Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_9Co-95-2024.pdf
PDF · 104.05 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/95/2024
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Šuleka (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Jany Vargovej, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom: C. XXXX/XXX, XXX XX D. E., právne zastúpenej: JUDr. Alžbetou Skočdopolovou, advokátkou, so sídlom kancelárie Alexandra Rudnaya 23, 010 01 Žilina, proti žalovanej: F. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXXX/X, XXX XX H., práv. zast.: Advokátska kancelária JUDr. Ing. Martin Chlapík s.r.o., so sídlom Sládkovičova 13, 010 01 Žilina, IČO: 47 253 339, v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Žilina č.k. 4C/352/2014-748 zo dňa 22.02.2024, takto
rozhodol:
Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdzuje.
Žalovaná m á p r á v o na náhradu dôvodne vynaložených trov odvolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1.
Uznesením 4C/352/2014-748 zo dňa 22.02.2024 Okresný súd Žilina (ďalej len „súd prvej inštancie“) výrokom I. konanie zastavil. Výrokom II. rozhodol, že žalovaná má nárok voči žalobkyne na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Výrokom III. rozhodol, že Slovenská republika má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania štátu v rozsahu 100%.
2.
Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, uznesením č.k. 4C/352/2014-734 zo dňa 10.01.2024 súd rozhodol, že namiesto žalobcu pokračuje v konaní s dedičkou po žalobcovi, a to s: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom: C. XXXX/XXX, XXX XX D. E., ako so žalobkyňou. Ďalej uviedol, že podaním, doručeným tunajšiemu súdu dňa 08.01.2024, žalobkyňa vzala žalobu v celom rozsahu späť. Späťvzatie svojej žaloby neodôvodnila. Ďalej uviedol, že žalobkyňa v späťvzatí zo dňa 08.01.2024, zároveň navrhla, aby súd rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Tento svoj návrh neodôvodnila. Žalovaná vo vyjadrení doručenom súdu požadovala priznať náhradu trov konania. O trovách konania rozhodol podľa § 256 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj len „CSP“) tak, že ich náhradu priznal žalovanej. Súd prvej inštancie skúmal aj existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pričom dospel k záveru, že tieto nie sú dané. Uviedol, že v danom prípade sú naplnené všetky predpoklady pre priznanie náhrady trov konania v zmysle § 256 ods. 1 CSP žalovanej proti žalobkyni, keďže platí, že späťvzatím návrhu na začatie konania procesne zavinila zastavenie konania. Mal za to, že aplikácie § 257 CSP sa dovolávajúca žalobkyňa výnimočnosť prípadu z hľadiska aplikácie § 257 CSP nijak neodôvodnila. Svoje osobné, majetkové a sociálne pomery, aj keď právne zastúpená advokátom, vôbec neozrejmila, aj keď sa jedná o ďalšiu okolnosť významnú pri skúmaní splnenia podmienok pre možnosť rozhodnutia o náhrade trov konania podľa 257 CSP. Neozrejmila ani tie isté pomery na strane žalovanej. Súd prvej inštancie tak
pre právne posúdenie veci z hľadiska aplikácie ustanovenia § 257 CSP nemal na prípadné jeho použitie dostatok dôvodov s poukazom na potrebnosť posúdenia celého komplexu okolností relevantných pre rozhodovanie o náhrade trov konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia. Aby tento komplex mohol zodpovedne posúdiť, musí nevyhnutne najskôr poznať všetky doň patriace okolnosti, pretože len na tomto základe môže potom so znalosťou veci niektorým z nich priznať prioritu pred ostatnými. Súd prvej inštancie výnimočnosť prípadu z hľadiska aplikácie ustanovenia § 257 CSP nemohol vzhliadať/vidieť len v okolnostiach danej veci. Súd nemal priestor zaoberať sa ďalšími okolnosťami, významnými z hľadiska rozhodovania podľa § 257 CSP, ktorými sú najmä osobné, majetkové sociálne pomery účastníkov konania, tieto okolnosti zostali súdu neznáme, teda nebolo dostatočne/dôsledne konkretizované, v čom ide o výnimočný prípad a v čom sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa z hľadiska § 257 CSP. S ohľadom na uvedené nezistil (nemal preukázané) dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznanie trov konania žalovanej. Vzhľadom na uvedené mal za to, že procesné zavinenie na zastavení konania na strane žalobkyne a žalovanej tak prináleží náhrada trov konania a súd prvej inštancie priznal náhradu trov konania žalovanej proti žalobkyni. Obdobne rozhodol o náhrade trov konania štátu, ktorému priznal náhradu jeho vzniknutých trov proti žalobkyni.
