Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_26CoE-3-2012.pdf
PDF · 87.47 KB
Case nature
Area
Subarea
26CoE/3/2012
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, ul. Pribinova č. 25, právne zastúpenej spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom v Bratislave, ul. Moyzesova č. 8, proti povinnému Y. F., nar. XX. N. XXXX, bytom v H., ul. N. č. XX, v konaní o vymoženie pohľadávky vo výške 366,46 Eur s príslušenstvom, vykonávanej súdnou exekútorkou JUDr. Renátou Ďurkovou, Exekútorský úrad so sídlom v Košiciach, ul. Vrátna č. 22/A, pod č. EX 203/2007, o odvolaní vedľajšieho účastníka na strane povinného Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, IČO: 42 176 778, so sídlom v Prešove, ul. Važecká č. 16, a o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov č.k. 2Er/274/2007-27 zo dňa 23. apríla 2012, jednohlasne takto
rozhodol:
I. Zrušuje uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o nepripustení vstupu vedľajšieho účastníka na strane povinného do konania a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.
II. Potvrdzuje uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení.
III. P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí návrhu oprávneného zo dňa 08.10.2009 na zmenu súdneho exekútora.
odôvodnenie:
Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvého stupňa“) zamietol návrh oprávnenej na zmenu súdneho exekútora, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Vstup Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom v Prešove, ul. Važecká č. 16, IČO: 42 176 778, ako vedľajšieho účastníka na strane povinného nepripustil. O trovách exekučného konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti uznesenia.
Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 37 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení platných a účinných predpisov v čase začatia exekučného konania (ďalej aj „Exekučný poriadok“), § 93 ods. 1-4 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení platných a účinných predpisov (ďalej len „O.s.p.“). Prvostupňový súd mal za to, že vedľajší účastník z pojmového hľadiska nie je v exekučnom konaní prípustný a z toho dôvodu jeho vstup, ako aj jeho návrh na zastavenie exekúcie. Ďalej uviedol, že vedľajšie účastníctvo je možné iba v sporovom konaní, kde sa v plnej miere prejavuje dispozičná a prejednacia zásada. Exekučné konanie je čisto procesným konaním, ktoré slúži na vykonanie exekučných titulov. Exekučné rozhodnutie, ktoré sa vydáva na začiatku exekúcie má len procedurálny charakter. V exekučnom konaní sa uplatňuje zásada ochrany práv povinného. Pripustením vedľajšieho účastníka v exekúcii by sa narušila efektivita exekučného konania a právna istota účastníkov konania. V odôvodnení tiež poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 106/2008 zo dňa 25. novembra 2008. V týchto intenciách posudzoval aj spôsobilosť vedľajšieho účastníka podať v
exekučnom konaní návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku a návrh na vylúčenie súdneho exekútora a mal za to, že ide o podania podané osobou, ktorá nie je subjektom daného konania, preto ich odmietol.
Pri rozhodovaní o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení vychádzal zo zistenia, že sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej formulárovej zmluvy a rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Záver o neprijateľnej, a teda neplatnej rozhodcovskej doložke založil na hrubej nerovnováhe v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa a tiež aj v zmysle rozsudku Súdneho dvora Pannon z tzv. geografických dôvodov a neprijateľného miesta rozhodcovského konania, keďže miesto rozhodcovského konania sa dohodlo v sídle dodávateľa.
Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom.
Vedľajší účastník včas podaným odvolaním navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že z napadnutého uznesenia nevyplýva, aby niektorý z účastníkov namietal neprípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do konania, a preto považuje rozhodnutie prvostupňového súdu za arbitrárne, bez zákonného opodstatnenia a bez predpokladu, ktorý vyplýva z ustanovenia § 93 ods. 3 O.s.p., pri absencii návrhu na takéto rozhodnutie. Poznamenáva, že takéto rozhodnutie má črty súdnej svojvôle.
Oprávnená v odvolaní navrhla uznesenie súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Zákonný sudca podaným odvolaniam nevyhovel postupom podľa § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku.
Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) preskúmal vec bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie voči uzneseniu s výnimkou výroku o nepripustení vstupu vedľajšieho účastníka na strane povinného do konania, nie je dôvodné.
