Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_3Co-121-2022.pdf
PDF · 131.52 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/121/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: G.. P. O., A.. XX.XX.XXXX, trvale bytom O. XXXX/X, W. W., zast. P.. F. O., advokátom so sídlom M. XX, S., proti žalovanému: C. P., Y..X.., G.: XX XXX XXX, F. XX/A, W., zast. AdQ. O. M. &. F. - Y.S. O., X..H..E.., G.: XX XXX XXX, H. A. X, W., o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 21.02.2022, č. k. 16C/3/2020-420, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd žalovanému uložil povinnosť uverejniť na vlastné náklady ospravedlnenie žalobcovi na internetovom portáli www.cas.sk v nasledovnom znení: „C. P., Y..X.. so sídlom F. XX/A, W. XXX XX, G.: XX XXX XXX, spoločnosť zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sa, vložka č. 6882/B, sa ospravedlňuje G.. P.. P. O. za neoprávnený zásah do jeho práva na ochranu jeho osobnosti spôsobený výrokom, ktorým bol G.. P.. P. O. označený ako „Š. C. X.“ uverejneným v článku na internetovom portáli www.cas.sk (https://www.cas.sk/clanok/852702/odporca-imigrantov-O.E.-po-navrate-z-egypta-vasnive- privitanie-od-asistentky/) s titulkom: „Odporca imigrantov O. po návrate z B.: Vášnivé privítanie od asistentky“.
2. Svoje rozhodnutie s odkazom na ust. § 11, § 12, § 13 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), čl. 26 ods. 1, 2, 4 Ústavy SR a vykonané dokazovanie odôvodnil tým, že žalobca nepreukázal, že ním vytýkané slovné spojenie uverejnené v napadnutom článku „Š. C. X. P. O. (42)“ sa dotýka žalobcu a bolo spôsobilé zasiahnuť do jeho práva na ochranu osobnosti. Úvodom poukázal na právnoteoretické aspekty ochrany osobnosti a slobody prejavu, rozdiel medzi skutkovým tvrdením a hodnotiacim úsudkom, ďalej povinnosť súdu pri kolízii týchto ústavných práv a slobôd interpretovať zákonné ustanovenia z pohľadu účelu a zmyslu ich ochrany a skúmať intenzitu porušenia práva na ochranu osobnosti v kontexte so slobodou prejavu a právom na informácie. Uviedol, že podľa žalobcu bol výrok označujúci ho ako šéfa fašistickej strany prezentovaný ako fakt bez uvedenia akýchkoľvek dôkazov, či iných dôveryhodných poznatkov a bola ním skreslená pravda a prekročená miera akéhokoľvek hodnotiaceho úsudku, keďže označenie žalobcu ako šéfa fašistickej strany nemá žiaden faktický podklad. Súd však v konaní nemal za preukázané, že by žalobcom napadnutý výrok v predmetnom článku „Š. C. X. P. O.“ bol spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu, a teda, že by došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Stotožnil sa s procesnou obranou žalovaného, že žalobcom napádaný hodnotiaci úsudok sa netýkal osoby žalobcu, ale politickej strany O. - Ľ. X. A. X., keď práve slovom „fašistická“ bola označená politická strana a nie osoba žalobcu a z obsahu žaloby a následných vyjadrení žalobcu bolo zrejmé, že tento namietal prídavné meno „fašistická“ práve v spojení s politickou stranou. Namietané prídavné meno sa netýka samotného žalobcu, ale iného subjektu, politickej strany, a teda práve takto označená politická strana by prípustnosť, resp. neprípustnosť takéhoto označenia mohla namietať. Prídavné meno „fašistická“ vyhodnotil ako hodnotiaci úsudok vyjadrujúci subjektívny názor autora článku k politickej strane a len v prípade, ak by tento nemal faktický podklad a racionálne odôvodnenie, bol by neprípustným. Zo žalobcom napadnutého znenia hodnotiaceho úsudku je zrejmé, že uvedené, tak ako odôvodňuje svoj nárok žalobca, sa netýka jeho, ale iného subjektu. Uviedol, že aj keď žalobca je predsedom uvedenej politickej strany, nezakladá to jeho oprávnenie ako fyzickej osoby domáhať sa ochrany voči žalovanému v súvislosti s uvedeným výrokom, a to ani v prípade, ak by sa tento, ako tvrdí žalobca, nezakladal na pravde. V prípade, ak by išlo o neprípustný hodnotiaci úsudok, resp. ak by došlo k uverejneniu nepravdy, resp. k uverejneniu neúplných alebo pravdu skresľujúcich skutkových tvrdení, ktoré by boli spôsobilé dotknúť sa názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby, mala by práve táto právnická osoba (politická strana) právo domáhať sa ochrany. Konštatoval, že výrok, na základe ktorého sa žalobca domáhal ochrany osobnosti, pozostával zo skutkového tvrdenia o tom, že žalobca je predsedom politickej strany, čo žalobca