Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_4CoE-78-2012.pdf
PDF · 79.55 KB
Case nature
Subarea
4CoE/78/2012
Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Profidebt Slovakia, s.r.o. so sídlom Mliekarenská 10, Bratislava, IČO: 35 925 922, proti povinnému: CORA I., s.r.o., A. Hlinku 20, Prievidza, IČO: 36 296 228, t.č. vymazaný z obchodného registra, o vymoženie istiny vo výške 426,26 eur s príslušenstvom, o odvolaní súdnej exekútorky proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 29. decembra 2011, č.k. 16Er/1372/2009-19 takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o trovách exekúcie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Zároveň súdnej exekútorke náhradu trov exekúcie nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že návrhom zo dňa 22.07.2009 sa oprávnený domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre istinu vo výške 426,26 eur s prísl., na základe právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu Okresného súdu v Prievidzi, č.k. 11Ro/264/2004 zo dňa 14.02.2005. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnej exekútorke udelené súdom dňa 12.08.2009. Súdna exekútorka podaním zo dňa 13.12.2010 navrhla zastaviť exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku z dôvodu výmazu povinného z obchodného registra. V danej veci mal súd prvého stupňa za preukázané, že uznesením Okresného súdu Trenčín, č.k. 28CbR/41/2009-28 zo dňa 27.09.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 17.11.2010, súd zrušil bez likvidácie spoločnosť CORA I., s.r.o., so sídlom A. Hlinku 20, Prievidza, IČO: 36 296 228 zapísanú v obchodnom registri Okresného súdu Trenčín v oddieli Sro vo vložke číslo 10280/R a povinný bol 04.12.2010 ex offo vymazaný z obchodného registra. Z uvedeného vyplýva, že povinný neexistuje, zanikol bez právneho nástupcu, nemá spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania, a táto skutočnosť je neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania, pre ktorú nie je možné pokračovať v konaní a je potrebné exekučné konanie zastaviť. Spôsobilosť právnickej osoby byť účastníkom konania je upravená v § 19 O.s.p., ktorý sa prostredníctvom § 251 ods. 4 O.s.p. vzťahuje aj na exekučné konanie. Právne svoje rozhodnutie v tejto časti odôvodnil ust. § 58 ods. 1, § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, § 103 ods. 1, § 104 ods. 1, § 107 ods. 1, 4 O.s.p.. Pokiaľ sa týka náhrady trov exekúcie poukázal na ust. § 197 ods. 1 zák.č. 233/1995 Z.z. podľa ktorého pravidlom je, že trovy exekúcie znáša alebo nahrádza povinný, pokiaľ nenastane výnimočná situácia, že ich nahrádza oprávnený. Takúto situáciu predpokladá ust. § 203 ods. 1 zák.č. 233/1995 Z.z., podľa ktorého, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. V takomto prípade oprávnený nahrádza aj trovy v ust. § 196 súdnemu exekútorovi. Rozsah tejto povinnosti na náhradu je daný rozsahom procesného zavinenia oprávneného, ktoré viedlo k zastaveniu exekúcie. Pri rozhodovaní o tom, či oprávnený zavinil zastavenie exekúcie je nutné vychádzať z toho, že nárok na náhradu trov exekúcie je nárokom, ktorý má základ v ustanoveniach práva procesného a nie v ustanoveniach práva hmotného. Preto tiež o tom, či oprávnený zavinil, že konanie muselo byť zastavené možno uvažovať len z hľadiska procesného a posudzovať ho podľa procesného výsledku. Samotnú skutočnosť, že došlo k výmazu povinného z obchodného registra
nemožno z vyššie uvedených hľadísk považovať za zavinenie oprávneného (IV. ÚS 27/08 z 24.01.2008). Exekútor ako nositeľ práva na náhradu trov exekúcie je v exekučnom konaní v postavení účastníka konania, a nie vykonávateľa verejnej moci, pričom je na výsledku exekúcie materiálne zainteresovaný. Svojim súhlasom stať sa súdnym exekútorom a vykonávať činnosť exekútora musí preto znášať aj s tým spojené riziko, že nie vo všetkých prípadoch dosiahne uspokojenie svojich zákonných nárokov ako účastník exekučného konania (v časti trov). Tento záver o postavení exekútora a jeho nárokoch na odmenu je v zhode i s právnym názorom vyslovený Európskym súdom pre ľudské práva vo veci Van der Mussele proti Belgicku (rozsudok z 23.11.1983). Otázkou nepriznania trov súdnemu exekútorovi sa vo viacerých rozhodnutiach zaoberal aj Ústavný súd SR (napr. cit. IV. ÚS 27/08 zo dňa 24.01.2008, uznesenie č. II.ÚS 272/08 z 22.10.2008, uznesenie I.ÚS 438/08 zo dňa 17.12.2008, uznesenie I.ÚS 256/08 z 07.08.2008 a iné), v ktorých opakovane poukázal na to, že ak v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť tento stav k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré nesie exekútor, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23.11.1983, séria A č. 70, mutatis mutandis I.ÚS 191/06), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (v citovanom prípade advokáta), kam spadá riziko neuhradenia odmeny za uvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie. Z uvedených dôvodov súd náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal. Právne svoje rozhodnutie v tejto časti odôvodnil ust. § 196, § 197 ods. 1, § 203 ods. 1 Exekučného poriadku.
