Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_14Cob-142-2012.pdf
PDF · 88.78 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/142/2012
Uznesenie
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v právnej veci žalobcu: PPS Bobrovec, s.r.o., so sídlom 032 21 Jalovec 405, IČO: 36 391 042, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Antonom Slamkom, advokátom, I. XXXX/XX, XXX XX E. Q., proti žalovanému: AGRONOVA Liptov, s.r.o., so sídlom 032 23 Liptovská Sielnica 176, IČO: 36 408 085, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Vladimírom Herichom, E. XX, XXX XX I., v konaní o vydanie hnuteľnej veci, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/170/2007-190 zo dňa 28.06.2010, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 9Cb/170/2007-190 zo dňa 28.06.2010 v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného vydať žalobcovi nerezovú chladiacu nádrž na mlieko PACO 1250L do 60 dní od právoplatnosti rozsudku z r u š u j e a v r a c i a vec v tejto časti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal žalovaného povinnosťou vydať žalobcovi nerezovú chladiacu nádrž na mlieko PACO 1250L do 60 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti, o náhradu škody, žalobu zamietol. Vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne v zmysle § 151 ods. 3 OSP až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 1 ods. 1, 2 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „OBZ"), § 261 ods. 1 OBZ, § 123 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „OZ"), § 126 ods. 1 OZ, § 100 ods. 2 OZ, § 420 ods. 1 OZ, § 132 ods. 1 OZ, § 133 ods. 1 OZ, § 134 ods. 1 OZ, § 501 OZ vyhodnotil, že bolo preukázané, že nerezová chladiaca nádrž na mlieko PACO 1250L, ktorú žalobca žiada žalobou vydať, je v držbe žalovaného. Ide o spôsobilý predmet vydržania, držba bola oprávnená, ale nebola nepretržitá vzhľadom na výzvu žalobcu žalovanému z 05.10.2006, v ktorej žalobca žiadal od žalovaného predmetnú nádrž vydať za súčinnosti správcu konkurznej podstaty. Teda nedošlo k vydržaniu vlastníckeho práva k predmetu vydania. Z vykonaných dôkazov okresný súd mal za preukázanú existenciu vlastníckeho práva žalobcu k nerezovej chladiacej nádrži na mlieko PACO 1250L (ďalej len „nádrž"), ktorá sa nachádza u žalovaného na Hospodárskom dvore Bukovina. Žalobca nadobudol vlastnícke právo k nádrži kúpnou zmluvou uzavretou so správcom konkurznej podstaty LAS, s.r.o., v ktorej bola nádrž zapísaná pod poradovým číslom 480, príloha č. 1 kúpno-predajnej zmluvy s inventárnym číslom 4536657054,00. Rozhodujúcim podľa názoru okresného súdu bol prejav vôle strán uzavierajúcich kúpnu zmluvu, teda správcu konkurznej podstaty a žalobcu, pričom správca konkurznej podstaty potvrdil, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy nevedel o tom, že nájomca previezol nádrž zo Závodu poľnohospodárskej výroby Bešeňová do Liptovskej Sielnice. Predpokladal, že chladiaca nádrž sa nachádzala na pôvodnom mieste v Bešeňovej. Napokon i bezprostredne po uzavretí zmluvy, resp. povolení vkladu kúpno-predajnej zmluvy, správca konkurznej podstaty listom z 18.02.2004 navrhol vysporiadanie chýbajúceho hnuteľného majetku po bývalom ZPV nájomcovi AGRO-RACIO, s.r.o., konkrétne u predmetnej nádrže, ale obchodná spoločnosť AGRO-RACIO, s.r.o. oznámila, že žalovaný sa vyjadril, že veci kúpil so všetkým a nádrž odmietol vydať. Ďalej okresný súd poukázal, že naopak žalovaný nepreukázal titul nadobudnutia nádrže, len odkazoval na čl. II. bod 2. kúpno-predajnej zmluvy medzi správcom konkurznej podstaty a žalovaným, podľa ktorého článku „kupujúcemu je stav prevádzaných nehnuteľností a hnuteľných veci známy z písomnej dokumentácie a osobnej prehliadky. Tieto kupujúci kupuje v stave, v akom sa ku dňu podpísania zmluvy nachádzajú, kupuje ich v stave, v akom ku dňu podpísania tejto zmluvy „stoja a ležia". Okresný súd vyhodnotil, že vlastnícke právo žalobcu k nádrži bolo preukázané a keďže vlastnícke právo sa nepremlčuje, nemohlo dôjsť ani k premlčaniu nároku