Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Sp/20/2012

Potvrdené rozhodnutím 8Sžo/63/2013
„Identifikačné číslo spisu: 4012200304 Dátum vydania rozhodnutia: 10.10.2013 Meno a priezvisko: CSc., JUDr. Eva Babiaková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:4012200304.1 UZNESENIE Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: B. C., nar. XX. G. XXXX, trvale bytom A. XXX, proti odporcovi: Centrum právnej pomoci, Kancelária Bratislava, so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia odporcu č. 1N 1109/11; Ev. č. 136/12 zo dňa 13. januára 2012, konajúc o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24Sp/20/2012-60 zo dňa 15. novembra 2012, jednohlasne, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24Sp/20/2012-60 zo dňa 15. novembra 2012, o d m i e t a . Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania."

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní pred samosudkyňou JUDr. Drahomírou Mikulajovou v právnej veci navrhovateľa: B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. č. XXX, t.č. zdržiavajúci sa na adrese C. č. XX, XXX XX K. 1, proti odporcovi: Centrum právnej pomoci, Kancelária Bratislava, so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia odporcu sp.zn. ; Ev.č. 136/12 zo dňa 13. januára 2012, takto

rozhodol:

I. Krajský súd rozhodnutie odporcu sp.zn. ; Ev.č. 136/12 zo dňa 13. januára 2012 p o t v r d z u j e .

II. Navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznáva.

III. Navrhovateľ je p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok 33,- eur na účet Krajského súdu v Banskej Bystrici do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

odôvodnenie:

Centrum právnej pomoci, Kancelária Bratislava (ďalej v texte aj Centrum) rozhodnutím sp.zn. ; Ev.č. 136/12 zo dňa 13.01.2012 podľa § 10 ods. 5 zákona č.

o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi nepriznalo navrhovateľovi nárok na poskytovanie právnej pomoci, rozhodujúc o žiadosti navrhovateľa

doručenej centru dňa 14.07.2011 vo veci ním označenej ako „odškodné za 4,5 roka blokácie jeho RD

- kancelárie - falšovanie KP - zmlúv“.

Odporca rozhodnutie odôvodnil v podstate tým, že vo veci, s ktorou sa žiadateľ obrátil na Centrum nebola vylúčená zrejmá bezúspešnosť sporu, čím žiadateľ nesplnil jednu z troch kumulatívnych podmienok na priznanie nároku na právnu pomoc podľa v spojení s . Konštatoval, že z dokladov predložených žiadateľom vyplýva, že v zmysle nárok žiadateľa na náhradu škody nie je opodstatnený. Žiadateľ Centru nepreukázal porušenie právnej povinnosti škodcom, vznik škody, ani príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou. Odporca v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ odporcovi predložil doklady: rozhodnutie Obvodného úradu v Štúrove č. OŽP-C/2006/00742-2/CR1 zo dňa 28.04.2006, úradný záznam Obvodného úradu v Štúrove č. OŽP-C/2006/007420-2/CR1 zo dňa 28.04.2006, živnostenský list vystavený Obvodným úradom v Bratislave č. Žo-2005/13162/2/Z85 zo dňa 21.03.2005. Navrhovateľovi

vzniklo živnostenské oprávnenie na vykonávanie ohlasovacej činnosti: vyhotovovanie astrologických osobných horoskopov dňa 01.04.2005, pričom živnosť prevádzkoval pod obchodným menom B. C.

- Q., s miestom podnikania W. XX, XXX XX K.. Na základe vlastnej žiadosti navrhovateľa bola jeho živnosť pozastavená rozhodnutím Obvodného úradu v Štúrove č. OŽP-C/2006/00742-2/CR1 zo dňa 28.04.2006. Z úradného záznamu z osobného stretnutia navrhovateľa u odporcu zo dňa 27.10.2011 vyplýva, že náhradu škody uplatňuje na tom základe, že mu bola pani I., konateľkou spoločnosti Danubia & Company, spol. s r.o. predložená na podpis kúpna zmluva, ktorej predmetom bol prevod rodinného domu v jeho vlastníctve, ktorý on nemal nikdy v úmysle vykonať, v dôsledku čoho prišiel o nehnuteľnosť. Kúpna zmluva mu bola predložená spolu so zmluvou o pôžičke a zmluvou o zriadení záložného práva. Z odôvodnenia rozhodnutia odporcu ďalej vyplýva, že odporca rozhodnutím pod sp.zn. zo dňa 09.06.2008 priznal navrhovateľovi nárok na poskytovanie právnej pomoci a určil advokáta Mgr. Maroša Palika, so sídlom v Bratislave, na zastupovanie navrhovateľa v konaní pred súdom vo veci o určenie neplatnosti zmluvy o poskytnutí pôžičky a zmluvy o zriadení záložného práva, a vo veci určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v kat. úz. A., obec A., zapísaných na LV č. XXX Správy katastra G. J. - rodinnému domu súp. č. XXX s príslušenstvom, vrátane spísania návrhu na začatie konania.

Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie navrhovateľ. Nesúhlasil s rozhodnutím a s postupom odporcu, pričom v odôvodnení odvolania žiadal o opätovné posúdenie jeho žiadosti v dôsledku toho, že uvedený stav zapríčinila spoločnosť Danubia, a to konateľka pani I., ktorá sa zastieracím úkonom zmocnila jeho majetku. V dôsledku toho musel pozastaviť prevádzkovanie agentúry v prerobenej kancelárii v jeho rodinnom dome.

Odporca v písomnom stanovisku k odvolaniu trval na zákonnosti napadnutého rozhodnutia, ktoré navrhoval potvrdiť. Zdôraznil, že podľa pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu centrum prihliadne najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo, a či je žiadateľ schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu. Vychádzajúc z gramatického výkladu cit. ust. je zrejmé, že výpočet skutočností zapríčiňujúcich zrejmú bezúspešnosť sporu má len deklaratórny charakter a teda je možné vyhodnotiť spor ako zrejme bezúspešný aj za iných okolností. Z logického výkladu tohto ustanovenia vyplýva, že ak má odporca vyhodnocovať možnú bezúspešnosť sporu z uvedených aspektov, musí najprv posúdiť, či sú splnené aspoň základné zákonné podmienky na vznik práva pred jeho možným premlčaním, prípadne zánikom z dôvodu uplynutia času. Úlohou odporcu je posúdiť, či žiadateľ aspoň teoreticky spĺňa zákonné podmienky pre vznik práva. Predpokladom vzniku občianskoprávnej zodpovednosti za škodu je porušenie právnej povinnosti, škoda a príčinná súvislosť medzi nimi, pričom odporca má za to, že navrhovateľ nepreukázal ani jednu z týchto podmienok, preto odporca zotrvával na svojom názore, že nepriznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci je dôvodné. Podľa odporcu postup aj rozhodnutie v predmetnom konaní sú v súlade s platnou právnou úpravou a pri rozhodovacej činnosti nedošlo k pochybeniu odporcu.

Krajský súd v konaní podľa tretej hlavy piatej časti preskúmal opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie správneho orgánu, ako aj postup správneho orgánu, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia a napadnuté rozhodnutie potvrdil podľa ako vydané v súlade so zákonom.

Podľa ; fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, ak

a) jej príjem nepresahuje 1,4-násobok sumy životného minima ustanoveného osobitným predpisom a nemôže si využívanie právnych služieb zabezpečiť svojím majetkom,

b) nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu a

c) hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy okrem sporov, v ktorých nie je možné hodnotu sporu vyčísliť v peniazoch.

Podľa § 8 citovaného zákona; pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu centrum prihliadne najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je žiadateľ schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu.

Podľa § 10 ods. 1 citovaného zákona; konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci (ďalej len „konanie“) sa začína podaním písomnej žiadosti doloženej dokladmi preukazujúcimi skutočnosti uvedené v žiadosti, ktorú podáva žiadateľ na tlačive. Doklady

preukazujúce, že sa žiadateľ nachádza v stave materiálnej núdze, nesmú byť staršie ako tri mesiace. Žiadosť musí obsahovať meno a priezvisko žiadateľa, jeho trvalý alebo prechodný

pobyt a rodné číslo. Na výzvu centra žiadateľ doplní v primeranej lehote určenej centrom ďalšie údaje a doklady týkajúce sa skutočností rozhodujúcich na posúdenie nároku na poskytnutie právnej pomoci, ktorá nesmie byť kratšia ako desať dní; centrum podľa možnosti zabezpečí doklady a iné potrebné údaje, ktorými disponujú štátne orgány, obce, notári a iné právnické osoby a fyzické osoby povinné poskytovať súčinnosť podľa tohto zákona.

Podľa § 10 ods. 5 citovaného zákona; centrum rozhodne o žiadosti do 30 dní od doručenia žiadosti, ktorá spĺňa náležitosti podľa odseku 1; túto lehotu nemožno predĺžiť. Proti rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na príslušný krajský súd; o tomto centrum žiadateľa náležite poučí v odôvodnení rozhodnutia.

Podľa § 25 ods. 1 citovaného zákona; na konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci a o súvisiacich nárokoch podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní.

