Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_2Er-714-2009.pdf
PDF · 121.49 KB
Case nature
Area
Subarea
2Er/714/2009
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s. r. o. so sídlom Astrová 2/A, 821 01 Bratislava, IČO: 36 432 105, zast. MCGA legal, s.r.o., Partizánska 2, Bratislava, IČO: 36 715 662, proti povinnému: Q. D., S.. XX.XX.XXXX, M. X. M. X, XXX XX M. M., štátny občan SR, t.č. hlásený pobyt bezdomovca Banská Bystrica, na vymoženie pohľadávky vo výške 1.659,70 Eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Ľubomírom Pekárom, so sídlom exekútorského úradu P.Pázmaňa 49/3, Šaľa, pod sp. zn. EX 2042/09, takto
rozhodol:
Súd exekúciu z a s t a v u j e .
Oprávnený je povinný uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške
80,41 Eur, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
Súd oprávnenému náhradu trov exekúcie n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu podal návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému na vymoženie pohľadávky vo výške 1.659,70 Eur s príslušenstvom na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, Rajská 15/A, Bratislava, pod sp. zn.: II/2009-137 zo dňa 16.02.2009.
Okresný súd Banská Bystrica poverením číslo: 5601 017025 zo dňa 29.05.2009 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára, so sídlom exekútorského úradu P.Pázmaňa 49/3, Šaľa, ktorý ju vedie pod sp. zn. EX 2042/09.
Podľa § 58 ods. 1, zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "Exekučný poriadok"), súd exekúciu zastaví na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Podľa § 45 ods. 2 ZoRK, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Možnosť zastaviť exekúciu súdom bez návrhu Exekučný poriadok (z hľadiska dôvodov, okolností a pod.) bližšie neupravuje. Je však nesporné, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania, a ak kedykoľvek v priebehu konania zistí, že podmienky núteného vymáhania pohľadávky nie sú splnené, rozhodne o zastavení exekúcie. Je tiež nepochybné, že jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nie je možné exekúciu vykonať. (k tomu pozri aj uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 86/2010). Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená (z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 164/1996). Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 ZoRK je tak potrebné na účely § 45 ZoRK vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním viazaný v zmysle § 159 O.S.P. a môže ho preskúmavať z hľadísk ZoRK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Zákonodarca upravil v ZoRK postup ako zabrániť, aby sa plnenie priznané arbitrom nevymohlo, ak zaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že dňa 21.12.2006 bola medzi právnym predchodcom oprávneného, spoločnosťou Poštová banka, a.s. so sídlom Prievozská 2/B
821 09 Bratislava, IČO: 31 340 890 a povinným uzavretá zmluva o úvere, na základe ktorej právny predchodca oprávneného poskytol úver vo výške 1.659,70 Eur a povinný sa zaviazal poskytnuté finančné prostriedky splácať v 40 pravidelných mesačných splátkach vo výške 59,82 Eur.
V zmysle článku 9.2 obchodných podmienok sa zmluvné strany dohodli, že "akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo ZoÚ a OP, budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody Klient prijíma návrh PB na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich s ZoÚ a OP, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik ZoÚ alebo OP, v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., IČO: 35 862 882, zapísaná v OR SR OS Bratislava 1, odd. SA vl.č. 3157/B (RAM) podľa jeho vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa rozhodnutiu RAM spory podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava."
Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len "ZoRK") súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Podľa § 45 ods. 1 písm. b), c) ZoRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo exekúciu podľa osobitných predpisov (§ 45 Exekučného poriadku) na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia súd aj bez návrhu účastníka skúmal rozhodcovskú doložku, berúc do úvahy kritéria, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky a teda, či rozhodcovská doložka začlenená v rámci podmienok štandardnej zmluvy nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 prvá veta zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, ďalej len "Občiansky zákonník"). Rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu, ale zákonodarca upravil postup ako zabrániť, aby sa plnenie priznané arbitrom nevymohlo, ak zaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Podľa ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, spotrebiteľskými zmluvami je kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Je nesporné, že zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným je zmluvou o spotrebiteľskom úvere uzavretej ešte podľa § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Uvedené potvrdzuje aj preambula obchodných podmienok, ktorá popri odkaze na obchodný zákonník odkazuje aj na zákon o spotrebiteľských úveroch. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na to, že na posúdenie okolnosti, či sa jedná o tzv. spotrebiteľský úver nie je rozhodujúce akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len, či sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Prípadná klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka teda nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj ustanovenie § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho zákonníka.