vlastníka na vydanie nádrže ako hnuteľnej veci. Preto žalobe v časti o uloženie povinnosti vydať žalobcovi tento predmet vlastníctva vyhovel. V časti o povinnosti nahradiť škodu žalobu zamietol s tým, že žalobca tento nárok nepreukázal čo do vzniku škody a jej výšky. O trovách konania s odkazom na § 151 ods. 3 OSP rozhodnutie odkázal až na dobu po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný a konštatoval, že žiaden zo svedkov neidentifikoval nádrž ako vec, ktorá sa určite nachádza na Hospodárskom dvore Bukovina u žalovaného. Žalovaný odkúpil majetok od správcu konkurznej podstaty JUDr. Petra Grubera ako správcu úpadcu LAS, s.r.o. v konkurze, Liptovský Mikuláš, Palugayho 1, IČO: 31 644 805 kúpnou zmluvou z 18.12.2003. Správca mal problémy s evidenciou majetku, čo sa prenieslo aj do zmluvy, v ktorej uviedol formuláciu, že sa kupujú veci v stave ako stoja a ležia. Podľa žalovaného táto formulácia v súlade s § 501 OZ znamená, že strany sa dohodli na vlastnostiach celého súboru vecí bez ich presného rozlišovania podľa druhu, resp. množstva. Z uvedeného, nepresnosť evidencie majetku, nejasnosti správcu spočívajúce v neznalosti miesta uloženia majetku úpadcu spôsobili, že správca, ktorý bol jedinou osobou, ktorá mala právo nakladať s majetkom v zmysle úpravy v zákone č. 328/1991 Zb., nevedel, kde sa nachádza majetok, ktorý sám speňažoval. Chybou právnej kvalifikácie prvostupňového súdu bolo, že nie žalovaný zapríčinil nejasný skutkový stav veci, ale bol to práve správca. Ak sa žalovaný domáha vydania vecí s tvrdením, že vec v čase predaja mala byť umiestnená v Hospodárskom dvore Bešeňová a nie v Hospodárskom dvore Bukovina, tak bolo výlučnou vecou správcu, kde bola vec umiestnená a nikto v tomto čase, teda v decembri 2003, nemohol ukladať správcovi povinnosti okrem konkurzného súdu. Podstatné bolo aj to, že zmluva medzi správcom a žalovaným bola uzavretá 18.12.2003, kým zmluva medzi správcom a žalobcom až 29.12.2003. Z toho vyplývalo, že žalovaný odkúpil od správcu hnuteľné veci skôr ako žalobca a následne podľa odovzdávacieho protokolu zo 17.02.2004 strany len všeobecne konštatovali, že sa preberá stav ku dňu podpísania kúpno-predajnej zmluvy ležiaci a stojaci, t. j. skutkový stav k 18.12.2003. Vec, ktorú sa dožaduje žalobca vydať, nepatrila žalovanému ani pred uzavretím kúpno-predajnej zmluvy so správcom a jeho konštatovanie, že mala byť umiestnená na hospodárskom dvore, ktorý odkúpil práve žalobca, je už teraz právne irelevantné. Sám správca osobne uzavrel kúpnu zmluvu so žalovaným s takým skutkovým stavom, aký v tom čase existoval a práve preto v zmluve uviedol, že sa predáva skutkový stav taký, aký je v čase uzavretia zmluvy. Žalovaný bol takto skorším nadobúdateľom veci od správcu než žalobca a to je podstatné a rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej. Okolnosti, že v roku 2002 bola premiestnená nejaká nádrž z jedného hospodárskeho strediska úpadcu do druhého hospodárskeho strediska a ktorá bola v dokladoch ešte aj zle označená a jej identifikácia je sporná, nemajú žiadny právny význam. Vlastníctvo nadobudol žalovaný k veciam, ktoré sa nachádzali na Hospodárskom dvore Bukovina, ktorú odkúpil od správcu, z čoho vyplýva, že žalobca k žalovanej veci nikdy vlastníctvo nenadobudol, nie je teda aktívne legitimovaný v spore a nemá ani právo na vydanie veci. Je zrejmé, že správca tú istú vec predal dvakrát, čo nasvedčuje neporiadok v evidencii majetku, čo však už nie je zodpovednosťou žalovaného. Uvedené skutočnosti zakladajú právny stav, ktorý nedovoľuje reštitúciu právneho stavu. Z uvedeného označil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa za nesprávny a navrhol jeho zmenu tak, aby žaloba bola zamietnutá a žalobca bol povinný nahradiť žalovanému trovy konania.
K doručenému odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca v písomnom podaní jeho právneho zástupcu z 24.09.2010 zn. N.z. 7/4/2007. Napadnutý rozsudok okresného súdu označil za správny a navrhol, aby bol odvolacím súdom ako vecne správny potvrdený.
