Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Co-76-2022.pdf
PDF · 149.83 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/76/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a členov senátu JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: C. P., C..A.. T.: XX XXX XXX, A. X, Ž., správcu konkurznej podstaty úpadcu A. M. A..P..U.., T.: XX XXX XXX, V. X, K., proti žalovaným: X. M. T., K. XX, K., X. T.. V. T., V. X, R. W., oboch zastúpených B.. M. A., advokátom, J. XX, K., o zaplatenie 15.388,07 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 21.02.2022, č.k. 45C/46/2010-278, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .
Žalovaným v 1. a v 2. rade nepriznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 21.02.2022, č.k. 45C/46/2010-278, uložil žalovaným v 1. a v 2. rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 676,69 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku, žalobu vo zvyšku zamietol a žalovaným priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v pomere 97,14%.
2. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca, resp. úpadca, na majetok ktorého bol v priebehu konania vyhlásený uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30.07.2013, konkurz, sa žalobou zo dňa 17.12.2009, po jej zmene v znení uznesenia zo dňa 09.06.2013, č.k. 45C/46/2010-170, a uznesenia vyhláseného na pojednávaní konanom dňa 21.02.2022, domáhal voči žalovaným v 1. a v 2. rade povinnosti zaplatiť mu spoločne a nerozdielne sumu 15.388,07 eura s úrokmi z omeškania vo výške 0,05% denne zo sumy 7.929,60 eura od 12.08.2008 do zaplatenia a úrokmi z omeškania vo výške 0,05% denne zo sumy 7.458,47 eura od 23.02.2013 do zaplatenia z titulu nezaplatenej poslednej splátky ceny diela a zvýšenej kúpnej ceny za pozemok, na ktorom malo byť dielo realizované. Dôvodil, že spoločnosť SJTS s.r.o., ktorá zanikla ku dňu 19.12.2008 v dôsledku zlúčenia s úpadcom, ako zhotoviteľ a žalovaní ako objednávatelia uzavreli dňa 21.12.2006 zmluvu o dielo č. XXX (ďalej len „zmluva o dielo“), predmetom ktorej bol záväzok zhotoviteľa zrealizovať výstavbu rodinného domu v R. W. a záväzok objednávateľov zaplatiť mu dohodnutú cenu celkovo 4.777.731,-Sk (158.591,62 eura), v piatich splátkach, keď splatnosť poslednej z nich v sume 238.887,-Sk (7.929,60 eura) bola v zmysle dodatku č. 1 zo dňa 08.04.2008 dohodnutá na základe faktúry do 11.08.2008; žalovaní túto poslednú splátky ceny diela však neuhradili.
3. Žalobca podaním doručeným konajúcemu súdu dňa 25.03.2013 rozšíril žalobu a domáhal sa voči žalovaným zaplatenia zvýšenej kúpnej ceny za pozemok, na ktorom sa nachádza rodinný dom (dielo). Uviedol, že žalovaní ako kupujúci v deň podpísania zmluvy o dielo uzavreli so spoločnosťou Š. A.. A.
P.. U.. ako predávajúcim kúpnu zmluvu č. XXX, v zmysle ktorej bol predávajúci oprávnený kúpnu cenu v sume 1.182.600,-Sk (39.255,13 eura) jednostranne zvýšiť o 19% v prípade omeškania žalovaných s riadnym a včasným plnením finančných záväzkov vyplývajúcim im z kúpnej zmluvy alebo zo zmluvy o dielo. Vzhľadom na to, že žalovaní sa dostali do omeškania so zaplatením poslednej splátky ceny diela, pristúpil predávajúci k zvýšeniu kúpnej ceny za pozemok o 19% na sumu 1.407.294,-Sk (46.713,60 eura) a listom zo dňa 22.02.2013 vyzval žalovaných na jej zaplatenie v sume 7.458,47 eura. Následne tento nárok na základe rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 03.11.2011 postúpil na žalobcu a postúpenie pohľadávky oznámil žalovaným. Žalovaní sumu zvýšenej kúpnej ceny za pozemok doposiaľ nezaplatili.
4. Žalovaní potvrdili uzavretie zmluvy o dielo, avšak voči pohľadávke žalobcu na zaplatenie poslednej splátky ceny diela si započítali vlastnú pohľadávku z titulu zmluvnej pokuty za neodstránenie vád a nedorobkov diela v dohodnutej lehote, a to vo výške 0,01% z ceny diela za každý deň omeškania. Uviedli, že riadne reklamovali zistené vady a nedorobky, a to prvýkrát pri odovzdaní a prevzatí diela dňa 22.08.2008 a druhýkrát listom zo dňa 02.03.2009. Keďže žalovaný tieto vady v dohodnutej lehote 30 dní od ich oznámenia neodstránil, vznikla im pohľadávka zo zmluvnej pokuty; túto vyčíslili ku dňu spísania odporu (26.02.2010) na sumu 8.294,40 eura za omeškanie s odstránením vád reklamovaných pri odovzdaní a prevzatí diela a na sumu 5.249,40 eura za omeškanie s odstránením vád reklamovaných listom zo dňa 02.03.2009, celkovo na sumu 13.543,80 eura. Zároveň vzniesli námietku premlčania proti nároku na doplatenie zvýšenej kúpnej ceny za pozemok.
5. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania ustálil, že predmetom sporu sa stal (i) nárok žalobcu na zaplatenie poslednej splátky ceny za dielo v sume 7.929,60 eura s úrokom z omeškania vo výške 0,05% denne zo sumy 7.929,60 eura od 12.08.2008 do zaplatenia, a (ii) jeho nárok na doplatenie zvýšenej kúpnej ceny 7.458,47 eura s úrokom z omeškania vo výške 0,05% denne zo sumy 7.458,47 eura od 23.02.2013 do zaplatenia, voči ktorým nárokom uplatnili žalovaní v rámci procesnej obrany formou kompenzačnej námietky nárok na zaplatenie (a) zmluvnej pokuty za neodstránenie vád v sume 8.294,40 eura a 5.249,40 eura a b) vzniesli námietku premlčania nároku na zaplatenie zvýšenej kúpnej ceny.
