Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

27Co/118/2022

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobkyne: A. A. B., C. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. F. XXXX/XX, G., zastúpená: Mgr. Vladimír Karásek, advokát, so sídlom Stred 60/55, Považská Bystrica, proti žalovanému: H. I. J., spotrebné družstvo, so sídlom K. E. XX, J., IČO: XX XXX XXX, zastúpený: JUDr. Jozef Herbulák, advokát, so sídlom Brnianska 1K, Trenčín, o zaplatenie 23.204,80 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 5. septembra 2022, č. k. -112 takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalovanému priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania rozsahu 100 %. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. , , , , , , , . V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že keďže žalobkyňa žalobou určuje, čo bude predmetom sporového konania a na akom skutkovom základe, pričom zmenu žaloby nenavrhla, predmetom konania bol nárok na zaplatenie sumy 23.204,80 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 23.204,80 eur od 01.08.2019 do zaplatenia, ktorý žalobkyňa skutkovo odôvodnila poskytnutím pôžičky žalovanému vo výške 10.000,- eur, ku ktorej malo dôjsť na základe písomnej Zmluvy o pôžičke č. XXXX zo dňa 11.10.2011 uzavretej medzi žalobkyňou ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom. Dôvodil, že na vznik záväzkového vzťahu zo zmluvy o pôžičke nestačí len uzavretie zmluvy, ale vyžaduje sa aj reálne odovzdanie veci, v prejednávanej veci preto bolo nevyhnutné zistiť, či zo strany žalobkyne skutočne došlo k poskytnutiu pôžičky, t. j. k odovzdaniu peňažných prostriedkov žalovanému vo výške 10.000,- eur. Dôkazné bremeno spočívalo na žalobkyni ako žalujúcom veriteľovi, ktorá má v spore o vrátenie požičanej sumy dôkazné bremeno nielen ohľadne tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrela zmluvu o pôžičke, ale aj že bolo podľa tejto zmluvy plnené, teda že predmetné peňažné prostriedky boli žalovanému skutočne poskytnuté. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobkyňa v konaní nepreukázala v žalobe tvrdenú skutočnosť, že dňa 11.10.2011 uzavrela so žalovaným Zmluvu o pôžičke č. XXXX, a ani to, že žalovanému v zmysle uvedenej zmluvy skutočne poskytla peňažné prostriedky vo výške 10.000,- eur. Z výpovede žalobkyne na pojednávaní vyplynulo, že žalobkyňa Zmluvu o pôžičke č. XXXX dňa 11.10.2011 so žalovaným neuzavrela. Čo sa týka poskytnutia samotnej pôžičky vo výške 10.000,- eur, žalobkyňa v priebehu celého konania nepreukázala, že skutočne došlo k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky, t. j. k odovzdaniu peňažných prostriedkov v sume 10.000,- eur v prospech žalovaného tak, ako tvrdila v podanej žalobe. Naopak, z výpovede žalobkyne na pojednávaní vyplynulo, že žalobkyňa žalovanému peňažné prostriedky v sume 10.000,- eur neposkytla a neodovzdala. Vo vzťahu k rozhodujúcim skutočnostiam tvrdeným v žalobe, ktoré sú predmetom tohto konania, dospel súd k záveru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadom ňou tvrdeného uzavretia Zmluvy o pôžičke č. XXXX medzi žalobkyňou a žalovaným dňa

