Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_20CoE-497-2011.pdf
PDF · 119.5 KB
Case nature
Area
Subarea
20CoE/497/2011
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v exekučnej veci oprávneného: Home Credit Slovakia, a.s., Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, zastúpeného: JUDr. Peter Pečený, advokát, so sídlom Nám. sv. Martina 9, 908 51 Holíč, proti povinnému: H. F., M. S. XX, XXX XX A., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Martinom Hermanovským, Exekútorský úrad Bratislava, so sídlom Moskovská 18, 811 08 Bratislava, pod č. EX 1430/11, o vymoženie uloženej povinnosti, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II č.k. 55Er/1132/2011-10 zo dňa 10.10.2011, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava II č.k. 55Er/1132/2011-10 zo dňa 10.10.2011 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp. zn. PEC- AP 1326/2010 zo dňa 26.01.2011 vydaný rozhodcom JUDr. Radimom Kuchtom.
Súd prvého stupňa tak rozhodol podľa § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Ex. por.), nakoľko dospel k záveru, že úverová zmluva uzavretá medzi oprávneným a povinným, ktorú súd vyhodnotil ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 a nasl. zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len O.z.), a z ktorej vzniknutý spor bol rozhodnutý vyššie uvedeným rozhodcovským rozsudkom, obsahuje v zmysle § 53 ods. 1 O.z. neprijateľnú podmienku spočívajúcu v dojednaní rozhodcovskej doložky.
Súd prvého stupňa konštatoval, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným vznikol dňa 06.11.2007, keď bola medzi nimi uzatvorená úverová zmluva v zmysle § 497 a nasl. zák. č. 513/1991 Z.z. Obchodného zákonníka (ďalej len ObchZ) č. 3710237583. Svoj názor, že v danom prípade sa právny vzťah posudzuje ako vzťah medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle ustanovení o spotrebiteľských zmluvách podľa O.z., oprel o skutočnosť, že oprávnený ako nebankový subjekt podniká v oblasti požičiavania peňažných prostriedkov širokému, nešpecifikovanému okruhu osôb, mal teda pri uzatváraní zmluvy postavenie dodávateľa, pričom povinný nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, konal ako fyzická osoba, a teda mal postavenie spotrebiteľa. Na úverovú zmluvu preto v zmysle § 1 ods. 2 ObchZ súd prvého stupňa aplikoval príslušné ustanovenia predpisov občianskeho práva.
Súd prvého stupňa považoval za nevyhnutné vyporiadať sa s povahou ustanovenia § 18 Hlavy 14. Úverových zmluvných podmienok spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s., ktorý ustanovuje, že zmluvné strany sa dohodli, že majetkové spory vzniknuté z predmetnej zmluvy alebo v súvislosti s ňou, budú rozhodované jediným rozhodcom určeným JUDr. Radimom Kuchtom zo Zoznamu rozhodcov,
vedeným JUDr. Radimom Kuchtom, ktorý je v zozname rozhodcov tiež uvedený a je teda oprávnený určiť za rozhodcu sám seba.
Pri právnom posudzovaní, či neexistuje rozpor žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, súd prvého stupňa vychádzal jednak z vnútroštátnych právnych noriem, a jednak z noriem európskeho práva.
Súd prvého stupňa poukázal pri tom na Smernicu Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len smernica). Podľa ods. 1 písm. q) prílohy smernice nekalou podmienkou je o.i. neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami, výhradne arbitrážou.
