Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_22Co-14-2022.pdf
PDF · 184.08 KB
Case nature
Area
Subarea
22Co/14/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a členov senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Jany Jančíkovej, v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, XXX XX C., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00166481, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 12C/26/2018-370 zo dňa 16.12.2021, takto jednohlasne
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti výrokov I., II., IV.
Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozhodol takto:
„I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 1.406,94,- eur s 5 % úrokom z omeškania z uvedenej sumy od 7.12.2017 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 4.000,- eur titulom nemajetkovej ujmy, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
III. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .
IV. Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady rozhodne súd I. inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.“
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 30.5.2018 domáhal, aby zaviazal žalovaného zaplatiť mu 1.702,36 eur spolu s 8 % úrokom z omeškania od 7.12.2017 do zaplatenia, sumu 21.750,- eur titulom nemajetkovej ujmy s 8 % úrokom z omeškania od 7.12.2017 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že uznesením policajného orgánu zo dňa 5.5.2015 pod sp. zn. E.:D.:XXXX-XX-XX-XXXX mu bolo vznesené obvinenie pre skutok, ktorého sa mal dopustiť tým, že ako súdny exekútor na internetovej stránke F., ktorá patrí súdnemu exekútorovi a ktorej obsah súvisí výlučne s jeho vykonávanou exekučnou činnosťou, pri ktorej spracúva vo svojom informačnom systéme okrem iného aj osobné údaje G. H. a I. H. zo C. v zmysle § 10 ods. 2 zákona č. 122/2013 Z. z. v bližšie nezistenú dobu od 16.6.2014 na doposiaľ nezistenom mieste zverejnil ich osobné údaje, a to osobné údaje G. H. v rozsahu: meno, priezvisko, rok narodenia, miesto narodenia, názov obce trvalého
pobytu, bydliska a jej obchodné meno živnostníčky a osobné údaje I. H. v rozsahu meno, priezvisko, č. bankového účtu, adresa bydliska, obsiahnuté vo zverejnenom trestnom rozkaze Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. XX/XX/XXXX zo dňa 16.6.2014 bez právneho základu, nakoľko mu žiaden osobitný zákon takéto zverejnenie neumožňoval, čím takto sprístupnil a zverejnil osobné údaje o inom, zhromažďované v súvislosti s výkonom verejnej moci, bez ich súhlasu, a to verejne, prostredníctvom internetu, čím zasiahol do práv a právom chránených záujmov dotknutých osôb. Pretože vznesenie obvinenia voči jeho osobe neviedlo k právoplatnému odsudzujúcemu rozsudku, musí byť uznesenie o vznesení obvinenia považované za nezákonné. Štát je preto povinný uhradiť mu nielen vzniknutú škodu, ale aj majetkovú ujmu, keď v dôsledku nezákonného obvinenia a nezákonného postupu v trestnom konaní utrpela vážnosť a dôveryhodnosť jeho osoba, došlo k jej dehonestácii, a to nielen pracovne, s dopadom do pracovnej, osobnej a rodinnej sféry, kedy mu hrozil rozpad manželstva.
3. V dôsledku nezákonného obvinenia a nezákonného postupu v trestnom konaní utrpela vážnosť a dôveryhodnosť jeho osoba, došlo k jej dehonestácii, a to nielen pracovne, s dopadom do pracovnej, osobnej a rodinnej sféry, kedy mu hrozil rozpad manželstva. Nezákonné obvinenie sa dotklo jeho osoby aj v dôsledku doručenia uznesenia o vznesení obvinenia Ministerstvu spravodlivosti SR, Slovenskej komore exekútorov. G. J. C. bol policajným orgánom požiadaný o správu o povesti. Informácie o jeho obvinení z úmyselného trestného činu sú pri výkone jeho činnosti súdneho exekútora obzvlášť citlivé, spôsobilé znížiť vážnosť, dôstojnosť jeho osoby ním zastávanej funkcie, v dôsledku čoho utrpel na dobrej povesti u svojich známych, susedov, kolegov a príbuzných. Zadosťučinenie podľa § 17 ods. 1 nie je postačujúcim predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých mu vzhľadom na jeho postavenie v rodine a v spoločnosti. Tu odkázal na rozhodovaciu činnosť súdov, a to rozhodnutie Ústavného súdu SR II.ÚS 25/2011.
4. Na preukázanie svojich tvrdení predložil uznesenia policajného orgánu, pokyn prokurátora, opatrenie Okresnej prokuratúry Poprad, uznesenie Krajskej prokuratúry Prešov, obžalobu, stanovisko Ministerstva spravodlivosti SR, potvrdenie o realizovaní transakcie, uznesenia v exekučných veciach, rozhodnutia Úradu na ochranu osobných údajov, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, predvolanie na snímanie identifikačných znakov, žiadal zabezpečiť spis OS Poprad sp.zn. XX/XX/XXXX, spisy Okresného súdu Kežmarok, navrhol predvolať a vypočuť svedkov K. C., L. C., A. M., G. M., G. H., N. I., O. P., A. G., G. N., G. D., L. M., I. M.. Súdu predložil výpis zo zoznamu koncipientov, rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 11C/15/2012, KS 5Co/134/2018, rozhodnutie disciplinárnej komisie 27/17 a žiadal pripojiť spis XX/ XX/XXXX, XX/XX/XXXX, 20C/90/2008.
5. Na pojednávaní ďalej uviedol, že podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovedá za spôsobenú škodu Generálna prokuratúra SR a tejto objektívnej zodpovednosti sa podľa § 3 ods. 2 uvedeného zákona nemôže žiadnym spôsobom zbaviť. Z vyšetrovacieho spisu D.: XXXX/XX-XX/ XXXX je preukázané, že prokurátor A. M. doručil policajtovi C. 3x nezákonný záväzný pokyn, aby ho účelovo obvinil z trestného činu neoprávneného nakladania s osobnými údajmi. O nezákonnom obvinení jeho osoby sa dozvedelo na MS SR minimálne 7 osôb vrátane ministra spravodlivosti, na slovenskej komore exekútorov minimálne 4 osoby, vrátane prezidenta SKE a v mieste bydliska a exekútorského úradu minimálne 14 osôb, od zamestnancov mestského úradu vrátane primátora mesta a príslušníkov mestskej polície, čo považuje za závažný a ničím neodstrániteľný zásah do osobných, ako aj osobnostných práv. 3x bol nezákonne stíhaný, nepretržite 17 rokov. To malo dopad nielen na jeho psychiku, ale aj neznášanlivosť k prokurátorskému stavu. Ústavno-právny základ nároku v tomto prípade vidí v ustanovení Čl. 46 ods. Ústavy SR, a taktiež vo všeobecnej rovine Čl. 1 ods.1 Ústavy SR, čo predstavuje princíp materiálneho právneho štátu. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného konania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od 1.4.2004 a rovnako aj predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu. (uznesenie NS SR č. 4MCdo/15/2009).