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a s hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0 rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného vydať žalobcovi nerezovú chladiacu nádrž na mlieko PACO 1250 L do 60 dní od právoplatnosti rozsudku podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP zrušil a podľa § 221 ods. 2 OSP vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Primárne k postupu krajského súdu v odvolacom konaní je potrebné uviesť, že pokiaľ bolo o odvolaní žalovaného právoplatne rozhodnuté predchádzajúcim potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.zn. 14Cob/242/2010 zo dňa 22.09.2011, tak uvedený rozsudok odvolacieho súdu bol zrušený Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 48/2012-25 zo dňa 28. marca 2012 a vec bola Krajskému súdu v Žiline vrátená na ďalšie konanie. Súčasne uvedeným nálezom bolo vyslovené, že „základné právo spoločnosti AGRONOVA Liptov, s.r.o., vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, jej základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 22. septembra 2011 v konaní vedenom pod sp.zn. 14Cob 242/2010 porušené boli". V odôvodnení dotknutého Nálezu Ústavný súd SR uviedol, že z dokazovania nesporne vyplynulo, že v decembri 2003, keď predmetné kúpne zmluvy boli uzavreté, sa chladiaca nádrž nachádzala v Závode poľnohospodárskej výroby Liptovská Sielnica. Ďalším nesporným faktom je, že správca konkurznej podstaty úpadcu pri uzatváraní kúpnej zmluvy so žalobcom (29. decembra 2003) „nevedel o tom, že nájomca previezol nádrž zo závodu poľnohospodárskej výroby Bešeňová do Liptovskej Sielnice. Predpokladal, že chladiaca nádrž sa nachádzala na pôvodnom mieste v Bešeňovej". Za preukázané je potrebné považovať aj zistenie okresného súdu, že v kúpnej zmluve uzavretej 29. decembra 2003 medzi správcom konkurznej podstaty úpadcu a žalobcom bola sporná nerezová chladiaca nádrž výslovne špecifikovaná ako jeden z predmetov prevodu. Nakoniec, nespornou je aj chronológia uzatvárania kúpnych zmlúv, keď správca konkurznej podstaty úpadcu 18. decembra 2003 uzavrel kúpnu zmluvu so sťažovateľom a 29. decembra 2003 so žalobcom.
Všetky uvedené skutkové okolnosti považoval za preukázané aj ústavný súd, pretože ani samotný sťažovateľ (žalovaný) ich vo svojej ústavnej sťažnosti nespochybnil.
V popísaných skutkových okolnostiach bolo pre rozhodnutie všeobecných súdov o žalobe žalobcu podľa názoru ústavného súdu potrebné prejudiciálne posúdiť otázku vlastníctva spornej hnuteľnej veci. Iba tak bolo možné kvalifikovane rozhodnúť o podanej reivindikačnej žalobe.
Podľa ústavného súdu kúpna zmluva medzi správcom konkurznej podstaty úpadcu a žalovaným bola uzavretá 18. decembra 2003, teda skôr než kúpna zmluva medzi správcom konkurznej podstaty úpadcu a žalobcom. Bolo tak rozhodujúce posúdiť, či uzavretím skoršej kúpnej zmluvy bolo prevedené vlastnícke právo k chladiacej nádrži na sťažovateľa. Ak by odpoveď na túto otázku bola kladná, potom úmysel správcu konkurznej podstaty úpadcu predať chladiacu nádrž žalobcovi stelesnený v uzavretí neskoršej kúpnej zmluvy musí byť vyhodnotený ako irelevantný, a to v dôsledku uplatňovania všeobecnej právnej zásady „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet". Táto zásada dôsledne zohľadňuje okrem iného požiadavku právnej istoty účastníkov súkromno-právnych vzťahov, ku ktorej sa musí hlásiť aj Slovenská republika ako právny štát (čl. 1 ods. 1 ústavy), a ak ju všeobecný súd pri svojej rozhodovacej činnosti nerešpektuje, bezpochyby porušuje základné právo účastníka konania na súdnu ochranu.
Kúpnou zmluvou uzavretou 18. decembra 2003 sa správca konkurznej podstaty zaviazal previesť na žalovaného nehnuteľnosti a hnuteľné veci tvoriace v súhrne majetkovú podstatu Závodu poľnohospodárskej výroby Liptovská Sielnica „v stave, v akom ku dňu podpísania tejto zmluvy stoja a ležia". Zreteľným úmyslom zmluvných strán tak bolo využiť režim § 501 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak sa vec prenechá ako stojí a leží, nezodpovedá scudziteľ za jej vady, ibaže vec nemá vlastnosť, o ktorej scudziteľ vyhlásil, že ju má, alebo ktorú si nadobúdateľ výslovne vymienil.
