Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)Rozsudok_9Co-130-2012.pdf
PDF · 98.47 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/130/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Mejstríka a členov senátu JUDr. Jána Burika, JUDr. Yvetty Dzugasovej, v právnej veci navrhovateľa: Sociálna poisťovňa so sídlom Bratislava, pobočka Žilina, Námestie Ľ. Štúra 5 proti odporcom: v rade 1/ Považská stavebná spoločnosť, a.s. „v konkurze", so sídlom Žilina, Hlinská 40, IČO: 31 561 420, v rade 2/ JUDr. Jozef Bebčák, Žilina, Jesenského 18, správca konkurznej podstaty úpadcu Považská stavebná spoločnosť, a.s. „v konkurze", Žilina, Hlinská 40, IČO: 31 561 420, v rade 3/ C. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. XXXX, E. O., zastúpený JUDr. Jurajom Strählem, advokátom so sídlom X., K. E. XX/XXX, v konaní o určenie neplatnosti zmluvy a určenie náhrady straty na zárobku, na odvolanie odporcu v rade 3/ proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 4C/251/2009-344 zo dňa 21. 10. 2011, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým určil, že suma náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti a pri uznaní čiastočnej invalidity, patriaca odporcovi 3/ od odporcu 1/ a jeho právnych predchodcov, patrila k 31. decembru 2003 z titulu pracovného úrazu z 29. mája 1986 vo výške 208,59 eur (6 284,- Sk) v hrubej mzde, ako aj vo výroku o náhrade trov účastníkov konania p o t v r d z u j e .
V ostatných výrokoch, odvolaním nenapadnutých, ostáva rozsudok prvostupňového súdu n e d o t k n u t ý .
Žiadnemu z účastníkov sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina určil výšku náhrady straty na zárobku, patriacej odporcovi v rade 3/ z titulu pracovného úrazu z 29. 5. 1986, k 31. 12. 2003 vo výške 208,59 eur (6 284,- Sk) v hrubej mzde. Návrh v časti, kde sa navrhovateľ domáhal určenia neplatnosti dohody, uzatvorenej medzi odporcom v rade 3/ a právnymi nástupcami zamestnávateľa Váhostav, n.p. Žilina a podľa ktorej vyplácal (Váhostav, a.s., Hlinská 40, Žilina) odporcovi náhradu za stratu na zárobku za mesiace júl 2003 v sume 10 860,- Sk brutto, 9 430,- Sk netto, august 2003 v sume 10 466,- Sk brutto, 9 096,- Sk netto, september až december 2003 mesačne v sume 10 653,- Sk brutto, 9 263,- Sk netto pre účely aplikácie § 272 ods. 2, 3 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení zamietol. O trovách účastníkov konania rozhodol tak, že žiaden z nich nemá právo na ich náhradu. Rozhodnutie o náhrade trov štátu si vyhradil na samostatné uznesenie. Svoje rozhodnutie zdôvodnil s poukazom na ust. § 80 písm. c/ O.s.p., § 39 Občianskeho zákonníka, resp. § 272 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, resp. ust. § 195, § 201 Zákonníka práce, účinného do 31. 12. 2003. Zamietnutie žaloby v časti určenia neplatnosti dohody zdôvodnil nedostatkom naliehavého právneho záujmu na podaní návrhu, pretože určením výšky náhrady za straty na zárobku k 31. 12. 2003 sa odstráni právna neistota navrhovateľa a nie je dôvod posudzovať neplatnosť dohody,
ktorá nevykazuje znaky neplatnosti v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Pri stanovení výšky straty na zárobku, ktorá patrila odporcovi v rade 3/ k 31. 12. 2003 vychádzal súd zo znaleckého posudku znalkyne S. N., ktorá túto sumu určila čiastkou 208,59 eur (brutto). Prvostupňový súd vyslovil záver, že sumu, ktorá mu bola vyplácaná právnym nástupcom bývalého zamestnávateľa nepredstavuje sumu, ktorá mu patrila v zmysle platných právnych predpisov a ktorá následne má predstavovať úrazovú rentu vyplácanú od 1. 1. 2004. Rozdiel medzi vyplácanou sumou a tou, ktorá mu patrila, spočíval v nesprávnom výpočte náhrady straty na zárobku zamestnávateľom, ktorý od valorizovaného zárobku pred vznikom škody neodpočítal okrem aktuálne poberaného invalidného dôchodku, aj pravdepodobný zárobok, ktorý by si mohol odporca zarobiť so svojím poškodením zdravia. Skutočnosť, že poškodený sa nemôže zamestnať v inom zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho zníženej pracovnej schopnosti len pre nedostatok pracovných miest, nie je spôsobené v príčinnej súvislosti s poškodením zdravia, ale situáciou na trhu práce. Prvostupňový súd tak vyplácanú náhradu znížil o pravdepodobný zárobok, ktorý by poškodený mohol dosiahnuť v prípade jeho zaradenia do pracovného procesu. O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a žiadnemu z účastníkov náhradu nepriznal vzhľadom na pomerný úspech v konaní. Rozhodnutie o trovách štátu (§ 148 ods. 1 O.s.p.) si vyhradil na samostatné uznesenie.
