Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11C/102/2007

Rozhodnutie

Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred samosudcom JUDr. Branislavom Králom, v právnej veci navrhovateľa: V.. V. M., Z. N.T. XXX, XXX XX N., T. M., zastúpený: JUDr. Juraj Kus, advokát, Nám. Osloboditeľov 10, Michalovce, proti odporcovi: Slovenská republika -Ministerstvo spravodlivosti, Župné nám. 13, 813 11 Bratislava, o určenie, že odmeňovanie navrhovateľa je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a náhradu nemajetkovej ujmy, takto

rozhodol:

Súd žalobný návrh zamieta.

Odporcovi súd náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Navrhovateľ (pôvodne ako navrhovateľ v 13 rade) sa pôvodným žalobným návrhom (spolu s ostatnými navrhovateľmi v 1 až 19 rade) doručeným tunajšiemu súdu dňa 18.6.2007 domáhal určenia, že právo na odmeňovanie navrhovateľov uskutočňované podľa v platnom znení v porovnaní s odmeňovaním sudcov špeciálneho súdu podľa cit. v období od 15.4.2005 bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania.

Návrh odôvodnil tým, že konkrétne článkom II. tohto . Medzi inými ustanoveniami bolo novelizované aj ustanovenie , ktoré sa týka funkčného príplatku za výkon funkcie sudcu špeciálneho súdu a sudcovi NS SR, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný špeciálny súd. V zmysle tohto novelizovaného ustanovenia od 15.4.2005 sa výška tohto príplatku rovná šesť - násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci rok. Ak vychádzame z takéhoto zárobku v sume 17.300,-Sk ide o funkčný príplatok, ktorý u špeciálneho sudcu činí 103.800,-Sk (17.300,-Sk x 6). K tejto sume treba pripočítať jeho nižší základný plat, takže mesačný plat špeciálneho sudcu činí 171.270,-Sk.

V zmysle (vtedy) platnej právnej úpravy je teda suma 103.800,-Sk príplatkom k základnému platu a predstavuje šesť - násobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR. V porovnaní so základným platom sudcu (cca 51.900,-Sk), ktorého výška vyplýva z ustanovenia a predstavuje trojnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR ( v spojení s ) treba konštatovať, že ide o sumu podstatne vyššiu než je samotný základný plat, od ktorého by sa príplatok mal len odvodzovať. Vo svojej podstate nemá teda uvedený funkčný príplatok povahu príplatku.

Platové pomery sudcu upravuje v ustanoveniach -92. Základom odmeňovania sudcu je nárokový funkčný plat ( cit. Zákona), ktorý pozostáva zo základného platu a funkčného príplatku za funkciu alebo za riadiacu činnosť.

Základný plat sudcu je rozdielny u sudcov okresných, krajských súdov, špeciálneho súdu a najvyššieho súdu, keďže sudcovia okresných a krajských súdov sú zaradení podľa doby praxe a výkonu funkcie sudcu na príslušnom súde do jednotlivých platových stupňov a platových skupín. Základný plat sudcov sa odvíja od priemerného platu sudcu, ktorým je podľa osobitného predpisu () plat aký sa tvorí u poslancov Národnej rady SR. U sudcov najvyššieho súdu a špeciálneho súdu sa základný plat rovná 1,3 násobku platu poslanca NR SR. Funkčné príplatky sú stanovené nominálne v sume od 1.000 - 6.200,-Sk, pričom funkčný príplatok u sudcu špeciálneho súdu za výkon tejto funkcie sa rovná šesť - násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva SR za predchádzajúci kalendárny rok mesačne ( cit. Zákona). Táto suma predstavuje nominálne sumu nad 100.000,-Sk mesačne, čo je takmer 20 - násobok funkčného príplatku ostatných sudcov okresných, krajských súdov a najvyššieho súdu za výkon vyššej sudcovskej funkcie alebo riadiacu činnosť.

Členením výšky platu sudcu zákonodarca akceptoval odporúčanie Európskej charty o zákone pre sudcov prijatej na rokovaní orgánu Rady Európy v Štrasburgu v dňoch 8-10.7.1998 (bod 6.1), podľa ktorého sú sudcovia oprávnení poberať taký plat, ktorého výška je stanovená tak, aby sudcovia neboli vystavení tlakom s cieľom ovplyvniť ich rozhodovanie a všeobecnejšie ich správanie v rámci ich právomocí, čím by bola ohrozená ich nezávislosť a nestrannosť.

Všetci sudcovia všeobecných súdov SR, nielen sudcovia špeciálneho súdu, majú upravené, ako predstavitelia súdnej moci, zhodné predpoklady na výkon funkcie, rovnaké práva a povinnosti v zmysle . Špeciálny súd je postavený na úroveň krajského súdu, ako to vyplýva z ustanovenia sudcovia krajských a okresných súdov obsahove nerozhodujú menej závažné veci, rozhodujú prioritne v odvolacej agende (špeciálny súd v prvostupňovej agende), pri rozhodovacej činnosti aplikujú neporovnateľne väčšie množstvo právnych predpisov než sudcovia špeciálneho súdu, ktorí pracujú s malým okruhom trestných činov upravených v , pričom pri rozsahu preštudovaných materiálov (vzhľadom na enormný počet vecí) nie je možné mať za to, že by časová obtiažnosť rozhodovania bola rozdielna. Uvedené povinnosti sudcov špeciálneho súdu a ostatných sudcov všeobecných súdov, ako aj dôležitosť ich úloh sú obsahovo veľmi podobné, takže výrazne rozdielna výška platu u sudcov špeciálneho súdu a ostatných sudcov je nerešpektovaním vyššie uvedených pravidiel (kritérií) Európskej charty, podľa ktorých sa má určovať rozdielna výška platu medzi sudcami.

Je možné konštatovať, že úlohy, ktoré plní sudca okresného súdu a sudca špeciálneho súdu z hľadiska ich dôležitosti, rešpektovania obtiažnosti vecí, plnenia všetkých uložených povinností pri rozhodovaní sú v súhrne obsahovo rovnocenné, takže neodôvodňujú, pri určení výšky platu sudcu, rozdiely v značne neprimeranom rozsahu, ktorým je jednoznačne zvýšenie platu nominálne o viac ako 200% platu (nad 100.000,-Sk mesačne).

Takáto platová úprava je aspoň nepriamou diskrimináciou v zmysle §2 ods. 4 zákona č. 365/5004 Z.z., keďže znevýhodňuje ostatných sudcov všeobecných súdov oproti sudcom špeciálneho súdu, pričom objektívne nie je daný dôvod oprávneného záujmu a primeranosti na takéto platové rozdiely. Je porušená zásada rovnakého zaobchádzania v zmysle §6 ods. 2 písm. b) cit. Zákona (zásada rovnakého zaobchádzania v pracovných vzťahoch a obdobných právnych vzťahoch, ktorá sa uplatňuje v spojení s právami fyzických osôb v oblastiach výkonu zamestnania a podmienok výkonu práce vrátane odmeňovania). Nie sú pritom splnené žiadne zákonné skutočnosti, ktoré pripúšťajú rozdielne zaobchádzanie v zmysle §8 citovaného zákona.

V tomto konaní pri rešpektovaní koncepcie zákona o rozdielnej výške platov sudcov jednotlivých stupňov nie je možné v súčasnosti podávať žalobu na plnenie špecifikáciou konkrétnej výšky plnenia. Plnenie totiž spočíva v náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch, výška ktorého závisí od rozhodnutia súdu, ktorý sumu takejto ujmy určí s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku ( ).

Nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania pri odmeňovaní sudcov (znevýhodnenie ostatných sudcov všeobecných súdov oproti sudcom špeciálneho súdu) bola znížená značným spôsobom dôstojnosť navrhovateľa a ich spoločenská vážnosť, keďže vo všeobecnosti vo verejnosti vzniká

neopodstatnený dojem, že sudcovia špeciálneho súdu sú odborne i všeobecne kvalitnejší a riešia spory spoľahlivejšie a preto im prislúcha výrazne vyššia odmena za výkon povolania.

Vzhľadom na uvedené je podľa navrhovateľa zrejmé, že od účinnosti (od 15.4.2005) dochádza neopodstatnene k zjavnej diskriminácii v odmeňovaní ostatných sudcov SR v porovnaní so sudcami špeciálneho súdu, čím dochádza aj k diskriminácii navrhovateľa.

Tunajší súd uznesením zo dňa 24.5.2010 konanie týkajúce sa pôvodného navrhovateľa V.. M. M. pre späťvzatie žalobného návrhu zastavil. Rovnako tak uznesením zo dňa 29.3.2011 súd pre späťvzatie žalobných návrhov zastavil konanie aj voči zvyšným pôvodným navrhovateľom. V konaní tak na strane navrhovateľa zostal len V.. V. M..

Dňa 9.5.2011 navrhovateľ žiadal o pripustenie zmeny žalobného petitu tak, že žiadal, aby súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 124.725,86,-EUR. Zároveň opravil orgán, ktorý je oprávnený zastupovať Slovenskú republiku ako účastníka konania na strane odporcu, a to z pôvodného označenia Národná rada SR a Vláda SR na Ministerstvo spravodlivosti SR.

Zmenu návrhu navrhovateľ odôvodňoval tým, že Ústavný súd SR nálezom z 20.5.2009 sp. zn. rozhodol aj o tom, že ustanovenie o sudcoch a prísediacich nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 144 ods. 1 v spojení s SR, a 2 SR a čl. 11 ods. 1 Dohovoru organizácie spojených národov proti korupcii. Ústavný súd v tejto časti výroku rozhodol o námietke zásady rovnakého zaobchádzania a nesúladu právnej úpravy odmeňovania sudcov špeciálneho súdu.

V odôvodnení v tejto námietke uviedol, že legislatívna úprava obsiahnutá v narúša systémové a koncepčné riešenie statusových otázok sudcov. Mzdová či platová diferenciácia v rámci výkonu určitého povolania je síce prirodzenou súčasťou života spoločnosti, preto nemožno rozumne a napokon ani legitímne očakávať jej elimináciu práve pri výkone sudcovského povolania. Rozdiely v odmeňovaní sudcov však musia, rovnako ako aj v iných oblastiach výkonu verejných funkcií a zabezpečovania štátnych záležitostí, vychádzať z kritérií, ktoré majú objektivizovaný základ a vo vzťahu k celkovému systému odmeňovania platnému pre danú sféru rešpektujú kritériá racionálnosti a primeranosti. Ústavný princíp nezávislosti sudcov zaručený prostredníctvom SR totiž limituje zásahy zákonodarcu do ich materiálneho zabezpečenia princípom proporcionality, ktorého zmyslom je garantovať úpravu materiálnych (najmä platových) pomerov sudcov eliminujúcim potenciálne tlaky smerujúce k ovplyvneniu ich rozhodnutí a všeobecne k ovplyvňovaniu ich chovania pri hľadaní práva. Zákonodarcom zvolený rozsah platobného zvýhodnenia špeciálneho súdu v porovnaní s odmeňovaním sudcov "ostatných sudcov" by bolo možné považovať za zlučiteľný s princípom proporcionality iba vtedy, ak by ho bolo možné odôvodniť okolnosťami mimoriadnej povahy.

Ústavný súd konštatoval v odôvodnení, že žiadne konkrétne dôvody mimoriadneho charakteru ústavnému súdu neboli predložené a nevyplývajú ani z relevantných dokumentov týkajúcich sa legislatívneho procesu. Uzavrel, že všetky okolnosti, ktoré posudzoval ústavný súd viedli k záveru o nesúlade s článkom 12 ods. 1 SR spojený s článkom 144 ods. 1 SR, pričom z hľadiska dodržiavania kautel vyplývajúcich z ústavného princípu rovnosti zahŕňajúceho požiadavku vylúčenia svojvôle pri odlišovaní právneho statusu subjektov práv, je posudzovaná právna úprava vo vzťahu k ostatným sudcom diskriminačná.