6. Ako strana v konaní vo svojej výpovedi uviedol, že funkciu súdneho exekútora vykonáva od 15.12.2010. Pri zriadení exekútorského úradu nebolo jeho povinnosťou vytvoriť si webovú stránku. Zo Slovenskej komory exekútorov mu bola pridelená oficiálna emailová adresa C. tak, ako každému súdnemu exekútorovi. V roku 2012 oslovil syna, na zriadenie webovej stránky, na ktorej by uverejňoval zoznam vecí na dražbu. Syn mu túto stránku v roku 2012 zriadil prostredníctvom spoločnosti webnode. Jednalo sa o webovú stránku F. <M.>. Obsah na stránku umiestňoval sám. S G. H. sa spoznal v súvislosti s výkonom exekúcie, ktorú voči tejto osobe ako povinnej viedol od roku 2012 - oprávnený
A. I.. I. I. H. osobne nepoznal. Pri výkone exekúcie odobratím hnuteľných vecí ho G. H. fyzicky napadla a v jej ďalšom konaní jej zabránil prítomní policajti. Na túto osobu podal trestné oznámenie. Voči menovanej bolo vedených viacero trestných konaní v súvislosti s exekúciou a poškodzovaním veriteľa. Trestným rozkazom XX/XX/XXXX jej bol uložený súhrnný trest. Tento trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť. Jemu bol doručený ako poškodenému v trestnom konaní, nie ako súdnemu exekútorovi. Trestný rozkaz bol vyobrazený na webovej stránke F. nie preto, aby ho tam dával sám, ale dala ho tam osoba jemu blízka. Predpokladá, že záujem bol ten, aby sa zabránilo v budúcnosti k útokom na súdneho exekútora. V roku 2014 sa dozvedel o tom, že p. H. podala na neho trestné oznámenie. Ministerstvo spravodlivosti si vyžiadalo exekútorský spis a jeho záver bol ten, že zverejnením trestného rozkazu sa nedopustil disciplinárneho previnenia vzhľadom k prevažujúcemu verejnému záujmu, resp. presadzovaniu verejného záujmu. Bol predvolaný tiež na Úrad ochrany osobných údajov, kde vysvetlil, že v súvislosti s osobou G. H. a vydaným trestným rozkazom vo vzťahu k jej konaniu bol poškodeným a pred súdom nevystupoval ako súdny exekútor. Vo vedenom trestnom konaní sa vždy proti rozhodnutiu orgánu v prípravnom konaní odvolal podaním sťažnosti a žiadal preskúmanie uznesenia prokuratúrou, a to tak krajskou, ako aj generálnou prokuratúrou. Záver bol ten, že jeho žiadosti a sťažnosť sú neopodstatnené. V trestnom konaní zaplatil obhajcovi cez 1.722,84 eur. Z tejto sumy si však uplatnil iba časť, a to 1.182,16 eur vychádzajúc z možného oprávneného nároku. Ďalej si uplatnil v súvislosti s trestným konaním v zmysle Vyhlášky o odmenách a náhradách exekútorov nároky, ktoré súvisia s tým, že sa musel podrobiť úkonom trestného konania, docestovať na miesto predvolania, čo sa všetko dialo v jeho pracovnej dobe od 07.30 h do 16.00 h, kedy nemohol vykonávať exekučnú činnosť. Pri uplatnení náhrady ušlého príjmu vychádzal z ročného príjmu za rok 2015 a počtu odpracovaných hodín, z čoho mu vyšiel hodinový príjem 15,81 eur/hod. Titulom nemajetkovej ujmy si uplatnil sumu 21.750,- eur vzhľadom na to, že obvinený bol ako súdny exekútor, jeho dobré meno bolo poškodené v občianskej cti na Mestskom úrade vo C., SKE, aj MS SR, čo sa nepriaznivo dotklo jeho profesijnej práce. Obvinený bol ako súdny exekútor, nie ako obyčajný občan. Stratou pracovného uplatnenia by prišla o príjem manželka, ktorá pracuje v kancelárii v exekútorskom úrade, aj ďalšia pracovníčka, ktorá je zamestnancom exekútorského úradu. Vedenie trestného konania malo nepriaznivý vplyv na jeho psychickú pohodu, a manželské spolužitie. Nakoniec sa vzťahy usporiadali, manželstvo je ustálené. Náhradu za stratu času si uplatnil za čas strávený mimo sídla exekútorského úradu, a to za cestu, kedy nemohol vykonávať exekučnú činnosť. Cestovné náhrady sú náhrady za PHM pri ceste na úrad, kde si uplatnil náhradu za spotrebované pohonné hmoty. Strata príjmu je strata na príjme, kedy sa nemohol venovať exekučnej činnosti. Po negatívnych skúsenostiach s orgánmi činnými v trestnom konaní z minulosti sa rozhodol podania polícii doručovať osobne. Rovnako doručuje osobne podania prokuratúre do podateľne.
7. Žalovaný sa vo svojich písomných podaniach vyjadril, že neuznáva uplatnený nárok žalobcu na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Navrhol žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Zdôraznil, že uznesenie o vznesení obvinenia nemožno v danom prípade automaticky považovať za nezákonné len preto, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila ( nález ÚS SR – II.ÚS 163/13 - 50 zo dňa 13.11.2013). V danom prípade až v súdnom konaní sa ustálil skutkový a právny stav veci, ktorý súd vyhodnotil v prospech žalobcu. Oslobodenie spod obžaloby by nemalo mať za následok automaticky nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia. Samotné uznesenie o vznesení obvinenia ani úkony prípravného trestného konania nemohli byť nezákonné, ak súd (v trestnom konaní) prijal obžalobu, a to bez ohľadu na konečné rozhodnutie súdu v trestnom konaní. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/201/2007, z ktorého citoval: „Niektoré zásahy do osobnosti fyzickej osoby, i keď sa zdanlivo javia ako odporujúce objektívnemu právu, nemožno totiž považovať za neoprávnené vtedy, keď sú dané okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde napríklad vtedy, keď zasahujúcim je orgán štátu pri plnení jeho úloh vyplývajúcich zo zákona. Dochádza tu k stretu dvoch záujmov, pri ktorom sa individuálny záujem fyzickej osoby, do osobnosti ktorej sa zasahuje, dostáva do kolízie s vyšším (verejným) záujmom, ktorému sa priznáva prednosť. V dôsledku toho aj podľa názoru dovolacieho súdu nejde o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vtedy, keď je proti nej v súlade so zákonnými podmienkami vznesené obvinenie z trestného činu a aj ďalšie úkony orgánov činných v trestnom konaní zasahujúce do práv tejto fyzickej osoby (§ 11 Občianskeho zákonníka) sú vykonávané v medziach zákona; na tom sa nič nemení ani v prípade, ak by neskôr pripadne aj došlo k zastaveniu trestného stíhania voči tejto fyzickej osobe alebo k jej prepusteniu z väzby alebo aj k oslobodeniu spod obžaloby. Trestné stíhanie voči žalobcovi bolo vedené legitímne, v súlade s legitímnym záujmom štátu na vedení trestného stíhania, pretože tu bolo v danom momente
dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu. Uvedené je doložené aj skutočnosťou, že po podaní obžaloby prokurátorom D. I. I. na obvineného B. C. dňa 9.3.2016 Okresný súd Poprad o obžalobe rozhodol trestným rozkazom a obžalovanému uložil peňažný trest vo výške 400,- eur. Nezákonným je len také rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré už v čase jeho vydania nemalo zákonný podklad. Uznesenie policajta D. C., vydané dňa 5.5.2015 pod E.:D., v čase jeho vydania bolo rozhodnutím zákonným. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že v súdnom konaní sa inak ustálil skutkový a právny stav veci, ktorý súd vyhodnotil tak, že podľa § 280 ods. 2 Trestného poriadku uvedenú vec postúpil Komore exekútorov Slovenskej republiky na prejednanie disciplinárneho previnenia podľa § 220 zákona č. 233/1995 Z.z. V nadväznosti na ustanovenie § 206 ods. 1 Trestného poriadku zdôraznil, že zákonodarca pre vznesenie obvinenia nevyžaduje takú mieru istoty, ktorú vyžaduje pre postavenie obvineného pred súd a už vôbec nie takú mieru istoty, ktorú vyžaduje pre uznanie viny obžalovaného súdom. Uznesenie o vznesení obvinenia nemožno považovať za nezákonné len z dôvodu, že obvinený nebol právoplatne odsúdený. Absencia mechanizmu náhrady trov obhajoby osobe, ktorá bola oslobodená spod obžaloby v platnej legislatíve, nemôže byt' obchádzaná uplatňovaním nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Náhrada za stratu času podľa § 23 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 288/1995 Z.z patrí exekútorovi pri úkonoch súvisiacich s výkonom jeho funkcie, resp. v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti podľa Exekučného poriadku a predmetnej vyhlášky. Žalobca si tieto úkony zjavne zamieňa s úkonmi vyplývajúcimi z všeobecnej zákonnej povinnosti poskytnúť potrebnú súčinnosť orgánom činným v trestnom konaní, vzťahujúcej sa na všetky štátne orgány, vyššie územné celky, obce a iné právnické osoby a fyzické osoby (§ 3 Trestného poriadku), ako aj s úkonmi, ktoré realizoval v rámci svojej procesnej obrany ako obvinený a následne obžalovaný. Úkony uvedené v bode c) žaloby nemajú žiaden súvis s vykonávaním exekučnej činnosti. Žalobca nijako nepreukázal, aký negatívny dopad malo mať doručenia uznesenia o vznesení obvinenia Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky a Slovenskej komore exekútorov na jeho osobu, najmä s ohľadom na skutočnosť, že v konečnom dôsledku bola vec súdom podľa § 280 ods. 2 Trestného poriadku postúpená Komore exekútorov Slovenskej republiky na prejednanie disciplinárneho previnenia podľa § 220 Exekučného poriadku. Pre prípad, že by sa súd nestotožnil s týmto názorom, z opatrnosti namietol výšku nemajetkovej ujmy ako neprimerane vysokú - aj s poukazom na to, že náhrada nemajetkovej ujmy sa v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. spravuje režimom zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, kde maximálna výška nemajetkovej ujmy, ktorú je možné priznať, je vo výške 50-násobku minimálnej mzdy pre prípad smrti spôsobenej trestným činom. Žalobca nebol ani stíhaný väzobne. Konštatoval, že zastavenie disciplinárneho konania zo strany stavovskej komory nemôže byť dôvodom určenia nezákonností uznesenia o vznesení obvinenia v trestnom konaní.
