Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_12Ek-800-2023.pdf
PDF · 123.65 KB
No categories available
12Ek/800/2023
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 35 807 598, právne zast.: JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka so sídlom Majerníkova 3/A, 841 05 Bratislava-Karlova Ves, IČO: 42 185 190, proti povinnému: A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C. D. E. XXXX/XX, XXX XX F., o vymoženie príslušenstva, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Ek/800/2023 zo dňa 02. 08. 2023, takto
rozhodol:
Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Ek/800/2023 zo dňa 02. 08. 2023 z a m i e t a .
odôvodnenie:
1. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Ek/800/2023 zo dňa 02. 08. 2023 vyššia súdna úradníčka návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zamietla v časti príslušenstva pohľadávky: úrok vo výške 0,25 % denne zo sumy 317,35 EUR od 18. 02. 2003 do 02. 02. 2006, úrok 0,25 % denne zo sumy 287,61 EUR od 03. 02. 2006 do 23. 03. 2006, úrok 0,25 % denne zo sumy 203,10 EUR od 24. 03. 2006 do 20. 04. 2006 a úrok 0,25 % denne zo sumy 118,59 EUR od 21. 04. 2006 do 03. 05. 2006 podľa § 53 ods. 3 písm. b) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“). Svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že oprávnený sa domáhal vykonania exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým súd uložil odporcovi, aby do 15 dní odo dňa doručenia platobného rozkazu zaplatil navrhovateľovi sumu 19.120,-Sk, úrok vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy 23.900,- Sk od 14. 04. 2002 do 30. 05. 2002, úrok vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy 19.120,- Sk od 31. 05. 2002 do zaplatenia, trovy konania vo výške 1.090,- Sk alebo aby v tej istej lehote podal odpor. Oprávnený sa potom návrhom na vykonanie exekúcie domáhal na podklade uvedeného exekučného titulu (po zohľadnení čiastočných úhrad v starej exekúcii) vymoženia úroku vo výške 0,25 % denne zo sumy 317,35 EUR od 18. 02. 2003 do 02. 02. 2006, 0,25 % denne zo sumy 287,61 EUR od 03. 02. 2006 do 23. 03. 2006, 0,25 % denne zo sumy 203,10 EUR od 24. 03. 2006 do 20. 04. 2006 a 0,25 % denne zo sumy 118,59 EUR od 21. 04. 2006 do 03. 05. 2006 a trov konania vo výške 36,18 EUR. Hoci sa v danom prípade jednalo o opätovný návrh na vykonanie exekúcie podľa zákonom č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK“), vyššia súdna úradníčka poukázala na to, že v zmysle uvedeného predpisu dal zákonodarca možnosť oprávnenému v prípade, že dôjde k zastaveniu starej exekúcie, domáhať sa od povinného vymoženia pohľadávky, a to prostredníctvom opätovného návrhu. Je potrebné ale zdôrazniť, že hoci sa jedná o opätovný návrh na vykonanie exekúcie, súčasne to ale neznamená, že tento návrh by mal byť posudzovaný inak (odlišne) než akýkoľvek iný „nový“ návrh na vykonanie exekúcie. Uvedené totiž nemá oporu v zákonnej úprave. Opätovný návrh na vykonanie exekúcie, ako každý iný návrh na vykonanie exekúcie, podlieha novým pravidlám exekučného konania v zmysle Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017, čo znamená, že exekučný súd je nielen oprávnený ale aj povinný tento návrh posúdiť z pohľadu novej právnej úpravy. Ďalej uviedla, že Exekučný poriadok v zákonom vymedzených prípadoch (viď. § 53 ods. 3 Exekučného poriadku) pripúšťa aj hmotnoprávny prieskum exekučného titulu. V danej súvislosti vyššia súdna úradníčka po posúdení návrhu na vykonanie exekúcie vyzvala oprávneného, aby odstránil z návrhu na vykonanie exekúcie z časti E) formulára (Vymáhaný nárok) úrok 0,25 % denne zo sumy 287,61 EUR od 03. 02. 2006 do 23. 03. 2006, 0,25 % denne zo sumy 203,10 EUR od 24. 03. 2006 do 20. 04. 2006 a 0,25 % denne zo sumy 118,59 EUR od 21. 04. 2006 do 03. 05. 2006 vzhľadom na skutočnosť, že v danom prípade sa jedná o nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy a uvedené súd vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, v dôsledku čoho je tu daný dôvod pre čiastočné zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie. Oprávnený dňa 04. 07. 