11.10.2011, ale najmä ohľadom skutočného odovzdania predmetu pôžičky žalovanému. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie konštatoval, že v prejednávanej veci nebol preukázaný vznik právneho vzťahu z pôžičky medzi žalobkyňou ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom. Zároveň súd prvej inštancie dodal, že v sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou. Je nepochybné, že súd musí rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže priznať ani z iného skutkového základu, než akým bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu (uznesenie NS SR, z 27.07.2017, sp. zn. , obdobne aj uznesenie NS SR sp. zn. z 10.04.2008 alebo ). Z vyššie citovaných rozhodnutí NS SR nepochybne vyplýva, že súd z hľadiska žaloby nie je viazaný len jej petitom, teda tým čoho sa žalobca domáha, ale aj skutkovými tvrdeniami, čo znamená, že nemôže priznať plnenie z iných skutkových dôvod ako zo skutkových dôvodov, na základe ktorých sa plnenia domáhal žalobca v žalobe. Ako vyplýva z vyššie citovaných ustanovení zákona, výslovne uvádza, čo sa rozumie pod pojmom zmena žaloby. Záver judikatúry a právnej vedy sa tak dostali priamo do textu zákona s tým, že zmena žaloby je buď návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo (kvantitatívna zmena), alebo návrh, ktorým sa uplatňuje iné právo (kvalitatívna zmena), a tiež za zmenu žaloby sa považuje aj podstatná zmena alebo doplnenie skutočností tvrdených v žalobe. Prekročením návrhu a porušením dispozičného princípu by bolo priznanie iného plnenia, ako toho, ktoré žalobca v pôvodnom petite požadoval, alebo priznaním plnenia na základe iného skutkového stavu ako toto tvrdil žalobca v žalobe a bol predmetom dokazovania v súdnom konaní. Doplnenie skutkových tvrdení, ktoré sú nové znamenajú podstatnú zmenu alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel súd k záveru, že v danom prípade ide o procesný nedostatok na strane žalobkyne v tom kontexte, že zmena skutkového tvrdenia, na základe ktorého bol nárok uplatnený, je takou zmenou rozhodujúcich skutočností, ktorú možno považovať za zmenu žaloby. Keďže však v prejednávanej veci k zmene žaloby nedošlo, nebolo možné tejto žalobe vyhovieť. S poukazom na vyššie uvedené preto súd prvej inštancie žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol v celom rozsahu. Nad rámec vyššie uvedeného odôvodnenia súd prvej inštancie zároveň uviedol, že žalobkyňa v podaní zo dňa 07.07.2022 začala tvrdiť, že Zmluvu o pôžičke č. XXXX zo dňa 11.10.2011 uzatvorila so žalovaným jej právna predchodkyňa K. K. D. (matka žalobkyne), ktorá vkladom zo dňa 14.10.2011 vložila na účet žalovaného jednorazový vklad v sume 10.000,- eur, pričom svoju aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore začala žalobkyňa odvodzovať od tej skutočnosti, že po prevode členského podielu v družstve v roku 2014 vstúpila do pôvodného pôžičkového vzťahu so žalovaným, a teda že na ňu prešli práva pôvodného veriteľa zo zmluvy o pôžičke. Súd prvej inštancie poukázal na to, že prevod práv zo Zmluvy o pôžičke č. XXXX zo dňa 11.10.2011 nebol v konaní preukázaný, hoci dôkazné bremeno v tomto smere zaťažovalo žalobkyňu. Pokiaľ žalobkyňa za akt prevodu považovala novo pripravenú zmluvu o pôžičke, ktorá mala byť podľa tvrdenia žalobkyne uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným buď koncom roka 2014, alebo začiatkom roka 2015, uvedené tvrdenie žalobkyne nemá žiadny právny základ. Taktiež z obsahu žalobkyňou predloženej zmluvy o pôžičke (č. l. 6 spisu), na ktorej je podľa žalobkyne uvedený nesprávny dátum, nevyplýva, že by sa táto zmluva akokoľvek týkala prevodu práv zo Zmluvy o pôžičke č. XXXX uzavretej dňa 11.10.2011 medzi matkou žalobkyne ako pôvodným veriteľom a žalovaným ako dlžníkom, prípadne že by sa jednalo o zmenu pôvodnej zmluvy. Žalobkyňa ďalej poukazovala na to, že uvedená zmena bola žalovaným v plnom rozsahu akceptovaná, keďže žalovaný následne zasielal Výpisy z účtu pôžičiek, ako aj Potvrdenia o úrokoch na meno žalobkyne, čím svojim konaním súhlasil so vstupom žalobkyne do tohto zmluvného vzťahu, a taktiež žalovaný v nasledujúcich rokoch prijal od žalobkyne ďalšie pôžičkové vklady, a to v roku 2016 podľa Výpisu z účtu pôžičiek sumu 2 x 1.000,- eur (25.01.2016 a 04.02.2016) a v roku 2017 dňa 02.03.2017 v sume 2.500,- eur a dňa 11.07.2017 v sume 6.000,- eur. Vo vzťahu k týmto tvrdeniam žalobkyne súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňou predložené Výpisy z účtu pôžičiek neboli žalovaným podpísané a ani iným spôsobom autorizované, aby bolo možné ustáliť, že tieto skutočne vyhotovoval žalovaný. Mal za to, že s vyššie uvedeným tvrdením žalobkyne taktiež nekorešponduje žalobkyňou predložené Potvrdenie o výške úrokov za rok 2015 (č. l. 99 spisu - druhá strana), keďže toto potvrdenie je vedené na matku žalobkyne. Vo vzťahu k hotovostným vkladom vo výške 2.500,- eur a vo výške 6.000,- eur súd prvej inštancie uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že by tieto hotovostné vklady akýmkoľvek spôsobom súviseli s pôvodnou zmluvou o pôžičke, ktorá znie na sumu 10.000,- eur. Nevyplýva to ani zo samotnej zmluvy, ktorá jasne hovorí o poskytnutí pôžičky v sume 10.000,- eur. Vo vzťahu k potvrdeniam o výške úrokov, ktoré žalobkyňa považovala za listinný dôkaz ohľadom skutočnosti v zmysle , podľa ktorého platenie úrokov sa považuje za uznanie záväzku ohľadne sumy, z ktorej sa úroky platia, súd prvej inštancie uviedol, že táto skutočnosť nekorešponduje s predloženými dôkazmi – výpismi z účtu pôžičiek, z ktorých vyplýva, že úroky boli pripisované, a nie vyplácané. Súd prvej inštancie pojem vyplácanie