Zjavným účelom citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka je regulácia zodpovednosti za vady prenechanej veci vo vzťahu medzi zmluvnými stranami. Vyplýva to zo systematického zaradenia ustanovenia v Občianskom zákonníku. Zásadné vylúčenie zodpovednosti scudziteľa za vady veci, ktorá je prenechaná tak, ako stojí a leží (výnimka z tejto zásady plynúca z citovaného ustanovenia nie je pre posudzovaný prípad rozhodná), je však dôsledkom právom aprobovaného zámeru jednej zmluvnej strany prenechať druhej zmluvnej strane veci určené súhrnom (per aversionem). Znamená to, že nadobúdateľ preberá všetky veci ako celok bez ohľadu na ich kvantitu a kvalitu a bez ohľadu na to, či ide o veci určené individuálne alebo druhovo. Najvyšší súd Českej republiky k tomu uviedol, že požiadavku určitosti predmetu kúpnej zmluvy pri predaji vecí určených súhrnne je nutné vzťahovať na vymedzenie tohto súhrnu za použitia údajov určených napríklad miestom, kde sa veci v určitom čase nachádzajú, na ich druhové určenie a podobne; nemožno ju naopak stotožňovať s konkretizáciou (individualizáciou) jednotlivých predávaných vecí (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci sp.zn. 32Odo 441/2003 z 26. novembra 2003).
Aj keď judikatúra súdov iných štátov je pre slovenské právne prostredie nepoužiteľná, ústavný súd poukázal na uvedené rozhodnutie českého súdu preto, lebo sa s ním stotožňuje, preberá ho, a predovšetkým ho považuje za ústavne konformný výklad ustanovenia § 501 Občianskeho zákonníka.
Za rešpektovania záväzného právneho názoru ústavného súdu vysloveného v citovanom náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde) krajský súd opätovne prerokoval odvolanie žalovaného (§ 214 ods. 2 OSP) v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní z 18.08.2010 (§ 212 ods. 1 OSP) a dospel k záveru o jeho opodstatnenosti.
Okresný súd pri rozhodovaní vo veci vychádzal zo záveru, že žalobca preukázal aktívnu legitimáciu v danej veci tým, že preukázal svoje vlastnícke právo k predmetu podanej reivindikačnej žaloby. Vychádzal pritom zo skutkového a právneho hodnotenia kúpnej zmluvy medzi žalobcom ako kupujúcim a správcom konkurznej podstaty LAS, s.r.o., zo dňa 29.12.2003, ktorej vklad bol povolený (do katastra nehnuteľností) dňa 27.1.2004. Z preskúmavaného prvostupňového rozsudku však vyplýva, že okresný súd sa, v zmysle záväzných záverov ústavného súdu, dostatočne nezaoberal tak v skutkovej ako aj následne v právnej rovine, aktívnou legitimáciou žalobcu ako aj pasívnou legitimáciou žalovaného v rovine existencie a právnych účinkov skoršej kúpnej zmluvy medzi žalovaným ako kupujúcim a správcom konkurznej podstaty LAS, s.r.o., zo dňa 18.12.2003, na ktorú poukázal odvolateľ (č.l. 94 spisu), čím boli závery okresného súdu vo vzťahu k uplatnenej reivindikačnej žalobe predčasné a nesprávne. Tým došlo k naplneniu ust. § 221 ods. 1 písm. h) OSP, podľa ktorého odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a podľa § 221 ods. 2 OSP vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní okresný súd po opätovnom prejednaní veci vyhodnotí (ne)existenciu tak aktívnej ako aj pasívnej vecnej legitimácie účastníkov v danej sporovej veci. Prednostne sa v skutkovej rovine bude dôsledne zaoberať skôr uzavretou kúpnou zmluvou z 18.12.2003 medzi žalovaným a správcom konkurznej podstaty úpadcu LAS, s.r.o., vo vzťahu k predmetu reivindikačnej žaloby. Pri novom rozhodnutí sa bude v právne rovine riadiť záväzným právnym názorom vysloveným vo veci Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. marca 2012, č.k. III. ÚS 48/2012-25, predovšetkým za aplikácie a interpretácie ust. § 501 OZ v súlade s podstatou a účelom tejto právnej úpravy tak ako vyjadril ústavný súd v dotknutom náleze, na ktorý odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje.
Podľa ust. § 226 OSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
Podľa ust. § 224 ods. 3 OSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.