Proti tomuto rozsudku, prostredníctvom právneho zástupcu, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca v rade 3/. Napadol výrok, ktorým súd určil výšku náhrady za stratu na zárobku, patriacu odporcovi v rade 3/ k 31. 12. 2003 z titulu pracovného úrazu vo výške 208,59 eur v hrubej mzde. Má za to, že súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a jeho záver je tak nesprávny. Podľa jeho názoru Sociálna poisťovňa bez ďalšieho je povinná prevziať výplatu úrazovej renty vo výške, v ktorej bola náhrada vyplácaná k 31. 12. 2003 a znova posudzovať nárok na jej poskytnutie alebo meniť jej výšku by mohla len v prípade zmeny pomerov. Predmetná dohoda, t.j. výška vyplácanej náhrady bola stanovená Krajským súdom v Banskej Bystrici v rozhodnutí 16Co/440/89, 16Co/439/89, pričom vyplácaná výška sa menila len ročne o valorizáciu a nebola ináč navyšovaná. Poukazoval tiež na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktorými boli zrušené rozhodnutia Krajského súdu v Žiline, pričom v týchto konaniach bola posudzovaná práve činnosť navrhovateľa, ktorý stanovil úrazovú rentu v inej sume ako bola odporcovi v rade 3/ vyplácaná po 31. 12. 2003. Najvyšší súd tu jednoznačne konštatoval, že zo žiadneho ustanovenia zákona č. 461/2003 Z.z. nevyplýva pre Sociálnu poisťovňu oprávnenie prepočítavať výšku náhrady za stratu zárobku, vyplácanú k 31. 12. 2003. Z tohto dôvodu postup prvostupňového súdu, keď určil náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, nemá oporu v právnych predpisoch a je výslovne v rozpore s vyššie citovanými rozhodnutiami. odvolateľ sa domnieva, že nie je možné bez špeciálnej právnej úpravy znížiť nárok odporcu v rade 3/, keď výšku priemerného zárobku, tak aj redukovaného, určil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici 16Co/439/89, 16Co/440/89 z 30. 1. 1990. Takéto rozhodnutie je platné, záväzné a nie je ho možné meniť ani znaleckým posudkom, pričom takýto výsledok bol označovaný v celom doterajšom konaní ako dohoda strán. O celej veci napadnutým výrokom rozhodol prvostupňový súd, aj keď sa nezaoberal vyššie uvedenými skutočnosťami a rozhodol, aj keď tak nebol oprávnený. Z týchto dôvodov žiadal, aby odvolací súd výrok napadnutého prvostupňového rozsudku zmenil a aj v tejto časti návrh zamietol. Zároveň žiadal priznať trovy konania.
