Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_21S-89-2009.pdf
PDF · 173.05 KB
Case nature
Area
Subarea
21S/89/2009
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej a z členov senátu JUDr. Jana Martinčeková a JUDr. Mária Urbanová, v právnej veci žalobcu: Radoslav Mizera, s miestom podnikania Záborského 1686/1, 010 08 Žilina, IČO: 37 597 183, právne zastúpený JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátom so sídlom Z. XX, XXX XX J., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/228/13680-105140/2009/993168-r zo dňa 23.09.2009, takto jednomyseľne
rozhodol:
Krajský súd v Žiline rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR, so sídlom Nová u. 13 Banská Bystrica č. I/228/13680-105140/2009/993168-r zo dňa 23.09.2009, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Žilina I dodatočný platobný výmer č. 694/231/25847/09/Súk z 01.04.2009 z r u š u j e pri aplikácii § 250j ods. 2 písm. a), e) O.s.p. a vec v r a c i a správnemu orgánu na ďalšie konanie.
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 1 252,44 € z titulu trov právneho zastúpenia a vo výške 66,- € z titulu súdneho poplatku, všetko na účet právneho zástupcu JUDr. Eugena Kostovčíka do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Daňový úrad Žilina I rozhodnutím č. 694/231/25847/09/Súk zo dňa 01.04.2009 dodatočným platobným výmerom vyrubil platiteľovi dane Radoslavovi Mizerovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2006 v sume 80.046, 73 €. Dodatočný platobný výmer odôvodnil týmito skutočnosťami. Správca dane na základe svedeckej výpovede Róberta Tótha a znaleckého posudku č. 54/2008 konštatoval, že faktúry č. 03/07/06, 05/07/06, 09/08/06, 17/08/06, 21/08/06, 30/08/06, 04/09/06, 13/09/06, ktoré sa nachádzajú v účtovníctve daňového subjektu, nevystavil konateľ spoločnosti G.G.T. Slovakia, s.r.o. Róbert Tóth, sú teda fiktívne, preto vylúčil daňovému subjektu odpočítanú daň z týchto faktúr vo výške 830.394,60 Sk. Daňový subjekt žiadal prizvať a vypočuť svedkov W. T., K. R., N. D.. Ďalej žiadal fotokópiu znaleckého posudku znalca K. R.. Správca dane s týmto znaleckým posudkom oboznámil daňový subjekt a dal mu ho k nahliadnutiu. Nevydal však fotokópiu tohto posudku a na písomnú žiadosť daňového subjektu odpovedal, že znalecký posudok je v zmysle § 22 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov považovaný za pomôcku, ktorú si správca dane zaobstaral sám a slúži pre potreby správcu dane. Čo sa týka doplnenia dokazovania ohľadne vyššie uvedených svedkov, daňový subjekt bol vyzvaný, aby sa vyjadril, v čom ich žiada vypočuť. Vzhľadom na to, že daňový subjekt nepredložil žiadne nové dôkazy, správca dane trvá na svojom predchádzajúcom zistení. Ďalej správca dane neuznal v zmysle § 49 ods. 1 zákona o DPH platiteľovi dane nárok na odpočítanie DPH z dodávateľských faktúr č. 200604, 200605, 200606 a 200607 vystavených spoločnosťou M&K GLOBAL, s.r.o., pretože pri predaji tohto tovaru nevznikla daňová povinnosť vzhľadom na to, že sa jednalo o dodávku tovaru, ktorý je oslobodený od DPH - investičné zlato. Uvedené mal preukázané výsluchom svedkyne Kataríny Kardosovej, ktorá ako konateľka spoločnosti M&K GLOBAL, s.r.o. nakupovala zlato
od spoločnosti ALHALA, s.r.o. a toto zlato spoločnosť ALHALA, s.r.o. ho vo faktúre deklarovala ako investičné. Potom i zlato, ktoré spoločnosť M&K GLOBAL, s.r.o. predávala bezo zmeny daňovému subjektu muselo byť investičné, aj keď to vo faktúrach, ktoré J. J. vystavovala pre daňový subjekt už takto nedeklarovala. Výška neuznaného nároku na odpočítanie dane z predmetných faktúr je 1.532.850,- Sk. Ďalej bol nárok na odpočítanie znížený o sumu 127,60 Sk a celkovo bol znížený nárok na odpočítanie dane o 2.363.372,20 Sk na výšku 22.922,80 Sk. Ďalej správca dane skontroloval správnosť zdaňovania daňou z pridanej hodnoty daňového subjektu pričom zistil, že hoci daňovému subjektu nevznikla daňová povinnosť, pretože sa jednalo o oslobodený predaj investičného zlata, uplatnil si nesprávne zdanenie. Avšak vzhľadom na to, že daň na faktúrach uviedol, vznikla mu povinnosť platiť daň v zmysle § 71 ods. 6 zákona o DPH. Ďalej správca dane dovyrubil daňovému subjektu daň z pridanej hodnoty ohľadne obchodov, ktorými predával zlomkové zlato odberateľovi SAFINA Slovakia , s.r.o. a nevystavoval z tohto predaja odberateľské faktúry. Spoločnosť SAFINA Slovakia, s.r.o. mu na tento predaj vystavovala doklady o výkupe, na ktorých nebola vyčíslená daň. Keďže daňový subjekt je platiteľom dane a predaj zlomkového zlate je v zmysle zákona o DPH dodaním tovaru v tuzemsku, vznikla mu podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona v deň dodania tovaru daňová povinnosť. Následne v zmysle § 71 citovaného zákona bol povinný vyhotoviť faktúru so všetkými povinnými náležitosťami, zahrnúť ju do povinných záznamov, z ktorých vychádza pri vystavovaní daňového priznania a odviesť daň (§ 69 ods. 1). V prípadoch dokladu o výkupe č. 2006340536 zo dňa 06.07.2006 a 2006340594 zo dňa 02.08.2006 tak neučinil a preto správca vyčíslil daň dodatočne, a to v celkovej výške 48.115,43 Sk. Túto daň vyčíslil podľa § 22 ods. 1 až 4 zákona o DPH, t.j. bežný režim dane uplatnením dane zo základu dane. Uvedené odôvodnil tým, že samotný daňový subjekt pri časti zdaniteľných obchodov, pri ktorých predával spoločnosti SAFINA Slovakia , s.r.o. zlomkové zlato, vystavoval faktúry. Na týchto faktúrach sa odvolal na § 66 a uviedol daň, pričom základom dane nebol kladný rozdiel medzi predajnou cenou a kúpnou cenou znížený o daň (§ 66 ods. 3 citovaného zákona), ale celková suma určená k výplate podľa dokladu o výkupe vystaveného spoločnosťou SAFINA Slovakia, s.r.o.. Na základe týchto skutočností správca dane usúdil, že daňový subjekt využil možnosť, ktorú mu umožňuje § 66 ods. 11 zákona o tom, že sa obchodník môže rozhodnúť, že pri dodaní tovaru podľa ods. 1 použije bežný režim dane uplatnením dane zo základu dane. Keďže sa daňový subjekt rozhodol používať bežný režim dane, musí ho používať pri všetkých zdaniteľných plneniach týkajúcich sa predaja použitého tovaru. Z číselného zhrnutia výsledkov kontroly vyplynulo, že za III. štvrťrok roku 2006 správca dane uznal daňovým subjektom v daňovom priznaní priznanú daň 2.480.464,- Sk, ktorú zvýšil o rozdiel 48.116,- Sk, neuznal daňovému subjektu odpočítanie dane vo výške 2.386.295,- Sk a odpočítanie dane mu znížil na sumu 22.923,- Sk a vlastnú daňovú povinnosť určil na 2.505.657,- Sk, čo je oproti daňovému priznaniu rozdiel o 2.411.488,- Sk, čo predstavuje 80.046,73 €.
