Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

BB-26Sa/3/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, konajúc sudkyňou JUDr. Katarínou Kochan Morovou, v právnej veci žalobcu: A. A., nar. XX. XX. XXXX, B. XXXX/XX, C., zastúpený: JUDr. Rudolf Fajbík, advokát, Dobšinského 14, Banská Štiavnica, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ul. 29. augusta 8, Bratislava, IČO: 30 807 484, o preskúmanie rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej č. XXX XXX XXXX X zo dňa 18. 01. 2022, takto

rozhodol:

I. Zrušuje rozhodnutie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 18. 01. 2022 a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXX XXX XXXX X zo dňa 06. 10. 2021 a vec vracia orgánu verejnej správny prvého stupňa na ďalšie konanie.

II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania vo výške, ktorá bude vyčíslená v uznesení o výške trov konania vydanom po právoplatnosti tohto rozsudku, a to v lehote 15 dní od právoplatnosti uznesenia o výške trov konania.

odôvodnenie:

Administratívne konanie

1. Žiadosťou zo dňa 19. 05. 2021, doručenou Sociálnej poisťovni, ústredie dňa 28. 05. 2021, požiadal žalobca o priznanie starobného dôchodku od 12. 05. 2019. V prílohe č. 1 k žiadosti o dôchodok uviedol údaje o zamestnávateľoch a dobe zamestnania, poistenia, resp. iných činností.

2. Sociálna poisťovňa, ústredie (ďalej aj „orgán verejnej správy prvého stupňa“) rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 03. 08. 2021 žiadosť žalobcu o starobný dôchodok zo dňa 19. 05. 2021 zamietla. Na základe žalobcom podaného odvolania orgán verejnej správy prvého stupňa rozhodol rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 06. 10. 2021 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) tak, že svoje rozhodnutie zo dňa 03. 08. 2021 zmenil a opätovne žiadosť žalobcu zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia orgán verejnej správy prvého stupňa poukázal na , , , o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „“ alebo „zákon o sociálnom poistení“), , , , o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „“ alebo „zákon o sociálnom zabezpečení“). Uviedol, že spoločnosť Banské stavby SNV, s.r.o. bola založená spoločenskou zmluvou podľa (ďalej len „“), t. j. nevznikla zo štátneho podniku, preto dobu zamestnania žalobcu od 01. 07. 1999 do 31. 12. 1999 nemožno hodnotiť vo zvýhodnenej pracovnej kategórii. Skutočnosť, že zamestnávateľ Banské stavby, a.s. Prievidza sa zaviazal posudzovať zamestnanca ako by bol zachovaný nepretržitý pracovný pomer k spoločnosti Banské stavby, a.s. Prievidza počas výkonu zamestnania pre zamestnávateľa Banské stavby SNV s.r.o., na posúdenie možnosti zaradenia zamestnania vykonávaného od 08. 09. 1999 do 31. 12. 1999 do zvýhodnenej pracovnej kategórie nemal vplyv. Žalobca nesplnil podmienku na vznik nároku na starobný dôchodok uvedenú v § 174 ods. 1 písm. c) zákona o sociálnom zabezpečení.

3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodla žalovaná konajúc generálnym riaditeľom (ďalej aj „žalovaná“) rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 18. 01. 2022 (ďalej aj „druhostupňové rozhodnutie“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) tak, že odvolanie žalobcu zamietla v celom rozsahu a prvostupňové rozhodnutie potvrdila. V odôvodnení rozhodnutia uviedla, že žalobca v zamestnaní zaradenom do zvýhodnenej I.AA pracovnej kategórie získal 4 782 dní, t. j. 13 rokov a 37 dní a v zamestnaní zaradenom do I. pracovnej kategórie 785 dní, t. j. 2 roky a 55 dní, úhrnom 5 567 dní, t. j. 15 rokov a 92 dní. Žalobca nesplnil podmienku podľa zákona o sociálnom zabezpečení, nakoľko zamestnanie zaradené do pracovnej kategórie uvedenej v až l) zákona o sociálnom zabezpečení u neho netrvalo k 31. 12. 1999. Žalovaná poukázala na a uviedla, že po posúdení obsahu listinných dôkazov (evidenčný list dôchodkového zabezpečenia za dobu zamestnania od 08. 09. 1999 do 06. 03. 2001 vyhotovený 18. 03. 2013 a pracovná zmluva zo 07. 09. 1999) je aj s prihliadnutím na obsah nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -30 zo dňa 08. 12. 2010 potrebné konštatovať, že zamestnanie žalobcu v spoločnosti Banské stavby SNV s.r.o. od 08. 09. 1999 do 06. 03. 2001 bolo zamestnaním zaradeným do III. pracovnej kategórie. Ďalej uviedla, že spoločnosť Banské stavby SNV s.r.o. z právneho hľadiska nevznikla zo žiadneho štátneho podniku, uvedená spoločnosť bola založená Spoločenskou zmluvou z 11. 12. 1997 podľa a nasl. . Pracovný pomer žalobcu vznikol 08. 09. 1999, t. j. v období, v ktorom v zmysle príslušných právnych predpisov zamestnanie zamestnancov obchodných spoločností nevzniknutých zo štátneho podniku, vykonávané mimo územia nášho štátu, nebolo zaraďované do I. alebo II. pracovnej kategórie, ale bolo zamestnaním III. pracovnej kategórie. Pracovnú činnosť pre Banské stavby SNV s.r.o. žalobca vykonával od 08. 09. 1999 do 06. 03. 2001 na území Spolkovej republiky Nemecko a z uvedeného vyplýva, že táto pracovná činnosť bola vykonávaná v cudzine. Preto pokiaľ zamestnávateľ nepotvrdil zaradenie jeho pracovnej činnosti do zvýhodnenej pracovnej kategórie tak, ako to bolo v prípade pracoviska a pracovnej činnosti vykonávanej u zamestnávateľa Skanska BS, a. s. Prievidza do 10. 06. 1998, nemožno žalobcovi toto obdobie hodnotiť vo zvýhodnenej pracovnej kategórii.

4. Uvedené skutkové okolnosti veci sú podľa žalovanej zjavne odlišné od zisteného skutkového stavu vo veci, ktorá bola predmetom posudzovania ÚS SR v konaní , nakoľko v danom prípade bolo zistené, že zamestnanec pracoval nepretržite odo dňa vzniku nového pracovného pomeru v obchodnej spoločnosti (inak tiež nevzniknutej zo štátneho podniku), ale na tom istom pracovisku, s tými istými technológiami a s takou istou náplňou práce, ako do skončenia pracovného pomeru so štátnym podnikom, na ktorý vznik pracovného pomeru v obchodnej spoločnosti bezprostredne nadväzoval. Ďalej uviedla, že v obdobnom súdnom spore Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č.k. zo dňa 13. 12. 2012 dospel k záveru, že spoločnosť Banské stavby SNV, s.r.o. nevznikla zo štátneho podniku a ako súkromná spoločnosť nebola podriadená pod žiadny ústredný orgán. Na výkon práce v tejto obchodnej spoločnosti mimo nášho štátu sa nevzťahuje rezortný zoznam zamestnaní zaradených do I. alebo II. pracovnej kategórie.

5. K zisťovaniu druhu vykonávanej práce žalovaná poukázala na pracovnú zmluvu z 06. 06. 1997 uzatvorenú medzi žalobcom a spoločnosťou Banské stavby a.s. Prievidza, organizačná jednotka Ibbenbüren, ktorá bola uzatvorená na prácu v banskej činnosti, pričom po skončení pracovného pomeru vyhotovil zamestnávateľ Skanska BS, a. s. Prievidza evidenčný list dôchodkového zabezpečenia/ poistenia za dobu výkonu zamestnania od 06. 06. 1997 do 10. 06. 1998, v ktorom uviedol, že zamestnanie žalobcu bolo v tej dobe zaradené podľa rezortného zoznamu Federálneho ministerstva hutníctva a ťažkého strojárstva (ďalej len „FMHTS“) na účely dôchodkového zabezpečenia do I.AA pracovnej kategórie ako revírnik, tzn. jeho pracovnou činnosťou bolo riadenie ťažby a ostatných výrobných prác na zverenom úseku v hlbinnej bani vrátane údržby a opráv. Pracovná zmluva z 08. 09. 1999, uzatvorená so spoločnosťou Banské stavby SNV s.r.o., so začiatkom nástupu do práce od 08. 09. 1999, s miestom výkonu práce v Tunnel Günterschied, Ittenbach, Aegidienberg, Rottbitze (Spolková republika Nemecko), bola uzatvorená na prácu na stavbe, pričom údaj o práci v banskej činnosti sa v zmluve nenachádza. Z obsahu tejto pracovnej zmluvy, uzatvorenej na dobu určitú s nástupom práce od 08. 09. 1999 a s miestom výkonu práce na území Spolkovej republiky Nemecko, je podľa žalovanej zrejmé, že žalobca bol od 08. 09. 1999 prijatý na výkon práce spadajúci pod stavebnú činnosť, vo funkcii THP-majster II. a je teda zrejmé, že sa jedná o stavebnú a nie banskú činnosť.