Podľa Správneho poriadku; v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku; správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

Podľa ; pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.

Podľa ; každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákona.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinností fyzických alebo právnických osôb, ako aj

rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (, ).

Úlohou krajského súdu postupom podľa ustanovení tretej hlavy piatej časti bolo preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia odporcu sp.zn. zo dňa 13.01.2012, ktorým navrhovateľovi nepriznal nárok na poskytnutie právnej pomoci vo veci ním zamýšľaného uplatnenia nároku na náhradu škody.

Spornou otázkou sa stalo posúdenie zrejmej bezúspešnosti sporu vo veci navrhovateľa, pre ktorú žiadal právnu pomoc. Súd posudzoval správnosť aplikácie ustanovenia v spojení s na daný prípad.

Pojem zrejmej bezúspešnosti bol v našom právnom poriadku pôvodne obsiahnutý len v ustanovení v súvislosti s posudzovaním žiadosti účastníka o oslobodenie od súdnych poplatkov, keď pre priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov vylučuje zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Čo treba konkrétne rozumieť pod týmto pojmom, konkrétne neupravuje.

Zákon o poskytovaní právnej pomoci príkladmo uvádza, na čo je potrebné prihliadať pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu, keďže podmienkou pre priznanie nároku na právnu pomoc je, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Pri aplikácii ustanovenia súdy judikovali, že o zrejmú bezúspešnosť sa jedná najmä vtedy, ak už zo skutkových tvrdení žiadateľa je nepochybné, že mu vo veci nemôže byť vyhovené. Súd má za to, že toto kritérium sa má zohľadňovať aj pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu v zmysle v spojení s .

Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej v texte ESĽP) k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodol, že toto ustanovenie zaručuje každému právo, aby o každom spore o občianskych právach a záväzkoch rozhodol súd. Právo na prístup k súdu však nie je absolútne. Podlieha implicitne prípustným obmedzeniam, štát ho upravuje predpismi, ktoré sa menia v čase a priestore v závislostiach od potrieb a možností spoločnosti a jednotlivcov. Obmedzenia ovšem musia byť zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Z dôvodovej správy k zákonu o poskytovaní právnej pomoci, z doložky zlučiteľnosti v nej obsiahnutej vyplýva, že zákon je prijatý v súlade s , ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a zákonmi a súčasne v súlade s právom Európskej únie, ktorými sa transponovali príslušné Smernice Európskeho parlamentu a Rady, ako aj zohľadnila judikatúra Súdneho dvora Európskej únie. Zohľadňovaný bol okrem iných aspektov aj dopad na štátny rozpočet, sociálny dopad a dopad na podnikateľské prostredie.

Posudzovanie splnenia zákonných podmienok na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti podľa je v podstate vecou úvahy správneho orgánu, k čomu sa nevyžaduje vykonávanie dokazovania podľa a nasl. ohľadom nároku (práva), o ktorom sa rozhoduje, resp. má rozhodovať v základnom konaní, pre ktoré sa žiada právna pomoc. Súd v preskúmavacom konaní v takomto prípade preskúmava iba, či rozhodnutie správneho orgánu vydaného na základe správneho uváženia nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. V danom prípade sú medze dané stanovenými zákonnými podmienkami pre možné poskytnutie právnej pomoci v ustanovení , vrátane podmienky, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. V zmysle Správneho poriadku je správny orgán povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov. Jedná sa pritom o dôkazy smerujúce k preukázaniu splnenia podmienok pre priznanie nároku na právnu pomoc, k objasňovaniu skutočného stavu veci, k zisťovaniu podkladov pre rozhodnutie, pričom správny orgán vykonáva dokazovanie podľa a nasl. Správneho poriadku, na použitie ktorého odkazuje . Preskúmaním veci súd dospel k záveru, že správny orgán sa dôsledne riadil touto právnou úpravou a napadnuté rozhodnutie spĺňa požadované zákonné náležitosti. Svoju úvahu pri rozhodovaní centrum právnej pomoci náležite odôvodnilo.

