Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_3CoCsp-22-2023.pdf
PDF · 107.64 KB
Case nature
Area
Subarea
3CoCsp/22/2023
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu Intrum Slovakia, s.r.o., so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO: 35 831 154, právne zastúpeného JUDr. Ján Šoltés, advokát, so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 37 927 795, proti žalovanej C. E., rod. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XX, XXX XX B., právne zastúpenej Advokátska kancelária SLAMKA & Partners, s.r.o., so sídlom Radlinského 1735/29, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 50 120 000, o zaplatenie 3234,76 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Svidník, č.k. 6Csp/94/2021- 184, zo dňa 21. februára 2023, takto jednohlasne
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok vo výrokoch I. a III. a v rozsahu zrušenia a v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol (cit.): I. „Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 1 888,43 eura s 5% úrokom z omeškania ročne od 25.1.2022 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku.. II. Vo zvyšku žalobu zamieta. III. Žalobcovi priznáva proti žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 16,74 %, o ktorých výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom.“ 2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 52 ods. 1, 2, § 54 ods. 1, § 524 a § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), ust. § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Nariadenie vlády“), ust. § 497 a § 499 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 2 písm. d), § 9 ods. 1, ods. 2, ods. 9, § 7 ods. 1 a ods. 2, § 11 ods. 1 a § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSÚ“), ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). 3. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd okrem iného uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu, t.j. spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s. uzatvorila ako veriteľ so žalovanou ako dlžníčkou Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXX/ XXXXXXXXXX zo dňa 13.11.2016, na základe ktorej poskytla žalovanej bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 3 300 eur a celková čiastka ktorú mala žalovaná zaplatiť bola vo výške 7 208,40 eura. V zmluve je uvedená RPMN vo výške 19,90 %, priemerná hodnota RPMN 14,48 % a ročná úroková sadzba 19,90 %. Podľa zmluvy mala žalovaná splácať úver v pravidelných 120 mesačných splátkach v sume 60,07 eura s termínom prvej splátky 20.12.2016 a termínom konečnej splatnosti dňa 20.11.2026. Žalovaná uhradila do dňa podania žaloby na súde sumu vo výške 1411,57 eura. S účinnosťou od 01.01.2018 došlo k rozdeleniu a zlúčeniu spoločnosti Consumer Finance Holding a. s. a jej právnym nástupcom sa v tejto veci stala banka VÚB, a.s. Následne Listom zo dňa 27.01.2019 „Predžalobná upomienka“
VÚB a.s. upozornila žalovanú, že k predmetnému dňu eviduje nedoplatok na splátkach v celkovej výške 150,25 eur, pričom žalovanú predmetnou výzvou upozornila, že ak do 05.03.2019 nedôjde k úhrade splátky splatnej v mesiaci november 2018, bude veriteľ oprávnený úver zosplatniť. Z doručenky, ktorá tvorí súčasť spisového materiálu mal súd prvej inštancie za preukázané, že predžalobná upomienka sa dňa 12.02.2019 vrátila právnemu predchodcovi žalobcu ako neprevzatá v odbernej lehote. Žalovaná ani v poskytnutej dodatočnej lehote dlžné splátky neuhradila, a preto právny predchodca žalobcu vyhlásil dlh z úverovej zmluvy za splatný v celom rozsahu, o čom žalovanú informoval „Oznámením o vyhlásení okamžitej splatnosti“ zo dňa 24.03.2019. Prevzatie tohto oznámenia žalovanou, žalobca nepreukázal. Uznesením zo dňa 17.05.2022, č.k. 6Csp/94/2021-90, súd pripustil zmenu na strane žalobcu z pôvodného žalobcu, t.j. Všeobecná úverová banka, a.s. na terajšieho žalobcu postupom podľa § 80 ods. 1 a 2 CSP. 4. V danom prípade súd prvej inštancie konštatoval, že právny predchodca žalobcu, t.j. spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s., si nesplnila povinnosť, ktorá jej bola uložená v ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ, a to s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že bolo na žalobcovi preukázať akým spôsobom bola bonita žalovanej v danej veci skúmaná. Uviedol, že pre naplnenie podmienok uvedených v ust. § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch nepostačuje len formálne zistenie základných informácií o výške príjmov a o výške