Za takejto situácie netrvá dôvod domáhať sa určenia diskriminácie (určovacia žaloba) ale sú dané podmienky na domáhanie sa plnenia vyplývajúceho z diskriminačnej platovej úpravy.

zaviedol funkčný príplatok za výkon funkcie sudcovi špeciálneho súdu v sume rovnajúcej sa dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny rok. Zákon nadobudol účinnosť 1.9.2004.

novelizoval ustanovenie tak, že pojem dvojnásobku sa nahradil pojmom šesťnásobku. Tento zákon nadobudol účinnosť 15.4.2005. Od tohto

obdobia bolo teda priznané diskriminačne sudcom špeciálneho súdu príplatok vo výške šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR.

Na základe citovaného nálezu ÚS SR o špecializovanom trestnom súde (nahradil protiústavný špeciálny súd), ktorý nadobudol účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. PL.ÚS z 20.5.2009.

V článku IV. sa menilo ustanovenie v platnom znení, ktorým sa upravil funkčný príplatok za výkon funkcie sudcu špecializovaného trestného súdu v sume rovnajúcej sa dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny rok. Z uvedených ustanovení vyplýva odstránenie diskriminácie konštatovanej Ústavným súdom SR zmenou funkčného príplatku zo šesťnásobku na dvojnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy. Vzhľadom na túto skutočnosť je zrejmé, že diskriminácia vyjadrená nominálne by nemala prekračovať rozdiel medzi šesťnásobkom a dvojnásobkom priemernej mzdy, t.j. štvornásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR. Rozhodným obdobím na priznanie nemajetkovej ujmy, t.j. peňažného plnenia je obdobie od 15.4.2005 do 31.6.2009.

Za obdobie od 15.4.2005 do 31.12.2005 (kde je rozhodujúci priemerný zárobok v národnom hospodárstve za rok 2004) prislúcha celková suma 17.859,86,-EUR (538.050,-Sk).

Pri štvornásobku priemerného zárobku 63.300,-Sk za 8 a pol mesiaca vychádza uvedená suma 538.050,-Sk (63.300,-Sk x 8,5), čo je pri koeficiente 30,1260,-Sk za 1 Euro predstavuje sumu 17.859,86,- EUR.

V roku 2006 ide o nárok od 1.1.2006 do 31.12.2006 (12 mesiacov). Pri štvornásobku priemerného zárobku 69.096,-Sk ide o celkovú sumu 829.152,-Sk/27.522,72,-EUR.

V roku 2007 ide o nárok od 1.1.2007 do 31.12.2007 (12 mesiacov). Pri štvornásobku priemerného zárobku 75.044,-Sk ide o celkovú sumu 900.528,-Sk/29.892,-EUR.

V roku 2008 ide o nárok od 1.1.2008 do 31.12.2008 (12 mesiacov). Pri štvornásobku priemerného zárobku 80.584,-Sk ide o celkovú sumu 967.008,-Sk/32.098,56,-EUR.

V roku 2009 ide o nárok od 1.1.2009 do 31.6.2009 (6 mesiacov). Pri štvornásobku priemerného zárobku 87.128,-Sk ide o celkovú sumu 522.768,-Sk/17.352,72,-EUR.

Za obdobie od 15.4.2005 do 30.6.2009 úhrnom ide o celkovú sumu 125.725,86,-EUR.

Pri diskriminácii sa môže subjekt dotknutý diskriminačným opatrením domáhať, aby sa mu poskytlo primerané zadosťučinenie, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Navrhovateľ bol predsedom senátu a neskôr predsedom Okresného súdu v Michalovciach. Navrhovateľ považuje za primerané zadosťučinenie úhradu mesačne vo výške štvornásobku priemerného mesačného zárobku pracovníka národného hospodárstva za predchádzajúci kalendárny rok.

Súd navrhovanú zmenu žalobného petitu pripustil uznesením zo dňa 25.5.2011.

Odporca vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe žiadal túto ako nedôvodnú zamietnuť. Dôvodil tým, že Ústavný súd SR nepoprel ústavnosť funkčných príplatkov sudcov špeciálneho/špecializovaného trestného súdu, t.j. nespochybnil samotný charakter funkčných príplatkov pre sudcov špeciálneho (dnes špecializovaného trestného) súdu. Ústavný súd spochybnil len ústavnosť výšky príplatku. Z uvedeného vyplýva, že Ústavný súd SR nepoprel, že sudcovia špeciálneho súdu/dnes špecializovaného súdu neboli v rovnakej situácii ako ostatní sudcovia všeobecného súdnictva. Ak by aj v niečom bola náplň rozhodovacej činnosti podobná/totožná, rozdielne zaobchádzanie malo/má legitímny dôvod. Tým je vyššia náročnosť prejednávaných prípadov a predovšetkým väčšie riziko hrozby ujmy na živote a zdraví sudcov špecializovaného súdu, ako i ich rodinných príslušníkov. Zároveň je osobitne dôležité, že "určenie" konkrétnych sudcov, ktorým bude príplatok poskytovaný, nebolo výsledkom postupu zákonodarcu a už vôbec nie ministerstva spravodlivosti, ale jedná sa o výsledok výberového konania,

ktorý proces zavŕšila rozhodnutím o preložení súdna rada. Pritom každý zo sudcov všeobecného súdnictva, teda aj navrhovateľ, mali rovnakú príležitosť uchádzať sa získať o funkciu špeciálneho sudcu a tým získať súvisiace výhody. Odporca ďalej dôvodil tým, že základné platy sudcov nie sú napádané ako neprimerané k platom ostatných predstaviteľov štátnej moci, že nástroje sanácie diskriminácie sú v antidiskriminačnom zákone formulované a hierarchicky zoraditeľné takto:

1. Upustenie od diskriminačného konania 2. Napravenie protiprávneho stavu (len ak je to možné), alebo 3. Poskytnutie primeraného zadosťučinenia a prípadne 4. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (len ak primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce na zhojenie následkov diskriminácie a došlo k značnému zníženiu dôstojnosti, spoločenskej vážnosti alebo spoločenského uplatnenia diskriminovanej osoby).

Z uvedeného vyplýva, že vzhľadom na možnosti ochrany poskytované antidiskriminačným zákonom namietaná existencia diskriminačného konania nezakladá navrhovateľom bez ďalšieho nárok na domáhanie sa určenia, že odmeňovanie je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania.

Odporca je ďalej názoru, že navrhovateľ nepožaduje nemajetkovú ujmu, ale ujmu majetkovú, na ktorú však podľa antidiskriminačného zákona nemá nárok. Skutočnosť, že špeciálni sudcovia mali 6-násobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve sr ako príplatok k základnému platu, nezakladá sama o sebe nárok ostatným sudcom na doplatenie rozdielu, ani navrhovateľovi. Pretože, ak by aj daný príplatok znamenal neústavnosť, mal by sa odstrániť a nie zaviesť ostatným sudcom. Opak by znamenal, že neústavnosť zakladá ústavnosť. Navrhovateľ ničím nepreukázal a vlastne ani konkrétne skutkovo nevymedzil príčinnú súvislosť, že jeho dôstojnosť či vážnosť ako sudcu bola v spoločnosti dotknutá rozdielnosťou príplatkov sudcov špeciálneho súdu. Pri braní na zreteľ mienky odbornej i širokej verejnosti, k zníženiu integrity osobnosti sudcov nedošlo nijakým spôsobom existenciou zákonnej úpravy spočívajúcej v danom 6-násobku mzdy ako základu funkčného príplatku pre sudcov špeciálneho súdu, ale naopak až podaním predmetnej žaloby. Ukazovateľom toho, že slovenská spoločnosť nepovažovala a nepovažuje existenciu príplatku sudcov špeciálneho súdu za arbitrárnu, je úplná absencia kritiky tohto faktu verejnosťou (médiami, odbornou verejnosťou, zástupcami tretieho sektora). Naviac verejnosť tvrdenú diskrimináciu sudcov ani nepociťuje. Práve naopak, verejnosť sa vyjadruje kriticky k domáhaniu sa nárokov zo strany tých sudcov na základe nimi tvrdenej diskriminácie, ktorí nemajú nárok na funkčný príplatok vo výške funkčného príplatku sudcov špeciálneho súdu z titulu ich rozdielnej agendy a rizík vyplývajúcich z výkonu ich funkcie. Odporca mal za to, že je potrebné vykonať test diskriminácie, ktorý možno formulovať nasledovne: "každé rozdielne zaobchádzanie s osobami v analogickom alebo relevantne podobnom postavení je súladné s princípom rovnosti a nediskriminácie vtedy, ak má objektívne a rozumné odôvodnenie, sleduje legitímny cieľ a zároveň existuje vzťah rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami a zámerom, ktorý sa má uskutočniť. Výsledkom uplatnenia testu diskriminácie bude záver, že v prejednávanom prípade nedošlo k zrejmému neproporcionálnemu odmeňovaniu iného sudcu (sudcu všeobecného súdu) v porovnaní so sudcom špeciálneho súdu a nedošlo ani k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Ak by funkcia sudcu špeciálneho súdu a jej výkon nevykazoval žiadne špecifiká oproti sudcovi všeobecného súdu a sudca špeciálneho súdu by mal príplatky, ktoré by sudca všeobecného súdu nemal, išlo by bez ďalšieho o neodôvodnený rozdiel v odmeňovaní medzi sudcom všeobecného súdu a sudcom špeciálneho súdu. Je však nepochybné, že agenda a postavenie sudcu špeciálneho súdu (náročnosť a špecifiká agendy, nebezpečenstvo, ktoré práca prináša, zásah do súkromného a rodinného života z dôvodu výkonu funkcie v meste Pezinok, ochrana sudcov a ich rodinných príslušníkov, nutnosť podstúpiť bezpečnostné previerky) bola a je nepochybne odlišná od agendy a postavenie iného sudcu, preto nedošlo k zrejmému neproporcionálnemu odmeňovaniu iného sudcu v porovnaní so sudcom špeciálneho súdu a nedošlo teda ani k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Pri interpretácii zákonných výpočtov, ktoré zahŕňajú otvorený status ako "iný", "ostatný" sa používa interpretačná maxima ejusdem generis (toho istého druhu, tej istej povahy). Ak zisťujeme, čo spája statusy vymenované v SR a antidiskriminačného zákona, zistíme, že je to výrazná miera nezmeniteľnosti statusu a stabilita statusu - ide o typicky osobné charakteristiky, ktoré nie sú v dispozícii jednotlivca (napr. pohlavie, rasa, farba pleti, zdravotné postihnutie, vek, sexuálna orientácia, národný alebo sociálny pôvod atď) respektíve pri ich zmene jednotlivec stráca istú časť osobnej identity. Status "byť sudcom špeciálneho súdu" rovnako aj status "byť sudcom všeobecného súdu, ktorý nevykonáva funkciu sudcu na špeciálnom súde" tieto charakteristiky jednoducho nespĺňa, preto na základe toho, že niekto bol/nebol sudcom špeciálneho

súdu nemohlo dôjsť k jeho diskriminácii podľa článku 12 SR a antidiskriminačného zákona.

Zároveň mal odporca za to, že aj prípadná nemajetková ujma nemôže byť v žiadnom prípade vypočítaná ako ujma majetková. Súd síce môže teoreticky priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ale len za predpokladu, že primerané zadostiučinenie (napr. ústne alebo písomné ospravedlnenie, za ktoré možno považovať aj samotnú konštatáciu existencie diskriminácie navrhovateľa a ostatných sudcov všeobecných súdov v rozhodnutí ústavného nálezu) nebolo dostačujúce na zhojenie následkov diskriminácie a došlo najmä k značnému zníženiu dôstojnosti, spoločenskej vážnosti alebo spoločenského uplatnenia diskriminovanej osoby. Vzhľadom na reakcie verejnosti na tzv. antidiskriminačné žaloby všeobecných sudcov, by sa pravdepodobne práve priznaním náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch znížila vážnosť sudcov v spoločnosti.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa, svedkov V.. J. T., W.. W. Š., W. M., oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v súdnom spise, z ktorého ustálil nasledovný skutkový a právny stav veci:

Podľa (antidiskriminačný zákon) dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.

Podľa (antidiskriminačný zákon), diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu.

Podľa (antidiskriminačný zákon), nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu.

Podľa (antidiskriminačný zákon), každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní.

Podľa (antidiskriminačný zákon), každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou.

Podľa (antidiskriminačný zákon), každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie.

Podľa (antidiskriminačný zákon), ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

Podľa (antidiskriminačný zákon), konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej len ""). Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalovaný").