8. Z trestného spisu Okresného súdu Poprad sp. zn. XX/XX/XXXX podľa okresného súdu vyplýva, že po začatí trestného stíhania žalobca dňa 9.2. 2015 splnomocnil advokátsku kanceláriu A. A. C., spol. s r.o., aby ho obhajovala v trestnej veci. Zo spisu je zrejmé, že procesné úkony počnúc opravnými prostriedkami proti rozhodnutiam policajného orgánu, prokuratúry, súdu podával žalobca v zastúpení advokátom. Rovnako sa advokát po podaní obžaloby prokurátorom zúčastňoval hlavných pojednávaní vytýčených súdom. Žalobca na trovy obhajoby dňa 16.2.2015 poukázal platbu 1.182,16 eur a dňa 13.9.2017 vyrovnal nedoplatok na trovách obhajoby v sume 522,84 eur. Z uhradených trov obhajoby (právneho zastúpenia) v trestnom konaní si žalobca uplatnil ako škodu iba vyplatenú sumu zahŕňajúcu účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie advokátom, ktorá bola vyčíslená ako tarifná odmena advokáta podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v sume 1.182,16 eur s DPH za 6 úkonov právnej služby po 69,91 eur, z nich jeden presahujúci 2 hodiny, 5 úkonov právnej služby po 78,30 eur + režijný paušál 7x 8,58 eur a 5x 8,84 eur. Žalovaný takto vyúčtovanú a vyplatenú odmenu nespochybnil. Je preto plne odôvodnený nárok žalobcu pod bodom a) na náhradu škody predstavujúcej vyplatené trovy právneho zastúpenia.
9. Súd ďalej skúmal opodstatnenosť uplatnenej náhrady škody predstavujúcej náhradu účelne vynaložených trov konania samotného žalobcu, ktoré v žalobe označil pod písmenami b), c) a d).
10. Žalobca si v bode b) uplatnil a vyčíslil odmenu za čas strávený na miesto úkonu mimo sídla exekútorského úradu a späť a doručovania písomností policajnému orgánu pri náhrade za každú aj začatú polhodinu vo výške 0,66 eur s odkazom na ustanovenie § 23 ods. 1 o odmenách a náhradách súdnych exekútorov spolu vo výške 40,92 eur. Uplatnené nároky súd žalobcovi neuznal dôvodnými jednak preto, že žalobca si ich nemohol vyčísliť na základe vyhláška č. 288/1995 Z.z, pretože sa
nejednalo o stratu času pri úkonoch súvisiacich s výkonom exekučnej činnosti a zároveň z dôvodu, že žalobca si tento nárok uplatnil duplicitne aj ako ušlý príjem, o ktorom súd rozhodol pod iným bodom.
11. Uplatnená náhrada v bode c) bola vyčíslená ako náhrada hotových výdavkov v súvislosti s úkonmi po vznesení obvinenia. Uvedenú náhradu si žalobca za rok 2015 uplatnil ako náhradu cestovného pri použití vlastného motorového vozidla na cestu na D. I. C., vo výške základnej náhrady za každý 1 km jazdy (vychádzajúc zo zákona č. 283/2002 Z.z.), čo odôvodnil tým, že nemal dôveru orgánov činným v trestnom konaní pri zasielaní písomností poštou z dôvodu nezaloženia týchto písomností v minulosti do spisu. Tieto náklady súd vyhodnotil ako neúčelné. Účelne vynaloženým odôvodneným nákladom by mohla byť náhrada poštovného za doporučené doručenie dokumentov poštou policajnému orgánu, ktoré si však žalobca ako škodu nevyčíslil a ani neuplatnil tak v súdnom konaní, ani v návrhu na predbežné prejednanie nároku. Odôvodnené sú náklady cestovného na osobný výsluch žalobcu pred policajným orgánom a spojené s účasťou na hlavnom pojednávaní v období od 16.9.2015 do 11.7.2017 vo výške cestovného motorovým vozidlom z miesta bydliska na miesto úkonu a späť. Žalobcom uplatnené náklady spolu: 12,44 eur súd vyhodnotil ako účelne vynaložené. Ich výška nedosahuje ani náklady, ktoré by žalobca vynaložil pri použití prostriedku hromadnej dopravy. Náklady priznané za úkony
- 16.9.2015 - výsluch na D. I. C. motorovým vozidlom KIA Carnival, EČ: I. - 6 km x 0,0987 = 0,59 eur
- 4.10.2016 - pojednávanie na Okresnom súde Poprad sp. zn. XX/XX/XXXX motorovým vozidlom KIA Carnival, EČ: I. - 24 km x 0,0987 = 2,37 eur
- 21.3.2017 - pojednávanie na Okresnom súde Poprad sp. zn. XX/XX/XXXX motorovým vozidlom KIA Carnival, EČ: I. - 24 km x 0,0987 = 2,37 eur
- 25.5.2017 - pojednávanie na Okresnom súde Poprad sp. zn. XX/XX/XXXX motorovým vozidlom KIA Carnival, EČ: I. - 24 km x 0,0987 = 2,37 eur
- 6.7-2017 - pojednávanie na Okresnom súde Poprad sp. zn. XX/XX/XXXX motorovým vozidlom KIA Carnival, EČ: I. - 24 km x 0,0987 = 2,37 eur
- 11.7.2017 - pojednávanie na Okresnom súde Poprad sp. zn. XX/XX/XXXX motorovým vozidlom KIA Carnival, EČ: I. - 24 km x 0,0987 = 2,37 eur
12. Žalobca si v bode d) uplatnil náhradu ušlého príjmu, o ktorý prišiel v dôsledku nezákonného postupu, keď bol nútený dostaviť sa k úkonom, ku ktorým bol predvolaný počas pracovnej doby v čase od 07.00 h do 15.30 h. Pri vyčíslení vychádzal zo svojho ročného príjmu za jednotlivé roky, v ktorých sa úkonov zúčastnil a priemerného počtu pracovných hodín v danom roku. Za rok 2015 - ročný príjem 31.614,- eur: 2000 h prac. času = 15,81 eur/h, rok 2016 - ročný príjem 24.793,- eur: 2000 hod. prac. času = 12,40 eur/h, rok 2017 - ročný príjem 34.388,63 eur: 2000 hod prac. času = 17,20 eur/h. Výšku škody vyčíslil na sumu 2015 – 181.79,- eur, 2016 - 43,40 eur, 2017 - 239,29 eur, celkom 464,48 eur. Daný nárok súd vyhodnotil ako čiastočne dôvodný po výšku 212,34 eur.
- 30.1.2015 – spísanie a doručenie sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia D. I. C. v čase od 09.40 hod. do 13.20 hod. = 3,40 hod. vo výške 57,96 eur, nárok nie je dôvodný, pretože žalobca nepreukázal, aby mu z titulu spisovania sťažnosti ušiel nejaký príjem, ktorý by bolo možné považovať za škodu.