výdavkov spotrebiteľa, ale aj ich preukázanie a odborné posúdenie. V tomto kontexte súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že žalobca síce vo vyjadreniach tvrdí, že právny predchodca prostredníctvom svojho interného schvaľovacieho systému overoval pravdivosť údajov uvedených klientom v jeho žiadosti, no na druhej strane toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal. Ďalej uviedol, že pokiaľ by právny predchodca žalobcu nahliadol do údajov príslušnej databázy, zistil by, že žalovanej bolo poskytnutých 12 úverov a minimálne 4 ním samým. Zdôraznil, že ak by pre naplnenie účelu odborného posúdenia schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver postačovalo len mechanické zistenie informácií o sociálnych a majetkových pomeroch, nedošlo by k naplneniu účelu ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Konanie právneho predchodcu žalobcu tak v danom prípade je potrebné vyhodnotiť ako hrubé porušenie povinnosti veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovanej splácať predmetný úver. Dôsledkom podcenenia bonity nie je neplatnosť zmluvy, ale neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa. V zmysle uvedeného tak súd prvej inštancie konštatoval, že úver poskytnutý žalovanej je v zmysle ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ bezúročný a bez poplatkov. Keďže žalovaná zaplatila z poskytnutého úveru 1411,57 eura, súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 1888, 43 eura (3 3000 eur- 1411,57 eur) a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. Keďže žalovaná svoj dlh žalobcovi včas nezaplatila, dostala sa do omeškania s plnením peňažného dlhu a preto súd priznal žalobcovi aj požadovaný 5 % úrok z omeškania ročne zo sumy 1888,43 eura od 25.05.2022 do zaplatenia. 5. O trovách konania súd rozhodol postupom podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 2 CSP. Úspešnejšiemu žalobcovi súd priznal proti žalovanej náhradu trov konania podľa pomeru jeho úspechu vo veci, t.j. vo výške 16,74 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. 6. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná, namietajúc, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd na jednej strane správne posúdil hrubé porušenie povinnosti ustanovenej v ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ na strane právneho predchodcu žalobcu, avšak vo svojom rozhodnutí nezohľadnil všetky následky, ktoré sa s týmto porušením spájajú. V tomto kontexte poukazuje na ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ a na jeho neúplnú aplikáciu zo strany súdu prvej inštancie, keďže z jeho zákonného znenia vyplýva, že v prípade hrubého porušenia povinnosti stanovenej v ust. § 7 ods. 1 okrem bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru je ďalším následkom strata oprávnenia zo strany veriteľa požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V nadväznosti na vyššie spomenuté tak považuje Vyhlásenie okamžitej splatnosti úveru, ktoré bolo urobené listom „Oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru“ zo dňa 24.03.2019, za absolútne neplatný právny úkon. Podľa názoru žalovanej následkom hrubého porušenia povinnosti vymedzenej v ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ je tak nielen bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru, ale aj ďalšia sankcia v podobe nemožnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru zo strany veriteľa. V súvislosti s nedostatočnou aplikáciou ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ namietala, že súd prvej inštancie nielen že neaplikoval ďalšiu sankciu v podobe nemožnosti vyhlásenia jednorazového splatenia spotrebiteľského úveru, ale taktiež prirodzene neaplikoval ust. § 17 ods. 1 cit. zákona v zmysle ktorého, mohol právny predchodca žalobcu postúpiť pohľadávku po konečnom termíne splatnosti, alebo takú ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti. Namietala, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí jednak nevysporiadal s nesplnením podmienky uvedenej v ust. § 17 ods. 1