2023 doručil súdu podanie v ktorom uviedol: „Exekučný titul predstavuje platobný rozkaz vydaný v roku 2002, t.j. za účinnosti hmotnoprávnej úpravy, ktorá vôbec nepoznala inštitút neprijateľných podmienok. Neprijateľné podmienky a právna úprava spotrebiteľských zmlúv sa stali súčasťou slovenského právneho poriadku až v roku 2004 (!) (v dôsledku nadobudnutia účinnosti zákona č. 150/2004 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01. 04. 2004). To isté platí v prípade pôvodného Zákona o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 634/1992 Zb. v znení neskorších predpisov), do ktorého znenia boli zakotvené spotrebiteľské zmluvy rovnako v roku 2004 (v dôsledku nadobudnutia účinnosti zákona č. 616/2004 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 25. 11. 2004). Právnu úpravu neprijateľných podmienok obsahoval následne až súčasný Zákon o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 250/2007 Z.z. v znení neskorších predpisov - viď. ustanovenie § 3 ods. 3).V čase vydania exekučných titulov dokonca Slovenská republika ani nebola členom Európskej únie, a preto súd vydávajúci platobný rozkaz nebol povinný a ani oprávnený aplikovať komunitárne právo vrátane eurokonformného výkladu. Exekučný titul bol vydaný za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov),ktorého znenie účinné v čase vydania exekučného titulu rovnako nepoznalo žiadne spotrebiteľské právo, spotrebiteľské zmluvy a ani neprijateľné zmluvné podmienky. V žiadnom prípade nemožno vztiahnuť na exekučný titul hmotnoprávnu právnu úpravu, ktorá v čase vydania exekučného titulu neexistovala (!!!) a z dôvodu tejto neexistentnej právnej úpravy odmietnuť právnu ochranu časti nárokov podľa exekučného titulu. Takýto postup exekučného súdu by bol jednoznačne arbitrárny a predstavoval by odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae). Oprávnený sa domnieva, že dôvodom postupu exekučného súdu je aktuálne zjednocujúce rozhodnutie pléna ústavného súdu, ktorý judikoval nasledovne: "Ak právna úprava umožňuje spotrebiteľovi podať proti platobnému rozkazu vydanému vyšším súdnym úradníkom odpor v lehote 15 dní od jeho doručenia, pričom odpor musí byť vecne odôvodnený, potom výklad a uplatnenie § 53 ods. 3 písm. e) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade so základným právom spotrebiteľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ak súd v exekučnom konaní odmietne preskúmať existenciu neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré mali vplyv na vymáhaný nárok vzniknutý v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, z dôvodu, že spotrebiteľ proti platobnému rozkazu odpor nepodal." PLz. ÚS 1/2022-9 Oprávnený však dáva do pozornosti exekučného súdu, že vyššie citované rozhodnutie ústavného súdu sa týkalo platobných rozkazov vydaných v upomínacom konaní resp. v konaní podľa Civilného sporového poriadku (a teda nie podľa Občianskeho súdneho poriadku), a to naviac vydaných v rokoch 2019 a 2020 (!!!), kedy upomínací súd alebo všeobecný súd boli povinní aplikovať spotrebiteľské právo vrátane ochrany pred neprijateľnými podmienkami. Záverom oprávnený udáva, že nič nestojí v ceste exekučnému súdu (ak by zotrval na svojom doterajšom arbitrárnom názore) priznať oprávnenému právo na požadovanie „zákonných“ úrokov z omeškania.“ Ďalej vyššia súdna úradníčka poukázala na skutočnosť, že exekučným titulom je priznaný a v návrhu bol uplatnený úrok a nie úrok z omeškania ako uviedol oprávnený vo vyššie uvedenom podaní. V nadväznosti na uvedené vyššia súdna úradníčka poukázala na zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu SR prijaté v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. Plz. ÚS 1/2022-9 zo dňa 15. 06. 2022 a ďalej na to, že v prípade uplatnenia formálnych pravidiel (zákonných noriem t.j. Exekučného poriadku) a striktného naplnenia právoplatného a vykonateľného exekučného titulu by nedochádzalo k žiaducim a spoločensky únosným výsledkom. Je potrebné poukázať, že právo je potrebné realizovať v spojení s ďalšími kritériami, aby sa zmiernili tvrdosti pri jeho výkone. Na uvedené tézy zákonodarca reflektoval vo viacerých ustanoveniach Občianskeho zákonníka najmä teda v citovanom ust. § 3 OZ a ust. § 39 OZ so všeobecnou povahou príp. v mnohých ďalších ustanoveniach. Je nesporné, že aplikačná funkcia a regulatívny charakter týchto ustanovení sa vzťahuje na všetky skupiny majetkových a osobných vzťahov upravených normami občianskeho práva. Podľa názoru súdu je nespochybniteľné, že Občiansky zákonník dáva dobrým mravom značnú vážnosť a silu, aj keď nie sú bližšie špecifikované resp. konkretizované, keďže definujú morálne pravidlá správania sa, ktoré sa časom menia. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri poskytovaní služby, ktoré môžu privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, keď sa využíva najmä omyl, lesť, výrazná nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. V rozpore s dobrými mravmi podľa súdnej praxe je spravidla tiež aj taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru obvyklú v čase ich dojednania stanovenú najmä s prihliadnutím na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. V danom prípade mala vyššia súdna úradníčka za to, že z priloženej spotrebiteľskej zmluvy a návrhu na vykonanie exekúcie vyplýva, že spotrebiteľská zmluva bola uzavretá v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Ročná úroková sadzba úveru (v zmysle zmluvy o úvere) predstavovala 91,25 %, a preto je možné konštatovať, že odmena, resp. odplata za úver v rozsahu 91,25 % zjavne vybočuje z rámca akéhokoľvek úverovania, ktoré by bolo akceptovateľné z hľadiska dobrých mravov a niet dôvod na iné ako úžerné označenie takýchto úrokov (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 5Cdo/26/2011 o neplatnosti 48 % úrokov pre rozpor s dobrými mravmi). Výkon práv a povinností nie je možné chápať ako bezhraničný, a tak aj výkon práv a povinností má svoje limity. Šikanózny výkon práva je nutné považovať za rozporný s ust. § 3 ods. 1 OZ. Za podstatné označila, že v prípade uplatnenia práva, ktoré je v rozpore s podmienkami uvedenými v § 3 ods. 1 OZ je nutné sankcionovať odoprením právnej ochrany, čím nebude možné takýto výkon procesnými prostriedkami vymáhať. Napriek skutočnosti, že výška úrokov nie je zákonodarcom limitovaná a to v záujme zachovania zmluvnej voľnosti, v prípade ak boli dohodnuté úroky neprimerané vysoké je nutné aplikovať ust. § 3 OZ a teda súd považuje uplatnený úrok vo výške 91,25 % ročne v rozpore s dobrými mravmi. Vyššia súdna úradníčka pritom poukázala aj na rozsiahlu judikatúru najvyšších súdnych autorít (IV. ÚS 55/2011-19, prípadne Najvyššieho súdu SR v sp. zn.3Cdo/91/96, sp. zn. 1Cdo 58/2005, sp. zn. 3Cdo 144/2010). Vyššia súdna úradníčka tak konštatovala, že návrhom uplatnený úrok vo výške 0,25 % denne zo sumy 317,35 EUR od 18. 02. 2003 do 02. 02. 2006, 0,25 % denne zo sumy 287,61 EUR od 03. 02. 2006 do 23. 03. 2006, 0,25 % denne zo sumy 203,10 EUR od 24. 03. 2006 do 20. 04. 2006 a 0,25 % denne zo sumy 118,59 EUR od 21. 04. 2006 do 03. 05. 2006 je uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, a preto návrh na vykonanie exekúcie v dotknutej časti zamietla.
2. Proti uzneseniu o čiastočnom zamietnutí návrhu na vykonanie exekúcie podal oprávnený včas sťažnosť a žiadal, aby Okresný súd Banská Bystrica napadnuté uznesenie zrušil. Sťažnosť odôvodnil tým, že hmotnoprávnym základom právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným je zmluva o úvere z roku 2002. Zmluva je uzavretá v režime Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.) Exekučným titulom je platobný rozkaz, ktorý nadobudol právoplatnosť v roku 2002. V tom čase Občiansky zákonník nedefinoval pojem „spotrebiteľ“ a ani „spotrebiteľská zmluva“ a ani právny poriadok neobsahoval právny inštitút „neprijateľných podmienok“. V čase vydania exekučného titulu dokonca Slovenská republika ani nebola členom Európskej únie, a preto súd vydávajúci platobný rozkaz nebol povinný a ani oprávnený aplikovať komunitárne právo vrátane eurokonformného výkladu. Exekučný titul bol vydaný za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov), ktorého znenie účinné v čase vydania exekučného titulu rovnako nepoznalo žiadne spotrebiteľské právo, spotrebiteľské zmluvy a ani neprijateľné zmluvné podmienky. To isté platí v prípade pôvodného Zákona o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 634/1992 Zb. v znení neskorších predpisov), do ktorého znenia boli zakotvené spotrebiteľské zmluvy rovnako v roku 2004 (v dôsledku nadobudnutia účinnosti zákona č. 616/2004 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 25.11.2004). Právnu úpravu neprijateľných podmienok