- 20.5.2015 - spísanie a doručenie sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia D. I. C. v čase od 09.40 hod. do 13.20 hod. = 3,40 hod. vo výške 57,96 eur. Nárok nie je dôvodný, pretože sťažnosť proti uzneseniu bola podaná zvoleným advokátom, ktorému za daný úkon žalobca vyplatil odmenu a súd priznal žalobcovi náhradu škody v uplatnenej náhrade vyplatených trov advokáta.
- 15.7.2015 - doručenie oznámenia k predvolaniu D. I. C. v čase od 13.10 hod. do 14.20 hod. = 1.10 hod. vo výške 18,44 eur, nárok nie je dôvodný, pretože účelne vynaloženým odôvodneným nárokom by mohla byť iba náhrada poštovného za doručovanie dokumentu poštou adresátovi, ktoré si žalobca ako škodu nevyčíslil ani neuplatnil.
- 22.7.2015 - doručenie oznámenia k predvolaniu D. I. C. v čase od 13.20 h do 14.40 h = 1.20 h vo výške 21,08 eur, nárok nie je dôvodný, pretože účelne vynaloženým odôvodneným nárokom by mohla byť iba náhrada poštovného za doručovanie dokumentu adresátovi poštou, ktoré si žalobca ako škodu nevyčíslil ani neuplatnil.
- 16.9.2015 - výsluch žalobcu na D. I. C. v čase od 08.30 hod. do 10.10 hod. = 1.40 hod. vo výške 26,35 eur. Podľa obsahu vyšetrovacieho spisu trval výsluch od 09.00 do 09.10 hod., čo zodpovedá vyhotovenej zápisnici a s pripočítaním času stráveného cestou na úkon 0,5 hod. predstavuje náhrada príjmu žalobcu za 40 min x 15,81 eur/hod 10,54 eur
- 4.10.2016-trestné konanie na Okresnom súde Poprad sp. zn. XX/XX/XXXX v čase od 10.50 hod. do 14.20 hod. = 3.30 hod. vo výške 43,40 eur. Podľa obsahu vyšetrovacieho spisu trvalo konanie od 10.30 do 12.15 hod. + ušlý príjem za čas strávený cestou na úkon a späť v trvaní jedna hodina, spolu 165 min x 12,40eur/h 34,10 eur
- 21.3.2017 - trestné konanie na Okresnom súde Poprad sp. zn. XX/XX/XXXX v čase od 11.50 hod. do 14.40 hod. = 2.50 hod. vo výške 48,70 eur. Podľa obsahu vyšetrovacieho spisu trvalo konanie od 12.30 hod. - 13.15 hod. + ušlý príjem za čas strávený cestou na úkon a späť v trvaní jedna hodina spolu 105 min x 17,20 eur/h 30.10 eur
- 25.5.2017 - trestné konanie na Okresnom súde Poprad sp. zn. XX/XX/XXXX v čase od 08.10 hod. do 13.30 hod. = 5.20 hod. vo výške 91,72 eur. Podľa obsahu vyšetrovacieho spisu trvalo konanie od 09.00 hod. do 12.00 hod. - 4 hod. + ušlý príjem za čas strávený cestou na úkon a späť v trvaní jedna hodina spolu 240 min x 17,20 eur/h 68,80 eur
- 6.7.2017 - trestné konanie na Okresnom súde Poprad sp. zn. XX/XX/XXXX v čase od 08.10 hod. do 11.35 hod. = 3.25 h vo výške 58,75 eur. Podľa obsahu vyšetrovacieho spisu trvalo konanie od 09.00 hod. - 10.30 hod. + ušlý príjem za čas strávený cestou na úkon a späť v trvaní jedna hodina spolu 150 min x 17,20 eur/h – 43,- eur
- 11.7.2017 - trestné konanie na Okresnom súde Poprad sp. zn. XX/XX/XXXX v čase od 12.10 hod. do 14.30 hod. = 2.20 hod. vo výške 40,12 eur. Podľa obsahu vyšetrovacieho spisu trvalo konanie od 13.00 hod. – 13.30 hod. + ušlý príjem za čas strávený cestou na úkon a späť v trvaní jedna hodina spolu 90 min x 17,20 eur/h – 25,80 eur
13. Súd prvej inštancie vychádzajúc z okolností daného prípadu dospel k záveru, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú žalobcovi nezákonným rozhodnutím, a preto má nárok aj na nemajetkovú ujmu v peniazoch.
14. Súd prvej inštancie stanovil výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch na základe vlastnej úvahy s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu. Vychádzal z toho, že voči žalobcovi bolo vedené trestné konanie za skutok, ktorý mal byť spáchaný v súvislosti s porušením jeho povinností súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti. Trestné konanie bolo vedené po dlhšiu dobu od mesiaca január 2015 do mesiaca júl 2017, kedy bola vec postúpená správnemu orgánu. Počas doby trestného konania bol opakovane obvinený, musel znášať procesné úkony a predvolania k výsluchu, pod hrozbou použitia donucovacích prostriedkov podrobiť sa daktyloskopickému snímaniu odtlačkov prstov, strpieť vyhotovovanie charakteristík na jeho osobu G. C. na požiadanie orgánu činného v trestnom konaní v súvislosti s týmto konaním. Dané skutočnosti žalobca oprávnene pociťoval ako zásah do jeho osobnej integrity, vážnosti a cti jeho osoby tak v profesnom živote, ako aj v súkromnom živote, v rodine, pracovnom kolektíve a v spoločnosti. To sa dialo opakovane. Doposiaľ nebol právoplatne odsúdený. Aj keď vedenie trestného konania nemalo za následok rozpad manželstva žalobcu, obaja manželia poukázali na to, že daná skutočnosť negatívne ovplyvnila ich spolužitie a súkromný život. Obranu žalovaného spočívajúcu v tvrdení, že samotná manželka žalobcu sa dopustila konania, za ktoré bol žalobca trestne stíhaný, pričom on o tom vedel, a preto sa javí tvrdenie žalobcu nelogické neobstojí, pretože žalobca od počiatku poukazoval na skutočnosť, že predmetný skutok nie je trestným činom, či už by skutok spáchal žalobca samotný, alebo jeho rodinný príslušník. Práve uverejnenie obsahu trestného rozkazu na webovej stránke malo podľa tvrdenia svedkyne C. zmierniť napätie a poukázať na nedôvodnosť napádania jeho osoby zo strany povinného v exekučnom konaní, ktorý sa svojim konaním sám dopustil trestného činu.
15. Na druhej strane žalobca nepreukázal, aby protiprávne rozhodnutie a vedenie trestného konania malo závažný následok v jeho spoločenskom uplatnení, strate možnosti výkonu povolania, jeho prerušenia, prípadne viedlo k rozpadu manželstva. V tomto smere vyhodnotil procesnú obranu žalovaného ako dôvodnú.
16. Vypočutí svedkovia, pracovníci ústredných orgánov štátnej správy a profesnej komory nepotvrdili, aby samotné trestné konanie vyvolalo samo osebe následky spojené so spoločenským uplatnením žalobcu.
17. Vzhľadom na ujmu, ktorá žalobcovi (a v konečnom dôsledku aj jeho rodine) vznikla v súvislosti s vedením trestného stíhania voči jeho osobe a vydaným protiprávnym rozhodnutím o jeho stíhaní je priznaná výška nemajetkovej ujmy primeraná. Suma 4.000,- eur čo do výšky zodpovedá sume, ktorá
už v minulosti bola z rovnakého právneho titulu, avšak čiastočne za iného skutkového stavu priznaná žalobcovi voči žalovanému v súvislosti s nezákonným rozhodnutím (vec 20C/90/2009).
18. Žalovaný sa dostal do omeškania pri uplatnenom nároku na náhradu škody počnúc dňom nasledujúcim po dni, kedy oznámil žalobcovi, že neuznáva nárok na náhradu škody v rámci predbežného prerokovania nároku. Toto oznámenie bolo doručené žalobcovi 6.12.2017.
19. Povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. marca 2012, sp. zn. 6Cdo/185/2011). Pokiaľ žalobca žiadal priznať úrok z omeškania z uplatnenej nemajetkovej ujmy, tento nebolo možné akceptovať, pretože výšku nemajetkovej ujmy určí až súd, a teda do omeškania by sa žalovaný mohol dostať až v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku znejúceho na zaplatenie sumy 4.000,- eur.
20. V prevyšujúcej časti súd prvej inštancie žalobu zamietol ako nedôvodnú.
21. Žalovaný na pojednávaní dňa 24.11.2021 predložil návrh súdu na rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie podľa § 278 CSP, čo odôvodnil tým, že žalobca sa na pojednávanie nedostavil bez ospravedlnenia.
22. Súd prvej inštancie dňa 9.9.2021 pojednávanie odročil na deň 24.11.2021 za účelom doplnenia dokazovania. Žalobca vzal termín pojednávania na vedomie. Súd pri odročení pojednávania žalobcu osobitne nepoučoval o následkoch nedostavenia sa vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie. Z uvedeného dôvodu neboli naplnené zákonné dôvody pre vydanie rozsudku pre zmeškanie, aj keď žalobca na nasledujúcom pojednávaní svoju neprítomnosť neospravedlnil.
23. Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 O.s.p., ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k ustanoveniu § 142 ods. 2 O.s.p.. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy, nová právna úprava už neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty, ale len dve. Na prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala strana spor vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti (str. 906 Komentára k Civilnému sporovému poriadku, Nakladatelství C.H.BECK).
24. Aj z dôvodovej správy k ustanoveniu § 255 CSP vyplýva, že v tomto ustanovení sa premieta zásada úspechu v spore, ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania. V sporovom konaní je kritérium procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov konania, čomu zodpovedá i systematické začlenenie tohto ustanovenia. Podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške. Ide o prípady, kedy výška nároku závisí od úvahy súdu alebo znaleckého posudku. Ako príklad uvádza dôvodová správa náhradu nemajetkovej ujmy v sporoch o ochranu osobnosti. Vhodným riešením potom bude, že žalobca má právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy. Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu úspech vo veci, keďže ten sa skúma čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku.
25. Keďže predmetom konania bol nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenú štátom pri výkone verejnej moci, ktorej výška závisela od úvahy súdu, súd priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % ako úspešnej strane sporu čo do právneho základu sporu. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí vychádzajúc z výšky prisúdenej sumy náhrady škody.
26. Proti tomuto rozsudku, a to proti jeho I., II. a IV. výrokovej časti podal žalovaný včas odvolanie z dôvodov uvedených podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP, keď namietal výšku priznaného
nároku a náhradu trov obhajoby s tým, že absencia mechanizmu náhrady trov obhajoby osobe, ktorá bola oslobodená spod obžaloby v platnej legislatíve nemôže byť obchádzaná uplatňovaním nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
27. Žalovaný namietol aj výšku priznanej nemajetkovej ujmy 4.000,- eur ako neprimerane vysokú, a to poukazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.9.2013 vo veci sp.zn. 6MCdo/15/2012, podľa ktorého určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu. Zároveň, podľa tohto rozhodnutia najvyššieho súdu, súd by mal vziať do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006 Z.z. a musí sa zaoberať napríklad aj otázkami, v čom je nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote spôsobená nezákonným rozhodnutím väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, resp. s morálnou škodou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania. Žalovaný mal za to, že výška súdom priznanej nemajetkovej ujmy nebola stanovená s riadnym prihliadnutím na iné platné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie vychádzajúc zo znenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., a to predovšetkým na zákon o obetiach trestných činov.
28. Podľa žalovaného mal súd vychádzať z časového momentu, kedy uznesenie vo veci sp.zn. XX/XX/ XXXX zo dňa 11.7.2017 nadobudlo právoplatnosť, a to dňa 15.7.2017, ktorým okresný súd v trestnej veci vedenej proti obžalovanému – žalobcovi v tomto konaní, na základe obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Poprad pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin neoprávneného nakladania s osobnými údajmi podľa § 374 ods. 1 písm. h), ods. 2 písm. b) Trestného zákona postúpil vec Slovenskej komore exekútorov na prejednanie disciplinárneho previnenia. Podľa žalovaného teda od tohto časového momentu skončenia trestného konania mal súd vychádzať aj pri právnych úvahách o výške priznanej nemajetkovej ujmy (k tomuto momentu malo dôjsť ku škode, resp. boli splnené podmienky pre jej uplatnenie podľa zákona č. 514/2003 Z.z.). Pokiaľ výška mesačnej minimálnej mzdy uplatnenej za obdobie kalendárneho roka 2017 bola nariadením vlády č. 280/2016 Z.z. stanovená na sumu 435,- eur za mesiac pre zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou, potom sa mal súd zaoberať aj porovnaním, či nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote je spôsobená nezákonným rozhodnutím a bola porovnateľná so smrteľným následkom trestného činu, resp. s morálnou škodou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania.
29. Podľa odvolateľa iba K. C. potvrdila negatívny vplyv trestného stíhania na súkromný a rodinný život žalobcu. Jej výpoveď však podľa žalovaného treba hodnotiť aj z pohľadu záujmu samotnej svedkyne na výsledku konania, nakoľko sa jedná o manželku žalobcu. Žalovaný poukazuje aj na inú okolnosť, ku ktorej súd podľa názoru žalovaného dostatočne neprihliadol, a to, že svedkyňa sama uviedla pred súdom, že to ona vykonala skutok, za ktorý bol žalobca trestne stíhaný. Žalovaný opakovane zdôraznil, že žalobca nebol ani stíhaný väzobne.
30. Žalovaný zároveň namietal postup súdu spočívajúci v tom, že súd na pojednávaní dňa 24.11.2021 nerozhodol o návrhu povereného zástupcu žalovaného na vydanie rozsudku pre zmeškanie žalobcu podľa § 278 CSP. Žalobca sa na pojednávanie nedostavil, ani svoju neúčasť neospravedlnil. Uvedenému návrhu súd prvej inštancie nevyhovel, ani ho nezamietol. Žalovaný mal za to, že boli splnené všetky zákonné podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie žalobcu podľa § 278 CSP a súd prvej inštancie mal povinnosť o návrhu žalovaného rozhodnúť. Vzhľadom na absenciu zákonnej úpravy ukladajúcej súdu povinnosť vždy predvolávať strany sporu výlučne písomne, vrátane povinnosti vždy písomne poučiť strany sporu o následkoch nedostavenia sa, vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie, je žalovaný toho názoru, že ustanovenie § 278 CSP nemožno vykladať len gramaticky a izolovane. S poukazom na ustanovenie § 160 CSP žalovaný uviedol, že CSP limituje rozsah poučovacej povinnosti na tie procesné práva a povinnosti, pri ktorých to zákon ustanovuje, vrátane poučenia povinnosti dostaviť sa na pojednávanie a o následkoch nedostavenia sa, vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie. Žalobca A. B. C. má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podmienka výnimky z poučovacej povinnosti súdu podľa § 160 ods. 3 písm. a) CSP je preto splnená. Žalovaný je preto toho názoru, že boli splnené všetky podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie žalobcu.
