Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_14Er-4-2009.pdf
PDF · 112.09 KB
Case nature
Area
Subarea
14Er/4/2009
Uznesenie
Okresný súd Trnava vo veci výkonu exekúcie v prospech oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova 25, 811 09 Bratislava, zast.: JUDr. Martin Máčaj, advokát so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, proti povinnému G. S., K.. XX.XX.XXXX, A.. Q.. Š. X, XXX XX G., vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Záhradnícka 62, 821 08 Bratislava, o vymoženie sumy 1 224,36 EUR s príslušenstvom, trov predchádzajúceho konania vo výške 276,11 EUR a trov exekúcie takto
rozhodol:
I. Súd exekúciu z a s t a v u j e.
II. Súd povoľuje odklad exekúcie vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého pod sp. zn. EX 10833/08 do právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie č.k. 14Er/4/2009-16.
odôvodnenie:
Poverením Okresného súdu Trnava č. 5207 081564 zo dňa 16.01.2009 bol súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý poverený vykonaním exekúcie v prospech oprávneného na základe exekučného titulu- vykonateľného rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, sp. zn. SR 07241/08 zo dňa 02.09.2008.
Exekučným titulom- rozhodcovským rozsudkom bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť sumu 1 224,36 EUR s príslušenstvom a trovy konania vo výške 276,11 EUR. Povinný si svoju povinnosť založenú rozhodcovským rozsudkom podľa vyjadrenia oprávneného nesplnil.
Primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe Zmluvy o úvere č. 6114403 uzatvorenej dňa 31.08.2007 (ďalej len ,,Zmluva o úvere“), ktorou bol povinnému poskytnutý úver vo výške 995,82 EUR (30 000,- Sk), ktorý povinný riadne a včas neplnil.
Dňa 10.02.2011 doručil súdny exekútor na tunajší súd list povinného, v ktorom uvádza, že nevlastní žiadny majetok a nachádza sa v zlej finančnej situácii a z toho dôvodu nemá ako uhradiť trovy exekučného konania EX 246/08. Povinný ďalej uvádza, že zvažuje podanie trestného oznámenia na oprávneného, ktorý žiada od povinného aj úrok z omeškania vo výške 0,25% denne, ktorý je úžernícky a v rozpore s dobrými mravmi a ktorý povinný nie je ochotný uhradiť.
Podľa § 58 ods. 1 zákona NR SR č. 1 zákona č. 233/1995 Z.z., o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), súd exekúciu zastaví na návrh alebo aj bez návrhu.
V zmysle ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Súd po preskúmaní súdneho spisu a dôvodov, ktoré uvádza povinný, dospel k záveru, že v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v predmetnom exekučnom konaní existuje taký dôvod, pre ktorý je nutné predmetnú exekúciu, ktorá je v zmysle príslušných právnych predpisov neprípustná, bezodkladne zastaviť.
Podľa § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v aktuálnom znení, právne vzťahy, ktoré vznikli pred 11. júnom 2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších predpisov, ak zákon v nasledujúcej vete neustanovuje inak. Ustanovenia § 10 ods. 2 a 3, § 12, 14, 17 ods. 1 a 2 a § 18 sa od 11. júna 2010 použijú aj na právne vzťahy vzniknuté na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na dobu neurčitú a podľa ktorej sa po nadobudnutí účinnosti tohto zákona poskytuje alebo môže poskytovať spotrebiteľský úver.
Podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení do 31.12.2007 (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), sa na účely tohto zákona rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme.
Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Podľa § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Podľa § 52 ods. 1 až 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení do 30.09.2007 (ďalej len ,,Občiansky zákonník“), spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Z okolností uzatvárania zmluvy o úvere a najmä s ohľadom na povahu strán zmluvy je zrejmé, že oprávnený pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Povinný je v Zmluve o úvere označený okrem identifikačných znakov pre fyzickú osobu- nepodnikateľa- rodné číslo, bydlisko a číslo občianskeho preukazu, aj identifikačnými znakmi pre fyzickú osobu- podnikateľa- obchodné meno, IČO, miesto podnikania a číslo živnostenského oprávnenia. Z obsahu Zmluvy o úvere však nijako nevyplýva, že by bol úver poskytnutý povinnému práve za účelom podnikania a taktiež zo Zmluvy o úvere taktiež nijako nevyplýva, že by povinný konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Iba označenie dlžníka v zmluve identifikačnými znakmi pre fyzickú osobu- nepodnikateľa automaticky neznamená, že takýto dlžník koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti.
S poukazom na vyššie citované ustanovenia mal súd za preukázané, že v danom prípade sa jedná o spotrebiteľský vzťah a predmetná zmluva o úvere má povahu spotrebiteľskej zmluvy. Obsah zmluvy spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti, t.j. zákonné znaky spotrebiteľských úverov vyplývajúce z citovaného ustanovenia § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, ako aj ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou normou na podriadenie tohto právneho vzťahu právnemu režimu uvedeného zákona. Na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách bez ohľadu na dohodu strán.