chápal ako poskytnutie peňažnej sumy na jej dispozíciu veriteľovi, pričom pripisovanie úrokov, resp. navyšovanie sumy pôžičky, takýmto poskytnutím nie je, a preto nemôže byť považované za platenie úrokov, ktoré by mohlo mať za následok uznanie záväzku v zmysle . Záverom súd prvej inštancie odôvodnil, prečo nepristúpil k vykonaniu žalobkyňou navrhnutých dôkazov, a to výsluch svedkyne pani G. a vyžiadanie súhlasu/rozhodnutia Predstavenstva žalovaného o tom, koho prijali za člena družstva pod č. XXXXX, kedy a kto je vedený v súčasnosti pod č. XXXXX, nakoľko to považoval za nehospodárne a nadbytočné s tým, že vykonanie týchto dôkazov by nič nezmenilo na vyššie uvedenom právnom závere súdu.

2. Proti rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel, alternatívne aby rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zastávala názor, že aj napriek tomu, že vo svojom vyjadrení zo dňa 07.07.2022 doplnila skutkové tvrdenia potrebné na zistenia podstatných a rozhodujúcich skutočností, mala za to, že v žiadnom prípade sa nejedná o podstatnú zmenu alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností, pretože rovnaký skutkový základ predmetu sporu je daný vtedy, pokiaľ nové skutkové tvrdenia alebo ich doplnenie možno podradiť pod rovnakú hmotnoprávnu normu – v tomto prípade bezdôvodné obohatenie. Zmenu žaloby nenavrhla, nakoľko sa nepochybne jedná o rovnaký nárok na základe rovnakej hmotnoprávnej normy – povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie na podklade neoprávnene si ponechanej peňažnej sumy odvedenej žalovanému na podklade uzavretej zmluvy o pôžičke. Jedná sa neustále o vydanie bezdôvodného obohatenia v rovnakej výške, na podklade rovnakého právneho základu – právneho úkonu zmluvy o pôžičke, preto sa nemôže jednať o podstatnú zmenu rozhodujúcich skutkových okolností a vyvodenia záveru súdu v tom smere, že jedným z dôvodov pre zamietnutie žaloby je, že odvodzovala svoj nárok nesprávne zo zmluvy o pôžičke z roku 2011 a nie na podklady zmeny žaloby zo zmluvy o pôžičke po roku 2014. Súdu prvej inštancie vytýkala, že nakoľko sa nejedná o zmenu žaloby a súd doplnenie skutkových okolností vyhodnotil nesprávnymi právnymi závermi, mal sa súčasne vysporiadať s jej tvrdeniami, že zmena v pôžičkovom vzťahu po roku 2014, ku ktorej došlo prevodom členských práv z predchodkyne na žalobkyňu, bola žalovaným v plnom rozsahu akceptovaná (právne úkony sa vykladajú podľa obsahu a vôle konajúcej osoby a nie podľa formy), keďže žalovaný jej priamo na jej meno okrem iného, preukázateľne každoročne zasielal výpisy z účtu pôžičiek a Potvrdenia o úrokoch. Týmto konaním nepochybne prejavil súhlas s jej vstupom do tohto zmluvného pôžičkového vzťahu. Mala za to, že taktiež preukázala a listinne podložila, že v nasledujúcich rokoch po prevode členských vzťahov z predchodkyne na žalobkyňu, žalovaný práve od nej a nie jej predchodkyne v roku 2016 prijal okrem pôvodných 10.000,- eur ďalšie dva pôžičkové vklady po 1.000,- eur (25.01.2016 a 04.02.2016). Taktiež mala za preukázané podľa výpisu z účtu pôžičiek za rok 2017, že uskutočnila ďalšie dva pôžičkové vklady, a to dňa 02.03.2017 v sume 2.500,- eur a dňa 11.07.2017 v sume 6.000,- eur, ktoré taktiež žalovaný prevzal a viedol vo svojom účtovníctve. Tieto skutočnosti žalovaný nikdy nepoprel, naopak sám vo svojom vyjadrení k podanému odporu uviedol, že pohľadávku vo svojom účtovníctve skutočne eviduje a po tejto akceptácii vstupu do pôžičky predchodkyne jej riadne zasielal Výpisy z účtu pôžičiek, Potvrdenie o výške úrokov a v konečnom dôsledku jej po výpovedi z tejto pôžičky vyplatil na ňou uvedený účet sumu 500,- eur. Ak by ju žalovaný ako tvrdí neevidoval ako člena družstva ku dňu uzavretia zmluvy o pôžičke z roku 2011 (hoci ju riadne akceptoval po roku 2014), nikdy od nej neprijal poskytnutú pôžičku (túto prijal od matky, ktorá na žalobkyňu následne prešla) a ani viaceré členské vklady (predložené a riadne žalovaným autorizované príjmové pokladničné doklady), vzniká dôvodná otázka, s ktorou sa súd žiadnym spôsobom nevysporiadal, z akého dôvodu a na základe akého titulu bolo žalobkyni po zaslanej výpovedi zo zmluvy o pôžičke vyplatených žalovaným 500,- eur priamo na ňou uvedený účet, pričom táto suma sa následne objavila vo výpise z účtu pôžičiek za rok 2019. Žalobkyňa mala za to, že taktiež sa súd nevysporiadal ani so skutočnosťou, že variabilný symbol uskutočnenej platby žalovaného vo výške 500,- eur sa zhoduje s variabilným symbolom platby priamo pri vzniku pôžičkového vzťahu a pri vklade provopočiatočne zloženej sumy 10.000,- eur jej právnou predchodkyňou dňa 14.11.2011. V oboch predložených dokumentoch sa teda uvádza zhodný variabilný symbol XXXXXX, z čoho jednoznačne vyplýva, že žalovaný takýmto spôsobom čiastočne pôžičku už vyplatil a pôžičkový vzťah, do ktorého žalobkyňa po svojej predchodkyni vstúpila, bez výhrad akceptoval. Mala za to, že z dôvodu hore uvedeného súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil dôkaz, že by nebolo zrejmé, že ďalšie uskutočnené vklady nesúviseli s pôvodnou zmluvou o pôžičke z roku 2011, keď všetky okolnosti treba brať vo vzájomných súvislostiach a tvoria jeden nerozlučný podklad na odôvodnenie nároku vydať žalovaným to, čím sa vo svoj prospech obohatil na jej úkor. Žalobkyňa považuje za nelogické odôvodnenie súdu prvej inštancie, ktorým sa priklonil k nepravdivým tvrdeniam žalovaného v tom smere, že dokumenty,