Zamestnávateľ Banské stavby SNV, s.r.o. nepotvrdil pre dôchodkové účely zaradenie pracovnej činnosti žalobcu do zvýhodnenej pracovnej kategórie, naopak prihlásil žalobcu v dobe od 08. 09. 1999 do 06. 03. 2001 na účely nemocenského a dôchodkového zabezpečenia nie ako zamestnanca, ale ako samostatne zárobkovo činnú osobu v zahraničí a z tohto dôvodu po skončení zamestnania evidenčný list dôchodkového zabezpečenia/poistenia nevyhotovil. Zamestnávateľ Banské Stavby SNV, s.r.o. Prievidza postupoval v rozpore s platnými právnymi predpismi, keď v dobe od 08. 09. 1999 do 06. 03. 2001 zamestnancov odhlásil z účasti na nemocenskom a dôchodkovom zabezpečení ako zamestnancov, ktorí dočasne vykonávali prácu na území Spolkovej republiky Nemecko a prihlasoval ich ako platiteľov poistného na dôchodkové zabezpečenia ako samostatne zárobkovo činné osoby v cudzine. Vzhľadom na zistené pochybenie zamestnávateľa Banské stavby SNV, s.r.o. Prievidza bol poistný pomer žalobcu opravený zo samostatne zárobkovo činnej osoby v cudzine na zamestnanca, o čom pobočka Sociálnej poisťovne v Prievidzi vydala 23. 11. 2011 rozhodnutie č. 19261-1/2011-PD, ktoré sa stalo právoplatným a vykonateľným 30. 11. 2011. Pretože zamestnávateľ Banské stavby SNV, s.r.o. v likvidácii bol 28. 06. 2008 vymazaný z Obchodného registra SR, evidenčný list dôchodkového zabezpečenia/poistenia zamestnanca za dobu od 08. 09. 1999 do 06. 03. 2001 bol vystavený 18. 03. 2013 podľa podkladov predložených odborom kontroly Sociálnej poisťovne, pobočky Prievidza a evidenčný list dôchodkového zabezpečenia/poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej aj „SZČO“) v cudzine za dobu od 08. 09. 1999 do 06. 03. 2001 bol vystornovaný.

6. Žalovaná poukázala na § 196 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a skonštatovala, že pokiaľ neexistuje žiaden iný listinný dôkaz preukazujúci zaradenie zamestnania žalobcu vo zvýhodnenej pracovnej kategórii k dátumu 31. 12. 1999, je možné použiť aj čestné vyhlásenia svedkov, ktorí v rovnakom čase vykonávali tú istú prácu u toho istého zamestnávateľa. V danom prípade to boli čestné vyhlásenia dvoch svedkov, nachádzajúce sa v administratívnom spise, Ivana (nečitateľné), nar. XX. XX. XXXX a D. E. F., nar. XX. XX. XXXX, ktorí vyhlásili, že pracovali u rovnakého zamestnávateľa Banské stavby SNV, s.r.o. Prievidza v roku 1999 na tom istom pracovisku na území Spolkovej republiky Nemecko ako u zamestnávateľa Banské stavby a.s. Prievidza v roku 1998. Svedok D. E. F. bol u zamestnávateľa Banské stavby SNV, s.r.o., Prievidza zamestnaný od 01. 06. 1999 do 13. 03. 2001. Zamestnávateľ evidenčný list dôchodkového zabezpečenia/poistenia za uvedenú dobu nevyhotovil, pretože menovaného odhlásil z účasti na nemocenskom a dôchodkovom zabezpečení a prihlásil ho ako platiteľa poistného na dôchodkové zabezpečenie ako SZČO v cudzine. Poistný pomer menovaného bol, rovnako ako u žalobcu, opravený zo SZČO v cudzine na zamestnanca. Pretože Banské stavby SNV, s.r.o. v likvidácii bola 28. 06. 2008 vymazaná z Obchodného registra SR, opravený evidenčný list dôchodkového zabezpečenia/poistenia zamestnanca za dobu od 01. 06. 1999 do 13. 03. 2001 bol vystornovaný a bol vystavený nový dňa 05. 11. 2012 podľa podkladov predložených odborom kontroly Sociálnej poisťovne, pobočky Prievidza. Na nárok na invalidný dôchodok uvedeného svedka bola doba zamestnania od 01. 06. 1999 do 13. 03. 2001 zhodnotená v III. pracovnej kategórii, uvedenú skutočnosť svedok nesporoval a nenamietal ju odvolaním. Žalovaná následne uviedla, že napriek uvedeným výpovediam svedkov, ktorými potvrdili argumentáciu žalobcu, že druh pracovnej činnosti vykonávaný v rokoch 1998 a1999 sa napriek zmene právnej formy zamestnávateľa nezmenil, žalovaná nemohla prijať z vykonaných dôkazov iný záver, než ktorý vyplýva z vyššie popísaných právne relevantných skutočností, že nie druh a miesto výkonu práce žalobcu je pre určenie jeho zaradenia do zvýhodnenej I.AA pracovnej kategórie rozhodujúcou okolnosťou, ale platná právna úprava zaraďovania pracovných činností (resp. dôb výkonu práce) do zvýhodnených pracovných kategórií, obsiahnutá v a a a v súvisiacich predpisoch, konkrétne v nariadení vlády ČSSR č. , pri tvorbe ktorého sa vychádzalo z pracovných podmienok (náplň práce, technológia práce, pracovné prostredie, atď.), za ktorých boli jednotlivé zamestnania vykonávané na území bývalej Československej socialistickej republiky. Podľa žalovanej pracovná činnosť žalobcu, bez ohľadu na druh vykonávanej práce, v období od 08. 09. 1999 do 06. 03. 2001 bola nesporne vykonávaná na území Spolkovej republiky Nemecko a obchodná spoločnosť Banské stavby SNV, s.r.o. nesporne nevznikla zo štátneho podniku. Uzavrela, že z tohto dôvodu obdobie zamestnania žalobcu v spoločnosti Banské stavby SNV, s.r.o. od 08. 09. 1999 do 06. 03. 2001 musí byť zamestnaním zaradeným do III. pracovnej kategórie. Nakoľko žalobca nesplnil podmienku nároku na starobný dôchodok ku dňu 12. 05. 2019 podľa , t. j. nedovŕšil dôchodkový vek, bola jeho žiadosť o starobný dôchodok zamietnutá správne.

Správna žaloba – žalobné body

7. Žalobca sa žalobou doručenou správnemu súdu v zákonnej lehote domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej. V žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle v znení účinnom do 30. 06. 2023 (ďalej len „SSP“), je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov v zmysle , vychádzalo z nedostačujúceho zistenia skutkového stavu v zmysle a skutkový stav ustálený žalovaným je v rozpore s obsahom administratívneho spisu v zmysle .

8. Žalobca namietol tvrdenie žalovanej, že na prácu v zahraničí sa nevzťahujú zvýhodnené pracovné kategórie a tieto je možné uznať len pre zamestnanie vykonávané na území bývalej ČSSR, nakoľko toto nemá oporu v žiadnom právnom predpise, právnej teórii a popiera ho žalovaná vlastnou praxou. Uvedené tvrdenie nie je nijako odôvodnené, ale žalovaná ho používa ako nespochybniteľný fakt. Žalobca od 07. 11. 1983 do 31. 12. 1999 (i v ďalšom období, ale to už boli pracovné kategórie zrušené a je pre rozhodnutie vo veci irelevantné) pracoval de facto u toho istého zamestnávateľa Banské stavby š.p., v jeho rôznych organizačných zložkách (závodoch), po privatizácii u právneho nástupcu (Banské stavby Internacional s.r.o., Banské stavby a.s.) a jeho dcérskej spoločnosti (Banské stavby SNV s.r.o.). Pritom celé obdobie už od 01. 06. 1991 až do 31. 12. 1999 pracoval na rôznych pracoviskách v zahraničí (Česká republika, Nemecko) a jeho zamestnávateľom boli súkromné obchodné spoločnosti od 01. 05. 1994, pričom žalovaná celé obdobie až do 07. 09. 1999 započítala ako prácu v I. pracovnej kategórii bez ohľadu na to, že bola vykonávaná v zahraničí a že zamestnávateľom boli súkromné obchodné spoločnosti. Vadilo jej to jedine v období od 08. 09. 1999 do 31. 12. 1999, pričom sa odvoláva na ELDZ, kde jednotliví predchádzajúci zamestnávatelia priznali žalobcovi výkon práce vo zvýhodnenej kategórii. U zamestnávateľa Banské stavby SNV s.r.o. však ELDZ vyhotovila samotná žalovaná, prostredníctvom pobočky v Prievidzi, teda sama zle vyplnila ELDZ a teraz sa naň odvoláva ako na nespochybniteľný dôkaz. Tento dôkaz je však vyvrátený pracovnými zmluvami, ktoré sú prvotnými dôkazmi o druhu práce, podľa ktorého majú byť uvedené pracovné kategórie.

