Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4CoE/155/2012

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému O. A., bytom G. XXX/XX, N., za účasti vedľajšieho účastníka na strane povinného Združenia na ochranu spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, Prešov, IČO: 42 176 778, právne zastúpeného JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom v Stropkove, Námestie SNP 7, o vymoženie 262,90 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného a vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov č.k. -24 zo dňa 17.8.2012 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie.

Z r u š u j e uznesenie vo výroku o nepripustení vedľajšieho účastníka do konania.

Návrh oprávneného na prerušenie konania zamieta.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vstup Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, 16, Prešov do konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinného nepripustil. Vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie samostatným uznesením.

V odôvodnení uviedol, že podaním zo dňa 5.9.2011 oznámilo Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS Prešov, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na podporu povinného.

Súd následne citoval ustanovenia a o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok) a uviedol, že vedľajšie účastníctvo už zo svojej podstaty je v exekučnom konaní pojmovo vylúčené a to z dôvodu, že ustanovenie nie je na exekučné konanie aplikovateľné.

Výrok o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie právne súd odôvodnil ustanoveniami §, ods. 1 Exekučného poriadku, §,,, ods. 1, 4 písm. r),, ods. 1, , článkami 6 ods. 1, 3 ods. 3, 4 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Súd mal za preukázané, že v predmetnej veci sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, pričom spotrebiteľ si rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal. Vyplýva z nej, že spory budú riešené prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská,

a.s., Bratislava. Spotrebiteľ si rozhodcovskú doložku individuálne nevyjednal a je nesporné, že nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť pomerne rýchle prejednanie a rozhodnutie prípadného sporu vzniknutého medzi zmluvnými stranami arbitrom - rozhodcom ako súkromnou osobou (v prípade rozhodovania rozhodcom teda nejde o výkon verejnej moci nezávislým a nestranným súdom), na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Často sa takáto rozhodcovská zmluva vyjadrí len v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je predsa len význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách za vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si pritom spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Spotrebiteľ mohol zmluvu ako celok buď odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. Rozhodcovský súd je teda vopred zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy. Rozhodcovské konanie by mohlo byť akceptované, ak by si spotrebiteľ osobitne vyjednal takýto spôsob rozhodnutia sporu len na už existujúce spory a bol podnikateľom dostatočne poučený o význame a dôsledkoch uzavretia takejto rozhodcovskej zmluvy. V tomto prípade však táto doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale už na samom začiatku zmluvného vzťahu. K neprimeranej povahe rozhodcovskej doložky súd poukázal aj na stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 4.6.2009 Pannon GSM Zrt. c/a Erzsébet Sustikné Gyôrfi bod 40, v ktorom súd konštatoval, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola individuálne dohodnutá, a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/ EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky podmienky „nekalosti" už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecných súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný súd spotrebiteľa.

Dojednanie takejto rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou podľa ustanovenia , ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Dojednaná rozhodcovská doložka je v rozpore s dobrými mravmi, a preto súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.

K výroku o trovách konania súd uviedol, že o nich rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie samostatným uznesením.

Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom.

V zákonom stanovenej lehote podalo proti výroku o nepripustení jeho vstupu do konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinného, odvolanie Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Prešov. Poukázali na ust. druhá veta s tým, že namietali, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia nevyplýva, aby niektorý z účastníkov namietal neprípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do konania. Súd teda rozhodoval arbitrárne, bez zákonného opodstatnenia a bez predpokladu, ktorý vyplýva z uvedeného ustanovenia a pri absencii návrhu na takéto rozhodnutie. Nesúhlasili s názorom, že vedľajšie účastníctvo je pojmovo vylúčené v exekučnom konaní. Argumentovali tým, že takéto závery teórie, ale aj súdnej praxe, by bolo možné bezvýhradne akceptovať pred 15. októbrom 2008, kedy nadobudla účinnosť novela , vykonaná . V súčasnosti sú však tieto závery akceptovateľné len na pôsobenie vedľajšieho účastníka, vystupujúceho v konaní podľa ust. . S účinnosťou od 15.10.2008 bola do zavedená tzv. druhá skupina subjektov, ktoré môžu vystupovať v konaní ako vedľajší účastníci podľa ust. tohto

zákona, Rozdiel medzi prvou skupinou vedľajšieho účastníctva, pri ktorej musí byť preukázaný záujem vedľajšieho účastníka na výsledku konania, oproti druhej skupine je ten, že druhú skupinu účastníkov legitimizuje na vstup do konania samotný zákon, a to o ochrane spotrebiteľa. Ide o jednu z foriem napĺňania cieľov politiky EÚ pri zabezpečení vysokej úrovne ochrany spotrebiteľov v zmysle článku 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a článku 38 Charty základných práv EÚ. Podľa názoru Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS Prešov, vstup vedľajšieho účastníka do exekučného konania je zákonný, odôvodnený a spoločensky žiaduci, lebo priemerný spotrebiteľ je neinformovaný a nedokáže poukázať na neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách, nedokáže náležite argumentovať a brániť sa nezákonne vedeným exekúciám. Súdy dôsledne neplnia svoju funkciu ex offo zabezpečiť zákonný, spravodlivý a nestranný exekučný proces (vylúčenie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého). Ďalej uviedli, že v prípade, ak by mal súd aj napriek týmto argumentom pochybnosti o možnosti vedľajšieho účastníka pôsobiť v exekučnom konaní na ochranu spotrebiteľa, v ktorom sa vymáha plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky, navrhli konanie prerušiť podľa ust. a Súdnemu dvoru Európskej únie predložiť prejudiciálnu otázku, formuláciu ktorej predložia na výzvu súdu. Zároveň predložili návrh na zastavenie exekúcie, ako aj návrh na odklad exekúcie do meritórneho rozhodnutia o zastavení exekúcie. Navrhli zrušiť napadnuté uznesenie vo výroku o nepripustení vstupu a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie oprávnený. Namietal, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súčasťou podaného odvolania je aj návrh na prerušenie konania podľa ust. a predloženie veci Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, na prejudiciálne otázky v tomto znení:

„1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. g) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Uviedol, že ak exekučný súd už vydal poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie, nie je možné, aby v následných procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a na takéto posúdenie viazal jej zastavenie. Zastavenie exekúcie z takéhoto dôvodu je nezákonné. Súd založil svoju právomoc na ust. zákona č o rozhodcovskom konaní (ďalej len Zákona o rozhodcovskom konaní). Súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, a tým dostať veriteľa

do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Ak nedôjde k včasnému splneniu formálnych a materiálnych podmienok obsiahnutých v ust. § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní, zanikne právomoc všeobecného súdu meritórne rozhodovať o veci zrealizovaním úplného judiciálneho procesu zahŕňajúceho zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem a aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav. Dôsledkom realizácie právomoci všeobecného súdu upravenej v ust. § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní je inter alia zrušenie rozhodcovského rozsudku. Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd

- dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Základné práva nevytvárajú len rámec obsahu jednoduchého práva, ale aj rámec jeho interpretácie a aplikácie. Všeobecný súd si preto musí byť pri výklade a aplikácii podmienok pripustenia revízie rozhodnutia vedomý toho, že zasahuje do právneho postavenia účastníkov konania. Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta, ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Vyššie uvedené tvrdenie je potrebné zohľadniť aj z pohľadu konštrukcie bremena tvrdenia a dôkazného bremena v rámci občianskeho súdneho konania. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Zároveň oprávnený poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 11. novembra 2010. Súd musí vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Ak ustanovenie § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sleduje účel zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom. V tejto súvislosti oprávnený poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23. septembra 2009. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť, inak platí, že pokiaľ táto lehota márne uplynie, je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho, uskutočneného na základe zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej republike prijatý. Ak sa všeobecný súd nestotožnil s ústavne súladnou interpretáciou ust. Exekučného poriadku, oprávnený žiada, aby všeobecný súd postupom podľa ust. ods. l písm. b/ prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl.1 ods. 1 veta prvá a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený ďalej namietal, že ustanovenie Zákona o rozhodcovskom konaní explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Zákonodarca takouto formuláciou prepojil význam ust. s významom ust. v spojení s ust. Zákona o rozhodcovskom konaní a vytvoril tak komplexný systém, ktorý nie je vnútorne rozporný a umožňuje chrániť oprávnené záujmy a právne postavenie účastníkov rozhodcovského konania. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (ust. ods. l Zákona o rozhodcovskom konaní). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ust. a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd konal pri revízii rozsudku mimo rámec zverenej právomoci. Úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh. Zároveň

oprávnený poukázal na , ktorý ustanovuje všeobecný zákaz diskriminácie a článok č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý je možné aplikovať tam, kde je porušená rovnosť pri výkone ochrany ľudských práv. Oprávnený mal v konaní pred Exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným nemožno ospravedlniť jeho iným postavením, v tomto prípade postavením podnikateľského subjektu, pretože takýto dôvod je priamo SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Postupom exekučného súdu došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy a to spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s článkom 46 ods.1 a článkom 6 ods.1 Dohovoru. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. a Zákona o rozhodcovskom konaní a aplikované právne normy ust. Exekučného poriadku a Zákona o rozhodcovskom konaní interpretoval ústavu nesúladným spôsobom. Tým porušil právo oprávneného na súdnu ochranu. Exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie. Exekučný súd vo veci aplikoval ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Oprávnený zároveň namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pričom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvňovalo jeho právne postavenie. Oprávnený je voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnému musí vymáhať. Preto možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči oprávnenému averziu a pocity antipatie. Oprávnený ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania, porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. V napadnutom uznesení viackrát konštatuje skutočnosti, akoby v tom smere vykonal dokazovanie. Exekučný súd však vo veci dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. Účastníci konania nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených skutočností. Poukázal na ust. a Zákona o rozhodcovskom konaní a na ust. . Zároveň poukázal na znenie ust. a ust. Exekučného poriadku. Exekučný súd je oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Prieskumu doložky slúži odlišný inštitút, ktorý je upravený v ust. Zákona o rozhodcovskom konaní. Pokiaľ by odvolací súd usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, oprávnený tvrdí, že táto je platná. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na všeobecný súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Také zdôvodnenie nemá logický, právny ani faktický základ. Možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle ust. . Nie je možné súhlasiť s názorom prvostupňového súdu, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné, resp., že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu kvalifikovanú - značnú. Oprávnený nesúhlasí ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle a nasl. . Zmluva obsahuje podstatné náležitosti zmluvy uvedené v tomto ustanovení s odkazom na , ktoré je svojou povahou ustanovením kogentným. V zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá okrem iného aj ročná percentuálna miera nákladov tak, ako sa to nesprávne uvádza v odôvodnení súdom. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient si môže vybrať z podmienok, za ktorých spoločnosť poskytuje úver, a to či bude splácať v pravidelných mesačných alebo v pravidelných štrnásťdňových splátkach a v tomto intervale si určí i deň splatnosti

splátky. Ďalej oprávnený poukázal na znenie ust. § 4 ods.2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Nakoľko predmetom úverov poskytovaných zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, klientom sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluva o úvere zo strany oprávneného nemôže obsahovať náležitosti vyžadované Zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Zároveň oprávnený poukázal na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úverov. Vzhľadom na podmienky, za ktorých oprávnený poskytol úver povinnému je nutné vziať ohľad na obchodné riziko oprávneného. Zároveň oprávnený poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona a ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Následne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 21.12.2004 a jeho záver čo do úrokov z omeškania.

Oprávnený zároveň vyslovil názor, že v zmysle si mohol dohodnúť odplatu, príslušný poplatok pozostávajúci z 1/3 z dohodnutého úroku a z 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. K poplatku za zasielanie upomienok oprávnený poukázal na bod 4 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere.

Uviedol tiež, že súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust.§ 45 Zákona o rozhodcovskom konaní dbajúc na existenciu ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Odvolanie bolo doručované účastníkom na vedomie podľa .

Zákonný sudca podanému odvolaniu nevyhovel postupom podľa .

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní ( v znení neskorších predpisov (ďalej len ) vzhľadom na včas podané odvolanie ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia , bez nariadenia pojednávania ( ) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a nie je daný zákonný dôvod na vyhovenie návrhom oprávneného na prerušenie konania. Odvolanie vedľajšieho účastníka Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS Prešov je dôvodné.

Podľa ustanovenia , a , ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

Ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.

Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.

Oboznámením sa s obsahom spisu a odôvodnením napadnutého uznesenia odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa nesprávne postupoval, ak rozhodoval o vstupe vedľajšieho účastníka do konania.

.

s účinnosťou od 15.10.2008 bola do zavedená nová skupina subjektov, ktoré môžu vystupovať ako vedľajší účastníci v konaní. V tejto skupine subjektov nie je potrebné preukazovať hmotnoprávny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku konania. Medzi tieto subjekty patria aj právnické osoby, ktorých predmetom činnosti je ochrana spotrebiteľa. Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS Prešov je takouto právnickou osobou, a preto jej vstup do konania, ako vedľajšieho účastníka, na základe zákona je možný.

Z ustanovenia je zrejmé, že k vstupu tretej osoby do konania ako vedľajšieho účastníka môže dôjsť z vlastnej iniciatívy tejto osoby alebo na výzvu niektorého účastníka vykonanú prostredníctvom súdu. Prípustnosťou vedľajšieho účastníctva v konaní sa súd zaoberá až po tom, keď účastník namietne neprípustnosť takéhoto postupu. Súd nebol nedôsledný, lebo o prípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka sa rozhoduje len na návrh, ktorý z obsahu spisu nevyplýva.

Z tohto dôvodu preto odvolací súd napadnuté uznesenie vo výroku o nepripustení vstupu vedľajšieho účastníka na strane povinného podľa ustanovenia zrušil, lebo na vydanie takéhoto rozhodnutia neexistovali dôvody.

Vo vzťahu k odvolacím námietkam oprávneného, odvolací súd na základe namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci zisťoval, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava, sp. zn. SR 08568/08 zo dňa 2.9.2008, ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 262,90 Eur (7.920 Sk) spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 254,93 Eur (7.680 Sk) od 25.5.2008 do zaplatenia a náhradou trov konania vo výške 115,35 Eur (3.475 Sk), všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (v spise na č.l. 4).

Z predloženej zmluvy o úvere č. 8055189 zo dňa 8.4.2008 (v spise na č.l. 12) uzavretej medzi povinným a oprávneným, vyplýva, že povinnému bol poskytnutý úver vo výške 165,97 Eur (5.000 Sk), ktorý sa povinný zaviazal splácať spolu s príslušným poplatkom vo výške 88,96 Eur (2.680 Sk) v 6 mesačných splátkach po 42,49 Eur (1.280 Sk). Neoddeliteľnou súčasťou predmetnej zmluvy sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých v čl. 17 je zakotvená rozhodcovská doložka, podľa ktorej všetky spory vzniknuté zo zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušení budú riešené:

a) pred stály rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo

b) príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že neprijateľnou podmienkou je taktiež rozhodcovská doložka, ktorá núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, ak takéto konanie inicioval dodávateľ. Inak by spotrebiteľ musel podať návrh na všeobecnom súde, aby zabránil rozhodcovskému konaniu. Navyše povinný ako spotrebiteľ nemal v danom prípade ani možnosť výberu rozhodcovského súdu, pretože rozhodcovia boli presne stanovení v rozhodcovskej doložke. V prípade nemožnosti ujať sa funkcie rozhodcu, spočíva výber rozhodcu na oprávnenom ako veriteľovi. Takže ani alternatívne dojednanie rozhodcovskej doložky nie je v súlade s ust. na ochranu spotrebiteľa.

Odvolací súd dodáva, že dané ustanovenie vychádza z článku 3 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách upravujúci zoznam podmienok, ktoré sa považujú za nekalé. Takouto nekalou podmienkou je podľa uvedeného článku smernice aj podmienka upravená v písm. q), ktorej zmyslom je vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Odvolací súd považuje zmluvnú podmienku upravenú vo všeobecných obchodných podmienkach, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, za podmienku ktorá bráni tomu, aby na jej základe bol vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorý by mohol byť exekučným titulom.

O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na všeobecnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu.

Navyše odvolací súd zdôrazňuje, že ust. § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje exekučnému súdu ex offo skúmať nielen formálnu, ale aj materiálnu stránku vykonateľnosti exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Po zistení, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje na plnenie, ktoré je nedovolené, v rozpore s dobrými mravmi je exekučný súd ex offo oprávnený exekučné konanie zastaviť. Postup súdu bol v súlade s článkom 2 ods. 2 a judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie.

Dojednanie rozhodcovskej doložky, v zmysle ktorej na konanie zo zmluvy o úvere je oprávnený len rozhodcovský súd, je v rozpore s právom na súdnu ochranu zaručeným . Posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky aj v súlade s ust. , v zmysle ktorého v pochybnostiach obsahu spotrebiteľských zmlúv sa aplikuje výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, čo je v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Navyše je v rozpore s ust. Zákona o rozhodcovskom konaní, lebo dojednanie rozhodcovskej doložky nie je podpísané účastníkmi zmluvy. Ani v tejto časti odvolanie oprávneného nebolo opodstatnené.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Navyše rozhodcovský súd nie je orgánom verejnej moci a taktiež ani jeho rozhodcovské rozsudky nemôžu byť rozhodnutím orgánu verejnej moci. Jeho moc nie je delegovaná zvrchovanou mocou štátu, ale pochádza od súkromných osôb (nález Ústavného súdu Českej republiky ).

Odvolací súd je toho názoru, že súd prvého stupňa postupoval správne, ak preskúmaval súlad exekučného titulu so zákonom aj po udelení poverenia. Správne preto aplikoval ust. § 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré ustanovenie ho oprávňuje na preskúmanie materiálnej aj formálnej vykonateľnosti rozhodnutia z pohľadu aplikácie hmotného práva. Odvolacia námietka oprávneného týkajúca sa preskúmavania exekučného titulu po udelení poverenia súdnemu exekútorovi je preto nedôvodná.

Navyše aj Exekučný poriadok umožňuje zastaviť exekúciu aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 v spojení s ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku).

Postupom súdu nebolo porušené právo účastníkov na súdnu ochranu zaručené , článok 46 a nasl., lebo posúdenie právneho vzťahu účastníkov a neplatnosti rozhodcovskej doložky je v súlade s ustanovením na ochranu spotrebiteľa, ako aj judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie.

K námietke týkajúcej sa uplatnených úrokov z omeškania vo výške 0,25 % denne odvolací súd poukazuje na to, že rozhodnutie prvostupňového súdu sa netýkalo úrokov z omeškania a posudzovaniu dobrých mravov pri ich stanovení. Tvrdenie oprávneného v odvolaní o dohodnutom úroku z omeškania a jeho primeranosti bolo právne irelevantné.

Prvostupňový súd správne zastavil exekúciu a náležite prihliadal na splnenie podmienok exekúcie v každom okamihu exekúcie (porov. napr. rozsudok z 27. januára 2007 vydaný pod sp. zn. publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“ Aj v tomto smere sú odvolacie námietky neopodstatnené (tiež a ).

Podľa ust. , na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.

Podľa ust. , rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa ust. rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

K návrhom na prerušenie konania podľa c) , odvolací súd poukazuje na to, že Exekučný poriadok ako osobitný právny predpis neobsahuje ustanovenia týkajúce sa prerušenia exekučného konania. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. , v zmysle ktorého na výkon rozhodnutia a exekučné konania podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. I napriek citovaným ust. o možnosti prerušiť konanie v prípade, ak súd požiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke a úprave vyplývajúcej z Exekučného poriadku, súd s ohľadom na potrebu ochrany spotrebiteľa a uplatnenie čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS, ktorý predstavuje kogentné pravidlo európskeho práva, nemá aplikovať a prihliadať na také procesné pravidlo vnútroštátneho práva, ktoré vo svojich účinkoch bráni naplneniu myšlienky a zmyslu ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami zavedenými smernicou Rady 93/13/EHS (rozhodnutie Cofidis C - 470/00).

K odvolacej námietke oprávneného a návrhu na prerušenie konania podľa , odvolací súd uvádza, že všeobecný súd je vždy povinný dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy, k čomu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom SR a ak účastník konania odôvodneným spôsobom podnieti, aby všeobecný súd podal návrh ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s , odvolací súd konštatuje, že považuje výklad právnej normy - ustanovenia Exekučného poriadku za ústavne konformný a nerozporný s . Neboli splnené zákonné podmienky na prerušenie konania, predpokladané v ustanovení , pretože rozhodnutie súdu nezávisí od otázky, ktorú by nebol v tomto konaní oprávnený riešiť a rovnako nebola splnená podmienka, uvedená v druhej vete tohto ustanovenia, že by pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

Konanie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva), má povahu osobitného nesporového a medzitímneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom rady Európskeho spoločenstva. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia po určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Povinnosť vnútroštátneho súdu požiadať Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j., že by vnútroštátny súd mal vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je predovšetkým skutočnosť, či sa otázka týka komunitárneho práva, jeho platnosti alebo výkladu. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Navyše prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru Európskej únie nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu. Jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že položená otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore; nie je spôsobilá ovplyvňovať jeho výsledok.

Súd prvého stupňa posúdil rozhodcovskú doložku dojednanú medzi účastníkmi konania ako neprijateľnú zmluvnú podmienku z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a povinný ako spotrebiteľ musel pristúpiť na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez možnosti ovplyvniť ich obsah. Navyše v danom prípade nebola rozhodcovská doložka dojednaná v súlade s ust. § 4 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, lebo nie je uzavretá písomne a podpísaná účastníkmi konania. Z uvedeného nevyplýva právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní všeobecne. Posúdenie neprijateľnej zmluvnej podmienky v tomto prípade konania sa vzťahuje na účastníkov tohto exekučného konania. Z tohto dôvodu navrhovanú právnu otázku odvolací súd nepovažoval za dôvodne predloženú, majúcu reálny základ v predmetnej veci.

Smernica Rady č. 93/13 EHS z o dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bola zavedená do ustanovení v znení neskorších predpisov (ďalej len ) účinným od 01.04.2004. Posúdenie zmluvných podmienok ako neprijateľných umožňuje súdu ust. ako generálna klauzula aj nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice Rady č. 93/13 EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ako aj v ust. . Vo vzťahu k druhej navrhovanej prejudiciálnej otázke odvolací súd uvádza, že právny vzťah medzi účastníkmi konania vznikol na základe zmluvy zo dňa 08. 04. 2008 a zavedenie ust. , podľa ktorého za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve sa považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, samo o sebe nebráni posúdeniu zmluvných podmienok súdom ako dojednanej neprijateľnej zmluvnej podmienky. Tzv. nevýhradná rozhodcovská doložka, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože rozhodcovské žaloby spravidla podávajú veritelia, čo možno odôvodniť aj rozsahom nároku plynúcim zo štandardne formulovanej úverovej zmluvy.

Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom oprávneného, že možnosť voľby medzi rozhodcovským a všeobecným súdom v štandardnej rozhodcovskej doložke už bez ďalšieho odstraňuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. V tejto súvislosti poukazuje na to, že rozhodcovská zmluva nebola platne uzavretá v súlade s ust. § 4 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, a preto neplatnosť rozhodcovskej doložky znamená vo svojich dôsledkoch nulitný rozhodcovský rozsudok, ktorý nemožno vykonať. Rozhodca je súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany delegovali právomoc prejednania prípadného sporu.

Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa i napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená (R 58/1997).

Vo vzťahu k tretej navrhovanej otázke odvolací súd poukazuje na to, že podľa čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS, ktorý predstavuje kogentné pravidlo európskeho práva, sa nemá aplikovať a prihliadať na také procesné pravidlo vnútroštátneho práva, ktoré vo svojich účinkoch bráni naplneniu myšlienky a zmyslu ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami zavedenými smernicou Rady 93/13/EHS (rozhodnutie Cofidis C - 470/00).

Na základe vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, či vnútroštátny súd vo všeobecnosti môže svojim rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s čl. 17 Charty základných práv Európskej únie o ochrane vlastníckeho práva, ani v rozpore s čl. 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol spôsobilý odvolací súd uskutočniť aj sám, na základe už konštantnej a existujúcej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie bez potreby predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie ako správne potvrdil v súlade s ust. , návrh oprávneného na prerušenie konania podľa , ako nedôvodné zamietol.

O trovách odvolacieho konania účastníkov rozhodne súd prvého stupňa, ktorým o trovách konania doposiaľ nerozhodol (, ).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolanie nie je prípustné.