6. Pokiaľ išlo o nárok žalobcu na zaplatenie poslednej splátky ceny diela s príslušenstvom, tento vyhodnotil konajúci súd, s ohľadom na existujúcu zmluvnú povinnosť žalovaných, za preukázaný; napokon, tento záväzok nepopierali ani samotní žalovaní. V časti žalobcom požadovaného úroku z omeškania vo výške 0,05% denne zo sumy 7.929,60 eura od 12.08.2008 do zaplatenia dospel však súd prvej inštancie k záveru o jeho neopodstatnenosti v celom uplatnenom rozsahu. Vychádzal z toho, že strany uzatvorili dňa 21.12.2006 zmluvu o dielo, ktorá mala v zmysle § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) spotrebiteľský charakter, keďže zhotoviteľ pri jej uzatváraní a plnení konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, kým žalovaní ako objednávatelia tak nekonali a podnikateľmi v tom čase vôbec neboli. Zároveň poznamenal, že i obsah, charakteristika a proces uzavretia zmluvy o dielo nasvedčovali naplneniu všetkých znakov spotrebiteľskej zmluvy, čo uviedol i na pojednávaní dňa 17.01.2022 vo svojom predbežnom právnom posúdení veci, poskytujúc stranám priestor na vyjadrenie. V dôsledku posúdenia zmluvy o dielo ako zmluvy spotrebiteľskej, súd prvej inštancie mohol žalobcovi ako dodávateľovi priznať len úroky z omeškania do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva. V danom prípade totiž musel aplikovať pravidlo, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia občianskeho práva (Občianskeho zákonníka), aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. So zreteľom na uvedené potom v prípade omeškania žalovaných s plnením poslednej splátky ceny diela mohol žalobcovi priznať úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej predpismi občianskeho práva aktuálnej k prvému dňu omeškania, ktorá v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, predstavovala hodnotu 8,5% ročne; žalobu žalobcu, čo do úroku z omeškania z nezaplatenej poslednej splátky ceny diela, preto vyhodnotil za opodstatnenú len v rozsahu úrokov z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 7.929,60 eura od 12.08.2008 do zaplatenia (resp. zániku dlhu).
7. Vo vzťahu k nároku na doplatenie zvýšenej časti kúpnej ceny v sume 7.458,7 eura spolu s príslušenstvom sa konajúci súd v prvom rade zaoberal námietkou premlčania žalovaných, ktorú vyhodnotil ako dôvodnú. Mal za to, že právo predávajúceho na jednostranné zvýšenie kúpnej ceny ako majetkové právo podlieha premlčaniu, a preto ho mal uplatniť včas, t.j. do márneho uplynutia všeobecnej
trojročnej premlčacej doby, ktorá začala plynúť odo dňa, keď sa toto právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 Občianskeho zákonníka). Poukazujúc na skutočnosť, že podľa článku VI. ods. 2 písm. a) kúpnej zmluvy bol predávajúci, spoločnosť Š. A.. A. P..U.., oprávnený uplatniť jednostranné zvýšenie kúpnej ceny po prvý raz v deň, keď sa žalovaní dostali do omeškania so splnením poslednej splátky ceny diela, t.j. dňa 12.08.2008, avšak svoje právo realizoval až listom zo dňa 22.02.2013, uplatnil ho po márnom uplynutí premlčacej doby, ktorej koniec pripadol na 12.08.2011. Právo predávajúceho, ktoré postúpil zmluvou o postúpení pohľadávky na žalobcu (A. M. A..P..U..) (ktorú okolnosť žalovaní v priebehu konania nesporovali - pozn. odvolacieho súdu) síce nezaniklo, ale ostalo natoľko oslabené, že ho nemohol priznať. Na uvedenom základe súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaní sa ako dlžníci v konaní úspešne dovolali premlčania, a preto nárok žalobcu na doplatenie kúpnej ceny v sume 7.458,47 eura s príslušenstvom ako nedôvodný zamietol.
8. V tejto súvislosti konajúci súd konštatoval, že nepovažoval za opodstatnenú požiadavku žalobcu, aby neprihliadal na hmotnoprávnu námietku premlčania žalovaných vzhľadom na ustanovenie § 153 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Uviedol, že súdne konanie začalo na základe žaloby pôvodného žalobcu (úpadcu A. M. A..P..U..) dňa 17.12.2009, t.j. v čase účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“), ktorý neobsahoval inštitút sudcovskej koncentrácie konania, zavedený až prijatím Civilného sporového poriadku, účinného od 01.07.2016. Princíp okamžitej aplikability tohto nového procesného kódexu limitovali prechodné ustanovenia v § 470 ods. 2 druhej vety C.s.p., ktorého účelom bolo zabrániť tomu, aby nová právna úprava zhoršila postavenie strany, a to tak, že priamo vylúčila aplikáciu niektorých procesných inštitútov na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, vrátane inštitútu sudcovskej koncentrácie konania, ak by bola v neprospech sporovej strany; v danej veci by aplikácia sudcovskej koncentrácie konania vo vzťahu k hmotnoprávnej námietke premlčania bola v neprospech žalovaných. Súd prvej inštancie zároveň podotkol, že nárok na doplatenie zvýšenej kúpnej ceny žalobca uplatnil podaním doručeným mu dňa 25.02.2013, rozhodol o ňom uznesením zo dňa 09.06.2013, č.k. 45C/46/2010-170, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 25.06.2013. Následne Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 30.06.2013, sp. zn. 6R/2/2013, vyhlásil na majetok žalobcu konkurz (oznámenie bolo v Obchodnom vestníku zverejnené dňa 06.08.2013), čím došlo ex lege k prerušeniu prebiehajúceho konania podľa § 47 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, a to až do dňa, kedy správca konkurznej podstaty (terajší žalobca) udelil súhlas s pokračovaním v konaní (podanie doručené dňa 25.06.2021). Pokiaľ žalovaní uplatnili námietku premlčania na najbližšom súdnom pojednávaní dňa 27.09.2021, uplatnili ju pri prvom úkone, ktorý im po pripustení zmeny žaloby patril; na uvedenom základe preto konajúci súd nemohol dospieť k záveru, že táto nebola uplatnená včas a že žalovaní nekonali starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie vyhodnotil námietku žalobcu o tom, že žalovaní nekonali v súlade s princípom vigilantibus iura a že vznesenie námietky premlčania po viac ako 8 rokoch je v rozpore s dobrými mravmi ako neopodstatnenú.
9. Vo vzťahu k procesnej obrane žalovaných založenej na kompenzačnej námietke majúcej základ v zmluvnej pokute konajúci súd v prvom rade uviedol, že nešlo o vzájomnú pohľadávku, ktorá by predstavovala vzájomnú žalobu. Zmluvná pokuta síce pozostávala z dvoch „čiastkových“ nárokov, a to (i) zo zmluvnej pokuty za omeškanie s odstránením vád uplatnených pri prevzatí diela dňa 22.08.2008 a (ii) zo zmluvnej pokuty za omeškanie s odstránením vád reklamovaných listom zo dňa 02.03.2009, v oboch prípadoch do dňa spísania odporu proti platobnému rozkazu, t.j. do 26.02.2010 a vo svojom súčte 13.543,80 eura síce v čase uplatnenia prevyšovala pohľadávku žalobcu, avšak žalovaní nežiadali o priznanie zmluvnej pokuty nad rámec pohľadávky uplatnenej žalobcom, a teda táto sa nestala osobitným predmetom konania, o ktorej by bol povinný súd rozhodnúť, keďže mala charakter len kompenzačnej námietky. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti podotkol, že pokiaľ žalovaní upravili podaním zo dňa 03.12.2012 celkovú výšku zmluvnej pokuty na sumu 13.512,72 eura, na túto špecifikáciu nemohol prihliadnuť, nakoľko účinky vzájomného započítania nastali už doručením odporu proti platobnému rozkazu žalobcovi (24.03.2010).