obsahoval následne až súčasný Zákon o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 250/2007 Z.z. v znení neskorších predpisov – viď. ustanovenie § 3 ods. 3). V žiadnom prípade nemožno vztiahnuť na exekučný titul hmotnoprávnu úpravu, ktorá v čase vydania exekučného titulu neexistovala (!!!) a z dôvodu tejto neexistentnej právnej úpravy odmietnuť právnu ochranu časti nárokov podľa exekučného titulu. Takýto postup exekučného súdu by bol jednoznačne arbitrárny a predstavoval by odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae). Neprijateľné podmienky a právna úprava spotrebiteľských zmlúv sa stali súčasťou slovenského právneho poriadku až v roku 2004 (!) (v dôsledku nadobudnutia účinnosti zákona č. 150/2004 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.04.2004), čo exekučný súd výslovne v uznesení priznáva. Keďže v čase uzavretia zmluvy o úvere ani v čase nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu žiadne spotrebiteľské zmluvy, ani neprijateľné podmienky, neexistovali, niet žiadneho dôvodu na postup v zmysle § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku. To je napokon zrejmé aj samotnému exekučnému súdu, ktorý (aj keď pôvodne mienil podľa tohto ustanovenia postupovať) odôvodnil čiastočné zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie ustanovením § 53 ods. 3 písm. b) (a nie písm. e)) Exekučného poriadku, ako to jasne vyplýva z výrokovej časti uznesenia. Exekučný súd teda zjavne vediac, že nemôže návrh na vykonanie zastavenie exekúcie zamietnuť z dôvodu podľa § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku, snaží sa zákonnosť svojho rozhodnutia odôvodniť v zmysle § 53 ods. 3 písm. b) Exekučného poriadku v spojení s § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, t.j. v podobe existencie iných skutočností, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu. Exekučný súd tu poukazuje na neprimeranú výšku úrokov v zmluve o úvere (aj s ohľadom na výšku bankových úrokov), argumentuje právnou úpravou typových zmlúv v § 23a zákona č. 634/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (v podstate argumentuje „príbuzne“ § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku) a v tejto súvislosti cituje nález ústavného súdu (PLz. ÚS 1/2022-9). Oprávnený však už v konaní pred vydaním uznesenia namietal, že toto rozhodnutie (PLz. ÚS 1/2022-9) je neaplikovateľné, a to z pohľadu § 53 ods. 1 písm. e) Exekučného poriadku, keď uviedol, že dáva do pozornosti exekučného súdu, že vyššie citované rozhodnutie ústavného súdu sa týkalo platobných rozkazov vydaných v upomínacom konaní resp. v konaní podľa Civilného sporového poriadku (a teda nie podľa Občianskeho súdneho poriadku), a to naviac vydaných v rokoch 2019 a 2020 (!!!), kedy upomínací súd alebo všeobecný súd boli povinní aplikovať spotrebiteľské právo vrátane ochrany pred neprijateľnými podmienkami. V prípade exekučného titulu nešlo o žiadne upomínacie konanie a naviac bol vydaný o 17 rokov skôr (!). O to viac nie je toto rozhodnutie aplikovateľné v nadväznosti na dôvodom zamietnutia návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 53 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku. Naviac sa exekučný súd s námietkou oprávneného ohľadom neaplikovateľnosti rozhodnutia ústavného súdu v uznesení vôbec nevysporiadal, čím odôvodnenie uznesenia trpí vadou nedostatočného odôvodnenia a je porušené právo oprávneného na spravodlivý proces v dôsledku nie riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Právna úprava tzv. typových zmlúv v § 23a zákona č. 634/1992 Zb. v znení neskorších predpisov bola verejnoprávna úprava, nie súkromnoprávna úprava. Pozostávala len z jedného ustanovenia a jednej legálnej definície. Neobsahovala žiadnu sankciu (napr. v podobe neplatnosti – ako v prípade neprijateľných podmienok). Išlo teda zjavne o obsolétnu právnu úpravu bez akéhokoľvek vzťahu k Občianskemu zákonníku. Čo sa týka úroku vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy, exekučný súd v uznesení udáva, že je neprípustná taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru obvyklú v čase ich dojednania stanovenú najmä s prihliadnutím na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. V danom prípade mal súd za to, že z priloženej spotrebiteľskej