31. Vzhľadom na vyššie uvedené v rámci svojho odvolacieho návrhu žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
32. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázal na to, že Okresný súd Poprad prvotným medzitýmnym rozsudkom konanie o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci rozhodol o žalovanom nároku tak, že ho čo do základu uznal ako dôvodný. Žalovaný podal proti predmetnému rozsudku ako vždy odvolanie so lživými tvrdeniami, na ktoré odvolací súd objektívne prihliadol a zákonný rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
33. Podľa žalobcu žalovaný zastúpený „skorumpovaným“ Hudákom ho opätovne nesklamal a podal lživé a zavádzajúce odvolanie proti rozsudku zo dňa 16.12.2021 plné klamstiev. Podľa žalobcu M. v jeho ďalšom klamstve len polemizuje ako sa vyviniť z ich nezákonného postupu v trestnej veci XX/ XX/XXXX a vyhnúť sa zodpovednosti za „svinstvá“, ktoré spôsobil ďalší prokurátorský ,,grázel“ M., ktorý mal povinnosť podať v trestnej veci XX/XX/XXXX opravný prostriedok a nepodal ho len preto, lebo si bol vedomý svojho nezákonného postupu a zneužívania svojho postavenia prokurátora. Žalobca vyslovil presvedčenie, že „skorumpovaný“ M. to urobil po vzájomnej dohode s ,,kriminálničkou“ H., aby ho zničil nielen psychicky, ale aj finančne, a to tak, že odsúdením za úmyselný trestný čin už nikdy nebude môcť vykonávať právnické povolanie. Žalobca sa nestotožnil s výškou súdom priznanej nemajetkovej ujmy vzhľadom na následok, ktorý nezákonné trestné konanie malo na jeho osobu, ako aj rodinu, k čomu poukázal na nezvratné trvalé poškodenie dobrého mena žalobcu. Podľa žalobcu následok trestného stíhania je neodstrániteľný tak v jeho súkromnom živote, ako aj v mieste jeho bydliska a výkone exekučnej činnosti, keď nielen v meste C., ale aj na Slovenskej komore exekútorov, na Ministerstve spravodlivosti SR, ako aj všetci sudcovia Okresného súdu Poprad vedeli o jeho trestnom stíhaní, ale už nie o tom, že bolo tak, ako aj všetky ďalšie nezákonné. K tvrdeniu M. o jeho výhovorkách k priznanej výške nemajetkovej ujmy, len k objektívnemu obrazu žalobca poukázal na svoj ročný obrat v účtovnom období 2021, ktorý predstavoval 822.872,45 eur a súdom priznanej škode a nemajetkovej ujme 4.000,- eur, čo predstavuje mizivé zrnko odškodnenia za následok, ktorý mu spôsobil „darebák“ M. a „kriminálnička“ H..
34. Žalobca nepodal odvolanie vzhľadom na jeho vedomosť o postupe M. a jeho „klamstvách“, pričom jemu súd musí odvolanie spoplatniť, tento „grázel“ to má bez poplatku a dopad tohto ďalšieho nezákonného obvinenia do jeho súkromnej sféry, ako aj do profesionálnej sféry je preukázaný a ničím neodčiniteľný. Rovnako je neodčiniteľné poškodenie dobrého mena žalobcu a samotná nezákonnosť trestného konania.
35. V rámci svojho odvolacieho návrhu žalobca navrhol, aby odvolací súd potvrdil I., III. a IV. rozsudku a zmenil II. výrok rozsudku a priznal mu nemajetkovú ujmu vo výške 21.750,- eur.
36. To, že sa nezúčastnil pojednávania dňa 16.12.2021 bolo spôsobené pracovnou vyťaženosťou žalobcu a nedostatkom času na súdne konanie, kde sa už necháva výlučne zastupovať ním povereným advokátom, nakoľko pracuje 15 hodín denne od pondelka do piatka.
37. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu mal za to, že žalobca neuviedol prakticky žiadne právne argumenty, ktorý by spochybňoval dôvodnosť podania odvolania. Žalovaný poukázal na to, že žalobca sa bez ospravedlnenia svojej neúčasti na pojednávaní vážnymi okolnosťami nezúčastnil, a to nielen pojednávania dňa 16.12.2021, ale aj predchádzajúceho pojednávania konaného dňa 24.11.2021, na ktorom bol zo strany povereného zástupcu žalovaného riadne podaný návrh na vydanie rozsudku pre zmeškanie žalobcu, o ktorom nebolo riadne rozhodnuté. Opakovaná neúčasť žalobcu na pojednávaniach súdu prvej inštancie na pojednávaniach súdu prvej inštancie bez riadneho ospravedlnenia zároveň svedčí o ľahkovážnom prístupe žalobcu k jeho zodpovednosti za priebeh sporu.
38. Prevažný obsah vyjadrenia žalobcu však nemožno označiť podľa žalovaného inak, ako hrubo urážajúce podanie spočívajúce predovšetkým v útoku na osobu povereného zástupcu žalovaného a prokurátorov Okresnej prokuratúry Poprad spôsobom nehodným opakovania. Žalovaný dôrazne namietal tento hrubý a urážlivý spôsob vyjadrovania žalobcu v konaní a je toho názoru, že žalobca ako osoba s právnickým vzdelaním druhého stupňa si musí byť vedomý aj možného následku takého sťažovania postupu konania vo forme prípadného uloženia poriadkovej pokuty súdom. Žalovaný si je samozrejme vedomý, že posúdenie povahy porušenia povinnosti žalobcu v plnom rozsahu patrí
súdu, považuje však za svoju povinnosť namietať hrubé a urážlivé útoky žalobcu, uvedené v podanom doručení súdu.
39. S poukazom na vyššie uvedené žalovaný v plnom rozsahu zotrváva na podanom odvolaní a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
40. Žalobca vo svojej následnej duplike k replike žalovaného uviedol, že ďalšími M. „klamstvami“ sa nemieni zaoberať, nakoľko jeho čas je zbytočne stratený opakovaním sa tých istých argumentov o nezákonnom a „korupčnom“ konaní prokurátorských „grázlov“ M. a M.. V ďalšom zotrval na svojom nezmenenom predchádzajúcom vyjadrení k odvolaniu.
41. Ďalšie podania strán sporu neboli.
42. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovení § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), prejednal podané odvolanie žalovaného a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť v jeho napadnutej časti, ktorou žalobe žalobcu vyhovel.
43. Odvolací súd neprihliadol na záverečný návrh žalobcu uvedený v jeho vyjadrení k odvolaniu žalovaného, keďže tento v lehote na podanie odvolania svoje odvolanie nepodal. V tomto vyjadrení výslovne uviedol, že sám odvolanie nepodal, a to s odkazom na svoju poplatkovú povinnosť s tým, že naviac je zrejmé, ak by aj v rámci tohto vyjadrenia k odvolaniu žalovaného podal odvolanie v časti, ktorou súd prvej inštancie jeho návrh zamietol, muselo by byť toto odvolanie ako oneskorene podané odmietnuté.
44. Pokiaľ žalovaný akcentoval nesprávny postup súdu prvej inštancie, a to tým, že súd prvej inštancie nerozhodol o návrhu žalovaného na vydanie rozsudku pre zmeškanie žalobcu podľa § 278 CSP, k uvedenému odvolací súd uvádza, že sa nestotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie v bode 48. rozsudku, v zmysle ktorého na to, aby boli splnené podmienky dikcie ustanovenia § 278 CSP, je potrebné žalobcu zakaždým osobitne poučiť o následkoch nedostavenia sa, vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie, keď žalobca bol o takejto možnosti rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie poučený v rámci prvého poučenia o procesných právach a povinnostiach strán sporu, ktoré bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené 12.9.2018. Podľa názoru odvolacieho súdu pokiaľ bol žalobca poučený raz o takejto možnosti, nemusí súd zakaždým, keď odročuje pojednávanie a predvoláva žalobcu na nové pojednávanie tak, ako tomu bolo aj na pojednávaní konanom dňa 9.9.2021, zakaždým strany poučovať v zmysle § 278 CSP.