ZoSÚ, na ktorú v priebehu konania upozorňovala, a taktiež na strane druhej nedal odpoveď na námietky aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu. Na základe vyššie uvedeného tak žalovaná namietala, že vzhľadom na hrubé porušenie povinnosti uvedenej v ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ, s ktorej porušením sa spájajú následky vymedzené v ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ, pôvodný veriteľ nemohol vyhlásiť predčasnú splatnosť, a preto nemohol ani platne postúpiť pohľadávku na žalobcu. Postúpenie pohľadávky na žalobcu bolo neplatné a z uvedených dôvodov tak žalobca nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou. Na základe vyššie uvedených dôvodov preto žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil na ďalšie rozhodnutie. Zároveň žiadala, aby odvolací súd žalobcu zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 7. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne. Súd prvej inštancie sa podľa jeho názoru vysporiadal dostatočne so skutkovou aj s právnou stránkou veci, a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam. S rozhodnutím súdu sa stotožnil, a navrhol aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a žalobcovi priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 8. Žalovaná vo svojej replike uviedla, že žalobca vo svojom vyjadrení nijakým spôsobom nereagoval na námietku, že súd prvej inštancie pri aplikácii ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ neaplikoval následok v podobe straty oprávnenia právneho predchodcu žalobcu vyhlásiť jednorazovú splatnosť spotrebiteľského úveru pre nesplnenie povinnosti vymedzenej v ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Ďalej zopakovala svoje tvrdenia uvádzané v odvolaní, pričom konštatovala, že vyhlásenie okamžitej splatnosti úveru, a následne postúpenie pohľadávky zo strany právneho predchodcu žalobcu je pre dôvody uvádzané v odvolaní potrebné považovať za právny úkon v rozpore so zákonom a preto sa jedná o neplatné právne úkony v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Na základe vyššie spomenutých dôvodov, navrhla aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnila právo na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. 9. Ďalšie podania v odvolacom konaní neboli stranami sporu predložené. 10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie § 34 CSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 CSP a contrario) tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné. 11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením veci, teda či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd SR II. ÚS 78/05). 12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. 13. Podľa § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. 14. Podľa § 11 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42. 15. Podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách prvá veta ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu. 16. Oboznámením sa s predloženým súdnym spisom mal odvolací súd za preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou bola dňa XX.XX.XXXX uzatvorená Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 3300 eur. Žalovaná sa zaviazala predmetný úver splácať v pravidelných 120 mesačných splátkach vo výške 60,07 eur. Splatnosť prvej splátky bola dohodnutá na deň 20.12.2016, pričom ďalšie splátky boli splatné vždy 20. deň v mesiaci a konečná splatnosť bola dohodnutá na 20.11.2026. V bode 10. Zmluvy boli uvedené následky nesplácania spotrebiteľského úveru, kde v bode 10.2 bolo uvedené, že v prípade riadneho a včasného nesplácania splátok pôžičky je banka oprávnená od klienta žiadať zaplatenie celej pohľadávky, ktorá sa stane okamžite splatnou v zmysle podmienok vymedzených v ust. § 53 ods. 9 v spojení s ust. § 565 Občianskeho zákonníka. 17. Z listu zo dňa 27.01.2019 „Predžalobná upomienka“ (č.l. 21) vyplýva, že právny predchodca žalobcu voči žalovanej evidoval nedoplatok na splátkach vo výške 150,25 eur, pričom žalovanú vyzval na úhradu splátky splatnej v mesiaci 11/2018 do 05.03.2019 a zároveň ju upozornil, že ak k úhrade nedôjde bude oprávnený úver zosplatniť. Z doručenky, ktorá je pripojená k predmetnému spisu je zrejmé, že Predžalobná upomienka sa žalobcovi vrátila 12. 02. 2019 ako neprevzatá v odbernej lehote. Následne listom zo dňa 24.03.2019 „Oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru“ právny predchodca žalobcu oznámil žalovanej , že riadne a včas neuhradila dlžné splátky a preto právny predchodca žalobcu vyhlásil dlh z úverovej zmluvy za splatný v celom rozsahu. Prevzatie tohto oznámenia žalovanou však nepreukázal. 18. Z podania žalobcu doručeného súdu prvej inštancie zo dňa 06.05.2022 je zrejmé, že na základe Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 19.04.2022 uzatvorenej medzi spoločnosťou Všeobecná úverová banka, a.s. ako postupcom a spoločnosťou Intrum Justitia Slovakia, s.r.o., ako postupníkom došlo k postúpeniu predmetnej pohľadávky na terajšieho žalobcu. Vzhľadom na postúpenie pohľadávky, súd pripustil zmenu účastníkov na strane žalobcu z pôvodného žalobcu Všeobecná úverová banka, a.s. na terajšieho žalobcu, uznesením č.k. 6Csp/94/2021-90 zo dňa 17.05.2022. 19. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Odvolací súd má za to, že táto odvolacia námietka bola naplnená. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v predmetnom prípade správne posúdil hrubé porušenie povinnosti vymedzenej v ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ a správne tak dospel k sankcii v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru, avšak odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie opomenul aplikovať aj ďalší následok, ktorí hrozí v prípade nesplnenia povinnosti vymedzenej v ust. §7 ods.1 ZoSÚ, a to strata oprávnenia veriteľa vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. 20. Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje skúmanie bonity klienta s odbornou starostlivosťou, t.j. vyžaduje vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti. Táto zákonná podmienka je premietnutá v ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ, pričom s „odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ je potrebné vykladať, tak že pre naplnenie tohto zákonného znenia predmetného ustanovenia nepostačuje len uvedenie údajov v podobe výšky príjmov a výdavkov zo strany spotrebiteľa, ale od veriteľa sa vyžaduje, aby poskytnuté informácie analyzoval a vyhodnocoval. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posúdení budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je možné vylúčiť, že v priebehu trvania zmluvného vzťahu medzi stranami nedôjde k nepriaznivým životným situáciám na strane spotrebiteľa, ako napr. výpoveď z pracovného pomeru, či dlhodobé ochorenie a pod. Spotrebiteľ je však povinný uviesť pravdivé a úplné informácie a údaje, avšak ani to nezbavuje veriteľa pri poskytovaní spotrebiteľského úveru postupovať s
odbornou starostlivosťou a informácie poskytnuté spotrebiteľom ďalej overiť a takto získané informácie aj riadne vyhodnotiť. 21. V tomto kontexte je potrebné uviesť rozsudok Súdneho dvora zo dňa 27.03.2014 vo veci LCL Le Crédit Lyonnais proti Fesihovi Kalhanovi, C-565-12, ktorým Súdny dvor konštatoval, že s poukazom na smernicu 2008/48 je veriteľ povinný posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, pričom táto povinnosť môže zahŕňať nahliadnutie do príslušných databáz. V súvislosti s rozvíjajúcim sa trhom s úvermi je potrebné a dôležité aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity spotrebiteľa a aby členské štáty vykonávali dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov, ktorí sa dopustia takého správania. Povinnosť veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu dlžníka má chrániť spotrebiteľov pred rizikami nadmerného zadlženia a platobnej neschopnosti, čím prispieva k dosiahnutiu cieľa smernice 2008/48. 22. Odvolací súd v kontexte so skutkovým stavom zisteným z dôkazov vykonaných v priebehu konania na súde prvej inštancie, dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvej inštancie o tom, že právny predchodca žalobcu hrubo porušil povinnosť ustanovenú v ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ, a to overiť úverovú schopnosť žalovanej splácať poskytnutý úver, keďže žalovanej poskytol predmetný úver bez splnenia skúmania tejto povinnosti. Udelenie súhlasu s poskytnutím osobných údajov za účelom skúmania schopnosti splácať úver prostredníctvom interných podmienok spoločnosti a prostredníctvom informačného systému SRBI zo strany žalovanej nemožno považovať za naplnenie zákonnej povinnosti vymedzenej v ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Pre naplnenie povinnosti skúmania platobnej schopnosti spotrebiteľa zo strany veriteľa nepostačuje len mechanické zistenie informácií o sociálnych a majetkových pomeroch, ale takto zistené informácie následne presvedčivo overiť a vyhodnotiť. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že zo strany právneho predchodcu žalobcu došlo k hrubému porušeniu povinnosti stanovenej v ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ, v dôsledku čoho súd prvej inštancie správne dospel k záveru o bezpoplatkovosti a bezúročnosti predmetného úveru. Avšak odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie opomenul aplikovať na daný právny vzťah aj ďalší následok hrubého porušenia stanoveného v ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ, ktorým je strata oprávnenia veriteľa požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru vymedzenej v ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ. 