10. Pokiaľ išlo o dôvodnosť nároku na zaplatenie prvej zmluvnej pokuty, čo do jej základu, súd prvej inštancie konštatoval, že nebolo sporné, že žalobca dielo odovzdal a žalovaní ho prevzali dňa 22.08.2008, pričom pri tomto úkone v preberacom protokole spísali zistené vady a nedorobky nebrániace užívaniu diela; tieto sa zhotoviteľ zaviazal odstrániť najneskôr do 30 dní, pričom konkrétne išlo o „zárubne, dvere, parketové lišty, schodové lišty, prechodné lišty, sokel v chodbe, spodný záchod nie je v osi, zábradlie interiér, zábradlie terasa (horné poschodie), T-com, zašpárovať dlažbu v chodbe“.
Následne žalovaní listom zo dňa 02.03.2009 reklamovali u žalobcu ďalšie zistené vady a nedorobky, a to „nezmontované schodisko - diery po demontovanom zábradlí, opadaná vonkajšia omietka, vlhnú rohy miestností a rosia sa okná v interiéri, v niektorých miestnostiach sa objavila pleseň - momentálne vstupné dvere“, ktorú reklamáciu žalobca po obhliadke dňa 23.03.2009 uznal za oprávnenú listom zo dňa 30.03.2009. Žalovaní ešte v liste zo dňa 31.07.2009, ktorým uplatnili zmluvnú pokutu konštatovali, že časť vád reklamovaných pri prevzatí diela (nesprávne osadenie záchoda v osi, chýbajúce sokle na dlažbe v chodbe), ako i listom zo dňa 02.03.2009 (vlhnutie rohov v miestnosti, rosenie okien v interiéri a pleseň) žalobca neodstránil, resp. niektoré z nich odstránil len čiastočne (opadávajúca omietka na fasáde); túto skutočnosť, t.j. odstránenie len niektorých z reklamovaných vád, žalovaní deklarovali i na súdnom pojednávaní dňa 18.10.2012 (neodstránil napr. nesprávne osadenie záchoda v osi) a potvrdil to vo svojej výpovedi i konateľ žalobcu T.. M. I. konštatujúc, že odstránil vady nastavenia otvárania okien, presilikónovanie okolia vnútorných parapet, dočistenie interiéru domu, ukončenie vonkajšej fasády a terénnych úprav, pričom ohľadne ďalších vád a nedorobkov podľa zápisu o odovzdaní a prevzatí diela nemal vedomosť; vady reklamované listom zo dňa 02.03.2009 žalobca neodstránil. Vychádzajúc z týchto skutočností, keď žalobca nepreukázal, že by všetky vady uplatnené pri odovzdaní a prevzatí diela dňa 22.08.2008 skutočne odstránil, keď i jeho konateľ potvrdil, že niektoré z nich naďalej pretrvali, súd prvej inštancie mal za preukázané porušenie povinnosti žalobcu ako zhotoviteľa odstrániť zistené vady a nedorobky diela v lehote 30 dní od ich oznámenia, a to od 22.09.2008 do 26.02.2010, čím považoval nárok žalovaných na zmluvnú pokutu za dané obdobie z časového aspektu za oprávnený. Poznamenal, že sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že nárok na zmluvnú pokutu nevznikol vo vzťahu k vadám nebrániacim riadnemu užívaniu diela. S poukazom na gramatický, teleologický a systematický výklad článku XI. ods. 5 zmluvy o dielo sa zmluvná pokuta viazala na neodstránenie vád diela v termínoch podľa zmluvy, bez ohľadu na akýkoľvek druh vád, t.j. bez ohľadu, či tieto bránili alebo nebránili užívaniu diela, za predpokladu, že k uplatneniu vady došlo v rámci záručnej doby. V tomto smere potom neuznal odkaz žalobcu na článok IX. ods. 3 a ods. 4 zmluvy o dielo, ktorý upravoval len procesný postup pri odovzdaní a prevzatí diela, t.j. spísanie konečného preberacieho protokolu, ktorého obsahom mal byť popis stavu odovzdávanej stavby a uvedenie vád a nedorobkov nebrániacich riadnemu užívaniu a prevzatiu diela, s uvedením lehoty na ich odstránenie, ktorá nebude dlhšia ako 30 dní. Obsah tohto ustanovenia ani náznakom nevylučoval zabezpečenie povinnosti zhotoviteľa odstrániť vady nebrániace riadnemu užívaniu a prevzatiu diela v určenej lehote zmluvnou pokutou, práve naopak zohľadňoval zodpovednosť zhotoviteľa za vady; v nadväznosti na zvyšný obsah zmluvy o dielo (konkrétne článok XI. „Zodpovednosť za vady“) potom i táto zodpovednosť, resp. porušenie bolo zabezpečené zmluvnou pokutou. Vzhľadom na určitosť dojednania o zmluvnej pokute v článku XI. ods. 5 zmluvy o dielo konajúci súd nevidel dôvod, pre ktorý by nemohlo byť aplikované. Okrajovo podotkol, že článok IX. ods. 4 zmluvy o dielo, na ktorý sa odvolával žalobca, upravoval oprávnenie žalovaných dielo neprevziať, pričom v takom prípade, ak by žalobca nedodržal čas dokončenia výstavby diela, bol by povinný zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 0,05% z ceny diela za každý deň omeškania. Išlo teda o postih iného porušenia povinností žalobcu, a to za včasné nedokončenie diela; zmluvná pokuta v článku XI. ods. 5 sa týkala riadneho a včasného neodstránenia oznámených vád riadne odovzdaného a prevzatého diela. Súd prvej inštancie doplnil, že pokiaľ došlo k odovzdaniu a prevzatiu diela, znamená to, že na diele sa nevyskytli vady brániace jeho riadnemu užívaniu. Žalovaní ako objednávatelia mali právo na vykonanie diela bez vád a práve toto ich právo sa ustanovením článku XI. ods. 5 zmluvy o dielo zabezpečilo. Interpretácia žalobcu, že uvedené ustanovenie v spojení s článkom IX. ods. 3 alebo článkom XI. ods. 3 zmluvy o dielo postihuje zhotoviteľa len v prípade vád brániacich riadnemu užívaniu diela, by vo svojej podstate znamenala, že tieto ustanovenia by boli takmer nepoužiteľné a právo objednávateľov na účinné a efektívne zabezpečenie odovzdania diela bez vád by ostalo iluzórne.