K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril navrhovateľ, ktorý má za to, že prvostupňový súd napadnutým výrokom správne určil výšku náhrady, ktorá patrila odporcovi v rade 3/ k 31. 12. 2003. Žiadal preto, aby v tejto časti bol rozsudok prvostupňového súdu potvrdený. Zákonné poistenie zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovných úrazoch a chorobách z povolania od 26. 11. 1993 do 31. 3. 2002 vykonávala Slovenská poisťovňa, a.s.. Právnym nástupcom tohto typu poistenia bola Sociálna poisťovňa, ktorá ho vykonávala ako odškodnenie za poistených zamestnávateľov od 1. 4. 2002 do 31. 12. 2003. Sociálna poisťovňa vykonáva reparáciu a satisfakciu za poškodené zdravie pri pracovnom úraze a chorobe z povolania za poisteného zamestnávateľa od 1. januára 2004 podľa hmotnoprávnej a procesnej úpravy zákona o sociálnej poisťovni už nie ako náhradu škody, ale ako plnenia z titulu úrazových dávok. Poškodeným, ktorí podliehali tomuto poisteniu, Sociálna poisťovňa transformovala náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity na úrazovú rentu postupom podľa § 272 ods. 3 zákona o sociálnej poisťovni a títo poškodení tvoria prvý a najrozsiahlejší okruh poškodených, ktorým Sociálna poisťovňa poskytuje plnenia. Druhý okruh poškodených sa odvíja zo zákonného splnomocnenia pre Sociálnu poisťovňu, kde v prípadoch uvedených v § 285 ods. 1 písm. g/ zákona o sociálnej poisťovni vykonáva výplatu za štát, ktorý jej ňou vyplatené prostriedky refunduje z rozpočtovej rezervy vlády. Tretí okruh poškodených,
medzi ktorých patrí aj odporca v rade 3/, sú tí, ktorí mali poškodené zdravie pri práci v dobe, kedy neexistovalo žiadne zákonné poistenie pre takéto prípady. Zákonodarca v ust. § 272 ods. 1 zákona o sociálnej poisťovni vyjadril zámer zjednotiť v jedných rukách výplatu poškodeným, ktorí utrpeli pracovný úraz alebo im bola zistená choroba z povolania. Je potrebné zdôrazniť, že na Sociálnu poisťovňu v prípadoch nepodliehajúcich poisteniu (prípad odporcu v rade 3/) prešla úloha zabezpečovať výplatu za zodpovedných zamestnávateľov, ktorí jej boli k tomu povinní predložiť písomné doklady, preukazujúce nárok podľa ust. § 272 ods. 2, 8 zákona o sociálnej poisťovni. Podľa § 279 ods. 4 zákona o sociálnej poisťovni za roky 2004, 2005 vyplatené plnenia boli povinní zamestnávatelia Sociálnej poisťovni refundovať. Od roku 2006 však tieto vyplatené plnenia už pochádzajú z verejných prostriedkov, a preto je povinnosťou Sociálnej poisťovne dodržiavať zákonné pravidlá na výplatu. Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že medzi zodpovedným zamestnávateľom a poškodenou osobou mohlo dôjsť aj k dohode (vyplácanie konkludentne) o tom, že náhrada je vyplácaná vo vyššej sume, ako ju určoval zákon. Akákoľvek dohoda presahujúca zákonom určený rámec však patrí do sféry súkromného práva a nemôže ju akceptovať inštitúcia narábajúca s verejnými prostriedkami. Pokiaľ zamestnávatelia vyplácali zamestnancov, na ktorých sa vzťahovalo zákonné poistenie, bolo to z ich vlastných prostriedkov. Sociálna poisťovňa pri preberaní výplat zistila mnohé chybné výpočty, ktoré vznikli nevedomosťou bývalých zamestnávateľov, resp. chybnými výpočtami valorizácie. Podľa § 272 ods. 1 zákona o sociálnej poisťovni sa nároky na výplatu týchto plnení posudzujú podľa predpisov účinných do 31. 12. 2003. Logickým a gramatickým výkladom tak možno dospieť k záveru, že zákon uložil preberajúcej verejnoprávnej inštitúcii nároky k 31. 12. 2003 posúdiť podľa § 201 Zákonníka práce. Podľa navrhovateľa zákonodarca použil v § 272 ods. 2 prvá veta zákona o SP sloveso „sa posudzujú" v spojení so slovami podľa predpisov účinných do 31. 