Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_5Co-179-2022.pdf
PDF · 118.13 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/179/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Adriany Murínovej a členiek JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Zuzany Stolárovej v spore žalobcu A. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom C. D. B. XX, zastúpeného advokátkou JUDr. Helenou Knopovou, so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, proti žalovanému B. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. B. XX, zastúpenému advokátom JUDr. Mikulášom Buzgóm, so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, o vrátenie daru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 16. decembra 2020 č.k. 7C/644/2015-175 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu istinu 8.500,- eur titulom vrátenia daru, úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 8.500,- eur od 1.6.2015 do zaplatenia a nahradiť trovy konania (výrok I.). Výrokom II. rozsudku súd žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne samostatným uznesením.
2. V odôvodnení súd poukázal na argumentáciu žalobcu v žalobe a v priebehu sporu, najmä že žalobca žalovanému synovi daroval dňa 12.2.2014 sumu 5.000,- eur, dňa 22.2.2014 čiastku 500,- eur a dňa 25.2.2014 sumu 1.000,- eur, spolu 8.500,- eur, a to v súvislosti s dohodou, že žalobca bude spolu so žalovaným synom bývať v dome žalovaného, a hoci podmienkou darovania nebolo spoločné bývanie, bol to dôvod, prečo žalobca predal svoj byt. Darované peňažné prostriedky žalovaný použil na rekonštrukciu svojho domu, na oplotenie a nákup elektrospotrebičov. Žalobca v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka požaduje vrátenie daru z dôvodu, že žalovaný žalobcu fyzicky napadol a spôsobil mu zranenia hlavy, sánky a krčnej chrbtice, teda sa voči žalobcovi správal tak, že tým hrubo porušil dobré mravy, a preto žalobca žalovaného viackrát vyzýval na vrátenie daru do 30.5.2015, naposledy dňa 18.5.2015 prostredníctvom právnej zástupkyne žalobcu. Na preukázanie tvrdených skutočností žalobca predložil súdu výpisy z účtu v C. C. E., lekárske správy, výzvu na vrátenie daru zo dňa 18.5.2015, odpoveď žalovaného na výzvu zo dňa 26.5.2015, kúpnu zmluvu zo dňa 5.2.2014, rozhodnutie Okresného úradu Košice - okolie katastrálneho odboru zo dňa 20.3.2014 č. vkladu V 423/14 a navrhol vykonať dokazovanie aj výsluchom svedkov B. F., G. H. a B. F..
3. Súd poukázal i na obranu žalovaného, ktorý poprel, že žalobca mu poskytol peňažný dar v sume 8.500,- eur, že v dome žalovaného mali bývať spolu so žalobcom a dôvodom poskytnutia finančných
prostriedkov žalovanému titulom daru bola skutočnosť, že žalovaný nemal dostatok finančných prostriedkov na jeho rekonštrukciu, na oplotenie a nákup spotrebičov.
4. Po vykonanom dokazovaní listinnými dôkazmi, výsluchom strán sporu i výsluchom svedkov B. F., G. H., B. F. a B. G., a po právnom posúdení podľa § 628 ods. 1 a 2 a § 630 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca neuniesol v konaní dôkazné bremeno na preukázanie skutkového tvrdenia, že žalovanému poskytol titulom daru finančné prostriedky v celkovej sume 8.500,- eur a žalobu zamietol. Dôvodil, že pokiaľ žalobca predložil súdu výpisy zo svojho účtu, týmito výpismi žalobca iba preukázal, že disponoval finančnými prostriedkami titulom kúpnej ceny za predaný byt v I. a v akom v rozsahu žalobca vybral zo svojho účtu finančné prostriedky, ale nepreukázal, že tieto finančné prostriedky odovzdal žalovanému titulom daru. Uzavrel, že žalobca poskytnutie daru žalovanému nepreukázal ani výpoveďami svedkov B. F., G. H., B. F., lebo tí vo svojich výpovediach iba potvrdili, že sa od žalobcu dozvedeli, že titulom daru poskytol žalovanému finančné prostriedky, neboli prítomní pri ich odovzdaní žalovanému a nevedeli sa vyjadriť ani k výške daru. Vykonaným dokazovaním nebola zistená ani rekonštrukcia domu bezprostredne po jeho kúpe, okrem toho, že dom bol svojpomocne vymaľovaný a podľa tvrdenia žalobcu boli v štyroch izbách urobené nové omietky. Žalovaný naopak súdu preukázal kúpnou a úverovou zmluvou, že na kúpu domu bol žalovanému poskytnutý úver 80.000,- eur vo výške kúpnej ceny, že okrem predmetného úveru žalovanému bolo v rozhodnom období povolené prečerpanie bežného účtu o 1.700,- eur, že v júli 2013 bola žalovanému zo zmluvy o stavebnom sporení vyplatená čiastka 4.428,24 eura, ako i to, akým spôsobom si žalovaný následne finančné prostriedky zabezpečoval a že žalovaný mal príjem aj z výkonu práce.
5. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil aplikáciou § 255 ods. 1 CSP a plným procesným úspechom žalovaného v spore. Dodal, že v konaní nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal a že podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
6. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, t.j. že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Tvrdiac, že boli všetky splnené podmienky na vrátenie daru od žalovaného predpokladané ustanovením § 630 Občianskeho zákonníka, navrhol zmeniť rozsudok a žalobe v celom rozsahu vyhovieť, prípadne rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
6.1. Žalobca v odvolaní namietol správnosť záveru súdu, že neuniesol dôkazné bremeno na tvrdenie, že žalovanému poskytol 8.500,- eur titulom daru. Žalobca tvrdil, že v súdnom spore preukázal, že titulom daru žalovanému poskytol 8.500,- eur viacerými nepriamymi dôkazmi, ktoré vo svojom súhrne poskytnutie sumy 8.500,- eur žalovanému preukazujú. Odkázal pritom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 21Cdo 2682/2013, podľa ktorého „Skutočnosť preukazovanú len nepriamymi dôkazmi možno považovať za preukázanú vtedy, ak na základe výsledkov hodnotenia týchto dôkazov je možné bez rozumných pochybností nadobudnúť istotu (presvedčenie) o tom, že sa táto skutočnosť naozaj stala (že je pravdivá), nestačí, ak prichádza do úvahy len možnosť jej pravdivosti (jej pravdepodobnosť).“
6.2. Zopakoval, že z ním predložených výpisov z účtu vyplýva, že žalobca disponoval finančnými prostriedkami z predaja nehnuteľnosti, časť ktorých následne žalobca vybral zo svojho bankového účtu za účelom ich následného poskytnutia žalovanému titulom daru. Iný logický dôvod na výber peňazí zo svojho účtu žalobca nemal. Žalobca označil za nepreukázané a účelové žalovaného tvrdenia, že finančné prostriedky získané z predaja nehnuteľnosti žalobcu neboli poskytnuté žalovanému ako dar, ale že tieto mal žalobca minúť na kúpu nábytku, prípadne na opravy Trabanta. Podčiarkol, že žalobcom navrhnutí a vypočutí svedkovia potvrdili, že majú vedomosť o tom, že žalobca mal žalovanému poskytnúť sumu 8.500,- eur titulom daru. Podľa názoru žalobcu je irelevantné, že svedkovia nevedeli podrobne opísať presné okolnosti darovania, nevedeli sa vyjadriť k presnému rozsahu rekonštrukčných prác na nehnuteľnosti žalovaného vykonávaných z darovaných finančných prostriedkov, a to preto, lebo pri tom svedkovia neboli prítomní.
6.3. Žalobca v odvolaní namietol aj správnosť záveru súdu, že vykonaným dokazovaním nebola zistená rekonštrukcia domu vo vlastníctve žalovaného, lebo v konaní vypočutí svedkovia zhodne potvrdili, že na dome žalovaného boli vykonávané nevyhnutné rozsiahle rekonštrukčné práce v čase, keď žalovanému poskytol 8.500,- eur, svedkovia majú vedomosť o rozsahu vykonávaných rekonštrukčných prác, lebo túto nehnuteľnosť aj navštívili, a svedok F. výslovne uviedol, že v predmetnom dome bol v dobe, keď sa tento staval, a teda vie porovnať i rozsah vykonaných rekonštrukčných prác.
6.4. Zdôraznil ďalej, že poskytnutie daru žalovanému nepriamo preukazuje aj skutočnosť, že súčasne s poskytnutím predmetného daru žalovanému bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená aj dohoda, že budú spoločne bývať v nehnuteľnosti žalovaného, ktorú žalovaný v tom čase kúpil, k čomu napokon aj došlo. Znovu pripomenul, že pred nasťahovaním sa do spoločnej domácnosti k žalovanému býval sám v byte, ktorý bol veľký a zrekonštruovaný a nemal ani najmenší dôvod predmetný byt predávať a tým sa dobrovoľne vystavovať nepriaznivej životnej situácii, že by stratil strechu nad hlavou. Pretože tieto skutočnosti sú zhodné s jednotlivými dátumami výberu platieb z účtu v období mesiaca február 2014, kedy sa do domu žalovaného spoločne presťahovali, je podľa názoru žalobcu z týchto okolností existencia darovania peňažných prostriedkov žalovanému viac než reálna.