45. Uniklo však pozornosti odvolateľa, ako aj súdu prvej inštancie, že vo veci po potvrdení odvolacím súdom bol vydaný medzitýmny rozsudok, ktorým súd vyslovil, že žaloba je čo do základu dôvodná. Pokiaľ teda došlo k právoplatnému judikovaniu základu nároku na refundáciu vynaložených trov žalobcom, ako aj na úhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s nezákonným trestným stíhaním žalobcu a úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bolo konečným rozsudkom rozhodnúť o samotnej výške týchto nárokov, nemohol súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietnuť, ale musel aspoň v minimálnom rozsahu priznať žalobcovi finančne kvantifikovaný nárok z titulu zaplatených trov obhajoby v trestnom
konaní, ako aj nemajetkovej ujmy. Dikcia ustanovenia § 278 CSP však zo samej podstaty vylučuje, aby pri rozhodovaní rozsudkom pre zmeškanie žalobcu bolo žalobe čo i len čiastočne vyhovené, ale súd prvej inštancie v prípade, ak sa rozhodne pre procesný postup v zmysle § 278 CSP, musí žalobu v celosti bez výnimky zamietnuť. Naviac, ak by si súd osvojil argumentáciu žalovaného, musel by žalobca sa zakaždým, v prípade, ak mu v tom nebráni vážna prekážka v zmysle ustanovenia § 278 písm. b) CSP sa dostaviť na pojednávanie, a to aj napriek tomu, že už vo veci nemá čo viac uviesť, splnil všetky pokyny súdu tak, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci, keď na základe výzvy súdu o pojednávaní zo dňa 9.9.2021 predložil súdu prvej inštancie rozhodnutie Krajského súdu Bratislava vo veci žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy č.k. XXX/XX/XXXX-XX zo dňa 3.3.2021, potvrdenie o zaplatení zálohy A. C. za trovy obhajoby v trestnej veci, ako aj vyčíslenie trov svojho právneho zástupcu v tejto veci. S poukazom na uvedené preto argumentácia odvolateľa o tom, že súd mal na pojednávaní konanom dňa 24.11.2021 rozhodnúť v zmysle § 278 CSP neobstojí. Rovnako tak neobstojí ani jeho tvrdenie, že súd mal v prípade, ak takémuto návrhu nechce vyhovieť, tento návrh na rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie žalobcu zamietnuť, nakoľko sa jedná len o návrh, ktorým sa vedie konanie, pričom o takomto návrhu súd nerozhoduje.
46. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
47. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
48. Súd prvej inštancie vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu.
49. V tejto súvislosti odvolací súd akcentuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.10.2010, sp. zn. 4MCdo/15/2009 publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk ako R37/2014, ktorým došlo k zjednoteniu právnych názorov a k ustáleniu súdnej praxe v tom smere, že keď došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté, čím bolo prekonané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.7.2008, sp. zn. 3Cdo/201/2007, preto je treba nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania posudzovať ako návrh na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.
50. Na základe takéhoto posúdenia dôsledky oslobodzujúceho rozsudku a následne postúpenia veci odvolacím súdom z dôvodu, že v uvedenom prípade sa nejedná o trestný čin na priestupkové konanie, v danom prípade spĺňali všetky predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za vecnú škodu, po 1. nezákonné rozhodnutia (na základe postúpenia veci na priestupkové konanie je ním uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia a následne podanie obžaloby), po 2. vznik škody (v danom prípade žalobcom vynaložené náklady na trovy obhajoby), ako aj príčinnú súvislosť medzi nimi (žalobca by náklady nebol vynaložil, ak by voči nemu nebolo vznesené obvinenie pre trestný čin).
51. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový, t.j. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenia), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny predpis, nesprávne ho vyložil, prípadne ho na neskutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).
52. K tejto odvolacej námietke žalovaného odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie vychádzal v danom spore z konkrétnych okolností veci (ktoré neboli medzi stranami sporu sporné) a keďže je tu existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. nezákonného rozhodnutia o začatí trestného stíhania, resp. vznesenie obvinenia s odkazom na oslobodzujúci rozsudok a následne na postúpenie veci na
priestupkové konanie a z nej škody spočívajúce v danom prípade so žalobcom vynaložených nákladov na trovy obhajoby, ako aj v príčinnej súvislosti medzi nákladmi vynaloženými v trestnom konaní, ktoré viedli k preukázaniu nezákonného vydania rozhodnutia je odvolacia námietka žalovaného irelevantná, keďže na daný prípad je analogicky možné aplikovať zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.
53. Ak k spôsobeniu škody žalobcovi ako obvinenému došlo takým nezákonným uznesením o vznesení obvinenia, alebo iným nezákonným rozhodnutím vydaným počas jeho trestného stíhania, proti ktorému poškodený žalobca využil možnosť podať sťažnosť, štát za túto škodu zodpovedá, pričom tejto povinnosti sa nemôže zbaviť (§ 1 a 6 citovaného zákona). Zákon pritom vyslovene neupravuje nárok na náhradu škodu v prípade postúpenia veci na priestupkové konanie a následne zastavenia pre preklúziu tohto priestupkového konania. V súlade s ustálenou súdnou praxou štát ale zodpovedá aj za škodu spôsobenú začatím a následným vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo tak, ako tomu bolo v prejednávanej veci právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola vyjadrená vo viacerých skorších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, ktoré sa týkajú náhrady škody spôsobenej štátnym orgánom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. a na podstatne zhodných právnych záveroch, v ktorých súdna prax zotrvala aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z. z. Rozhodnutie súdu sa ustálilo o.i. na názore, že ten, proti komu trestné stíhanie bolo zastavené, tak, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci podľa relevantného zákona o zodpovednosti štátu má zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R35/1991) z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu.
54. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že rozhodujúci je konečný výsledok trestného konania, keďže súd rozhodujúci o náhrade škody je viazaný konečným rozhodnutím orgánu, ktorým bolo trestné stíhanie žalobcu postúpené správnemu orgánu na prejednanie priestupku z dôvodu, že sa nejedná o trestný čin, ktoré však v rámci priestupkového konania nemohlo byť prejednané, nakoľko zodpovednosť za priestupok zanikla z dôvodu, že od jeho spáchania mali uplynúť viac ako 2 roky.
55. Podľa § 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. v znení platnom k 1.1.2013, tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.
56. Podľa § 3 ods. 1, 2 citovaného zákona, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.
57. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
58. Podľa § 4 ods. 1 písm. f) citovaného zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní.
59. Podľa § 5 ods. 1 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
60. Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov, prokuratúru tvoria tieto štátne orgány: a) generálna prokuratúra, ktorej osobitnou súčasťou s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky je úrad špeciálnej prokuratúry, b) krajské prokuratúry, c) okresné prokuratúry.
61. Zákon č. 514/2003 Z. z. vyslovene neupravuje návrh na náhradu škody v prípade postúpenia veci po podaní obžaloby na priestupkové konanie. Judikatúra však dospela k záveru, že ide o špecifický
prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež postúpenie veci po podaní obžaloby na priestupkové konanie. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škodu sa totiž v tomto prípade neviaže na správnosť, či nesprávnosť postupu orgánov činným v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania.
62. Zákon č. 514/2003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu, v dôsledku čoho neposudzuje sa správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska toho, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. So zreteľom na tieto závery prichádza do úvahy zodpovednosť štátu za škodu podľa citovaného právneho predpisu aj v prípade trestného konania, výsledkom ktorého bolo oslobodenie žalobcu spod obžaloby podanej Krajskou prokuratúrou v Prešove, pokiaľ je vznik škody preukázaný.
63. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie prijaté na zasadnutí Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, cit.: „Ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov je od 1.1.2013 Generálna prokuratúra SR. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu prihliadne v takomto konaní súd z úradnej povinnosti (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/289/2014).