nenapadol a z hodnotiaceho úsudku, ktorý sa dotýka iného subjektu ako žalobcu, z čoho potom vyvodil, že žalobcovi nie je v súvislosti s uverejnením tohto výroku možné priznať právo na ochranu osobnosti. Súčasne bol toho názoru, že adjektívum „fašistickej“ nebolo vo vzťahu k žalobcovi prezentované žalovaným tak, aby zasiahlo do osobnej integrity žalobcu a porušilo jeho právo na česť a dôstojnosť. Podľa názoru súdu z napádaného hodnotiaceho úsudku - podnadpisu článku, nemožno vyvodiť úmysel znevážiť a uraziť žalobcu a v kontexte s dlhodobou politickou prezentáciou žalobcu ani objektívne by nebol spôsobilý zasiahnuť do jeho práva na ochranu osobnosti. Stotožnil sa s argumentáciou žalovaného aj v tom smere, pokiaľ napadnutý výrok vyhodnotil ako realizáciu práva na slobodu prejavu žalovaného. Poukázal tiež na to, že podľa tvrdenia žalovaného, ktoré žalobca nesporoval, motiváciou autora nebolo znevážiť či škandalizovať žalobcu. Z celého článku pritom nevyplynulo, že by došlo k excesu a boli by v ňom použité expresívne výrazy, či vulgarizmy, a že by bol žalobca znevážený tak, že by bolo ohrozené jeho postavenie v spoločnosti, zasiahnutá integrita a znížená jeho dôstojnosť, česť a vážnosť. Uviedol, že žalobca je politik, predseda politickej strany a poslanec Národnej rady SR, a teda v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR musí zniesť vyššiu mieru záujmu o svoju osobu. Súhlasil aj s tvrdením žalovaného, že napádaný hodnotiaci úsudok vyjadrujúci subjektívny názor autora článku vychádza z relevantných informácií a má dostatočný skutkový základ. Hodnotiaci úsudok je totiž subjektívnou interpretáciou relevantných skutočností a zásadne požíva ochranu, keď požiadavka preukázať pravdivosť hodnotiacich úsudkov je sama o sebe v rozpore so slobodou prejavu. Je tak zrejmé, že hodnotenie, či určitá politická strana je podľa autora fašistická alebo nie, je výsledkom subjektívneho vyhodnotenia skutočností, okrem iného napr. programu politickej strany, jej činnosti, vyhlásení jej predstaviteľov a podobne. Žalovaný jednoznačne uviedol, z akého skutkového základu autor článku vychádzal v súvislosti s namietaným hodnotiacim úsudkom, a že pri použití adjektíva „fašistická“ vychádzal aj z odborného názoru P.. U. T. z historického ústavu SAV, z predvolebnej kampane a programu politickej strany O.- Ľ. X. A. X., z výziev, vyhlásení a názorov predstaviteľov politickej strany a jej novín a ďalších skutočností odôvodňujúcich legitímnosť a logickosť hodnotiaceho úsudku o tom, že politická strana je fašistická. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu, že konštatácia o politickej strane O. - Ľ. X. A. X. ako fašistickej je zavádzajúca a nerešpektuje výrok právoplatného rozsudku, ktorý je podľa § 145 ods. 4 Správneho súdneho poriadku záväzný pre účastníkov konania, osoby zúčastnené na konaní, zainteresovanú verejnosť a pre orgány verejnej moci, keď Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 4Volpp/1/2017 zo dňa 29.04.2019 zamietol žalobu generálneho prokurátora SR na rozpustenie predmetnej politickej strany, a teda že politická strana nie je fašistická, nakoľko v opačnom prípade by bola rozpustená. Túto argumentáciu súd vyhodnotil ako irelevantnú, nakoľko Najvyšší súd SR v predmetnom rozsudku nerozhodoval o tom, či politická strana O. - Ľ. X. A. X. je fašistická alebo nie, keď predmetom bola žaloba o jej rozpustenie podľa § 384 a nasl. zák. č. 162/2015 Z.z. Ako nadbytočné, neúčelné a nehospodárne vyhodnotil vykonanie žalobcom navrhnutého dokazovania výsluchom svedkov G.. B. O., P.. H. X., F. O., O. D. a vyžiadaním si uznesenia Okresnej prokuratúry Bratislava I zo dňa 16.06.2009, č. k. 2Pv 301/2009-17. Navrhované dokazovanie podľa prvoinštančného súdu nesúviselo s preukázaním relevantných skutočností podstatných pre posúdenie opodstatnenosti žalobcom uplatneného nároku. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 CSP a v konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
3. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý z odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Napadnutý rozsudok označil za formalistický a nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, ktoré by mali tvoriť podklad pre výrok rozsudku a jeho závery za nepresvedčivé. Opätovne poukázal na zamietnutie žaloby generálneho prokurátora na rozpustenie politickej strany O. - Ľ. X. A. X. rozsudkom Najvyššieho súdu zo dňa 29.04.2019, sp. zn. 4Volpp/1/2017 v spojení s citáciou ust. § 2 ods. 1 zák. č. 85/2005 Z.z. a § 145 ods. 4 zák. č. 162/2015 Z.z., z ktorých vyvodil, že politická strana O. - Ľ. X. A. X. nie je fašistická, pretože v opačnom prípade by bola rozpustená. Žalobca preto nemôže byť šéfom fašistickej strany. Poukázal na to, že žalovaný sa vo vyjadrení zo dňa 15.05.2020 účelovo, neprimerane zjednodušujúcim a formálnym výkladom nerešpektujúcim kontext snaží spochybniť, že v článku bol vo výroku žalobca nerozlučne spätý s údajne fašistickou politickou stranou. Nepochybne je fašizmus odsúdeniahodný, neprijateľný a negatívne vnímaný v spoločnosti. Spájanie kohokoľvek ako fyzickej osoby (aj politika) so subjektom (aj politickou stranou), ktorý nespĺňa atribúty fašizmu, má jednoznačne difamačný účinok na takú fyzickú osobu. Poukázal na to, že bol v čase, keď už musel byť žalovanému ako mienkotvornému médiu známy rozsudok NS SR, označený výrokom ako „šéf fašistickej strany“ a tento výrok sa jednoznačne týkal osoby žalobcu, nakoľko bol v negatívnom zmysle spájaný s fašizmom. Rezolútne odmietol akékoľvek spájanie jeho osoby s fašizmom. Uviedol, že žalovaný nelogicky prezentuje záver, že žalobca nemôže namietať aj adjektívum „fašistická“ v spojení s politickou stranou O. - Ľ. X. A. X., s ktorým nesúhlasí. Pokiaľ bola osoba žalobcu v článku bez relevantného skutkového základu spájaná s údajne „fašistickou stranou“, napriek existencii záväzného rozsudku NS SR, ktorý záver o „fašistickej strane“ vo výroku neobsahoval, tak je legitímnym právom žalobcu domáhať sa súdnej ochrany pred článkom zavádzajúcim nielen k uvedenej politickej strane, ale aj priamo k jeho osobe. Pokiaľ žalovaný argumentuje tým, že záver o tom, či určitá politická strana je alebo nie je fašistická, je výsledkom subjektívneho vyhodnotenia, tak by nemal ignorovať fakt, že strana fašistická, by svojimi stanovami, svojím programom a činnosťou musela porušovať Ústavu SR, ústavné zákony, zákony a medzinárodné zmluvy, pričom takýto záver z rozsudku NS SR nevyplýva a žiadny takýto záver nebol preukázaný. Konštatácia o politickej strane ako fašistickej je preto podľa neho zavádzajúca. Súdu prvej inštancie ďalej vytkol, že pristúpil k interpretácii napadnutého výroku bez zohľadnenia záveru, že spájanie akejkoľvek osoby s fašistickou politickou stranou musí mať nepochybne difamačný dopad na takúto osobu (o to viac ak je predsedom takto označenej politickej strany) v prípade, ak neexistuje spoľahlivý skutkový základ k hodnotiacemu úsudku o fašistickom charaktere takejto strany, či dokonca aj je verejne známe rozhodnutie súdu, ktoré takýto hodnotiaci úsudok spochybňuje. Ak by bola strana fašistická, bola by podľa žalobcu Najvyšším súdom rozpustená. Týmto záverom musel byť konajúci súd viazaný a táto otázka už nemohla byť posudzovaná ako predbežná. Pokiaľ preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že v rozsudku NS SR sa nerozhodovalo o tom, či politická strana O. - Ľ. X. A. X. je fašistická alebo nie, tak dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zistenia. Prvoinštančnému súdu tiež vytkol, že bližšie nevysvetlil svoje úvahy, na základe čoho vyvodil chýbajúci úmysel znevážiť a uraziť žalobcu v súvislosti so sporným výrokom. Nerozvinul tiež úvahy o kontexte politickej reprezentácie žalobcu, pre ktorú by výrok nebol podľa súdu objektívne spôsobilý zasiahnuť do práva žalobcu na ochranu osobnosti. Z napadnutého rozsudku podľa žalobcu nevyplýva vykonanie testu proporcionality (1. identifikácia účelu zásahu do základného práva a testu vhodnosti tohto zásahu na jeho dosiahnutie, 2. test nevyhnutnosti tohto zásahu a 3. test proporcionality v užšom zmysle, viď napr. ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 492/2012 zo dňa 18.04.2013). Výsledkom tohto postupu bolo podľa žalobcu nepreskúmateľné rozhodnutie a porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 47 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a spravodlivý súdny proces (podporne viď uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.07.2010, sp. zn. 5Cdo/122/2010 s osobitným poukazom na právo každého účastníka zúčastniť sa prejednávania veci). Pokiaľ preto súd vzhľadom na podania žalobcu a vykonané dokazovanie neaplikoval na vec ust. § 13 ods. 1 OZ, vec aj nesprávne právne posúdil.