Správny orgán v zmysle SR koná iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovení zákon. V danom prípade sa odporca musel zaoberať posudzovaním otázky zrejmej bezúspešnosti, keďže zákon stanovil ako jednu z podmienok pre možnosť priznania nároku na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Uvedená zákonná podmienka v podstate reaguje na potreby a možnosti spoločnosti a jednotlivcov. Podľa názoru súdu účelom prijatia zákona o poskytovaní právnej pomoci občanom v materiálnej núdzi nebolo vytvoriť popri súkromnej advokácii silnú štátnu advokáciu (k čomu by len pri zohľadňovaní sociálnej situácie žiadateľov v podmienkach SR mohlo dôjsť), ani vytvoriť priaznivejšie podmienky ohľadom právneho zastúpenia pre nemajetných, ktorým by mala byť poskytnutá právna pomoc platená štátom v akejkoľvek ich veci (bez zohľadnenia zrejmej bezúspešnosti), pretože aj občania, ktorí nie sú v materiálnej núdzi zvažujú vhodnosť, či nevyhnutnosť právneho zastúpenia (nimi plateného) vzhľadom na zložitosť, komplikovanosť ich právnej veci, zároveň vyhodnotiac riziká neúspechu v spore. Účelom prijatia tohto zákona bolo v prvom rade zabezpečiť prístup k súdu tým žiadateľom v hmotnej núdzi, ktorým evidentne hrozí ujma na ich právach, t.j. aby neboli poškodení len z toho dôvodu, že nemajú finančné prostriedky na zaplatenie právneho zastúpenia v ich veci. Či by reálne mohlo dôjsť k poškodeniu ich práv, právom chránených záujmov, súvisí s tým, či by mohli byť úspešní (vzhľadom na hmotnoprávne predpisy, ale aj ich procesnú situáciu) vo veciach, pre ktoré žiadajú právnu pomoc. Posúdenie tejto otázky patrí do právomoci Centra právnej pomoci, ktoré každú vec musí posudzovať individuálne, vzhľadom na osobitosti toho-ktorého prípadu.

Je zrejmé, že záver Centra právnej pomoci o bezúspešnosti sporu nemusí byť vždy súladný s následným rozhodnutím príslušného súdu, do právomoci ktorého patrí rozhodovať

vo veci samej. Ani súd konajúci podľa tretej hlavy piatej časti nenahrádza konanie tohto súdu. Správny súd posudzuje len zákonnosť rozhodnutia a postupu centra právnej pomoci, t.j. či viedlo konanie v súlade s procesnými predpismi, či správne aplikovalo príslušný hmotnoprávny predpis. Správne súdy teda nenahrádzajú rozhodovanie všeobecných súdov, preto ani nemôžu prejudikovať rozhodnutie všeobecného súdu vo veci, s ktorou sa žiadateľ obrátil so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci na Centrum právnej pomoci. Tak správny orgán, ani súd konajúci podľa piatej časti , nemá možnosť vzhľadom na upravený proces, dať jednoznačnú odpoveď, či navrhovateľ bude alebo nebude so svojou vecou, pre ktorú žiada poskytnúť právnu pomoc, úspešný v konaní pred všeobecným súdom. To ovšem nezbavuje správny orgán povinnosti zaoberať sa zrejmou bezúspešnosťou a v prípade, že správny orgán dospeje k záveru, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu, môže priznať žiadateľovi nárok na poskytnutie právnej pomoci. Vzhľadom na uvedené, rozhodnutie Centra právnej pomoci a ani rozhodnutie súdu v správnom súdnictve nie je rozhodnutím o tom, či vo veci, pre ktorú žiadal navrhovateľ poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, bude alebo nebude pred všeobecným súdom úspešný. Preto navrhovateľ svoj nárok na všeobecnom súde môže sám uplatniť, avšak vzhľadom na dôvody uvádzané odporcom, s rizikom neúspechu v konaní. Pokiaľ by odporca v takomto prípade poskytol právnu pomoc žiadateľovi, odporca (ako štátna rozpočtová organizácia) by pri hospodárení s finančnými prostriedkami štátu postupoval v rozpore s rozpočtovými pravidlami, v zmysle ktorých musí prihliadať na hospodárnosť a účelné použitie finančných prostriedkov štátu.

ESĽP vo veci Airey v. Írsko (rozsudok z 09.10.1979) síce konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru, s tým, že štát musí zabezpečiť právnu pomoc advokáta, keďže v danej veci bola nevyhnutná pre účinný prístup súdu (sťažovateľka tvrdila, že jej bolo odopreté právo na súdnu ochranu, prístup k Vyššiemu súdu, pre nedostatok finančných prostriedkov), avšak ESĽP takto rozhodol vzhľadom na to, že základné konanie vyvolávalo komplikované právne otázky, že v obdobných veciach v posudzovanom období šiestich rokov (255 vecí riešených súdom) vždy účastníkov konania zastupoval advokát a napokon, že sťažovateľka nemohla sama účinne právne prezentovať vlastný prípad. Z uvedeného možno vyvodiť, že ESĽP posudzoval sťažnosť zohľadňujúc zložitosť, komplikovanosť veci a z toho dôvodu nevyhnutnosť právneho zastúpenia účastníka pri nedostatku finančných prostriedkov. Napadnuté rozhodnutie správneho orgánu nie je v kolízii ani s predmetnou judikatúrou ESĽP, pretože posudzovaná vec nevyvoláva komplikované právne otázky na preukázanie skutkových okolností a v obdobných veciach (o náhradu škody) advokáti vždy účastníkov konania nezastupujú. Navrhovateľ nemá odopreté právo na prístup k súdu, keďže môže v konaní vystupovať aj bez advokáta.