3.
Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal žalobkyňa (ďalej len „odvolateľka“) v zákonom stanovenej lehote odvolanie a žiadala, aby rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V odvolaní uviedla, žalobkyňa je právnym nástupcom pôvodného žalobcu odo dňa 08.01.2024. Súd prvej inštancie rozhodol o pokračovaní so žalobkyňou uznesením zo dňa 10.01.2024. Žalobkyňa namietala, že späťvzatie zo dňa 08.01.2024, pred vstupom žalobkyne do konania dňa 10.01.2024 nemá právne účinky a súd prvej inštancie nemal naň prihliadať, nakoľko žalobkyňa nebola účastníkom konania. Ďalej žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie jej nedoručil súhlas žalovanej so spävzatím (zastavením) konania. Ďalej žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie rozhodol aj v rozpore so znením návrhu v tzv. „späťvzatí z 8.2.2024, v ktorom deti žalovanej I. J. a K. B. navrhli zastavenie konania s tým, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania. Je preto zrejmé, že podanie z 8.1.2024 ide o procesný úkon podmienený tým, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Pretože podmienka nebola splnená nemohli nastať právne následky úkonu, konanie žalovanej je v rozpore s dobrými mravmi a je zneužitím práva a preto nepožíva právnu ochranu, skutkové okolnosti 10 ročného sporu svedčia o prieťahoch v konaní a porušení článku 17 CSP zo strany súdu. Rozhodnutie je neprimerane tvrdé a nespravodlivé voči žalobkyni a je odopretím spravodlivosti žalobcovi. Rozhodnutie nevyhodnotilo návrh detí žalovanej ukončiť spor s tým, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Odôvodnenie rozhodnutia trpí nedostatkom pre nepreskúmateľnosť. Žalobkyňa namietala nesprávne vyhodnotenie podanie zo dňa 10.01.2024 ako odvolanie späťvzatia. Mala za to, že podania zo dňa 10.01.2024 zodpovedá spravodlivému riešeniu 10 ročného sporu. Podľa názoru žalobkyne súd prvej inštancie nevyhodnotil podanie z 8.1.2024 ani z procesnej, ale ani z obsahovej stránky a postupoval formálne. Žalobkyňa mala za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne aj v časti náhrady trov konania. Poukázala na to, že spor trval 10 rokov. Namietal, že súd sa nezaoberal návrhom detí žalovanej, ktoré navrhli nepriznať náhradu trov konania žiadnej zo strán sporu. Súhlas žalovanej podľa žalobkyne je potrebné vyhodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi (v rozpore s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka) ako aj konanie v rozpore s článkom 5 CSP. Žalobkyňa mala za to, že zneužitím práva je, ak deti žalovanej navrhnú žalobcovi ukončenie sporu s tým, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania po dohode so žalovanou a jej právnym zástupcom. Následne si však žalovaná uplatní nárok na náhradu trov konania nakoľko žalobca podľa nej zavinil zastavenie konania. Žalobkyňa uviedla, že súd má pri rozhodovaní zohľadňovať zákony, judikatúru ale aj spravodlivosť, dobré mravy, princíp všeobecnej spravodlivosti. Vyslovila názor, že právo neexistuje preto, aby nerozumne a nespravodlivo dôsledky legitimizovalo, ale preto, aby prinášalo racionálne a spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi jednotlivcami. Poukázala na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 225/2020 z 27. augusta 2020 a v ňom vyslovené právne závery. Mala za to, že v danom prípade je