4. Žalovaný označil podané odvolanie za nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie žiadal ako vecne správny a riadne odôvodnený potvrdiť. Závery prvoinštančného súdu boli riadne a zrozumiteľne odôvodnené. Nepochybne z neho vyplýva postup súdu, ktorý dospel k záveru, že adjektívum „fašistická“ vo vzťahu k politickej strane O. - Ľ. X. A. X. sa žalobcu nedotýka, a preto nie je aktívne vecne legitimovaným na podanie žaloby a v druhom kroku vyvodil, že adjektívum „fašistická“ vo vzťahu k politickej strane O. - Ľ. X. A. X. je prípustným hodnotiacim úsudkom (žalobca to opomenul). Oba právne závery jasne, logicky a konzistentne prvoinštančný súd odôvodnil. Pre úplnosť dodal, že oba právne závery sú samostatnými dôvodmi spôsobilými odôvodniť zamietnutie žaloby. Z uvedeného vyplýva, že aj pokiaľ by bol žalobca aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby, nebol by v konaní úspešný. Poukázal na to, že skutkové tvrdenie, že žalobca je predsedom uvedenej politickej strany je pravdivým a nebolo v konaní sporným a adjektívum „fašistická“ je prípustným hodnotiacim úsudkom. Zverejnenie týchto informácií je legitímnym výkonom práva na informácie a slobody prejavu žalovaným a vylučuje to existenciu neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Zdôraznil tiež, že voči odôvodneniu esenciálnych právnych záverov žalobca nevzniesol žiadne konkrétne a relevantné výhrady a obmedzil sa len na výhradu voči strohému odôvodneniu rozsudku. Stručnosť odôvodnenia však podľa žalovaného nie je vadou, ale naopak prednosťou, nakoľko prispieva k zrozumiteľnosti odôvodnenia (napr. E. X. H., kol. autorov, Zborník príspevkov z medzinárodnej konferencie, U. Y. X., F. XXXX, str. 7, III. ÚS 78/07, sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Poukázal tiež na to, že žalobca v odvolaní nenamieta, že by súd prvej inštancie opomenul nejakú relevantnú skutočnosť alebo argument, že by odôvodnenie rozsudku obsahovalo nejaké rozpory a pod. Samotná skutočnosť, že sa žalobca nestotožňuje s obsahom odôvodnenia, nie je dôvodom nesprávnosti rozsudku. Odvolanie s poukazom na uvedené vyhodnotil v časti namietanej arbitrárnosti ako formálne. Upozornil tiež na všeobecne známu skutočnosť, a to právoplatné odsúdenie žalobcu za spáchanie trestného činu prejavu sympatie k hnutiu smerujúcemu k potlačeniu základných práv a slobôd podľa § 422 Trestného zákona, ktorého skutkovú podstatu naplnil verejným prejavovaním sympatií k nacistickému režimu. Motiváciou žalobcu je podľa žalovaného zjednodušená úvaha, že napadnutým výrokom žalovaný označuje žalobcu za „fašistu“, resp. ho spája s fašizmom, čo v zmysle záverov NS SR nemôže obstáť. Na základe rozsudku NS SR sa žalobca legitímne nemôže brániť tomu, ak jeho osobu niekto hodnotí adjektívom „fašista“. Z odvolania nie je dostatočne zrejmý ani obsah námietky nesprávnych skutkových zistení prvoinštančným súdom. Pokiaľ by sa to malo týkať rozsudku NS SR sp. zn. 4Volpp 1/2017, tak poukázal na to, že prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil, že záväzný je len výrok rozsudku a z jeho obsahu nevyplýva, že by NS SR rozhodoval o tom, že politická strana O. - Ľ. X. A. X. nie je fašistická a uvedený záver nie je možné vyvodiť ani z obsahu tohto rozsudku. Predmetom rozhodovania NS SR bolo niečo celkom úplne iné ako to, či je strana fašistická alebo nie. Naopak NS SR konštatoval, že aj keby dospel k záveru, že ide o politickú stranu, ktorá má fašistické prvky (k čomu mimochodom dospel), samé o sebe to ešte neznamená, že by NS SR pristúpil k jej rozpusteniu. Žalobca hrubo zjednodušuje svoju argumentáciu na to, že ak by menovaná politická strana bola fašistická, tak ju NS SR zruší pre rozpor s § 21 ods. 1 zák. č. 85/2005 Z.z. ako stranu, ktorá svojimi stanovami, programom alebo činnosťou porušuje Ústavu SR, ústavné zákony, zákony a iné medzinárodné zmluvy. Toto východisko žalobcu označil žalovaný za úplne nesprávne a v úplnom rozpore s obsahom rozsudku NS SR sp. zn. 4Volpp/1/2017. Z uvedeného rozsudku NS SR totiž výslovne vyplýva, že nestačí, aby politická strana konala v rozpore s § 2 ods. 1 zák. č. 85/2005 Z.z., ale strana musí súčasne predstavovať aj bezprostredné nebezpečenstvo pre demokraciu. NS SR identifikoval fašistické prvky v činnosti tejto strany, a to v bode 150. odôvodnenia. K námietke absencie úvahy súdu o tom, z čoho vyvodil záver o neexistencii úmyslu žalovaného znevážiť a uraziť žalobcu upozornil na dôkazné bremeno, ktoré zaťažuje žalobcu a tento v tomto smere neuviedol žiadne relevantné skutočnosti a nenavrhol ani vykonanie dôkazov. Záver súdu o tom, že absentoval úmysel znevážiť a uraziť žalobcu preto plne zodpovedá výsledkom konania. Za nezrozumiteľnú označil námietku o nerozvinutí úvah o kontexte politickej prezentácie žalobcu, pre ktorú by výrok nebol spôsobilý negatívne zasiahnuť do práva žalobcu na ochranu osobnosti. Žalobca pritom voči správnosti právneho posúdenia spočívajúceho v tom, že sa jedná o hodnotiaci úsudok, ktorý je prípustný, nevzniesol žiadne námietky a ani ho nijako nespochybnil. Záverom dodal, že z odvolacej argumentácie nie je ani zrejmé, na riešenie akej právnej otázky by súd mal aplikovať test proporcionality. Súd prvej inštancie podľa žalovaného zodpovedal všetky relevantné skutkové a právne otázky. Nepochopiteľným bol pre žalovaného poukaz na právo zúčastniť sa pojednávania a rovnosť zbraní, keď žalobca toto právo využil a nenamieta jeho porušenie.
5. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu v súdom stanovenej lehote nevyjadril.
6. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Nakoľko prvoinštančný súd svoje úvahy, ktoré ho viedli k vyhodnoteniu žaloby na ochranu osobnosti ako nedôvodnej, odôvodnil riadne, zrozumiteľne, presvedčivo a v súlade s požiadavkami kladenými ust. § 220 ods. 2 CSP a odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).
7. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd z právnoteoretického hľadiska zdôrazňuje osobitý význam realizácie slobody prejavu ako základného piliera každej pluralitnej demokratickej spoločnosti, založenej na otvorenosti a tolerancii, a v ktorej je každému dovolené vyjadrovať sa k verejným veciam a vynášať o nich hodnotové súdy. Kritika verejnej záležitosti vykonávanej verejne činnými osobami sa z pohľadu zákona najvyššej právnej sily považuje za ústavne konformnú. U hodnotiacich úsudkov (na rozdiel od skutkových tvrdení) sa prezumuje ich ústavná prípustnosť (ÚS ČR zo dňa 11.11.2005, sp. zn. I. ÚS 463/2003). Stupeň dovolenosti kritiky je závislý od jej adresáta, keď všeobecne platí, že nižšia miera ochrany je poskytovaná osobnostným právam verejne činných osôb, čo vyplýva zo skutočnosti, že osoba vstupujúca na mediálnu sféru (politik, herec, športovec, ľudia zo show biznisu...) musí počítať s tým, že ako verejne známa osoba bude pod drobnohľadom verejnosti zaujímajúcej sa nielen o jej profesijný, ale aj o súkromný život. Za legitímnu tému verejného záujmu možno preto označiť aj informácie o osobách politikov, ktoré sa týkajú spôsobu ich vystupovania na verejnosti, štýlu komunikácie, nakoľko poskytujú verejnosti možnosť odhaliť osobnostný profil politických vodcov a vytvoriť si názor na ich personálne kvality. Informácie týkajúce sa súkromného života politikov sú dôležitými pre verejnosť aj za účelom posúdenia, či uvedené osoby sú spôsobilé zastávať verejnú funkciu alebo nie. Politik už pri vstupe do politiky udeľuje konkludentný súhlas s väčšou mierou zverejňovania informácií o svojej osobe, a to nielen pozitívneho charakteru, a v rámci svojho politického pôsobenia nevyhnutne a vedome predkladá novinárom i širokej verejnosti na kontrolu každé svoje slovo a čin, v dôsledku čoho musí znášať vyšší stupeň tolerancie. V prípade politických strán ako právnických osôb je nevyhnutné pri kolízii slobody prejavu s inými ústavne chránenými právami (právo na dobrú povesť právnickej osoby, právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby) odlíšiť fyzickú osobu (jej člena) od samotnej politickej strany, ktorú ten-ktorý politik reprezentuje. Potrebu rozlíšiť fyzickú osobu od orgánu verejnej moci, na čele ktorého táto fyzická osoba stojí, vzhľadom na rozdielnosť a samostatnosť týchto subjektov, zdôraznil aj Ústavný súd ČR (sbUS zv. 14, č. 42- Uz ÚS ČR zo dňa 17.06.1999, sp. zn. III. ÚS 546/1998), ktorý uviedol, že ani neodôvodnená či neoprávnená výčitka (kritika) organizácie ako právnickej osoby nezakladá implicitne zásah do osobnostných a osobných práv jej členov (príslušníkov).
