Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_7Ek-501-2021.pdf
PDF · 97 KB
Case nature
Subarea
7Ek/501/2021
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávnenej: A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. XXX/XX, XXX XX C., práv. zast.: HOMOLA advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Kopčianska 8/A, 851 01 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 53 042 034, proti povinnému: D. E. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. XXX/XX, XXX XX C., o vymoženie výživného, vedenej u súdnej exekútorky: Mgr. Anna Michnicová, so sídlom exekútorského úradu Koprivnická 9/G, 841 02 Bratislava, IČO: 33 767 947, zastupujúci exekútor súdneho exekútora Mgr. Mariána Michnicu, so sídlom exekútorského úradu Koprivnická 9/G, 84102 Bratislava, IČO: 42 355 281, pod sp.zn. 410 EX/112/21, o sťažnosti súdnej exekútorky a o sťažnosti povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7Ek/501/2021 zo dňa 17. 07. 2023, takto
rozhodol:
I. Súd sťažnosť súdnej exekútorky proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7Ek/501/2021 zo dňa 17. 07. 2023 z a m i e t a .
II. Súd sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7Ek/501/2021 zo dňa 17. 07. 2023 z a m i e t a .
odôvodnenie:
1. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7Ek/501/2021 zo dňa 17. 07. 2023 vyššia súdna úradníčka o trovách súdneho exekútora (po zastavení exekúcie) tak, že povinný je povinný nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 60,- Eur na účet č. XXXXXXXXXX/ XXXX, IBAN: F. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, VS: 11221 v lehote do 3 (troch) dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Vyššia súdna úradníčka svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie súdu dňa 10. 02. 2021, na vymoženie 150,- Eur zameškaného výživného (ku dňu podania návrhu), bežného výživného: 250,- Eur od podania návrhu do budúcna, k tomu aj na vymoženie 100,- Eur (priznaná splátka zročného výživného) od podania návrhu do budúcna, čím sa podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku začalo exekučné konanie. Ako bolo konštatované v uznesení o návrhu na zastavenie exekúcie, podľa výpisu z účtu zo dňa 15. 12. 2021 je zaúčtovaná platba vo výške 250,- Eur na účet: F. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX v prospech príjemcu: B. A.. S prihliadnutím na doložené výpisy z účtu zo dňa 30. 01., 30. 03. a 15. 04. 2021 v sumách 2 x po 200,- Eur a na sumu: 250,- Eur, ďalej podľa výpisu zo dňa: 09. 12. 2021 na sumu 62,51 Eur (súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia oprávneného celkom: 62,51 Eur), súd konštatoval, že platba zo dňa 30. 01. 2021 vo výške 200,- Eur bola uhradená pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie. Ostatné platby boli uhradené po podaní návrhu na vykonanie exekúcie, v ktorej časti bol návrh na vykonanie exekúcie podaný dôvodne. V konaní bolo preukázané, že povinný plnil priamo v prospech oprávnenej, na účet súdneho exekútora uvedený upovedomení o začatí exekúcie č. XXXXXXXXXX/XXXX, IBAN: F. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, VS 11221 povinný nevykonával nijaké platby. Vyššia súdna úradníčka s poukazom na vyššie uvedené zákonné ustanovenia musela konštatovať, že exekútor má podľa zákona (Exekučný poriadok a súvisiace právne predpisy) nárok na odmenu výslovne ako percento z vymoženého plnenia, ktoré nemôže presiahnuť výšku vymáhaného