V oblasti vnútroštátneho práva sa súd prvého stupňa opiera o ustanovenia § 52 a nasl. O.z. Ustanovenie § 53 ods. 3 O.z. uvádza exemplifikatívny výpočet neprijateľných podmienok. Súd prvého stupňa zdôraznil, že hoci neprijateľná podmienka spočívajúca v požadovaní v rámci rozhodcovskej doložky od spotrebiteľov, aby sa spory s dodávateľom riešili výlučne v rozhodcovskom konaní je výslovne uvedená v tomto výpočte až s účinnosťou od 01.01.2008 (teda po uzavretí spotrebiteľskej zmluvy medzi oprávneným a povinným), nemožno z tejto skutočnosti vyvodiť, že nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. Súd prvého stupňa uviedol, že povaha úverovej zmluvy je adhézna, nakoľko spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok alebo ako celok odmietnuť, teda aj dojednanie rozhodcovskej doložky. Okrem iného súd prvého stupňa konštatoval, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu a úroveň informovanosti, čo ho vedie k pristúpeniu na vopred pripravené zmluvné podmienky bez možnosti ovplyvniť ich obsah. Povinný nemal možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť obsah úverovej zmluvy, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky, a práve tieto obsahujú neprijateľnú rozhodcovskú doložku. Súd prvého stupňa navyše uviedol, že o neprijateľnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má podľa nej možnosť voľby medzi všeobecným súdom a rozhodcovským súdom, ale ak by sa podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa a spotrebiteľ by bol povinný sa podrobiť takémuto konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by mu chcel zabrániť.
Záverom súd prvého stupňa uviedol, že z rozhodcovského rozsudku vyplýva, že rozhodca opomenul aplikovanie príslušných kogentných vnútroštátnych právnych noriem a noriem európskeho práva týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Pritom zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v O.z. je poskytnúť spotrebiteľom na území SR minimálne taký štandard ochrany, aký stanovuje smernica. Vnútroštátny súd je potom povinný vykladať príslušné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby tento štandard bol dosiahnutý.
Na základe uvedeného súd prvého stupňa dospel k záveru, že spotrebiteľ nie je viazaný neprijateľnou podmienkou - rozhodcovskou doložkou, a táto je v rozpore s ustanoveniami § 52 a nasl. O.z. ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice, preto žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie zamietol.
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal včas odvolanie oprávnený. V prvom rade poukázal na zmätočnosť rozhodovacej praxe súdu prvého stupňa, keď na jednej strane ku dňu 14.9.2011, vydal 108 poverení na vykonanie exekúcie v obdobných veciach a na strane druhej náhle začal žiadosti o udelenie poverenia zamietať.
K tvrdeniu súdu prvého stupňa, že povinný nemohol obsah úverovej zmluvy ovplyvniť, uviedol, že takýto skutkový záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, nakoľko súd prvého stupňa neskúmal podmienky, za akých bola zmluva uzatvorená, či povinný mal nejaké pripomienky k návrhu zmluvy a či oprávnený tieto podmienky odmietol. Oprávnený v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR č.k. 23 Cdo/1201/2010 zo dňa 26.10.2010, v ktorom sa konštatuje, že súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy a tak aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a nemožno ju chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Oprávnený uviedol, že povinný nemal k návrhu úverovej zmluvy žiadne pripomienky a nebol na neho vyvíjaný žiadny nátlak, v dôsledku ktorého by nemohol pokojne posúdiť, či s ním do právneho vzťahu vstúpi alebo nie. Na
základe uvedených skutočností preto treba rozhodcovskú doložku považovať za súladnú s § 4 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len ZoRK).
Podľa tvrdenia oprávneného povinný mal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu podľa § 21 ods. 2 ZoRK námietkou nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pri prvom úkone, ktorý jej patrí. Rovnako v súlade s § 9 ZoRK mohol povinný podať námietku predpojatosti rozhodcu a podľa § 37 ZoRK mohol podať žiadosť o preskúmanie rozhodcovského rozsudku iným rozhodcom. Ani jeden z týchto inštitútov povinný nevyužil. Navyše vzhľadom na to, že povinný počas rozhodcovského konania nereagoval na výzvu rozhodcu k poskytnutiu súčinnosti, z jeho správania je zrejmé, že aj keby sa predmetný spor riešil v rámci občianskeho súdneho konania, povinný by ostal nečinný.
Oprávnený zdôraznil, že súd prvého stupňa prekročil svoju právomoc, keď ako exekučný súd, ktorý je súdom vykonávacím, nahradil preskúmavanie súdneho rozhodnutia súdom nachádzacím. Porušil svoju nestrannosť, keď substituoval nečinnosť povinného napadnutým uznesením.