11. Za nedôvodný a prehnane formalistický v tomto smere považoval konajúci súd i argument žalobcu spochybňujúci samotný základ nároku na zmluvnú pokutu odkazom na § 563 ods. 1 Obchodného zákonníka. Povinnosť objednávateľa prezrieť si predmet diela mu vzniká jeho odovzdaním (§ 562 ods. 1 Obchodného zákonníka); až po odovzdaní diela, resp. v čase jeho odovzdania (nie predtým) objednávateľovi vôbec vznikne právo z vád diela, a to bez ohľadu na skutočnosť, či konkrétna vada diela, za ktorú zhotoviteľ zodpovedá, objektívne vznikla ešte pred týmto momentom alebo v čase jeho odovzdania a prevzatia, príp. až následne. Objednávateľ je pritom povinný vady oznámiť zhotoviteľovi bez zbytočného odkladu po tom, čo ich zistí, inak sa tohto práva nemôže pred súdom úspešne domôcť. Ak teda dňa 22.08.2008 vykonávali žalovaní prehliadku odovzdávaného diela, práve v tomto momente mali priestor všetky zistené vady žalobcovi ako zhotoviteľovi oznámiť, pretože inak by ich právo domáhať sa ich odstránenia ostalo oslabené. Počnúc týmto dňom potom začala plynúť i záručná doba a žalobcovi
vznikla povinnosť odstrániť všetky vady diela, či už zistené pri jeho odovzdaní a prevzatí, ako i tie, ktoré sa objavili počas plynutia záručnej doby. Ak potom žalovaní oznámili vady diela pri prehliadke stavby v čase jej odovzdania, uskutočnili tak v rámci plynutia záručnej doby a keďže žalobca tieto vady neodstránil v termíne podľa zmluvy o dielo, t.j. najneskôr do 30 dní od ich oznámenia, vznikol im nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty. Vzhľadom na to, že zodpovednosť za vady diela má objektívny charakter, vzniká pri splnení zákonných predpokladov bez toho, aby ju mohli strany akýmkoľvek spôsobom vylúčiť alebo obmedziť, vyhodnotil súd prvej inštancie i argumentáciu žalobcu, ktorý poukazom na článok VII. ods. 1 zmluvy o dielo podmieňoval splnenie povinnosti odstrániť vady diela riadnym plnením záväzkov žalovaných ako objednávateľov, za nedôvodnú. Žalovaným patrilo právo zo zodpovednosti za vady diela aj v prípade, že žalobcovi nevyplatili cenu za dielo, keďže tieto nároky mohli existovať paralelne popri sebe. Žalobcom označený článok zmluvy o dielo bolo podľa mienky konajúceho súdu potrebné vykladať tak, že pokiaľ budú žalovaní v omeškaní s plnením svojich zmluvných povinností, zhotoviteľ nemusí ďalej pokračovať vo výstavbe a realizácii diela. Ak však už dôjde k dokončeniu diela a jeho riadnemu odovzdaniu, aj keď s vadami, v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít nemožno objednávateľovi zákonný nárok zo zodpovednosti za vady diela vylúčiť, obmedziť či podmieniť. V situácii, keď žalobca ako zhotoviteľ neodstránil reklamované vady riadne a v termínoch podľa zmluvy o dielo, vznikla mu povinnosť zaplatiť žalovaným dohodnutú zmluvnú pokutu, a to bez ohľadu na skutočnosť, či sa žalovaní dostali so zaplatením poslednej splátky ceny diela do omeškania.
12. Vychádzajúc z uvedeného, majúc nárok žalovaných na zaplatenie zmluvnej pokuty čo do základu za dôvodný, súd prvej inštancie neuznal námietku premlčania vznesenú žalobcom. Konštatoval, že právo vzniesť v súdnom konaní kompenzačnú námietku sa nepremlčuje, pretože ide o procesné právo obdobného charakteru ako právo domáhať sa práva na súde, s tým, že premlčaniu podlieha právo uplatnené touto námietkou. V konaní bolo preukázané, že nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty žalovaným vznikol prvý deň po márnom uplynutí 30-dňovej lehoty na odstránenie vád a nedorobkov zistených a oznámených v čase odovzdania a prevzatia diela, t. j. dňa 22.09.2008. Žalovaní prvýkrát písomne požiadali žalobcu (úpadcu) o zaplatenie zmluvnej pokuty listom zo dňa 31.07.2009 a opätovne v odpore proti platobnému rozkazu zo dňa 26.02.2010, z čoho následne vyvodil, že žalovaní si kompenzujúci nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty uplatnili pred márnym uplynutím všeobecnej trojročnej premlčacej doby, ktorá by uplynula dňa 22.09.2011.
13. Po tomto zhodnotení sa konajúci súd zameral na prieskum dôvodnosti nároku žalovaných na zaplatenie zmluvnej pokuty čo do jeho výšky. Vychádzajúc z článku XI. ods. 5 zmluvy o dielo a jeho gramatickým a teleologickým výkladom dospel k záveru, že žalovaným nevznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty viacnásobne, t.j. paralelne z každej jednej reklamácie, t.j. za omeškanie s odstránením vád uplatnených dňa 22.08.2008, aj za omeškanie s odstránením vád reklamovaných listom zo dňa 02.03.2009 alebo dokonca za každú jednotlivú vadu samostatne. Žalovaným patril len jeden nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorý vznikol po márnom uplynutí 30 - dňovej lehoty na odstránenie ktorejkoľvek z riadne uplatnených vád diela, pričom tento trval až do dňa ich zlikvidovania. Sumarizujúc uvedené, žalovaným vznikla len „jedna“ zmluvná pokuta za porušenie povinnosti žalobcu riadne a včas odstrániť uplatnené a uznané vady diela, a to v dohodnutej výške 0,01% denne z ceny diela 158.591,62 eura za dobu od 22.09.2008 až do dňa 26.02.2010, ktorým dňom žalovaní sami rozsah uplatňovanej zmluvnej pokuty ohraničili; táto predstavovala sumu 8.294,40 eura. Pohľadávka v tejto sume sa potom stretla s pohľadávkou žalobcu v sume 7.929,60 eura a ich vzájomným započítaním v zmysle § 580 Občianskeho zákonníka v zodpovedajúcom rozsahu pohľadávka žalobcu, čo do istiny, zanikla; pokiaľ išlo o prevyšujúcu časť pohľadávky žalovaných v sume 364,80 eura (ako rozdiel medzi 8.294,40 eura a 7.929,60 eura) túto bolo potrebné započítať k príslušenstvu pohľadávky žalobcu, tvoreného z úrokov z omeškania v zákonom stanovenej výške, aktuálnej k prvému dňu omeškania žalovaných so zaplatením poslednej splátky ceny za dielo, t.j. 8,5% ročne zo sumy istiny 7.929,60 eura od prvého dňa omeškania 12.08.2008 do 26.02.2010; po uvedenom dni úroky z omeškania už nenarastali, pretože k tomuto dňu došlo k zániku pohľadávky žalobcu majúcej základ v nezaplatení poslednej splátky ceny diela započítaním v zmysle § 580 Občianskeho zákonníka. Úroky z omeškania za uvedené obdobie tak predstavovali hodnotu 1.041,49 eura a ich započítaním so zostatkom pohľadávky žalovaných v sume 364,80 eura potom nesplnenou zostala pohľadávka žalobcu v časti 676,69 eura (t.j. v sume rozdielu 1.041,49 eura a 364,80 eura), na ktorej zaplatenie konajúci súd zaviazal žalovaných v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku; vo zvyšku žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.
14. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie zmysle § 255 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. , keď zohľadnil, že celková hodnota predmetu sporu predstavovala ku dňu vyhlásenia rozsudku sumu 47.236,26 eura, z ktorej mal žalobca procesný úspech v sume 676,69 eura, t.j. 1,43%; pokiaľ zamietol jeho žalobu v časti zaplatenia sumy 46.559,57 eura, t.j. v časti 98,57%, potom celkový procesný úspech žalovaných predstavoval 97,14%; žalovaným vznikol preto nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 97,14%.