Na odvolanie daňového subjektu vo veci rozhodovalo Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím č. I/228/13680-105140/2009/993168-r zo dňa 23.09.2009, ktorým prvostupňové správne rozhodnutie potvrdil. Zaoberal sa námietkou odvolateľa, že znalecký posudok znalca K. R. nie je pomôckou, ale že sa jedná o dôkaz. Konštatoval, že správca dane považoval znalecký posudok za pomôcku a preto nemohol vyhotoviť daňovému subjektu fotokópiu, taktiež že so znaleckým posudkom bol daňový subjekt oboznámený. Odvolací orgán sa zaoberal tvrdením odvolávajúceho sa, že správca dane odmietol predvolať a vypočuť svedkov R. T. a P. D., čo považoval za bezpredmetné. Považoval dôkazné prostriedky, a to zápisnicu o ústnom pojednávaní a znalecký posudok č. 54/2008 za objektívne a dôveryhodné a čestné prehlásenie R. T. za účelové. K žiadosti odvolateľa ohľadne vydanie fotokópie znaleckého posudku a jeho posudzovania za pomôcku sa nevyjadril. Ďalšou odvolacou námietkou bolo posúdenie dodávok dodávateľskou spoločnosťou M&K GLOBAL, s.r.o. daňovému subjektu ako investičné zlato. Druhostupňový správny orgán sa stotožnil so skutkovými zisteniami správcu dane a aj s právnym posúdením, keď konštatoval, že správca dane správne dospel k záveru, že sa jedná o investičné zlato. K zdaňovaniu daňového subjektu v prípade, ak v daňovom priznaní uvedie daň za plnenie oslobodené od dane z pridanej hodnoty druhostupňový správny orgán uviedol, že odvolávajúci sa mal možnosť vykonať opravu daňového priznania až do prevzatia oznámenia o začiatku daňovej kontroly, avšak túto možnosť nevyužil. Možnosť opravy nesprávne fakturovanej DPH je len vtedy, ak vystavovateľ faktúry preukáže, že bolo eliminované riziko straty na daňovým príjmoch úplne a v dostatočnom čase tým, že opravil alebo zničil faktúru predtým, ako ju prijímateľ použil alebo hoci faktúra bola použitá vystavovateľ faktúry vysporiadal sumu dane uvedenej oddelene na faktúre. Správca dane nebol oprávnený z úradnej moci upraviť nesprávne fakturovanú DPH a určiť ju správne. Tým by došlo k porušeniu čl. 203 Smernice 2006/112/ES, podľa ktorého DPH uvedená na faktúre musí byť zaplatená každou osobou, tzn. že nie je rozhodujúce postavenie tejto osoby (platiteľ, neplatiteľ,
nezdaniteľná osoba), ako aj to, či dodávka uvedená na faktúre podlieha DPH alebo je mimo predmetu DPH. Skutočnosť, že dodávka tovaru je oslobodená od DPH neznamená, že nepodlieha režimu DPH. V predmetnej veci platiteľ uplatnením DPH na faktúre za dodávku oslobodenú od DPH uviedol na faktúre vyššiu sumu DPH ako stanovuje zákon, preto je povinný túto DPH zaplatiť podľa § 71 ods. 6 zákona o DPH. Napokon sa odvolací orgán zaoberal odvolacou námietkou odvolateľa ohľadne riadneho nezistenia skutkového stavu veci, čo sa týka zdaniteľných obchodov medzi odvolateľom a spoločnosťou SAFINA Slovakia, s.r.o. pri predaji zlomkového zlata. Stotožnil sa so skutkovými zisteniami a právnym záverom správcu dane, ktorý zdanil plnenia, na ktoré daňový subjekt nevystavil faktúry, bežným režimom. Z postupu odvolávajúceho sa vyplýva, že pri vyhotovených odberateľských faktúrach využil možnosť podľa § 66 ods. 11 zákona o DPH, podľa ktorého sa obchodník môže rozhodnúť pri dodaní použitého tovaru použiť bežný režim dane s uplatnením dane zo základu dane, ktorým je prijatá protihodnota. Keďže mu podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH vznikla daňová povinnosť v deň dodania tovaru, porušil § 69 ods. 1 zákona o DPH, keďže z týchto obchodov nezaplatil daň. Považoval za bezpredmetnú námietku, že faktúry boli vyhotovené preto, lebo zlato nespĺňalo kritériá pre použitý tovar uvedený v § 66 zákona o DPH, keďže na týchto faktúrach odvolávajúci sa sám uviedol odkaz na § 66. Na námietku ohľadne dodržiavania princípu právnej istoty pri výklade § 67 zákona o DPH druhostupňový správny orgán uviedol, že toto ustanovenia nikdy nebolo odlišne interpretované daňovou správou. Pri výkone daňovej kontroly zamestnanec správcu dane využíva ustanovenia zákona o správe daní, často ide o zložitý proces, v ktorom sa využívajú rôzne dôkazné prostriedky. Každá daňová kontrola je samostatným procesom, v ktorom sa hodnotia dôkazy samostatne a vo vzájomných súvislostiach, preto nemožno tvrdiť, že postup pri výkone kontroly je záväzným výkladom správcu dane.
Proti uvedenému rozhodnutiu žalovaného bola v zákonom stanovenej lehote žalobcom podaná žaloba na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Ako žalobné dôvody žalobca uviedol tieto tvrdenia: Žalovaný nesie dôkazné bremeno na jeho tvrdenie, že išlo o dodávky investičného zlata, ktoré sú oslobodené od dane. Nepostačuje, aby správca dane len tvrdil splnenie zákonom stanovených podmienok pre uplatnenie oslobodenia od dane, ale musí existenciu týchto podmienok jednoznačne preukázať. Ak však žalovaný bezvýhradne akceptoval faktúry vyhotovené v reťazci dodávateľov a k záverom, že sa jedná o dodanie investičného zlata v požadovanej forme postačovalo to, že na faktúrach sa formálne deklarovalo dodanie investičného zlata a niekedy postačovalo aj to, že na faktúrach bola uvedená váha zlata a rýdzosť 999,9/1000 (napr. M&K GLOBAL, s.r.o.), uvedené tvrdenie nie je preukázané. Ďalším žalobným dôvodom bolo nedostatočné zistenie skutkového stavu pri obchodoch - predaji zlata odberateľovi SAFINA Slovakia, s.r.o. Žalobca mal dodávať odberateľovi tovar, ktorý nemal charakter použitého tovaru, napr. nové šperky, ako aj použitý tovar (zlomkové zlato). V prípade predaja nového tovaru vystavoval faktúry. V prípade predaja použitého tovaru postupoval podľa § 66 ods. 11. Záver prijatý správcom dane a žalovaným, že sa jedná o dodanie investičného zlata je predčasný a nepotvrdený. Ďalšou námietkou bolo, že nebola splnená podmienka uvedená v § 67 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, a to hmotnosť zlata, ktoré akceptuje trh drahých kovov. Napriek tomu, že podľa nariadenia Rady ES č. 1777/2005 trh formálne akceptuje zlaté tehly o hmotnosti 1 kg, reálne trh s drahými kovmi zlaté tehly o hmotnosti 1 kg neakceptuje čoho dôkazom je smernica Asociácie Londýnskej burzy drahých kovov. Ďalej žalobca namietal náhlu a neočakávanú zmenu výkladu ust. § 67 zákona o DPH zo strany daňových orgánov bez akejkoľvek jeho legislatívnej zmeny, čo je nezlučiteľné s princípom materiálneho právneho štátu zaručeného čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Takýmto postupom mali byť negované prvky právnej istoty, ako i určitosť a jasnosť obsahu právnej normy a z týchto faktorov vyplývajúca jej zrozumiteľnosť a predvídateľnosť konania orgánom verejnej moci. Žalobca ďalej namietal procesný postup správcu dane, ktorý na základe svedeckej výpovede R. T. a znaleckého posudku usúdil, že faktúry nevystavoval R. Tóth, konateľ spoločnosti G.G.T Slovakia, s.r.o. a že faktúry sú fiktívne, pričom znalecký posudok použil ako dôkaz. Nejedná sa o pomôcku ako to uvádza správca dane. Správca dane mal dôkaz znalca vykonať tak, aby bola rešpektovaná zásada úzkej súčinnosti podľa § 2 ods. 2 a § 15 ods. 5 písm. e) zákona o správe daní a poplatkov. Správca dane mal prizvať znalca a následne vykonať so znalcom ústne pojednávanie za spoluúčasti daňového subjektu. Žalobca mal právo vedieť požiadavky správcu dane voči nemu, z ktorých vyplýva potreba prizvať znalca pre účely vypracovania znaleckého posudku. Dôkaz znalcom bol vykonaný spôsobom, ktorým bol žalobca ukrátený na svojich právach a na takýto dôkaz nie je možné prihliadnuť. Na záver žalobca namietol, že z textu ust. § 71 ods. 6 zákona o DPH jednoznačne nevyplýva, na rozdiel od ust. § 69 ods. 5, že platiteľ je povinný platiť daň aj vtedy, ak uvedie vo faktúre daň na plnenie nepodliehajúce dani. Správny orgán v rozhodnutí o odvolaní sa nevyrovnal so všetkými skutočnosťami uplatnenými v odvolaní, čo je dôvod na zrušenie rozhodnutia z dôvodu jeho
nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov. Žiadal napadnuté rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR, ako aj prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.