9. Ďalej žalobca nesúhlasil s argumentáciou žalovanej, že spoločnosť Banské stavby SNV s.r.o. nevznikla zo štátneho podniku, nakoľko táto nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a je v rozpore s názorom Ústavného súdu SR vysloveným v náleze . Toto tvrdenie súvisí s druhom vykonávanej práce, miestom výkonu práce, ale aj so všeobecným konštatovaním, že predmetná spoločnosť z právneho hľadiska nevznikla zo štátneho podniku, bola založená spoločenskou zmluvou a nie je podriadená žiadnemu ústrednému orgánu štátnej správy. De iure žiadna obchodná spoločnosť nevznikla zo štátneho podniku, ale každá musí byť najprv založená spoločenskou zmluvou alebo zakladateľskou listinou. Až keď de iure vznikne a existuje, môže sa uchádzať o nejakú formu právneho nástupníctva po štátnom podniku. V danom prípade a v historických súvislostiach transformácie nášho štátu a spoločnosti po roku 1989 išlo o proces privatizácie štátneho majetku a v týchto súvislostiach treba vykladať pojem „vznik zo štátneho podniku“. Taktiež nie je pravdivé tvrdenie, že súkromné spoločnosti nepodliehajú orgánom štátnej správy. Treba však rozlišovať priame hospodárske, organizačné a personálne riadenie a riadenie prostredníctvom vydávania všeobecne záväzných právnych noriem, ako aj kontrolných činností. Je nepochybné, že aj súkromné obchodné spoločnosti podliehajú právnym normám a kontrolným mechanizmom štátnych orgánov (v našom prípade napríklad banské úrady, inšpektoráty práce, technická inšpekcia a podobne). Citovaný nález ÚS SR stanovil jasné kritériá, kde prioritný je druh práce a miesto výkonu práce je druhoradé, nepodstatné.

10. Žalobca sa nestotožnil ani s tvrdením žalovanej, že žalobca vykonával u uvedeného zamestnávateľa iný druh práce ako u predchádzajúceho zamestnávateľa, nakoľko toto tvrdenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalovaná v rozhodnutí o odvolaní tvrdila, že je rozdiel v označení druhu práce v pracovnej zmluve na rok 1998 oproti pracovnej zmluve na rok 1999, kde prvá je na banskú činnosť a druhá na stavebnú činnosť. Toto tvrdenie je nepravdivé tak po formálnej, ako aj po obsahovej stránke. V zmluve na rok 1998 sú uvedené v bode 1 tri odrážky a to: - v banskej činnosti ...., - v povrchovej činnosti ...., - THP ... Žalobca má vyplnenú tretiu odrážku, teda THP (majster I), ktorá práca môže byť spojená buď s banskou činnosťou (zvýhodnená pracovná kategória) alebo s povrchovou činnosťou (nezvýhodnená pracovná kategória). V zmluve na rok 1999 má žalobca uvedený ako druh práce THP majster II. Nikde nie je uvedené v akej činnosti, teda nie je uvedené, že je to v stavebnej činnosti. Teda druh práce je formálne označený v oboch zmluvách úplne rovnako a aj náplň práce bola v oboch prípadoch úplne rovnaká. Žiadny rozdiel neexistuje a tvrdenie žalovanej je celkom svojvoľné, bez opory v dôkazoch. Okrem pracovných zmlúv to dokazujú aj čestné vyhlásenia dvoch svedkov (ten, ktorého meno údajne nevedela žalovaná prečítať, je D. G.). U týchto svedkov sa žalovaná nezamerala na to, čo tvrdia o druhu vykonávanej práce, ale skúmala, ako majú zhodnotenú túto dobu oni, čo však nie je predmetom konania. Rozhodujúce je, že obaja svedkovia potvrdzujú rovnaký druh práce v rokoch 1998 a 1999 u oboch zamestnávateľov. Navyše v I. pracovnej kategórii boli zaraďované aj banské činnosti aj stavebné činnosti (viď. výnos FMHTS č. 2/1978, ktorý rozlišoval v I. pracovnej kategórii banské činnosti pod zemou ako skupinu 01, podzemné stavby ako skupinu 02, ostatné pracovné činnosti ako skupinu 25, THP v baníctve ako skupinu 27, THP pri podzemných prácach ako skupinu 28). Obaja zamestnávatelia žalobcu boli súkromné obchodné spoločnosti, ktoré okrem iného vykonávali práce banským spôsobom a boli to teda špecializované stavebné spoločnosti pre stavby banských diel (viď. výpisy z obchodného registra), ktoré nič neťažili. U oboch zamestnanci vykonávali rovnaký druh práce, ktorý je súčasne aj banskou aj stavebnou činnosťou. Sú to všetky stavebné práce v podzemí, či už sú vykonávané v bani, v ktorej sa ťaží nejaká surovina, alebo sú vykonávané v cestnom, železničnom tuneli, pri stavbe vodovodov, kanalizácií a iných podzemných vedení. Všetky tieto práce boli zaraďované do I. pracovnej kategórie, pokiaľ existovali pracovné kategórie.

11. Podľa názoru žalobcu jeho zamestnávateľ v roku 1999 jednoznačne vznikol zo štátneho podniku, ktorý používal predpisy upravujúce zaraďovanie do zvýhodnených pracovných kategórií. Vyplýva to z toho, že vykonával rovnaký druh práce na viacerých stavbách podzemného tunela (hoci na rôznych miestach) a spoločnosť Banské stavby SNV s.r.o. bola dcérskou spoločnosťou spoločnosti Banské stavby a.s., ktorá bola zase priamym právnym nástupcom štátneho podniku Banské stavby š.p. po privatizácii podľa osobitných predpisov. Dcérska spoločnosť bola založená účelovo a pôvodný zamestnávateľ, ktorý ju založil, sa dokonca zaviazal, že prijme po skončení práce u dcérskej spoločnosti zamestnancov, vrátane žalobcu, späť. To sa aj stalo a pracoval u neho až do 30. 04. 2008, potom ešte aj v roku 2009.

12. Žalobca poukázal na súdne rozhodnutia v obdobných prípadoch zamestnancov toho istého zamestnávateľa Banské stavby SNV s.r.o. alebo iných súkromných obchodných spoločností (HELL s.r.o., Slovenská banská spol. s r.o., Váhostav a.s.), napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. , Krajského súdu v Košiciach sp. zn. , sp. zn. , Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. , sp. zn. , Krajského súdu v Prešove sp. zn. , Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , už skôr Krajského súdu v Banskej Bystrici, v spojitosti s konaním NS SR . Ďalej poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. , ktorý označil za neprípustný prílišný formalizmus vedúci k zjavnej nespravodlivosti a zdôraznil účel a zmysel právnych noriem, ako i princípy právneho štátu. Nález výslovne rieši výklad a za prioritné kritérium označil druh vykonávanej práce. Posudzovanie zamestnávateľa je sekundárne a má byť extenzívne, v súlade so sociálnym účelom predmetnej právnej normy. Podľa názoru žalobcu žalovaná takto nepostupovala a jej právne posúdenie je preto nesprávne. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je postoj žalovanej neakceptovateľný, jej prístup je jednoznačne svojvoľný a konanie v konkrétnej veci je v konečnom dôsledku nezákonné. Žalovaná ako odvolací orgán, ale aj orgán verejnej správy prvého stupňa nerešpektovali ustanovenia zákona o sociálnom poistení, najmä , , , , , , , , , ako aj ustanovenia , najmä , , , právne princípy a judikatúru najvyšších súdnych autorít.

13. Žalobca navrhol, aby správny súd napadnuté rozhodnutie zrušil podľa , , , a súčasne, aby podľa zrušil aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, zo dňa 06.10.2021 o zamietnutí žiadosti o starobný dôchodok a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe, ďalšie vyjadrenia účastníkov konania

14. Žalovaná vo vyjadrení k správnej žalobe žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Konštatovala, že žalobca v správnej žalobe uviedol totožné námietky, ktoré boli odvolacími dôvodmi proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy prvého stupňa. Žalovaná s týmito námietkami nesúhlasí, považuje ich za nedôvodné a opakovane uviedla, že jej postup pri posúdení nároku žalobcu na starobný dôchodok bol správny a dôvody preskúmavaného rozhodnutia majú podklad v zákonných ustanoveniach, na základe ktorých o uplatnenom nároku žalobcu bolo rozhodnuté. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zopakovala argumentáciu obsiahnutú v správnou žalobou napadnutom rozhodnutí. Ďalej uviedla, že v administratívnom spise žalobcu slúži na preukázanie zaradenia jeho zamestnania vykonávaného k 31. 12. 1999 iný dôkaz – príslušným zamestnávateľom potvrdený evidenčný list dôchodkového zabezpečenia, podľa ktorého možno považovať uvedené skutočnosti za preukázané a preto výsluch svedkov nie je potrebný. K poukazu žalobcu na obdobné prípady, o ktorých rozhodovali krajské súdy, žalovaná uviedla, že sa nejedná o rozhodnutia súdov najvyššej inštancie a rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré nie sú uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a súdov Slovenskej republiky, nie sú prameňom práva, keďže neposkytujú zjednocujúci výklad právnych predpisov. Žalovaná preto v celom rozsahu poukázala na skutkové a právne dôvody uvedené v preskúmavanom rozhodnutí a trvala na ich správnosti.