15. Proti zamietajúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ako i výroku o náhrade trov konania, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p. V úvode odvolania konštatoval, že so zreteľom na uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 13.08.2019, č.k. 6R/2/2013-638, ktorým bol ustanovený za správcu konkurznej podstaty úpadcu A. M., A..P..U.. a ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 163/2019 zo dňa 23.08.2019, je v zmysle ustanovenia § 47 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, osobou oprávnenou podať proti napadnutým výrokom rozsudku opravný prostriedok.
16. V ďalšom dôvodil, že vykonaným dokazovaním žalovaní nepreukázali nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, a preto ani nesplnili podmienky na uplatnenie kompenzačnej námietky; naproti tomu bol toho názoru, že on preukázal dôvodnosť tak žaloby o zaplatenie sumy 7.929,60 eura z titulu nezaplatenej poslednej splátky ceny diela, ako i žaloby o zaplatenie sumy 7.458,47 eura z titulu zvýšenia kúpnej ceny pozemku o 19%. Práve túto časť žaloby konajúci súd zamietol uznajúc námietku premlčania žalovaných ako uplatnenú pri prvom procesnom úkone, ktorý im po pripustení zmeny žaloby patril; nepriklonil sa tak k jeho argumentácii, že predmetnú námietku neuplatnili včas, starostlivo, so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.
17. Podľa žalobcu žalovaní vznesením námietky premlčania uznali skutkový a právny dôvod, na základe ktorého pristúpil k navýšeniu časti kúpnej ceny, a teda potvrdili, že boli s úhradou poslednej splátky ceny diela v omeškaní. Už na pojednávaní dňa 30.04.2013, ktorého sa žalovaní, ani ich právny zástupca nezúčastnili, upozornil na rozšírenie žaloby, ku ktorému konajúci súd pristúpil uznesením zo dňa 09.06.2013, č.k. 45C/43/20210-170, prevzatým právnym zástupcom žalovaných dňa 25.06.2013. Vzhľadom na to, že žalovaní boli poučení o možnosti podať proti tomuto uzneseniu odvolanie, mal žalobca za to, že práve v ňom mohli uplatniť i námietku premlčania; pokiaľ tak neurobili a túto vzniesli na pojednávaní dňa 27.09.2021, ich konanie bolo potrebné vyhodnotiť ako rozporné s dobrými mravmi.
18. Žalobca upriamil pozornosť na to, že právo na spravodlivý proces predpokladá zákonom upravený postup ovládaný zákonnými zásadami a princípmi a v ich kontexte treba vnímať i právo dlžníka vzniesť námietku v sporovom konaní. V tejto súvislosti pritom nemožno opomenúť rímskoprávnu zásadu „právo patrí bdelým“, a to nielen vo vzťahu k veriteľovi (aby si uplatnil svoju pohľadávku na súde pred uplynutím premlčacej doby), ale i vo vzťahu k dlžníkovi (aby sa bránil v štádiu, v ktorom sa o základe žalobného nároku rozhoduje). Vychádzajúc z toho, že žalovaní mohli a mali vzniesť námietku premlčania už dňa 25.06.2013, a nie až v záverečnej fáze konania, najmä pokiaľ boli od počiatku zastúpení advokátom, javilo sa žalobcovi jej uplatnenie po viac ako 8 rokoch ako zjavné zneužitie práva, ktoré nemohlo požívať súdnu ochranu; v nadväznosti na uvedené i jej vyhodnotenie konajúcim súdom označil za nesprávne, dostatočne a precízne nezdôvodnené.
19. Za chybný, vychádzajúci z nesprávneho právneho posúdenia veci, označil žalobca výsledok posúdenia kompenzačnej námietky prvoinštančným súdom. Dôvodil, že žalovaní už v odpore proti platobnému rozkazu započítali voči jeho pohľadávke svoju pohľadávku v sume 13.543,80 eura, navrhujúc, aby konajúci súd jeho žalobu zamietol. V podaní zo dňa 03.12.2012 zmluvnú pokutu mätúco vyčíslili na sumu 13.512,72 eura, čím dostatočne neustálili výšku svojej pohľadávky. Vzhľadom na to, že táto presahovala pohľadávku, ktorá bola predmetom konania, konajúci súd pochybil, pokiaľ ju neposúdil ako vzájomnú žalobu a neprejednal ju spolu so žalobou. V tejto súvislosti podotkol, že žalovaní boli povinní preukázať splnenie hmotnoprávnych podmienok pre vznik nároku na zmluvnú pokutu a súčasne ich podporiť relevantnými dôkazmi, najmä o tom, že neodstránil vytknuté vady v zmluvne predpokladanej lehote. Žalovaní však nepreukázali, ktoré konkrétne vady neodčinil, čím nepreukázali, že sa dostal do omeškania. Pritom i jeho konateľ T.. I. vo výpovedi uviedol, že vady uvedené v prílohe č. 1 protokolu o odovzdaní a prevzatí stavby zo dňa 22.08.2008 odstránil, kým tie reklamované listom zo dňa 02.03.2009 nie. Žalovaní tiež nepreukázali, že vady diela existovali ku dňu 26.02.2010, resp. že tieto k uvedenému dátumu neodstránil.
20. Žalobca v tejto súvislosti tiež podotkol, že vychádzajúc zo systematiky a štruktúry zmluvy o dielo, žalovaným ani nevznikol nárok na zmluvnú pokutu. Z ustanovení článku IX. ods. 3 a ods. 4 a článku XI. ods. 3 a ods. 5 zmluvy o dielo podľa neho vyplývalo, pre ktoré prípady si strany dohodli sankciu v podobe zmluvnej pokuty. Konajúci súd sa náležite nezaoberal diferenciáciou tejto úpravy a nezohľadnil vôľu zmluvných strán, ktorú do značnej miery nahradil vlastnými úvahami a interpretáciou zjavne v prospech len jednej zmluvnej strany, a to žalovaných. Žalobca poukázal na článok IX. ods. 3 zmluvy o dielo, ktorý pojednával o vadách a nedorobkoch nebrániacich užívaniu a prevzatiu diela; pre prípad ich neodstránenia si strany nedohodli zmluvnú pokutu. Naproti tomu článok IX. ods. 4 zmluvy o dielo upravoval dojednanie zmluvnej pokuty len pre nedodržanie času dokončenia výstavby z dôvodu oprávneného odmietnutia prevzatia diela a článok XI. ods. 3 zmluvy pojednával o vadách v záručnej dobe, pre prípad výskytu ktorých nastúpila sankcia v odseku 5 v podobe vzniku nároku na zmluvnú pokutu. Ustanovenie článku XI. ods. 5 zmluvy o dielo však nebolo možné interpretovať ako všeobecné ustanovenie na účely celej zmluvy, keďže i iné jej články (článok IV. ods. 4 alebo IX. ods. 8) zakotvovali zmluvnú pokutu pre prípad konkrétneho porušenia povinností. Na uvedenom základe bol žalobca toho názoru, že pokiaľ nepristúpil k odstráneniu vád a nedorobkov zistených v protokole zo dňa 22.08.2008, ktoré spadali pod úpravu článku IX. ods. 3 zmluvy o dielo, žalovaným nevznikol nárok na zmluvnú pokutu, pretože záručná doba im ešte v tom čase nezačala plynúť. Vzhľadom na to, že zistené vady diela vznikli pred odovzdaním diela, ich odstránenie podliehalo zákonnej, a nie zmluvnej záručnej zodpovednosti. Žalobca uzavrel, že žalovaným nevznikol nárok na zmluvnú pokutu za vady, ktoré sa nevyskytli počas záručnej doby, keďže ani nevykonanie ich opravy nebolo sankcionované zmluvnou pokutou.