K otázke použitia smernice pri výklade neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách oprávnený uviedol, že slovenská verzia ustanovenia ods. 1 písm. q) prílohy smernice je odlišná od originálnej verzie. Význam smernice v originálnom znení smeruje k tomu, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby súhlasil s predkladaním sporov vzniknutých z uzatvorenej zmluvy rozhodcovskému súdu, resp. ich prejednaním osobitným typom rozhodcovského konania, ktoré by nebolo upravené právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní uplatňovať hmotnoprávne predpisy. V tomto prípade sa však toto ustanovenie na daný prípad nevzťahuje, nakoľko slovenský právny poriadok upravuje rozhodcovské konanie Zákonom o rozhodcovskom konaní, a preto rozhodcovskú doložku nemožno považovať za neprimeranú.
Podľa názoru oprávneného napadnuté uznesenie popiera zmysel a účel rozhodcovského konania - odbremenenie všeobecných súdov mimosúdnym riešením sporov - ktoré vyžaduje od členských štátov Smernica č. 2008/48/EHS a odporúčajú aj európske orgány (napr. odporúčanie č. 98/257/ES, 2001/310/ ES alebo Zelená kniha o alternatívnom konaní k odstraňovaniu sporov v civilných a obchodných veciach všeobecne) a poukazuje tiež na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 31.07.2008, sp. zn. 32Cdo/2282/2008.
Oprávnený v závere konštatuje, že smernica, o ktorú súd prvého stupňa oprel časť svojho odôvodnenia, nie je priamo aplikovateľná na území SR a nemá relevantnú oporu v slovenských právnych predpisoch. Napadnuté uznesenie preto v konečnom dôsledku považuje za nesprávne a nepreskúmateľné. Podľa jeho názoru je rozhodcovská doložka platne dojednaná a súd by svojím rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia odňal oprávnenému možnosť ďalšieho postupu vo veci vymoženia jeho pohľadávky.
Na základe uvedených dôvodov žiadal uznesenie súdu prvého stupňa zmeniť tak, že odvolací súd poverí výkonom exekúcie exekútora JUDr. Martina Hermanovského.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté uznesenie v rozsahu podľa § 212 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa ods. 2, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie jeho správnosti ďalšie dôvody.
Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie sa začalo 26.05.2011 na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, doručeného súdnemu exekútorovi (§ 36 ods. 2 Ex. por.); exekučným titulom - rozhodcovským rozsudkom sp. zn PEC-AP 1326/2010 zo dňa 26.01.2011, právoplatným 15.02.2011 a vykonateľným 19.02.2011, bol povinný s odkazom na Zmluvu o úvere č. 3710237583 zo dňa 06.11.2007, zaviazaný na zaplatenie sumy 2.007,19 eur spolu s úrokom 133,38
eur, úrokom z omeškania vo výške 0,025 % denne zo sumy 2.622,90 eur od 29.01.2010 do zaplatenia, zmluvnej pokuty vo výške 482,33 eur a na náhradu trov konania vo výške 379,70 eur, všetko do troch dní od jeho právoplatnosti.
Podľa názoru odvolateľa je napadnuté uznesenie založené na nesprávnom právnom posúdení veci, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Oprávnený označil skutkové zistenia okresného súdu o tom, že povinný nemohol ovplyvniť obsah úverovej zmluvy, za nesprávne, keďže súd nevykonal žiadne dokazovanie za účelom zistenia, za akých podmienok bola zmluva uzatváraná, či povinný požadoval zmenu niektorých ustanovení zmluvy, resp. či oprávnený jeho návrhy neakceptoval; takýto záver mohol prijať len po preskúmaní konkrétnych okolností uzatvorenia zmluvy. Oprávnený v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23Cdo 1201/2010 (správne 23Cdo 1201/2009 zo dňa 29.6.2010), v ktorom konštatoval, že súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy s tým, že i ochrana spotrebiteľa má svoje medze.