6.5. Žalobca v odvolaní namietol aj záver súdu, že žalovaný disponoval dostatočným množstvom finančných prostriedkov, ktoré mali byť žalovanému vyplatené zo zmluvy o stavebnom sporení. V tejto súvislosti žalobca tvrdil, že v tomto prípade sa nejedná o rozhodné obdobie, lebo rekonštrukcie na dome žalovaného boli vykonávané až v roku 2014, a nie v čase poskytnutia predmetných finančných prostriedkov. Pokiaľ ide o sumu 80.000,- eur, ktorá má rovnako preukazovať, že žalovaný disponoval dostatočným množstvom finančných prostriedkov, k tomu žalobca uviedol, že táto suma bola použitá výlučne na kúpu predmetnej nehnuteľnosti, čo potvrdil aj sám žalovaný. Skutočnosť, že predmetný úver mal byť žalovanému schválený vo výške 100.000,- eur považuje žalobca za irelevantnú, lebo žalovaný k tomuto tvrdeniu nepredložil žiaden dôkaz.
6.6. Podľa názoru žalobcu preukázal splnenie všetkých podmienok na vrátenie daru v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka, keďže preukázal, že žalovaný obdarovaný sa voči osobe žalobcu správal tak, že tým hrubo porušil dobré mravy, lebo žalobcu napadol, o čom bol spísaný zápis na polícii a voči žalovanému bolo vedené aj priestupkové konanie, v ktorom bola žalovanému uložená pokuta, a preukázal aj to, že na vrátenie daru bol žalovaný vyzvaný výzvou žalobcu na vrátenie daru zo dňa 18.5.2015.
7. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny a priznať žalovanému nárok na náhradu odvolacieho konania v plnom rozsahu.
7.1. Podčiarkol, že od prvopočiatku opakovane uvádzal, že žalobca žiaden peňažný dar žalovanému neposkytol. Žalobca nemal vo svojej osobnostnej výbave takúto povahovú vlastnosť a spolu s partnerkou mal dostatok finančných prostriedkov na kúpu rodinného domu, všetky následne realizované nákupy hnuteľných vecí (práčka, chladnička, mikrovlnná rúra) boli realizované z pôžičiek pri povolení nadlimitného čerpania do 1.700 eur, z vyplatených prostriedkov zo zmluvy o stavebnom sporení 4,763,78 eur, z pôžičky 6.700 eur od Sberbank Slovensko, z pôžičky partnerky vo výške 8.000 eur, z vlastných zdrojov z bežného zárobku (mesačný príjem ako predáka 1.500 eur) a z predaja nehnuteľnosti v kat. území J. H., zapísanej na LV č.XXXX v r. 2011 (6.500 eur), a to tak, ako tieto dôkazy hodnotil správne súd prvej inštancie. Z týchto dôvodov sú podľa názoru žalovaného nepoužiteľné nepriame dôkazy spôsobom, ako to navrhuje vo svojom odvolaní žalobca.
7.2. Žalovaný vyjadril nesúhlas aj s tvrdením žalobcu o logickom dôvode na výber žalovanej sumy z účtu žalovaného, a námietkami žalobcu o dôkazoch žalovaného o dostatku peňazí. Akcentoval, že je neakceptovateľné počúvať v odvolacom konaní, že žalovaný konal pod tlakom vidiny získania daru v nejakej výške, ktorý dar ani výška nikdy nebola so žalobcom dohodnutá a ani len dohodnutá nemohla byť vzhľadom k jednotlivým splátkam podľa jednotlivých dátumov výberov z vkladového účtu žalobcu v celkovej sume 8.500,- eur, keď pritom sám žalovaný mal pre prípad potreby aj s partnerkou také peniaze nepochybne k dispozícii.
7.3. Žalovaný si v celom rozsahu osvojil aj hodnotenie výpovedí svedkov B. F., G. H. a B. F. súdom prvej inštancie. Podľa názoru žalovaného je správny záver súdu, že žalobca dôkazné bremeno preukázania
daru v zmysle žaloby neuniesol. Na tomto mieste zdôraznil, že ak žalobca uvádzal, že svedkovia majú preukázať skutočnosť poskytnutia daru, a) svedok B. F. na pojednávaní dňa 18.11.2020 vypovedal a potvrdzoval iba poskytnutie časti peňazí na kúpnu cenu kupovaného domu, a preto výpoveď tohto svedka nepoužiteľná pre potvrdenie akýchkoľvek rekonštrukčných prác v kúpenom dome, lebo svedok vedel potvrdiť v lete, konkrétne v máji, klietky na zajace, oplotenie a nejakú výstavbu pri dome, b) svedok G. H. iba uviedol, že žalobca z inkasovanej ceny za byt v Ruskove poskytol žalovanému peniaze na kúpnu cenu rodinného domu, čo ale po zohľadnení doby kúpy rodinného domu v Slanskom Novom Meste a doby predaja bytu v Ruskove, nepreukazuje žalobcom tvrdený dar, a tak i výpoveď tohto svedka je nepoužiteľná na preukázanie darovania podľa žaloby, naviac svedok hovoril o dare jednou sumou, c) svedkyňa B. F. len uviedla, že žalobca jej povedal, že predáva byt, aby pomohol synovi.
8. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného k jeho odvolaniu zotrval na svojej argumentácii v priebehu sporu a odvolaní majúc za to, že boli splnené všetky podmienky pre vrátenie daru od žalovaného predpokladané § 630 Občianskeho zákonníka, že žalobca daroval žalovanému sumu 8.500 eur a žalovaný ako obdarovaný sa následne voči osobe žalobcu správal tak, že tým hrubo porušil dobré mravy, keďže žalovaný žalobcu napadol, o čom bol spísaný zápis na polícii a voči žalovanému bolo vedené priestupkové konanie. Navrhol zmeniť rozsudok, žalobe vyhovieť alebo rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
9. Žalovaný v duplike na repliku žalobcu znovu akcentoval správnosť napadnutého rozsudku, ktorý navrhol potvrdiť a priznať trovy odvolacieho konania žalovanému. Znovu zopakoval, že preukázal svoju dostatočnú finančnú vybavenosť na kúpu rodinného domu. Ako nepravdivé označil tvrdenie svedka B. F. na pojednávaní dňa 18.11.2002, že žalobca predal byt z dôvodu, že žalovanému a jeho družke peniaze nestačili na kúpu rodinného domu a časť peňazí im daroval za to, že tam bude bývať, a tiež svedkyne B. F., že má vedomosť o tom, že žalobca požičal peniaze žalovanému na kúpu rodinného domu, i svedka G. H., že účelom poskytnutia daru žalovanému bola skutočnosť, že išli kupovať nový dom a kvôli tomu daroval synovi peniaze, čo svedkovi uviedol žalobca, a to preto, lebo sám žalobca v priebehu celého konania takýto účel pôžičky neuviedol, a preto výpovede svedkov treba hodnotiť ako nepreukazujúce nárok žalobcu.
10. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 11.7.2022 znovu zhrnul svoje tvrdenia v priebehu sporu i odvolaní, polemizujúc pritom s tvrdeniami a obranou žalovaného. Na svojej argumentácii a námietkach prezentovaných v spore a v odvolacom konaní zotrval vo svojom podaní zo dňa 8.8.2022 aj žalovaný.
11. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom § 379 a § 380 CSP a z hľadísk žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov vrátane ich obsahového vymedzenia a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné. Žalobcovi sa uplatnenými odvolacími dôvodmi a v ich rámci prezentovanými odvolacími námietkami nepodarilo spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
12. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku dospel k záveru, že rozsudku nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu a ani to, že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, žeby opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by bol v jeho hodnotení dôkazov logický rozpor, prípadne, že by výsledok hodnotenia dôkazov súdom nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 a nasl. CSP, alebo že by súd na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Učinené zistenia súdu prvej inštancie majú vecné a logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Neboli zistené ani iné vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie v spore, ku ktorým odvolací súd je povinný prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo).
13. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie, než ako rozhodol súd prvej inštancie. V danom prípade k zmene skutkového ani
právneho stavu počas odvolacieho konania nedošlo, preto odvolací súd na skutkové zistenia súdu prvej inštancie a právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie, odkazuje, rovnako ako i na správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP). Na zdôraznenie správnosti rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd udáva nasledovné:
14. Predmetom sporu je nárok žalobcu na vrátenie daru - peňažnej sumy 8.500 eur od žalovaného.
15. Podľa § 628 ods. 1 Občianskeho zákonníka, darovacou zmluvou darca niečo bezplatne prenecháva alebo sľubuje obdarovanému a ten dar alebo sľub prijíma.
16. Podľa § 628 ods. 2 Občianskeho zákonníka, darovacia zmluva musí byť písomná, ak je predmetom daru nehnuteľnosť.
17. Podľa § 630 Občianskeho zákonníka, darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.
18. Darovacia zmluva je dvojstranný bezodplatný právny úkon vyžadujúci konsenz zmluvných strán, spočívajúci v bezodplatnom prenechaní daru na jednej strane a bezodplatnom prijatí daru na strane druhej. Darovacia zmluva vždy vyžaduje konsenzus obidvoch zmluvných strán, čím je vylúčené, aby darca nanútil obdarovanému proti jeho vôli určitý majetkový prospech. Vo všeobecnosti možno uviesť, že podstatou darovacej zmluvy je dohoda, ktorou sa darca bezodplatne a bez právnej povinnosti zaväzuje poskytnúť určitý majetkový prospech obdarovanému, a ten ho prijíma.
19. Základnými znakmi darovacej zmluvy sú predmet daru, bezodplatnosť daru a dobrovoľnosť darovania.
20. K zániku darovacieho vzťahu v zmysle citovaného § 630 Občianskeho zákonníka dochádza na základe dvoch po sebe nasledujúcich právnych skutočností: a) hrubého porušenia dobrých mravov správaním sa obdarovaného voči darcovi alebo členom jeho rodiny a b) jednostranného právneho úkonu darcu adresovaného obdarovanému. Hrubým porušením dobrých mravov sa tu rozumie ich porušenie značnej intenzity alebo ich sústavné porušovanie.
21. Z obsahu odôvodnenia rozsudku plynie, že súd zamietol žalobu žalobcu vychádzajúc z úsudku, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na svoje tvrdenie, že so žalovaným uzavrel darovaciu zmluvu, ktorej predmetom boli peňažné prostriedky v sume 8.500 eur a že žalovaný dar (peňažnú sumu 8.500 eur) od žalobcu prijal.
22. Hypotéza hmotnoprávneho ustanovenia § 628 ods. 1 a § 630 Občianskeho zákonníka vymedzuje obsah povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti darcu tak, že v spore o vrátenie daru má darca ako žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným obdarovaným uzavrel darovaciu zmluvu, že obdarovaný žalovaný dar alebo sľub prijal a k žalujúcemu darcovi alebo k členom jeho rodiny sa obdarovaný správa tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. Ak neunesie žalujúci darca dôkazné bremeno v tomto smere, musí rozhodnutie vyznieť v jeho neprospech bez toho, aby sa súd musel zaoberať pravdivosťou všetkých tvrdení, ktoré sú súčasťou procesnej obrany žalovaného dlžníka, a týmto smerom vykonávať dokazovanie.
23. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 9. júna 2020 sp.zn. I.ÚS 24/2019 uviedol: „Civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Strana domáhajúca sa týchto právnych následkov ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet (neobjasneného určitého skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti), teda procesných následkov toho, ako keby bolo zistené, že k naplneniu skutkových predpokladov hypotézy právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala, nedošlo.
24. Z obsahu súdneho spisu a napadnutého rozsudku je nutné vyvodiť, že súd prvej inštancie vyšiel správne z predpokladu, že darca, ktorý sa súdne domáha voči obdarovanému vrátenia daru, musí v intenciách ustanovenia § 628 ods. 1 a § 630 Občianskeho zákonníka splniť dôkaznú povinnosť (uniesť dôkazné bremeno) o tom, že s obdarovaným v určitej dobe uzavrel darovaciu zmluvu, že predmetom daru bola peňažná suma 8.500 eur a že obdarovaný sa k žalobcovi správa(l) tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.
