Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4CoE/78/2012

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Profidebt Slovakia, s.r.o. so sídlom Mliekarenská 10, Bratislava, IČO: 35 925 922, proti povinnému: CORA I., s.r.o., A. Hlinku 20, Prievidza, IČO: 36 296 228, t.č. vymazaný z obchodného registra, o vymoženie istiny vo výške 426,26 eur s príslušenstvom, o odvolaní súdnej exekútorky proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 29. decembra 2011, č.k. -19 takto

rozhodol:

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o trovách exekúcie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Zároveň súdnej exekútorke náhradu trov exekúcie nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že návrhom zo dňa 22.07.2009 sa oprávnený domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre istinu vo výške 426,26 eur s prísl., na základe právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu Okresného súdu v Prievidzi, č.k. zo dňa 14.02.2005. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnej exekútorke udelené súdom dňa 12.08.2009. Súdna exekútorka podaním zo dňa 13.12.2010 navrhla zastaviť exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku z dôvodu výmazu povinného z obchodného registra. V danej veci mal súd prvého stupňa za preukázané, že uznesením Okresného súdu Trenčín, č.k. -28 zo dňa 27.09.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 17.11.2010, súd zrušil bez likvidácie spoločnosť CORA I., s.r.o., so sídlom A. Hlinku 20, Prievidza, IČO: 36 296 228 zapísanú v obchodnom registri Okresného súdu Trenčín v oddieli Sro vo vložke číslo 10280/R a povinný bol 04.12.2010 ex offo vymazaný z obchodného registra. Z uvedeného vyplýva, že povinný neexistuje, zanikol bez právneho nástupcu, nemá spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania, a táto skutočnosť je neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania, pre ktorú nie je možné pokračovať v konaní a je potrebné exekučné konanie zastaviť. Spôsobilosť právnickej osoby byť účastníkom konania je upravená v , ktorý sa prostredníctvom vzťahuje aj na exekučné konanie. Právne svoje rozhodnutie v tejto časti odôvodnil ust. , Exekučného poriadku, , , , . Pokiaľ sa týka náhrady trov exekúcie poukázal na ust. podľa ktorého pravidlom je, že trovy exekúcie znáša alebo nahrádza povinný, pokiaľ nenastane výnimočná situácia, že ich nahrádza oprávnený. Takúto situáciu predpokladá ust. , podľa ktorého, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. V takomto prípade oprávnený nahrádza aj trovy v ust. súdnemu exekútorovi. Rozsah tejto povinnosti na náhradu je daný rozsahom procesného zavinenia oprávneného, ktoré viedlo k zastaveniu exekúcie. Pri rozhodovaní o tom, či oprávnený zavinil zastavenie exekúcie je nutné vychádzať z toho, že nárok na náhradu trov exekúcie je nárokom, ktorý má základ v ustanoveniach práva procesného a nie v ustanoveniach práva hmotného. Preto tiež o tom, či oprávnený zavinil, že konanie muselo byť zastavené možno uvažovať len z hľadiska procesného a posudzovať ho podľa procesného výsledku. Samotnú skutočnosť, že došlo k výmazu povinného z obchodného registra

nemožno z vyššie uvedených hľadísk považovať za zavinenie oprávneného ( z 24.01.2008). Exekútor ako nositeľ práva na náhradu trov exekúcie je v exekučnom konaní v postavení účastníka konania, a nie vykonávateľa verejnej moci, pričom je na výsledku exekúcie materiálne zainteresovaný. Svojim súhlasom stať sa súdnym exekútorom a vykonávať činnosť exekútora musí preto znášať aj s tým spojené riziko, že nie vo všetkých prípadoch dosiahne uspokojenie svojich zákonných nárokov ako účastník exekučného konania (v časti trov). Tento záver o postavení exekútora a jeho nárokoch na odmenu je v zhode i s právnym názorom vyslovený Európskym súdom pre ľudské práva vo veci Van der Mussele proti Belgicku (rozsudok z 23.11.1983). Otázkou nepriznania trov súdnemu exekútorovi sa vo viacerých rozhodnutiach zaoberal aj Ústavný súd SR (napr. cit. zo dňa 24.01.2008, uznesenie č. z 22.10.2008, uznesenie I.ÚS 438/08 zo dňa 17.12.2008, uznesenie I.ÚS 256/08 z 07.08.2008 a iné), v ktorých opakovane poukázal na to, že ak v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť tento stav k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré nesie exekútor, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23.11.1983, séria A č. 70, mutatis mutandis ), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (v citovanom prípade advokáta), kam spadá riziko neuhradenia odmeny za uvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie. Z uvedených dôvodov súd náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal. Právne svoje rozhodnutie v tejto časti odôvodnil ust. § 196, § 197 ods. 1, § 203 ods. 1 Exekučného poriadku.