V tejto súvislosti súd poukazuje aj na to, že na posúdenie okolnosti, či sa jedná o tzv. spotrebiteľský úver uzatvorený podľa zákona o spotrebiteľských úveroch nie je rozhodujúce akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je, či sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu.
Pri posudzovaní veci sa veriteľ (oprávnený) úveru nemôže zbaviť povinnosti učiniť zadosť aj ustanoveniam zákona o spotrebiteľskom úvere to, že v rámci poskytovania úveru je len poskytovateľom peňažných prostriedkov (a nie aj tovaru alebo služieb majúcich sa takto obstarať) a ani to, že v zmluve o úvere neuvedie účel, za ktorým sa úver poskytuje. Aj za použitia všeobecného interpretačného ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka, týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv je totiž namieste pri pochybnostiach o obsahu zmlúv výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, čím treba podľa názoru súdu dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku (majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný a teda nespotrebiteľský úver majúci sa takto riadiť výlučne úpravou v zmluve a Obchodnom zákonníku), čiže veriteľa (oprávneného).
Základným právnym aktom ochrany spotrebiteľa bola smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5.apríla 1993 (ďalej len "smernica").
Podľa čl. 6 ods. 1 smernice členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
Podľa čl. 7 smernice členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov a dodávateľov.
Táto smernica bola do nášho právneho poriadku prebratá zákonom č. 150/2004 Z.z. (účinného od 1. apríla 2004 okrem § 60, ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii), ktorý novelizoval Občiansky zákonník a okrem toho má smernica
aj tzv. nepriame účinky, takže je záväzná pre Slovenskú republiku a slúži aj ako interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych vzťahov. V spotrebiteľskom práve je princíp zmluvnej slobody potrebné konfrontovať s princípom zmluvnej spravodlivosti. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktu , s ohľadom na vyššiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a jednoduchšiu dostupnosť právnych služieb a nakoniec aj so zreteľom na možnosť určiť zmluvné podmienky jednostranne prostredníctvom formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu vychádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na toto rokovanie dostatočne pripravený, pri kontrakte je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosti spotrebiteľa. Spotrebiteľ koná právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou prezentovaný skutkový stav, pretože dôveru je potrebné považovať za elementárnu kategóriu sociálneho štátu. Spoločným znakom právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa je snaha prostredníctvom práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Takýto postup nie je v rozpore z čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Ochrana autonómie vôle totiž nemôže byť absolútna tam, kde existuje iné základné právo jednotlivca alebo ústavný princíp či iný ústavne aprobovaný verejný záujem, ktoré sú spôsobilé autonómiu vôle proporcionálne obmedziť. V uvedených prípadoch subjektívne právo jednotlivca (dodávateľa) je obmedzené za účelom presadenia iného práva (spotrebiteľa), pričom toto obmedzenie je primerané sledovanému cieľu , ktorý má byť dosiahnutý (ochrana spotrebiteľa) - viď Nález Ústavného súdu ČR I. ÚS 342/09 zo dňa 15. 06. 2009.
Príloha smernice obsahuje indikatívny zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Medzi nimi sa bod 1 písm. q) týka podmienok, ktorých cieľom alebo účinkom je "neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou (rozhodcovským konaním - neoficiálny preklad), nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane".
Článok 3 ods. 1 smernice ustanovuje, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Asturcom C 40/08, smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
V bode 34 odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Asturcom C-40/08, súd uviedol, že nutnosť nahradenia formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť, stanovuje súdu poverenému vykonaním právoplatného rozhodnutia povinnosť zabezpečiť absolútnu ochranu spotrebiteľa, a to aj v prípade, že uvedený spotrebiteľ nepodal nijaký opravný prostriedok na účely uplatnenia svojich práv a bez ohľadu na vnútroštátne procesné predpisy, v ktorých sa upravuje právna sila rozhodnutej veci.
V bode 34 odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Cofidis C-473/00, súd uviedol, že ochrana, ktorú smernica poskytuje spotrebiteľom, sa rozširuje na prípady, keď spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom alebo dodávateľom zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo.
Treba tiež uviesť, že Súdny dvor EÚ v bode 38 rozsudku Mostaza Claro C-168/05 rozhodol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica zaručuje spotrebiteľom, odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom.