25. V korelácii s uvedeným správne preto prvoinštančný súd vychádzal pri svojom rozhodovaní z úsudku, že v spore bolo povinnosťou žalobcu tvrdiť a preukázať, že žalovaný prijal od žalobcu ako dar peňažnú sumu 8.500 eur a na základe výsledkov vykonaného dokazovania správne uzavrel, že v tomto smere žalobca dôkazné bremeno neuniesol, a preto musí rozhodnutie súdu vyznieť v jeho neprospech. Odvolací súd záver súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalobcom na preukázanie tvrdenia o darovaní peňažnej sumy 8.500 eur žalovanému vyhodnotil ako súladný i s dlhodobo ustálenou judikatúrou najvyšších súdnych autorít, podľa ktorej skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. V okolnostiach súdenej veci súd správne uzavrel, že žalobca v spore nepreukázal, že žalovanému obdarovanému daroval peňažnú sumu 8.500 eur a že v tomto smere v spore žalobca neuniesol na ňom ležiace dôkazné bremeno, ktorým sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v spore neboli preukázané jej tvrdenia a z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je totiž umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, kedy určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie vo veci nebola preukázaná buď pre nečinnosť strany sporu, a to v dôsledku nesplnenia povinnosti uloženej strane sporu ustanovením § 132 ods. 1 CSP alebo vôbec (objektívne vzaté) nemohla byť preukázaná, teda ak výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti a ani o tom, žeby táto skutočnosť bola nepravdivá, keďže každá strana nesie dôkazné bremeno týkajúce sa tých skutkových predpokladov, ktoré sú pre ňu priaznivé z pohľadu právnej normy, ktorej účinkov sa v sporovom súdnom konaní domáha.
26. Odvolacie námietky žalobcu sa v podstate týkajú dôkazného konania pred súdom prvej inštancie, najmä hodnotenia dôkazov a z neho vyvodeného skutkového a právneho posúdenia veci. Je presvedčený, že súd vykonané dôkazy vyhodnotil nesprávne, majúc pritom za to, že z vykonaných nepriamych dôkazov je nutné učiniť záver o tom, že žalovanému daroval peňažnú sumu 8.500 eur ako i že tento dar je obdarovaný žalovaný povinný mu vrátiť.
27. Na tomto mieste odvolací súd pripomína, že podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t.j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov.
28. Z ústavného princípu nezávislosti súdov vyplýva zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorá je obsiahnutá v čl. 15 Základných princípov CSP, podľa ktorého dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiadny dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak (§ 191 ods. 2 CSP). Hodnotenie dôkazov a závery o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností je vecou vnútorného presvedčenia sudcu a jeho logického myšlienkového postupu. Zákon pritom nepredpisuje ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov a hodnotenie ich vzájomnej súvislosti súdom. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery súdu (sudcu) o vierohodnosti poznatkov získaných z vykonaných dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti stranami sporu tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti, či nepravdivosti skutkových tvrdení súdu, hodnotí súd jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je potom záver súdu o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery strana sporu splnila svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia.
29. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov plynie, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak v tomto smere nemožno vytknúť súdu žiadne pochybenia, potom nie je možné ani polemizovať so skutkovými závermi, resp. namietať, že súd mal uveriť inému svedkovi, alebo že niektorý dôkaz nie je pre skutkové zistenie dôležitý, alebo že z vykonaných dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie a podobne.
30. Z obsahu spisu a napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že v tomto smere súdu prvej inštancie žiadne pochybenie vytknúť nemožno. Súdu prvej inštancie nemožno vytýkať, že by vzal pri svojom rozhodovaní do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, alebo že by naopak opomenul pre rozhodnutie podstatné skutočnosti v spore preukázané. Nemožno priznať relevanciu polemike žalobcu v odvolaní so skutkovými závermi súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalobcom spočívajúcej v námietke, že súd mal uveriť svedkom, ktorých navrhol žalobca a obsah ich svedeckej výpovede mal súd vyhodnotiť spôsobom, ako to uviedol žalobca vo svojom odvolaní. Z uvedeného je nutné vyvodiť, že žalobca neopodstatnene spochybňuje v odvolaní hodnotenie vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie predkladajúc pritom vlastné hodnotenie svedeckých výpovedí a ostatných na súde vykonaných dôkazov. Pre úplnosť možno dodať, že v tomto smere Ústavný súd SR opakovane vyslovil, že právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktoré predkladá strana sporu, nepatrí do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 97/97, sp. zn. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
31. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že žalobca v odvolaní nedôvodne spochybnil vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, a preto rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 251 ods. 1, 2 priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania v odvolacom konaní úspešnému žalovanému. Žalobca úspech v odvolacom konaní nemal, a tak mu náhrada trov odvolacieho konania nepatrí. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v samostatnom rozhodnutí, ktoré vydá súdny úradník.
32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súd v Košiciach v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ´b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).