8. V prejednávanej veci súd prvej inštancie správne kvalifikoval časť žalobcom napadnutého výroku ako skutkové tvrdenie obsahujúce údaj o tom, že žalobca je šéfom (predsedom) politickej strany a časť obsahujúcu adjektívum „fašistickej“ ako kritický hodnotiaci úsudok autora článku, t. j. subjektívny názor autora článku na činnosť danej politickej strany. Zo žalobnej argumentácie je zrejmé, že žalobca v konaní nenamietal pravdivosť skutkového tvrdenia týkajúceho sa jeho postavenia v politickej strane, ale dôvodom podanej žaloby bolo práve označenie politickej strany, ktorej je predsedom, ako fašistickej. V odvolacej argumentácii záver o tom, že použitie tohto slovného spojenia („fašistická strana“) nemôže byť legitímne, odvodzoval výlučne od právnych záverov vyslovených v rozsudku NS SR zo dňa 29.04.2019, sp. zn. 4Volpp/1/2017. Pri analýze namietaného slovného spojenia sa súd prvej inštancie celkom správne zameral na adresáta tejto kritiky, ktorým je politická strana O. - Ľ. X. A.B. X. ako subjekt, ktorého dobrej povesti sa použitý hodnotový úsudok mohol dotknúť, a ktorému v nadväznosti naň prináleží oprávnenie domáhať sa súdnej ochrany. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že politická strana v sebe nesie priezvisko žalobcu. Žalobca zapožičaním mena ako jedného zo základných definičných znakov fyzickej osoby názvu politickej strany si musel byť vedomý toho, že akákoľvek činnosť (či už faktická alebo vyplývajúca z programu politickej strany, pozitívna alebo negatívna) bude previazaná s jeho osobou a bude predmetom zvýšeného politického záujmu s vyššou mierou ochrany slobody prejavu v prospech médií. Samotná skutočnosť, že žalobca udelil súhlas s použitím jeho priezviska v názve politickej strany, však nezakladá z hľadiska hmotného práva spoločnú účasť právnych vzťahoch, v ktorých vystupuje uvedená politická strana. Obzvlášť s posudzovaním zodpovednosti za zásah do osobnostných práv a práv na ochranu dobrej povesti právnickej osoby je nevyhnutné rozlišovať politickú stranu a jej člena, ako dva samostatné subjekty občianskoprávnych vzťahov. Použitie slovného výrazu „fašistická“ sa v danom prípade celkom nepochybne vzťahovalo na politickú stranu, ktorej je žalobca štatutárnym zástupcom a nepochybne by mohlo mať rovnaké ako žalobcom popisované následky aj v prípade, ak by obsahom článku neboli informácie týkajúce sa jej predsedu, t. j. žalobcu (v danom prípade o jeho návrate zo zahraničnej dovolenky). Žalobu však žalobca podával vo vlastnom mene nárokujúc si ochranu pred zásahom do jemu prináležiacich osobnostných práv nereflektujúc to, že primárnym adresátom tejto kritiky je politická strana, v ktorej pôsobí, t. j. iný subjekt práv a povinností.
9. V ďalšom sa súd prvej inštancie nad rámec záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní zaoberal aj prípustnosťou použitého výrazového prostriedku, a to v kontexte celého článku, keď dospel k záveru o jeho legitímnosti. Tento záver súd prvej inštancie celkom zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil pri zohľadnení všetkých atribútov posudzovaných v rozhodovacej praxi pri kolízii slobody prejavu s osobnostnými právami fyzických osôb. Vychádzajúc z obsahu článku, ktorý nenaznačoval záujem autora znevážiť či uraziť žalobcu, neobsahoval žiadne expresívne výrazy, vulgarizmy, ktoré by viedli k excesu, ako aj v kontexte dlhodobej politickej prezentácie žalobcu a skutočnosti, že sa jedná o osobu verejného záujmu s nižšou mierou ochrany, súd prvej inštancie správe vylúčil objektívnu spôsobilosť namietaného slovného spojenia zasiahnuť do práva žalobcu na ochranu osobnosti. Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom prvoinštančného súdu, že žalobe by nebolo možné vyhovieť aj z dôvodu, že žalovaná v konaní preukázala dostatočný skutkový základ pre žalobcom napádaný hodnotový výrok, ktorý je výsledkom subjektívneho vyhodnotenia viacerých skutočností, okrem iného napr. programu politickej strany, jej činnosti, vyhlásení jej predstaviteľov a pod. Tieto skutočnosti, o ktoré žalovaný oprel svoj hodnotiaci záver týkajúci sa charakteru politickej strany O. - Ľ. X. A. X., aj v konaní konkrétne špecifikoval (viď vyjadrenie žalovaného k žalobe súdu doručené dňa 18.05.2020), a existenciu týchto skutočností podrobených hodnoteniu autora článku, žalobca v konaní nesporoval. Ak by mal byť akceptovateľný záver, že kritika v danom prípade politického subjektu vystupujúceho vo veciach verejného záujmu presiahla medze dovolenej kritiky, muselo by byť zistené, že kritike chýba akýkoľvek vecný základ a nemožno pre ňu nájsť žiadne odôvodnenie, čo neplatí v posudzovanom prípade, kedy žalovaným uvádzané skutočnosti umožňovali použitie daného prívlastku. Za splnenia tejto podmienky nie je podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít prekážkou slobody prejavu ani hodnotiaci úsudok vyjadrený prostredníctvom preháňania či zveličovania, akokoľvek by znel a pôsobil tvrdo. Žalovaný pri použití sporného adjektíva „fašistická“ vychádzal aj zo zhodne prezentovaného odborného názoru P.. U. T. z Historického ústavu SAV, čo podľa názoru odvolacieho súdu je vzhľadom na odbornosť názoru samo o sebe dostatočným základom pre použitie, resp. osvojenie si tohto prívlastku, ďalej z predvolebného programu a programu politickej strany O. - Ľ. X. A. X., z výziev a vyhlásení názorov predstaviteľov tejto strany, jej novín a ďalších skutočností, ktoré odôvodňovali legitímnosť a logickosť tohto hodnotiaceho úsudku. V tejto súvislosti podľa odvolacieho súdu nemožno opomenúť, že politický program, činnosť a vystupovanie predstaviteľov uvedenej politickej strany boli dlhodobo súčasťou verejného priestoru a predmetom verejnej diskusie a kritiky širokého spektra subjektov, v dôsledku čoho nebolo nevyhnutné, a to aj s poukazom na charakter článku a obsah podaných informácií, zahrnutie skutkového základu pre strohý hodnotiaci záver do obsahu článku. Nakoniec nemožno opomenúť ani to, že skutočnosti, z ktorých vychádzal autor článku pri priradení prívlastku „fašistická“ menovanej politickej strane viedli aj k podaniu žaloby generálnym prokurátorom na rozpustenie tejto politickej strany. Irelevantné je v tejto súvislosti zamietnutie žaloby generálneho prokurátora, tak ako správne uviedol súd prvej inštancie, nakoľko predmetom konania pred Najvyšším súdom SR sp. zn. 4Volpp/1/2017 nebolo posudzovanie, či politická strana O. - Ľ. X. A. X. je alebo nie je „fašistická“, čo žalobca nereflektuje, keď základ svojej argumentačnej línie tak v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní z pohľadu súdu účelovo a zavádzajúco založil na priamej súvzťažnosti namietaného hodnotiaceho úsudku a záveru NS SR, ktoré podľa neho nemôžu vzájomne obstáť, s čím nemožno súhlasiť. Z rovnakých dôvodov, t. j. z rozdielnych predmetov konania možno ako nedôvodnú vyhodnotiť aj argumentáciu žalobcu týkajúcu sa právnej záväznosti predmetného rozhodnutia. Súd prvej inštancie v predmetnom konaní substancoval žalovaný nárok pod ustanovenia súkromnoprávneho predpisu- § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a ani prejudiciálne sa nezaoberal otázkou dôvodnosti/nedôvodnosti rozpustenia politickej strany O. - Ľ. X. A. X..