V uvedenom konaní však žalobkyňa nenamietala neplatnosť rozhodcovskej doložky, zakotvenej do sprostredkovateľskej zmluvy, ktorú dovolací súd nevyhodnotil ako typickú adhéznu zmluvu (pre ktorú je charakteristické, že jej obsah nie je výsledkom dohody zmluvných strán, ale bol vopred určený stranou v postavení dodávateľa, v ktorej druhá strana v postavení objednávateľa nemá možnosť nič ovplyvniť, pre ktorú je typický dlhý neprehľadný text, písaný miniatúrnym a obtiažne čitateľným písmom alebo dokonca len odkazuje na obchodné podmienky), ale že v danej veci ide o individuálne dojednanú zmluvu, aj keď boli obchodné podmienky zakomponované do textu zmluvy v 14-tich bodoch drobnejším, ale dobre čitateľným písmom, v ktorých kľúčové slová boli zvýraznené väčším štandardným písmom a tučne. Rozhodcovská doložka bola v texte zmluvy označená samostatným bodom, v ktorej bol zvýraznený text „prípadné spory“ a podpis spotrebiteľa sa nachádzal o riadok nižšie. Najvyšší súd Českej republiky vyhodnotil, že vysokoškolsky vzdelaná žalobkyňa v postavení priemerného spotrebiteľa pri náležitej opatrnosti si musela všimnúť, že uzatvára aj rozhodcovskú doložku. K tomuto záveru dospel dovolací súd aj po zistení, že žalobkyňa pred súdmi nižších stupňov nenamietala, že o rozhodcovskej doložke uvedenej v ňou podpísanom texte vôbec nevedela a skutočnosť, že rozhodcovskú doložku podpísala nevedomky, nenamietala ani v dovolaní.
Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23Cdo 1201/2009 - i keď naň poukázal odvolateľ
- je vlastne na podporu správnosti rozhodnutia okresného súdu, ktorý vyhodnotil, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a prijal skutkové závery z listinných dôkazov predložených oprávneným (úverovej zmluvy spolu s úverovými zmluvnými podmienkami).
Na potvrdenie správnosti právneho posúdenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky odvolací súd konštatuje, že úverová zmluva č. 3710237583 zo dňa 06.11.2007 medzi spoločnosťou HOME CREDIT SLOVAKIA, a.s., a povinným, je typická adhézna zmluva o úvere poskytnutom spotrebiteľovi, ktorá má všetky vyššie uvedené charakteristické črty, teda že jej obsah nie je výsledkom dohody zmluvných strán, ale bol vopred určený stranou v postavení dodávateľa, v ktorej druhá strana v postavení spotrebiteľa nemá možnosť nič ovplyvniť, pre ktorú je typický dlhý neprehľadný text, písaný miniatúrnym a obtiažne čitateľným písmom. Pre tento záver bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením zmluvy a nebolo potrebné osobitne skúmať, či povinný pri jej uzatváraní k obsahu zmluvy vzniesol nejaké pripomienky. Z obsahu a formy vyhotovenia zmluvy je už na prvý pohľad zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom, v ktorej sú iba základné údaje, týkajúce sa povinného, typu, výšky úveru, jeho splatnosti RPMN, napísané štandardným, zvýrazneným písmom. Svojím rozsahom (tri husto popísané strany), neprehľadnou štruktúrou a voľbou miniatúrneho písma je text pripojených Úverových zmluvných podmienok ťažko čitateľný a málo zrozumiteľný. Už zo samej popísanej konštrukcie zmluvy a zo skutočnosti, že povinný podpisoval iba prvú stranu zmluvy, dôvodne vyplýva záver, že povinný - v postavení priemerného spotrebiteľa (so základným vzdelaním) nemohol dostatočne dobre vedieť, že okrem neprehľadných a ťažko zrozumiteľných úverových podmienok súčasne podpisuje aj rozhodcovskú doložku, rovnako neprehľadne zakomponovanú do textu Úverových zmluvných podmienok, a tiež aký je jej obsah a
zmysel. Ohľadom rozhodcovských a poplatkových pravidiel a zoznamu rozhodcov jej text odkazuje na internetovú stánku www.iudicium.sk <http://www.iudicium.sk> (zistené použitím lupy na čítanie).