15. V replike žalobca zdôraznil, že pokiaľ ide o vznik obchodnej spoločnosti zo štátneho podniku, žalovaná zotrváva na judikatúrou vyvrátenom názore a súčasne tvrdí, že táto (početná) judikatúra (aj najvyššieho súdu) nie je záväzná, lebo nebola uverejnené v zbierke. Na druhej strane sa však odvoláva na rovnako nezverejnené rozhodnutie, ktoré je však ojedinelým, hoci žalobcom označená judikatúra tvorí konzistentný celok, rešpektujúci účel zákona a základné právne princípy. Žalovaná nerešpektuje ani nález Ústavného súdu SR, ktorý uvádza aj vo svojom rozhodnutí a používa tú istú argumentáciu, ktorá bola predmetom posúdenia Ústavným súdom a bola označená za prílišný formalizmus. V predmetnom prípade navyše zamestnávateľ vlastným rozhodnutím a z hľadiska vlastných finančných záujmov založil dcérsku spoločnosť na výkon tých istých činností, ktoré vykonával aj sám. Takýmto spôsobom nemôže byť poškodené sociálne právo zamestnanca, ktorý nemal žiadnu možnosť ovplyvniť rozhodnutie zamestnávateľa. Pokiaľ ide o pracovné zmluvy, žalovaná zotrváva na svojich nepodložených tvrdeniach a vôbec nereaguje na tvrdenia a dôkazy uvedené v žalobe. Pokiaľ ide o vykonávanie dôkazov, tvrdenie, že žalovaná má povinnosť dokazovať iba to, čo nie je v ELDZ a to, čo je uvedené v ňom, už preverovať nemusí, je popretím doslovného znenia zákona i všetkých právnych princípov. Takýto postup žalovanej vytkli súdy aj v iných konaniach a napriek tomu žalovaná pri ňom zotrváva. Ide jednoznačne o šikanózny postup, porušujúci hmotné i procesné právo. Žalobca následne doplnil repliku o rozhodnutia žalovanej v obdobných veciach.

16. Žalovaná nevyužila právo podať dupliku.

17. Na pojednávaní sa žalobca i žalovaná vyjadrili v zhode so svojimi dovtedajšími písomnými vyjadreniami.

Vybrané ustanovenia, z ktorých správny súd vychádzal

18. Podľa § 65 ods. 1, 2 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. 12. 2019; (1) Poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek. (2) Dôchodkový vek je 62 rokov veku poistenca, ak tento zákon v odsekoch 4 až 8, § 65a a 274 neustanovuje inak.

19. Podľa § 172 ods. 1 zákona o sociálnom poistení; na konanie vo veciach sociálneho poistenia sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Všeobecný predpis o správnom konaní sa nevzťahuje ani na konanie vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom.

20. Podľa § 195 ods. 1, 2, 3 zákona o sociálnom poistení; (1) Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. (2) Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. (3) Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.

21. Podľa § 196 ods. 1, 6, 7 zákona o sociálnom poistení; (1) Dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne. (6) Účastník konania je povinný navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne rozhodne, ktoré z dôkazov sa vykonajú. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je povinná vykonať aj iné dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli, ak sú potrebné na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci. (7) Organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy v vzájomnej súvislosti.

22. Podľa § 209 ods. 1, 2, 3 a 4 zákona o sociálnom poistení; (1) Rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. (2) Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v celom rozsahu. (3) Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Ak sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, organizačná zložka Sociálnej poisťovne určí pre ňu lehotu. (4) V odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

23. Podľa § 274 ods. 1 zákona o sociálnom poistení; nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie sa zachovávajú.

24. Podľa , ; (1) Zamestnania sú na účely dôchodkového zabezpečenia zaradené do 31. decembra 1999 podľa druhu vykonávaných prác do troch pracovných kategórií. Zamestnania I. a II. pracovnej kategórie sú uvedené v rezortných zoznamoch zamestnaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie vydaných pred 1. júnom 1992; do III. pracovnej kategórie patria zamestnania, ktoré nie sú zaradené do I. alebo II. pracovnej kategórie. (2) Do I. pracovnej kategórie sú zaradené zamestnania, v ktorých sa vykonávajú sústavne a v priebehu kalendárneho mesiaca prevažne rizikové práce, pri ktorých dochádza k častým a trvalým poruchám zdravia pracujúcich pôsobením škodlivých fyzikálnych a chemických vplyvov, a to a) zamestnania v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach, b) ostatné zamestnania v baníctve vykonávané pod zemou v hlbinných baniach, c) zamestnania pod zemou pri uskutočňovaní podzemných stavieb baníckym spôsobom, d) zamestnania členov leteckých posádok a pracovníkov sústavne činných v lietadle za letu, e) zamestnania členov posádok námorných lodí, f) zamestnania, v ktorých sa vykonávajú zvlášť ťažké a zdraviu škodlivé práce v hutách alebo v ťažkých chemických prevádzkach, g) zamestnania kesonárov a potápačov, h) zamestnania vykonávané v prostredí ohrozenom vo významnej miere ionizujúcim žiarením pri úprave a konečnom spracovaní rádioaktívnych surovín, v jadrových elektrárňach a pri obsluhe cyklotrónu a výskumného reaktoru, i) zamestnanie vykonávané s dokázanými chemickými karcinogénmi a pri pracovných procesoch s rizikom chemickej karcinogenity, j) zamestnanie v baníctve vykonávané pod spodnou úrovňou nadložia a na skrývke v povrchových baniach (lomoch) na uhlie, na rádioaktívne nerasty a na nerasty, z ktorých možno priemyselne vyrábať kovy, na magnezit, azbest, tuhu, kaolín, žiaruvzdorné íly, keramické lupky, sadrovec, živec a na kremeňa kremenec na chemickotechnologické spracovanie alebo na spracovanie tavením, k) zamestnania v ťažbe a pri opracovaní kameňa, pri mletí a drvení kremeňa, kremenca a živca, priformovaní žiaruvzdorných výrobkov a pri úprave keramických surovín vykonávané v prostredí vysokej koncentrácie agresívneho fibroplastického prachu, pokiaľ sú pracujúci pri výkone týchto zamestnaní nadmerne ohrození silikózou, a zamestnania sklárov dutého skla, l) zamestnania v stokovej sieti v podzemných priestoroch.

25. Podľa ; ako zamestnanie zaradené do I. (II.) pracovnej kategórie sa hodnotí do 31. decembra 1999 aj zamestnanie vykonávané v obchodných spoločnostiach, ktoré vznikli zo štátnych podnikov. Podmienkou takého hodnotenia zamestnania je, že štátny podnik používal rezortný zoznam zamestnaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie ministerstva alebo iného ústredného orgánu štátnej správy, do ktorého pôsobnosti patril. Ustanovenie platí obdobne.

26. Podľa , ; (1) Občan, ktorý vykonával pred 1. januárom 2000 zamestnanie I. pracovnej kategórie, prípadne službu I. alebo II. kategórie funkcií, má po 31. decembri1999 nárok na starobný dôchodok tiež, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň

a) 56 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 14 rokov v zamestnaní uvedenom v , prípadne 9, roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 19 rokov v zamestnaní uvedenom v až h) alebo 19 rokov v službe I. kategórie funkcií,

57 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 13 rokov v zamestnaní uvedenom v , prípadne 9 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 18 rokov v zamestnaní uvedenom v až h) alebo 18 rokov v službe I. kategórie funkcií,

58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 12 rokov v zamestnaní uvedenom v prípadne 8 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 16 rokov v zamestnaní uvedenom v až h) alebo 16 rokov v službe I. kategórie funkcií alebo 17, roka v službe II. kategórie funkcií, alebo

d) 59 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 11 rokov v zamestnaní uvedenom v , prípadne 7, roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 15 rokov v zamestnaní uvedenom v až l) alebo 15 rokov v službe I. alebo II. kategórie funkcií. (2) Podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa odseku 1 je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31. decembru 1999; za zamestnanie sa na tieto účely považujú i náhradné doby a doby uvedené v a v nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č.

27. Podľa nariadenia Vlády ČSSR č. ; do I. pracovnej kategórie sa na účely dôchodkového zabezpečenia zaraďujú zamestnania, v ktorých sa za podmienok ustanovených zákonom vykonávajú práce uvedené v prílohe č. 1 časti I tohto nariadenia.

28. Podľa , (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

29. Podľa ; správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach.

30. Podľa ; správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o veci podľa , ak je žalobcom fyzická osoba.

31. Podľa ; na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

32. Podľa , ; (1) Rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo doplniť až do rozhodnutia správneho súdu. (2) Pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi.