zrejmé, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je nielen nezákonné, ale aj neprimerane tvrdé a nespravodlivé voči žalobcovi, ktorý sa stal účastníkom konania bez svojho zavinenia, aj vďaka prieťahom v súdnom konaní, keď Okresný súd Žilina nerozhodol v primeranom čase a nekonal v súlade s článkom 17 CSP. Žalobkyňa uviedla, že za nesprávny postup súdu, ktorým možno strane znemožniť, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces, sa považuje aj zastavenie konania, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené podmienky. O takýto prípad v danej veci podľa nej ide, pretože súd zastavil konanie na základe nulitného podania z 8.1.2024, keď žalobca nebol účastníkom konania a neprihliadol na procesný úkon žalobcu z 10.1.2024,
v ktorý deň sa žalobca stal účastníkom konania na základe rozhodnutia súdu prvej inštancie. Ďalej sa nestotožnila s tvrdením žalovanej, že žalobca zavinil zastavenie konania. Uvedené je podľa žalobkyne v príkrom rozpore so skutočným stavom veci. Takýto výklad súdu je neudržateľný, prieči sa zákonu, návrhu detí žalovanej na ukončenie sporu s tým, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania, ale aj pravidlám logiky. Vo vzťahu k arbitrárnosti, resp. svojvôli súdu pri rozhodovaní považuje žalobca za dôležité upriamiť pozornosť na body 21 a 24 uznesenia a body 27 a 28 uznesenia, ktoré takmer duplicitne formálne opakujú rovnakú argumentáciu bez súvislosti s predmetom sporu a bez súvislosti so skutočným stavom konania. Jeho obsahom súd vyslovil záver, že v danom prípade nejde o „celkom výnimočný prípad“, pretože súd „nemal priestor zaoberať sa s ďalšími okolnosťami“. Súd teda nevedel na základe dôkazov ustáliť, že ide o výnimočný prípad, avšak napriek tomu súd vec formálne uzavrel s tým, že nejde o výnimočný prípad. Záverom žalobkyňa zhrnula svoju argumentáciu. 4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdiť. Nesúhlasila, že späťvzatie žaloby nepodali právni nástupcovia pôvodného žalobcu, pričom mala za to, že pokračovať bolo možné s dedičmi aj pred osvedčením o dedičstve. Poukázali na to, že žalobu zobrali všetci dedičia späť a následne uzatvorili dohodou o dedičstve, v ktorej sa jediným dedičom stala žalobkyňa. Mali za to, že tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého nebola účastníkom konania dňa 08.01.2024 je nesprávne. Súčasne uviedli, že žalobkyňa si bola plne vedomá všetkých úkonov, ktoré v tejto veci urobila. K doručovaniu vyjadrenia zo dňa 05.02.2024 uviedla, že uvedené nebolo potrebné doručovať žalobkyni. Popreli existenciu dohody medzi deťmi žalovanej a žalovanou o tom, že si neuplatní trovy konania. Súčasne poukázali na to, že konateľ právneho zástupcu žalovanej - bývalý manžel dcéry žalovanej, s bývalou manželkou je od februára 2022 rozvedený a prebiehajú medzi nimi súdne spory, pričom žalovaná sa o späťvzatí dozvedela až doručením uvedeného podania súdom. Poukázala na to, že v dedičskom konaní zastupovala právna zástupkyňa žalobkyňu a mohla ohľadne späťvzatia kontaktovať právneho zástupcu žalovanej ohľadne trov konania. Nesúhlasila s tvrdením žalobkyne, že podanie zo dňa 05.02.2024 je potrebné posúdiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Ďalej poukázala na to, že právny predchodca žalobkyne tvrdil, že jeho podnik má nulovú hodnotu, pričom súčasťou podniku bol trojizbový byt v D. E., ktorý bol prevedený na žalobkyňu.
5.