12. 2003 a mal na mysli, že preberajúca Sociálna poisťovňa je povinná preveriť právny základ a výšku nárokov podľa predpisov, ktoré platili do 31. 12. 2003. Ak sa preukázalo, že právny nárok tu je a preukázaná bola jeho výška, až potom preberajúca Sociálna poisťovňa pristúpila k ďalšiemu kroku, ktorý je uvedený v druhej vete § 272 ods. 2 a vykonala výplatu. Výklad slovesa „patrili" v § 272 ods. 3 je potrebné urobiť v spojení s § 272 ods. 2 tak, že neprislúchajú iné nároky, len tie, ktoré patria podľa právnych predpisov účinných do 31. 12. 2003. Vo sfére verejného práva nemožno priznať právo nad rámec právnych predpisov. Takéto oprávnenie Sociálnej poisťovni nevyplýva zo žiadneho ustanovenia zákona o Sociálnej poisťovni. Navrhovateľ neznížil nárok spätne, ako sa uvádza v odvolaní, ale už v samotnom preberacom protokole upozornil odporcu v rade 2/ na odpočítavanie fiktívneho zárobku pri vyčíslení škody a odporca v rade 2/ listom zo dňa 12. mája 2004 odporcu v rade 3/ na túto skutočnosť upozornil. Pokiaľ odvolateľ poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7So/239/2007, z tohto a iných rozhodnutí vyplýva, že Sociálna poisťovňa nemá oprávnenie prepočítavať výšku náhrady za stratu na zárobku vyplácanú k 31. 12. 2003. Určenie výšky škody teda nepatrí do právomoci Sociálnej poisťovne (aj keď navrhovateľ zastával iný názor), práve preto požiadal o rozhodnutie v tejto veci súd. Tiež ak odvolateľ poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica č.k. 16Co/440/89, 16Co/439/89, je potrebné uviesť, že išlo o potvrdzujúci rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdzoval prvostupňové rozhodnutie Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši 7C/242/87, kde prvostupňový súd zamietol žalobu odporcu v rade 3/, ktorý sa domáhal, aby mu odporca (zamestnávateľ zodpovedný za pracovný úraz) vyplácal náhradu za stratu na zárobku v neredukovanej výške. Odvolací súd vyslovil, že pracovný úraz odporcu v rade 3/ nebol spôsobený výlučne porušením bezpečnostných predpisov organizácie. Nie je preto možné odškodniť stratu na zárobku odporcu v rade 3/ bez obmedzenia v zmysle § 195 ods. 2 tretia veta Zákonníka práce. Práve naopak navrhovateľ poukazuje na stanovenie výšky škody ako takej v zmysle rozsudku Okresného súdu Žilina 12C/464/97 z 12. 9. 2005, a to za obdobie od 1. januára 1991 do 31. decembra 1997, kde súdom ustanovená znalkyňa S. N. ustálila výšku náhrady za stratu na zárobku § 195 toho času platného Zákonníka práce s použitím 75 % minimálnej mzdy z toho dôvodu, že odporca v rade 3/ nebol ako poberateľ čiastočného invalidného dôchodku úplne obmedzený v pracovných aktivitách v zmysle predpisov o sociálnom zabezpečení a mohol so svojím poškodením zdravia najmenej zarobiť tú sumu, ktorú právne predpisy o minimálne mzde svojho času garantovali. Skutočne právny a podľa zákona odporcovi v rade 3/ prislúchajúci nárok na náhradu za stratu na zárobku pri uznaní čiastočnej invalidity v zmysle § 201 Zákonníka práce, bol v tomto konaní preukázaný. Navrhovateľ poukazoval na znalecký posudok v konaní podanom znalkyňou S. N.. Podľa jeho názoru závery znaleckého posudku sú správne, prvostupňový súd mohol preto rozhodnúť o výške náhrady, ktorá patrila odporcovi ku dňu 31. 12. 2003, pričom správne aplikoval aj príslušné právne predpisy.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a postupom podľa § 214 O.s.p. rozsudok prvostupňového súdu v súlade s ust. § 219 O.s.p. v napadnutej časti ako
vecne správny potvrdil. Ostatné výroky rozsudku prvostupňového súdu, odvolaním nenapadnuté, ostali nedotknuté.
Z vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom, z preskúmavaného rozsudku a spisového materiálu, mal aj odvolací súd preukázané, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal, aby súd určil výšku náhrady za stratu na zárobku pri uznaní čiastočnej invalidity, patriacu odporcovi v rade 3/ k 31. 12. 2003 z titulu pracovného úrazu z 29. 5. 1986. Ako nepochybné v konaní bola skutočnosť, že odporca v rade 3/ dňa 29. 5. 1986 utrpel pracovný úraz u zamestnávateľa, t.č. Váhostav, národný podnik. V konaní označení odporcovia v rade 1/, resp. 2/ sú právni nástupcovia bývalého zamestnávateľa odporcu v rade 3/. Odporca bol v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom prevedený na iný druh práce a na základe rozhodnutia zo dňa 17. 6. 1998 mu bol priznaný čiastočný invalidný dôchodok z dôvodu poškodenia zdravia pri pracovnom úraze. Bývalý zamestnávateľ a neskôr odporcovia v rade 1/, 2/ vyplácali odporcovi v rade 3/ náhradu za stratu na zárobku podľa § 195 Zákonníka práce (v znení neskorších zmien a doplnkov), a to až do 31. 12. 2003. Od 1. 1. 2004 Sociálna poisťovňa má vyplácať úrazovú rentu vo výške, v akej patrila náhrada za stratu na zárobku do 31. 12. 2003. Sociálna poisťovňa sa nestotožnila so sumou, ktorá bola z titulu náhrady straty na zárobku vyplácaná odporcovi v rade 3/ do 31. 12. 2003 a úrazovú rentu priznala v inej výške. Rozhodnutia, ktorými bola takto stanovená úrazová renta boli v rámci rozhodovania o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov súdom zrušené, pričom bol vyslovený záver, že Sociálna poisťovňa nemôže sama v rámci svojej rozhodovacej činnosti rozhodovať o nárokoch vzniknutých do 31. 12. 2003. V týchto veciach má právomoc rozhodovať súd (nároky na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní čiastočnej invalidity). Súd v tomto prípade rozhoduje podľa predpisov účinných do 31. 12. 2003. Predmetom odvolacieho konania tak bolo posúdiť, či prvostupňový súd mohol rozhodovať o tom, v akej výške patrila k 31. 12. 2003 odporcovi v rade 3/ náhrada za stratu na zárobku, vzhľadom na spornosť určiť jej výšku, prípadne vysloviť záver, že Sociálna poisťovňa je povinná prebrať výšku náhrady a následne túto vyplácať ako úrazovú rentu v takom rozsahu, ako ju vyplácal k dátumu 31. 12. 2003 bývalý zamestnávateľ. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností odvolací súd má za to, že postup prvostupňového súdu bol správny a tento má právomoc v prípade spornosti prejednať a určiť výšku náhrady za stratu na zárobku tak, ako patrila poškodenému k 31. 12. 2003 bez ohľadu na to, či bývalý zamestnávateľ, resp. jeho právny nástupca vyplácali túto náhradu poškodenému pracovným úrazom vo výške inej. Prvostupňový súd vec správne právne posúdil a aplikoval príslušné ustanovenia či už Zákonníka práce (v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania o nárokoch) alebo ustanovenia zákona č. 461/2003 Z.z..
Podľa § 272 ods. 2, 3 zákona o sociálnom poistení nároky na výplatu plnení uvedených v odseku 1 (vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania) sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31. 12. 2003. Ak nárok na výplatu týchto plnení trvá aj po 31. 12. 2003, poskytujú sa v sume, v akej patrili do 31. 12. 2003. Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na dôchodku, ktoré sa vyplácali k 31. 12. 2003 a nárok na ich výplatu trvá aj po tomto dni, sa považujú od 1. 1. 2004 za úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrili do 31. 12. 2003. Na zvyšovanie úrazovej renty platí § 82 primerane.
V tomto konkrétnom prípade, ako vyplynulo aj z predchádzajúcich rozhodnutí súdu, prípadne z potvrdenia bývalého zamestnávateľa odporcu a z ktorých údajov vychádzal aj znalec v podanom znaleckom posudku, priemerný zárobok odporcu v rade 3/ pred vznikom škody predstavoval sumu 5 028,- Kčs brutto.