ktoré do konania predložila a ktorými preukázala svoje tvrdenia, sú neautorizované a nie je z nich zrejmé, či ich vyhotovil žalovaný, keď boli priamo nie len vystavené žalovaným, ale aj priamo ním zaslané do dispozície žalobkyne, pričom na nich (napr. jednotlivé potvrdenia o výške úrokov) nechýba pečiatka a podpis oprávnenej osoby žalovaného. Zároveň žalovaný pohľadávku žalobkyne eviduje vo svojom účtovníctve, čo sám potvrdil. Ďalej dôvodila, že aj keby súdu pri vyhodnotení dôkazov, či uniesla alebo neuniesla dôkazné bremeno, chýbala autorizácia jednotlivých Výpisov z účtu pôžičiek, ostatné početné dokumenty ako napr. zmluva o pôžičke, jednotlivé Potvrdenia o výške úrokov, príjmové pokladničné doklady, list zo dňa 07.01.2021, boli žalovaným nie len riadne vystavené, ale aj autorizované (podpísané) a popretie autorizácie žalovaným sa jej javí ako zámerne účelné odôvodnenie. Takéto odôvodnenie podľa jej názoru nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, je nezákonné a priamo v rozpore so skutočným stavom veci. Zdôrazňovala, že žalovaný nenamietal samotnú existenciu pôžičky. Už v podanom odpore tvrdil, že pohľadávku eviduje v účtovníctve, pričom len neeviduje, že by žalobkyňa bola ku dňu uzavretia zmluvy o pôžičke členkou družstva. Namietanie samotnej zmluvy o pôžičke, t.j. že sa jedná o absolútne neplatný právny úkon, uviedol až následne vo svojom vyjadrení, a teda žalovaný začal popierať niečo, čo vo svojom podanom odpore účinne nepoprel. Žalobkyňa opakovane dávala do pozornosti list žalovaného zo dňa 07.01.2021 (riadne autorizovaný, podpísaný žalovaným), s ktorým sa súd prvej inštancie v odôvodnení nevysporiadal. Tento bol zaslaný jej otcovi a v tomto žalovaný priamo uvádza, že v prípade, ak dôjde k urovnaniu sporu, resp. k vzájomnému započítaniu nárokov otca žalobkyne s akýmisi nárokmi žalovaného z titulu ušlého nájomného v pomere 1:1, za takýchto okolností je ochotný uznať v rámci súdom schváleného zmieru istinu sporného nároku žalobkyne ako jeho dcéry. Aj týmto spôsobom žalovaný uznal, že pôžičkový vzťah akceptoval a eviduje. Žalobkyňa zdôrazňovala, že preukázala, že žalovaný uzavrel pôžičkový vzťah s jej predchodcom, kde reálne došlo k odovzdaniu predmetu pôžičky, t. j. v sume 10.000,- eur. Že po prevode členských práv na žalobkyňu pôžičkový vzťah niekoľko rokov až do doručenia výpovede bez výhrad akceptoval, prijímal od nej bez námietok ďalšie členské vklady a podpísal jej príjmové pokladničné doklady, pripisoval jej úroky na účet, zasielal jej výpisy z účtu pôžičiek, ako aj opečiatkované Potvrdenia o výške úrokov, ktoré každoročne prikladala k daňovému priznaniu a tieto korešpondovali s jednotlivými úrokmi na Výpisoch z účtu, vyplatil jej jednorazovo čiastočne sumu vo výške 500,- eur na účet s variabilným symbolom zhodujúcim sa s variabilným symbolom pri počiatočnom vklade 10.000,- eur a sám uviedol a potvrdil, že