33. Podľa ; správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak

a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu,

b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený,

c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,

d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov,

e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci,

f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,

g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

34. Podľa , , , ; ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne

a) zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo,

b) zrušiť aj skôr vydané rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak postupoval podľa . (4) Ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu verejnej správy podľa odseku 3. Ak správny súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, lehota na vydanie rozhodnutia alebo opatrenia v ďalšom konaní začne orgánu verejnej správy plynúť až po doručení všetkých administratívnych spisov pripojených k prejednávanej veci. (5) Ak správny súd zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy vo veci, v ktorej sám vykonával dokazovanie, zahrnie orgán verejnej správy v ďalšom konaní tieto dôkazy medzi podklady na vydanie nového rozhodnutia alebo opatrenia. (6) Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.

Posúdenie podstatných skutkových zistení a právnych argumentov správnym súdom

35. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov prešiel od 01.06.2023 výkon súdnictva z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých bola od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov, konkrétne aj z Krajského súdu v Banskej Bystrici na Správny súd v Banskej Bystrici, v dôsledku čoho je predmetná vec vedená na Správnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. .

36. Správny súd v konaní o správnej žalobe v sociálnych veciach podľa a nasledujúcich , posudzujúc správnu žalobu neformálne ( ), po oboznámení sa s obsahom súdneho, ako aj s obsahom úplného administratívneho spisu na nariadenom pojednávaní dospel k záveru o dôvodnosti podanej správnej žaloby, preto rozhodnutie generálneho riaditeľa žalovanej, ako aj orgánu verejnej správy prvého stupňa zrušil a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.

37. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu vyplýva, že žalobca na príslušnej pobočke žalovanej požiadal o priznanie starobného dôchodku zo všeobecného systému dôchodkového poistenia od 12. 05. 2019 vo veku 57 rokov. Žalovaná nepriznala žalobcovi starobný dôchodok keď konštatovala, že žalobca nedovŕšil dôchodkový vek a nesplnil ani podmienku zníženého dôchodkového veku podľa , pretože jeho zamestnanie zaradené do I. pracovnej kategórie netrvalo k 31. 12. 1999.

38. Neobjasnenou skutočnosťou, tak ako to aj konštatoval žalobca v žalobe, zostalo, či práca žalobcu vykonávaná pre zamestnávateľa Banské stavby SNV, s.r.o. v období od 08. 09. 1999 do 31. 12. 1999, má byť hodnotená ako zamestnanie I. pracovnej kategórie. Obdobie od 08. 09. 1999 do 31. 12. 1999 Sociálna poisťovňa posúdila ako zamestnanie III. pracovnej kategórie. Ak by zamestnanie žalobcu, ktoré vykonával od 08. 09. 1999, aj ku dňu 31. 12. 1999, bolo zaradené do I. pracovnej kategórie, splnil by žalobca podmienky nároku na starobný dôchodok podľa a

39. Z obsahu administratívneho spisu možno usúdiť, že zaradenie žalobcu do pracovnej kategórie v období zamestnania od 08. 09. 1999 do 31. 12. 1999 bolo sporné, pretože evidenčný list dôchodkového zabezpečenia za obdobie 08. 09. 1999 – 06. 03. 2001 vystavila Sociálna poisťovňa, nie zamestnávateľ Banské stavby SNV, s.r.o., ktorý bol ku dňu 28. 06. 2008 vymazaný z Obchodného registra Slovenskej republiky. Na evidenčnom liste, na ktorom sa nachádza sporné obdobie od 08. 09. 1999, však nie je uvedený druh činnosti. Nie je preto zrejmé, z akého dôvodu Sociálna poisťovňa zaradila zamestnanie žalobcu u zamestnávateľa Banské stavby SNV, s.r.o. do III. pracovnej kategórie. V administratívnom spise sa tiež nachádza rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Prievidza č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 23. 11. 2011, ktorým rozhodla, že poistencovi-žalobcovi vznikla účasť na nemocenskom poistení a na dôchodkovom zabezpečení zamestnanca dňa 08. 09. 1999 a zanikla účasť na nemocenskom poistení a na dôchodkovom zabezpečení zamestnanca dňa 06. 03. 2001. V odôvodnení uvedeného rozhodnutia sa spomína pracovná zmluva žalobcu uzatvorená so zamestnávateľom Banské stavby SNV, s.r.o. s dátumom nástupu do práce dňa 08. 09. 1999. Nie je zrejmé, prečo Sociálna poisťovňa nevykonala dokazovanie k podstatnej a rozhodujúcej skutočnosti, do akej pracovnej kategórie bolo zaradené zamestnanie žalobcu od 08. 09. 1999, ku dňu 31. 12. 1999, keď je zrejmé aj z obsahu administratívneho spisu, s poukazom na evidenčný list dôchodkového zabezpečenia za roky 1999 až 2001 vystavený Sociálnou poisťovňou bez uvedenia druhu činnosti, že táto skutočnosť bola sporná, ale zaradila žalobcovo zamestnanie do III. pracovnej kategórie. Práve táto skutočnosť, zaradenie zamestnania žalobcu do pracovnej kategórie ku dňu 31. 12. 1999, je podstatná pre rozhodnutie o žiadosti žalobcu o starobný dôchodok, ktorá však zostala sporná a neobjasnená žalovanou pred vydaním napadnutého rozhodnutia.

40. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe uviedla, že zaradenie zamestnania žalobcu vykonávaného k 31. 12. 1999 v III. pracovnej kategórii bolo preukázané evidenčným listom dôchodkového zabezpečenia potvrdeného príslušným zamestnávateľom. Tento evidenčný list dôchodkového zabezpečenia bol však vystavený žalovanou, čo vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (strana 6). Na evidenčnom liste dôchodkového zabezpečenia za roky 1999, 2000, 2001 nie je pečiatka zamestnávateľa, ani zodpovedného zamestnanca za zamestnávateľa, podpis účtovníka, nie je uvedený žiadny druh činnosti. Naopak, ako poznámka je na ňom uvedené, že bol vystavený podľa podkladov predložených odborom kontroly Sociálnej poisťovne, pobočka Prievidza. Ďalej už nie je zrejmé, na základe akých podkladov bol vystavený, táto skutočnosť nie je zrejmá z celého administratívneho spisu predloženého správnemu súdu a nebola ozrejmená žalovanou ani na pojednávaní.

41. Žalobca predložil také listiny (pracovnú zmluvu zo dňa 08. 09. 1999, čestné vyhlásenia svedkov), ktoré tvrdenia Sociálnej poisťovne o zaradení žalobcu do III. pracovnej kategórii spochybňujú a preukazujú iné rozhodujúce skutočnosti svedčiace v prospech žalobcu, ktoré mala žalovaná v konaní zisťovať, čo však neurobila. Aj pokiaľ by žalovaná nemala pracovnú zmluvu žalobcu zo dňa 08. 09. 1999 počas administratívneho konania k dispozícií, je potrebné poukázať na to, že práve Sociálna poisťovňa je podľa zákona o sociálnom poistení povinná pred vydaním rozhodnutia presne a úplne zistiť skutočný stav veci a na ten účel si obstarať potrebné podklady na rozhodnutie a pri posudzovaní veci objasňovať rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania. Je zrejmé z administratívneho spisu, s poukazom na evidenčný list dôchodkového zabezpečenia za roky 1999-2001 vyhotovený nie zamestnávateľom, ale Sociálnou poisťovňou, bez uvedenia druhu činnosti, že skutočnosť zaradenia zamestnania žalobcu do pracovnej kategórie ku dňu 31. 12. 1999 bola už aj v administratívnom konaní sporná.

42. Po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu mal správny súd za to, že preskúmavané rozhodnutia orgánov verejnej správy nie sú v súlade so zákonom pre nepreskúmateľnosť, nedostatočné zistenie skutkového stavu a rozpor zisteného skutkového stavu s obsahom administratívneho spisu. Medzi účastníkmi konania zostalo sporným splnenie podmienok na priznanie skoršieho nároku na starobný dôchodok podľa , žalobcovi z dôvodu, či zamestnanie vykonávané žalobcom v období od 08. 09. 1999 do 31. 12. 1999 treba posúdiť ako zamestnanie zaradené do zvýhodnenej I. pracovnej kategórie ( až l) o sociálnom zabezpečení) alebo do III. pracovnej kategórie.

