Smernice Rady 2003/9/ES, v ktorom sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl. Nelegálnym prekročením štátnej hranice navrhovateľ realizoval svoje základné právo vyhľadávať azyl. Na dôvažok odporca nemôže vopred prejudikovať dĺžku konania o azyle navrhovateľa, navyše s prihliadnutím na tú skutočnosť, že rozhodnutia v azylovom konaní môžu mať pre účely readmisie rôzne právne účinky (napríklad odkladný účinok) a preto obmedzenie osobnej slobody navrhovateľa sa považuje za neprimerané a neúčelné. Napadnuté rozhodnutie nespĺňa požiadavku jeho náležitého odôvodnenia a je v rozpore s právnymi predpismi vnútroštátneho, ako aj medzinárodného práva.

Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa písomne nevyjadril.

Pojednávania Krajského súdu v Košiciach, nariadeného na 21.02.2013, sa zúčastnila zástupkyňa navrhovateľa - poverená zamestnankyňa Centra právnej pomoci, ako aj poverený zástupca odporcu.

Poverená zástupkyňa navrhovateľa považovala napadnuté rozhodnutie odporcu za nesprávne a neúčelné pre nesprávne právne posúdenie prípadu odporcom, ktorý neaplikoval medzinárodné právne normy vzhľadom k tomu, že navrhovateľ požiadal o azyl a odporca sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal jeho postavením utečenca. Odporca vychádzal predovšetkým z toho, že navrhovateľ sa neoprávnene zdržiaval na území SR, čo je v rozpore s medzinárodnými právnymi normami, keďže žiadateľ o azyl je oprávnený sa zdržiavať na území SR. Realizácii readmisnej dohody bránia viaceré skutočnosti a preto jeho zaistenie je neúčelné. Zdôraznila, že navrhovateľ požiadal o azyl ešte pred vydaním rozhodnutia odporcu. V plnom rozsahu sa pridržala písomných dôvodov opravného prostriedku.

Splnomocnený zástupca odporcu na pojednávaní k námietkam zástupkyne navrhovateľa uviedol, že navrhovateľ nepožiadal ihneď o azyl po prekročení hranice, ale až po zadržaní, o čom svedčí priestupkový spis, teda v čase do 19:00 hod., kedy sa začalo so spisovaním jeho výpovede, neuviedol, že by žiadal o azyl, ale až pri zápisničnom výsluchu napriek tomu, že ovláda anglický jazyk a požiadal o azyl až v prítomnosti tlmočníka. Správny orgán vo svojom rozhodnutí vychádzal z medzinárodných právnych predpisov, uvedených v rozhodnutí, a to predovšetkým zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv i Protokolu o postavení utečencov z roku 1967, ako aj z Dohovoru z roku 1966 o občianskych a politických právach. Ako to vyplýva z administratívneho spisu, z úradných záznamov a fotodokumentácie, navrhovateľ keď zbadal hliadku, začal sa sebapoškodzovať poškodzovaním papilárnych línií posledných článkov prstov ruky s účelom zmarenia identifikácie. Keďže znemožňoval identifikáciu svojej osoby, bol zaistený a umiestnený v ÚPZC Sečovce na dobu 4 mesiacov, pretože mali za to, že táto doba postačuje na zregenerovanie papilárnych línií a identifikáciu navrhovateľa. Navrhovateľ podal žiadosť o azyl v ÚPZC Sečovce, ktorý je oprávnený na prijatie takéhoto vyhlásenia a tým nespochybnili jeho právo žiadať o azyl.

Obaja zástupcovia sa vyjadrili tiež k článku 31 Dohovoru o právnom postavení utečencov. Podľa názoru zástupkyne navrhovateľa bol tento penalizovaný za neoprávnený vstup na územie Slovenska a z rozhodnutia odporcu nevyplýva sporná totožnosť navrhovateľa, keď I. uznala, že ho prijme späť. Podľa vyjadrenia zástupcu odporcu poškodením papilárnych línií prstov je sporná totožnosť navrhovateľa, pričom jeho zaistenie nie je trestným stíhaním v zmysle článku 31 ods. 1 Dohovoru o právnom postavení utečencov. Navrhovateľ neoprávnene prekročil hranice z I., ako bezpečnej krajiny, ktorá podpísala readmisnú dohodu a navrhovateľ sa bezodkladne sám neprihlásil. V súvislosti s odsekom 2 tohto článku, v súvislosti s totožnosťou osôb, má štát istý priestor pre určité hodnotenia vo vzťahu k takýmto osobám. Hoci v rozhodnutí absentuje poukaz na Smernicu Rady 2003/9/ES z 27.01.2003, ako aj na Dohovor o právnom postavení utečencov, no oprávnením štátu je postupovať voči týmto osobám v zmysle článku 31.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa ustanovení a nasl. a po dokazovaní výsluchom poverených zástupcov navrhovateľa a odporcu, oboznámením sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel k záveru, že opravný prostriedok splnomocneného zástupcu navrhovateľa je v niekoľkých bodoch dôvodný, nakoľko rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov v zmysle , .