Podaním zo dňa 28.03.2011, ktoré došlo krajskému súdu dňa 30.03.2011 žalobca doplnil dôvody žaloby, pričom namietal nekompletnosť správneho spisu, ktorá mala spočívať v nepredložení protokolu Daňového úradu Žilina I č. 694/320/109639/2008/Matu za III. štvrťrok 2006 zo dňa 16.12.2008 a zápisnice Daňového úradu Žilina 1 č. 694/320/711/2009/Sim o ústnom pojednávaní zo dňa 08.01.2009. Ďalej namietal postup správcu pri vydávaní protokolov z nezákonne vykonaných daňových kontrol, keď nerešpektoval maximálnu dĺžku daňovej kontroly. Taktiež správca dane nemal byť oprávnený vypracovať nové protokoly z 26.02.2009 a 24.03.2009.
Daňové riaditeľstvo sa k žalobe vyjadrilo písomným podaním zo dňa 12.05.2010, v ktorom žiadalo žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Zotrvalo na skutkových zisteniach a právnych názoroch uvedených v prvostupňovom i druhostupňovom správnom rozhodnutí. Na doplnenie žaloby zo dňa 28.03.2011 reagovalo podaním zo dňa 23.05.2011, v ktorom uviedlo, že zápisnica z ústneho pojednávania č. 694/320/711/2009/Sim z 08.01.2009 bola žalovaným predložená pri písomnom stanovisku k vyjadreniu k žalobe. Ako prílohu k tomuto vyjadreniu súdu zaslalo protokol o kontrole č. 694/320/109639/2008/Matu zo dňa 16.12.2008. Čo sa týka ostatných námietok uvedených v doplnení žaloby, vzhľadom na to, že neboli uvedené v odvolaní a ani v žalobe, navrhlo, aby súd k týmto námietkam neprihliadal.
Krajský súd v Žiline rozsudkom č.k. 21S/89/2009-69 zo dňa 13.09.2011 napadnuté rozhodnutie, ako i prvostupňové rozhodnutie zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a) a e) O.s.p. a vec vrátil Daňovému riaditeľstvu na ďalšie konanie. Súčasne ho zaviazal na náhradu trov konania.
Na odvolanie Daňového riaditeľstva SR vo veci rozhodoval Najvyšší súd SR, ktorý uznesením č.k. 2Sžf/59/2011 zo dňa 22.08.2012 rozsudok Krajského súd v Žiline č.k. 21S/87/2009-69 zo dňa 13.09.2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že krajský súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s rozsudkom NS SR sp. zn. 3Sžf/76/2009, na ktorý poukazovalo vo svojom vyjadrení k žalobe Daňové riaditeľstvo. Ak sa krajský súd riadne nevysporiadal so všetkými podstatnými námietkami žalovaného, postupoval nedôsledne a preto NS SR napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá a § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom svoje rozhodnutie náležite odôvodní.
Vzhľadom k tomu, že zákonom č. 479/2009 Z. z. bolo s účinnosťou od 1. januára 2012 zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, krajský súd podľa § 107 ods. 4 OSP na strane žalovaného koná s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne uvádzaného žalovaného.
Krajský súd v Žiline opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako i postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu podľa § 247 a nasl. O.s.p., pričom zistil, že napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. a) a e) O.s.p. z nasledujúcich dôvodov:
Čo sa týka žalobnej námietky ohľadne nedostatočne zisteného skutkového stavu dodávania investičného zlata a neunesenia dôkaznej povinnosti zo strany správcu dane ohľadne tohto tvrdenia, krajský súd zastáva názor, že správca dane mal dostatočne preukázané, že jednotlivé zdaniteľné obchody, tak ako sú uvedené v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia mali predmet plnenia investičné zlato. Ide o faktúry za mesiac september 2006, ktorými spoločnosť ALHALA, s.r.o. Prešov predávala investičné zlato spoločnosti M&K GLOBAL, s.r.o. Šahy a táto následne predávala zlato žalobcovi. Z výpovede konateľky spoločnosti M&K GLOBAL, s.r.o. správne správca dane zistil, že nedošlo k pretvoreniu investičného zlata vzhľadom na krátky časový úsek, ktorý prešiel medzi jednotlivými obchodmi. Zlato, ktoré konateľka spoločnosti M&K GLOBAL, s.r.o. preberala od sprostredkovateľa následne bezo zmeny odovzdala žalobcovi a tento následne predával svojim odberateľom. Spoločnosť
ALHALA, s.r.o., ktorá zlato predala spoločnosti M&K GLOBAL, s.r.o., túto komoditu deklarovala ako investičné zlato a preto i zlato, ktoré spoločnosť M&K GLOBAL, s.r.o. predala žalobcovi, taktiež muselo byť investičné.
Podľa § 67 ods. 1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom ku dňu 31.12.2006 na účely tohto ustanovenia investičným zlatom je zlato vo forme prútu alebo tehly, ktorého hmotnosť akceptuje trh drahých kovov a ktoré má rýdzosť 995 tisícin a viac.
Podľa § 67 ods. 3 citovaného zákona od dane je oslobodené dodanie investičného zlata, nadobudnutie investičného zlata z iného členského štátu a dovoz investičného zlata vrátane investičného zlata vo forme certifikátu na alokované alebo nealokované zlato alebo obchodovaného na účet zlata vrátane pôžičiek v zlate a swapových obchodov, ktoré obsahujú vlastnícke práva alebo iné práva týkajúce sa investičného zlata, ako aj obchody týkajúce sa investičného zlata zahŕňajúce futurity a forwardy, ktoré vedú k prevodu vlastníckych práv alebo iných práv týkajúcich sa investičného zlata. Sprostredkovanie dodania investičného zlata v mene a na účet inej osoby je oslobodené od dane.