pohľadávku vo svojom účtovníctve eviduje a v prípade, ak jej otec uzná vzájomný nárok na akomsi ušlom nájomnom, bude jej zložená istina vyplatená. Súdu prvej inštancie vytýkala, že v tejto súvislosti úplne opomenul tieto skutočnosti, resp. ich vyhodnotil za nedostatočné s tým, že nie sú spôsobilými k tomu, aby ako žalobkyňa uniesla silu dôkazného bremena. Uviedla, že žalovaný po celý čas len popiera všetky ňou uvádzané skutočnosti, pričom k účinnému popretiu neuviedol a nepreukázal, z akého titulu a na koho je teda evidovaná pohľadávka v žalovanej sume. Žalovaný účinne nepoprel ani to, od kedy je žalobkyňa členkou družstva (tvrdil len to, že nebola členkou družstva v roku 2011), hoci predložila niekoľko zoznamov členov, ktoré boli priamo zasielané delegátom družstva (nie žalobkyni) a kde je evidovaná pod členským číslom XXXXX, pričom ak by súd prvej inštancie mal v záujme spravodlivo vec posúdiť a rozhodnúť, takýmito skutočnosťami by sa výslovne zaoberal a vo svojom rozhodnutí s nimi náležite vysporiadal. Z uvedeného považuje žalobkyňa za preukázateľné, že reálny pôžičkový vzťah vznikol v roku 2011, že do neho po roku 2014 vstúpila, čo žalovaný s poukazom na jeho konanie a úkony akceptoval a že na jeho podklade jej vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnený práve podanou žalobou. Žalobkyňa dôvodila, že je potrebné vychádzať z petitu žaloby a skutkových dôvodov aj doplnených, ktoré spoločne tvoria jeden nerozlučný podklad pre rozhodujúce skutkové okolnosti uzatvorenia jedného pôžičkového vzťahu, pričom ona nenesie zodpovednosť za formu predloženého jej právneho úkony žalovaným k podpisu. V konaní a vykonaných úkonov žalovaného jednoznačne plynula vôľa pôžičkový vzťah uzavretý v roku 2011 jej predchodkyňou akceptovať a v tomto aj zotrvať. Z úkonov žalovaného a do konania predložených dokladov jednoznačne vyplýva, že vôľa konať so žalobkyňou ako s členkou družstva a nedostatočnosť formy právneho úkonu (nie z jej zavinenia) nie je spôsobilou túto vôľu účinne popierať a žalobkyňou dôvodne uplatnený nárok nepriznať. Pokiaľ súd prvej inštancie odmietol vykonať výsluch navrhovanej svedkyne pavličkovej, žalobkyňa uviedla, že táto svedkyňa bola zabezpečená na pojednávanie v dôsledku iniciatívy žalobkyne, nebola by uplatňovala nárok na svedočné, s jej predvolaním nebolo potrebné zo strany súdu vykonať žiadne procesné ani administratívne úkony, preto odôvodnenie súdu v súvislosti so zamietnutím vykonania výsluchu svedkyne uplatnením zásady hospodárnosti konania nie je správne a dôvodné. Konanie by sa žiadnym spôsobom nehospodárne nenavýšilo, pretože táto bola pripravená vypovedať pravdivo a takisto nebolo potrebné súdom vytýčené pojednávanie odročovať za účelom zabezpečenia jej prítomnosti na tomto výsluchu. Svedkyňa bola kľúčovou osobou, ktorá jediná bola priamo v centre diania pri jednotlivých uzatváraných zmluvách