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia ( ). Povinnosťou súdu je prihliadnuť ku všetkým odvolacím námietkam a rozhodovať v rámci týchto odvolacích námietok v zmysle a .

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 03.02.2013 Č. R.-F.-Y.-XX-XXX/XXXX, ktorým odporca podľa zaistil navrhovateľa dňom 03.02.2013 v čase od 10:50 hod. a umiestnil ho do ÚPZC Sečovce na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 28.06.2013.

Podľa ustanovenia policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky.

Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov (prvá veta ustanovenia ). Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia, sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny. ( )

Policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou. ( )

Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle a , sa zaoberal odvolacími námietkami povereného zástupcu navrhovateľa.

Z ustanovenia vyplýva, že ak nie je v tomto zákone alebo v osobitnom predpise uvedené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní, t. j. o správnom konaní (Správny poriadok).

Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Krajský súd k tomu dodáva, že odporca vo svojom rozhodnutí v súlade s , sa zaoberal možnosťou namiesto zaistenia príslušníka tretej krajiny mu uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.

Odporca však vo svojom rozhodnutí prejavenú vôľu navrhovateľa o udelenie azylu hodnotil iba z pohľadu príslušnosti na prijatie takéhoto vyhlásenia, s poukazom na § 3 ods. 2 písm. d/ zákona o azyle. V zmysle § 3 ods. 2 písm. b/ zákona o azyle príslušným na prijatie takéhoto vyhlásenia, ak ide o cudzinca, ktorý žiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany p o vstupe na územie SR, je policajný útvar zriadený pri azylovom zariadení.

Najvyšší súd k tomu v rozsudku sp. zn. zo dňa 26.07.2012 uviedol, že „podľa § 3 ods. 8 zákona o azyle, ak cudzinec požiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na policajnom útvare, ktorý nie je príslušný na prijatie vyhlásenia podľa odseku 2, policajný útvar je povinný poučiť cudzinca o tom, ktorý policajný útvar je príslušný na prijatie vyhlásenia, a ak nerozhodne o zaistení cudzinca a o jeho umiestnení v zariadení pre cudzincov podľa osobitného predpisu, vydá cudzincovi doklad na prepravu s platnosťou 24 hodín. Zákon o azyle, ako špeciálna norma, však neustanovuje ako naložiť s už podanou žiadosťou o azyl (ako v prerokúvanom prípade), podanou pred nepríslušným orgánom. Najvyšší súd poukázal na ustanovenie § 20 Správneho poriadku, ktorý je všeobecným predpisom, použiteľným a záväzným v každom správnom konaní, v zmysle ktorého, ak správny orgán nie je príslušný na rozhodnutie, je povinný podanie bez meškania postúpiť príslušnému správnemu orgánu a upovedomiť o tom účastníka konania. Ak je nebezpečenstvo z omeškania, správny orgán urobí nevyhnutné úkony, najmä na odvrátenie hroziacej škody. Ak teda vyjadrenie navrhovateľa, ktorým požiadal o azyl, bolo dobrovoľné, zrozumiteľné a vážne urobené plnoletou osobou, malo byť postúpené príslušnému orgánu na vykonanie pohovoru s navrhovateľom a ďalší postup v zmysle zákona o azyle“.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. , citované v rozhodnutí odporcu, sa vzťahuje na prípady posudzované v zmysle , následne so zohľadnením znenia ustanovenia zákona o azyle. V zmysle ustanovenia podanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, Z formulácie „prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny“ je zrejmé, že k podaniu takejto žiadosti o udelenie azylu, na rozdiel od posudzovaného prípadu, dôjde až po rozhodnutí o zaistení. Rozhodnutie odporcu preto vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ako je to namietané v opravnom prostriedku.

V súvislosti s týmito skutočnosťami je oprávnená odvolacia námietka, že odporca sa nezaoberal v odôvodnení svojho rozhodnutia žiadosťou navrhovateľa o udelenie azylu z hľadiska posudzovania lehoty zaistenia a efektívnosti a účelnosti takého zaistenia.

Odporca vo svojom rozhodnutí dĺžku lehoty zaistenia odôvodnil tým, že v rozhodnutí o zaistení určil primeranú lehotu na zaistenie, a to 4 mesiace, pričom ak v priebehu tejto lehoty Migračný úrad rozhodne o udelení azylu na území SR, správny orgán zruší rozhodnutie o zaistení, ak Migračný úrad zamietne žiadosť o udelenie azylu navrhovateľovi, správny orgán vráti navrhovateľa v zmysle readmisnej dohody na územie I., čím považoval za naplnený účel zaistenia, ktorý správny orgán bude sledovať až do meritórneho rozhodnutia Migračného úradu v konaní o azyl. Bude povinnosťou odporcu sa touto skutočnosťou zaoberať v ďalšom konaní nielen z hľadiska skúmania účelu zaistenia v zmysle , ale tiež pri hodnotení efektívnosti a reálnosti vrátenia navrhovateľa podľa medzinárodnej zmluvy.

V Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -81 zo dňa 19.10.2010 je uvedené, že „zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou Priamo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia“. Ústavný súd navyše poukázal aj na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem, napr. na rozsudok č.k. -61 a rozsudok č.k. -66. K tomu krajský súd dodáva, že v predmetnom prípade pri posudzovaní podmienok vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy je rovnako nevyhnutné skúmať reálnosť vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy ako pri vyhostení.

Krajský súd ďalej vychádzal pri posudzovaní predmetnej veci aj z rozsudku Najvyššieho súdu sp.zn. zo dňa 27.04.2011, v ktorom tento súd uviedol: “Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený. Preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne nemožný. Vzhľadom k tomu, že vyhostiteľnosťou navrhovateľky sa správny orgán vôbec nezaoberal, neboli splnené podmienky pre jej zaistenie“, (tiež rozsudky Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 13.09.2011, sp.zn. zo dňa 27.04.2011 a sp.zn. zo dňa 02.11.2011). V rozsudku sp. zn. zo dňa 09.05.2012, Najvyšší súd SR za dôvodnú považoval námietku navrhovateľa, že správny orgán dostatočne nezdôvodnil maximálnu možnú hranicu zaistenia. Odvolací súd uviedol, že správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Podľa názoru odvolacieho súdu lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“, je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite

odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Odporca je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (Mestský súd v Prahe sp. zn. zo dňa 14.03.2011).

Z uvedených hľadísk sa odporca vo svojom rozhodnutí nezaoberal odôvodnením účelnosti a efektívnosti zaistenia navrhovateľa, ním uvádzané dôvody sú nepresvedčivé a preto jeho rozhodnutie je pre súd nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Naplnenie účelu zaistenia správny orgán odôvodnil sledovaním priebehu konania Migračného úradu o žiadosti o udelenie azylu do meritórneho rozhodnutia tohto orgánu. V zmysle § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie okrem iného tiež to, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov. Znamená to, že nepostačuje len odcitovať názvy medzinárodných dohovorov bez ich konkrétnej aplikácie na posudzovaný prípad. Nie je však možné považovať od odporcu, aby pri rozhodovaní o zaistení sa zaoberal všetkými právnymi predpismi, vnútroštátnymi, či medzinárodnými, ktoré sa vzťahujú na zaistenie, na ktoré sa následne po rozhodnutí odporcu môžu odvolávať zástupcovia navrhovateľov. Povinnosťou odporcu v súvislosťou so žiadosťou o azyl na území SR je túto žiadosť posudzovať predovšetkým z hľadiska ustanovení zákona o azyle v súvislosti s zákona o azyle a , po zohľadnení kritérií uvedených v a následne z hľadiska účelnosti, efektívnosti a reálnosti realizácie účelu zaistenia.

Z uvedených dôvodov krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu zo dňa 03.02.2013 Č. R.-F.-Y.-XX- XXX/XXXX zrušil podľa , , z dôvodov uvedených v , a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie.

Podľa , ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní viazaný právnym názorom súdu.

O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia v spojení s ustanovením . Navrhovateľ, ktorý mal v konaní úspech, ani ním poverený zástupca, si právo na náhradu trov konania neuplatnili, odporcovi právo na náhradu trov konania zo zákona nepatrí a preto súd náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.