Jednotlivé faktúry od spoločnosti M&K GLOBAL, s.r.o. s dátumami zdaniteľného plnenia 07.09.2006, 12.09.2006, 19.09.2006 a 27.09.2006 uvádzajú celkovú gramáž jednotlivých komodít, pričom sa jedná o 4 kg, 4 002,3 kg, 5 kg, 2 kg, čiže spĺňajú podmienku hmotnosti, ktorú akceptuje trh drahých kovov. Čo sa týka námietky, že neboli dodržané parametre investičného zlata, ako to má na mysli § 67 ods. 1 zákona o DPH, najmä jeho formy, krajský súd konštatuje, že zlato malo formu tehál a jednoznačne deklarovanú hmotnosť a rýdzosť na jednotlivých faktúrach. Pokiaľ definičným znakom tehličky alebo prútu je hmotnosť, ktorú akceptuje trh drahých kovov možno usudzovať, že hmotnosť aj obvykle býva na tehličke alebo prúte vyznačená, avšak preto, aby správny orgán takéto zlato považoval za investičné nie je podstatná a nevyplýva zo zákona. Zákon len požaduje, aby mal trhom drahých kovov akceptovanú hmotnosť tak, ako bola uvedená v prílohe II čl. 19 nariadenia Rady (ES) č. 1777/2005 zo dňa 17.10.2005, z ktorej vyplýva, že akceptovanou hmotnosťou na trhu drahých kovov je aj hmotnosť 1 kg, ktorého násobky boli žalobcom obchodované, pričom k zrušeniu alebo zmene hodnôt hmotností akceptovaných trhom drahých kovov nedošlo.
Z uceleného reťazca jednotlivých obchodov vyplýva, že zlato, ktoré bolo na začiatku predávané ako investičné, nebolo pretvorené na neinvestičné zlato, resp. použité na iné ako investičné účely, ako napr. na priemyselné účely. Ak žalobca tvrdil opak, t.j. že zlato malo byť použité na ďalšie spracovanie, bolo jeho povinnosťou v zmysle § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov toto jeho tvrdenie preukázať relevantnými dôkazmi. Dôkaznú povinnosť má každý účastník daňového konania. Na správcovi dane bola dôkazná povinnosť preukázať, že sa jedná o investičné zlato a naopak na daňovom subjekte bolo preukázať jeho tvrdenie, že v danom prípade nejde o investičné zlato. Krajský súd konštatuje, že správca dane riadnym spôsobom preukázal, že išlo o investičné zlato a naopak žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne svojho tvrdenia, že nejde o investičné zlato. Preto neuznanie nároku na odpočítanie dane z týchto obchodov ako obchodov, ktoré sú oslobodené od DPH v zmysle § 49 ods. 1 zákona o DPH bolo dôsledkom riadne zisteného skutkového stavu veci. Správca dane správne zistil, že ide o investičné zlato, ktoré nepodlieha zdaneniu daňou z pridanej hodnoty podľa § 67 ods. 3 zákona o DPH.
Námietka žalobcu, že pri predaji zlata žalobcom odberateľovi SAFINA Slovakia, s.r.o. nešlo o dodanie investičného zlata, ale že išlo o predaj použitého tovaru - zlomkového zlata a nového tovaru, je nedôvodná. Samotný správca dane ani druhostupňový správny orgán vo svojich odôvodneniach neuvádzali, že komoditu pri predaji odberateľovi SAFINA Slovakia, s.r.o. charakterizovali ako investičné zlato. Naopak, správca dane uplatnil na tieto zdaniteľné obchody daň. Teda v žiadnom prípade nešlo o plnenie oslobodené od DPH, ako by to bolo pri investičnom zlate. Správca dane správne postupoval, keď posudzoval jednotlivé faktúry vyhotovené žalobcom pre spoločnosť SAFINA Slovakia, s.r.o. ako predaj zlomkového zlata, čo je na týchto faktúrach zreteľne označené, rovnako ako v dokladoch o výkupe vystavovaných spoločnosťou SAFINA Slovakia, s.r.o. Na tie obchody, na ktoré neboli vystavené faktúry, ale len doklady o výkupe spoločnosťou SAFINA Slovakia, s.r.o. bolo potrebné dovyrubiť DPH, a to tým istým spôsobom, ako bola daňovým subjektom uvedená v ostatných faktúrach. Keďže v týchto faktúrach
daňový subjekt postupoval bežným režimom, tzn. že hoci na faktúrach sa odvolal na § 66, uviedol daň, ktorej základom nebol kladný rozdiel medzi predajnou cenou a kúpnou cenou znížený o daň, ale celková suma určená k výplate podľa dokladu o výkupe, bolo potrebné aj z týchto obchodných prípadov dovyrubiť daň rovnakým spôsobom, t.j. bežným režimom dane. Preto je právne irelevantné, či sa jednalo o predaj použitého tovaru alebo nového tovaru, keďže bol vo všetkých prípadoch použitý bežný režim zdanenia.
Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozsudok NS SR č.k. 3Sžf/76/2009 zo dňa 21.01.2010, podľa ktorého žalobca a jeho dodávateľ nie sú platiteľmi dane, pretože nevyrábajú investičné zlato, ani nepretvárajú zlato na investičné zlato, obaja len zlaté tehly nakupujú a v takom istom stave aj predávajú, teda ich zámer je obchodovať s investičným zlatom. Žalobca nesplnil podmienku stanovenú v citovanom ustanovení zákona o DPH a preto zdanenie investičného zlata na kontrolovaných faktúrach bola v rozpore so zákonom a žalobcovi nevznikla možnosť odpočítania dane podľa § 49 zákona o DPH. Najvyšší súd SR, rovnako ako Krajský súd v Žiline, vychádzal z toho, že sa jedná o investičné zlato.
Na ďalšiu námietku žalobcu ohľadne zmeny výkladu ust. § 67 zákona o DPH bez akejkoľvek jeho legislatívnej zmeny krajský súd uvádza, že výklad zákona môže podať len súd. Úlohou správnych orgánov je len aplikovať zákon pri svojej rozhodovacej činnosti a nie robiť výklad zákona. Ak teda správny orgán dospel k záveru, že doterajšia prax pri aplikácii právnej normy nebola v súlade so zákonom, mal na takýto postup právo. Až pri následnom súdnom spore môže súd následne rozhodnúť, či táto aplikácia právnej normy je v súlade alebo nie je v súlade so zákonom, preto na túto žalobnú námietku súd nemohol prihliadnuť.