Na rozdiel od prípadu riešeného Najvyšším súdom Českej republiky v rozhodnutí 23Cdo/1201/2009, v prejednávanej veci sa rozhodcovská doložka zakotvená v hlave 14, § 18 - Záverečné ustanovenia
- Úverových a zmluvných podmienok vôbec neodlišuje od ostatného textu a podpis spotrebiteľa - povinného - sa nenachádza bezprostredne za týmito podmienkami vrátane rozhodcovskej doložky, ale iba na prvej strane úverovej zmluvy, text úverových a zmluvných podmienok nie je vôbec podpísaný, a to ani oprávneným.
Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že v štádiu exekučného konania exekučný súd nevykonáva dokazovanie v zmysle § 122 a nasl. O.s.p., ale podľa § 44 ods. 2 Ex. por. skúma, či žiadosť o udelenie poverenia, alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom, pričom vychádza z tvrdení a listín oprávneného.
Z uvedeného teda vyplýva záver, že oprávnený bezdôvodne namietal nesprávne skutkové zistenia súdu prvého stupňa o tom, že povinný nemohol pri uzatváraní zmluvy ovplyvniť jej obsah. Takto zostavenú formulárovú zmluvu povinný mohol prijať ako celok vrátane úverových podmienok a v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky alebo ju odmietnuť ako celok.
Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú ani námietku nesprávneho právneho posúdenia veci okresným súdom.
Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.
Námietka nesprávneho právneho posúdenia veci vznesená oprávneným v odvolaní, je založená na konštatovaní, že okresný súd vychádzajúc z „nejednoznačného a mätúceho“ prekladu Smernice Rady 93/13/EHS, konkrétne jej prílohy 1, písm. q/ do slovenského jazyka vyvodil záver, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, hoci význam a zmysel Smernice Rady 93/13/EHS v originálnom znení v Prílohe 1 písm. q/ smeruje iba k tomu, že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby súhlasil s predkladaním sporov vyvstávajúcich z uzatvorenej zmluvy osobitným typom rozhodcovského konania, ktoré by nebolo upravené právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní uplatňovať hmotnoprávne predpisy. Takáto situácia podľa názoru oprávneného v Slovenskej republike nastať nemôže, keďže rozhodcovské konanie je upravené Zákonom o rozhodcovskom konaní, preto rozhodcovskú doložku nie je možné len na základe Smernice Rady 93/13/EHS považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. V odvolaní upozornil oprávnený aj na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 31.07.2008 sp. zn. 32Cdo 2282/2008, v ktorom Najvyšší súd Českej republiky výslovne konštatoval, že zmluvné strany si môžu platne dohodnúť, že spory, ktoré vznikli z ich zmluvy, budú rozhodované rozhodcom vybraným žalujúcou stranou zo zoznamu rozhodcov vedeného súkromným subjektom, ktorý nie je Stálym rozhodcovským súdom.
Namietal tiež, že podstatná časť odôvodnenia napadnutého uznesenia je postavená na práve únie, konkrétne Smernici č. 93/13/EHS, pritom smernice nie sú priamo aplikovateľné a zastávajú v prvom rade úlohu interpretačného pravidla a nemá relevantnú oporu v ustanoveniach právnych predpisov Slovenskej republiky. Odvolateľ dokonca vyslovil názor, že zo strany Slovenskej republiky došlo k nesprávnej transpozícii označenej nesprávne preloženej časti Smernice do ustanovenia § 54 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka (ktoré v čase uzavretia Zmluvy ešte ani nebolo pojaté do Obč. zák.).