Proti tomuto uzneseniu a to jeho výrokovej časti o trovách exekúcie podal v zákonnej lehote odvolanie súdny exekútor. Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, a odňatie práva garantovaného Ústavou Slovenskej republiky, čím súd prvého stupňa spôsobil, že týmto rozhodnutím nebola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a právom chránených záujmov exekútora. Dôvodil, že exekútor má zákonný nárok na trovy exekúcie podľa ust. § 196, § 199 a § 200 ods. 1 Exekučného poriadku. Súd prvého stupňa nerešpektoval skutočnosť, že oprávnený platil trovy v exekučných konaniach začatých po 01.02.2002, ak zanikne povinný pre nemajetnosť ako tomu bolo v tomto prípade. Ďalej namietal, že súd prvého stupňa zároveň nerešpektoval skutočnosť, že exekúciu nie je možné súčasne vyhlásiť za neprípustnú a súčasne aj zastaviť z tohto dôvodu (predčasne zastavená exekúcia), že súd je povinný rozhodnúť o trovách exekúcie, ak zanikne povinný, a to vždy analogicky z dôvodu nemajetnosti. Poukázal na to, že súd prvého stupňa sa vedome zaoberal iba znením ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku v nadväznosti na inštitút zavinenia (§ 203 ods. 1 Exekučného poriadku), pričom z týchto ustanovení vôbec nevyplýva, že sa exekúcia zastavuje, ak zanikne povinný, resp. z nich vôbec nevypláva, že exekútorovi nemožno priznať trovy exekúcie, resp., že o trovách exekúcie sa nerozhoduje. Ďalej namietal nerešpektovanie existencie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7 MCdo 5/2011 zo dňa 13.05.2011 v čase rozhodovania, z ktorého vyplýva záväzný právny názor tak Generálnej prokuratúry SR ako i Najvyššieho súdu SR (dňa 13.12.2011 bolo toto rozhodnutie prijaté ako zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR - čím sa stalo judikátom), že ak zanikne povinný (v tomto prípade poručiteľ nezanechal žiaden majetok), tak sa exekúcia zastavuje podľa § 57 ods. 1 písm. h/ v spojení s ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku. Tento názor sa vzťahuje teda aj na právnické osoby, ak dôjde k zániku právnickej osoby z dôvodu nemajetnosti. Nakoľko exekučný poriadok neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by upravovalo náhradu trov exekučného konania, ak povinný zanikne, bolo preto potrebné použiť analógiu najbližšieho ustanovenia, ktorým je § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, v nadväznosti na zákonný nárok exekútora na trovy exekúcie vyplývajúci z ust. § 196, § 199 a § 200 ods. 1, 2 Exekučného poriadku. Exekúciu bol preto povinný súd prvého stupňa zastaviť podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku a úhradou trov exekúcie zaviazať oprávneného v nadväznosti na ust. § 203 ods. 2 v spojení s ust. § 200 ods. 2 Exekučného poriadku. Namietal, nesprávnu aplikáciu právnych predpisov pri otázkach, aké právne postavenie má exekútor, ktorý v žiadnom prípade nikdy nebol a nie je podnikateľom, ktorý nevykonáva svoju činnosť v žiadnom prípade za účelom dosiahnutia zisku. Toto nesprávne právne posúdenie právneho postavenia exekútora spolu s nesprávnym posúdením zisteného skutkového stavu a jeho nesprávnou aplikáciou z rozhodnutia ESLP - Van der Mussel proti Belgicku, sú jednoznačným dôkazom nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň omylom súdu pri aplikácii práva. V tejto súvislosti poukázal na viaceré nálezy Ústavného súdu SR. Nestotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, a podľa ktorého údajne samotná skutočnosť, že povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania nemôže mať za následok automatické prenesenie povinnosti znášať trovy exekúcie na oprávneného, pretože inštitút zavinenia sa
aplikuje v prípade rozhodnutia o trovách iba vtedy, ak existujú obaja účastníci exekučného konania, t.j. oprávnený a povinný. V prípade zániku jedného z účastníkov exekučného konania je preto povinnosťou súdu rešpektovať zákonný nárok exekútora na trovy exekúcie, ktorý vyplýva z Exekučného poriadku. Do pozornosti dal viaceré rozhodnutia okresných a krajských súdov v Slovenskej republike.