Súd sa ďalej zaoberal námietkou žalobcu spočívajúcou v nezákonnosti vykonania dôkazu znaleckým posudkom, na základe ktorého správca dane neuznal žalobcovi odpočítanie dane za nákup zlomkového zlata od spoločnosti G.G.T Slovakia, s.r.o. Aj na základe tohto znaleckého posudku správca dane usúdil, že faktúry nevystavoval R. Tóth a že sú fiktívne. Krajský súd v Žiline má za to, že táto žalobná námietka je dôvodná. Zo správneho spisu je zrejmé, že žiadosťou zo dňa 12.01.2009 žalobca žiadal správcu dane o vyhotovenia fotokópie znaleckého posudku a zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 18.03.2008 týkajúcej sa daňového subjektu G.G.T Slovakia, s.r.o. Odpoveď správcu dane zo dňa 16.01.2009 bola zamietavá s tým, že znalecký posudok je v zmysle § 22 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov považovaný za pomôcku, ktorú si správca dane zaobstaral sám a slúži pre potreby správcu dane, preto nemôže správca dane vyhotoviť daňovému subjektu jej fotokópiu, rovnako ako fotokópiu zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 18.03.2008, pretože daňový subjekt nebol účastníkom konania, s ktorým správca dane ústne pojednával. Z obsahom znaleckého posudku a zápisnice o ústnom pojednávaní bol daňový subjekt oboznámený a boli mu predložené k nahliadnutiu. Z odôvodnení prvostupňového i druhostupňového správneho rozhodnutia vyplýva, že znalecký posudok znalca K. R. č. 54/2008 bol jedným z rozhodujúcich dôkazov, na ktorom správca dane a žalovaný založil svoje skutkové zistenia, že Róbert Tóth ako konateľ firmy G.G.T. Slovakia s.r.o. nevystavoval faktúry pre žalobcu, ani s ním neobchodoval, a preto faktúry, ktoré predložil daňový subjekt, sú fiktívne.
Podľa § 15 ods. 5 písm. e) zák. č. 511/1992 Zb. v znení účinnom ku dňu 23.09.2009 (ďalej Zákon o správe daní a poplatkov), daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní.
Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 22 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov daňový subjekt je oprávnený nazerať do spisov týkajúcich sa jeho daňových povinností, s výnimkou spisov uvedených v odseku 2. Správca dane je povinný o každom nazretí do spisu vyhotoviť úradný záznam.
Podľa § 22 ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia daňový subjekt nie je oprávnený nazerať do úradnej korešpondencie určenej pre nadriadené orgány, do registra, do pomôcok, zápisov a rozhodnutí slúžiacich výlučne pre potreby správcu dane a ďalších podkladov, do ktorých sa nesmie umožniť nazeranie s ohľadom na povinnosť zachovať v tajnosti pomery iných daňovníkov.
Podľa § 22 ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia na žiadosť daňového subjektu urobí správca dane zo spisového materiálu, do ktorého možno nazrieť, doslovné odpisy, overí ich zhodu s originálom, vyznačí na nich účel ich využitia a vydá ich daňovému subjektu. Pri podaní urobenom elektronickými prostriedkami správca dane potvrdí údaje na kópii podania, ktorú predloží daňový subjekt.
Podľa § 29 ods. 6 citovaného zákona, druhá veta, takýmito pomôckami môžu byť najmä listiny, výpisy z verejných záznamov, daňové spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky a výpovede svedkov v iných daňových veciach, správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových združení a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového subjektu, ako aj jemu podobných daňových subjektov.
Z uvedeného vyplýva, že správca dane pochybil, keď neumožnil na základe žiadosti daňového subjektu, vyhotoviť odpis ( fotokópiu) znaleckého posudku č. 54/2008 ako to stanovuje § 22 ods. 3 z.č. 511/1992 Zb. v znení úč. k 23.9.2009. Na žiadosť daňového subjektu správca dane mu vyhovie a nepostačuje, ak je daňový subjekt len oboznámený s obsahom dôkazu v zmysle § 22 ods. 1 cit. zákona. Že tento znalecký posudok nie je pomôckou, je zrejmé z dikcie § 29 ods. 6 Zákona o správe daní a poplatkov, pretože sa nejedná o znalecký posudok vyhotovený v inej daňovej veci. Tvrdenie správcu dane, že sa jedná o pomôcku je nesprávne a okrem iného sám správca dane toto svoje tvrdenie spochybnil tým, že ak by išlo o pomôcku, v zmysle § 22 ods. 2 Zákona o správe daní a poplatkov nie je daňový subjekt vôbec oprávnený nazerať do pomôcok, hoci správca dane mu umožnil nahliadnutie do znaleckého posudku. Je to dôkaz v zmysle § 29 ods. 4 citovaného zákona a vo vzťahu k nemu ako ku každému inému dôkazu platí ustanovenie § 15 ods. 5 citovaného zákona, a to konkrétne klásť znalcovi otázky pri ústnom pojednávaní. Toto jeho procesné právo klásť znalcovi otázky by mohlo byť využité v tom prípade, ak by správny orgán vyhodnotil dôkaznú situáciu tak, že je potrebné znalca na ústne pojednávanie prizvať. Kým však daňovému subjektu nebol daný k dispozícii riadnym procesným spôsobom znalecký posudok, daňový subjekt ani nemohol relevantným spôsobom reagovať na závery znaleckého posudku, a teda ich ani spochybniť.
V tejto súvislosti sa javí, vzhľadom na zrušenie napadnutých rozhodnutí, potrebné odstrániť aj ostatné procesné pochybenia, a to najmä umožniť mu vykonať opätovný výsluch R. Tótha za prítomnosti žalobcu v súvislosti s obsahom čestného prehlásenia, ktoré R. Tóth mal podpísať, prípadne vykonanie konfrontácie R. Tótha so žalobcom. Súd poukazuje, že predmetný znalecký posudok bol jedným z dôkazov, ktorý vykonali správne orgány, nemá charakter pomôcky, ale charakter dôkazu v súlade s § 29 ods. 4 zák. č. 51/1992 Zb.. O dôkaz sa jedná práve z toho dôvodu, že hodnotí pravosť podpisov na faktúrach a pokladničných dokladoch, týkajúcich sa zdaňovacieho obdobia III. štvrťrok 2006, teda v žiadnom prípade sa nejedná o pomôcku, pričom nemožno vylúčiť, že v niektorých prípadoch aj znalecké posudky môžu mať len charakter pomôcky a nie dôkazu.
Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že zo strany správnych orgánov došlo k porušeniu procesných práv žalobcu, teda práva žalobcu upravené v § 22 ods. 3, § 15 ods. 5 písm. e) zák. č. 511/1992 Zb., aj k porušeniu § 2 zák. č. 511/1992 Zb., nakoľko žalobcovi nebolo umožnené uplatnenie dôkaznej povinnosti spôsobmi upravenými v zákone, preto je potrebné konštatovať, že nemohlo dôjsť zo strany správneho orgánu v tejto časti napadnutých rozhodnutí, v súlade so zákonom k hodnoteniu týchto dôkazov, nakoľko dôkazy môže hodnotiť správny orgán až potom, keď je umožnené daňovníkovi uplatnenie dôkaznej povinnosti spôsobmi upravenými v zákone. Nemožno konštatovať, že by v súlade so zákonným postupom správne orgány predmetný znalecký posudok, ktorý je jeden z kľúčových dôkazov, vykonali.
Týmto spôsobom bol daňový subjekt ukrátený na svojich procesných právach ako účastník daňového konania a preto súd zrušil napadnuté rozhodnutie ako i prvostupňové rozhodnutie podľa § 250j ods. 2 písm. e/ O.s.p..