Podľa (antidiskriminačný zákon), žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.

Podľa (antidiskriminačný zákon), na konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa vzťahuje , ak tento zákon neustanovuje inak.

V posudzovanom prípade bolo potrebné vyriešiť otázky, či v danom prípade došlo k diskriminačnému konaniu, ktoré zvýhodňovalo sudcov špeciálneho súdu oproti sudcom všeobecných súdov, ak áno, či navrhovateľovi v tomto smere vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a v akej výške.

V prvom rade sa súd zameral na posúdenie pasívnej vecnej legitimácie odporcu v spore. Navrhovateľ za odporcu označil Slovenskú republiku konajúcu prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR (pôvodne NR SR, Vláda SR). K namietanej diskriminácii malo dôjsť v dôsledku prijatia a aplikácie , ktorým došlo k novelizácii . Medzi inými ustanoveniami bolo novelizované aj ustanovenie , ktoré sa týka funkčného príplatku za výkon funkcie sudcu špeciálneho súdu a sudcovi NS SR, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný špeciálny súd. V zmysle tohto novelizovaného ustanovenia od 15.4.2005 sa výška tohto príplatku rovná šesť - násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci rok. Keďže výslovne neupravuje kto nesie zodpovednosť za diskriminačné konanie (zákon hovorí iba o tom, že každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní), najmä pokiaľ ide o prípad nepriamej diskriminácie (navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou), súd analogicky na danú situáciu aplikoval obsahom a účelom najbližšie právne normy a to normy o sudcoch a prísediacich. Podľa citovaného zákona, sudca je predstaviteľ súdnej moci. Právomoc súdu sudca vykonáva na nezávislom a nestrannom súde oddelene od iných štátnych orgánov. Podľa citovaného zákona, vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú práva a povinnosti sudcu a štátu upravené týmto zákonom. Za štát v týchto vzťahoch koná ústredný orgán štátnej správy súdov, ktorého pôsobnosť upravuje osobitný predpis. Podľa zákona, za uspokojenie platových nárokov sudcu zodpovedá štát. z citovaných ustanovení je zrejmé, že vymenovaním za sudcu vzniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú práva a povinnosti sudcu a štátu upravené týmto zákonom. Medzi tieto povinnosti patrí aj povinnosť štátu uspokojovať platové nároky sudcu (viď ), pričom za splnenie tejto povinnosti nesie zodpovednosť samotný štát. Keďže k namietanej diskriminácii došlo práve v súvislosti s platovými nárokmi sudcov resp. vo zvýhodňovaní platových nárokov jednej skupiny sudcov (špeciálnych sudcov) pred inou skupinou (všeobecných sudcov), pričom predmetná diskriminácia mala charakter diskriminácie nepriamej (prijatie a aplikácia predpisu, ktorý znevýhodňoval jednu skupinu sudcov v porovnaní s inou skupinou sudcov) je nesporné, že diskriminácie v odmeňovaní sa dopustil práve štát, preto nositeľom povinnosti odstrániť takýto stav bol samotný štát (Slovenská republika). Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ správne označil ako žalovaného Slovenskú republiku, nakoľko táto porušila zásadu rovnakého zaobchádzania, a preto táto je nositeľom povinnosti takýto "závadný" stav odstrániť. Pokiaľ ide o označenie orgánu štátu, ktorý mal v mene Slovenskej republiky konať za štát, súd poukazuje na ustanovenie podľa ktorého, vymenovaním za sudcu vzniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú práva a povinnosti sudcu a štátu upravené týmto zákonom, pričom za štát v týchto vzťahoch koná ústredný orgán štátnej správy súdov, ktorého pôsobnosť upravuje osobitný predpis. Týmto (osobitným) predpisom je o súdoch, ktorý v vymedzuje, že takýmto orgánom je Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré vykonáva správu súdov ako ústredný orgán štátnej správy pre súdy. Podľa o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre súdy a väzenstvo. Je teda zrejmé, že ústredným orgánom štátnej správy do oblasti pôsobnosti ktorého patrí oblasť súdnictva (vrátane jeho odmeňovania), je Ministerstvo spravodlivosti SR a preto v mene štátu v tomto konaní je oprávnené vystupovať práve toto ministerstvo. Ako už bolo uvedené, podľa antidiskriminačného zákona, na konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa vzťahuje , ak tento zákon neustanovuje

inak. Podľa , za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. Na konanie štátneho orgánu a toho, koho zákon splnomocňuje na zastupovanie pred súdom sa vzťahujú ustanovenia odseku 1 písm. a) a b), odsekov 2 a 3. Súd mal teda za to, že navrhovateľ správne označil za orgán konajúci v mene štátu príslušné Ministerstvo spravodlivosti SR (a nie NR SR, Vládu SR), nakoľko práve ministerstvu osobitný predpis (či už zákon v , alebo v ) ukladá povinnosť konať v oblasti justície, pričom k diskriminácii pri odmeňovaní došlo práve v tejto oblasti. Napriek vyššie uvedenému súd poukazuje na to, že otázka pasívnej vecnej legitimácie resp. správnosti označenia orgánu oprávneného konať v mene štátu nebola medzi účastníkmi sporná. Súd však považoval za potrebné vyjadriť sa aj k tejto otázke.

Pokiaľ ide o samotnú diskrimináciu, v tomto smere sa názory na jej existenciu medzi účastníkmi rozchádzali. Kým navrhovateľ tvrdil, že k diskriminácii došlo (aj s poukazom na nález ústavného súdu ), odporca naopak mal za to, že k diskriminácii nedošlo, nakoľko výsledkom vykonaného testu diskriminácie bolo, že nedošlo k zrejmému neproporcionálnemu odmeňovaniu iného sudcu (sudcu všeobecného súdu) v porovnaní so sudcom špeciálneho súdu, a nedošlo ani k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.

Vyriešenie tejto otázky (existencie diskriminácie) malo teda zásadný vplyv na existenciu nároku navrhovateľa na náhradu ním požadovanej nemajetkovej ujmy.

Podľa , súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s , so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná [ ]. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd.

Ústavný súd SR v náleze okrem iného súčasne konštatoval, že: "zákaz diskriminácie ustanovený je ústavnou zásadou, ktorá vzhľadom na svoju podstatu a účel presahuje medze základných práv a slobôd a má relevanciu aj pre výklad a uplatnenie tých noriem , ktoré sa nevzťahujú na základné práva a slobody. V materiálnom právnom štáte zákaz diskriminácie predstavuje príkaz, ktorý ústavodarca adresoval štátu ako jeho pozitívny záväzok. Mzdová či platová diferenciácia v rámci výkonu určitého povolania je síce prirodzenou súčasťou života spoločnosti, preto nemožno rozumne a napokon ani legitímne očakávať jej elimináciu práve pri výkone sudcovského povolania. Rozdiely v odmeňovaní sudcov však musia, rovnako ako aj v iných oblastiach výkonu verejných funkcií a zabezpečovania štátnych záležitostí, vychádzať z kritérií, ktoré majú objektivizovaný základ a vo vzťahu k celkovému systému odmeňovania platnému pre danú sféru rešpektujú kritériá racionálnosti a primeranosti"

Ústavný súd ďalej priamo vo výrokovej časti svojho nálezu jasne deklaroval, že (okrem iných) ustanovenie (t.j. ustanovenie pojednávajúce o funkčnom príplatku za výkon funkcie sudcu Špeciálneho súdu a sudcu najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, mesačne v sume rovnajúcej sa šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok) nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 144 ods. 1 v spojení s , a 2 a s čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie Spojených národov proti korupcii.

Ústavný súd v odôvodnení nálezu jasne vymedzil, že zákaz diskriminácie ustanovený je ústavnou zásadou, ktorá vzhľadom na svoju podstatu a účel presahuje medze základných práv a slobôd a má relevanciu aj pre výklad a uplatnenie tých noriem , ktoré sa nevzťahujú na základné práva a slobody. V materiálnom právnom štáte zákaz diskriminácie predstavuje príkaz, ktorý ústavodarca adresoval štátu ako jeho pozitívny záväzok. Právne postavenie sudcov, ich práva a povinnosti týkajúce sa výkonu sudcovskej funkcie nemožno zaradiť do systému základných práv a slobôd. Základné práva a slobody sa zaručujú každému, teda aj sudcom, ale v príčinnej súvislosti k výkonu funkcie sudcov majú pasívnu podobu - sudca pri výkone funkcie má ústavnú povinnosť dodržiavať základné práva a slobody priznané účastníkom súdnych konaní a ďalším osobám dotknutým uplatňovaním rozhodovacej právomoci súdov. A predsa, aj právne postavenie sudcov podlieha zásade zákazu diskriminácie, a to preto, lebo štát je povinný rešpektovať ústavnú zásadu rovnakého zaobchádzania aj mimo vzťahov,

ktorých predmetom sú základné práva a slobody (čl. 12 ods. 1 prvá veta ). Národná rada uplatnila svoju všeobecnú zákonodarnú právomoc [) ] spôsobom konformným s , keď sudcom na Špeciálnom súde ustanovila práva a povinnosti. Túto právomoc však bola povinná uplatniť v súlade so všetkými normami a relevantných medzinárodných dohovorov. Národná rada priznala sudcom na Špeciálnom súde funkčný príplatok v sume dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok [ďalej len "priemerná nominálna mesačná mzda" (čl. VI bodom 12 , ktorým sa doplnilo znenie )], ktorý neskôr zvýšila na šesťnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy [, ktorým sa mení a dopĺňa o trestnom konaní súdnom () v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov; ďalej len ""].

Európsky súd pre ľudské práva k problematike diskriminácie uviedol:

"Rozdielne zaobchádzanie s osobami v analogickom alebo relevantne podobnom postavení je diskriminačné, ak nemá objektívne a rozumné odôvodnenie, t. j. ak nesleduje legitímny cieľ alebo ak neexistuje vzťah rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami a zámerom, ktorý sa má uskutočniť." (Case of Evans v. the United Kingdom, sťažnosť č. 6339/05, § 73).

Priznanie funkčného príplatku sudcom na Špeciálnom súde bolo odôvodnené úvahou o inej (podstatne vyššej) miere ich ohrozenia v porovnaní so sudcami všeobecných súdov bez ohľadu na skutočnosť, že agendu zverenú do pôsobnosti Špeciálneho súdu pôvodne vykonávali práve sudcovia všeobecných súdov, a to bez priznania takéhoto finančného ohodnotenia, pričom zákonodarca na eliminovanie vyššej miery ohrozenia sudcov Špeciálneho súdu prijal aj ďalšie opatrenia v podobe obligatórneho zabezpečovania ochrany ich osôb, ich rodinných príslušníkov, ako aj ich obydlí. Vyššiu mieru náročnosti výkonu sudcovskej funkcie na mieste sudcu na Špeciálnom súde navyše zohľadňuje už úprava základného platu sudcov na tomto súde ( ) v sume zodpovedajúcej 1,3 násobku platu poslanca národnej rady bez ohľadu na dĺžku praxe, t. j. v sume identickej so základným platom sudcu najvyššieho súdu, ako na to vo svojom stanovisku poukázal aj generálny prokurátor. Napokon, do času rozhodovania ústavného súdu sa predpoklad národnej rady o podstatne vyššej miere ohrozenia sudcov na Špeciálnom súde nepotvrdil praktickou skúsenosťou. Sudcovia na Špeciálnom súde neboli vystavení násiliu alebo hrozbe násilia zo strany subjektov podliehajúcich ich rozhodovacej právomoci s väčšou intenzitou ani častejšie, ako sudcovia uplatňujúci súdnu moc na ostatných súdoch Slovenskej republiky. Napriek skutočnému stavu ich ohrozenia národná rada priznala sudcom na Špeciálnom súde funkčný príplatok v sume podstatne vyššej v porovnaní so sumami funkčných príplatkov priznávaných v iných prípadoch a následne ho v krátkom čase (v rozpätí 18 mesiacov) prudko zvýšila z dvojnásobku sumy zodpovedajúcej priemernej nominálnej mesačnej mzde na šesťnásobok tejto sumy. Takýto prístup zákonodarcu s prihliadnutím na všetky okolnosti späté so zriadením Špeciálneho súdu a jeho postavením - predovšetkým s ohľadom na jeho osobitné črty týkajúce sa osobnej pôsobnosti tohto súdneho orgánu voči držiteľom verejnej moci a bezpečnostných previerok jeho sudcov, indikuje nebezpečenstvo ohrozenia nestrannosti sudcov na Špeciálnom súde "skrytou (systémovou) korupciou" realizovanou štátom.