10. Pojem fašizmus nie je definovaný legálne zákonodarcom a sporná, resp. nejednotná je aj všeobecná definícia tohto termínu medzi historikmi či inými vedcami. Nepochybne rozdielne bude vnímať obsah tohto pojmu laická a odborná verejnosť. Charakteristické znaky tejto politickej ideológie možno vyvodiť z historických poznatkov o fungovaní povojnových fašistických režimov minulého storočia. V intenciách prejednávanej veci je však rozhodujúce a smerodajné, že sa jedná o hodnotiaci úsudok, t. j. subjektívny názor autora článku, ktorý disponoval dostatočnou skutkovou základňou pre takýto subjektívny záver, ktorý je v demokratickom právnom štáte výrazom legitímnej realizácie slobody prejavu. Najvyšší súd SR v konaní, na ktoré poukazuje žalobca, neposudzoval činnosť politickej strany v historickom kontexte či z pohľadu definičných znakov fašizmu. Predmetom jeho rozhodovania bolo posúdenie programu a činnosti politickej strany O. - Ľ. X. NaŠ. X. v rozsahu namietanom generálnym prokurátorom a vychádzajúc z dôkazov ním predložených, a to v intenciách zák. č. 85/2005 Z.z. a bezprostrednosti nebezpečenstva hroziaceho z činnosti uvedenej politickej strany. Najvyšší súd SR v predmetnom rozhodnutí neposudzoval len skutočnosť, či program, stanovy a činnosť posudzovanej politickej strany zodpovedá ust. § 2 ods. 1 zák. č. 85/2005 Z.z., ale za rozhodné označil aj to, či je riziko ohrozenia demokracie žalovanou politickou stranou dostatočne bezprostredné, keď na použitie najprísnejšej sankcie v podobe rozpustenia politickej strany nie je podľa neho postačujúce len populistické prehlasovanie protiústavných cieľov, ale skutočný boj proti slobodnému demokratickému poriadku. Dokonca ako vyplýva z ods. 150 jeho odôvodnenia sčasti uznal žalobnú argumentáciu generálneho prokurátora vo vzťahu k namietaným bodom 2. a 3. politickej strany za dôvodnú. Bez ohľadu na zreteľnú spojitosť fašistickej ideológie s nerešpektovaním ústavy, ústavných zákonov, zákonov a medzinárodných zmlúv platí, že len samotná skutočnosť, že program a činnosť politickej strany sa dostali do kolízie s § 2 ods. 1 zák. č. 85/2005 Z.z. neznamená, že je fašistickou a spojitosť programu a činnosti politickej strany s fašistickou ideológiou nie je bez ďalšieho dôvodom na uplatnenie najprísnejšieho zásahu do realizácie politického práva sa slobodne združovať v podobe rozpustenia politickej strany. Uvedený záver možno nepriamo vyvodiť aj z odôvodnenia rozhodnutia NS SR. Osvojenie si právneho názoru žalobcu, ktorý vo svojej podstate a veľmi zjednodušene argumentoval tým, že po rozhodnutí NS SR, ktorým zamietol žalobu generálneho prokurátora, ktorou sa domáhal rozpustenia politickej strany O. - Ľ. X. X., nebol žalovaný oprávnený označiť túto politickú stranu prívlastkom „fašistická“, by viedlo k záveru ad absurdum popierajúcemu slobodu prejavu v demokratickom právnom štáte (pozn. odvolacieho súdu, na ktorú sa odvolával aj žalobca ako predseda predmetnej politickej strany pri obhajovaní jej politického programu a činnosti v konaní pred Najvyšším súdom, čo vyplýva z odôvodnenia rozsudku zo dňa 29.04.2019, sp. zn. 4Volpp/1/2017).