o pôžičke takmer od počiatku so všetkými členmi družstva a súčasne zamestnancami. Táto svedkyňa mohla riadne a presne ozrejmiť súdu dôsledne celý priebeh a firemnú politiku vstupu do pôžičkových vzťahov členov družstva s družstvom a odpovedať na všetky nezrovnalosti a doplňujúce otázky súdu.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku. Mal za to, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, riadne a úplne zistil skutkový stav a vec po právnej stránke správne posúdil. Odvolanie žalobkyne považuje za nedôvodné. Pokiaľ v podanom odvolaní žalobkyňa uvádzala ako odvolací dôvod ust. a naplnenie tohto dôvodu vidí v nevykonaní výsluchu ňou navrhovanej svedkyne pani L. G., uviedol, že pokiaľ navrhovala žalobkyňa vykonať výsluch svedkyne, bolo jej procesnou povinnosťou konkrétne uviesť, na preukázanie akého jej skutkového tvrdenia tento výsluch navrhuje. Pokiaľ sa žalobkyňa obmedzila len na všeobecné konštatovanie, že pani G. bola pri uzatváraní zmlúv o pôžičkách v centre diania, že má informácie o firemnej politike vstupu do pôžičkových vzťahov a že dokáže zodpovedať otázky súdu a odstrániť všetky nezrovnalosti, tak je potrebné konštatovať, že takto formulovaný dôkazný návrh nemohol byť posúdený inak ako nedôvodný a nadbytočný. K odvolaciemu dôvodu podľa žalovaný uviedol, že pokiaľ žalobkyňa vidí tento odvolací dôvod tak v údajnom porušení svojich procesných práv, ako aj v nesprávnom právnom posúdení veci, súd prvej inštancie správne v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že bol v tomto konaní viazaný skutkovým vymedzením žalovaného nároku tak, ako je uvedené v žalobe, pričom na zmenu žaloby vzhľadom na to, že žalobkyňa nenavrhla jej zmenu, neprihliadal. Pokiaľ by tak bol urobil a prejednal by vec aj v intenciách zmenenej žaloby bez relevantného procesného návrhu zo strany žalobkyne, zaťažil by tým konanie procesnou vadou. Odhliadnuc od uvedeného žalobkyňa nepreukázala svoje tvrdenie o svojom údajnom vstupe do práv a povinností zo zmluvy o pôžičke, ktorú uzavrela jej matka. Ostalo len pri tvrdeniach žalobkyne, ktoré žalobkyňa v konaní nepreukázala. Bolo povinnosťou žalobkyne, ak chcela mať úspech v konaní, tvrdiť a preukázať jednak vznik pôžičkového vzťahu, teda preukázať, čo bolo predmetom zmluvy a kedy, a akým spôsobom mala byť pôžička vrátená. Nakoľko pôžička je tzv. reálny kontrakt, je potrebné, aby v konaní preukázala reálne odovzdanie peňazí, čo v predmetnej veci taktiež neurobila, t.j. nepreukázala, kedy a akým spôsobom mala pôžičku poskytnúť.

4. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla, že s argumentáciou žalovaného v plnom rozsahu nesúhlasí, považuje ju za účelovú, s úmyslom ponechať si neoprávnené peňažné prostriedky žalobkyne, ktoré mu nepatria. V ostatnom zotrvávala na skutočnostiach uvádzaných v podanom odvolaní. Zároveň považovala na adresu žalovaného za potrebné uviesť, že žalobkyňa skutkové okolnosti účelovo nemenila a neprispôsobovala dôkaznej situácii, ale dôkazná situácia, do ktorej ju uviedol priebeh konania a postoj žalovaného si vyžiadali, aby svoje tvrdenia upresnila, predložila ďalšie listinné dôkazy (na čo má žalobkyňa ako strana sporu nárok v priebehu celého konania a súd sa s nimi musí riadne vysporiadať, či ich vykoná a ak nevykoná, náležite odôvodniť z akého dôvodu tak neurobil) a súčasne navrhla vykonať také dôkazy, ktoré by mohli mať pre posúdenie veci a jej rozhodnutie obzvlášť zásadný význam, a to najmä ak ich vykonaniu nebráni žiadna zákonná prekážka. Opakovane poukázala na to, že preukázala založenie pôžičkového vzťahu, akceptovanie prechodu členských práv z matky na žalobkyňu, ako aj riadne akceptovanie následného trvania pôžičkového vzťahu žalovaným, a to všetko početným množstvom listinných dokumentov.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal z rozsahu a z dôvodov odvolania podľa a (ďalej len „“) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa , zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie ( ).

6. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa od žalovaného domáhala zaplatenia žalovanej sumy s prísl. s odôvodnením, že žalobkyňa prestala odvodzovať žalobou uplatnený nárok zo zmluvy o pôžičke č. XXXX, ktorá mala byť uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 11.10.2011, ale začala tvrdiť nové skutočnosti a preukazovať existenciu ňou uplatňovaného nároku na inom skutkovom základe, na základe čoho dospel súd prvej inštancie k záveru, že zo strany žalobkyne došlo k podstatnej zmene rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. Uviedol, že žalobkyňa síce i naďalej požadovala rovnaké plnenie, ale na základe iného skutkového stavu ako v žalobe uviedla. Vzhľadom na uvedené dospel súd prvej inštancie k záveru, že v danom prípade ide o procesný

nedostatok na strane žalobkyne v tom kontexte, že zmena skutkového tvrdenia, na základe ktorého bol nárok uplatnený, je takou zmenou rozhodujúcich skutočností, ktorú možno považovať za zmenu žaloby.

7. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je čiastočne dôvodné. Hoci rozhodnutie je obsiahle a dáva odpoveď aj na mnohé žalobkyňou namietané otázky, rozhodnutie bolo potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Odvolaciemu súdu sú síce známe závery, v zmysle ktorých žalobkyňa žalobou určuje, čo bude predmetom sporového konania a na akom skutkovom základe, ako aj to, že v zmysle ust. zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, nemožno ale ponechať bez povšimnutia, že pri takomto posudzovaní je potrebné veľmi citlivo posudzovať a rozlišovať, či žalobkyňa opiera svoj nárok o podstatnú zmenu alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností, ktorá hranica na uvedené posúdenie je veľmi tenká. Za zmenu žaloby nemožno považovať totiž doplnenie alebo spresnenie skutkového stavu, ani návrh na doplnenie dôkazov, ktoré možno považovať za prostriedky procesného útoku a obrany. Naviac keď právne posúdenie veci je vecou súdu.

9. Súdy majú vykladať a používať ustanovenia v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, pričom interpretáciou a používaním týchto ustanovení nemožno uvedené právo obmedziť bez zákonného podkladu. Súdne konanie sa preto musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti. V danom prípade sa jednalo o prílišný formalizmus zo strany súdu, keď súd prvej inštancie pri výklade pojmu zmena žaloby, a to podstatnej zmeny alebo doplnenia rozhodujúcich skutočností žalobkyňou postupoval striktne rigorózne. Potrebné je mať na zreteli, že prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov strán sporu nie je v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu. Výklad a používanie procesných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 .

10. Odvolací súd zároveň považuje za potrebné poukázať na tú skutočnosť, že požiadavka spravodlivosti procesu neznamená vždy úspech jednotlivca vo veci, nie je teda zárukou, že vec bude rozhodnutá v prospech žalobcu. Rozhodnutie, ktoré má z konania vzísť, má byť nielen zákonné, ale má byť aj spravodlivé a nie priaznivé pre žalobcu len preto, že vec predložil k rozhodnutiu. Potrebné je zdôrazniť, že vždy je nevyhnutné vychádzať z konkrétnych skutkových zistení v každej prejednávanej veci. Spravodlivosť musí byť v procese, ktorým súd interpretuje a aplikuje právo, vždy prítomná ako hodnotový činiteľ. Rozhodnutie musí byť nielen zákonné, ale predovšetkým spravodlivé. Úlohou súdu je práve cez zákon spravodlivosť rozpoznať.

11. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude odstrániť nedostatky súdneho konania tak, ako ich odvolací súd zistil a uviedol v tomto zrušujúcom uznesení, v konaní bude postupovať v súlade s procesnými predpismi upravujúcimi postup súdu prvej inštancie, svojím procesným postupom poskytne stranám sporu realizovať procesné práva zaručené , , bude sa zaoberať všetkými argumentmi a dôkazmi navrhnutými stranami sporu (uvedenými tiež v odvolaní), vykonané dôkazy starostlivo vyhodnotí v zmysle zásad uvedených v ust. a vo veci opätovne rozhodne. Svoje rozhodnutie je súd prvej inštancie povinný odôvodniť v súlade so zásadami uvedenými v ust. .

12. Podľa rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí aj o náhrade trov odvolacieho konania.

13. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).