Priznanie funkčného príplatku vo výške šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy sudcom na Špeciálnom súde a nepriznanie porovnateľného funkčného príplatku ostatným sudcom na všeobecných súdoch môže mať totiž racionálny základ a väzbu na legitímny cieľ v podobe úsilia o zohľadnenie zvýšených nárokov na výkon funkcie (napr. v dôsledku vyššej miery rizika spojeného s rozhodovaním trestných vecí týkajúcich sa závažnej organizovanej trestnej činnosti), no zjavne mu chýba vzťah rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami a sledovaným zámerom. Taká zásadná disbalancia v odmeňovaní sudcov Špeciálneho súdu, ako aj sudcov najvyššieho súdu rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutia Špeciálneho súdu v porovnaní s odmeňovaním sudcov "ostatných súdov" porušuje princíp proporcionality limitujúci zásahy zákonodarcu do materiálneho zabezpečenia sudcov, a to tak z hľadiska rešpektovania zásady rovnakého zaobchádzania aplikovateľnej na sudcov v súvislosti s výkonom ich funkcie ( ), na čo zhodne poukázali stanoviská generálneho prokurátora, súdnej rady a najvyššieho súdu, ako aj z hľadiska rešpektovania požiadavky zachovania jednotnej sústavy

všeobecného súdnictva v štáte v zmysle , ktorý umožňuje zriaďovanie špecializovaných súdov, no vylučuje kreovanie alternatívnych prvkov súdnej sústavy, ktoré svojím postavením a väzbami na iné zložky štátnej moci vybočujú z rámcov ústavne vymedzujúcich postavenie, štruktúru, vlastnosti a funkčné pôsobenie súdnej moci (predovšetkým prostredníctvom princípov nezávislosti súdov, nezávislosti sudcov a oddeleného výkonu súdnictva od iných orgánov verejnej moci).

Legislatívna úprava obsiahnutá v narúša systémové a koncepčné riešenie statusových otázok sudcov. Mzdová či platová diferenciácia v rámci výkonu určitého povolania je síce prirodzenou súčasťou života spoločnosti, preto nemožno rozumne a napokon ani legitímne očakávať jej elimináciu práve pri výkone sudcovského povolania. Rozdiely v odmeňovaní sudcov však musia, rovnako ako aj v iných oblastiach výkonu verejných funkcií a zabezpečovania štátnych záležitostí, vychádzať z kritérií, ktoré majú objektivizovaný základ a vo vzťahu k celkovému systému odmeňovania platnému pre danú sféru rešpektujú kritériá racionálnosti a primeranosti. Ústavný princíp nezávislosti sudcov zaručený prostredníctvom totiž limituje zásahy zákonodarcu do ich materiálneho zabezpečenia princípom proporcionality, ktorého zmyslom je garantovať úpravu materiálnych (najmä platových) pomerov sudcov spôsobom eliminujúcim potenciálne tlaky smerujúce k ovplyvneniu ich rozhodnutí a všeobecne k ovplyvňovaniu ich chovania pri hľadaní práva (m. m. ). Zákonodarcom zvolený rozsah platového zvýhodnenia sudcov Špeciálneho súdu, ako aj sudcov najvyššieho súdu rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu v porovnaní s odmeňovaním sudcov "ostatných súdov" by bolo možné považovať za zlučiteľný s uvedeným princípom proporcionality iba v prípade, ak by ho bolo možné odôvodniť okolnosťami mimoriadnej povahy. Žiadne konkrétne dôvody mimoriadneho charakteru však ústavnému súdu v priebehu konania zo strany národnej rady v tomto smere uvedené neboli a nevyplývajú ani z relevantných dokumentov týkajúcich sa legislatívneho procesu (dôvodová správa a záznam z rozpravy národnej rady v súvislosti s prerokúvaním a schválením ).

Zo záznamu z rozpravy národnej rady zo 17. marca 2005 v súvislosti s prerokúvaním a schválením (parlamentná tlač č. 999) vyplýva, že súčasná suma funkčného príplatku napokon priznaná sudcom Špeciálneho súdu bola odôvodnená takto: "Navrhuje sa v zvýšiť funkčný príplatok sudcom pôsobiacim na Špeciálnom súde a sudcom Najvyššieho súdu, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch voči rozhodnutiam Špeciálneho súdu, a to z dvojnásobku na šesťnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR. Uvedené je odôvodnené veľkým rizikom vykonávania úkonov a rozhodovania vo veciach v právomoci Špeciálneho súdu. Ide o najťažšie a najväčšie trestné kauzy. V súčasnosti upravené platové zvýhodnenie oproti iným sudcom (dvojnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy...) sa ukázalo ako nedostatočným a o pôsobenie na Špeciálnom súde je minimálny záujem." Citovaný výrok spolu s absenciou konkretizácie dôvodov týkajúcich sa vyššieho ohrozenia sudcov Špeciálneho súdu naznačujú, že zvýšenie príplatku malo skôr charakter "hmotného stimulu" v súvislosti s ťažkosťami týkajúcimi sa personálneho obsadenia tohto súdu, ako charakter skutočnej kompenzácie zvýšeného rizika jeho sudcov. Naopak, ani pri zriadení Špeciálneho súdu, ani neskôr pri následných novelizáciách právnej úpravy, ktorá sa ho týka (spravidla z dôvodu odďaľovania začatia jeho činnosti z dôvodu problémov s jeho organizačno-technickým zabezpečením a personálnym obsadením) nebolo nikdy preukázané alebo konštatované "nezvládnutie" súdnej agendy zverenej do pôsobnosti Špeciálneho súdu všeobecnými súdmi, ktoré ju do zriadenia Špeciálneho súdu zabezpečovali a aj v súčasnom období rozhodujú niektoré najzávažnejšie kauzy. S prihliadnutím na všetky dosiaľ uvedené okolnosti dospel ústavný súd k záveru o nesúlade s v spojení s . Z hľadiska dodržiavania kautel vyplývajúcich z ústavného princípu rovnosti zahŕňajúceho požiadavku vylúčenia svojvôle pri odlišovaní právneho statusu subjektov práv je posudzovaná právna úprava vo vzťahu k ostatným sudcom diskriminačná.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že Ústavný súd priamo vo svojom výroku konštatoval nielen protiústavnosť ustanovenia a teda jeho rozpor s článkom 12 ods. 1 v spojení s článkom 144 ods. 1 , ale zároveň jasne vyslovil, že posudzovaná právna úprava je vo vzťahu k ostatným sudcom diskriminačná. Zároveň je zrejmé, že sám Ústavný súd SR podrobil posudzovanú úpravu testu diskriminácie, pričom dospel k záveru, že tu neboli žiadne konkrétne dôvody mimoriadneho charakteru , ktoré by odôvodňovali prijatie takejto právnej úpravy.

Vzhľadom na uvedené, nebolo možné sa stotožniť s argumentáciou odporcu v tom, že posudzovaná právna úprava ( ) nebola vo vzťahu k sudcom všeobecných súdov diskriminačná, nakoľko 1. sám ústavný súd označil citované ustanovenie za protiústavné (uvedené uviedol priamo vo výrokovej časti nálezu), 2. sám ústavný súd označil citované ustanovenie resp. posudzovanú právnu úpravu súčasne za diskriminačnú (pričom uvedené rovnako možno vyvodiť zo samotného výroku nálezu ústavného súdu, nakoľko práve SR pojednáva o zákaze diskriminácie a teda ak je vo výroku nálezu ústavného súdu uvedený rozpor posudzovanej právnej úpravy práve s článkom 12 SR, nepochybne tým Ústavný súd konštatoval existenciu diskriminácie a to priamo vo výroku svojho nálezu). Neobstojí teda tvrdenie odporcu, že existencia diskriminácie bola konštatovaná len v odôvodnení nálezu ústavného súdu, ktorým súd pri rozhodovaní nie je viazaný, nakoľko táto skutočnosť podľa súdu vyplýva priamo z výrokovej časti nálezu. Ak by sme aj prijali záver, že Ústavný súd SR konštatoval existenciu diskriminácie len v odôvodnení svojho nálezu, nič by to nemenilo na skutočnosti, že diskriminácia bola ústavným súdom konštatovaná, a teda súd z takéhoto rozhodnutia ústavného súdu vychádza (inak povedané, pre súd prvého stupňa je záväzné aj odôvodnenie nálezu Ústavného súdu, nakoľko ním tento racionálne zdôvodňuje prečo resp. v čom videl porušenie základného ľudského práva alebo slobody). Rovnako pokiaľ ide o test diskriminácie vykonaný odporcom, na tento súd pri rozhodovaní neprihliadal, nakoľko test diskriminácie pri posudzovaní právnej úpravy vykonal aj samotný ústavný súd (viď vyššie popísané odôvodnenie nálezu), pričom dospel k záveru, že posudzovanému ustanoveniu zjavne chýbal vzťah rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami a sledovaným zámerom, pričom neexistovali žiadne konkrétne dôvody mimoriadneho charakteru, pre ktoré by bolo možné posudzovanú právnu úpravu považovať za zlučiteľnú s princípom proporcionality.

Z vyššie uvedeného mal teda súd za to, že tu k diskriminácii v odmeňovaní sudcov došlo.

V ďalšom sa teda súd zaoberal otázkami, či z uvedeného dôvodu vznikol navrhovateľovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V tomto smere súd v prvom rade poukazuje na to, že navrhovateľ si požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy vypočítal ako ujmu majetkovú, nakoľko žiadal, aby mu súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške zodpovedajúcej štvornásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za obdobie od 15.4.2005 do 31.6.2009 (viď odôvodnenie návrhu na pripustenie zmeny žalobného petitu). Spôsob, aký navrhovateľ zvolil pre výpočet výšky nemajetkovej ujmy, teda zodpovedá výpočtu, ktorý sa používa pre vyčíslenie ujmy majetkovej.

Ak by súd prijal túto argumentáciu (resp. výpočet) navrhovateľa o výške nemajetkovej ujmy, dospelo by to k tomu, že navrhovateľ v podstate požaduje doplatenie rozdielu platu tak, aby jeho plat zodpovedal platom, ktorý v predmetnom období dostávali sudcovia špeciálneho súdu. Inak povedané, navrhovateľ žiadal doplatiť to, čo bolo podľa ústavného súdu diskriminačne vyplácané sudcom špeciálneho súdu. V tomto smere bolo potrebné si uvedomiť, že ústavný súd nevyslovil len diskriminačnosť zavedenia príplatku vo výške šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR u sudcov špeciálneho súdu, ale zároveň vyslovil aj protiústavnosť (neústavnosť) takejto právnej úpravy (pričom ústavný súd nespochybnil samotný nárok resp. samotnú podstatu funkčného príplatku ako takého, ale len jeho výšku). Za daného stavu, ak navrhovateľ teda požaduje doplatenie práve tohto rozdielu vo funkčnom príplatku, ktorý ústavný súd sám označil za protiústavný a diskriminačný, je potom jedno ako účastník nazve tento nárok (či už ako primerané zadostiučinenie alebo rozdielom v plate, prípadne aj nemajetkovou ujmou), stále vo svojej podstate by išlo o plnenie opätovne zakladajúce jeho protiústavnosť a ďalšiu diskrimináciu oproti iným sudcom. Inak povedané, ak ústavný súd konštatoval, že príplatok v rozdiele šesťnásobku a dvojnásobku (t.j. v štvornásobku) je príplatkom protiústavným a zároveň diskriminačným, nie je podľa súdu možné ho priznať bez toho, aby sa nezaložila opätovne ďalšia diskriminácia voči ostatným sudcom. Pretože, ak daný príplatok (pričom je jedno ako ho navrhovateľ nazve, stále v podstate ide o doplatenie rozdielu v platoch) znamená protiústavnosť, tak by sa mal tento odstrániť a nie zaviesť ostatným sudcom (pod odstránením nemožno v danom prípade považovať stav, kedy sa tento zavedie aj ostatným sudcom), nakoľko opak by znamenal, že neústavnosť zakladá ústavnosť. Inak povedané, antidiskriminačný zákon je koncipovaný na tom, aby sa diskriminácia odstraňovala (nie zavádzala), avšak podľa súdu v danom prípade pod odstránením diskriminácie nebolo možné považovať situáciu, kedy sa ústavným súdom vyslovený protiústavný príplatok, mal priznať ďalším sudcom.