nároku (§ 197 ods.1 Exekučného poriadku), a to prostredníctvom účtu súdneho exekútora (§ 61f ods. 1 Exekučného poriadku). Pokiaľ povinný uskutoční platby priamo oprávnenému, je oprávnený povinný o tomto bezodkladne súdneho exekútora informovať. Exekučný poriadok a súvisiace predpisy však nepriznávajú súdnemu exekútorovi nárok na maximálnu odmenu podľa stavu ku dňu vydania poverenia na vykonanie exekúcie bez ohľadu na to, či vymohol pohľadávku (prostredníctvom svojho účtu), alebo nie. S týmto názorom súdnej exekútorky sa vyššia súdna úradníčka nestotožnila. Exekútorka v danom prípade nepreukázala vymoženie pohľadávky prostredníctvom svojho účtu (kedy nastanú účinky splnenia vymáhaného nároku), preto odmena súdnej exekútorke nepatrí. Návrh na vykonanie exekúcie však bol dôvodný, povinný preukázal úhradu len časti pohľadávky pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie, ostatné platby boli uhradené po podaní návrhu na vykonanie exekúcie, zároveň po začatí exekúcie, teda po doručení poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorá skutočnosť nastala 12. 03. 2021 (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku), ako je vyššie uvedené podľa doložených výpisov z účtu. Vyššia súdna úradníčka preto konštatovala, že súdna exekútorka má nárok na paušálne výdavky. V danom prípade došlo k zastupovaniu pôvodného súdneho exekútora Mgr. Mariána Michnicu súdnou exekútorkou Mgr. Annou Michnicovou, teda nedošlo k zmene súdneho exekútora uznesením súdu v rozsahu podľa § 34 Exekučného poriadku (pre porušenie povinností, alebo pre zákonné prekážky). Vyššia súdna úradníčka sa preto nemohla stotožniť s argumentáciou povinného v tom smere, že odmena ani náhrada výdavkov súdnemu exekútorovi nepatrí (§ 198 Exekučného poriadku). Keďže povinný prevzal upovedomenie o začatí exekúcie dňa 12. 05. 2021, pričom povinný vykonal úhrady aj po 15 dňoch od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie (platba zo dňa 09. 12. 2021 na sumu 62,51 Eur), vyššia súdna úradníčka preto priznala súdnej exekútorke nárok na náhradu paušálnych výdavkov v sume 60,- Eur; vymáhaný nárok nebol úplne splnený do uplynutia lehoty na podanie návrhu na zastavenie exekúcie (§22 Vyhlášky). Súdna exekútorka nárok na náhradu DPH neuplatnila.
2. Proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky podala v zákonnom stanovenej lehote sťažnosť súdna exekútorka, ktorú odôvodnila tým, že podľa nej exekúcia zastavená nemala byť, a už vôbec nie z dôvodu podľa § 61k ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, keďže povinný plnil až po začatí exekúcie a v exekučnom konaní sa vymáhalo bežné výživné. Keďže súd však sťažnosť súdnej exekútorky čo do výroku o zastavení exekúcie z dôvodu jej podania neoprávnenou osobou odmietol, je ďalšia argumentácia v tomto smere bezpredmetná. Ako bezpredmetnú žiaľ však súdna exekútorka vníma aj terajšiu argumentáciu súdu, ktorý svoje rozhodnutie o nepriznaní nároku na odmenu exekútora opiera v zásade len o nasledujúce (bod 20 odôvodnenia): „Súd s poukazom na vyššie uvedené zákonné ustanovenia musí konštatovať, že exekútor má podľa zákona (Exekučný poriadok a súvisiace právne predpisy) nárok na odmenu výslovne ako percento z vymoženého plnenia, ktoré nemôže presiahnuť výšku vymáhaného nároku (§ 197 ods.1 Exekučného poriadku), a to prostredníctvom účtu súdneho exekútora (§61f ods. 1 Exekučného poriadku).“ S poukazom na § 61f ods. 1 Exekučného poriadku však súdnej exekútorke preto nie je zrejmé, na základe akých úvah súd dospel k záveru, že citované ustanovenie priznáva súdnemu exekútorovi nárok na odmenu len v prípade, že povinný plní prostredníctvom účtu súdneho exekútora. Žiadne ustanovenie Exekučného poriadku o takejto podmienke neustanovuje, práve naopak. Samotný § 61f ods. 1 EP bol prijatý práve preto, aby sa predchádzalo špekulatívnemu konaniu zo strany povinných, viď. dôvodová správa ministerstva. Obe napadnuté uznesenia boli teda vydané nielen v rozpore so zákonom, ale aj citovaným zámerom Ministerstva spravodlivosti SR, keďže súd (vyššia súdna úradníčka) vykladá zákon so zjavným zámerom napomáhať špekulatívnym snahám povinného a poškodiť tak súdneho exekútora. Ako bolo už zmienené, súd opiera svoju argumentáciu ohľadom nepriznania nároku na odmenu exekútora v zásade len na skutočnosti, že: „Exekútorka v danom prípade nepreukázala vymoženie pohľadávky prostredníctvom svojho účtu (kedy nastanú účinky splnenia vymáhaného nároku), preto súd musí konštatovať, že odmena súdnej exekútorke nepatrí.