43. Orgány verejnej správy neustálili, akú konkrétnu prácu vykonával žalobca v spornom období roka 1999, aj napriek predloženým pracovným zmluvám a žalobcovmu tvrdeniu podloženému čestnými vyhláseniami dvoch svedkov, kolegov žalobcu pracujúcich na tom istom pracovisku u toho istého zamestnávateľa v Nemecku. Dôvodnosť žaloby potvrdzujú aj doposiaľ zistené skutočnosti nasvedčujúce tomu, že žalobca mal rovnaký druh práce v cudzine ako v roku 1999 vykonávať aj v období roka 1998, ktoré podľa osobného listu dôchodkového zabezpečenia žalobcu bolo zhodnotené ako zamestnanie v I.A pracovnej kategórii. Žalovaná vôbec nevyhodnotila označenie druhu žalobcom vykonávanej práce podľa jednotlivých pracovných zmlúv v zmysle ich dodatkov (dohôd o zmene ich obsahu), konkrétne označené ako majster I, č. p. 5-24; majster II, č. p. 5-25, majster III, č. p. 5-26; v spojitosti so zaradením týchto zamestnaní do pracovných kategórií podľa k nim prislúchajúcich ELDZ. Ak sa doplneným dokazovaním preukáže, že išlo o ten istý druh práce, nie je daný rozumný dôvod, aby žalovaná ten istý druh práce vykonávaný v rôznych rokoch posudzovala ako rôzne pracovné kategórie.

44. Orgán verejnej správy prvého stupňa uviedol len, že podľa evidenčného listu dôchodkového zabezpečenia organizácie Banské stavby SNV, s.r.o. žalobca v období od 08. 09. 1999 do 06. 03. 2001 vykonával zamestnanie zaradené v III. pracovnej kategórii a ďalej konštatoval, že neumožňuje hodnotiť zamestnanie žalobcu u zamestnávateľa Banské stavby SNV, s.r.o. vo zvýhodnenej kategórii, lebo tento zamestnávateľ nevznikol zo štátneho podniku. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia absentuje uvedenie a vyhodnotenie konkrétnych dôkazov, na podklade ktorých orgán verejnej správy prvého stupňa dospel k záveru, že pracovná činnosť vykonávaná žalobcom u zamestnávateľa Banské stavby SNV, s.r.o. v období od 08. 09. 1999 do 06. 03. 2001 bola vykonávaná v cudzine na inom pracovisku, za iných podmienok a s inými technológiami práce, než pracovná činnosť vykonávaná žalobcom od 06. 06. 1997 do 10. 06. 1998 u zamestnávateľa SKANSKA BS, a.s. Prievidza (právny nástupca Banské stavby, a.s.), t. j. nie je zrejmé, z akých konkrétnych dôkazov uvedené pracovné činnosti vykonávané žalobcom u vyššie uvedených dvoch zamestnávateľov vyhodnotil ako rozdielne pracovné činnosti, resp. iný druh práce.

45. Ani k prijatému záveru, že zamestnávateľ žalobcu Banské stavby SNV s.r.o. nevznikol zo štátneho podniku, nie je v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia uvedená žiadna úvaha ani právna argumentácia, je len konštatované, že zamestnávateľ žalobcu Banské stavby SNV s.r.o. vznikol na základe spoločenskej zmluvy podľa a preto dobu zamestnania žalobcu u tohto zamestnávateľa od 01. 07.1999 do 31. 12. 1999 nemožno hodnotiť vo zvýhodnenej pracovnej kategórii. Vzhľadom na uvedené skutočnosti správny súd považoval rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy za nepreskúmateľné a vychádzajúce z nedostatočne zisteného skutkového stavu.

46. Žalovaná v druhostupňovom rozhodnutí z vyvodila podmienky pre zaradenie zamestnania vykonávaného do 31.12.1999 v obchodnej spoločnosti (nie v štátnom podniku) do I. alebo II. pracovnej kategórie nasledovne: obchodná spoločnosť vznikla zo štátneho podniku a štátny podnik, z ktorého obchodná spoločnosť vznikla, používal rezortný zoznam zamestnaní zaradených do I. alebo II. pracovnej kategórie ministerstva alebo iného ústredného orgánu štátnej správy, do pôsobnosti ktorého patril. Následne poukázala na to, že jednotlivé zamestnania boli na účely dôchodkového zabezpečenia zaradené do I. alebo II. pracovnej kategórie nariadením vlády ČSSR č. o zaraďovaní zamestnaní do I. alebo II. pracovnej kategórie na účely dôchodkového zabezpečenia (ďalej aj „“) a konštatovala, že pri jeho tvorbe sa vychádzalo z pracovných podmienok (náplň práce, technológia práce, pracovné prostredie), za ktorých boli tieto zamestnania vykonávané na území bývalej Československej socialistickej republiky. Takýto záver (že tieto práce musia byť vykonávané na území bývalej ČSSR) však nijako neodôvodnila (chýba akákoľvek právna argumentácia, resp. poukaz na konkrétne ustanovenie cit. nariadenia a v tejto časti je teda rozhodnutie žalovanej nepreskúmateľné) a tento záver napokon nevyplýva ani zo znenia jednotlivých ustanovení nariadenia vlády č. (zaradenie zamestnaní do I. pracovnej kategórie pre účely dôchodkového zabezpečenia je upravené v , , cit. nariadenia s poukazom na Prílohu č. 1 časť I, Prílohu č. 2 a Prílohu č.3 tohto nariadenia, resp. zaradenie zamestnaní do II. pracovnej kategórie pre účely dôchodkového zabezpečenia je upravené v cit. nariadenia s poukazom na Prílohu č. 1 časť II tohto nariadenia), keďže ani z vyššie uvedených ustanovení cit. nariadenia, ani z obsahu vyššie uvedených Príloh k tomuto nariadeniu nevyplýva viazanosť vykonávania týchto zamestnaní (zaradených do I. alebo II. pracovnej kategórie) na územie bývalej ČSSR.

47. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaná v ňom doplnila vyhodnotenie listinných dôkazov (evidenčné listy dôchodkového zabezpečenia, pracovné zmluvy, čestné vyhlásenia), avšak je potrebné považovať za dôvodnú námietku žalobcu uplatnenú v správnej žalobe, že žalovaná vyhodnotila listinné dôkazy - pracovné zmluvy 06. 06. 1997 a z 08. 09. 1999, ako aj čestné vyhlásenia predložené žalobcom, v rozpore s ich obsahom. Zistenie druhu vykonávanej práce žalobcom u zamestnávateľa Banské stavby SNV s.r.o. v období od 08. 09. 1999 do 31. 12. 1999, resp. do 06. 03. 2001 bolo podstatnou skutočnosťou pre zistenie skutkového stavu i pre následné právne posúdenie veci z hľadiska zistenia splnenia podmienok pre rozhodnutie o priznaní starobného dôchodku žalobcu (a to aj s poukazom na výklad poskytnutý Ústavným súdom SR v jeho náleze ). Za účelom zistenia, či žalobca vykonával v období od 08. 09. 1999 do 31. 12. 1999 u zamestnávateľa Banské stavby SNV s.r.o. ten istý druh práce, ako u predchádzajúceho zamestnávateľa Banské stavby a.s. Prievidza v období od 06. 06. 1997 do 10. 06. 1998, žalovaná vyhodnotila obsah pracovných zmlúv uzatvorených žalobcom dňa 06. 06. 1997 (so zamestnávateľom Banské stavby a.s. Prievidza) a dňa 08. 09. 1999 (so zamestnávateľom Banské stavby SNV s.r.o.) so záverom, že druh pracovnej činnosti žalobcu u týchto zamestnávateľov bol iný (odlišný). Žalovaná z Pracovnej zmluvy z 06. 06. 1997 uzatvorenej so zamestnávateľom Banské stavby a.s. Prievidza, organizačná jednotka Ibbenbüren, stála prevádzkareň na území SRN, vyvodila, že miesto výkonu práce žalobcu bolo v Ibbenbürene a pracovná zmluva bola uzatvorená na prácu v banskej činnosti. Z evidenčného listu dôchodkového zabezpečenia od 06. 06. 1997 do 10. 06. 1998, vyhotoveného zamestnávateľom Skanska BS, a.s. Prievidza (právny nástupca Banské stavby a.s. Prievidza), žalovaná uzavrela, že zamestnávateľ potvrdil zaradenie pracovnej činnosti žalobcu vo zvýhodnenej pracovnej kategórii I.AA (pracovná kategória revírnik).

48. Žalovaná z Pracovnej zmluvy z 08. 09. 1999, uzatvorenej so zamestnávateľom Banské stavby SNV s.r.o., vyvodila, že pracovná zmluva s miestom výkonu práce Tunnel Günterschied, Ittenbach, Aegidienberg, Rottbitze (Spolková republika Nemecko) bola uzatvorená „na prácu na stavbe, pričom údaj o práci v banskej činnosti sa v zmluve neuvádza“ a konštatovala, že žalobca bol od 08. 09. 1999 prijatý na výkon práce spadajúci pod stavebnú činnosť vo funkcii THP - majster II., t. j. jedná sa podľa žalovanej o stavebnú, nie o banskú činnosť. Takýto záver je však v rozpore s obsahom tejto pracovnej zmluvy, z ktorej jednoznačne vyplýva, že zamestnávateľ prijal zamestnanca (žalobcu) na prácu THP: majster II. , č. p. 5-25 (bod 1. predmetnej pracovnej zmluvy). Miestom výkonu práce bol určený Tunnel Günterschied, Ittenbach, Aegidienberg, Rottbitze (bod 2. pracovnej zmluvy). Zo skutočnosti, že v bode 3. pracovnej zmluvy, v ktorej sa dojednalo trvanie pracovného pomeru žalobcu na dobu určitú (so spresnením, resp. ohraničením tejto doby v bode 4. „na dobu výkonu prác zamestnanca na stavbe Günterschied, Ittenbach, Aegidienberg, Rottbitze, Klarenplatz 2“) nemožno bez ďalšieho vyvodiť záver, ako to urobila žalovaná, že ide o dojednanie druhu prác spadajúcich pod stavebnú (a nie banskú) činnosť.