Do úvahy by tu prichádzala len možnosť jeho vrátenia sudcami špeciálneho súdu, avšak v tomto smere ústavný súd konštatoval nasledovné:

"V prípade vyslovenia nesúladu ustanovenia napadnutého právneho predpisu s alebo s medzinárodnou zmluvou ústavným súdom v konaní podľa nemôže protiústavné ustanovenie (v danom prípade ) od momentu vyvrátenia prezumpcie jeho ústavnosti pro futuro zakladať legitimitu nároku, ktorý v ňom bol inkorporovaný. Na rozdiel od rešpektovania nárokov, ktoré vznikli na základe takého ustanovenia právneho predpisu do okamihu vyslovenia jeho nesúladu s , uplatnením zásady ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, pripustenie vzniku legitímneho očakávania alebo legitímnej nádeje adresáta právnej normy po kvalifikovanom vyslovení jej rozporu s ústavným poriadkom by bolo v priamom rozpore s podstatou princípu právneho štátu, pretože by vo svojich dôsledkoch umožňovalo obchádzanie práva a znemožňovalo by účinnú ochranu ústavnosti. Rešpektovanie zásady proporcionality pri uplatňovaní ústavných princípov v rámci aplikácie práva vyžaduje, aby bol princíp právnej istoty (zahŕňajúci koncept ochrany legitímnej nádeje) uplatňovaný spôsobom zodpovedajúcim jeho účelu a obsahu, teda tak, aby nespochybňoval, ale posilňoval stabilitu a rešpektovanie právneho poriadku".

Ústavný súd mal teda za to, že nie je možné od sudcov špeciálneho súdu požadovať spätne vrátenie vyplatených funkčných príplatkov vo výške odporujúcej ústave SR, nakoľko v ich prípade bolo potrebné uplatňovať zásadu ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, pripustiť vzniku legitímneho očakávania alebo legitímnej nádeje adresáta právnej normy, a teda je potrebné rešpektovať nároky, ktoré vznikli na základe takého ustanovenia právneho predpisu do okamihu vyslovenia jeho nesúladu s .

Vzhľadom na uvedené podľa súdu nebolo možné vzniknutú diskrimináciu odstraňovať 1. ani zavedením protiústavného a diskriminačného príplatku ostatným sudcom (tak ako to v podstate navrhoval navrhovateľ aj keď tento nárok nazval nemajetkovou ujmou), 2. ani vrátením už vyplatených ("neústavných") príplatkov sudcami špeciálneho/dnes špecializovaného súdu, nakoľko títo príplatky v tom čase poberali v dobrej viere a preto bolo potrebné rešpektovať tieto nároky do okamihu vyslovenia ich nesúladu s .

Súd zároveň poukazuje na to, že uvedený funkčný príplatok v sume dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny, ktorý sa neskôr zvýšil na šesťnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy (zavedený protiústavnou normou) od počiatku bol priznaný iba sudcom špeciálneho súdu ( ). Inak povedané, na uvedený príplatok nemali od počiatku nárok sudcovia všeobecných súdov. Za danej situácie potom možno konštatovať, že tu neexistovala legitímna nádej na predmetný príplatok u sudcov všeobecných súdov resp. nie je daná ochrana legitímnej nádeje resp. legitímneho očakávania, že by na takýto príplatok mali nárok aj sudcovia všeobecných súdov. Práve preto nie je možné odstraňovať v posudzovanom prípade vzniknutú diskrimináciu zavedením niečoho, na čo nebol od počiatku daný nárok. Iná by bola situácia, ak by funkčný príplatok od počiatku bol v zákone upravený tak, že naň majú nárok všetci sudcovia, avšak (vzhľadom na náročnosť prejednávaných vecí, na potrebu zvýšenej ochrany sudcov, na následky zásahov do rodinného života sudcov a pod.) tento by bol vyplácaný iba jednej skupine sudcov, a to sudcom špeciálneho súdu. Zákonná úprava takto koncipovaná však nebola a nárok na predmetný (protiústavný) funkčný príplatok mali od počiatku iba sudcovia špeciálneho súdu. Keďže tento funkčný príplatok bol neskôr vyhlásený za protiústavný nie je možné, aby sa zavádzal ostatným sudcom s odôvodnením, že sa tým odstraňuje vzniknutá diskriminácia. Keďže teda nárok na funkčný príplatok vo výške šesťnásobku priemernej nominálnej mzdy nebol zákonom zavedený aj u sudcov všeobecných súdov (na rozdiel od sudcov špeciálneho súdu), títo nemohli mať legitímnu nádej na získanie takéhoto príplatku. Takáto legitímna nádej by tu bola len v prípade, ak by bol funkčný príplatok zavedený paušálne všetkým sudcom, avšak by sa vyplácal len sudcom špeciálneho súdu (resp. ak by priznanie takéhoto príplatku bolo od počiatku fakultatívne u všetkých sudcov, avšak vyplácal by sa len sudcom špeciálneho súdu).

Zo samotného výrazu legitímne očakávanie vyplýva, že účelom tohto princípu je ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali. Legitímne očakávanie je užšou kategóriou ako právna istota. Štát môže vertikálnym mocenským zásahom, napríklad náhlou zmenou pravidiel, na ktoré sa súkromné osoby spoliehali a ktoré spravidla súvisia s ľudským právom, porušiť legitímne očakávanie ako princíp

právneho štátu. Ide o jeden z množstva konkrétnych výrazov princípu materiálneho právneho štátu, v ktorom všetci nositelia verejnej moci vrátane parlamentu sú podriadení ústave a jej princípom. Ťažiskom ústavného systému je jednotlivec a jeho sloboda, do ktorej nemožno arbitrárne zasahovať. Zákonodarca nevykonáva voči občanom neobmedzenú moc a občan nie je len pasívnym adresátom vrchnostenských predpisov.

Ak by teda mali legitímne očakávanie na uvedený funkčný príplatok aj sudcovia všeobecných súdov (avšak im nebol diskriminačne vyplácaný a bol vyplácaný len sudcom špeciálneho súdu), tak by bolo na mieste vzniknutú diskrimináciu v platových pomeroch odstraňovať práve doplatením tohto funkčného príplatku aj sudcom všeobecných súdov. Keďže u sudcov všeobecných súdov takáto legitímna nádej (očakávania, spoliehanie sa na vyplatenie funkčného príplatku) od počiatku nebola, nie je možné podľa súdu túto založiť tým, že sa doplatia (ústavným súdom vyhlásené za protiústavné) funkčné príplatky všetkým sudcom všeobecných súdov s odôvodnením, že sa týmto spôsobom odstraňuje platová diskriminácia.

Podľa antidiskriminačného zákona sa každý môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie. Ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku (§9 ods. 2,3 zákona).

V tomto smere súd poukazuje na to, že prostriedky ochrany proti diskriminácii zákon upravuje subsidiárne. V prvom rade zákon preferuje, aby sa upustilo od konania vykazujúceho znaky diskriminácie a napravil sa protiprávny stav alebo sa poskytlo primerané zadosťučinenie. Až v prípade, ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce (t.j. najprv sa má teda poskytnúť primerané zadosťučinenie), najmä v prípadoch ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže súd priznať aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Kým prvé tri možnosti nápravy (upustenie od konania, náprava protiprávneho stavu, primerané zadosťučinenie) majú teda charakter nepeňažného plnenia (tzv. morálnej satisfakcie), posledná možnosť (priznanie nemajetkovej ujmy) má charakter peňažného plnenia. Je to zdôraznené tým, že zákonodarca pojem "náhrada v peniazoch" používa výlučne len (až) pri nemajetkovej ujme, ako krajnom prostriedku nápravy protiprávneho stavu. Ak by mal zákonodarca na mysli možnosť priznania peňažného plnenia už aj v prvých troch prípadoch nápravy, tak by to nepochybne vyjadril takouto formou priamo v zákone, napr. by uzákonil, že možno priznať primerané zadosťučinenie, a to aj v peňažnej forme...a pod.

Pod primeraným zadosťučinením treba teda rozumieť predovšetkým morálnu satisfakciu, ide teda o prípady napr. ospravedlnenia sa, odvolania difamujúceho výroku a pod.. Táto forma zadosťučinenia sleduje cieľ primerane, t.j. s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu v čo najúčinnejšej miere vyvážiť a zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu, t.j. nemajetkovú ujmu vzniknutú na osobnosti fyzickej osoby.

Možnosť priznania peňažnej satisfakcie predpokladá, že sa primerané morálne zadosťučinenie, ako primárna forma zadosťučinenia (§9 ods. 2 antidiskriminačného zákona), ukazuje v konkrétnom prípade preukázateľne ako nepostačujúca, takže stráca svoju účinnosť a funkčnosť. Táto nedostatočnosť morálnej satisfakcie musí byť z hľadiska intenzity, trvania, rozsahu a ohlasu nepriaznivých dôsledkov na postavenie dotknutej fyzickej osobe v rodine, v pracovnej oblasti vždy bezpečne zistená, najmä ak došlo neoprávneným zásahom k zníženiu ľudskej dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere.

Musí ísť vždy o takú nemajetkovú ujmu zasahujúcu niektorú hodnotu osobnosti fyzickej osoby, ktorú táto osoba vzhľadom k intenzite, k trvaniu, najmä k širokému verejnému ohlasu nepriaznivého následku v spoločnosti pociťuje a prežíva - objektívne posudzované - ako ujmu v značnej miere. Nie sú preto v tomto smere rozhodujúce iba subjektívne pocity dotknutej fyzickej osoby. Ujmu v značnej miere závažnú

by preto musela pociťovať i každá iná fyzická osoba nachádzajúca sa v postavení a na mieste priamo postihnutej fyzickej osoby. Zadosťučinenie v peniazoch tak predstavuje inštitút, ktorý nemožno používať k vyvažovaniu a zmierňovaniu iba bežnej, alebo len krátkodobo pôsobiacej nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby.

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že v prvom rade sa má ujma vzniknutá diskriminačným konaním odstraňovať prostredníctvom morálnej satisfakcie (v danom prípade zákon používa pojem primerané zadosťučinenie) a až v prípadoch, keď táto sa javí ako nepostačujúca, vzhľadom na zníženie ľudskej dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere, je potrebné priznať satisfakciu aj v peňažnej forme ako náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Čiže v prvom rade má nemajetkovú ujmu vzniknutú na osobnosti fyzickej osoby zmierňovať a odstraňovať poskytnutie tzv. primeraného zadosťučinenia, ako forma morálnej satisfakcie, avšak ide o formu nepeňažného plnenia a len výnimočne, ak nemajetková ujma spočíva v značnom znížení dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti je namieste poskytnúť odškodnenie takto vzniknutej nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Ako už bolo uvedené vyššie, navrhovateľ výšku nemajetkovej ujmy vyčíslil sumou, ktorá predstavuje výšku diskriminačného príplatku vyplatenú sudcom špeciálneho súdu a túto žiadal zaplatiť. Inak povedané, navrhovateľ pri určovaní výšky žalovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, vychádzal z kritérií, ktoré sa používajú na odškodnenie majetkovej ujmy (nie nemajetkovej). Na takýto nárok by mal však navrhovateľ nárok len v prípade (ako už bolo uvedené vyššie), ak by tu bola u sudcov všeobecného súdu legitímna nádej na takýto príplatok od počiatku. Inými slovami, navrhovateľ týmto vyčíslením "nemajetkovej ujmy" v podstate zastiera požadovanú náhradu škody (nie však ušlý zisk), aj keď mu na ňu nevznikol nárok. Nárok na náhradu škody by navrhovateľovi vznikol iba v prípade, ak by na príplatok mal od počiatku nárok, avšak tento mu nebol (nie je dôležité z akého dôvodu) riadne vyplácaný. V takomto prípade by mohol navrhovateľ požadovať skutočnú škodu (t.j. to o čo sa jeho majetok reálne znížil, t.j. sumy, ktoré legitímne právom očakával, že mu budú vyplatené) ako aj ušlý zisk (t.j. zhodnotenie, ktoré mohol reálne dosiahnuť pri nakladaní s uvedenými peňažnými prostriedkami). Nemajetkovú ujmu však nemožno vypočítavať takýmto spôsobom, nakoľko táto neodzrkadľuje konkrétny (reálny) pokles, ktorý nastal v majetkovej sfére dotknutej osoby (ako je to pri škode), ale odzrkadľuje ujmu, ktorá vznikla v tzv. nemajetkovej (nehmotnej) sfére osobnostných práv fyzickej osoby. Túto však nie je možné stotožňovať s peňažným vyjadrením súm vyplatených sudcom špeciálneho súdu a nevyplatených sudcom všeobecných súdov (resp. ju nie je možné vypočítať podľa matematického vzorca, ako to použil navrhovateľ).