“ Iróniou je, že súd v pôvodnom uznesení zo dňa 22. 03. 2022 účinky splnenia vymáhaného nároku vôbec neskúmal, hoci práve vtedy malo byť ich posúdenie a overenie splnenia zákonnom stanovenej požiadavky, či sa plnenie v rozsahu, v ktorom prislúcha exekútorovi podľa § 60 ods. 2 EP, aj dostalo exekútorovi, elementárnou súčasťou rozhodovacieho procesu. Navyše oprávnený sa vo svojom vyjadrení k návrhu na zastavenie exekúcie zo dňa 16. 08. 2021 vyslovil, že nesúhlasí so zastavením exekúcie, a teda súd rozhodol o zastavení exekúcie nielen v rozpore s ustanovením § 61f ods. 1 EP, ale aj vôľou oprávneného. Akokoľvek sa však môže súdnemu exekútorovi alebo oprávnenému javiť uznesenie zo dňa 22. 03. 2022 nesprávne, faktom je, že toto nadobudlo čo do výroku o zastavení exekúcie dňa 01. 08. 2022 právoplatnosť. A keďže súd exekúciu zastavil z dôvodu, že nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku, účinky splnenia vymáhaného
nároku ku dňu 01. 08. 2022 bezpochyby nastali. Nie je predsa logicky možné súbežne rozhodnúť o zastavení exekúcie z dôvodu, že nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku (z dôvodu jeho uhradenia povinným), no na druhej strane tvrdiť, že nenastali účinky splnenia vymáhaného nároku. Súdna exekútorka preto zas a znova vyjadruje presvedčenie, že hoci exekučné konanie nemalo byť z dôvodu podľa § 61k ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku zastavené, keďže (o. i.) ku dňu vydania uznesenia zo dňa 22. 03. 2022 nenastali účinky splnenia vymáhaného nároku, tento skutkový stav bol prekonaný, a to nadobudnutím právoplatnosti výroku uznesenia o zastavení exekúcie z dôvodu zániku (splnenia) vymáhaného nároku oprávneného. Povinný pritom preukázateľne realizoval úhrady vymáhaného nároku oprávneného s príslušenstvom až po začatí exekúcie, a preto nemôže byť žiadnych pochýb o tom, že pohľadávka oprávneného s príslušenstvom bola vymožená v priebehu exekučného konania a pod tlakom exekúcie. Akýkoľvek iný výklad by bol nielen v rozpore so zákonom, ale aj logikou, a to aj s poukazom na priložené emailové oznámenie povinného, v ktorom sám potvrdil uhradenie vymáhaného nároku až po začatí exekúcie a ešte ku dňu 01. 12. 2021 odmietal zaplatiť trovy exekúcie oprávneného (viď. príloha č. 2). Za danej situácie je preto priam zákonnou nevyhnutnosťou, aby sa plnenie v rozsahu, v ktorom prislúcha exekútorovi podľa § 60 ods. 2 EP v spojení s § 196 a nasl. EP, aj exekútorovi dostalo. A hoci súdnemu exekútorovi neboli od decembra 2021 oprávneným oznamované žiadne úhrady, od začatia exekúcie do vydania prvého uznesenia povinný uhradil min. 3 212,51 EUR, z čoho prevažnú časť uhradil až po uplynutí lehoty na podanie návrhu na zastavenie exekúcie, ktorý má podľa zákona odkladný účinok (viď. priložené oznámenia o úhrade). Základom na určenie odmeny exekútora je teda min. 3 213,00 EUR, z čoho 20% predstavuje sumu vo výške 643,00 EUR. Z dôvodu postupu v súlade s § 197 ods. 1 EP si však súdna exekútorka na odmenu uplatnila len 562,51 EUR, a teda výšku vymáhaného nároku podľa stavu ku dňu vydania poverenia na vykonanie exekúcie. Na základe vyššie popísaných skutočností týmto preto súdna exekútorka žiada súd, aby v súlade s § 250 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku napadnuté uznesenie zmenil a priznal jej nárok na náhradu trov exekútora vo výške 622,51 EUR.
3. Proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky podal v zákonnom stanovenej lehote sťažnosť aj povinný, ktorú odôvodnila tým, že nesúhlasím s výškou 60,-Eur, ale navrhuje rozdeliť uvedenú sumu medzi povinného 30,-Eur a oprávnenú 30,-Eur, nakoľko oprávnená zanedbala svoju povinnosť oznamovať prijaté platby a tým porušila § 61f ods. 2 Exekučného poriadku (200,-Eur pred vydaním poverenia, 650,- Eur pred upovedomením o začatí exekúcie). K sťažnosti súdnej exekútorky uviedol, že napriek jeho upozorneniam a dôkazom, že exekučný titul je vyčíslený nesprávne, lebo oprávnená zamlčiavala platby, exekútor ignoroval tento fakt a z týchto nesprávnych súm vypočítal 100% poplatok vo výške 562,51 Eur a trval na ňom listom zo dňa 31. 08. 2022. Treba ale upozorniť na stav, keď celé toto obdobie mu zadržiaval v banke sumu 3.955,51 Eur a blokoval osobný motocykel v hodnote cca 3.000,-Eur a nič nepoužil na zaplatenie výživného. Takže ani nič nevymohol, len značne skomplikoval jeho finančnú situáciu počas Covidu. Znovu treba zopakovať, že exekútor nevymohol nič a teda povinný nesúhlasí zo žiadnou odmenou exekútora a stále mu už dva roky neoprávnene zadržiava sumu 622,51 Eur.
4. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
5. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
6. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
7. Podľa § 242 CSP, sťažnosť sa podáva v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na súde, ktorý napadnuté uznesenie vydal.
8. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
9. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
10. Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena a náhrada paušálnych výdavkov a nevyhnutných výdavkov spojených s vedením konania, ktoré nie sú kryté paušálnymi výdavkami. Výška odmeny exekútora pri exekúcii na vymoženie práva na peňažné plnenie sa určí ako percento z vymoženého plnenia a nemôže presiahnuť výšku vymáhaného nároku podľa stavu ku dňu vydania poverenia na vykonanie exekúcie.
11. Podľa § 198 ods. 2 Exekučného poriadku, ak došlo k zastaveniu exekúcie, patrí exekútorovi náhrada výdavkov, ktorú znáša účastník konania povinný platiť trovy exekútora podľa tohto zákona. Ak exekútor pred zastavením exekúcie sčasti vymohol alebo prijal plnenie na uspokojenie vymáhaného nároku, patria mu aj trovy, ktoré si ponechal v súlade s § 60, a to v rozsahu, v akom prevyšujú náhradu výdavkov podľa prvej vety.
12. Podľa § 199c ods. 1 Exekučného poriadku, ak sa exekúcia ukončila z iného dôvodu ako pre vymoženie alebo splnenie vymáhaného nároku povinným a ide o dôvod, ktorý možno oprávnenému pričítať, alebo z dôvodu, pre ktorý prináleží exekútorovi vydať upovedomenie o zastavení exekúcie, platí trovy podľa § 198 ods. 2 oprávnený. Ak ide o exekúciu na vymoženie pohľadávky na výživnom pre maloleté dieťa, platí trovy exekúcie zastavenej podľa § 61n ods. 1 písm. d) súd.
13. Podľa § 199c ods. 4 Exekučného poriadku, v ostatných prípadoch platí trovy exekútora povinný, a to splnením vymáhaného nároku alebo tým, že strpí ich uspokojenie zo svojho majetku podliehajúceho exekúcii.
14. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že obe sťažnosti boli podané včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po skonštatovaní, že obe sťažnosti majú zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi podaných sťažností a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že ani jedna zo sťažností nebola podaná dôvodne, a preto obe zamietol.
15. Po preskúmaní veci sa sťažnostný súd stotožnil s rozhodnutím vyššej súdnej úradníčky a považuje ho za vecne správne. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv.
16. Vo vzťahu k sťažnosti súdnej exekútorky sťažnostný súd v prvom rade poukazuje na to, že o zastavení predmetnej exekúcie rozhodol súd, a to výrokom I. uznesenia Okresného súdu sp. zn. 7Ek/501/2021 zo dňa 22. 03. 2022, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 01. 08. 2022. Hoci možno diskutovať o správnosti uvedeného rozhodnutia, treba zdôrazniť, že toto rozhodnutie je právoplatné, a teda súd, súdna exekútorka i účastníci konania sú týmto právoplatným rozhodnutím viazaní. V tejto súvislosti možno za nelogické označiť tvrdenie súdnej exekútorky, že súd o zastavení exekúcie rozhodol proti vôli oprávnenej. Áno, exekučný súd o zastavení exekúcie rozhodol napriek tomu, že oprávnená s tým nesúhlasila, avšak k zastaveniu exekúcie súdom sa súhlas oprávneného nevyžaduje. Pokiaľ oprávnená skutočne mala voči zastaveniu exekúcie námietky, mala predsa možnosť podať sťažnosť proti uzneseniu, ktorú však nepodala, v dôsledku čoho uznesenie o zastavení exekúcie nadobudlo právoplatnosť. Sťažnostný súd tak, aj keby mal za to, že exekúcia nemala byť zastavená, nemohol vstúpiť do rozhodnutia o zastavení exekúcie, keďže sa voči nemu nebránila osoba na to legitimovaná (teda oprávnená).
17. Pokiaľ ide o náhradu trov súdnej exekútorky, spornou sa stala otázka či súdna exekútorka má popri náhrade paušálnych výdavkov nárok aj na odmenu za výkon exekučnej činnosti, ktorú si vyčíslila v sume 562,51 Eur. V tomto smere však sťažnostný súd, napriek nesúhlasu súdnej exekútorky, musí súhlasiť
s rozhodnutím vyššej súdnej úradníčky, že odmena súdnej exekútorke v tomto prípade nepatrí. Na rozdiel od vyššej súdnej úradníčky, ktorá sa zamerala na to, že súdna exekútorka v skutočnosti v rámci exekúcie nevymohla žiadne plnenie, z ktorého by jej mohla patriť odmena, sťažnostný súd upriamuje pozornosť na § 198 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorý upravuje, že ak došlo k zastaveniu exekúcie, patrí exekútorovi náhrada výdavkov. Zákon tak explicitne vyjadruje, že pri zastavení exekúcie patrí súdnej exekútorke len náhrada výdavkov, odmenu zákon spomína len v tej súvislosti, že ak exekútor pred zastavením exekúcie sčasti vymohol alebo prijal plnenie na uspokojenie vymáhaného nároku, patria mu aj trovy (vrátane odmeny), ktoré si ponechal v súlade s § 60 Exekučného poriadku, a to v rozsahu, v akom prevyšujú náhradu výdavkov. Neznamená to však, že by exekučný súd mohol pri zastavení exekúcie priznať súdnej exekútorke v rámci náhrady trov exekúcie aj odmenu, ktorá by zodpovedala čiastočnému splneniu vymáhaného nároku. Bez ohľadu teda na to či v priebehu exekúcie došlo alebo nedošlo k čiastočnému splneniu vymáhaného nároku treba konštatovať, že pri zastavení exekúcie Exekučný poriadok súdnej exekútorke v žiadnom prípade nárok na odmenu z vymoženého plnenia nepriznáva. Sťažnostný súd tak sťažnosť súdnej exekútorky vyhodnotil ako nedôvodnú.