zmluvy a návrhu na vykonanie exekúcie vyplýva, že spotrebiteľská zmluva bola uzavretá v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Ročná úroková sadzba úveru (v zmysle zmluvy o úvere) predstavovala 91,25 %, a preto je možné konštatovať, že odmena, resp. odplata za úver v rozsahu 91,25 % zjavne vybočuje z rámca akéhokoľvek úverovania, ktoré by bolo akceptovateľné z hľadiska dobrých mravov a niet dôvod na iné ako úžerné označenie takýchto úrokov. Exekučný súd tu však opomína, že zmluva o úvere bola uzavretá v roku 2002, kedy bola úplne zvyčajná úplne iná výška úrokov, ako je tomu v súčasnosti. Exekučný súd naviac (s ohľadom na ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ktoré však bolo účinné až od 01.01.2008) referuje na úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek, no neuvádza, aké existovali úrokové sadzby bánk v roku 2002. Exekučný súd naviac v súvislosti s výškou úroku 0,25% denne z dlžnej čiastky cituje súdnu judikatúru, no ide o súdnu judikatúru vychádzajúcu zo skutkového stavu dávno po čase uzavretia zmluvy o úvere (rok 2002). V čase uzavretia zmluvy o úvere bola sadzba 0,25% denne z dlžnej čiastky všeobecne akceptovaná. Hodnotenie úroku z omeškania vo výške 0.25% za každý deň omeškania bolo predmetom viacerých konaní pred Najvyšším súdom SR, pričom v každom z týchto konaní Najvyšší súd SR posúdil takéto zmluvné dojednanie ako platné (Rozsudok NS SR sp. zn. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21. decembra 2004; Rozsudok NS SR sp. zn. 2Obdo 26/2004 zo dňa 22. septembra 2005; Rozsudok NS SR sp. zn. 2 Obdo 28/2004 zo dňa 22. septembra 2005). Argumentácia exekučného súdu vedie k záveru, že v podstate akékoľvek súdne rozhodnutie (zjavne nespadajúce pod spotrebiteľské právo), ktoré priznáva právo na plnenie v rozpore s dobrými mravmi, je dôvodom na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie a neskôr na zastavenie exekúcie súdom. Dosadené do pomerov predmetnej exekučnej veci, exekučný súd tvrdí, že právoplatný a vykonateľný platobný rozkaz, ktorý bol vydaný v čase, keď žiadne spotrebiteľské právo (vrátane neprijateľných podmienok) neexistovalo, nie je spôsobilý exekúcie, pretože je rozporný s dobrými mravmi. Takýto právny záver je neprijateľný. Rozpor s dobrými mravmi v žiadnom prípade nemôže byť ani dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku ani dôvodom na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 53 ods. 3 písm. b) Exekučného poriadku. Či už dôvody na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie, ako aj dôvody na zastavenie exekúcie súdom sú vymedzené taxatívne a predstavujú výnimku z pravidla v podobe výnimiek, kedy exekučné konanie prebehnúť nemôže. V prípade výnimky z pravidla dovodila súdna prax použitie reštriktívneho výkladu (napr. ÚS ČR III.ÚS 3593/14). Exekučný súd naproti tomu použil výklad extenzívny, keď dôvod na zastavenie exekúcie súdom neprípustne vztiahol aj na prípad rozporu s dobrými mravmi.
3. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
4. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
5. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
6. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
7. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
8. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná dôvodne, a preto ju zamietol.
9. Pre úplnosť súd uvádza, že preskúmavacie oprávnenie sudcu pri rozhodovaní o sťažnosti je ohraničené medzami, v ktorých sa sťažovateľ domáha preskúmania uznesenia vyššieho súdneho úradníka. Vymedzenie rozsahu sťažnosti je pre sudcu, ktorý rozhoduje o sťažnosti záväzné v tom smere, že nemôže preskúmať uznesenie vyššieho súdneho úradníka vo väčšom, ale ani v menšom rozsahu než je uvedené v sťažnosti. Vzhľadom na uvedené súd preskúmal napadnuté uznesenie len v rozsahu namietanom oprávneným v podanej sťažnosti.
10. Súd prvej inštancie sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení, pre ktoré vyššia súdna úradníčka návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti zamietla, a preto naň v podrobnostiach odkazuje. Odôvodnenie napadnutého uznesenia považuje za presvedčivé, dostatočné a jasné, pričom vyššia súdna úradníčka sa vysporiadala so všetkými, pre rozhodnutie vo veci relevantnými skutočnosťami.
11. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššej súdnej úradníčky súd prvej inštancie v prvom rade pripomína, že v prejednávanej veci oprávnený uplatňoval k vymoženiu nárok na zaplatenie príslušenstva – úroku vo výške 0,25 % denne zo sumy 317,35 EUR od 18. 02. 2003 do 02. 02. 2006, úroku 0,25 % denne zo sumy 287,61 EUR od 03. 02. 2006 do 23. 03. 2006, úroku 0,25 % denne zo sumy 203,10 EUR od 24. 03. 2006 do 20. 04. 2006, úroku 0,25 % denne zo sumy 118,59 EUR od 21. 04. 2006 do 03. 05. 2006, trov pôvodného konania 36,18 EUR a trov exekúcie na základe právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu Okresného súdu Trnava sp. zn. 34Rob/35/2002 zo dňa 04. 11. 2002 (ďalej len „exekučný titul“), ktorý bol vydaný justičným čakateľom. V tomto smere sťažnostný súd len okraj uvádza, že v prípade návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie sa jednalo o opätovný návrh na vykonanie exekúcie podľa § 9 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK“), kde dal zákonodarca možnosť oprávnenému aj v prípade, že dôjde k zastaveniu starej exekúcie, domáhať sa od povinného vymoženia pohľadávky, a to prostredníctvom opätovného návrhu. Preto oprávnený mohol podať opätovný návrh na vykonanie exekúcie, pokiaľ bolo predchádzajúce exekučné konanie ukončené jedným zo spôsobov stanovených v ZoUNEK-u a nebola vymožená pohľadávka oprávneného. Je potrebné ale zdôrazniť, že hoci sa jedná o opätovný návrh na vykonanie exekúcie, exekučný súd v tomto „novom“ exekučnom konaní začatom na základe opätovného návrhu oprávneného musí skúmať formálnu a materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu zo svojej úradnej povinnosti, a to ešte pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie konkrétnemu súdnemu exekútorovi, t.j. pred začatím exekúcie, pričom ak pri jeho posudzovaní vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný, je povinný návrh na vykonanie exekúcie zamietnuť (v celom rozsahu alebo v časti).
12. Vyššia súdna úradníčka, po preskúmaní návrhu na vykonanie exekúcie, s poukazom na § 53 ods. 3 písm. b) v spojení s § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zamietla, a to v časti o vymoženie kapitalizovaných zmluvných úrokov, keď konštatovala, že zmluvné úroky boli dohodnuté v rozpore s dobrými mravmi, a teda sú neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka, v čom vzhliadla skutočnosť brániacu vymáhateľnosti časti uplatneného nároku. Oprávnený v rámci podanej sťažnosti toto právne posúdenie namietal.
13. V nadväznosti na argumentáciu oprávneného v podanej sťažnosti, sťažnostný súd poukazuje na to, že v danej veci nebolo sporné, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so zmluvou o úvere č. 2160414 zo dňa 29. 01. 2002, ktorú vyššia súdna úradníčka správne vyhodnotila ako zmluvu spotrebiteľskú, pričom jej odôvodnenie bolo vyčerpávajúce, a preto naň sťažnostný súd v podrobnostiach odkazuje. K námietke ohľadom nesprávneho právneho posúdenia charakteru zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 29. 01. 2002, ktorá založila právny vzťah medzi oprávneným a povinným, musí sťažnostný súd doplniť, že v žiadnom prípade nemôže súhlasiť s právnym názorom prezentovaným oprávneným v podanej sťažnosti. Niet pochybností o tom, že zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným je vzťahom spotrebiteľským. Pri posúdení charakteru zmluvy podľa občianskeho práva upravujúceho spotrebiteľské zmluvy pritom vyššia súdna úradníčka správne vychádzala z § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzavretia posudzovanej zmluvy. Právny názor oprávneného, ktorý argumentuje tým, že v prípade dotknutej zmluvy o úvere nešlo súčasne o zmluvu spotrebiteľskú, pretože zmluva o úvere sa spravuje len ustanoveniami Obchodného zákonníka, tak nemá oporu v Občianskom zákonníku a ani v ustálenej rozhodovacej praxi. Sťažnostný súd nepopiera charakter zmluvy o úvere ako absolútneho obchodu, ktorý sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka. Aplikácia Obchodného zákonníka by však znamenala spochybnenie režimu ochrany práv spotrebiteľa obsiahnutého v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.) a v osobitných predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré sú voči Obchodnému zákonníku osobitnou prednostne použiteľnou právnou úpravou (lex specialis).