21. Pokiaľ išlo o vady uplatnené žalovanými listom zo dňa 23.03.2009, žalobca zopakoval, že ich odstránenie podmienil plnením povinností žalovaných v súlade s článkom VII. ods. 1 zmluvy o dielo; predmetné ustanovenie pritom vnímal ako prejav zmluvnej slobody a autonómie strán pri úprave vzájomných práv a povinností. Tým, že žalovaní neuhradili poslednú splátku ceny diela najneskôr do dňa jej splatnosti, t.j. do 11.08.2008, nemohol sa ani on dostať do omeškania s odstránením vád; žalovaným preto nemohol vzniknúť nárok na zmluvnú pokutu. So zreteľom na tento záver, považoval žalobca prieskum konajúceho súdu týkajúci sa výšky zmluvnej pokuty a započítania za nesprávny, a tým za bezpredmetný. Nesprávnym sa následne stal i závislý výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania.
22. Záverom žalobca označil rozsudku konajúceho súdu za prekvapivý, zasahujúci do právnej istoty a legitímnych očakávaní, nakoľko žalovaní bez akýchkoľvek pochybností nepreukázali vznik zmluvnej pokuty.
23. Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili.
24. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých výrokoch vecne správny. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 26.10.2023 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.).
25. Preskúmaním súdneho spisu sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti, v ktorom sa zaoberal dôvodnosťou žalobného nároku žalobcu v intenciách jeho skutkových tvrdení, procesnej obrany žalovaných, ako aj vykonaného dokazovania. Konajúci súd po náležitom dokazovaní vyplývajúcom z návrhov procesných strán, ustálil správne skutkový stav, na ktorý následne aplikoval zodpovedajúce ustanovenia právnych predpisov, čo napokon nespochybnil ani žalobca v podanom odvolaní. Odvolací súd sa nestotožnil s jeho argumentáciou ohľadne prekvapivosti napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti hodno uviesť, že pod „prekvapivým rozhodnutím“ sa v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozumie rozhodnutie, ktorým odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, za rozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom prvej inštancie. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných právnych záveroch než rozhodnutie súdu prvej inštancie (porovnaj i rozhodnutie sp. zn. 3Cdo 102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvej inštancie „nečakane“ založené nepredvídateľne na iných „nových“ dôvodoch, než
z ktorých vychádzal v rozhodnutí súd prvej inštancie, pričom strana sporu v danej procesnej situácii nemala možnosť namietať ne/správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní (porovnaj i rozhodnutie sp. zn. 5Cdo 46/2011).
26. Z vyššie podanej charakteristiky prekvapivého rozhodnutia je zrejmé, že ustálená súdna prax za také vníma primárne rozhodnutie odvolacieho, a teda nie prvoinštančného súdu. I keď nemožno úplne vylúčiť ani situácie, keď súd prvej inštancie prekvapivo založil svoje rozhodnutie na úplne inej, odlišnej právnej úvahe, než bola prezentovaná stranami sporu v priebehu konania, bez toho, aby im poskytol možnosť sa k tejto úvahe vyjadriť, vychádzajúc z obsahu súdneho spisu o taký prípad v skúmanej veci nejde. Napokon žalobca označil napadnutý rozsudok za prekvapivý z toho dôvodu, že konajúci súd vyhodnotil ako opodstatnený nárok žalovaných na zmluvnú pokutu, s ktorým záverom sa nestotožnil; samotná skutočnosť, že žalobca mal na túto otázku odlišný názor ako súd prvej inštancie však bez ďalšieho nepredstavuje dostatočnú bázu pre vyslovenie záveru o prekvapivosti jeho rozhodnutia, resp. pre prípadný záver o nepreskúmateľnosti tohto rozhodnutia a existencii vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p..
27. V ďalšom odvolací súd nesúhlasil ani s argumentáciou žalobcu, podľa ktorej mali žalovaní uplatniť námietku premlčania spôsobom rozporným s dobrými mravmi; je pritom zrejmé, že žalobca tento rozpor vnímal v spojitosti s časom vznesenia námietky premlčania; opakovane totiž udával, že žalovaní túto uplatnili oneskorene, po viac ako 8 rokoch (zrejme od pripustenia zmeny žaloby jej rozšírením o nárok na zaplatenie sumy 7.458,47 eura), hoci ju mohli vzniesť v odvolaní proti uzneseniu konajúceho súdu o pripustení zmeny žaloby. Posudzujúc túto námietku ako prostriedok procesnej obrany bol žalobca zároveň toho názoru, že ju žalovaní neuplatnili v rámci zásady sudcovskej koncentrácie konania zakotvenej v § 153 ods. 1 C.s.p; tejto odvolacej argumentácii žalobcu nemožno priznať úspech.
28. V prvom rade treba uviesť, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na to, že konanie o žalobe žalobcu začalo za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, ktorý, na rozdiel od Civilného sporového poriadku uplatniteľného v spore, nepoznal inštitút sudcovskej koncentrácie konania. Akceptujúc princíp okamžitej aplikability nového procesného kódexu zdôraznil, že ustanovenie § 470 ods. 2 vety druhej C.s.p. limitovalo použitie uvedeného inštitútu. Vzhľadom na to, že v danom prípade by použitie sudcovskej koncentrácie konania vo vzťahu k hmotnoprávnej námietke žalovaných bolo v ich neprospech, nepristúpil k aplikácii § 153 ods. 2 C.s.p. Nesprávnosť tohto záveru konajúceho súdu žalobca v odvolaní nijako nespochybnil; nenamietal teda, že súd prvej inštancie pochybil, pokiaľ prihliadol na vznesenú námietku premlčania z dôvodu použitia ustanovenia § 470 ods. 2 C.s.p. a hodnotenia, že aplikácia sudcovskej koncentrácie konania by bola v neprospech žalovaných. Viazaný odvolacou argumentáciou žalobcu potom odvolaciemu súdu neostalo iné, ako z týchto záverov súdu prvej inštancie ako správnych vychádzať.
29. K uvedenému odvolací súd udáva, že je v plnej diskrečnej kompetencii súdu vyhodnotiť, či prihliadne na prípadne neskoro uplatnený prostriedok procesnej obrany alebo procesného útoku alebo naopak vyvodí z neho sankčné dôsledky, a teda na prípadný omeškaný procesný úkon strany sporu nebude prihliadať.
30. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ďalej vyplýva, že súd prvej inštancie dospejúc k záveru, že uplatnenie sudcovskej koncentrácie konania by vo vzťahu k námietke premlčania žalovaných bolo v ich neprospech, následne doplnil, že túto námietku ani nemohol vyhodnotiť ako uplatnenú oneskorene. Poukázal pritom na to, že nárok žalobcu na zaplatenie zvýšenej kúpnej ceny sa stal predmetom konania dňa 25.06.2013, na majetok žalobcu (úpadcu) vyhlásil Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 30.06.2013, sp. zn. 6R/2/2013, konkurz, pričom zverejnením tohto uznesenia v Obchodnom vestníku, došlo ex lege k prerušeniu prebiehajúceho konania až do času, kým správca konkurznej podstaty úpadcu súhlasil s pokračovaním v konaní, t.j. do dňa 25.06.2021. Za tohto stavu, pokiaľ právny zástupca žalovaných vzniesol na najbližšom súdnom pojednávaní námietku premlčania, bol toho názoru, že nijako nesťažil ďalší procesný postup v spore, s ktorým záverom sa stotožnil i odvolací súd; myšlienkovej úvahe konajúceho súdu predostretej v bode 13.2 odôvodnenia nemožno totiž nič vytknúť. Odvolací súd pritom dopĺňa, že bolo v plnej kompetencii prvoinštančného súdu zvážiť všetky okolnosti týkajúce sa posúdenia včasnosti vznesenia námietky premlčania žalovaných, ktorí jej uplatnením nijako nesťažili ďalší postup pri prejednaní veci. Naproti tomu, neuniklo jeho pozornosti, že to bol žalobca, ktorý až na pojednávaní dňa 21.10.2021 predniesol nové, do toho času netvrdené, skutočnosti, ktorými spochybnil základ
kompenzačnej námietky žalovaných, čo bolo následne i príčinou odročenia predmetného súdneho pojednávania. Za tejto situácie, keď konajúci súd prihliadal na ním tvrdené nové skutočnosti, poskytujúc i druhej strane priestor sa k nim vyjadriť, javila sa odvolaciemu súdu uplatnená argumentácia žalobcu ohľadne zneužitia práva žalovanými ako nedôvodná.
31. Pokiaľ žalobca dôvodil rozporom námietky premlčania s dobrými mravmi, i tu odvolací súd, v názorovej zhode so súdom prvej inštancie, udáva, že takú povahu hmotnoprávnemu úkonu žalovaných nemohol priznať.
32. Vo všeobecnosti možno uviesť, že dobrými mravmi sa v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka rozumie súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú určitú nemennosť a vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem. Týmto normám pritom zásadne neodporuje, pokiaľ niekto namietne premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, keďže inštitút premlčania, ako zákonný inštitút, prispieva k istote právnych vzťahov a možno ho použiť vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. I keď nie je vylúčené, aby uplatnenie námietky premlčania mohlo byť považované za konanie v rozpore s dobrými mravmi, podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. II. ÚS 176/2011) o taký prípad pôjde iba výnimočne, za určitých okolností, napríklad, ak by výkon práva strany sporu v súdnom konaní bol výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhej strany, a súčasne, vo vzťahu k námietke premlčania, ak druhá procesná strana márne uplynutie premlčacej doby nijako nezavinila a priznanie účinkov premlčania by smerom k nej bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potom potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby. Ak by výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku bol len prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez významu, jednalo by sa tak síce o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak išlo by o výraz zneužitia tohoto subjektívneho práva (označované rovnako ako šikana) na úkor druhého účastníka, a teda o výkon v rozpore s dobrými mravmi (k tomu aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 25 Cdo 2648/2003).
33. Vychádzajúc zo žalovanými uplatnenej námietky premlčania časti nároku žalobcu a jej odôvodnenia, nemožno v nej podľa mienky odvolacieho súdu badať úmysel poškodiť žalobcu ako procesnú stranu, čo napokon netvrdil ani samotný žalobca v odvolaní; žalovaní sa totiž zvolenou procesnou obranou len účinne stránili žalobe na zaplatenie sumy 7.458,47 eura, ktorú si žalobca uplatnil evidentne oneskorene. Hodno pritom uviesť, že žalobca neskoré uplatnenie nároku na zaplatenie zvýšenej kúpnej ceny nijako nesporoval a nepredostrel dôvody, pre ktoré sa ho súdnou cestou nedomáhal skôr. Za tohto stavu nemožno podľa mienky odvolacieho súdu vyhodnotiť vznesenie námietky premlčania zo strany žalovaných ako konanie majúce znaky zneužitia práva, resp. ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi.
34. Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalobcu, ktorou vytýkal konajúcemu súdu nesprávne posúdenie kompenzačnej námietky žalovaných.
35. V prvom rade treba uviesť, že i keď žalovaní v odpore proti platobnému rozkazu, a napokon i v priebehu konania, dôvodili existenciou pohľadávky v sume spolu 13.543,80 eura, a teda vyššou ako bola tá uplatnená žalobcom, je zrejmé, že túto započítavali len v rozsahu, v akom sa mali obe stretnúť, nežiadajúc pritom o priznanie jej zvyšku. Je potom zrejmé, že svoju pohľadávku z titulu zmluvnej pokuty si neuplatnili formou vzájomnej žaloby, o ktorej by bolo potrebné rozhodnúť, ako sa nesprávne domnieval žalobca (k tomu aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Cdo 48/2002). V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že súd rozhoduje o prejave žalovaného, ktorým uplatňuje proti žalobcovi pohľadávku na započítanie vo výroku rozsudku len vtedy, ak je táto pohľadávka vyššia ako pohľadávka uplatnená žalobcom; ak však žalovaný nenavrhuje, aby mu bolo súdom prisúdené viac než uplatnil žalobca, nemožno takýto jeho prejav hodnotiť za vzájomný návrh/žalobu v zmysle § 147 ods. 2 C.s.p., keďže ide len o obranu proti návrhu/žalobe žalobcu, s ktorou sa súd vysporiada v odôvodnení rozsudku. Vychádzajúc z uvedeného konajúci súd vyhodnotil správne započítavací prejav žalovaných len ako ich procesnú obranu, a nie ako vzájomnú žalobu, o ktorej by mal samostatne rozhodovať; ako už odvolací súd uviedol vyššie, žalovaní nežiadali, aby súd prvej inštancie zaviazal žalobcu na plnenie
v rozsahu prevyšujúcom jeho pohľadávku spolu s príslušenstvom. Hodno pritom dodať, že konajúci súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil dôvody, pre ktoré pri ustálení výšky kompenzačnej pohľadávky vychádzal z tej, ustálenej žalovanými v odpore proti platobnému rozkazu (viď bod 15.3).