Keďže navrhovateľ v konaní tvrdil, že diskriminačným konaním došlo u neho k zníženiu vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti v značnom rozsahu a teda, že mu vznikol nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd v tomto smere vykonal dokazovanie výsluchom navrhnutých svedkov.

V tomto smere súd poukazuje na to, že dôkaznú povinnosť o tom, aké negatívne dôsledky mal neoprávnený (diskriminačný) zásah na osobnostných právach navrhovateľa mal samotný navrhovateľ, a teda bolo výlučne na ňom, aké dôkazy na preukázanie svojich tvrdení predloží v konaní pred súdom (sám navrhovateľ si niesol zodpovednosť za unesenie dôkazného bremena). V tomto smere nebolo povinnosťou súdu vykonávať ďalšie dokazovanie (t.j. dokazovanie nad rámec dôkazov navrhnutých samotným navrhovateľom), nakoľko vykonanie iných dôkazov ako navrhovali účastníci konania nebolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci ( ) a nešlo o prípad, kedy sa konanie mohlo začať aj bez návrhu ( ) .

Podľa súdu neobstojí tvrdenie navrhovateľa o tom, že nemajetkovú ujmu nie je potrebné dokazovať, nakoľko sa zásahy týkali práva na súkromie (viď navrhovateľom predložené rozhodnutie NS SR sp. zn. ). V zmysle citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR: " právo na súkromie spočíva v práve fyzickej osoby samostatne sa rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či a v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jej súkromného života sprístupnené iným alebo zverejnené. O porušenie práva na ochranu súkromia ide nielen v prípade neoprávneného získavania vedomostí a poznatkov o súkromí fyzickej osoby, ale aj v prípade neoprávneného rozširovania týchto poznatkov a vedomostí. Porušenie práva na súkromie sa odlišuje od prípadov neoprávnených zásahov do práva na česť, dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti. Neoprávnený zásah do práva na česť a dôstojnosť má závažné následky vtedy, keď ním

bola v značnej miere znížená dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti. Neoprávnený zásah do práva na súkromie môže mať ten istý dôsledok (zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere), tento negatívny - difamačný následok však nie je jediným právne akceptovateľným prejavom (jedinou právne relevantnou formou prejavu) závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe na týchto chránených právach. V prípade neoprávneného zásahu do práva na súkromie navrhovateľovi nevzniká procesná povinnosť preukazovať, že neoprávnený zásah pôsobil difamačne a mal za následok zníženie jeho vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti".

Súd mal za to, že predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR nie je možné aplikovať v posudzovanom prípade, nakoľko predmetné rozhodnutie vychádza z neporovnateľných skutkových okolností prípadu (jeho predmetom bol zásah do súkromia spočívajúci v tom, že vydavateľ týždenníka zverejnil fotografie navrhovateľky a muža s iniciálkami P.W. s textom: "ani nie rok po tom, čo sa P.W. stal vdovcom, už začal žiť so svojou priateľkou" Zároveň bez súhlasu navrhovateľky boli aj na ďalších stranách uverejnené informácie z jej súkromného života, obsahujúce aj údaje o súkromnej časti jej bežného dňa, ako aj fotografie zachytávajúce ju v spoločnosti P.W., fotografie domu a motorového vozidla navrhovateľky, jej maloletej dcéry ako aj informácie o maloletej dcére navrhovateľky). Bolo teda nepochybné, že fotografie aj text sa týkali výlučne súkromného života navrhovateľky.

V tomto spore však navrhovateľ svoj nárok opieral o to, že nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania vznikol vo všeobecnosti dojem, ako keby sudcovia špeciálneho súdu boli odborne kvalitnejší, ako keby mali iné výnimočnejšie vzdelanie a prax ako má navrhovateľ. Rozdielnou právnou úpravou sa teda pre navrhovateľa vytvorilo zahanbujúce a ponižujúce prostredie, či už v spoločnosti, v rodine alebo na pracovisku.

Z vyššie uvedeného, podľa súdu vyplýva, že v prípade navrhovateľa nemožno hovoriť o zásahu do jeho súkromia, ale nanajvýš o zásahu do jeho cti, dôstojnosti a najmä vážnosti v profesijnej oblasti (nakoľko zásah sa týka práve jeho pracovného postavenia, teda postavenia sudcu). Súd mal za to, že si nemožno zamieňať pojmy súkromie s pojmami ako je česť, dôstojnosť a vážnosť v profesijnej oblasti. Ako je uvedené vo vyššie citovanom judikáte, na ktorý sa odvoláva aj samotný navrhovateľ, právo na súkromie spočíva v práve fyzickej osoby samostatne sa rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či a v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jej súkromného života sprístupnené iným alebo zverejnené. O porušenie práva na ochranu súkromia ide nielen v prípade neoprávneného získavania vedomostí a poznatkov o súkromí fyzickej osoby, ale aj v prípade neoprávneného rozširovania týchto poznatkov a vedomostí. Pri práve na súkromie je teda na navrhovateľovi ako fyzickej osobe, aby sa sám rozhodol, či a v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jeho súkromného života sprístupnené iným alebo zverejnené. To znamená, že ide predovšetkým o súkromný život tej ktorej osoby, jeho intímna sféra, spôsob akým trávi bežný deň, kde býva, na akom motorovom vozidle jazdí a pod. V danom prípade sa však diskriminačné konanie prejavovalo verejne, nešlo o sféru, ktorú nechcel navrhovateľ zverejňovať resp. sprístupňovať. To, že bol zriadený špeciálny súd, ako aj to, že boli rozdiely v platoch týchto sudcov bola verejne známa skutočnosť a nepochybne vyplývala aj z právneho predpisu zverejneného v príslušnej zbierke zákonov (táto skutočnosť nebola predmetom navrhovateľovho súkromia). Nemožno tu teda hovoriť o súkromí navrhovateľa, ktoré sa tento snažil chrániť pred ostatnými resp. sa sám rozhodol, či ho sprístupní a zverejní. Platové rozdiely sudcov resp. samotné zriadenie špeciálneho súdu nemožno zaradiť do práva na súkromie fyzickej osoby.

Sám Najvyšší súd v citovanom judikáte odlišuje resp. kladie dôraz na rozlišovanie zásahov do práva na súkromie od prípadov neoprávnených zásahov do práva na česť, dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti. V danom prípade mal teda súd za to, že nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania nedošlo k zásahom do práva na súkromie navrhovateľa (nešlo tu o zverejnenie informácii z jeho súkromného života, o ktorých sa nerozhodol, že ich sprístupní iným), ale mohlo ňou dôjsť k zásahom do jeho práva na česť, dôstojnosť a najmä vážnosť v pracovnom prostredí.

Sám navrhovateľ nespomína (neargumentuje) žiadnou skutočnosťou, ktorá by sa týkala jeho súkromia (jeho bežného života, rodiny, voľného času, záľub a pod.), ktoré si chránil, ale sám argumentoval len tým, že vo všeobecnosti vznikol dojem, ako keby sudcovia špeciálneho súdu boli odborne kvalitnejší, ako keby mali iné výnimočnejšie vzdelanie a prax ako má navrhovateľ. Je teda zrejmé, že navrhovateľ ujmu pociťoval najmä v jeho pracovnej (profesijnej) sfére. Navrhovateľ súčasne tvrdil, že sa rozdielnou právnou úpravou pre neho vytvorilo zahanbujúce a ponižujúce prostredie, či už v spoločnosti, v

rodine alebo na pracovisku. Pokiaľ ide o pracovisko (resp. navrhovateľom tvrdené zahanbujúce a ponižujúce pracovné prostredie) súd poukazuje na to, že navrhovateľ bol sudcom na Okresnom súde v Michalovciach (na tomto súde vykonával aj funkciu predsedu). Na tomto súde teda všetci tam pracujúci sudcovia boli sudcami všeobecného súdu, nakoľko v Michalovciach nemal sídlo, ani svoje pracovisko, špeciálny súd. Je potom otázne, keďže na jednom pracovisku (na Okresnom súde v Michalovciach) vykonávali funkciu sudcov len "všeobecní" sudcovia medzi ktorých patril aj navrhovateľ, ako sa na takomto pracovisku mohlo pre navrhovateľa vytvoriť zahanbujúce a ponižujúce pracovné prostredie, keď tam vykonávali funkciu iba "všeobecní sudcovia". Iná by mohla byť situácia, kedy by na jednom pracovisku vykonávali funkciu tak všeobecní ako aj špeciálni sudcovia (ako je to napr. v Banskej Bystrici). V takomto prípade by bolo možné hovoriť o ponižujúcom pracovnom prostredí, kedy by jedna skupina sudcov za rovnakú prácu poberala iný plat, ako druhá skupina sudcov pôsobiacich v tej istej budove resp. na tom istom pracovisku. V prípade navrhovateľ však o takúto situáciu nešlo. Okrem uvedeného navrhovateľ nepreukázal existenciu zahanbujúceho a ponižujúceho pracovného prostredia, keďže v tomto smere nenavrhol vypočuť žiadneho svedka z jeho pracovného prostredia, ktorý by túto skutočnosť potvrdil.

Z vyššie uvedeného mal teda súd za to, že u navrhovateľa rozdielnou právnou úpravou v odmeňovaní (diskrimináciou) nedošlo k zásahu do jeho súkromia (do práva na súkromie) ale k zásahu do jeho cti, dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, kde však preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy resp. zníženie jeho dôstojnosti a vážnosti v značnej miere bol navrhovateľ povinný dokazovať. Nebolo možné teda na posudzovaný prípad aplikovať závery vyslovené Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. .

Navrhovateľ na preukázanie vzniku nároku na nemajetkovú ujmu v peniazoch navrhol vypočuť ako svedkov a to V.. J. T., W.. W. Š.S. F. W. M..

Svedok V.. J. T. vo svojej výpovedi uviedol, že navrhovateľ pozná už dlhší čas, najprv z úradného styku, nakoľko svedok istý čas pôsobil ako sudca, neskôr sa aj osobne navštevovali. Koncom roku 2004 sa pri jednej príležitosti rozprával s navrhovateľom na tému špeciálneho súdu a postavenia sudcov špeciálneho a všeobecných súdov, vyslovovali jednotlivé názory tak navrhovateľ ako aj svedok na zriadenie špeciálneho súdu a jeho postavenie. Ich názory sa na túto vec rozchádzali. Svedok je tohto názoru, že na tie najzávažnejšie trestné činy by bolo potrebné zriadiť špeciálny tím resp. špeciálnych sudcov, ktorí by nestrannejšie resp. boli by menej ovplyvniteľní v rozhodovaní. Navrhovateľ bol rozčúlený, profesijne ako sudca, nakoľko sa považoval za menejcenného, rozprával o tom, že sa týmto vytvorili dve skupiny v rámci sudcovského stavu, že boli všeobecní sudcovia, doslovne povedal, ako keby bol korumpovaný a tí na špeciálnom súde boli nekorumpovateľní. Navrhovateľ sa cítil z tohto dôvodu urazený a svedkovi zazlieval to, že on bol názoru, že špeciálny súd má svoje miesto, odvtedy boli ich vzťahy na bode mrazu. Prestali sa navštevovať. Podľa svedka všeobecne sa rozprávalo o tom, že sudcovia všeobecných súdov sú menej dôveryhodní ako tí na špeciálnom súde. Svedok vo výpovedi (na otázku PZN) uviedol aj to, že sa prestal s navrhovateľom stýkať aj kvôli rozdielnym platom. Na otázku zástupcu odporcu svedok uviedol, že jediným dôvodom kvôli ktorému považoval navrhovateľa za skorumpovaného bolo práve zriadenie špeciálneho súdu.