23. V súvislosti s nedostatočnou aplikáciou ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ v spojení s § 7 ods. 1 citovaného zákona, pôvodný veriteľ nemohol vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru, a tým nemohol ani platne (nezosplatnenú pohľadávku) postúpiť na žalobcu. 24. V súvislosti s riešením odvolacej námietky o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude zaoberať sa otázkou, či v danom prípade došlo k platnému postúpeniu pohľadávky od Všeobecnej úverovej banky, a.s. na spoločnosť Intrum Slovakia, s.r.o. Odvolací súd v tomto smere zároveň upriamuje pozornosť aj na ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách v znení platnom ku dňu postúpenia pohľadávky. Predmetné ustanovenie Zákona o bankách predstavuje lex specialis predpis k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávok. Ak podmienky obsiahnuté v predmetnom ustanovení nie sú splnené, postúpenie pohľadávky bankou je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne neplatný v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. 25. Pokiaľ neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvá veta zákona o bankách, pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, jedná sa o postúpenie v rozpore so zákonom (v rozpore so zákonom o bankách), kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, neplatné V prípade, ak dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadom ktorej to zákon vylučuje, ide o cesiu neplatnú ex tunc a jej neplatnosť nie je možné zhojiť. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách vyžaduje špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu osobu. Vyžaduje sa preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Žalobca, ktorému bola na základe zmluvy o postúpení pohľadávky postúpená pohľadávka bankou, je povinný preukázať, že banka klienta písomne vyzvala na splnenie záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splnením svojho záväzku minimálne 90 dní. Splnenie osobitných zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky sa vyžaduje z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom (mimo banky) už nie je zachovaná možnosť dohľadu a dozoru Národnej banky Slovenska ako centrálnej banky. 26. V tomto kontexte odvolací súd dáva do pozornosti citované ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktorý vymedzuje podmienky, ktoré je potrebné splniť pre platné postúpenie pohľadávky. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými, a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej
výzvy a po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. V súvislosti s ust, § 92 ods.8 Zákona o bankách odvolací súd dáva do pozornosti Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo/234/2018 zo dňa 16.07.2019 , ktorý v rámci svojho rozsudku hovorí o tom, že je „absolútne nemysliteľné a nelogické a v konečnom dôsledku priečiace sa Zákone o bankách, ak by banky postupovali „živé úvery“ na akýkoľvek iný subjekt, ktorý nespadá v zmysle predmetného zákona pod dohľad Národnej banky Slovenskej.“ (ďalej len ako „NBS“). 27. Súd prvej inštancie sa pri posudzovaní dôvodnosti žaloby vôbec nezaoberal, či právny predchodca platne zosplatnil predmetný spotrebiteľský úver, a či následne platne postúpil predmetnú pohľadávku na žalobcu, a teda či boli v danom prípade dodržané všetky zákonom stanovené predpoklady pre platné postúpenie pohľadávky na žalobcu. V tejto súvislosti vôbec neskúmal námietky aktívnej vecnej legitimácie vznesené žalovanou v priebehu prvoinštančného konania, čím napadnuté rozhodnutie zaťažil vadou nepreskúmateľnosti. 28. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 29. V ďalšom konaní bude súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, v tomto smere doplní dokazovanie vo vzťahu k posúdeniu platnosti postúpenia pohľadávky právnym predchodcom žalobcu na terajšieho žalobcu, v kontexte dodržania zákonnej dikcie ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, v zmysle ust. § 295 CSP, a teda preskúmať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu. Vo veci súd prvej inštancie opätovne rozhodne a svoje rozhodnutie v zmysle ust. § 220 CSP riadne odôvodni. 30. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 396 ods. 3 CSP v novom rozhodnutí o veci. 31. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).