Podľa § 52 ods. 1 Obč. zák. účinného ku dňu uzavretia úverovej zmluvy spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Odvolací súd - s poukazom na ustanovenia 53 ods. 1 Obč. zák., podľa ktorého spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ("neprijateľná podmienka") a ods. 4, v zmysle ktorého neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné - považuje za potrebné konštatovať, že zo skutočnosti, že ustanovenie § 53 ods. 3 obč. zák., ktoré príkladmo (výrazom najmä) vypočítava zmluvné ustanovenia, ktoré sa považujú neprijateľné podmienky, v rozhodnom čase ešte neobsahovalo písm. r/, (teda neprijateľnú podmienku, spočívajúcu v tom, že dodávateľ vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní), nemožno vyvodiť, že takéto zmluvné ustanovenie nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
Prvostupňový súd po tom, ako vyhodnotil zmluvu o úvere uzavretú medzi účastníkmi ako zmluvu spotrebiteľskú podľa Občianskeho zákonníka, posúdil jej obsah podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 53 ods. 3 a ods. 4 Občianskeho zákonníka. Keďže únijná právna regulácia už bola implementovaná do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým bol novelizovaný Občiansky zákonník, nesmie byť režim tejto spotrebiteľskej zmluvy v rozpore ani so smernicami poskytujúcimi ochranu spotrebiteľovi, ktoré boli prijaté Európskym parlamentom a Radou, najmä Smernicou Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách; cieľom a účelom vnútroštátnych právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom aspoň takú úroveň ochrany, aká je stanovená Smernicou 93/13/ EHS.
I keď Smernica 93/13/EHS, na základe ktorej bola ochrana spotrebiteľa do slovenského právneho poriadku transponovaná, nemá v slovenskom právnom poriadku horizontálny - teda priamy účinok medzi osobami navzájom - napriek tomu ju možno v rámci eurokonformného výkladu slovenského práva na podporu záverov súdu prvého stupňa využiť.
Súd je povinný v rámci teleologického výkladu právnej normy vychádzať z príslušného prameňa práva ako celku s akcentom na jeho ciele a zmysel. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je poskytnúť spotrebiteľom v SR - ako členskom štáte Únie - minimálne taký štandard ochrany, aký stanovuje smernica 93/13/EHS, ktorá vo svojej prílohe obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za nekalé.
Preto je potrebné konštatovať, že označené ustanovenia Obč. zák. už aj v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy, zabezpečovali povinnosť Slovenskej republiky, ktorá jej vyplynula z článku 6 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS, a to, že „členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok“ (rozsudok ESD vo veci C-14/83 Sabine von Colson, Elisabeth Kamann, uznesenie NS SR sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo dňa 16.01.2013, uznesenie NS SR sp. zn. 6 Cdo 50/2012 zo 14.11.2012, Nález ÚS ČR sp. zn. II. ÚS 3/06 zo 6.11.2007).
Súd je povinný akceptovať princíp právnej istoty vyplývajúci z konečného súdneho rozhodnutia, ale súčasne tiež základné právo občana - spotrebiteľa - na ochranu inter alia pred nekalými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vyplývajúce z Charty základných práv Európskej únie (čl. 38). Tomuto právu zodpovedá povinnosť štátu garantovať vysoký stupeň ochrany práv spotrebiteľov a postarať sa, aby spotrebiteľov nekalé zmluvné podmienky nezaťažovali (čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-40/08 ASTURCOM v bode 52 uvádza: Vzhľadom k povahe a významu verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica 93/13 zaisťuje spotrebiteľom, je treba konštatovať, že jej článok 6 musí byť považovaný za normu rovnocennú vnútroštátnym pravidlám, ktoré vo vnútri vnútroštátneho právneho poriadku majú status kogentných noriem, ktoré súd musí lebo môže uplatniť i bez návrhu.
V nadväznosti na uvedené nekalú zmluvnú podmienku - rozhodcovskú doložku a spôsob jej posúdenia v exekučnom konaní - Súdny dvor EU vo veci ASTURCOM judikoval nasledovne:
Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách musí byť vykladaná v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má za týmto účelom k dispozícii potrebné informácie o právnom a skutkovom stave, i bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom a spotrebiteľom. Ak ide o neprimeranú doložku, prislúcha tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný.