14. V súvislosti s vyššie uvedeným však treba ďalej upriamiť pozornosť oprávneného na skutočnosť, že vyššia súdna úradníčka v predmetnej veci, čo sa týka priznané zmluvného úroku, nehodnotila prijateľnosť resp. neprijateľnosť zmluvnej podmienky, prostredníctvom ktorej bol tento zmluvný úrok dojednaný, ale konštatovala rozpor tohto dojednania s dobrými mravmi. Správne tak návrh na vykonanie exekúcie čiastočne zamietla s poukazom na § 53 ods. 3 písm. b) v spojení s § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku. Treba dodať, že zákonodarca výslovne v texte zákona neuviedol, ktoré konkrétne skutočnosti bránia vymáhateľnosti exekučného titulu podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, no z dôvodovej správy, literatúry (napr. C.H. Beck, Exekučný poriadok - Komentár, 3. vydanie) i konštantnej judikatúry (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 MCdo 3/2011 z 28. 03. 2012) vyplýva, že k takým patrí napríklad premlčanie, nedostatok hmotnoprávnej legitimácie, dôvody vyplývajúce z insolvenčného práva, ale aj iné skutočnosti, pre ktoré sa nemala exekúcia vôbec začať (neexistencia exekučného titulu, exekučný titul dosiaľ vôbec nenadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, atď.), a iné. Teda také skutočnosti, o ktorých je ku dňu podania návrhu na vykonanie exekúcie zrejmé, že bránia vymáhateľnosti exekučného titulu, pričom medzi takéto skutočnosti možno jednoznačne zaradiť aj rozpor exekučného titulu s dobrými mravmi. V tejto súvislosti treba tiež doplniť, že práve zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu SR prijaté v uznesení sp. zn. Plz. ÚS 1/2022-9 zo dňa 15. 06. 2022, na ktoré vyššia súdna úradníčka podporne poukázala vo svojom rozhodnutí, umožňuje exekučnému súdu hmotnoprávny prieskum platobných rozkazov vydaných súdnymi úradníkmi v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo spotrebiteľskej zmluvy tak, ako tomu je aj v prejednávanej veci. Pokiaľ teda je exekučný súd oprávnený vykonať hmotnoprávny prieskum platobných rozkazov z pohľadu existencie neprijateľných zmluvných podmienok, v záujem efektívnej ochrany spotrebiteľov je tiež namieste, aby vykonal prieskum plnenia priznaného zo spotrebiteľskej zmluvy z pohľadu dodržania všeobecnej zákonnej úpravy či z pohľadu rešpektovania dobrých mravov. Zároveň možno doplniť, že spomínané zjednocujúce stanovisko nie je použiteľné len vo vzťahu k platobným rozkazom vydaným za účinnosti Civilného sporového poriadku či podľa zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní, ale aj vo vzťahu k platobným rozkazom vydaným za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, čo vyplýva z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (viď. nález sp. zn. III. ÚS 166/2023 z 07. 09. 2023, nález sp. zn. III. ÚS 369/2023 z 18. 08. 2023 či nález sp. zn. III. ÚS 193/2023 z 13. 07. 2023) a predovšetkým i zo samotného rozsudku súdneho dvora C-448/17, kde predmetom prieskumu bol platobný rozkaz vydaný dňa 24. 08. 2012, teda za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku.
15. Sťažnostný súd k záverom vyššej súdnej úradníčky o tom, že za sporné pri posudzovaní návrhu na vykonanie exekúcie považovala uplatnenie úroku vo výške 0,25 % denne, čo predstavuje úrok vo výške 91,25 % ročne, dopĺňa, že rozhodne nemožno považovať za dobré mravy konanie oprávneného (ale za úžeru), keď poskytol povinnému úver, ktorý mal vrátiť s 91,25 %-ročným zmluvným úrokom. Za dobré mravy možno považovať súhrn etických všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými mravnými a morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri poskytovaní služby, ktoré môžu privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, keď sa využíva najmä omyl, lesť, výrazná nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. V rozpore s dobrými mravmi podľa súdnej praxe je spravidla taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru obvyklú v čase ich dojednania stanovenú najmä s prihliadnutím na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. V danom prípade súd mal za to, že z priloženej spotrebiteľskej zmluvy a návrhu na vykonanie exekúcie vyplýva, že spotrebiteľská zmluva bola uzavretá v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 39 Občianskeho zákonníka. Úver je odplatný právny úkon. Ekonomickým cieľom finančného úveru (causa) je poskytnutie peňažných prostriedkov spravidla za odplatu (úroky) na určitú dobu za účelom ich ekonomického využitia podľa predstáv dlžníka alebo aj na dohodnutý účel. Ročná úroková sadzba úveru (v zmysle zmluvy o spotrebiteľskom úvere) predstavovala 91,25 %, a preto je možné konštatovať, že odmena, resp. odplata za úver v rozsahu 91,25 % zjavne vybočuje z rámca akéhokoľvek úverovania, ktoré by bolo akceptovateľné z hľadiska dobrých mravov a niet dôvod na iné ako (už uvedené) úžerné označenie takýchto úrokov (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 5Cdo/26/2011 o neplatnosti 48 % úrokov pre rozpor s dobrými mravmi). Hmotnoprávny základ pre takýto záver dáva § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. Vzhľadom na uvedené súd nemá pochybnosti o tom, že neprimeraná výška úrokov 91,25 % ročne je v spoločnosti neuznávaná a hodnotená ako odporujúca dobrým mravom (tak ako to konštatovala aj vyššia súdna úradníčka v napadnutom uznesení).