Svedok W.. W. Š. vo svojej výpovedi uviedol, že sa s navrhovateľom pozná od roku 1988. Nie je sudca a pôsobí v súkromnom sektore, nemá ani právnické vzdelanie. S navrhovateľom má priateľský vzťah, stretávajú sa aj na spoločenských akciách. V roku 2005, keď vyšla na známosť z médií informácia, že vznikol špeciálny súd a bola zverejnená aj výška platov špeciálnych sudcov, dostali sa s navrhovateľom do debaty, prečo vznikol špeciálny súd, a či sudcovia okresných a krajských súdov sú menej školení a zdatní. Počas tejto debaty sa slovne pochytil s navrhovateľom a odvtedy sa prestali stýkať, nakoľko sa navrhovateľ urazil. Navrhovateľ sa urazil kvôli tomu, že justícia ako taká je vnímaná ako skorumpovaná, či on má nižšiu kvalifikáciu a prax oproti sudcom špeciálneho súdu. Svedok tvrdil, že tým pádom, že to bolo takto zriadené (zriadený špeciálny súd), navrhovateľ u neho stratil dôveru. Tým, že sa špeciálne súdy zriaďujú vo výnimočných situáciách, svedok vnímal tú výnimočnosť v tom, že k zriadeniu špeciálneho súdu došlo, pretože sudcovia všeobecných súdov sú považovaní za skorumpovaných. Svedok má za to, že tá súvislosť so špeciálnym súdom nesúvisí s tým, že by špeciálny súd mal korupciu stíhať, ale s tým, že práve jeho vytvorením sa mali odčleniť nekorupční sudcovia od korupčných. O rozdieloch v platoch sudcov sa svedok s navrhovateľom rozprával len raz a odvtedy sa spolu nestýkali. Na otázku zástupcu odporcu svedok uviedol, že keď vznikol špeciálny súd tak sa navrhovateľa pýtal, či

už nebude rozhodovať také kauzy ako doposiaľ, či sa stal menej dôveryhodným a na to sa navrhovateľ urazil. Prakticky to bol záver ich debaty, ktorá sa skončila s tým, že sa navrhovateľ urazil. Svedok potvrdil, že stratil dôveru k navrhovateľovi v dôsledku tohto, že štát rozdelil sudcov na dve skupiny.

Svedok W. M. vo svojej výpovedi uviedol, že je brat navrhovateľa, pričom s ním vždy vychádzal dobre. Potom ako sa zriadil špeciálny súd sa ich vzťahy narušili. Raz sa prišiel za navrhovateľom spýtať, že čo sa deje (čo sa týka zriadenia špeciálneho súdu), či ich budú rušiť, či sú menejcenní, menej vzdelaní ako tí na špeciálnom súde, pričom sa pri tejto téme pohádali a navrhovateľ ho doslova vyhodil a nechcel sa s ním o tom rozprávať. Podľa svedka vznikol dojem, že tí sudcovia na všeobecných súdov sú hlúpejší: Svedok nesúhlasí so zriadením špeciálneho súdu ani s platovými rozdielmi. Kvôli tomuto sa s bratom stýkava už len príležitostne. Navrhovateľa považuje za poctivého človeka, ktorý celé roky tvrdo pracoval, preto nevidí dôvod rozdielu v platoch. Ako dôvod zriadenia špeciálneho súdu vidí v tom, že zrejme niekto chcel rozdeliť sudcov na zlých, dobrých, špinavých, čistých. Podľa svedka navrhovateľ toto ťažko prežíval aj po zdravotnej aj po psychickej stránke, stále sa snažil rozhodovať a konať spravodlivo, a teraz to vyzerá tak, ako keby nespravodlivo rozhodoval, keďže je nižšie finančne ohodnotený.

Navrhovateľ v žalobnom návrhu (po pripustení zmeny žalobného petitu súdom) tvrdil, že došlo k zásahu do jeho cti a dôstojnosti (t.j. k zásahu do jeho osobnostných práv) práve prijatím úpravy, ktorá zaviedla rozdielnosť platov sudcov špeciálneho a všeobecných súdov (o tom bol samotný predmet sporu). Súd mal za to, že táto skutočnosť však z výpovedí jednotlivých svedkov preukázaná nebola. Svedkovia vo svojich výpovediach totiž predovšetkým potvrdili to, že ak aj došlo k nejakému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, tak to bolo predovšetkým z dôvodu zriadenia samotného špeciálneho súdu resp. z dôvodu vytvorenia dvoch skupín sudcov a to špeciálnych (tí mali byť vzdelanejší, hodnovernejší, nekorumpovateľní) a všeobecných (menejcenných, nevzdelaných, korumpovateľných). Navrhovateľ však svoj nárok opieral o protiústavnosť a diskriminačný charakter ustanovenia , ktorý hovorí o výške príplatku pre sudcov špeciálneho súdu, a nie o protiústavnosť zákona, ktorým bol zriadený samotný špeciálny súd. To, že zásah do osobnostných práv navrhovateľa nespočíval v zavedení právnej úpravy rozdielneho odmeňovania sudcov, ale v zriadení samotného špeciálneho súdu a rozdelenia sudcov na špeciálnych a všeobecných nasvedčujú samotné vyjadrenia svedkov ako napr. svedok T. uviedol: ".... Koncom roku 2004 sa pri jednej príležitosti rozprával s navrhovateľom na tému špeciálneho súdu a postavenia sudcov špeciálneho a všeobecných súdov, vyslovovali jednotlivé názory tak navrhovateľ ako aj svedok na zriadenie špeciálneho súdu a jeho postavenie...., navrhovateľ bol rozčúlený, nakoľko sa považoval za menejcenného, rozprával o tom, že sa týmto vytvorili dve skupiny v rámci sudcovského stavu, že boli všeobecní sudcovia, doslovne povedal, ako keby bol korumpovaný a tí na špeciálnom súde boli nekorumpovateľní, ....... navrhovateľ svedkovi zazlieval to, že on bol názoru, že špeciálny súd má svoje miesto, odvtedy boli ich vzťahy na bode mrazu......, .........všeobecne sa rozprávalo o tom, že sudcovia všeobecných súdov sú menej dôveryhodní ako tí na špeciálnom súde.........atď. Z uvedeného je zrejmé, že menovaný svedok vo svojej výpovedi nespomínal rozdielnu platovú úpravu ako dôvod, pre ktorý sa prestal s navrhovateľom stýkať, ale vo všeobecnosti konštatoval, že to bol práve jeho postoj k zriadeniu špeciálneho súdu a jeho mieste v justičnom systéme SR, ktorý naštrbil jeho vzťahy s navrhovateľom. Menovaný svedok len v jednej odpovedi, aj to na otázku PZN, uviedol, že sa prestal s navrhovateľom stýkať aj kvôli rozdielnym platom, avšak týmto tvrdením samo o sebe nebol preukázaný neoprávnený zásah do osobnostných práv navrhovateľa.

Rovnako tak svedok W.. W. Š. sám od seba vo svojej výpovedi nehovoril o tom, že práve z dôvodu platovej diskriminácie prestal komunikovať s navrhovateľom resp. vo svojej výpovedi nepotvrdil aké následky mala táto platová diskriminácia na osobnostné práva navrhovateľa. Aj tento svedok vo svojej výpovedi tvrdil, že sa dostal do debaty s navrhovateľom ohľadne cit: "...prečo vznikol špeciálny súd, a či sudcovia okresných a krajských súdov sú menej školení a zdatní", sám svedok potvrdil, že navrhovateľ sa pri tejto téme urazil z dôvodu, že: "..., že justícia ako taká je vnímaná ako skorumpovaná, a či on (navrhovateľ) má nižšiu kvalifikáciu a prax oproti sudcom špeciálneho súdu....., Sám svedok potvrdil fakt, že navrhovateľ u neho stratil dôveru tým, že ".....to bolo takto zriadené (zriadený špeciálny súd)...." Z výpovede svedka teda rovnako vyplýva, že hlavným dôvodom zásahu do osobnostných práv navrhovateľa bolo zriadenie samotného špeciálneho súdu (čo však nebolo predmetom sporu) a nie platová diferenciácia v odmeňovaní sudcov. Uvedené potvrdzuje aj vyjadrenie svedka v tom smere, že "........tým, že sa špeciálne súdy zriaďujú vo výnimočných situáciách, svedok vnímal tú výnimočnosť v tom, že k zriadeniu špeciálneho súdu došlo, pretože sudcovia všeobecných súdov sú považovaní

za skorumpovaných, svedok mal za to, že tá súvislosť so špeciálnym súdom nesúvisí s tým, že by špeciálny súd mal korupciu stíhať, ale s tým, že práve jeho vytvorením sa mali odčleniť nekorupční sudcovia od korupčných........". Aj z tohto tvrdenia je zrejmé, že hlavným dôvodom pre ktorý sa naštrbili vzťahy medzi navrhovateľom a svedkom bolo samotné zriadenie špeciálneho súdu a delenie sudcov na korumpovaných a nekorumpovaných, a nie samotná platová diskriminácia. Rovnako tak tvrdenie svedka o tom, že ".....keď vznikol špeciálny súd, tak sa navrhovateľa pýtal, či už nebude rozhodovať také kauzy ako doposiaľ, či sa stal menej dôveryhodným a na to sa navrhovateľ urazil. Prakticky to bol záver ich debaty, ktorá sa skončila s tým, že sa navrhovateľ urazil. Svedok potvrdil, že stratil dôveru k navrhovateľovi v dôsledku tohto, že štát rozdelil sudcov na dve skupiny........ Aj toto tvrdenie potvrdzuje záver o tom, že hlavným problémom bolo samotné zriadenie špeciálneho súdu a tým rozdeľovanie sudcov na dve skupiny, avšak táto právna úprava bola rovnako vyhlásená za protiústavnú, avšak nie za diskriminačnú, pričom navrhovateľ sa nedomáhal ochrany osobnostných práv z dôvodu zriadenia špeciálneho súdu ale z dôvodu diskriminačného odmeňovania sudcov.

K výpovedi uvedeného svedka súd ešte poznamenáva, že počet sudcov špeciálneho súdu predstavoval cca 13 sudcov, pri celovom počte sudcov cca 1.300, to predstavuje zanedbateľnú skupinu sudcov. Ak teda zriadenie špeciálneho súdu malo podľa svedkov predstavovať oddelenie korupčných sudcov od nekorupčných, z uvedeného vyplýva, že približne 1.287 sudcov by malo byť sudcami korupčnými a iba 13 by malo byť nekorupčných. Zároveň treba podotknúť, že špeciálny súd mal charakter trestného súdu, t.j. pôsobili v ňom len trestní sudcovia. Ak teda sudcovia všeobecných súdov mali byť týmto oddelením považovaní za menejcenných, hlúpejších a pod., tak v postate sa sem (svedkovia) zaradili aj sudcov civilných, obchodných a správnych oddelení, ktorí nikdy trestné právo nevykonávali. Inak by to bolo možné vnímať v oblasti trestných sudcov, tu by sa dalo hovoriť o tom, že trestní sudcovia na špeciálnom súde sú lepší ako trestní sudcovia na všeobecných súdov, avšak takéto delenie je absurdné vzťahovať aj na sudcov civilných, obchodných a správnych úsekov.

Súd poukazuje aj na výpoveď svedka W. M., ktorý na jednej strane tvrdil (na rozdiel od predchádzajúcich svedkov), že nikdy nesúhlasil so zriadením špeciálneho súdu ani s platovými rozdielmi a na druhej strane tvrdil, že sa kvôli tomuto s navrhovateľom pohádal až tak, že ho tento doslova vyhodil a od vtedy sú ich vzťahy narušené. Inak povedané, je nelogické, aby na jednej strane tak svedok ako aj navrhovateľ boli odporcami zriadenia špeciálneho súdu a platových rozdielov a na druhej strane sa kvôli týmto otázkam rozhnevali, keďže mali na danú vec rovnaký názor. Na druhej strane však tento svedok bol jediným svedkom, ktorý uznal, že nie je dôvod, u človeka (navrhovateľa), ktorý celý život tvrdo pracoval, na rozdielny prístup v platoch. Avšak okrem tohto všeobecného tvrdenia nepotvrdil žiadnu konkrétnu skutočnosť resp. následok, ktorý z tohto dôvodu nastal v osobnostnej sfére navrhovateľa (okrem žiadnym listinným dôkazom (napr. lekárskou správou a pod.) nepreukázaného tvrdenia o tom, že navrhovateľ túto situáciu ťažko prežíval aj po zdravotnej aj po psychickej stránke).