Rozhodcovskú doložku, obsiahnutú v hlave 14, § 18 Úverových zmluvných podmienok spoločnosti HOME CREDIT SLOVAKIA, a.s., ktoré sú súčasťou predmetnej úverovej zmluvy, súd prvého stupňa dôvodne vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je zo zákona neplatná, keďže vyššie popísanou neprípustnou formou od spotrebiteľa vyžadovala, aby spory vzniknuté zo spotrebiteľskej zmluvy riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Odvolací súd ešte dodáva: k tomu, aby mohla byť rozhodcovská doložka v rámci spotrebiteľského právneho vzťahu (v ktorom je spotrebiteľ nepochybne slabšou zmluvnou stranou) korektne (a aj platne) dojednaná, sa zo strany podnikateľa predpokladá predloženie takého návrhu, aby bola z neho dostatočne zrejmá možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie konkrétnych sporov výlučne v rozhodcovskom konaní a tiež informácie o tom, čo takáto dohoda znamená. Z návrhu by mali byť zrejmé aspoň pravidlá pre určenie osôb rozhodcov (nie menovité určenie jedného rozhodcu, ktorý má právo určiť samého seba, príp. ďalšieho rozhodcu) a tiež definované procesné práva povinného v tomto konaní, a to v porovnaní s konaním, ktoré by bolo aktuálne v prípade, keby spotrebiteľ rozhodcovskú zmluvu alebo doložku neuzavrel, čo však rozhodcovská doložka v bode 18 VOP - ako vyplýva z jej znenia - neobsahuje.
Z uvedeného je zrejmé, že oprávnený ani neponúkol povinnému inú alternatívu a rozhodcovská doložka s uvedeným obsahom a dosahom - keďže vzhľadom na jej zakotvenie vo VOP formulárovej zmluvy nebola dohodnutá individuálne - nie je výsledkom konsenzu zmluvných strán.
Inštitút individuálne dohodnutej podmienky je treba vykladať v súlade s cieľom smernice, podľa ktorej sa podmienka nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl. 3 ods. 2 Smernice). Oprávnený však (ani v odvolacom konaní) nepodal žiadny dôkaz o tom, že rozhodcovská doložka bola individuálne dojednaná.
Za existencie takýchto nejasných a nekorektných pravidiel, bol spotrebiteľ zbavený práva podať žalobu na všeobecný súd, čo je vo svojom dôsledku nielen v rozpore s dobrými mravmi, ale znamená tiež porušenie práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 36 Listiny základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.) a tiež práva na zákonného sudcu (čl. 38 ods. 1 Listiny).
Preto rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky - ktorou je rozhodcovská doložka - je treba považovať nulitný právny akt.
Ak je rozhodcovská zmluva neplatná, alebo ak neexistuje, rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľným exekučným titulom, v čom je jednotná aj súdna prax (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2011 z 13.októbra 2011 - R 46/2012, 6Cdo 50/2012 zo 14. novembra 2012, 6Cdo/1/2012 z 21. marca 2012, 6MCdo/9/2012 zo 16.1.2013 a ďalšie). Obdobné dôsledky postihujú aj rozhodnutie iného orgánu, ak tento orgán nemal právomoc ho vydať. Rozhodnutie, postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé založiť ani prekážku rei iudicatae.
K námietke oprávneného, že zamietavým rozhodnutím mu bude objektívne zamedzené domôcť sa reálneho vymoženia jeho pohľadávky, ktorá voči povinnému nepochybne existuje, a súd mu v podstate odňal akýkoľvek zákonný postup vo veci jej vymoženia, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že oprávnený - konajúci s odbornou starostlivosťou - mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky, má poznať aj právne dôsledky ich používania a musí počítať aj s tým, že plnenie z nekalej podmienky mu súd nemôže akceptovať. Exekúcia vedená na podklade ničotného rozhodcovského
rozsudku, ktorý má svoj základ v neprijateľnej rozhodcovskej doložke, je neprípustná a exekučný súd na to prihliada už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a následne aj v rámci rozhodovania o zastavení exekúcie podľa príslušných ustanovení Ex. por..
Súd prvého stupňa však v žiadnom prípade nevyslovil neplatnosť Zmluvy ako celku a ani vecne nespochybnil existenciu pohľadávky oprávneného voči povinnému.
Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd stotožnil s rozhodnutím okresného súdu vo výroku aj v odôvodnení, a preto ho ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.
V odvolacom konaní bol oprávnený neúspešný, a preto mu podľa § 224 ods. 1 v nadväznosti na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. nevzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Povinnému takéto trovy nevznikli, preto odvolací súd rozhodol tak, že účastníkom trovy odvolacieho konania nepriznal.
Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.