V tomto prípade teda vôbec nezaváži, že si účastníci zmluvy o úvere dohodli režim Obchodného zákonníka v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, nakoľko nimi dohodnutý zmluvný vzťah musí byť v súlade s citovanými kogentnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Aj keby sa zmluva o úvere mala posudzovať podľa Obchodného zákonníka, s veľkou pravdepodobnosťou by zmluva nerešpektovala ani zásadu v zmysle § 265 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu. Zásady poctivého obchodného styku sú totiž právne relevantné pri výkone práva a tým, že predmetné ustanovenie všeobecne odkazuje na zásady poctivého obchodného styku, majú tieto zásady v tomto prípade právnu záväznosť. S najväčšou pravdepodobnosťou by zmluva o úvere nespĺňala ani túto obchodno-právnu zásadu, a to najmä z pohľadu jednoznačne porušenej rovnováhy účastníkov zmluvného vzťahu s prihliadnutím na skutočnosť, že aj pre obchodné záväzky je v dôsledku § 1 ods. 2 aplikovateľné pravidlo v rozpore s dobrými mravmi (napr. neprimeraná zmluvná odmena za poskytnutie úveru, povinnosti sú v zmluve stanovené takmer výlučne povinnému a naopak, práva len oprávnenému, zjavná nerovnováha účastníkov, a podobne). Táto občiansko-právna zásada vyjadrená v § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je o to určujúcejšia pre oblasť súkromného práva a jej porušenie je v konečnom dôsledku i v ostrom rozpore so zásadou ekvity, ktorej uplatnenie je neodmysliteľné najmä v spotrebiteľských vzťahoch, pri ktorých hrozí nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ o svojich právach nevie alebo má ťažkosti s ich uplatnením.
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 30.09.2007, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
V § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení do 30.09.2007, sú neprijateľné podmienky uvedené len demonštratívne a podľa § 53 ods. 4 sú neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách neplatné.
Podľa § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v znení do 30.09.2007, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), priznáva v § 44 ods. 2 rozhodcovskému rozsudku vydanému na území Slovenskej republiky za uvedených predpokladov účinky exekučného titulu v zmysle Exekučného poriadku.
Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
Podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní (1) súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b), alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. (2) Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). (3) Proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.
V zmysle § 40 písm. a) zákona o rozhodcovskom konaní je takýmto nedostatkom taký rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania.
Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní predstavuje osobitný prieskumný inštitút, právomoc exekučného súdu, z titulu ktorého je exekučný súd povinný zastaviť vymáhanie nároku priznaného v rozhodcovskom konaní, ak tento vykazuje niektorú z vád vymedzených v príslušnom paragrafe, t.j. preskúmava exekučný titul tak, ako keby nenadobudol právoplatnosť. Tunajší súd zdôrazňuje, že Európska únia vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa v záujme vyššej kvality života ľudí
podporuje, ak to vyžaduje záujem ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku. Takýto postup uprednostňuje aj v prípadoch, kedy sám spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a dáva tak priestor aj exekučnému súdu, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní.
Podľa § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.
Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky (Rozsudok Súdneho dvora Asturcom Telecomunicaciones SL).
Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj z ust. § 44 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie a posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. V rámci tohto prieskumu exekučný súd predovšetkým zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní, či je exekúcia navrhovaná v takom rozsahu, ktorý stačí na uspokojenie oprávneného a či právo nie je prekludované.
Súd je v tomto rozsahu oprávnený a povinný skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť ( II.ÚS 498/2010). Tunajší súd v tejto súvislosti ďalej poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Najvyšší súd sa ďalej vyjadril, že ak bude exekúcia podľa exekučného titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.
Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. (ďalej v texte ako „úverové zmluvné podmienky“), v ustanoveniach ktorých článok 17. obsahuje rozhodcovskú doložku uzatvorenú podľa § 244/2002 Z.z., v zmysle ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom v Bratislave, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde. Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky. Ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.
Uvedenú alternatívnu rozhodcovskú doložku možno posúdiť ako rozhodcovskú doložku výlučnú, nakoľko je zrejmé, že v prípade sporu bude žalujúcou stranou takmer vždy veriteľ (najmä pokiaľ ide o jej neplnenie), ktorý si pochopiteľne vyberie rozhodcovský súd, čo priamo potvrdzuje aj rozhodcovská doložka uvedená v článku 17 úverových zmluvných podmienok. Súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v úverových zmluvných podmienkach je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle extenzívneho výkladu § 53 ods. 1 v spojení s ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení do 30.09.2007. V odseku 3 sú demonštratívnym výpočtom uvedené neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve. S účinnosťou od 01.01.2008 boli medzi neprijateľné podmienky zavedené aj ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní (ods. 4 písm. r)). Doplnenie výpočtu zákonodarcom je reakciou na nesprávnu aplikačnú prax s cieľom dosiahnuť jej zjednotenie so smernicou Rady č. 93/13/
EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“). V zmysle eurokonformného výkladu teda de facto nejde o nové ustanovenie, ale o zákonný výklad už existujúceho všeobecného ustanovenia.
Podľa článku 6 odseku 1. smernice, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
Podľa článku 2 písm. a) smernice, na účely tejto smernice „nekalé podmienky“ znamenajú zmluvné podmienky definované v článku 3.
Podľa článku 3 odseku 1. smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Podľa článku 3 odseku 3. smernice, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za nekalé.
V zmysle prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. q), podmienkou, ktorá sa môže považovať za nekalú, je podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je: neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.
Pri posudzovaní rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v zmluve o úvere vychádzal súd z teleologického výkladu, teda vychádzal z účelu právnej normy s prihliadaním na spoločenské podmienky jej aplikácie. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je poskytnúť spotrebiteľom v Slovenskej republike, ako v členskom štáte Európskej únie, minimálne taký štandard ochrany aký stanovuje smernica Rady 93/13/EHS. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva Európskej únie na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti eurokonformného výkladu, kedy je vnútroštátny súd povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou.
V zmysle úverových zmluvných podmienok si spotrebiteľ nemohol nijakým spôsobom presadiť príslušnosť inak príslušného súdu v zmysle občianskoprávnych predpisov, nakoľko v predtlačených podmienkach, t.j. v podmienkach individuálne nedojednaných, bol už dopredu určený rozhodca oprávnený rozhodnúť, resp. osoba oprávnená určiť rozhodcu a to bez toho, aby na určení tejto osoby, resp. rozhodcu mal povinný ako spotrebiteľ akýkoľvek vplyv. Pre spotrebiteľov je pritom významné i ustanovenie § 87 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“), v zmysle ktorého si spotrebitelia v rámci riešenia veci pred súdom môžu na konanie vybrať aj súd s príslušnosťou v mieste ich bydliska. Rozhodcovská doložka je jednou zo zmluvných podmienok zapracovaných do úverových zmluvných podmienok poskytnutia úveru bez toho, aby bola spotrebiteľom individuálne dojednaná a dopredu tak vylučuje voľbu súdu, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska.
Rozhodcovská doložka je jednou zo zmluvných podmienok zapracovaných do zmluvných podmienok poskytnutia úveru bez toho, aby bola spotrebiteľom individuálne dojednaná a dopredu tak vylučuje voľbu súdu, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska.
Súd dospel k záveru, že v zmysle ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v rozhodnom znení, rozhodcovská doložka uvedená v zmluve, na základe, ktorej bol vydaný exekučný titul, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Uvedené podporuje aj rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, č.k. 10CoE/109/2011-36 zo dňa 29.02.2012,
v zmysle ktorého „značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného takouto (z povahy veci) silnejšou stranou spotrebiteľského vzťahu (zmluvným partnerom spotrebiteľa). Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať).“ Ustanovenie zmluvy v uvedenom znení je v neprospech spotrebiteľa aj z dôvodu, že nie je spotrebiteľom osobitne vyjednané, ale je v rámci kontraktácie nadiktované v režime tzv. štandardnej typovej (adhéznej) zmluvy pre veľký počet spotrebiteľov, čo znamená, že spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok alebo ju úplne odmietnuť.
V stanovisku Súdneho dvora vo veci Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi, bod 40 sa konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice 93/13/EHS, ktorá nebola individuálne dojednaná a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska citovanej smernice kvalifikovaná ako nekalá. Takúto kvalifikáciu by teda spĺňalo už len samotné dojednanie, že príslušným súdom na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo (nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa), čo je omnoho menej závažné ohrozenie práv spotrebiteľa ako založenie príslušnosti arbitrážneho súdu.
Rozhodcovská doložka koncipovaná v takomto znení je naozaj neprijateľná a napadnuté ustanovenie absolútne neplatné, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Možnosť voľby príslušného súdu zo strany povinného - spotrebiteľa je teda prakticky nemožná a vylúčená, nakoľko pri majetkových sporoch vyplývajúcich zo zmlúv ako je zmluva o úvere je žalobcom takmer vždy len dodávateľ a je teda pochopiteľné, že ako žalobca uprednostní ním zvolený rozhodcovský súd/rozhodcu, a to aj na úkor spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je teda najmä skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Ustanovenie zmluvy v uvedenom znení je v neprospech spotrebiteľa aj z dôvodu, že nie je spotrebiteľom osobitne vyjednané, ale je v rámci kontraktácie nadiktované v režime tzv. štandardnej typovej (adhéznej) zmluvy pre veľký počet spotrebiteľov, čo znamená, že spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok alebo ju úplne odmietnuť.
Tunajší súd navyše zastáva názor, že už samotná forma zmluvných dojednaní, t.j. drobný, ťažko čitateľný, husto popísaný text už sama o sebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Len ťažko možno predpokladať, že si bol spotrebiteľ vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou nesie „dohodnuté“ znenie rozhodcovskej doložky. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu zaručujú kogentné ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 30.09.2007 a tiež smernica č. 93/13/EHS.
Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Dodávateľ finančnej služby - oprávnený (oproti neznalému spotrebiteľovi - povinnému) s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a má poznať aj dôsledky ich používania. Oprávnený si mohol a mal byť vedomý, že súd nemôže poskytnúť právnu ochranu nárokom, majúcim základ v neprijateľnej podmienke v spotrebiteľskej zmluve.
Súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že zmluvná podmienka - rozhodcovská doložka, ktorá je dohodnutá v rámci zmluvy o úvere v štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluve, resp. v
jej zmluvných dojednaniach tvoriacich jej súčasť, a ktorá je individuálne nedojednaná, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, od 1.1.2008 v zmysle §53 ods. 1 písm. r) Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení, a do 30.09.2007 v zmysle eurokonformného výkladu § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 30.09.2007, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 30.09.2007 absolútne neplatná.
Rozhodcovský rozsudok bol v zmysle § 40 ods. 1 písm. a) zákona o rozhodcovskom konaní vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva/doložka. Rozhodcovské konanie sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a takýto rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na výkon exekúcie. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, a preto rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul je neúčinný.
Túto skutočnosť môže exekučný súd zistiť najskôr v štádiu vydávania poverenia, ale prakticky je to možné v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. Táto skutočnosť vyplýva aj z povinnosti súdu vyplývajúcej z nižšie citovaného § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého má súd povinnosť počas celého exekučného konania skúmať zákonnosť exekúcie a v prípade, že zistí dôvod jej neprípustnosti, musí ju ex offo zastaviť. Exekučný súd má teda právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale aj kedykoľvek v priebehu exekučného konania. Takýto právny názor zastáva aj Ústavný súd, ktorý v náleze II. ÚS 498/2010 ustanovuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach, nie izolovane - oprávnenie exekučného súdu kedykoľvek preskúmavať prípustnosť exekúcie (teda nielen pred vydaním poverenia) plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Ústavný súd SR obdobne rozhodol v uznesení č. I. ÚS 456/2011-19, v ktorom konštatoval, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.
V súlade s vyššie uvedeným a z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, následkom ktorej existuje zjavný rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. jeho nespôsobilosť a nepoužiteľnosť ako exekučného titulu v exekučnom konaní, súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastavil. Exekučný súd totiž dospel k záveru, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným.
V zmysle § 56 ods. 2 Exekučného poriadku aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).
Odklad exekúcie ako prejav zásady ochrany a obrany povinného a tretích osôb predstavuje procesný úkon exekučného súdu, ktorým sa zabraňuje bezprostrednému vykonaniu exekúcie. Základným účelom odkladu exekúcie v Exekučnom konaní v zmysle § 56 Exekučného poriadku je ochrana povinného, pričom však musia byť rešpektované aj základné práva oprávneného, t.j. toho, voči komu takéto rozhodnutie smeruje. V zmysle zásady hospodárnosti, ako aj so zreteľom na ustanovenie § 61 Exekučného poriadku, v ktorom je vyjadrená zásada zákazu restitutio in integrum statu quo antem (navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené), a s ohľadom na zistený a preukázaný skutkový stav a ustálenú rozhodovaciu činnosť odvolacích súdov, súd musí prihliadnuť na skutočnosť, že existuje reálna právna možnosť zastavenia exekúcie a preto súd na základe úvahy dospel k názoru, že návrh na povolenie odkladu exekúcie je dôvodný.
Nakoľko súd dospel k záveru, že dôvodne možno predpokladať, že exekúcia bude právoplatne zastavená, súd s ohľadom na naliehavý právny záujem povinného z dôvodu odstránenia rizík spojených s neprípustnou exekúciou rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.
S ohľadom na naliehavý právny záujem povinného z dôvodu odstránenia rizík spojených s neprípustnou exekúciou, súd rozhodne o trovách osobitným uznesením.
V súlade s vyššie uvedeným súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti obom výrokom tohto uznesenia je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje (§ 44 ods. 2, § 56 ods. 7 Exekučného poriadku).
Proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu odvolanie smeruje. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202 O.s.p.), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca (§ 374 ods. 4 O.s.p.).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).