64. Je teda nepochybné, že v trestnom konaní, v ktorom mal žalobca postavenie obvineného, bol zastúpený advokátom. Žalobca preukázal, že si splnil povinnosť vo vzťahu k svojmu právnemu zástupcovi a náklady na obhajobu mu v celom rozsahu uhradil dňa 16.2.2015, keď mu poukázal platbu 1.182,16 eur a dňa 13.9.2017 poukázaním nedoplatku na trovách obhajoby v sume 522,84 eur tým, že súd prvej inštancie v bodoch 36. a 37. svojho rozhodnutia striktne a veľmi podrobne zdôvodnil, ktoré náklady trov obhajoby považoval za účelne vynaložené a ktoré boli neúčelné, pričom výšku účelných platieb limitoval vtedy platnými a účinnými ustanoveniami právnych noriem týkajúcich sa náhrady trov obhajoby, vrátane náhrady hotových výdavkov a straty času a v prevyšujúcej časti týchto náhrad, vrátane žalobcom uplatnenej odmeny za čas strávený mimo sídla exekútorského úradu, súd prvej inštancie zamietol. Ako už uviedol odvolací súd vyššie, v tejto zamietavej časti žaloba odvolanie nepodal, a preto predmetom odvolacieho prieskumu bola len tá časť, ktorou tomuto nároku na úhradu nákladov spojených so zastupovaním žalobcu v trestnom konaní vyhovel, keď tieto náklady boli výlučne priznané v súvislosti s výsluchom pred orgánmi činnými v trestnom konaní, resp. v súvislosti s účasťou na jednotlivých pojednávaniach na Okresnom súde Poprad v trestnej veci sp.zn. XX/XX/XXXX, pričom účasť žalobcu a jeho právneho zástupcu na týchto úkonoch jednoznačne vyplýva z pripojeného trestného spisu. S poukazom na uvedené preto možno konštatovať, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi iba tie trovy spojené s jeho zastupovaním v trestnom konaní, ktoré jednoznačne vyplývajú z obsahu trestného spisu, keď zo zápisníc o týchto úkonoch vyplýva, že sa na nich zúčastnil žalobca a jeho vtedajší právny zástupca v tomto trestnom konaní A. A. C..
65. Pokiaľ sa týka priznanej nemajetkovej ujmy v sume 4.000,- eur súdom prvej inštancie, je potrebné zdôrazniť, že žalobca si pôvodne na tejto nemajetkovej ujme uplatnil sumu 21.750,- eur, t.j. v prevyšujúcej časti s týmto uplatneným nárokom bol žalobca neúspešný. S ohľadom na skutočnosť, že predmetné trestné stíhanie súviselo s porušením povinnosti žalobcu ako súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti a jeho dĺžkou viac ako 2,5 roka, pričom o tomto trestnom konaní mali nepochybne vedomosť nielen jeho najbližšie osoby, ale z dôvodu vyhotovenia charakteristík aj zamestnanci príslušného mestského úradu, vrátane zamestnancov jeho exekútorskeho úradu, sa javí odvolaciemu súdu takáto výška priznanej sumy nemajetkovej ujmy žalobcu za neadekvátna a príliš nízka. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť nielen na ním uvádzané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4MCdo/15/2009, ale aj na odvolateľom uvádzané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 30.9.2013 vo veci 6MCdo/15/2012 s tým, že pokiaľ k trestnému stíhaniu exekútora došlo v priamej súvislosti s jeho exekučnou činnosťou, má takéto nezákonné trestné stíhanie doslova devastačné účinky na jeho úrad, najmä pokiaľ sa týka dôvery účastníkov exekučných konaní vedených u tohto súdneho exekútora, ktorá musí byť minimálne v značnom rozsahu naštrbená a vedie nielen k citovej ujme aj vzhľadom na
to, že k údajnému porušeniu zákona došlo činnosťou manželky súdneho exekútora, ale aj k priamej majetkovej ujme, pokiaľ oprávnený v súvislosti s týmto nezákonným trestným konaním, nebudú chcieť poveriť výkonom exekútorskej činnosti žalobcu. Rovnako tak povinní mohli a môžu v prípade vedomosti o nezákonnom trestnom stíhaní žalobcu odmietať splnenie jeho pokynov v rámci exekučných konaní vedených pred týmto žalobcom. Nakoľko však žalobca voči tej časti, ktorou súd prvej inštancie zamietol časť jeho nároku na nemajetkovú ujmu, odvolanie nepodal, neostalo odvolaciemu súdu nič iné, len potvrdiť priznanie tejto nemajetkovej ujmy v takejto minimálnej výške 4.000,- eur.
66. Čo sa týka priznania príslušenstva z uplatňovanej istiny, aj keď v tejto časti žalovaný odvolanie nijako neodôvodnil, odvolací súd s poukazom na to, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi úrok z omeškania počnúc nasledujúcim dňom po dni, kedy mu žalovaný oznámil, že neuznáva jeho nárok na náhradu škody v rámci predbežného prerokovania nároku, t.j. dňom 7.12.2017 v zmysle 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., pričom pri určení výšky požadovaného úroku z omeškania súd vychádzal z ustanovenia § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka s odkazom na ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka, čo korešponduje so správnym právnym posúdením veci v zmysle § 5 ods. 2 a § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z.
67. Aj pri ďalšom prejednaní veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré odvolateľ vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), odvolací súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania. Súd prvej inštancie vykonal v intenciách strán sporu dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutých výrokov rozsudku prvoinštančného súdu a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku súdom prvej inštancie k tomuto meritórnemu výroku napadnutého rozsudku, odvolací súd za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
68. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.
69. Odvolací súd má za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je dostačujúce a vzhľadom na použitú argumentáciu a právne závery súdu prvej inštancie, pri ktorej sa v postačujúcom rozsahu vyporiadal sa všetkými namietanými skutočnosťami, na ktoré v rámci odvolacích námietok opätovne poukázal žalovaný, odvolací súd konštatuje, že túto argumentáciu nie je potrebné na tomto mieste zopakovať a ďalej dopĺňať.
70. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/170/2005, pri potvrdení rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II.ÚS 78/05, III.ÚS 264/08, IV.ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu.
71. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že odvolateľom uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie.
72. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie v merite veci zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania.
73. Vzhľadom k hore uvedeným skutočnostiam odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny s tým, že o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP s odkazom na ust.
§ 255 ods. 1 CSP. Plne úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní priznal plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému s tým, že o výške priznaného nároku v odvolacom konaní rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením súdny úradník v konaní na súde prvej inštancie.
74. Záverom odvolací súd považuje za potrebné k žiadosti žalovaného na postup odvolacieho súdu podľa § 102 ods. 1 písm. e) CSP, že vyjadrenie žalobcu k jeho odvolaniu je nepochybne urážlivé a dehonestujúce. Dokonca v ňom žalobca obvinil prokurátora Okresnej prokuratúry v Poprade z trestného činu korupcie s tým však, že je potrebné zdôrazniť, že žalobca toto nepochybne hrubo urážajúce podanie neurobil voči súdu ani voči strane sporu, ale toto urobil voči dvom prokurátorom. Títo ako osoby nepochybne právne znalé musia mať vedomosť o možnosti brániť sa, či už v rámci trestného konania (trestným oznámením vo vzťahu k žalobcovi), najmä pokiaľ sa týka naplnenia skutkovej podstaty krivého obvinenia v zmysle § 345 Trestného zákona vo vzťahu k údajnej korupcii jedným z týchto prokurátorov, resp. občianskoprávnou žalobou na ochranu osobnosti, pokiaľ sa týka označenia „darebák“, resp. „klamár“ a nie alibisticky prenášať túto svoju povinnosť, ktorú má každý prokurátor, chrániť svoje dobré meno použitím všetkých dostupných prostriedkov, na súd dožadovaním sa uloženia poriadkovej pokuty. Naviac na splnenie podmienok uvedených v § 102 ods. 1 písm. e) sa vyžaduje nielen hrubo urážlivé podanie (čo bolo podľa názoru odvolacieho súdu splnené), ale aj to, že sa ním sťažuje postup konania, čo naplnené nijako nebolo a odvolací súd by sa týmto vyjadrením žalobcu, pokiaľ by sa žalovaný nedožadoval uloženia poriadkovej pokuty, nijako nezaoberal. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že v zmysle § 26 ods. 1 písm. m) zákona č. 154/2011 Z.z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry, je prokurátor povinný chrániť vážnosť vykonávanej funkcie, a teda je povinný pokiaľ ho niekto, a to nielen v konaní pred súdom obviní z trestnej činnosti, adekvátne (ako osoba nepochybne právne znalá) na toto závažné obvinenie, ktoré má nepochybne za následok zníženie vážnosti vykonávanej funkcie prokurátora, včas reagovať a nie prenášať túto povinnosť mu zo zákona danú alibisticky na odvolací súd dožadovaním sa uloženia poriadkového opatrenia.
75. S poukazom na vyššie uvedené preto odvolací súd nepristúpil k uloženiu poriadkovej pokuty, a to aj napriek hrubo urážajúcemu vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného.
76. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).