Proti tomuto uzneseniu a to jeho výrokovej časti o trovách exekúcie podal v zákonnej lehote odvolanie súdny exekútor. Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, a odňatie práva garantovaného , čím súd prvého stupňa spôsobil, že týmto rozhodnutím nebola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a právom chránených záujmov exekútora. Dôvodil, že exekútor má zákonný nárok na trovy exekúcie podľa ust. , a Exekučného poriadku. Súd prvého stupňa nerešpektoval skutočnosť, že oprávnený platil trovy v exekučných konaniach začatých po 01.02.2002, ak zanikne povinný pre nemajetnosť ako tomu bolo v tomto prípade. Ďalej namietal, že súd prvého stupňa zároveň nerešpektoval skutočnosť, že exekúciu nie je možné súčasne vyhlásiť za neprípustnú a súčasne aj zastaviť z tohto dôvodu (predčasne zastavená exekúcia), že súd je povinný rozhodnúť o trovách exekúcie, ak zanikne povinný, a to vždy analogicky z dôvodu nemajetnosti. Poukázal na to, že súd prvého stupňa sa vedome zaoberal iba znením ust. Exekučného poriadku v nadväznosti na inštitút zavinenia ( Exekučného poriadku), pričom z týchto ustanovení vôbec nevyplýva, že sa exekúcia zastavuje, ak zanikne povinný, resp. z nich vôbec nevypláva, že exekútorovi nemožno priznať trovy exekúcie, resp., že o trovách exekúcie sa nerozhoduje. Ďalej namietal nerešpektovanie existencie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 13.05.2011 v čase rozhodovania, z ktorého vyplýva záväzný právny názor tak Generálnej prokuratúry SR ako i Najvyššieho súdu SR (dňa 13.12.2011 bolo toto rozhodnutie prijaté ako zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR - čím sa stalo judikátom), že ak zanikne povinný (v tomto prípade poručiteľ nezanechal žiaden majetok), tak sa exekúcia zastavuje podľa v spojení s ust. Exekučného poriadku. Tento názor sa vzťahuje teda aj na právnické osoby, ak dôjde k zániku právnickej osoby z dôvodu nemajetnosti. Nakoľko exekučný poriadok neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by upravovalo náhradu trov exekučného konania, ak povinný zanikne, bolo preto potrebné použiť analógiu najbližšieho ustanovenia, ktorým je Exekučného poriadku, v nadväznosti na zákonný nárok exekútora na trovy exekúcie vyplývajúci z ust. , a , Exekučného poriadku. Exekúciu bol preto povinný súd prvého stupňa zastaviť podľa Exekučného poriadku a úhradou trov exekúcie zaviazať oprávneného v nadväznosti na ust. v spojení s ust. Exekučného poriadku. Namietal, nesprávnu aplikáciu právnych predpisov pri otázkach, aké právne postavenie má exekútor, ktorý v žiadnom prípade nikdy nebol a nie je podnikateľom, ktorý nevykonáva svoju činnosť v žiadnom prípade za účelom dosiahnutia zisku. Toto nesprávne právne posúdenie právneho postavenia exekútora spolu s nesprávnym posúdením zisteného skutkového stavu a jeho nesprávnou aplikáciou z rozhodnutia ESLP - Van der Mussel proti Belgicku, sú jednoznačným dôkazom nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň omylom súdu pri aplikácii práva. V tejto súvislosti poukázal na viaceré nálezy Ústavného súdu SR. Nestotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, a podľa ktorého údajne samotná skutočnosť, že povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania nemôže mať za následok automatické prenesenie povinnosti znášať trovy exekúcie na oprávneného, pretože inštitút zavinenia sa

aplikuje v prípade rozhodnutia o trovách iba vtedy, ak existujú obaja účastníci exekučného konania, t.j. oprávnený a povinný. V prípade zániku jedného z účastníkov exekučného konania je preto povinnosťou súdu rešpektovať zákonný nárok exekútora na trovy exekúcie, ktorý vyplýva z Exekučného poriadku. Do pozornosti dal viaceré rozhodnutia okresných a krajských súdov v Slovenskej republike.

Oprávnený sa k odvolaniu súdneho exekútora písomne nevyjadril.

V predmetnej veci sa oprávnený návrhom na vykonanie exekúcie, doručeným súdnemu exekútorovi JUDr. Beatrix Vargovej dňa 22.07.2009, domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie 426,26 eur s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu, ktorým bol platobný rozkaz vydaný Okresným súdom Prievidza dňa 14.02.2005, sp. zn. . Uvedené rozhodnutie nadobudlo vykonateľnosť dňa 05.12.2006.

Z výpisu z obchodného registra povinného odvolací súd zistil, že uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. -28 zo dňa 27.09.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 17.11.2010, súd zrušil bez likvidácie spoločnosť CORA I., s.r.o., so sídlom A. Hlinku 20, Prieidza, IČO: 36 296 228, zapísanú v obchodnom registri Okresného súdu Trenčín v oddieli Sro vo vložke číslo 10280/R. Povinný bol následne dňa 04.12.2010 ex offo vymazaný z obchodného registra.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že v súlade s aktuálnou judikatúrou (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 24. novembra 2011) bolo v predmetnej veci potrebné zaoberať sa tým, z akého dôvodu došlo k výmazu povinného z obchodného registra, nakoľko táto skutočnosť má dopad na dôvod zastavenia exekúcie v zmysle § 57 Exekučného poriadku a následne aj na rozhodnutie o trovách exekúcie. Ak totiž dôvod zastavenia exekúcie spočíva v dôvode uvedenom v ods. l písm. h/ Exekučného poriadku, o trovách exekúcie treba rozhodnúť podľa Exekučného poriadku. Z ust. vyplýva, že zánik obchodnej spoločnosti nastáva dňom jej výmazu z obchodného registra. Zániku však musí predchádzať zrušenie spoločnosti, ktoré môže prebehnúť s likvidáciou alebo bez likvidácie, ak spoločnosť nemá žiaden majetok, alebo ak celý jej majetok prechádza na právneho nástupcu (splynutie, zlúčenie, rozdelenie spoločnosti). V danej veci mal odvolací súd z výpisu z obchodného registra ohľadne povinného za preukázané, že nedošlo k splynutiu, zlúčeniu alebo rozdeleniu spoločnosti, čo znamená, že majetok povinného neprešiel na právneho nástupcu, v dôsledku čoho možno vyvodiť, že pokiaľ Okresný súd Trenčín uznesením č. k. -28 zo dňa 27.09.2010 zrušil obchodnú spoločnosť

- povinného bez likvidácie, povinný nemal ku dňu zrušenia žiaden majetok. Preto mal súd prvého stupňa v danej veci konanie zastaviť správne z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku), a nie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku z dôvodu existencie iného dôvodu, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať. Následne súd prvého stupňa rozhodol nesprávne i o trovách exekúcie, ktoré je povinný znášať oprávnený, aj keď zastavenie exekúcie nezavinil, pokiaľ je exekučné konanie zastavené pre nemajetnosť povinného (§ 203 ods. 2 Exekučného poriadku). Preto súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď napadnutým unesením súdnemu exekútorovi trovy exekúcie nepriznal.

Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o náhrade trov exekúcie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (, ).

V ďalšom konaní súd prvého stupňa opätovne rozhodne o náhrade účelne vynaložených trov exekúcie podľa ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku.

Vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu je súd prvého stupňa viazaný ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.