Vnútroštátne právo upravuje spotrebiteľské zmluvy v Občianskom zákonníku v § 52 a nasl..
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom ku dňu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, t.j. do 31. 12. 2007), spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
Podľa § 54 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom ku dňu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, t. j. do 31. 12. 2007), neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Pokiaľ je zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy (vzťah fakticky nerovný a nevyvážený), niet žiadnych pochybností o tom, že taká zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c), ods. 2 ZRK). Iba tak môže súd naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 smernice - zabrániť tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v čl. 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-168/05 Elisa maria Mostaza Claro).
Podľa § 54 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by v konaní vystupoval na strane žalovaného. Už túto skutočnosť je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku a to v neprospech spotrebiteľa. Dodávateľ v nej dokonca uviedol konkrétny rozhodcovský súd, ktorý by výlučne spory rozhodoval, pričom rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým Obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. To je pravdepodobne aj najčastejšia situácia, pretože dodávateľ sa snaží získať exekučný titul. Rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy, a teda dodávateľ musí mať istotu, že si ho môže do zmluvy uvádzať. V subjektívne nearbitrabilnej (spotrebiteľskej) právnej veci zvlášť vznikajú pochybnosti o objektívnosti rozhodovacieho procesu. Takýto záver podporuje i množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom vedených na tunajšom súde, kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly v závislosti od konkrétneho oprávneného vykazujú značnú dávku podobnosti, čo naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskou spoločnosťou a jednou zmluvnou stranou a tiež vedie k pochybnosti o dostatočne individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov.
V záujme rešpektovania medzinárodnej zmluvy (č.l. 7 ods. 2 Ústavy) a naplnenia cieľa Európskej únie vylúčiť zo života spotrebiteľov nekalé podmienky v spotrebiteľských vzťahoch, v záujme vyššej kvality života bežných ľudí, nevidí súd iné východisko ako záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa ústavného práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom. V tomto smere súdu dáva za pravdu aj neskoršie prijatá novela Občianskeho zákonníka, ktorá zákonom č. 568/2007 Z.z. účinným od 1. januára 2008 zaviedla do § 53 ods. 4 písm. r) v znení: "za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve sa považuje ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní".
Nakoľko neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, v danej veci boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c), ods. 2 ZoKR v spojení s § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok"), súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Súd si pri rozhodovaní osvojil aj konštatovania a právne závery vyplývajúce z uznesenia Krajského súdu Banská Bystrica č.k. 1CoE/41/2012 zo dňa 31.1.2012.
Podľa § 251 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len "OSP"), sa na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.
Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
Súdny exekútor si podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 09. 03. 2012 uplatnil trovy exekúcie v celkovej výške 78,87 Eur.
Podľa § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti patrí súdnemu exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty.
Podľa § 14 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len "vyhláška"), ak je súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie alebo ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti najmenej 33,19 Eur.
Podľa § 14 ods. 2 vyhlášky, paušálna suma za každý jednotlivý úkon exekučnej činnosti je 3,32 Eur.
Podľa § 22 vyhlášky súdnemu exekútorovi patrí popri odmene aj náhrada hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti, táto náhrada zahŕňa najmä cestovné
náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky. Cestovné náhrady sa poskytujú podľa osobitného predpisu.
Podľa § 23 ods. 1a 2 vyhlášky, náhrada za stratu času patrí súdnemu exekútorovi pri úkonoch vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom jeho exekútorského úradu alebo kancelárie, a za čas strávený na ceste do tohto miesta a späť. Náhrada podľa odseku 1 je 0,66 Eur za každú aj len začatú polhodinu.
Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenia nevyhnutných trov exekúcie.
Vzhľadom na dôvod zastavenia exekučného konania, a to zastavenie z dôvodu absencie relevantného vykonateľného exekučného titulu, je v danom prípade na mieste aplikácia citovaného ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, a preto súd uložil oprávnenému uhradiť súdnemu exekútorovi vzniknuté trovy exekúcie, nie však v takej výške ako si ich tento uplatnil.
Súd priznal súdnemu exekútorovi odmenu podľa ust. § 14 ods. 1 vyhlášky vo výške 33,19 Eur.
Súd posudzoval aj účelnosť trov exekúcie, a preto nepriznal súdnemu exekútorovi už vyčíslené budúce náklady ako hotové výdavky - poštovné za vrátenie poverenia vo výške 1,68 Eur. Súd má za to, že tieto trovy by mali byť už zahrnuté v režijných nákladoch v náhrade za jednotlivé úkony podľa ust. § 15 vyhl. č. 288/1995 Z. z., preto priznal súdnemu exekútorovi len tie trovy, ktoré reálne vznikli a boli reálne preukázané.