Oprávnený sa k odvolaniu súdneho exekútora písomne nevyjadril.
V predmetnej veci sa oprávnený návrhom na vykonanie exekúcie, doručeným súdnemu exekútorovi JUDr. Beatrix Vargovej dňa 22.07.2009, domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie 426,26 eur s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu, ktorým bol platobný rozkaz vydaný Okresným súdom Prievidza dňa 14.02.2005, sp. zn. 11Rob 264/2004. Uvedené rozhodnutie nadobudlo vykonateľnosť dňa 05.12.2006.
Z výpisu z obchodného registra povinného odvolací súd zistil, že uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 28CbR/41/2009-28 zo dňa 27.09.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 17.11.2010, súd zrušil bez likvidácie spoločnosť CORA I., s.r.o., so sídlom A. Hlinku 20, Prieidza, IČO: 36 296 228, zapísanú v obchodnom registri Okresného súdu Trenčín v oddieli Sro vo vložke číslo 10280/R. Povinný bol následne dňa 04.12.2010 ex offo vymazaný z obchodného registra.
Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že v súlade s aktuálnou judikatúrou (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 10/2011 zo dňa 24. novembra 2011) bolo v predmetnej veci potrebné zaoberať sa tým, z akého dôvodu došlo k výmazu povinného z obchodného registra, nakoľko táto skutočnosť má dopad na dôvod zastavenia exekúcie v zmysle § 57 Exekučného poriadku a následne aj na rozhodnutie o trovách exekúcie. Ak totiž dôvod zastavenia exekúcie spočíva v dôvode uvedenom v § 57 ods. l písm. h/ Exekučného poriadku, o trovách exekúcie treba rozhodnúť podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku. Z ust. § 68 Obchodného zákonníka vyplýva, že zánik obchodnej spoločnosti nastáva dňom jej výmazu z obchodného registra. Zániku však musí predchádzať zrušenie spoločnosti, ktoré môže prebehnúť s likvidáciou alebo bez likvidácie, ak spoločnosť nemá žiaden majetok, alebo ak celý jej majetok prechádza na právneho nástupcu (splynutie, zlúčenie, rozdelenie spoločnosti). V danej veci mal odvolací súd z výpisu z obchodného registra ohľadne povinného za preukázané, že nedošlo k splynutiu, zlúčeniu alebo rozdeleniu spoločnosti, čo znamená, že majetok povinného neprešiel na právneho nástupcu, v dôsledku čoho možno vyvodiť, že pokiaľ Okresný súd Trenčín uznesením č. k. 28CbR/41/2009-28 zo dňa 27.09.2010 zrušil obchodnú spoločnosť
- povinného bez likvidácie, povinný nemal ku dňu zrušenia žiaden majetok. Preto mal súd prvého stupňa v danej veci konanie zastaviť správne z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku), a nie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku z dôvodu existencie iného dôvodu, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať. Následne súd prvého stupňa rozhodol nesprávne i o trovách exekúcie, ktoré je povinný znášať oprávnený, aj keď zastavenie exekúcie nezavinil, pokiaľ je exekučné konanie zastavené pre nemajetnosť povinného (§ 203 ods. 2 Exekučného poriadku). Preto súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď napadnutým unesením súdnemu exekútorovi trovy exekúcie nepriznal.
Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o náhrade trov exekúcie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. h/, ods. 2 O.s.p.).
V ďalšom konaní súd prvého stupňa opätovne rozhodne o náhrade účelne vynaložených trov exekúcie podľa ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku.
Vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu je súd prvého stupňa viazaný (§ 226 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.