Poslednú žalobnú námietku krajský súd taktiež vyhodnotil ako dôvodnú. Týkala sa výkladu ust. § 71 ods. 6 zák. č. 222/2004 Z.z., avšak v tom zmysle, že krajský súd sa nestotožnil, že by napadnuté rozhodnutie bolo nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože druhostupňový správny orgán dostatočným spôsobom odôvodnil svoj myšlienkový postup pri aplikácii uvedeného zákonného ustanovenia. Z jeho aplikáciou v danom prípade sa však krajský súd nestotožnil. Z prvostupňového správneho rozhodnutia je zrejmé, že správca dane ponechal žalobcom uvedenú daň v daňovom priznaní vo výške 2.480.464,- Sk a od takto priznanej dane odpočítal správcom dane upravenú výšku 22.923,- Sk namiesto priznaného odpočítania dane 2.386.295,- Sk. Správca dane sa so skutočnosťou, že prihliadol na daň uvedenú daňovým subjektom v daňovom priznaní, hoci podľa jeho právneho názoru, ide o plnenie oslobodené od DPH vysporiadal tak, že vzhľadom na to, že žalobca daň na faktúrach uviedol, vznikla mu povinnosť platiť daň podľa § 71 ods. 6 zákona o DPH. Druhostupňový správny orgán sa s týmto vysporiadal tak, že poukázal na čl. 203 Smernice 2006/112/ES, podľa ktorej DPH uvedená na faktúre musí byť zaplatená každou osobou a na § 71 ods. 6 zákona o DPH, keďže v predmetnej veci platiteľ uplatnením DPH na faktúre za dodávku oslobodenú od dane uviedol na faktúre vyššiu sumu DPH ako stanovuje zákon, preto je povinný túto DPH zaplatiť.
Podľa § 69 ods. 5 zák. č. 222/2004 Z.z. v znení ku dňu 30.09.2006 ak osoba, ktorá nie je platiteľom, pri dodaní tovaru alebo služby uvedie vo faktúre daň, je povinná zaplatiť túto daň.
Podľa § 71 ods. 6 citovaného zákona v znení účinnom ku dňu 30.09.2006 ak platiteľ vo faktúre uvedie vyššiu sumu dane, ako je povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.
Podľa čl. 21 bod 1 písm. c) Šiestej smernice Rady zo dňa 17.mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia (77/388/EHS) kto je povinný platiť daň z pridanej hodnoty: akákoľvek osoba, ktorá uvedie daň z pridanej hodnoty na faktúre alebo inom dokumente, ktorý slúži ako faktúra.
Krajský súd v Žiline zastáva právny názor, podľa ktorého správne orgány nemohli oprieť svoj právny názor ohľadne povinnosti platiť daň vo vzťahu k plneniu, ktoré je oslobodené od dane o ust. čl. 203 smernice Rady 2006/112/ES, ani o ust. § 71 ods. 6 zák. č. 222/2004 Z.z. platného v znení k ukončeniu zdaňovacieho obdobia III. štvrťroka roku 2006, t.j. ku dňu 30.09.2006. K tomuto dňu čl. 203 vyššie citovanej smernice ešte nebol účinný, pretože smernica nadobudla účinnosť dňom 01.01.2007. V tom čase platil čl. 21 bod 1 písm. c) Šiestej smernice Rady, ktorý však v tomto čase do právneho poriadku SR nebol transponovaný. Transponovanie tohto článku, ktorý je v podstate obsahovo totožný s článkom 203 smernice Rady 2006/112/ES účinnej od 01.01.2007 nastalo až novelizáciou § 69 ods. 5 zákona o DPH. Toto ustanovenie zákona o DPH sa menilo, až kým došlo k úplnému transponovaniu týchto článkov komunitárneho práva tým, že došlo k úprave znenia ods. 5 na dnešnú podobu, a to dňom 01.01.2010. Do 31.12.2009 znelo toto ustanovenie tak, že ak osoba, ktorá nie je platiteľom uvedie vo faktúre alebo inom doklade o predaji daň, je povinná platiť túto daň. Až novelou zákona o DPH účinnou od 01.01.2010 nastala zmena tohto ustanovenia, ktoré znie, že každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň. Čo sa týka aplikácie § 69 ods. 5 v zdaňovacom období III. štvrťroku roku 2006, ktoré obdobie rieši napadnuté rozhodnutie, čl. 21 bod 1 písm. c) Šiestej smernice nebol výslovne podľa jeho znenia transponovaný do slovenského právneho poriadku, ako bolo uvedené vyššie. Ust. § 71 ods. 6 citovaného zákona, na ktoré poukazujú správne orgány netransponuje čl. 21 bod 1 písm. c) Šiestej smernice ani čl. 203 smernice Rady 2006/112/ES, pretože uvádza, že povinnosť platiť daň, ktorú uviedol vo faktúre má platiteľ, t.j. osoba, ktorá má povinnosť platiť daň. V danom prípade však nešlo o platiteľa dane, ale o osobu, ktorá je oslobodená od dane, preto na daný prípad nie je možné aplikovať ust. § 71 ods. 6. Oba správne orgány pritom akceptovali daň uvedenú žalobcom v daňovom priznaní s poukazom na § 71 ods. 6 zákona o DPH s tým, že daňový subjekt správne orgány uviedli ako platiteľa uplatnením DPH na faktúre za dodávku oslobodenú od dane. Krajský súd má za to, že tým, že daňový subjekt uviedol nesprávne na faktúre DPH, hoci DPH vôbec nemala byť zaplatená, nestal sa
platiteľom a teda vo faktúre neuviedol vyššiu daň, ako stanovuje zákon, pretože nemala byť vo faktúre uvedená žiadna daň. Preto na daný prípad nie je možné aplikovať § 71 ods. 6 zákona o DPH.
V tejto súvislosti súd poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR v obdobnej veci, a to. Rozsudok NS SR 3SžoKs 167/2006 zo dňa 19. júla 2007, v ktorom NS SR konštatoval, že úprava v § 71 ods. 6 Zákona DPH sa nepochybne vzťahuje na prípad, ak plnenie nie je oslobodené a daň premietnutá do ceny tovaru (služby) bola vyššia, ako bol platiteľ povinný platiť.
Ďalej v tejto časti žalobného bodu súd konštatuje, že žalovaný aplikoval pri rozhodovaní nielen ust. § 71 ods. 6 Zákona o DPH, ale tvrdil, že v danom prípade by došlo aj k porušeniu čl. 203 Smernice, ak by akceptoval názor žalobcu. Rozhodnutie žalovaného je nezrozumiteľné, a to z dôvodu, že na jednej strane konštatuje, že je správny postup aplikovať pre stanovenie daňovej povinnosti § 71 ods. 6 Zákona o DPH a súčasne konštatuje, že opačnou aplikáciou by došlo k porušeniu čl. 203.
V tomto smere súd konštatuje, že samotné rozhodnutie žalovaného je nezrozumiteľné, nakoľko nie je zrejmé, či daňovú povinnosť, ktorú správca dane uložil podľa § 71 ods. 6 Zákona o DPH, ukladá žalovaný iba v súlade s názorom správcu dane, alebo že je tu povinnosť žalobcu platiť daň aj podľa čl. 203 Smernice o DPH.
Z uvedeného dôvodu vzhľadom na to, že právny názor krajského súdu na túto otázku je rozdielna od právneho názoru žalovaného, súd napadnuté rozhodnutie zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p.
Čo sa týka námietok uvedených v doplnení žaloby zo dňa 28.03.2011, zásadu iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ustanovenia § 249 ods. 2 O.s.p. musí súd zásadne aplikovať vo všetkých veciach, ktoré preskúmava na základe podanej žaloby. Výnimku z tejto zásady predstavujú veci, v ktorých súd zistil, že žalobou napadnuté rozhodnutie trpí takými vadami, ku ktorým súd musí prihliadnuť bez ohľadu na to, či žaloba takýto nedostatok rozhodnutia namietala, resp. či takýto nedostatok je namietaný po uplynutí lehoty na podanie žaloby (§ 250b ods. 1 O.s.p.).
Súd z úradnej povinnosti (keďže tieto námietky neboli vznesené v lehote podľa § 250b ods. 1 O.s.p.) preskúmal zákonnosť namietanej dĺžky daňovej kontroly a to vzhľadom na vyslovený právny názor NS SR v rozsudku č.k. 8Sžf/50/2011 a uznesení 8Sfž/56/2011 a úplnosť správneho spisu.
Čo sa týka namietanej nezákonnosti z dôvodu nedodržania dĺžky daňovej kontroly, súd uvádza, že táto námietka je dôvodná.
Krajský súd mal z obsahu administratívneho spisu preukázané, že daňová kontrola u žalobcu začala dňa 31. januára 2008 spísaním zápisnice o ústnom pojednávaní č. 694/320/7233/2008/Matu. Dňa 11. júna 2008 požiadal správca dane Daňový úrad Žilina I žiadosťou č. 694/320/50888/2008/Matu zo dňa 11. júna 2008 Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky o predĺženie lehoty na vykonanie daňovej kontroly u žalobcu do 31. januára 2009. Daňové riaditeľstvo prípisom č. V/320/3821/2008/Hol zo dňa 16.06.2008 žiadosti správcu dane vyhovelo a lehotu na vykonanie daňovej kontroly predĺžilo do 31. januára 2009. Následne správca dane upovedomením č. 694/320/63744/2008/Sim zo dňa 26. júna 2008 oznámil žalobcovi, že lehota na vykonanie daňovej kontroly bola nadriadeným orgánom predĺžená do 31. januára 2009. Protokol o výsledku zistenia daňovej kontroly č. 694/320/109639/2008/Matu zo dňa 16. decembra 2008 s výzvou na písomné vyjadrenie sa k protokolu v lehote ôsmich pracovných dní bo doručený dňa 16.12.2008 s tým, že termín prerokovania protokolu bol určený na deň 30. januára 2009. Ďalej mal súd za preukázané, že dňa 8. januára 2009 sa žalobca spolu so svojim zástupcom dostavili k správcovi dane, ktorý ich oboznámil so skutočnosťami zistenými pri kontrole dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. až IV. štvrťrok 2006 a I. a II. štvrťrok 2007, o čom bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č. 694/320/711/2009/Sim zo dňa 8. januára 2009. Ďalej sa v administratívnom spise žalovaného nachádza oznámenie správcu dane č. 694/320/4283/2009/Matu zo dňa 29. januára 2009, z ktorého vyplýva, že dňa 26. januára 2009 Daňový úrad Žilina I prevzal písomné vyjadrenie žalobcu
k protokolu o výsledku daňovej kontroly za II. štvrťrok 2007 a vzhľadom na skutočnosti, ktoré žalobca uviedol v tomto vyjadrení, má považovať výzvu na vyjadrenie sa k protokolu a na prerokovanie protokolu zo dňa 16. decembra 2008 za bezpredmetnú a že správca dane bude v predmetnej veci konať ďalej. Následne správca dane vypracoval nový protokol o výsledku daňovej kontroly č. 694/320/13556/2009/ Matu zo dňa 26.02.2009 s tým, že sa k protokolu môže písomne vyjadriť v lehote ôsmich pracovných dní odo dňa jeho doručenia a súčasne určil termín prerokovania tohto nového protokolu na deň 26.03.2009. Ďalej mal súd z obsahu pripojeného administratívneho spisu preukázané, že žalobca v lehote ôsmich pracovných dní od doručenia protokolu o výsledku daňovej kontroly písomné vyjadrenie nezaslal, avšak prerokovania protokolu sa zúčastnil zástupca žalobcu, ktorý predmetný protokol podpísal.
Vychádzajúc z § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb., lehota ustanovená v tomto ustanovení je lehotou zákonnou a je pre správcu dane vykonávajúceho daňovú kontrolu záväzným limitom determinujúcim zákonnosť uskutočňovanej daňovej kontroly. Daňová kontrola ako proces smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu) predstavuje závažný a intenzívny zásah do individuálnej, právom chránenej sféry daňového subjektu zo strany správcu dane, čo vyplýva z charakteru povinností kontrolovaného daňového subjektu počas daňovej kontroly (§ 15 ods. 6 Zákona o správe daní). Cieľ daňovej kontroly tak nie je možné dosiahnuť na úkor práv a právom chránených záujmov daňového subjektu. Aj v daňovom konaní sa uplatňuje požiadavka primeranosti (proporcionality) zásahov správcu dane smerujúcich voči daňovému subjektu (§ 2 ods. 2 Zákona o správe daní). Túto požiadavku formuloval zákonodarca celkom exaktne určením limitov konkrétneho typu zásahu. Pri daňovej kontrole bol v čase jej vykonávania u žalobcu uvedený limit ustanovený v § 15 ods. 17 Zákona o správe daní, z ktorého vyplýva bez akýchkoľvek pochybností, že daňovú kontrolu nemožno vykonávať dlhšie, než to ustanovuje zákon.
Tento právny názor je konformný s právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveným v náleze sp. zn. III. ÚS 24/2010 z 29. júna 2010. Z tohto nálezu ďalej vyplýva, že „zákaz prekročiť zákonom stanovený časový rámec pre výkon daňovej kontroly platí bezvýnimočne len za podmienky, že kontrolovaný daňový subjekt poskytuje správcovi dane vykonávajúcemu daňovú kontrolu potrebnú súčinnosť".
Vzhľadom k tomu, že daňová kontrola v zmysle ustanovenia § 15 ods. 13 Zákona o správe daní končí prerokovaním protokolu a keďže v danom prípade daňová kontrola začala dňa 31. januára 2008 mala byť ukončená prerokovaním protokolu najneskôr dňa 31. januára 2009 v súlade s predĺžením lehoty na jej vykonanie tak, ako to povolil žalovaný prípisom zo dňa 16. júna 2008. V danom prípade však správca dane pôvodný protokol o výkone daňovej kontroly zo dňa 16. decembra 2008 anuloval a dňa 26.02. 2009 vydal nový protokol, ktorý sa stal podkladom pre vydanie dodatočného platobného výmeru zo dňa 01. 04.2009, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2006. Z obsahu administratívneho ani súdneho spisu nemal súd za preukázané, že by žalobca so správcom dane nespolupracoval a že by mu nebol poskytol primeranú súčinnosť.
Ak teda správca dane nerešpektoval maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly, porušil tým nielen ustanovenie § 15 ods. 17 Zákona o správe daní, ale aj zásadu primeranosti a zákonnosti v daňovom konaní. Daňová kontrola v danom prípade tak nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť (a contrario § 29 ods. 4 veta prvá Zákona o správe daní). V danom prípade však použitý bol, čo znamená, že celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením a vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole o takejto skutočnosti, je rovnako nezákonné. V konaní žalovaného správneho orgánu uvedená skutočnosť spôsobuje takú vadu, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia a& preto súd rozhodnutie zrušil aj podľa § 250j ods. 2 písm. e/ OSP.
Čo sa týka námietky nepredloženia protokolu Daňového úradu Žilina I č. 694/320/109639/2008/Matu zo dňa 16.12.2008, tento bol žalovaným doručený do súdneho spisu podaním zo dňa 23.05.2011. Ďalej namietaná zápisnica o ústnom pojednávaní č. 694/320/711/2009/Sim zo dňa 08.01.2009 sa v správnom
spise od počiatku nachádzala, preto táto námietka bola vyhodnotená ako nedôvodná a správny spis bol predložený kompletne.