Podľa § 251 ods. 4 O.s.p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.
Podľa ust. § 93 ods. 1, 2 a 3 O.s.p. ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je. Ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.
Z ust. § 93 ods. 3 O.s.p. je zrejmé, že k vstupu tretej osoby do konania ako vedľajšieho účastníka môže dôjsť z vlastnej iniciatívy tejto osoby alebo na výzvu niektorého účastníka vykonanú prostredníctvom súdu. Prípustnosťou vedľajšieho účastníctva v konaní sa súd zaoberá až po tom, keď účastník namietne neprípustnosť takéhoto postupu. Prvostupňový súd preto pri rozhodovaní o vstupe vedľajšieho účastníka do konania nebol dôsledný. Zákon totiž umožňuje rozhodovať o pripustení výlučne len na návrh (resp. námietku niektorého účastníka) a z obsahu spisu takýto návrh nevyplýva.
Odvolací súd v súvislosti so súdom prvého stupňa nesprávnou interpretáciou zákonného ustanovenia (§ 93 ods. 2 O.s.p.) zdôrazňuje, že zákonodarca s účinnosťou od 15. októbra 2008 O.s.p. zaviedol do právneho poriadku Slovenskej republiky novú skupinu subjektov, ktoré môžu vystupovať ako vedľajší účastníci v konaní. Vstup vedľajšieho účastníka na ochranu práv účastníka podľa osobitného predpisu je zámerom tohto ustanovenia, čo potvrdzuje aj výklad zákonodarcu berúci do úvahy práve združenia na ochranu spotrebiteľov. Dôvodová správa k ustanoveniu § 93 ods. 2 O.s.p. znie: ,,Navrhovaná právna úprava súvisí s právnou úpravou v zákone č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení 539/2005 Z. z. a zákona 326/2007 Z. z., v zákone č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a v zákone č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov. Úprava má za cieľ umožniť širšiu ochranu osobám na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby najmä združenia a súvisí aj s transpozíciou rôznych smerníc určených na ochranu spotrebiteľa, osôb, vo vzťahu ku ktorým bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a pod. Navrhovaná právna úprava umožňuje rozšíriť predmet konania na návrh vedľajšieho účastníka. Cieľom navrhovanej úpravy je rozšíriť ochranu práv na prípady, na ochrane ktorých existuje dôležitý verejný záujem, avšak v ktorých by bolo veľmi problematické zo strany subjektov - ktoré majú vzhľadom na svoje zameranie alebo predmet činnosti záujem na ochrane tohto verejného záujmu - vstupovať do konaní (najmä na strane navrhovateľa) ako vedľajší účastníci. Dôvodom je fakt, že v danej situácií by bolo takmer nemožné preukázať právny záujem na výsledku. V praxi ide hlavne o právnické osoby v postavení mimovládnych organizácií zameraných na ochranu jednotlivcov a skupín pred diskrimináciou, o združenia na ochranu spotrebiteľov a podobne“.
Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že podaním zo dňa 30. augusta 2011 v zmysle § 93 ods. 2 O.s.p., vedľajší účastník oznámil súdu prvého stupňa vstup do konania na strane povinného.
Odvolací súd zdôrazňuje, že nesprávne právne posúdenie nespôsobuje len to, že súd prvého stupňa nepoužil (neaplikoval) správne ustanovenie právneho predpisu, ale k nesprávnemu právnemu posúdeniu môže dôjsť aj pri použití zodpovedajúceho právneho predpisu, za predpokladu, že také ustanovenie je súdom prvého stupňa nesprávne interpretované.
Prvostupňový súd pri svojom posudzovaní zákonných ustanovení O.s.p. nesprávne vychádzal z výkladu právnej úpravy pred 15. októbrom 2008, t.j. pred účinnosťou novely procesného kódexu vykonanej zákonom č. 384/2008 Z.z.. Práve nové ustanovenie § 93 ods. 2 O.s.p. v prípade právnickej osoby zameranej na ochranu práv nevyžaduje právny záujem právnických osôb, ktorých cieľom je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Medzi nich patria aj právnické osoby, ktorých predmetom činnosti je ochrana spotrebiteľa. Združenie Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS je takouto právnickou osobou, a preto jej vstup do konania, ako vedľajšieho účastníka, na základe zákona je možný.
Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené východiská má za to, že nesprávnym postupom súdu prvého stupňa bola odňatá možnosť účastníkovi konať pred súdom a zároveň prvostupňový súd nesprávne právne posúdil vec, keď nesprávne interpretoval zákonné ustanovenie § 93 ods. 2, 3 O.s.p., preto postupom podľa § 221 ods. l, písm. f), h), ods. 2 O.s.p. zrušil napadnuté uznesenie v celom rozsahu a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Vo vzťahu k odvolaniu oprávnenej odvolací súd uvádza, že rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne prvostupňový súd aj bez návrhu prioritne riešil, je otázka platnosti rozhodcovskej doložky. Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých rozhodnutiach konštatoval oprávnenie exekučného súdu preskúmať existenciu rozhodcovskej zmluvy. Vo veci 3Cdo 146/2011 najvyšší súd judikoval, že cit.: ,,Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.“. Obdobne porov. aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6Cdo 143/2011, 2Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 1. novembra 2011.
Odvolací súd nevidí žiadny dôvod na to, aby sa uvedené závery nemali vzťahovať aj na stav, keď rozhodcovský rozsudok bol založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke v spotrebiteľskej zmluve, pretože podľa ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka (ďalej len ,,OZ“) je neprijateľná zmluvná podmienka neplatná, a teda nevyvoláva právne účinky obdobne ako keď rozhodcovskej zmluvy niet.
Predmetná rozhodcovská doložka tak ako vyplýva z čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, upravuje riešenie sporov z uzavretej zmluvy v rozhodcovskom konaní alebo pred všeobecným súdom.
Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove zo dňa 27. septembra 2010, podľa ktorého: „Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31. decembri 2007 alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008.“.
Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) OZ bolo upravené v OZ až od 1. januára 2008, a teda nie je aplikovateľné na predmetnú vec. Spotrebiteľská zmluva bola uzavretá dňa 15. marca 2006. Na veci to však nič nemení, pretože súdu nič nebráni judikovať nekalosť rozhodcovskej doložky podľa generálnej klauzuly podľa ustanovenia § 53 ods. 1 OZ zakotvenej do zákona od 1. apríla 2004. Ustanovenie § 23a zákona č. 634/1992 Z.z. upravovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Odvolací súd sa stotožňuje s prvostupňovým súdom aj v závere o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky z geografických dôvodov. V zmysle judikatúry Súdneho dvora C-240/08 - C-241/98 Oceáno grupo editorial sú závery prvostupňového súdu správne. Neprimeraná vzdialenosť od miesta rozhodcovského konania je skutočnosťou, ktorá má odradzujúce účinky pre spotrebiteľa vo vzťahu k uplatňovaniu práva. Už len samotná vzdialenosť cca 400 km na rozhodcovské konanie je odradzujúca.
Vo svetle uvedených záverov správne prvostupňový súd exekučné konanie zastavil, pretože sa už vymáha plnenie, na ktoré oprávnený nemá právo a na splnenie podmienok exekúcie je treba prihliadať v každom okamihu exekúcie (porov. napr. rozsudok zo dňa 27. januára 2007 vydaný pod sp. zn. 3Cdo/164/1996 publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997: „Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“).
Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS ako nekalú (Rozsudok Súdneho dvora C-243/08 Pannon).
Je treba zdôrazniť, že Európska únia vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa a v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje v rozhodcovských veciach zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku s poukazom na tzv. geografickú neprijateľnosť miesta konania (Rozsudok Súdneho dvora C-240/08 - C-241/98 Oceano Grupo Editorial, tiež C-40/08 Asturcom).
Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku zo dňa 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku zo dňa 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.
Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení ako vecne správne, vrátane osvojenia si dôvodov (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Ani odvolací súd nie je presvedčený, že by sa mal vykonať predložený rozhodcovský rozsudok. Práva oprávnenej nie sú týmto rozhodnutím v súvislosti s prelomením zásady res iudicatae nijako dotknuté.
S poukázaním na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd potvrdil aj výrok uznesenia prvostupňového súdu o zamietnutí návrhu oprávneného na zmenu exekútora a stotožňuje sa s dôvodmi uvedenými prvostupňovým súdom v odôvodnení uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.