18. Vo vzťahu k sťažnosti povinného sťažnostný súd uvádza, že nie je možné vyhovieť jeho požiadavke rozdeliť náhradu paušálnych výdavkov tak, aby povinný hradil 30,-Eur a oprávnená 30,-Eur. Sťažnostný súd poukazuje na to, že Exekučný poriadok v pozícii lex specialis vymedzuje okruh subjektov, o nákladoch ktorých možno uvažovať ako o trovách exekučného konania a následne jednotlivé zložky trov týchto subjektov vymedzuje Exekučný poriadok v § 195 až 199g taxatívnym spôsobom, spolu s pravidlami pre ich uplatnenie a (prípadnú) náhradu. V zmysle týchto pravidiel, trovy exekútora platí v zásade povinný, a to buď v uspokojení pohľadávky vrátane trov exekútora povinným alebo vo vymožení pohľadávky vrátane trov exekútora exekútorom. Náhradou trov exekúcie súdneho exekútora však možno zaviazať aj oprávneného, na základe procesného zavinenia, a to v prípadoch uvedených v § 199c ods. 1 Exekučného poriadku, ak sa exekúcia ukončila z iného dôvodu ako pre vymoženie alebo splnenie vymáhaného nároku povinným a ide o dôvod, ktorý možno oprávnenému pričítať, alebo z dôvodu, pre ktorý prináleží exekútorovi vydať upovedomenie o zastavení exekúcie. Vychádzajúc z uvedeného tak trovy exekúcie možno dať k náhrade buď len povinnému alebo len oprávnenému, povinnosťou nahradiť trovy exekúcie súdneho exekútora nemožno zaviazať oboch týchto účastníkov. Ďalej sťažnostný súd poukazuje na to, že v prejednávanej veci došlo k zastaveniu exekúcie z dôvodu, že povinný splnil vymáhaný nárok, pričom podstatným je, že sa tak stalo až po podaní návrhu na vykonanie exekúcie. Hoci oprávnená čiastočne návrh na vykonanie nepodala dôvodne (v sume 200,-Eur), jej návrh v ostatnej časti bol naďalej dôvodný, pričom následne dôvodom zastavenia exekúcie bolo práve to, že vyššia súdna úradníčka prihliadla na úhrady, ktoré povinný vykonal práve po podaní dôvodného návrhu na vykonanie exekúcie. Dôvod pre zastavenie exekúcie tak za žiadnych okolností nemožno pripísať oprávnenej, ktorá podaním návrhu na vykonanie exekúcie len realizovala svoje právo, keď sa domáhala toho, čo jej nebolo zo strany povinného splnené dobrovoľne. Sťažnostný súd tak jednoznačne súhlasí s rozhodnutím vyššej súdnej úradníčka, ktorá náhradou trov súdnej exekútorky zaviazala povinného. Pokiaľ by si totiž povinný plnil vyživovaciu povinnosť tak, ako mu ju ukladá exekučný titul, oprávnená by nemusela podať návrh na vykonanie exekúcie, ktorý (ako už súd uviedol vyššie) bol v časti podaný dôvodne, a teda tu nemusela byť vedená ani exekúcia.
19. Pokiaľ povinný namietal postup súdnej exekútorky, k tomuto len stručne sťažnostný súd uvádza, že v ňom nevzhliadol žiadne procesné pochybenia a súdna exekútorka postupovala v súlade s Exekučným poriadkom. Súdna exekútorka nemohla odblokovať účet povinného skôr, ako bolo právoplatne rozhodnuté o jeho návrhu na zastavenie exekúcie a aj v prípade sumy 622,51 Eur, ktorú zrejme naďalej blokuje, ide o sumu, ktorá je ešte stále predmetom rozhodovania súdu. Hoci sa povinný cíti dotknutý na svojich právach, sťažnostný súd mu opätovne dáva do pozornosti tú skutočnosť, že predmetná exekúcia sa začala dôvodne, pretože si neplnil riadne svoju vyživovaciu povinnosť voči oprávnenej.
20. Na základe vyššie uvedeného preto súd prvej inštancie sťažnosť súdnej exekútorky ako i sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7Ek/501/2021 zo dňa 17. 07. 2023 ako nedôvodné v celom rozsahu zamietol.
21. O trovách sťažnostného konania súd nerozhodoval, keďže tieto neboli účastníkmi konania uplatnené.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).