36. Pokiaľ išlo o samotnú dôvodnosť kompenzačnej námietky, čo do jej základu, i túto konajúci súd ozrejmil dostatočným a presvedčivým spôsobom v odôvodnení napadnutého rozsudku (bod 18.). Zohľadniac skutkové tvrdenia žalovaných ustálil, že žalobca sa dostal do omeškania s plnením zmluvných povinností, keďže nepreukázal odstránenie vád špecifikovaných v prílohe č. 1 k protokolu o odovzdaní a prevzatí diela zo dňa 22.08.2008 alebo podľa reklamácie zo dňa 02.03.2009, v celom rozsahu. Osobitne pritom poukázal na výpoveď konateľa žalobcu T.. M. I., ktorý na pojednávaní dňa 04.12.2012 deklaroval, že okrem vád (nastavenie otvárania okien, presilikónovanie okolia vnútorných parapet, dočistenie interiéru domu, ukončenie vonkajšej fasády a terénnych úprav) nemal vedomosť o odstránení ďalších závad tvoriacich prílohu č. 1 zápisu; vo vzťahu ku zvyšným žalovanými reklamovaným vadám potvrdil, že tieto neboli odstránené. Vychádzajúc zo skutkových tvrdení žalovaných, podporených i výpoveďou T.. M. I., súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalobca neodstránil všetky vady a nedorobky zistené a spísané pri odovzdaní a prevzatí domu dňa 22.08.2008, resp. i v rámci reklamácie zo dňa 02.03.2009, ktorej opodstatnenosť uznal listom zo dňa 30.03.2009; v procesnej situácii, keď konateľ žalobcu ozrejmil rozsah vykonanej nápravy diela, neboli žalovaní povinní osobitne preukazovať neodstránenie tej ktorej konkrétnej vady diela zo strany žalobcu; žalobca potom nedôvodne vytýkal, že žalovaní v tomto smere neuniesli dôkazné bremeno, interpretujúc pritom výpoveď svojho štatutárneho orgánu zjavne nesprávne.
37. Odvolací súd nemohol priznať úspech ani ďalšej odvolacej argumentácii žalobcu, ktorou namietal, že so zreteľom na zmluvné dojednania žalovaným ani nemohol vzniknúť nárok na zmluvnú pokutu.
38. V prvom rade treba uviesť, že zodpovednosť za vady je prípadom objektívnej zodpovednosti, a teda nastupuje bez ohľadu na mentálny postoj povinnej osoby k výsledku svojho protiprávneho konania, na jej zavinenie, ako aj bez ohľadu na vedomostné okolnosti týkajúce sa existencie konkrétnej vady veci. Keďže zodpovednosť povinnej osoby sa vzťahuje na tie vady, ktoré existovali v čase plnenia zmluvy, je nerozhodné, či sa daná vada prejavila neskoršie. Od zákonnej zodpovednosti za vady, ktorú nemožno vylúčiť, prípadne obmedziť, treba odlíšiť záručnú zodpovednosť za vady, pri ktorej zodpovednosť povinnej osoby obsiahne aj vady vzniknuté v určitej, záručnej, dobe po splnení zmluvy.
39. Vychádzajúc z vyššie uvedeného sa odvolací súd nestotožnil s odvolacími námietkami žalobcu. V názorovej zhode s konajúcim súdom, má za to, že vady obsiahnuté v protokole o odovzdaní a prevzatí diela zo dňa 22.08.2008, ktorých neodstránenie bolo dôvodom priznania nároku na zmluvnú pokutu, si žalovaní uplatnili v súlade so zmluvou v čase prevzatia diela, od ktorého dňa začala plynúť i záručná doba, nakoľko až po odovzdaní diela, resp. v čase jeho odovzdania im vzniklo právo z vád, a to bez zreteľa na to, či konkrétna vada, za ktorú žalobca zodpovedal, vznikla pred momentom odovzdania a prevzatia diela alebo až následne, ako i bez ohľadu na charakter tejto vady. Vychádzajúc zo zmluvy o dielo sa zmluvné strany v článku XI. ods. 5 dohodli, že pokiaľ vady diela, riadne uplatnené v záručnej dobe, nebudú odstránené v lehotách podľa zmluvy, čo v prípade vád uplatnených v zmysle článku IX. ods. 3 zmluvy o dielo predstavovalo lehotu najneskôr do 30 dní od ich uplatnenia (t.j. do 21.09.2008), vznikne žalovaným nárok na zmluvnú pokutu. Keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo a nebolo sporné, že žalovaní uplatnili vady diela u žalobcu dňa 22.08.2008, pričom tento ich v celom rozsahu neodstránil, žalovaným vznikol nárok na zmluvnú pokutu vo výške 0,01% z ceny diela za každý deň omeškania počnúc od 22.09.2008 do 26.02.2010; jej rozsah pritom žalobca použitou odvolacou argumentáciou nenamietal, keď nedôvodne spochybňoval len dátum jej ukončenia. Súd prvej inštancie v tomto smere správne ustálil, že žalobca v konaní nepreukázal skutočné odstránenie závad ku dňu 26.02.2010, keď i konateľ pôvodného žalobcu vo výpovedi potvrdil, že k uvedenému dátumu tieto zlikvidované neboli. Odstránenie vád diela pritom nebolo podmienené riadnym plnením povinností zo strany žalovaných v zmysle článku VII. ods. 1 zmluvy o dielo, nakoľko, ako uviedol i súd prvej inštancie, zodpovednosť za vady je objektívnou zodpovednosťou, ktorá nastupuje nezávisle od plnenia alebo neplnenia iných zmluvných záväzkov, a teda nezávisle od toho, či žalovaní (ne)zaplatili poslednú časť ceny diela; žalobcovi totiž náležal samostatný nárok domáhať sa voči žalovaným úhrady ceny za dielo. V tejto súvislosti hodno uviesť, že konajúci súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (body 20. až 21.), na ktoré odvolací súd v plnom rozsahu poukazuje, podrobne zaoberal diferenciáciou vád diela
a ich charakterom, všetko vo väzbe na vznik nároku žalovaných na zmluvnú pokutu; nemožno potom súhlasiť s námietkou žalobcu o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku v tejto časti.
40. A napokon, pokiaľ žalobca napadol odvolaním i výrok rozsudku súdu prvej inštancie o náhrade trov konania, bližšie nešpecifikoval konkrétne dôvody jeho nesprávnosti, keď túto vyvodzoval len z vadnosti rozhodnutia vo veci samej. Preskúmaním odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto časti odvolací súd nezistil žiadne pochybenie majúce vplyv na správnosť ním prijatého záveru, podľa ktorého, s ohľadom na úspech a súčasne i neúspech oboch sporových strán vo vymedzenom rozsahu, súd prvej inštancie priznal žalovaným nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v pomere 97,14%.
41. So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti a ich sumarizáciou dospel odvolací súd k záveru, že žalobca v odvolaní neuviedol také rozhodujúce skutočnosti odôvodňujúce zmenu alebo zrušenie odvolaním napadnutých výrokov rozhodnutia konajúceho súdu. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.
42. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovaným v 1. a v 2. rade, ktorí mali v odvolacom konaní úspech, nepriznal proti žalobcovi, ktorý úspech nemal, nárok na ich náhradu, nakoľko z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalovaným v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
43. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).