Z vyššie uvedených výpovedí svedkov nemal teda súd za preukázané, že práve platová diskriminácia v odmeňovaní sudcov vyvolala v osobnostnej (nemajetkovej) sfére navrhovateľa nepriaznivé následky takého charakteru, že by bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločenskom, rodinnom a pracovnom prostredí (navrhovateľ nemajetkovú ujmu odvíjal z rozdielnych platov sudcov všeobecných súdov oproti platom sudcov špeciálneho súdu, avšak nepreukázal, že práve tento rozdiel platov sa prejavil v znížení jeho cti a dôstojnosti v značnej miere v spoločnosti). Svedkovia vo svojich výpovediach potvrdili skôr skutočnosť, že to bolo práve zriadenie samotného špeciálneho súdu, ktorý rozdelil sudcov na dve skupiny a to neskorumpovaných, vzdelanejších sudcov špeciálneho súdu a skorumpovateľných, menej vzdelanejších sudcov všeobecných súdov. Svedkovia vo svojich výpovediach nepotvrdili žiadny konkrétny negatívny dopad na česť a dôstojnosť navrhovateľa, vypovedali len vo všeobecnosti ako verejnosť vnímala tieto skutočnosti, avšak bez preukázania konkrétnych následkoch na osobu navrhovateľa. Nepreukázali teda, že práve (konkrétne) osoba navrhovateľa bola považovaná za menejcenného a nedôveryhodného v očiach verejnosti, teda nebolo preukázané zníženie cti a dôstojnosti navrhovateľa v spoločnosti v značnej miere. Navrhovateľ teda žiadnym dôkazom nepreukázal, že práve jeho osobu verejnosť vnímala ako menejcenného, menej vzdelaného oproti sudcom špeciálneho súdu.

V tomto smere (vzhľadom na výpovede svedkov) súd poukazuje aj na dôvodovú správu v ktorom je vyjadrený zámer zákonodarcu k prijatiu právneho predpisu o zriadení špeciálneho súdu ako aj k prijatiu zámeru o vyššom platovom ohodnotení sudcov špeciálneho súdu.

V dôvodovej správe k zriadeniu špeciálneho súdu sa uvádza, že hlavným dôvodom pre zriadenie Špeciálneho súdu bola ochrana pred korupciou a organizovaným zločinom. Proti narastajúcej trestnej činnosti v oblasti korupcie a organizovaného zločinu treba podľa dôvodovej správy prijímať ďalšie účinné opatrenia. Jedným z týchto opatrení by malo byť prijatie navrhovanej právnej úpravy, ktorá umožní špecializáciu a koordinovaný postup orgánov činných v trestnom konaní proti korupcii a organizovanému zločinu.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že cieľom zriadenia špeciálneho súdu bolo posilniť boj proti korupcii a organizovanému zločinu. Z uvedeného nemožno (tak ako to robili svedkovia) vyvodiť, že cieľom zriadenia špeciálneho súdu bolo oddeliť skorumpovaných sudcov od neskorumpovaných, ani nevzdelaných od vzdelaných a pod. Každý kto chcel zistiť prečo došlo k zriadeniu špeciálneho súdu si mohol túto (verejne) prístupnú dôvodovú správu prečítať a až na základe uvedeného si vytvoriť vlastný názor na vec. Ak tak svedkovia neurobili (hoci na túto tému diskutovali s inými osobami vrátane navrhovateľa, jeden zo svedkov má dokonca právnické vzdelanie) a bez ďalšieho zaujali názor, že to bolo z dôvodu potreby oddelenia "lepších" sudcov od "horších" sudcov, nemôže táto skutočnosť odzrkadľovať postoj celej verejnosti, tak ako sa to snažili svedkovia prezentovať. Ak mali svedkovia takýto názor, tak to bol výlučne ich subjektívny názor na vec, a teda nemožno tu hovoriť, že takýto názor prevládal v celej verejnosti. Každý mal totiž možnosť sa s obsahom dôvodovej správy oboznámiť, a tak zaujať vlastný názor na vec.

Rovnako tak dôvodová správa k zavedeniu ustanovenia do nič nehovorí o tom, že vyššie platy pre sudcov špeciálneho súdu boli zavedené preto, lebo by títo sudcovia mali vyššie vzdelanie, lepšiu prax, boli dôveryhodnejšími prípadne neboli skorumpovaní. Nič v tomto smere sa v dôvodovej správe nevyskytuje. Preto rovnako, ako bolo uvedené vyššie, ak mali svedkovia takýto názor, bol to ich subjektívny názor a tento nemôže odzrkadľovať názor celej verejnosti. Zvýšenie príplatku pre sudcov špeciálneho súdu bolo v dôvodovej správe zdôvodnené nasledovne:

"Uvedené (t.j. zvýšenie príplatku z dvojnásobku na šesťnásobok priemernej mzdy) je odôvodnené veľkým rizikom vykonávania úkonov a rozhodovania vo veciach v právomoci Špeciálneho súdu. Ide o najťažšie a najväčšie trestné kauzy. V súčasnosti upravené platové zvýhodnenie oproti iným sudcom (dvojnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy...) sa ukázalo ako nedostatočným a o pôsobenie na Špeciálnom súde je minimálny záujem."

Je síce pravdou, tak ako to konštatoval Ústavný súd SR vo svojom náleze, že citovaný výrok spolu s absenciou konkretizácie dôvodov týkajúcich sa vyššieho ohrozenia sudcov špeciálneho súdu naznačujú, že zvýšenie príplatku malo skôr charakter "hmotného stimulu" v súvislosti s ťažkosťami týkajúcimi sa personálneho obsadenia tohto súdu, ako charakter skutočnej kompenzácie zvýšeného rizika jeho sudcov, avšak neznamenal, že príplatok sudcom špeciálneho súdu mal byť priznaný pre ich lepšie vzdelanie, dlhšiu prax, prípadne preto, že nie sú korumpovateľný, ale mal plniť funkciu hmotného stimulu, aby bol väčší záujem o tieto funkcie (aj keď dôvodová správa hovorí o prejednávaní najťažších a najväčších trestných káuz sudcami špeciálneho súdu). Rovnako sa v tomto smere natíska otázka, vzhľadom na stimulačný charakter príplatku pre nezáujem sudcov vykonávať funkciu sudcu špeciálneho súdu, prečo sa navrhovateľ ako trestný sudca neuchádzal o tento post, keď bol nedostatok záujemcov?

Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy musí mať súd preukázané, že sú tu okolnosti potvrdzujúce, že v konkrétnom prípade nestačí len primerané zadosťučinenie, a to najmä z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých navrhovateľovi vzhľadom na postavenie navrhovateľa v rodine a spoločnosti.

Súd pri priznaní nemajetkovej ujmy v peniazoch musí v každom jednotlivom prípade vychádzať z dostatočne zisteného skutkového stavu a v tomto rámci sa opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiska vzťahujúce sa k zisteniu miery zásahu do osobnostných práv dotknutej osoby.

O zníženie dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere ide, pokiaľ ujmu vzniknutú v osobnostnej sfére fyzická osoba vzhľadom k povahe, intenzite, opakovaniu, trvaniu a šírke okruhu pôsobenia nepriaznivého následku pociťuje a prežíva ako závažnú. Aj keď sa určenie výšky tohto zadosťučinenia stáva predmetom voľného uváženia súdu, musí súd v každom jednotlivom prípade vychádzať z úplného skutkového stavu a v tomto rámci sa opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiska.

V posudzovanom prípade však súd nemal možnosť (neboli predložené dôkazy, hoci dôkazné bremeno zaťažovalo navrhovateľa) sa oprieť o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská, ktoré by nasvedčovali existenciu nemajetkovej ujmy u navrhovateľa (dostatočne sa teda nepreukázala reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti navrhovateľa v značnej miere). Vo všeobecnosti možno konštatovať, že nižší plat (v porovnaní so sudcom špeciálneho súdu) sa musí odzrkadliť na kvalite životnej úrovne sudcu oproti sudcovi špeciálneho súdu, avšak táto skutočnosť sama o sebe (bez ďalšieho) nemá automaticky za následok zníženie dôstojnosti a cti v spoločenských kruhoch v značnej miere. V podstate v každom odvetví sa vyskytujú platové rozdiely za rovnakú prácu, avšak táto skutočnosť sama o sebe nevyvoláva zníženie dôstojnosti u fyzickej osoby.

Pokiaľ ide o ohlas verejnosti na otázku rozdielu v odmeňovaní sudcov špeciálneho súdu a všeobecných súdov (t.j. prípadnú kritiku tejto skutočnosti zo strany laickej ale i odbornej verejnosti a pod.), v tomto smere navrhovateľ nepredložil žiaden dôkaz (napr. novinový článok) preukazujúci negatívne vnímanie tejto skutočnosti verejnosťou. Práve naopak, negatívne reakcie verejnosti vyvolávajú práve antidiskriminačné žaloby sudcov všeobecných súdov, pričom práve priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch by mohlo spôsobiť zníženie vážnosti sudcov v spoločnosti.

Ako už bolo uvedené vyššie, ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, je povinný upustiť od svojho konania, a ak je to možné, napraviť protiprávny stav alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie, prípadne až náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ak táto vznikla a primerané zadosťučinenie sa javí ako nepostačujúce.

Súd mal (ako vyššie uviedol) za to, že tu nepochybne v odmeňovaní sudcov k diskriminácii došlo, táto však bola odstránená prijatím o špecializovanom trestnom súde (nahradil protiústavný špeciálny súd), ktorý nadobudol účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. PL.ÚS z 20.5.2009. Týmto okamihom došlo k upusteniu od diskriminačného konania ako i k napraveniu protiprávneho stavu, keďže od tohto momentu nebol sudcom špeciálneho resp. špecializovaného súdu vyplácaný funkčný príplatok vo výške 6 násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR, ale len dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR, tak ako to bolo upravené v pôvodnom znení pred prijatím novely č. č. . Túto formu nápravy diskriminačného stavu súd považoval za dostačujúcu, a teda konštatovanie porušenia ústavných práv ako aj samotnej diskriminácie nálezom Ústavného súdu SR, súd považoval za primerané zadosťučinenie - morálnu satisfakciu. Nebolo v konaní preukázané, že by mal súd pristúpiť aj k priznaniu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže navrhovateľ dostatočne nepreukázal zníženie jeho dôstojnosti a cti v spoločnosti v značnej miere. Vzhľadom na výpovede navrhnutých svedkov možno konštatovať, že aj keby sa platy sudcov špeciálneho súdu nelíšili od platov sudcov všeobecných súdov, tak by sa navrhovateľ cítil ako menejcenný oproti sudcom špeciálneho súdu, nakoľko hlavným dôvodom zásahov do osobnostných práv navrhovateľa bolo samotné zriadenie špeciálneho súdu (viď výpovede svedkov) a teda nebola preukázaná priama príčinná súvislosť porušenia osobnostných práv navrhovateľa z dôvodu rozdielneho odmeňovania sudcov, a pokiaľ ide o nápravu v tomto smere (t.j. z dôvodu, že bol zriadený špeciálny súd), túto dostatočným spôsobom poskytol Ústavný súd SR svojim nálezom a následnou úpravou, t.j. prijatím .

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku a žalobný návrh ako nedôvodný zamietol.

Odporca mal vo veci plný úspech, preto mu podľa § 142 ods. 1 patrí náhrada trov konania voči navrhovateľovi. Nakoľko si však odporca náhradu trov konania neuplatnil, pričom mu trovy konania ani nevznikli, súd mu náhradu trov nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia na Okresnom súde Bratislava I v Bratislave. Z odvolania má byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Zároveň v ňom treba uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis