Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_2CoE-221-2012.pdf
PDF · 118.56 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoE/221/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o Bratislava, Pribinova č. 25, IČO 35807598, zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Bratislava, Pribinova č. 25, proti povinnému: Y. F., nar. XX.X.XXXX, M. C. XXX/X, XXX XX T., o vymoženie 212,44 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného a odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 29. marca 2012, č.k. 9Er/2072/2006-24 takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa v napadnutom uznesení vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Ďalej zaviazal oprávneného nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Pavlovi Šajánkovi, Exekútorský úrad, Sadová 621, 905 01 Senica, trovy exekúcie vo výške 77,90 eura. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1, § 196, § 200 ods. 2, § 203 ods. 1 Ex.por., § 52, § 53, § 54 Občianskeho zákonníka, príslušné ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, príslušné ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a príslušné ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Ďalej v odôvodnení uviedol, že oprávnený návrhom zo dňa 12.8.2006 navrhol vykonať exekúciu voči povinnému, na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, sp.zn. SR 1751/06 zo dňa 30.5.2006, ktorý zaväzoval povinného k zaplateniu 6.600,- Sk spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 6.300,- Sk od 23.2.2006 do zaplatenia, ako i trov konania 3.050,- Sk. Oprávnený dňa 24.9.2010 navrhol zmenu súdneho exekútora. Z predloženého exekučného titulu - vyššie špecifikovaného rozhodcovského rozsudku súd prvého stupňa zistil nasledovné skutočnosti. Dňa 12.1.2007 bola medzi oprávneným a povinným uzatvorená Zmluva o úvere /ďalej len zmluva/, na základe ktorej boli povinnému poskytnuté finančné prostriedky, ktoré sa zaviazal vrátiť v dohodnutých splátkach a lehotách. Oprávnený na výzvu súdu prvého stupňa doložil do spisu zmluvu, z ktorej vyplýva, že oprávnený poskytol povinnému, ako dlžníkovi sumu 5.000,- Sk za poplatok 4.000,- Sk, pričom povinný sa zaviazal vrátiť úver s poplatkom v celkovej výške 9.000,- Sk v 10. mesačných splátkach po 900,- Sk, počnúc dňom 18.10.2005. V zmluve je označený povinný svojím menom a priezviskom a ďalšími údajmi, na zmluve je podpis povinného s vyhlásením, že svojím podpisom potvrdzuje aj prevzatie peňažnej hotovosti uvedenej v zmluve. Súčasťou zmluvy sú aj VPPÚ vyhotovené oprávneným ako formulár. V článku 19. podmienok je obsiahnutá dohoda účastníkov o tom, že v zmysle § 262 odst. 1 Obchodného zákonníka, sa všetky právne vzťahy budú spravovať Obchodným zákonníkom. V článku 17. účastníci uzavreli rozhodcovskú doložku podľa zákona č. 244/2002 Z.z. s tým, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Bratislava, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to pred jediným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b/ pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu / zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok/. Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou, v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu, založená právomoc rozhodcovského súdu. Súd prvého stupňa právny vzťah medzi účastníkmi konania založený zmluvou označenou, ako zmluva o úvere, považoval jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 odst. 1 Občianskeho zákonníka. Hodnotiac obsah zmluvy, má súd prvého stupňa za to, že ide o reálnu zmluvu o pôžičke, uzavretú medzi oprávneným, ako veriteľom a dlžníkom, ako spotrebiteľom. Zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že deň jej uzavretia je totožný s dňom prenechania peňažných prostriedkov povinnému. Z uvedeného má súd prvého stupňa za to, že veriteľ neposkytol peňažné prostriedky na základe požiadania dlžníka, ktorý záväzok predstavuje podstatnú časť zmluvy o úvere v zmysle § 497 odst. 1 Obchodného zákonníka ale, že k poskytnutiu peňažných prostriedkov došlo súčasne s uzavretím zmluvy. Záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky dlžníkovi totiž predstavuje podstatnú časť zmluvy o úvere, bez existencie ktorej nemôže s poukazom na § 269 odst. 1 Obchodného zákonníka dôjsť k vzniku zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Súd je toho názoru, že požiadanie dlžníka o čerpanie úveru má časovo nasledovať až po uzavretí zmluvy a časovo sa nekryje s momentom uzavretia zmluvy. Je teda nepochybné, že účastníci uzavreli zmluvu o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka, i keď v zmysle § 52 odst. 1 Občianskeho zákonníka je bez právneho významu právna forma zmluvy. Medzi účastníkmi konania bola uzavretá spotrebiteľská zmluva, nakoľko zo zmluvy nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra / v predmete činnosti uvedené: poskytovanie úverov z vlastných zdrojov/. Z toho dôvodu sa oprávnený považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené „na predtlačenom formulári“, nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Z obsahu zmluvy, s prihliadnutím na právne postavenie účastníkov zmluvy, má súd prvého stupňa za to, že finančné prostriedky boli povinnému poskytnuté, ako spotrebiteľovi. Vzhľadom k vyššie uvedenému, súd prvého stupňa dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v článku 17 VPPÚ, kde rozhodca bez vypočutia povinného vydal rozhodcovský rozsudok. Preskúmaním predmetných VPPÚ, ako neoddeliteľnej časti zmluvy, konkrétne článku 17 „rozhodcovská doložka“ vzhliadol súd prvého stupňa v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku, k čomu ho viedli nasledovné dôvody. V zmluvných dojednaniach v článku 17 bol upravený alternatívny spôsob riešenia sporov zo zmluvy, jednak v rozhodcovskom konaní, alebo cestou súdu. Možnosť výberu spôsobu riešenia sporu povinným je, podľa názoru súdu prvého stupňa, len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia prípadného sporu a v prípade rozhodcovského konania aj osobu rozhodcu oprávnený. V prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských zmlúv je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník, ako spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ podľa uvedenej zmluvnej úpravy, síce mal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, avšak podaním žaloby v rozhodcovskom konaní oprávneným, stratil povinný možnosť domáhať sa právnej ochrany pred všeobecným súdom. Úpravu zmluvne zakotvenú oprávneným do rozhodcovskej doložky, formou rozväzovacej podmienky stanovenej v článku 17. /posledná veta za bodkočiarkou/, súd prvého stupňa posúdil, ako nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov. Tu sa súd prvého stupňa zaoberal aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť. V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým, ako k uzatvoreniu zmluvy povinný vôbec pristúpil. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Dohoda strán o tom, že spor medzi nimi predložia k prejednaniu a rozhodnutiu súkromným osobám alebo rozhodcovským inštitúciám, ktoré si za tým účelom zvolia, má o to väčší význam, pretože rozhodca nenachádza právo, ale tvorí (eventuálne napevno stanovuje), vyjasňuje, urovnáva záväzkový vzťah v zastúpení strán. Jeho moc nie je delegovaná zvrchovanou mocou štátu, ale pochádza od subjektívnej vlastnej moci strán určovať svoj osud. V danom prípade táto vôľa pochádza však len od jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo v ich vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu. Uvedené zároveň naznačuje, že veriteľov výber riešenie sporu rozhodcovským súdom zrejme nebol náhodný. Oprávnený, ako veriteľ, do zmluvných dojednaní viacerých svojich obdobných zmlúv zahrnul identické rozhodcovské doložky a na ich základe opakovane zvolil pre riešenie sporu ten istý rozhodcovský súd, keď podaním žaloby vylúčil možnosť, aby sa spor riešil pred všeobecným súdom. V predmetnej veci vydal rozsudok Stály rozhodcovsky súd zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., ktorý bol vydaný jediným rozhodcom JUDr. Gabrielom Havrillom. Rozhodca, resp. rozhodcovský súd, ktorých si vyberá oprávnený, je oprávnený vydať aj bez vypočutia žalovaného rozhodcovský rozsudok, ak sa v žalobnom návrhu uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúcej zo skutočností uvedených žalobcom. Žalovaný, teda spotrebiteľ, nemal žiadnu, resp. minimálnu možnosť ovplyvniť tak spôsob riešenia sporu, výber rozhodcu a vyjadriť sa k osobe rozhodcu. Pri garantovanej rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní) dochádza k porušeniu uplatňovania práv na strane spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere, podľa názoru súdu prvého stupňa, spĺňa všetky podmienky, tak z pohľadu ustanovení § 53, 54 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu smernice 93/13/EHS (výkladovej pomôcky ustanovení spotrebiteľského práva) kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a teda je neplatná. Táto neplatnosť má formu absolútnej neplatnosti. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, súd prvého stupňa v tomto štádiu exekúciu z úradnej moci vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Predložený rozhodcovský rozsudok, vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. Keďže súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, o návrhu na zmenu súdneho exekútora rozhodovať nebude. Súdny exekútor si trovy exekúcie vyčíslil vo výške 193,40 eur. Pozostávajú z odmeny podľa § 14 ods. 1 písm. a) cit. vyhlášky vo výške 66,40 eura za 10 hodín účelne vynaložených na exekúciu:
- získanie poverenia ....................................................................................1 hod.
- doručovanie príkazu na začatie exekúcie..................................................1 hod.
- upovedomenie o začatí exekúcie..............................................................1 hod.
- exekučný príkaz.........................................................................................1 hod.
- upovedomenia o spôsobe exekúcie...........................................................1 hod.
- zisťovanie platiteľa mzdy povinného .......................................................1 hod.
- ďalšie zisťovanie majetku povinného........................................................4 hod.
Ďalej trovy pozostávajú z paušálnej odmeny za 10 úkonov exekučnej činnosti po 3,32 eura, t.j. 33,20 eur:
- získanie poverenia
- doručovanie príkazu na začatie exekúcie
- upovedomenie o začatí exekúcie
- exekučný príkaz
- upovedomenia o spôsobe exekúcie
- zisťovanie platiteľa mzdy povinného
- ďalšie zisťovanie majetku povinného - 4 úkony
Okrem odmeny si uplatnil aj náhradu hotových výdavkov - cestovné (jazda dňa 20.3.2007 Senica
- Prievidza, 264 km x 0,30 eur/km) vo výške 79,- eur, poštovné vo výške 11,50 eur; a náhradu za stratu času vo výške 3,30 eur (2,5 hod.). Z popisu jednotlivých úkonov uplatnených v špecifikácii dospel súd prvého stupňa k záveru, že súdnemu exekútorovi prináležia trovy exekúcie v celkovej výške 77,90 eura. Počet hodín účelne vynaložených na exekúciu je súdny exekútor povinný odôvodniť časovou špecifikáciou jednotlivých úkonov. Súd prvého stupňa priznal súdnemu exekútorovi, berúc do úvahy aj časovú a obsahovú náročnosť jednotlivých úkonov, odmenu najviac za 5 hodín exekučnej činnosti, ktoré považuje za účelne vynaložený čas na vykonanie úkonov smerujúcich k vymoženiu exekúcie. Súd prvého stupňa pritom vychádzal aj z praxe ostatných súdnych exekútorov a prisúdil každej činnosti čas potrebný na jej vykonanie /tzn.: získanie poverenia 0,5 hod., doručovanie príkazu na začatie exekúcie 0,5 hod., upovedomenie o začatí exekúcie 0,5 hod., exekučný príkaz 0,5 hod., upovedomenia o spôsobe exekúcie 0,5 hod., zisťovanie platiteľa mzdy povinného 0,5 hod., ďalšie zisťovanie majetku povinného 2 hod./. Súd prvého stupňa cestovné náhrady vo výške 79,- eur nepriznáva z dôvodu, že exekučný spis EX 731/2006 neobsahuje zápisnicu o vykonaní úkonu - zisťovanie majetku povinného zo dňa 20.3.2007. Súdny exekútor je povinný takúto zápisnicu vyhotoviť následne po uskutočnení úkonu. Keďže súdny exekútor nepreukázal, či skutočne zisťoval majetok povinného dňa 20.3.2007, a to v meste Prievidza, nie je možné cestovné náhrady priznať. Na uvedenej skutočnosti nič nemení ani potvrdenie z knihy jázd, z ktorej je zrejmé len, že súdny exekútor vykonal jazdu dňa 20.3.2007 zo Senice do Prievidze a späť za účelom zisťovania majetku. V uvedenom zázname absentuje údaj, koho sa zisťovanie majetku týka, resp. spisová značka konania. Potvrdenie nepreukazuje, že jazda dňa 20.3.2007 bola vykonaná za účelom zisťovania majetku povinného. Ďalej nie je možné súdnemu exekútorovi priznať náhradu za stratu času vo výške 3,30 eur, nakoľko z exekučného spisu EX 731/2006 nie je možné zistiť, ktorého úkonu sa náhrada za stratu času týka a miesto, kde bol úkon vykonaný. Na základe vyššie uvedených skutočností, súd prvého stupňa priznáva súdnemu exekútorovi trovy v celkovej výške 77,90 eura, ktoré pozostávajú z odmeny vo výške 33,20 eura za 5 hodinu účelne vynaloženej exekučnej činnosti na exekúciu/podľa § 14 ods. 1 písm. a) cit. vyhlášky/ a z odmeny vo výške 33,20 eura za 10 úkonov exekučnej činnosti /podľa § 14 ods. 1 písm. b) cit. vyhlášky/ a náhrady hotových výdavkov vo výške 11,50 eura /podľa § 22 cit. vyhlášky - poštovné/. S poukazom na ustanovenie § 203 Exekučného poriadku, k náhrade nevyhnutných trov exekúcie súd prvého stupňa zaviazal oprávneného, pretože doložil nespôsobilý exekučný titul, čím zavinil zastavenie exekúcie.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p.), že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.), že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie ako aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Zastával názoru, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. § 45 ods. 2 zák. 244/2002 Z.z. postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci, ako exekučnému súdu, neprináleží. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícií exekučného súdu totiž nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo veriteľa. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zák. č. 244/2002 Z.z., nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku ani nepokračuje v konaní vo veci, v rozsahu uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Dôvodil, že všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd musí s právoplatným rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne, by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Exekučný súd taktiež nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania sa účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ďalej uviedol, že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval ust. § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zák. č. 244/2002 Z.z. Ustanovenie § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Mal za to, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania, na podklade uvedeného rozhodnutia, len na návrh účastníka konania. Exekučný súd konal pri revízií rozhodcovského rozsudku mimo rámec zverenej právomoci a rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou, a to najmä princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnený mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne ako s povinným. Uviedol, že exekučný súd vo veci nevykonával dokazovanie a k záverom dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. Dôvodil, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z.z. oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Tvrdil, že predmetná rozhodcovská doložka je platná. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd, a preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák. V závere vyjadril svoj nesúhlas s právnym posúdením zmluvy o úvere, ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Namietal, že nakoľko predmetom úverov poskytovaných zo strany oprávneného sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľskom úvere. Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného, preto nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Čo sa týka úroku z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, kedy sa stal splatným celý dlh až do dňa jeho uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (uznesenie NS SR, sp.zn. 3Obdo3/96). Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil, a preto by mal za porušenie svojej povinnosti znášať vopred dohodnutú sankciu. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že nakoľko poskytuje peňažné prostriedky z vlastných zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou, s tým spojenou. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného nebolo podané.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie aj súdny exekútor a žiadal, aby odvolací súd uznesenie prvostupňového súdu v zrušil a priznal trovy exekúcie vo výške 193,40 eur, ako boli vyčíslené dňa 26.11.2010. Ďalej žiada priznať DPH z trov exekúcie vo výške 38,68 eur. Nesúhlasí s vyčíslenou výškou exekučných trov, ani s výškou určených hotových výdavkov. Čo sa týka hotových výdavkov, neobstojí tvrdenie, že nie sú preukázané. Všetky výdavky sú preukázateľné zo spisu.
Vyjadrenie k odvolaniu súdneho exekútora nebolo podané.
Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne. Vec podrobne preskúmal a v plnom rozsahu sa stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa, osvojil si dôvody napadnutého rozhodnutia a v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti uznesenia súdu prvého stupňa dodáva:
Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona v danej veci, a to predovšetkým § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v platnom znení, § 45 ods. 1 až 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení a na túto právnu úpravu nadväzujúcich právnych noriem ako zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v platnom znení, smernice Rady Európskych spoločenstiev č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ďalšej súvisiacej legislatívy, je napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vecne správne a aj náležite odôvodnené.
Správny bol záver súdu prvého stupňa, ktorý uviedol, že predmetnú zmluvu o revolvingovom úvere je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve, keďže medzi účastníkmi bola uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere. Spotrebiteľské právo patrí k najviac sa rozvíjajúcim oblastiam práva, ktorého základnou funkciou je ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany. V zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Týmito sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky tie zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Smernica Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že slovenský právny poriadok exemplifikatívne vymedzuje neprijateľné podmienky v § 53 ods. 4 Obč. zákonníka, pričom súd môže postupovať aj podľa generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 Obč. zákonníka, to znamená nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu v Obč. zákonníku. Pokiaľ vo veci vydal rozhodcovský rozsudok rozhodca, ktorý konal na základe rozhodcovskej doložky, ktorý súd považuje, ako celok za neprijateľnú, a tým neplatnú, súd prvého stupňa v konečnom dôsledku správne exekúciu zastavil.
Podľa § 200 ods. 1 Ex. por. trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
Podľa § 22 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov súdnemu exekútorovi patrí popri odmene aj náhrada hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti; táto náhrada zahŕňa najmä cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky.
Podľa § 23 ods. 1, 2 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, náhrada za stratu času patrí súdnemu exekútorovi pri úkonoch vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom jeho exekútorského úradu alebo kancelárie a za čas strávený na ceste do tohto miesta a späť. Náhrada podľa odseku 1 je 0,66 eura za každú aj len začatú polhodinu.
Podľa § 25 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov je v odmene súdneho exekútora je zahrnutá aj náhrada za administratívne práce vykonané v súvislosti s exekučnou činnosťou.
Podľa ust. § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty. Spôsob určenia a výšku odmeny, ako aj náhrady hotových výdavkov súdneho exekútora upravuje vyhláška MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov.
Súdny exekútor vo svojom odvolaní namietal výšku súdom uloženej náhrady trov exekúcie. Preskúmaním spisového materiálu, vrátane špecifikácie trov exekúcie a pripojeného spisu súdneho exekútora JUDr. Pavla Šajánka, odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie povinného nie je dôvodné.
Spôsob určenia a výšku odmeny, ako aj náhrad súdneho exekútora upravuje vyhláška MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov (prechodné ustanovenie § 27a vyhlášky).
Základnou zásadou pri posudzovaní ich výšky je ich účelné vynaloženie, ktoré má byť adekvátne výške vymáhanej pohľadávky. Počet hodín účelne vynaložených na exekúciu je exekútor povinný odôvodniť časovou špecifikáciou jednotlivých úkonov. Účelnosť treba posudzovať predovšetkým podľa spôsobu exekúcie, podľa jednotlivých procesných a faktických prekážok vznikajúcich pri vykonávaní exekúcie, ako aj podľa rozsahu exekúcie, ktorý je daný výškou a druhom vynucovaného plnenia.
Súd má povinnosť odmenu uplatnenú si súdnym exekútorom preskúmať, a to aj z hľadiska, či súdnym exekútorom deklarovaný čas jednotlivých úkonov skutočne zodpovedá času, ktorého vynaloženie možno objektívne očakávať pri tom ktorom úkone. Len takéto preskúmanie zabezpečí, aby súdnemu exekútorovi bola priznaná časová odmena iba za ten čas, ktorý na exekúciu účelne vynaložil. Preto odvolací súd s prihliadnutím na obsahovú a časovú náročnosť jednotlivých vykonaných úkonov považuje priznanú časovú odmenu za 5 hodín exekučnej činnosti za správnu a primeranú.
Preskúmaním spisového materiálu, vrátane priloženej špecifikácie trov exekúcie súdneho exekútora a pripojeného exekučného spisu, s prihliadnutím na obsahovú a časovú náročnosť jednotlivých uplatnených a účelne vykonaných úkonov exekučnej činnosti, odvolací súd dospel k záveru, že súdnemu exekútorovi patrí časová odmena za získanie poverenia 0,5 hod., doručovanie príkazu na začatie exekúcie 0,5 hod., upovedomenie o začatí exekúcie 0,5 hod., exekučný príkaz 0,5 hod., upovedomenia o spôsobe exekúcie 0,5 hod., zisťovanie platiteľa mzdy povinného 0,5 hod., ďalšie zisťovanie majetku povinného 2 hod. Časovú a obsahovú náročnosť jednotlivých úkonov súd posúdil na základe vlastnej úradnej činnosti, keď v rámci svojej administratívnej činnosti denne vyhotovuje z hľadiska obsahu rovnako náročné úkony. Ďalej súd prvého stupňa správne cestovné náhrady vo výške 79,- eur nepriznal z dôvodu, že exekučný spis EX 731/2006 neobsahuje zápisnicu o vykonaní úkonu
- zisťovanie majetku povinného zo dňa 20.3.2007, nakoľko súdny exekútor nepreukázal, či skutočne zisťoval majetok povinného dňa 20.3.2007, a to v meste Prievidza, nie je možné cestovné náhrady priznať. Podobne nie je možné súdnemu exekútorovi priznať náhradu za stratu času vo výške 3,30 eur, nakoľko z exekučného spisu EX 731/2006 nie je možné zistiť, ktorého úkonu sa náhrada za stratu času týka a miesto, kde bol úkon vykonaný.
Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o zastavení exekúcie v súlade s § 202 ods. 2 a 203 ods. 1 Ex. por. správne rozhodoval aj o trovách exekučného konania. Pri určení ich výšky vychádzal z vyčíslenia súdneho exekútora JUDr. Pavla Šajánka zo dňa 26.11.2010, ktorý si však neuplatnil DPH z odmeny súdneho exekútora, ani nepriložil osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty. Z tohto dôvodu mu súd prvého stupňa správne priznal trovy exekúcie bez vyčíslenej DPH. Súd prvého stupňa v čase rozhodovania totiž nemal vedomosť o tom, či súdny exekútor je platiteľom DPH alebo nie, a preto túto nemohol súdnemu exekútorovi priznať. Bolo totiž iba na ňom túto skutočnosť súdu uviesť, čo však nespravil.
V konečnom dôsledku potom súd prvého stupňa správne priznal súdnemu exekútorovi odmenu vo výške 77,90 eur predmetných ustanovení citovanej vyhlášky.
Trovy exekúcie predstavovali spolu sumu 77,90 eur, na ktorých náhradu súd prvého stupňa správne s poukazom na ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku zaviazal oprávneného.
Na základe uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.