Súd neuznal súdnemu exekútorovi náhradu hotových výdavkov za spotrebný materiál (obálka s doručenkou, obálka do vl.rúk, papier A4 + kopírka, spisový obal) vo výške 3,54 Eur. Exekútor jednak nepreukázal ich nespochybniteľnú výšku, pričom súd zároveň poukazuje na to, že v praxi je nemysliteľné, aby súd pri každom jednom rozhodovaní o trovách exekúcie pracne preskúmaval takéto drobné, z pohľadu celkových trov exekúcie iba nepatrné položky, ktoré sú vo väčšine prípadov v konečnom dôsledku aj tak objektívne nepreskúmateľné. Pokiaľ exekútorovi z titulu takéhoto typu položiek nejaké materiálové náklady vzniknú, súd má za to, že tieto sú zahrnuté v v odmene podľa § 15 vyhlášky v spojení s § 25 vyhlášky. Súd uvádza, že súdnemu exekútorovi patrí popri odmene aj náhrada hotových výdavkov, tieto však musia byť účelne vynaložené v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti a náležite preukázané. Súd konštatuje, že nie každý hotový výdavok súdneho exekútora je možné považovať za vynaložený v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti, aj keď má vzťah ku výkonu činnosti súdneho exekútora. Súd považuje za extenzívny a neprípustný taký výklad § 22 vyhlášky, ktorý umožňuje súdnemu exekútorovi považovať všetky svoje náklady za hotové výdavky vynaložené v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti. Pri takejto forme výkladu by bolo možné za tieto považovať aj úhrady súdneho exekútora za prenájom kancelárskych priestorov, úhrady za spotrebu vody, elektrickej energie a všetky ostatné, tzv. nepriame, náklady vznikajúce súdnemu exekútorovi.
Súd uznal súdnemu exekútorovi cestovné náhrady vo výške 14,71 Eur ako aj náhrady za stratu času vo výške 10,27 Eur.
Súd uznal súdnemu exekútorovi náhradu hotových výdavkov vo výške 8,84 Eur, ktoré predstavujú poštovné.
Po vykonaných úpravách súd uložil oprávnenému uhradiť súdnemu exekútorovi v súlade s vyhláškou sumu 80,41 Eur. Z toho odmena súdneho exekútora predstavuje 33,19 Eur, hotové výdavky predstavujú sumu 8,84 Eur, cestovné náhrady predstavujú sumu 14,71 Eur, náhrady za stratu času predstavujú sumu 10,27 Eur a uplatnená 20% DPH, ktorá súdnemu exekútorovi patrí podľa ust. § 196 posledná veta Exekučného poriadku (základ dane 67,01 Eur) predstavuje 13,40 Eur.
Oprávnenému vzniká nárok na náhradu trov exekúcie od povinného, ak bol s návrhom na vykonanie exekúcie úspešný, prípadne ak k zastaveniu exekúcie došlo v dôsledku splnenia povinným až v priebehu exekúcie. Keďže exekúcia bola zastavená z dôvodu, že oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorého legitimitu založil na neprijateľnej rozhodcovskej doložke, v danom prípade nie je možné na úhradu vzniknutých trov oprávneného zaviazať povinného. Súd preto o uplatnených trovách oprávneného v exekučnom konaní rozhodol tak, že ich oprávnenému nepriznáva.
Podľa § 169 ods. 1 vety druhej zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ak súd rozhodol o vykonateľnosti uznesenia až po jeho právoplatnosti (§171 ods. 3), uvedie dôvody pre ktoré viazal vykonateľnosť až na právoplatnosť rozhodnutia.
Keďže v danom prípade už bola exekúcia zastavená (proces konania už neprebieha), niet žiadneho dôvodu pre to, aby nebola vykonateľnosť rozhodnutia viazaná až na jeho právoplatnosť.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustné podať odvolanie do 15 dní od doručenia uznesenia, na tunajší súd, písomne v troch vyhotoveniach (§ 202 ods. 2 OSP). Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu (§ 374 ods. 4 OSP).
V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, kto ho podáva, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť). Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.
Odvolanie podľa § 205 ods. 2 OSP možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú podľa § 205a OSP pri odvolaní proti uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.