Podľa § 201 Zákonníka práce platného do 31. 12. 2003 náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity sa poskytne zamestnancovi v takej sume, aby spolu s jeho zárobkom po pracovnom úraze alebo po zistení choroby z povolania s pripočítaním prípadného invalidného dôchodku alebo čiastočného invalidného dôchodku poskytovaného z toho istého dôvodu sa rovnala jeho priemernému zárobku pred vznikom škody. Pritom sa neprihliada na zárobok zamestnanca, ktorý dosiahol zvýšeným pracovným úsilím. Priemerný zárobok rozhodujúci na výpočet predmetnej náhrady sa upravuje o výšku priznávaných percent postupne zvyšovaním posledne percentuálne upravených priemerných zárobkov, počnúc dňom skončenia pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity. Výšku percenta, ktorým sa bude náhrada za stratu na zárobku upravovať, ustanovuje osobitný predpis. Prvostupňový súd v konaní za účelom výpočtu
nároku na náhradu v zmysle § 201 Zákonníka práce ustanovil znalca, ktorý v znaleckom posudku vychádzal zo základu 5 028,- Kčs, pričom zohľadnil valorizáciu, ale aj fiktívny zárobok odporcu v rade 3/ z dôvodu, že bol uznaný len čiastočne invalidným dôchodcom (čiastočne znížená pracovná schopnosť) a naďalej mohol pracovať a dosahovať zárobok, aj keď obmedzený, vzhľadom na rozsah poškodenia zdravia po pracovnom úraze. Pretože odporca v rade 3/ bol nezamestnaný, súd od priemerného zárobku okrem poskytovaného čiastočného invalidného dôchodku odpočítal aj fiktívny zárobok, ktorý by bol minimálne dosiahol, ak by vykonával prácu zodpovedajúcu jeho možnostiam, zníženej pracovnej schopnosti. Nezamestnanosť z dôvodu nedostatku pracovných miest nie je spôsobená v príčinnej súvislosti s nemožnosťou zamestnať sa z dôvodu poškodenia zdravia, ale z dôvodu situácie na trhu práce (rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Cdo 80/2005). Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici 16Co/439/89, 16Co/440/89 z 30. 1. 1990 posudzoval plnenie patriace navrhovateľovi pred rokom 1989. Iným spôsobom sa vypočítavala náhrada straty na zárobku ako k dátumu 31. 12. 2003. V tom čase sa nepredpokladala nezamestnanosť z iného dôvodu ako poškodenia zdravia. Práve na zmenené podmienky (nezamestnanosť) na trhu práce reagoval aj Zákonník práce úpravou spôsobu výpočtu náhrady škody (straty na zárobku) a umožnil odpočítať aj fiktívny zárobok. Z uvedeného je zrejmé, že výška náhrady v roku 1989 nemôže byť totožná s výškou k 31. 12. 2003. Záväzný z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici je len základ výpočtu a ten sa nemenil, stále sa vychádzalo zo sumy priemerného zárobku odporcu v rade 3/ pred vznikom úrazu vo výške 5 028,- Kčs. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti má odvolací súd za to, že prvostupňový súd riadnym spôsobom zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil. S jeho závermi týkajúcimi sa napadnutého výroku prvostupňového rozsudku sa odvolací súd plne stotožňuje a na tieto v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje. Aj odvolací súd má za to, že pokiaľ bývalý zamestnávateľ, resp. jeho právny nástupca, vyplácali odporcovi v rade 3/ nároky v súvislosti s pracovným úrazom (náhrada za stratu na zárobku) vo výške vyššej ako mu patrila do 31. 12. 2003, nie je Sociálna poisťovňa povinná takto vyplácanú výšku náhrady automaticky prevziať a v tej istej výške poskytovať po 1. 1. 2004 úrazovú rentu. Pretože v tomto prípade navrhovateľ namietal správnosť vyplácanej náhrady, dôvodne sa domáhal, aby podľa predpisov platných do 31. 12. 2003 v tejto veci rozhodol všeobecný súd v súlade s predpismi pracovného práva platnými do 31. 12. 2003. Odvolací súd sa stotožňuje s takým výkladom zákona, že slovo „patrili" nemožno stotožniť so slovom „vyplácali" a v prípade sporu môže výšku nárokov - sumu, v akej patrili odporcovi v rade 3/ do 31. 12. 2003 určiť súd. Odvolací súd zároveň potvrdil aj výrok o náhrade trov prvostupňového konania, keď o trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a vychádzal z rovnakého pomeru úspechu, resp. neúspechu účastníkov v konaní, keď návrhu v časti vyhovel a v časti návrh zamietol. Ostatné výroky rozsudku prvostupňového súdu, ktoré odvolaním napadnuté neboli, ostali nedotknuté.
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože odporca v rade 3/ v odvolacom konaní nebol úspešný a navrhovateľ si náhradu neuplatnil.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.