49. Z Pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a spoločnosťou Banské stavby, a.s. Prievidza, organizačná jednotka Ibbenbüren-stála prevádzkareň SRN dňa 06. 06. 1997 vyplýva, že žalobca od 06. 06. 1997 pracoval v cudzine, v Nemeckej spolkovej republike, miesto výkonu práce Engelberg, pričom vykonával prácu ako majster. Z Pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a spoločnosťou Banské stavby SNV, s.r.o. z 08. 09. 1999 zhodne vyplýva, že žalobca od 08. 09. 1999 pracoval v cudzine, v Nemeckej spolkovej republike, miesto výkonu práce Tunnel Günterschied, Ittenbach, Aegidienberg, Rottbitze, pričom vykonával prácu THP Majster II, č. p. 5-25. Na základe porovnania týchto pracovných zmlúv teda nemožno prijať záver, že žalobca nevykonával ten istý druh práce.

50. Žalovaná pri vyhodnotení Pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 08. 09. 1999 poukázala na to, že zamestnávateľ Banské stavby SNV s.r.o. nepotvrdil pre dôchodkové účely zaradenie pracovnej činnosti žalobcu do zvýhodnenej pracovnej kategórie a prihlásil žalobcu v dobe od 08. 09. 1999 do 06. 03. 2001 na účely nemocenského a dôchodkového zabezpečenia nie ako zamestnanca, ale ako SZČO v zahraničí, neuviedla však, aký má táto skutočnosť vplyv na prijatie rozhodnutia žalovanej, navyše za situácie, keď žalovaná samotná následne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedla (a tieto skutočnosti nesporne vyplývajú aj z obsahu predloženého administratívneho spisu), že tento postup zamestnávateľa Banské stavby SNV s.r.o. bol v rozpore s platnými právnymi predpismi, pričom Sociálna poisťovňa v Prievidzi vydala dňa 23. 11. 2011 rozhodnutie č. 19261-1/2011/2011-PD (právoplatné a vykonateľné 30. 12. 2011), podľa ktorého žalobcovi vznikla účasť na nemocenskom poistení a na dôchodkovom zabezpečení zamestnanca dňa 08. 09.1999 a zanikla účasť na nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení zamestnanca dňa 06. 03. 2001. Na základe toho bol ELDZ vystavený pre žalobcu ako SZČO v období od 08. 09. 1999 do 06. 03. 2001 stornovaný a 18. 03. 2013 bol vystavený opravný ELDZ za obdobie od 08. 09. 1999 do 06. 03. 2001 pre žalobcu ako zamestnanca s tým, že z tohto opravného ELDZ vyhotoveného 18. 03. 2013 vyplýva, že žalobca bol zamestnaný od 08. 09. 1999 do 06. 03. 2001 u zamestnávateľa označeného ako Banské stavby SNV s.r.o. v likvidácii. Na predmetnom tlačive v príslušnej kolónke, ktorá mala obsahovať podpis zodpovedného zamestnanca a odtlačok pečiatky zamestnávateľa, bol uvedený text: „Výmaz z ORSR 28062008“, t. j. podpis a pečiatka zamestnávateľa absentujú. Z uvedeného vyplýva, že predmetný opravný ELDZ nemohol byť vydaný označeným zamestnávateľom žalobcu Banské stavby SNV s.r.o., keďže tento bol v deň vyhotovenia opravného ELDZ (18. 03. 2013) už vymazaný z obchodného registra. V opravnom ELDZ bol vyznačený v r. 1999 počet započítaných dní 115 v kolónke označenej III. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že predmetný opravný ELDZ nebol podpísaný v príslušných kolónkach ani účtovníkom zamestnávateľa ani zamestnancom (žalobcom). Žalovaný (i orgán verejnej správy prvého stupňa) zhodnotili žalobcovi dobu zamestnania u tohto zamestnávateľa od 08. 09. 1999 do 06. 03. 2001 v III. pracovnej kategórii.

Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného (ani odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia) neobsahuje vyhodnotenie tohto dôkazu jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach s ostatnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v administratívnom spise.

51. „Záver o tom, či určitá doba spĺňala podmienky na to, aby bola podľa citovaných ustanovení započítaná ako doba zamestnania I. alebo II. kategórie, tak nie je len faktickým (skutkovým) záverom, ale je právnym záverom, ktorý vyplýva z aplikácie ustanovení nariadenia vlády č. Žalovaná tak v dávkovom konaní podľa nie je viazaná obsahom evidenčných listov sociálneho zabezpečenia a nemusí ich obsah bez ďalšieho považovať za pravdivý. Tieto listy môžu predstavovať cenný podklad pre zistenie skutkového stavu veci, žalovaná je však povinná ich hodnotiť ako každý iný dôkaz a každú inú skutočnosť (, a cit. zákona). ... Zistený skutkový stav žalovaná musí právne zhodnotiť vždy sama.“ (rozsudok NSSR sp. zn. z 30. 03. 2022)

52. Žalobca v žalobe tvrdil, že skutočnosť, že vykonával rovnakú pracovnú činnosť, a teda druh práce a náplň práce boli podľa obidvoch pracovných zmlúv (z 06. 06. 1997 i z 08. 09. 1999) rovnaké, preukazoval okrem predloženia pracovných zmlúv aj čestnými vyhláseniami dvoch svedkov, avšak tieto čestné vyhlásenia - dôkazy neboli žalovanou vyhodnotené vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, na ktoré ich žalobca predložil. Žalobca dôvodne namietal, že žalovaná tieto dôkazy nevyhodnotila vo vzťahu k ich obsahu, z ktorého aj podľa správneho súdu vyplýva, že tak svedok D. G. (čestné vyhlásenie z 09. 11. 2021), ako aj svedok D. E. F. (čestné vyhlásenie z 28. 10. 2021) zhodne vyhlásili, že pracovali u rovnakého zamestnávateľa ako žalobca a na rovnakom pracovisku v období rokov 1998 a 1999, pričom v oboch rokoch pracovali s rovnakými strojmi a celou technológiou. Vo vzťahu k žalobcom uvedenej skutočnosti, že v r. 1998 i 1999 vykonával ten istý druh práce, s tými istými technológiami, vyššie uvedení svedkovia vo svojich čestných vyhláseniach potvrdzujú tvrdenia žalobcu, a teda skutočnosti rozhodné pre posúdenie splnenia podmienok na vznik nároku žalobcu na starobný dôchodok. Žalovaná však z tohto hľadiska predložené čestné vyhlásenia vôbec nevyhodnotila, absentuje teda vyhodnotenie ich obsahu z hľadiska tvrdených skutočností o druhu, mieste a okolnostiach výkonu práce žalobcu v období r. 1998 a 1999. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalovaný uviedol zaradenie samotného svedka D. E. F. do III. pracovnej kategórie, čo však nebolo predmetom hodnotenia, ani obsahom žalobcom predložených dôkazov - čestných vyhlásení. Z obsahu čestných vyhlásení teda nemožno vyvodiť záver, že pokiaľ bola doba zamestnania od 01. 06. 1999 do 13. 03. 2001 u tohto svedka zhodnotená v III. pracovnej kategórii (vo vzťahu k uvedenému tvrdeniu žalovaného nie sú v obsahu administratívneho spisu žiadne listinné dôkazy, a tieto tvrdenia ani nebolo možné overiť), nie je možné zhodnotiť dobu zamestnania žalobcu v tom istom období za prácu vo zvýhodnenej I.AA kategórii, aj keď žalovaná uviedla, že svedkovia potvrdili tvrdenie žalobcu, že druh pracovnej činnosti vykonávaný v r. 1998 a 1999 sa napriek zmene právnej formy zamestnávateľa nezmenil. Vyhodnotenie čestných vyhlásení žalovanou bolo teda vykonané v rozpore s ich obsahom i v rozpore so zásadami logického uvažovania.