11. V ďalšom nemožno opomenúť ani skutočnosť, ktorú správne zohľadnil aj súd prvej inštancie, že z celkového kontextu článku, v ktorom bol žalobca označený za šéfa „fašistickej“ politickej strany, ani z použitých výrazov, nevyplýva zámer o škandalizáciu jeho osoby, ale jeho obsahom je legitímna konfrontácia politickej strany s tým, či sa výlet do moslimskej krajiny neprieči ideálom strany, ktoré vyznávajú, a na ktorú reagoval podpredseda politickej strany P. J., ktorého odpoveď je v článku citovaná. Ako už súd uviedol v ods. 7 tohto odôvodnenia u politikov možno za legitímny považovať záujem aj o ich súkromný život, ktorý sa dostal do záujmu médií práve v súvislosti s posudzovaním faktického konania člena politickej strany s jej politickým programom. Žalobca ničím nešpecifikoval ani všeobecné tvrdenie o neprimeranosti kritiky vyslovenej v tlači, ktorej sloboda v sebe implikuje aj právo na provokáciu, preháňanie a šokovanie, ktorého široká realizácia prináleží novinárom a tlači práve predovšetkým v politických témach. Legitímnosť šokujúcich, obrazných, zveličujúcich, bombastických a expresívnych hodnotiacich úsudkov v rámci posudzovania slobody tlače a prejavu konštatuje vo svojej rozhodovacej praxi aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. Handyside z roku 1976, Lingens 1986, Observer a Guardian proti Spojenému kráľovstvu z roku 1991, Oberschlick z roku 1991, Thorgeir Thorgeirson proti Islandu z roku 1992, Jerusalem proti Rakúsko z roku 2001, Feldek proti Slovensku z roku 2001).
12. Ohľadom námietky absencie zodpovedania testu proporcionality súdom prvej inštancie, aplikovateľného v prípade kolízie dvoch proti sebe stojacich ústavných hodnôt, odvolací súd uvádza, že vzhľadom k vecne správnemu záveru prvoinštančného súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu ako fyzickej osoby domáhať sa požadovanej ochrany pred kritikou politickej strany obsiahnutej v použitom prívlastku „fašistická“, jeho vykonanie nebolo potrebné. Z odôvodnenia úvah, ktorými sa prvoinštančný súd pri rozhodovaní spravoval, je však zrejmé, že použitie namietaného výrazu by nepochybne obstálo aj v teste proporcionality. Žalovaný ako prevádzkovateľ internetového portálu www.cas.sk, na ktorom bol sporný článok uverejnený, požíva pri realizácii slobody prejavu privilegované postavenie a obsah tohto článku je chránený v zmysle čl. 26 ods. 2 Ústavy. V článku upriamil pozornosť na konanie predsedu politickej strany, ktoré by sa podľa autora článku mohlo dostať do rozporu s politickým programom strany, ako legitímnu verejnú otázku. Článok sa tak týkal politického subjektu a jeho reprezentanta a tém verejného záujmu a žalovaný v konaní preukázal dostatočný skutkový základ, z ktorého vychádzal vo svojom hodnotiacom závere. Článok bol publikovaný v online priestore s neobmedzeným prístupom širokej verejnosti, jeho obsah sa týka legitímnej a v spoločnosti vždy živej verejnej témy, a to politických otázok, neobsahoval žiadne vulgarizmy či prehnané expresívne výrazy a vyslovením hodnotiaceho úsudku vychádzajúceho zo žalovaným identifikovaného skutkového základu, žiadnym spôsobom neprekročil ústavné a zákonné limity slobody prejavu.
13. Zhrnúc uvedené odvolací súd v zhode s obranou žalovaného a právnymi závermi súdu prvej inštancie je toho názoru, že sloboda prejavu v demokratickom právnom štáte v sebe implikuje aj právo na slobodné vyjadrovanie názorov na charakter politickej strany, ktorá musí v tomto smere prejaviť vyššiu mieru tolerancie, a to aj voči kritike. Uvedené platí obzvlášť v prípade politickej strany, ktorá svojim politickým programom, ako aj kontroverzným vystupovaním jej predstaviteľov, vyslovovanie hodnotiacich úsudkov priam provokuje a vyvoláva. Samotná skutočnosť, že žalobca sa vnútorne nestotožňuje s vysloveným hodnotiacim záverom, nie je dôvodom na zásah do slobody prejavu realizovanej v politickom kontexte.
14. Pokiaľ žalobca v rámci odvolacej argumentácie namietal aj odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. nesprávny procesný postup prvoinštančného súdu majúci za následok porušenie práva na spravodlivý súdny proces, odvolací súd uvádza, že žalobca tento odvolací dôvod ničím nekonkretizoval, t. j. neidentifikoval v tomto smere žiadne konkrétne pochybenie v postupe prvoinštančného súdu. Dôvodnosť odvolacej argumentácie žalobcu v tejto časti tak nie je v odvolacom konaní, v ktorom je odvolací súd viazaný obsahovým vymedzením naplnenia odvolacích dôvodov, preskúmateľná. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorom súd prvej inštancie striktne v súlade s § 220 ods. 2 CSP riadne, zreteľne a presvedčivo odôvodnil závery, ku ktorým dospel vrátane úvah, ktorými sa riadil pri hodnotení vykonaného dokazovania.
15. Vzhľadom na vyššie uvedené, keď súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, na zistený skutkový stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia a vec správne právne posúdil, odvolací súd napadnutý prvoinštančný rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).