Súd si pri rozhodovaní osvojil aj názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku sp.zn. zo dňa 22.08.2012, v zmysle ktorého „ Senát Najvyššieho súdu SR prisvedčil argumentácii žalovanému v tom, že za správny nemožno považovať výklad, že posúdenie otázky zrejmej bezúspešnosti sporu má ponechať len na tvrdení žiadateľa s tým, že

potom by posudzoval len otázku materiálnej núdze žiadateľa a otázku hodnoty sporu, pričom by priznal nárok aj v prípade, keď žiadateľ nemá dôkaz, ktorým by pred súdom preukázal oprávnenosť jeho nároku. Takýto postup by totiž znamenal v jednotlivých prípadoch uplatnenie šikanóznych návrhov a návrhov založených na tvrdení žalobcu, ktoré nevie preukázať. Stotožnil sa tiež s názorom žalovaného, že za účelom odbremenenia súdov od tzv. šikanóznych a bagateľných návrhov citovaným ustanovením mu (Centru právnej pomoci) zveril právomoc tieto návrhy „eliminovať“ v podobe vydávaní negatívnych rozhodnutí o nepriznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci, a to z dôvodu nesplnenia jednej z kumulatívnych podmienok priznania tohto nároku“.

K možnosti posudzovať zrejmú bezúspešnosť sporu odporcom správnou úvahou a k rozsahu posudzovania tejto otázky súdom v rámci správneho súdnictva, súd poukazuje tiež na judikatúru ESĽP. Tento súd totiž v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru môže konštatovať porušenie práva na prístup k súdu aj v prípadoch, keď vnútroštátny súd alebo orgán, o ktorý ide, nemá právomoc rozhodovať o skutkových a právnych otázkach v prípade, ktorý mu je predložený. Európsky súd pre ľudské práva riešil konkrétny prípad obmedzených právomocí Vyššieho súdu (Bryan v. Spojené kráľovstvo - rozsudok z 22.11.1995) a rozhodol, že aj keď bola právomoc súdu rozhodnúť o skutkových okolnostiach obmedzená, nešlo o porušenie čl. 6 a zdôraznil osobitný charakter správneho konania (v riešenom prípade územného plánovania), ktoré sa považovalo za typický príklad výkonu právomocí podľa voľného uváženia v záujme regulácie správania občanov. Preto rozsah preskúmania zo strany Vyššieho súdu považoval za postačujúci. Konajúci súd zastáva názor, že obdobne v predmetnej veci je postačujúci rozsah preskúmania súdom zohľadniac úvahu správneho orgánu vo veci vyhodnotenia zrejmej bezúspešnosti sporu, nezaoberajúc sa s konečnou záväznosťou skutkovými a právnymi okolnosťami sporu (veci), s ktorou sa obrátil žiadateľ o právnu pomoc, čo vzhľadom na vyššie uvedené patrí do právomoci všeobecného súdu, a nie správneho súdu.

Navrhovateľovi, ktorý v konaní nemal úspech, súd náhradu trov konania nepriznal podľa v spojení s .

Súd zaviazal navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok podľa o súdnych poplatkoch, nakoľko je poplatníkom, keďže podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný. pre uvedený typ konania neupravuje vecné oslobodenie od súdnych poplatkov ( ), ani navrhovateľovi nepriznáva osobné oslobodenie ( citovaného

zákona). V zmysle ustanovenia § 4 ods.3 citovaného zákona je od poplatku oslobodený len účastník, ktorému bol priznaný nárok na poskytovanie právnej pomoci podľa osobitného predpisu, čo ovšem nie je prípad navrhovateľa v predmetnom konaní, ktorému v tejto veci nárok priznaný nebol. Z rovnakého dôvodu neprichádza o úvahy ani aplikácia , a to bez ohľadu na to, že v inej veci bol navrhovateľovi priznaný nárok na právnu pomoc.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia. Odvolanie sa podáva písomne v dvoch vyhotoveniach cestou krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je možné podať len z dôvodov uvedených v V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§

42 ods. 3 ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.