53. Preskúmavacie konanie pred správnym súdom nie je pokračovaním administratívneho konania pred orgánom verejnej správy a nie je úlohou správneho súdu, aby vyhodnocoval žalobcom predložené doklady, ktorými tento osvedčoval svoj nárok uplatnený v administratívnom konaní (pracovné zmluvy, dohody o zmene obsahu pracovnej zmluvy, dodatky k pracovnej zmluve, dohody o rozviazaní pracovného pomeru, ELDZ, čestné vyhlásenia), ani aby správny súd dopĺňal vecnú či právnu argumentáciu rozhodnutia žalovanej. Práve vyhodnotenie žalobcom predložených dokladov bolo podmienkou pre zistenie skutočného stavu veci v administratívnom konaní pred vydaním rozhodnutia a ich hodnotenie správnym súdom by znamenalo zásah do hodnotenia dôkazov orgánom verejnej správy. Jedná sa pritom o objasnenie podstatných skutočností potrebných pre posúdenie splnenia podmienok na priznanie starobného dôchodku žalobcovi v zmysle jeho žiadosti. Povinnosť presne a úplne zistiť skutočný stav veci vyplýva žalovanej z § 195 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Nedostatočne zistenému skutkovému stavu zodpovedá následne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, keď žalovaná neuviedla úvahu, akým spôsobom vyhodnotila žalobcom predložené vyššie uvedené dôkazy, resp. ich vyhodnotila v rozpore s ich obsahom a vo vzťahu k len formálne skonštatovala, že spoločnosť Banské stavby SNV s.r.o. (zamestnávateľ žalobcu v období od 08. 09. 1999 do 06. 03. 2001) bola založená spoločenskou zmluvou a nevznikla zo štátneho podniku. Pokiaľ žalovaná konštatovala, že skutkové okolnosti prípadu, ktorý bol predmetom nálezu Ústavného súdu sp. zn. , boli odlišné, správny súd poukazuje na to, že ústavný súd sa v predmetnom náleze zaoberal interpretáciou ust. a poskytol výklad pojmu „vznik spoločnosti zo štátneho podniku“ vo všeobecnosti, pričom za situácie, keď žalovaná nevykonala riadne dokazovanie na zistenie skutočností rozhodných pre posúdenie nároku žalobcu a zaradenie ním vykonávaného zamestnania do zvýhodnenej kategórie pre určenie nároku na starobný dôchodok, t. j. na zistenie druhu vykonávanej práce v rozhodnom období, ktoré kritérium považoval ústavný súd za prioritné, záver žalovanej, že „podmienky stanovené v u žalobcu nemožno považovať za splnené“, správny súd považuje za predčasný a zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo podľa správneho súdu nedostatočné na riadne posúdenie veci. Rozhodnutie žalovanej zároveň nespĺňa požiadavku uvedenú v zákona o sociálnom poistení na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Pokiaľ žalovaná argumentovala, že pri rozhodovaní vychádzala z údajov uvedených na evidenčnom liste, ktorý považovala za záväzný, resp. nemenný zo strany orgánov verejnej správy, správny súd pre úplnosť opakovane uvádza, že evidenčný list predstavuje listinný dôkaz, ktorý podlieha hodnoteniu orgánu verejnej správy tak, ako akýkoľvek iný dôkaz. V prípade, ak sú skutočnosti vyplývajúce z evidenčného listu (v prípade jeho existencie) sporné, resp. spochybnené, je povinnosťou orgánu verejnej správy vykonať dokazovanie za účelom odstránenia zistených rozporov, či pochybností. Pokiaľ tak žalovaná neurobila, nedostatočne zistila skutočný stav a navyše neuviedla ani úvahu, ako žalobcom predložené listinné dôkazy vyhodnotila, resp. ich vyhodnotila v rozpore s ich obsahom. Z uvedeného vyplýva, že záver orgánu verejnej správy, že nie sú splnené podmienky na priznanie starobného dôchodku žalobcovi, je predčasný, zistenie skutkového stavu bolo pre vydanie druhostupňového rozhodnutia žalovanej i prvostupňového rozhodnutia nedostatočné a rozhodnutia orgánov verejnej správy sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

54. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci a k výkladu ust. správny súd považuje za potrebné opakovane poukázať na nález Ústavného súdu SR č. k. -30 zo dňa 08.12.2010. Ústavný súd SR v bode 19 tohto nálezu konštatoval, že „orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách príslušného zákonného predpisu, ale aj v základných princípoch právneho štátu“. Ústavný súd sa v predmetnom náleze zaoberal aj otázkou interpretácie ust. vo vzťahu k právnemu posúdeniu, či zamestnanie sťažovateľa bolo „vykonávané v obchodnej spoločnosti, ktorá vznikla zo štátneho podniku“. Ústavný súd poskytol výklad pojmov „vzniku spoločnosti zo štátneho podniku“ poukazom na ustanovenia , a rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskych spoločenstiev v bodoch 21 až 24 predmetného nálezu, pričom v bode 26 predmetného nálezu k výkladu doplnil, že „prioritným kritériom na posúdenie nároku sťažovateľa a zaradenie ním vykonávaného zamestnania do zvýhodnenej kategórie pre určenie výšky starobného dôchodku má byť predovšetkým druh vykonávanej práce, ďalšie kritérium – vykonávanie tejto práce pre zamestnávateľa, ktorý spĺňa určité zákonom dané podmienky – treba posudzovať iba sekundárne v intenciách načrtnutého extenzívneho výkladu právnej normy a v súlade s jej sociálnym účelom“.

55. Správny súd pre úplnosť uvádza, že vzhľadom na skutočnosť, že druhostupňové rozhodnutie žalovanej (v spojení s prvostupňovým rozhodnutím) je nezákonné z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu a z dôvodu nedostatočného odôvodnenia a z toho vyplývajúcej nepreskúmateľnosti rozhodnutia, posúdenie žalobnej námietky nesprávneho právneho posúdenia veci by bolo predčasné. Z judikatúry najvyšších súdnych autorít vyplýva, že pokiaľ sa rozhodnutie orgánu verejnej správy zrušuje pre nepreskúmateľnosť, nie je dôvodné, resp. bolo by predčasné konštatovať, že rozhodnutie je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci.

56. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovanej i rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa a konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne, a preto napadnuté rozhodnutie žalovanej, ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušil podľa , , a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude povinnosťou orgánu verejnej správy prvého stupňa opätovne sa zaoberať listinnými dôkazmi predloženými žalobcom i zadováženými žalovanou v administratívnom konaní z hľadiska zistenia skutkového stavu ohľadom zamestnávateľa žalobcu v období od 08. 09. 1999 do 31. 12. 1999 (resp. 06. 03. 2001) a druhu vykonávanej práce žalobcom v tomto období u zamestnávateľa Banské stavby SNV, s.r.o., pričom vykonané dôkazy je nevyhnutné vyhodnotiť v súlade s ich obsahom. Bude pritom potrebné po právnej stránke zhodnotiť skutočnosti uvádzané v citovanom náleze Ústavného súdu SR a z hľadiska účelu neformálne posudzovať i označenia pracovnej činnosti vykonávanej žalobcom v jednotlivých pracovných zmluvách v znení dohôd o zmene obsahu pracovných zmlúv a v spojení s dohodami o rozviazaní pracovného pomeru medzi zamestnávateľom žalobcu a žalobcom, všetko v spojitosti jednotlivými ELDZ a v nich vyznačeným zaradením týchto zamestnaní žalobcu do pracovných kategórií, a v nadväznosti na to posúdiť aj Pracovnú zmluvu zo dňa 08. 09. 1999 uzavretú medzi žalobcom a Banské stavby SNV, s.r.o. s prioritným kritériom – druhom vykonávanej práce. Až po zhodnotení vykonávanej pracovnej činnosti žalobcu, resp. druhu práce a následného zaradenia žalobcu do I. alebo III. pracovnej kategórie bude povinnosťou orgánu verejnej správy prvého stupňa zaoberať sa ostatnými podmienkami pre priznanie starobného dôchodku žalobcu od 12. 05. 2019. Úlohou orgánu verejnej správy prvého stupňa bude následne vyhodnotiť všetky dôkazy tak, aby bol dôsledne a spoľahlivo zistený skutkový stav veci, následne skutkové zistenia získané dokazovaním právne posúdiť podľa príslušných ustanovení relevantných právnych predpisov a vo vzťahu k podstatným skutočnostiam relevantným pre posúdenie splnenia podmienok pre priznanie starobného dôchodku žalobcovi, aj s prihliadnutím na judikatúru Najvyššieho súdu SR (nielen na jediné rozhodnutie sp. zn. ) a Ústavným súdom SR poskytnutý výklad ustanovenia , v kontexte ustálenej súdnej praxe týkajúcej sa obdobných prípadov posudzovaných žalovanou (známej žalovanej z úradnej činnosti i z rozhodnutí žalovanej v obdobných veciach, predložených žalobcom v tomto súdnom konaní), následne vo veci opätovne rozhodnúť a svoje rozhodnutie náležite skutkovo i právne odôvodniť zákonom stanoveným spôsobom. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v tomto rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný ( ).

57. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, priznal voči žalovanej právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. Výška trov konania bude určená samostatným rozhodnutím, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník ( ).

Poučenie:

P o u č e n i e : Doručený rozsudok je právoplatný ( ).

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť ( , a a contr.).

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd SR ( ). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici ( ) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu ( ). Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení ( ).

Podľa , , (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť

a) označenie napadnutého rozhodnutia,

b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,

c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),

d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa , , (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) ide o konania o správnej žalobe podľa a ,

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.