O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 250k ods. 1 O.s.p. Žalobca mal v konaní úspech a preto mu patrí náhrada trov konania. Žalobca si uplatnil náhradu trov konania, ktoré špecifikoval v osobitnom podaní zo dňa 20. 11. 2012. Uplatnené trovy konania zahŕňali
- trovy právneho zastúpenia za 2 úkony právnej pomoci v roku 2009 - prevzatie a príprava zastupovania vrátane prvej porady s klientom zo dňa 30. 11. 2009 vo výške 115,90 Eur + režijný paušál 6,95 Eur a písomné podanie na súd (žaloba) z 02. 12. 2009 vo výške 115,90 Eur + režijný paušál 6,95 Eur. Právny zástupca pri určení výšky uplatnených trov konania vychádzal z § 11 ods. 3 vyhlášky. V roku 2011 účtoval žalobca trovy právneho zastúpenia za 2 úkony: doplnenie žaloby dňa 28.03.2011 a účasť na pojednávaní na Krajskom súde v Žiline dňa 13. 09. 2011 každý po 123,50 Eur +2x režijný paušál 7,41 Eur. Právny zástupca vychádzal z § 11 ods. 4 vyhlášky. V roku 2012 uplatnil 2 úkony právnej pomoci: stanovisko s uzneseniu NS SR 127,16 eur a účasť na pojednávaní na KS v Žiline 20.11.2012 127,16 eur + 2 krát režijný paušál 7,63 eur.
- náhradu hotových výdavkov za súdny poplatok 66,- eur.
- náhrada cestovných výdavkov za pracovnú cestu Košice - Žilina - Košice 13. septembra 2011 (zastupovanie na Krajskom súde v Žiline) vo výške 202,16 Eur, a to za 560 km, pri cene benzínu Super 95 1,451 Eur/l, pri cene benzínu za 1 km 0,178Eur/km a sadzbe paušálnej náhrady 0,183 Eur a za účasť na pojednávaní na KS v Žiline 20.11.2012, cena nafty za 1 km 1,48 x 0,096, sadzba paušálnej náhrady 0,183 eur, spolu 182,00 eur.
- náhrada za premeškaný čas: účasť na pojednávaní dňa 13.09.2011 za 8 polhodín po 12,35 eur, spolu 98,80 eur, účasť na pojednávaní dňa 20.11.2012 za 8 polhodín po 12,71 eur, spolu 101,68 eur.
- DPH 19% zo základu 247,7 eur t.j. 47,06 eur
- DPH 20% zo základu 1114,04 eur, t.j. 222,81 eur.
Krajský súd preskúmal obsah spisového materiálu a zistil, že žalobcovi vznikli trovy konania v sume zaplateného súdneho poplatku 66,- € a trov právneho zastúpenia 1 252,44 €. Tieto pozostávajú z odmeny za úkony:
- prevzatie veci vo výške 115,90 € + režijný paušál 6,95 €,
- písomné podanie žaloby na súd vo výške 115,90 € + režijný paušál 6,95 €,
a to v zmysle § 11 ods. 3, § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhl. č. 655/2004 Z.z."), v znení účinnom do 31.5.2010,
- doplnenie žaloby zo dňa 28.3.2011 vo výške 123,50 € + režijný paušál 7,41 €,
- účasť na pojednávaní na Krajskom súde v Žiline dňa 13.09.2011 vo výške 123,50 € + režijný paušál 7,41 €,
- účasť na pojednávaní na Krajskom súde v Žiline dňa 20.11.2012 vo výške 127,16 € + režijný paušál 7,63 €,
a to v zmysle § 11 ods. 4, § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhl. č. 655/2004 Z.z."),
- z cestovného na trase Košice - Žilina a späť na pojednávanie dňa 13.09.2011 vo výške 20,96 €. Súd priznal náhradu cestovného len vo výške cestovného verejnou hromadnou dopravou, nakoľko právny zástupca spolu s vyčíslením trov konania v podaní zo dňa 20.11.2012 nepreukázal výšku uplatneného cestovného, keďže nepredložil technický preukaz osobného motorového vozidla Audi A6 evid. Číslo KE 140 CT, ktorým mal cestu vykonať. Vo vyčíslení trov predložil len technický preukaz vozidla Audi A8 evid.
Č. KE 931 FG, ktoré však použil dňa 20.11 2012, ako to vyplýva z vyčíslenia na strane 2: „(technický preukaz vozidla v prílohe)". Skutočnosť, že k podaniu právneho zástupcu zo dňa 20.11.2012 (na súd „osobne podané" dňa 20.11.2012), bola pripojená len jedna príloha t.j. len jeden technický preukaz, vyplýva aj z prezenčnej pečiatky Krajského súdu v Žiline na tomto podaní. Za cestu Košice - Žilina a späť potom predstavovalo cestovné 2x 10,48 €. Súd pri určení výšky cestovného za jednu cestu Košice
- Žilina vychádzal z internetového portálu www.cestovneporiadky.sk.),
- z cestovného na trase Košice - Žilina a späť na pojednávanie dňa 20.11.2012 vo výške 182,- € (za použitia osobného motorového vozidla Audi A8, ev. č. KE931FG s priemernou spotrebou 9,6 l/100 km, ubehnutých 560 km, cena PHM 1,48 €/l, suma základnej náhrady 0,183 €),
- zo straty času v súvislosti s účasťou na pojednávaní dňa 13.09.2011 vo výške 98,80 € (§ 17 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom do 31.5.2010, 8 polhodín x 12,35 €),
- zo straty času v súvislosti s účasťou na pojednávaní dňa 20.11.2012 vo výške 101,68 € (§ 17 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z., 8 polhodín x 12,71 €),
- 19% DPH zo sumy 245,70 € (2 x 115,90 + 2 x 6,95) vo výške 46,68 €,
- 20% DPH zo sumy 800,05 € (2 x 123,50 + 2 x 7,41 + 127,16 + 7,63 + 20,96 + 182 + 98,80 + 101,68) vo výške 160,01 €.
Celkom krajský súd zaviazal žalovaného povinnosťou nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 1 318,44 € (66,- € + 1 252,44 €). Tieto je žalovaný povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Eugena Kostovčíka, Z. XX, XXX XX J., do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, podľa § 149 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p..
Súd nepriznal žalobcovi náhradu za úkon - stanovisko k uzneseniu NS SR z 24.9.2012, spolu s režijným paušálom a DPH. Žalobca v podaní citoval časti odôvodnenia rozhodnutia NS SR sp. zn. 2Sžf/59/2011 zo dňa 22. augusta 2012 a uvádzal judikatúru, na ktorú NS SR vo svojom rozhodovaní o odvolaní poukazoval. Súčasne žalobca namietal absenciu dostatočných a relevantných dôvodov k záveru NS SR o odňatí možnosti žalovanému konať pred súdom zo strany Krajského súdu v Žiline. Vzhľadom na obsah tohto podania ho súd nepovažoval za úkon vykonaný na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1, 1. veta O.s.p.. Nevyjadroval sa ním k meritu veci, ale len k obsahu rozhodnutia NS SR, ktorým NS SR zrušil pôvodný rozsudok vydaný Krajským súdom v Žiline v predmetnej veci č.k. 21S/89/2009-138 zo dňa 13. septembra 2011, pričom však právnym názorom Najvyššieho súdu SR ako súdu odvolacieho je prvostupňový súd viazaný podľa § 250ja ods. 4 O.s.p.. Preto nemožno tento úkon a trovy v súvislosti s ním vzniknuté považovať za účelne vynaložené trovy konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15-tich dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Žiline písomne v dvoch vyhotoveniach.
Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník konania dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník konania nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p. - musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované, je potrebné ho predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát, súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy (ustanovenie sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2), ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.