Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_2CoE-385-2012.pdf
PDF · 72.87 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoE/385/2012
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: Sociálna poisťovňa so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta 8, pobočka Rožňava, Štítnická 12, proti povinnému: TARPOL, s.r.o., pôvodne so sídlom v Revúcej, Železničná 268, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 623,61 eura s príslušenstvom a trov exekúcie vedenej pod sp. zn. EX 384/2001 súdnym exekútorom JUDr. Petrom Hodermarským, Exekútorský úrad so sídlom v Rožňave, Akademika Hronca 3, o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Revúca č.k. 6Er/1358/2008-18 zo dňa 12. apríla 2011, jednohlasne takto
rozhodol:
Uznesenie Okresného súdu Revúca č.k. 6Er/1358/2008-18 zo dňa 12. apríla p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
Okresný súd Revúca (ďalej aj „exekučný súd“) napadnutým uznesením č.k. 6Er/1358/2008-18 zo dňa 12. apríla 2011 v prvej výrokovej vete vyhlásil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Petrom Hodermarským pod sp. zn. EX 384/2001 za neprípustnú, v druhej výrokovej vete exekúciu zastavil a v tretej výrokovej vete rozhodol o tom, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 52,70 eura nepriznáva. Dôvodom vyhlásenia exekúcie za neprípustnú bola skutočnosť, že povinný bol dňom 26. septembra 2009 vymazaný z obchodného registra. Vo vzťahu k uplatnenej náhrade trov exekúcie súdnym exekútorom prvostupňový súd uviedol, že v súlade s ustanovením § 203 Exekučného poriadku v znení do 31. januára 2002 (ktoré sa aplikuje v tomto prípade), aby bolo možné uložiť náhradu trov exekúcie pri jej zastavení oprávnenému, musí byť o.i. splnená podmienka, a to, či k zastaveniu exekúcie prispelo aj zavinenie oprávneného. V danom prípade však prvostupňový súd konštatoval, že náležitá opatrnosť predvídajúca dôvod zastavenia exekúcie nemôže u oprávneného zahŕňať aj možnosť predvídania zániku povinného, najmä v tomto prípade, keď poverenie na vykonanie exekúciu bolo súdnemu exekútorovi vydané dňa 4. februára 2002 a povinný zanikol až v roku 2009. V súvislosti s otázkou porušenia práva súdneho exekútora vlastniť majetok (nepriznaním trov exekúcie), prvostupňový súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. III. ÚS 1226/08 a konštatoval, že Exekučný poriadok ani iný právny predpis nevylučuje skončenia exekúcie takým spôsobom, že súdny exekútor si v konečnom dôsledku svoje náklady ponesie sám.
Proti uzneseniu prvostupňového súdu v časti nepriznania trov exekúcie podal odvolanie súdny exekútor a pre ním tvrdenú nezákonnosť rozhodnutia navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a priznal mu trovy exekúcie. Uviedol, že prvostupňový súd na svoje rozhodnutie aplikoval rozhodnutia súdov (Ústavného súdu SR a ČR), ktoré otázku trov exekúcie riešia podľa právnej úpravy účinnej po 1. septembri 2005, pričom konanie v tejto veci bolo začaté 8. októbra 2001, je teda potrebné aplikovať naň právnu úpravu platnú v čase začatia konania. Ďalej poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/2004 zo dňa 17. decembra 2004, podľa ktorého nepriznanie náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi je zásahom do jeho ústavou garantovaného práva vlastniť majetok a ďalšie rozhodnutia všeobecných súdov. Zdôraznil, že povolanie súdneho exekútora nie je podnikaním, ale výkonom verejnej moci.
Odvolanie súdneho exekútora prvostupňový súd doručil oprávnenému, ktorý sa vyjadril, že nemá námietky proti napadnutému uzneseniu exekučného súdu.
Krajský súd ako súd odvolací sa na základe podaného odvolania v prvom rade zaoberal otázkou, či je odvolanie prípustné a či bolo podané oprávnenou osobou. Exekučné konanie v predmetnej veci začalo dňom doručenia návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, t.j. 8. októbra 2001, to znamená, že podľa prechodných a záverečných ustanovení Exekučného poriadku (§ 235 ods. 2 Exekučného poriadku) sa dokončí podľa doterajších predpisov, t.j. podľa predpisov účinných do 31. januára 2002. Odvolateľom v prejednávanej veci je súdny exekútor. Nakoľko podľa názoru odvolacieho súdu zákon (ust. § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) súdnemu exekútorovi v exekučných konaniach začatých do 31. januára 2002 nepriznával postavenie účastníka konania, a to ani vtedy, keď sa rozhodovalo o trovách exekúcie, dospel odvolací súd k názoru, že odvolanie je potrebné odmietnuť podľa ustanovenia § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p., pretože bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal súdny exekútor dovolanie o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR uznesením sp.zn. 6 Cdo 59/2012 dňa 20. júna 2012 tak, že uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 CoE 375/2011 zo dňa 31. októbra 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia Najvyšší súd SR konštatoval, že aj keď v zmysle prechodných a záverečných ustanovení Exekučného poriadku nebolo možné v danej veci aplikovať § 37 ods. 1 Exekučného poriadku v znení po 1. februári 2002, odvolací súd mal súdneho exekútora považovať za účastníka pre určitý úsek konania bez ohľadu na to, že toto jeho postavenie nebolo pôvodne v zákone určené. V predmetnej veci sa rozhodovanie o trovách exekúcie v súvislosti s jej zastavením priamo dotýkalo práva súdneho exekútora na náhradu týchto trov, nesprávnym odmietnutím odvolania mu tak bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Krajský súd ako súd odvolací vec opätovne preskúmal v rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a odvolaním napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Podľa ustanovenia § 203 Exekučného poriadku v znení do 31. januára 2002 ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
Vzhľadom na uvedené je v prípade zastavenia exekúcie a rozhodovaní o náhrade trov exekúcie v zmysle § 203 Exekučného poriadku v znení do 31. januára 2002 potrebné skúmať, či došlo k naplneniu hypotéz danej právnej normy, t.j. či oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie a ďalej ktoré trovy potreboval na účelné vymáhanie nároku. Exekučný súd môže (i nemusí) podľa ustanovenia § 203 Exekučného poriadku v znení do 31. januára 2002 uložiť oprávnenému nahradiť trovy exekúcie (rozsah povinnosti oprávneného na náhradu trov je daný rozsahom procesného zavinenia oprávneného, ktoré viedlo k zastaveniu exekúcie). Táto kompetencia súdu vyplýva priamo zo zákona. V prejednávanej veci prvostupňový súd zvážil skutkové okolnosti prípadu a odvolací súd sa stotožňuje s jeho názorom, že náležitá opatrnosť nemohla u oprávneného zahŕňať predvídanie zániku povinného. Návrh na vykonanie exekúcie bol totiž podaný v roku 2001 a povinný zanikol ex offo výmazom z obchodného registra až v roku 2009, pričom nebolo preukázané, že oprávnený disponoval v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie, resp. po jeho podaní, informáciami o hroziacom zániku povinného. V procesnej situácii, ktorá nastala zastavením exekučného konania oprávnený nenesie procesné zavinenie - oprávnený nemohol predpokladať, že povinný bude ex offo vymazaný z obchodného registra. Súdny exekútor síce v dovolaní uviedol, že oprávnený od 18. novembra 2002 vedel o nemajetnosti povinného, avšak zistená nemajetnosť povinného v roku 2002 ešte nevylučovala možnosť uspokojenia pohľadávky oprávneného v budúcnosti. Navyše, po roku 2002 už súdny exekútor nevykonával úkony exekučnej činnosti smerujúce k vymoženiu pohľadávky oprávneného (ktoré by navýšili trovy exekúcie). Pokiaľ súdny exekútor namietal, že exekučný súd je v prípade zastavenia exekúcie vždy povinný rozhodnúť o náhrade trov exekučného konania, odvolací súd konštatuje, že v zmysle právnej úpravy (§ 203 Exekučného poriadku) v znení do 31. januára 2002 uvedené neplatí.
Súčasne odvolací súd dodáva, že i z novších rozhodnutí Ústavného súdu SR (napr. IV. ÚS 27/08, IV. ÚS 297/2010) vyplýva, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie (t.j. súd s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu neuloží oprávnenému nahradiť trovy exekúcie), nemusí viesť k protiústavným dôsledkom, čiže k porušeniu práv súdneho exekútora. Vzhľadom na skutočnosť, že nebola naplnená jedna z podmienok predpokladaná ust. § 203 Exekučného poriadku (skutočnosť, že oprávnený mohol predvídať zastavenie exekúcie), nebolo ďalej potrebné skúmať, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku.
Najvyšší súd SR zaviazal odvolací súd rozhodnúť aj o trovách dovolacieho konania, keďže si však súdny exekútor trovy konania neuplatnil, súd o nich nerozhodoval.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.