16. Napokon, pozornosti sťažnostného súdu neušla skutočnosť, že zmluva o úvere zo dňa 29. 01. 2002 nepriznávala oprávnenému zmluvný úrok vo výške 0,25 % denne, a teda oprávnenému bol exekučným titulom priznaný neexistujúci nárok, čo napokon uznal aj samotný oprávnený v rámci podanej sťažnosti. Hoci v danom prípade sa jedná exekučný titul, ktorým je súdne rozhodnutie, exekučný súd nemôže akceptovať a pripustiť vymáhanie takého nároku, ktorý oprávnenému v skutočnosti nepatrí (nevyplýva zo zmluvného vzťahu medzi ním a povinným – spotrebiteľom). Ak si je teda oprávnený vedomý toho, že v zmluve o úvere zo dňa 29. 01. 2002 nebol dohodnutý zmluvný úrok vo výške 0,25 % denne, potom sťažnostný súd nepovažoval zo strany oprávneného za správne, ak si žiadal vymôcť aj to, na čo nemal nárok, hoci mu to exekučný titul priznáva. Oprávnený je predsa ten, kto disponuje návrhom na vykonanie exekúcie, čo znamená, že mohol žiadať aj menej než, ako mu exekučný titul priznáva.
17. Len na okraj sťažnostný súd dopĺňa, že exekučný súd by nevyhovel návrhu na vykonanie exekúcie ani v situácii, kedy by oprávnený uplatňoval k vymoženiu úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne, pretože zmluvné dojednanie o takomto úroku z omeškania by neobstálo z pohľadu § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktoré kogentne stanovujú hornú hranicu úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné. Inak povedané, dohoda o výške úrokov z omeškania je prípustná s tým, že ale nesmie byť prekročená zákonom stanovená horná hranica úrokov z omeškania. A neobstálo by ani z pohľadu § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. v znení účinnom v čase uzatvorenia dotknutej zmluvy o úvere, ktorý upravoval, že obsahom typovej zmluvy nesmú byť neprimerané podmienky alebo podmienky v rozpore s dobrými mravmi. Hoci zákon č. 634/1992 Zb. súčasne porušenie § 23a výslovne nesankcionoval neplatnosťou zmluvného dojednania, sťažnostný súd nepovažuje túto normu za obsolentnú, ako uviedol oprávnený, pretože v čase uzatvorenia dotknutej zmluvy o úvere súčasťou Občianskeho zákonníka bol § 39, v zmysle ktorého je neplatný právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
18. V súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti oprávneného sťažnostný súd považuje ešte raz za potrebné dodať, že vyššia súdna úradníčka dala jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré oprávnenému vyplývajú z predloženého exekučného titulu. Vyššia súdna úradníčka pri posudzovaní návrhu na vykonanie exekúcie a jeho príloh neponechala bez povšimnutia žiadne relevantné skutočnosti, ktoré majú pre vec podstatný význam, a sťažnosťou napadnuté uznesenie preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia a jeho prípadnej arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti. V súvislosti s uvedeným súd ešte poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, v zmysle ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Rovnako ustálená judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, HiroBalani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
19. Hoci oprávnený s postupom exekučného súdu nesúhlasí, tento postup je reflexiou súčasnej úrovne ochrany spotrebiteľov v podmienkach Slovenskej republiky, ktorú od orgánov (súdov) Slovenskej republiky požaduje Európska únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ich ochrany, čo má prispieť k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. Z právnych noriem Európskej únie možno abstrahovať princíp zvýšenej súdnej ochrany spotrebiteľa, pričom súdom členských štátov Únie bolo k naplneniu tohto cieľa zverené oprávnenie skúmať povahu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách z úradnej moci. Z judikatúry Súdneho dvora [napr. rozsudok vo veci C-168/05 z 25. októbra 2006 (Mostaza Claro)] možno zároveň abstrahovať požiadavku na zabezpečenie efektívnej ochrany spotrebiteľa, čoho nevyhnutným predpokladom je aktívny prístup k využívaniu spomínaného oprávnenia.
20. Uvedenými úvahami tak sťažnostný súd dospel k záveru o nedôvodnosti sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Ek/800/2023 zo dňa 02. 08. 2023, a preto nemohol inak než podanú sťažnosť v celom rozsahu zamietnuť.
21. Keďže predmetom sťažnosti nebolo uznesenie, ktorým by sa konanie končilo a súčasne do vydania poverenia na vykonanie exekúcie je účastníkom konania len oprávnený (§ 35 ods. 1 Exekučného poriadku), a teda by nebolo medzi kým rozhodnúť o nároku na náhradu trov tohto konania, súd prvej inštancie o trovách sťažnostného konania nerozhodoval.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).