Žalobkyňa v písomnej replike k vyjadreniu žalovanej zotrvala na skutočnostiach uvedených v odvolaní. Mala za to, že neboli splnené procesné podmienky na zastavenie konania. Podľa žalobkyne bolo podmienkou späťvzatia, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Žalobkyňa mala za to, že zastavením konania došlo k odopretiu spravodlivosti. Ďalej namietala, že podľa ustanovení CSP, súd rozhodne, že v konaní pokračuje s dedičmi. Namietala, že dňa 08.01.2024 nebola účastníkom konania, a preto nemohla žalobu vziať platne späť. Tvrdila, že spoludediča žalobkyne pripravili podane doručené súdu 8.1.2024 v úmysle oklamať manželku žalobcu A. B... Je to zrejmé aj z toho, že I. J. má totožné bydlisko ako žalovaný. Nepoctivé konanie I. J. a žalovanej, ktoré bez akýchkoľvek pochybností konali po dohode, je v rozpore s dobrými mravmi. Podľa žalobkyne bolo povinnosťou súdu rozhodnúť o jej podaní zo dňa 10.01.2024. Tvrdila, že žalovaná konala v zhode so svojou dcérou I. J. v rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa uviedla, že právny predchodca bol poberateľom starobného dôchodku, bol zdravotne ťažko postihnutá osoba bez vlastného bývania. V tomto konaní bolo žalobcovi po predložení všetkých potrebných dokladov priznané aj oslobodenie od súdnych poplatkov. Žalobca odišiel zo spoločného bytu len s osobnými vecami a byt prenechal aj so zariadením žalovanej. Žalobkyňa poukázal na to, že označený byt, ktorý bol predmetom BSM v súčasnosti vlastní v podiele 2/1000 žalovaná, pričom zvyšok vlastnia deti právneho predchodcu v podiele 499/1000, každý. Tento byt bol ohodnotený na sumu 80.042,26 eur. K otázke nebytových priestorov (bytu v D. E. sa nevyjadrila). 6. V písomnej duplike k replike žalobkyne žalovaná uviedla, že skutočnosti uvádzané žalobkyňou sú účelové. Poukázala na to, že žalobkyňa aj pri späťvzatí aj pri dedičskom konaní bola právne zastúpená a musela si byť vedomá účinkov príslušných právnych úkonov, ktoré sa v súčasnosti snaží zvrátiť. Žalovaná poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a v nich vyjadrené právne názory, na základe ktorých je zrejmé, že postup súdu prvej inštancie bol správny. Ďalej konštatovala, že žalobkyňa spolu so svojou právnou zástupkyňou si musela byť vedomá ako sa postupuje pri dohode účastníkov na oboch stranách na zastavení konania a znášaní trov tohto súdneho konania, pričom k žiadnej takejto dohode medzi žalobkyňou a žalovanou nikdy nedošlo a to ani v rámci nejakého konkrétneho návrhu zo strany žalobkyne žalovanej zastúpenej svojim právnym zástupcom.
7.
Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k duplike žalovanej zotrvala na skutočnostiach uvedených v odvolaní. Opätovne namietala splnenie procesných podmienok a označila rozhodnutie súdu za odopretie prístupu k spravodlivosti. 8. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 379 CSP až § 381 CSP a postupom bez prejednania veci podľa § 385 CSP dospel k záveru že odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd považoval napadnutý rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne. Z uvedených dôvodov napadnutý uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil postupom podľa § 387 ods.1 CSP s poukazom na nasledovné. 9. Predmetom súdneho prieskumu v tomto konaní je posúdenie, či podanie súd prvej inštancie správne prihliadal na späťvzatie žaloby zo dňa 08.01.2024 a súčasne neprihliadal na návrh zmieru zo dňa 10.01.2024. 10. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že pri rozhodovaní vo veci samej vzal súd prvej inštancie do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní vo veci samej súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval, pričom rozhodol v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou súdov Slovenskej republiky. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalobkyne dodáva nasledovné:
11.
Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie nemusel rozhodnúť o pokračovaní v konaní so žalobkyňou, ale mohol konanie rovno na podklade späťvzatia žaloby podľa § 63 ods. 1 CSP v spojení s článkom 4 CSP a § 144 a nasl. CSP po vyjadrení žalovanej rovno zastaviť. Nedôvodná je námietka žalobkyne, že nebola účastníkom konania v čase podania späťvzatia a teda, že súd prvej inštancie nemal na späťvzatie prihliadať, ale mal prihliadať až na podanie, ktorým navrhla schválenie súdneho zmieru. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že späťvzatie konania bolo riadne vykonané a na súde podané, pričom následne už nebolo možné na návrh súdneho zmieru prihliadať. Pri späťvzatí bola žalobkyňa riadne právne zastúpená a teda musela si byť vedomá všetkých právnych dôsledkoch tohto procesného úkonu. Žalobkyňa (jej právny zástupca), mal zvážiť podpis späťvzatia, ak nemal právnu istotu výsledku rozhodnutia o trovách konania. Nakoľko návrh osôb, ktoré chcú vziať žalobu späť nie je pre súd smerodajný. Podstatný je výsledok súdneho sporu. Ak existovala dohoda, ktorá by svedčila tvrdeniam žalobkyne, táto ju bola povinná predložiť, hoc aj keby to bola dohoda medzi deťmi žalovanej a ňou. Uvedená dohoda by však sama o sebe neznamenala existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznanie trov konania bez ďalšieho. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, ak žalobca vezme žalobu späť, tak nesie procesnú zodpovednosť na výsledku konania, pokiaľ druhá strana si uplatní náhradu trov konania. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že žalovaná konala v súčinnosti so svojimi deťmi v rozpore s dobrými mravmi, tak túto skutočnosť nijako nepreukázala, a táto zostala len v rovine jej popretého tvrdenia. Odvolací súd konštatuje, že nemôže za žiadnych okolností rozhodnúť len na podklade popretých tvrdení jednej zo sporových strán. Tu odvolací súd dodáva, že ak strana sporu vezme žalobu späť, a následne zistí, že tento procesný úkon nebol správny, tak uvedené nemožno sanovať označením uvedeného úkonu za neplatný, resp. za konanie v omyle. Súčasne späťvzatie nemožno viazať na splnenie podmienky tak, ako to žalobkyňa prezentovala vo svojom podaní. Podmienky späťvzatia sa riešia pred jeho doručením súdu, ak neskôr niekto na takéto podmienky poukazuje, tak uvedené je bezpredmetné a nemôže spôsobiť neplatnosť späťvzatia. Medzi smrťou právneho predchodcu žalobkyne a späťvzatím uplynulo prakticky 11 mesiacov, počas ktorých si sporové strany mohli podmienky späťvzatia vzájomne upraviť. Tu odvolací súd opätovne poukazuje, že pri späťvzatí bola žalobkyňa riadne právne zastúpená, a preto neskoršie spochybňovanie riadne podpísaného späťvzatia je nedôvodné. Odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť odvolacích námietok, čo do procesného postupu súdu prvej inštancie, keď tento nedoručil súhlas so späťvzatím žalobkyni, nakoľko uvedené zákon v tomto prípade nevyžaduje. Ďalej má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s procesnými predpismi, pričom riadne sa vysporiadal
s okolnosťami späťvzatia žaloby, skutočnosť, že mohol konanie rovno zastaviť, bez rozhodnutia o pokračovaní v konaní so žalobkyňou nemá na posúdenie otázky späťvzatia a zastavenia konania vplyv, nakoľko ako bolo vyššie uvedené, konanie mohlo byť zastavené bez tohto uznesenia. Preto ak žalobkyňa odvodzuje platnosť svojich úkonov až od rozhodnutia o pokračovaní v konaní s ňou, tak táto námietka je nedôvodná. Predložením späťvzatia podpísaným jej právnym zástupcom boli po doručení súhlasu žalovanej splnené podmienky na zastavenie konania. Tu je si potrebné uvedomiť, že na späťvzatie sa hľadí ako na jedinečný procesný úkon, ktorý nemožno vziať späť. A jeho platnosť možno spochybniť, len ak by ho reálne nevykonala na to oprávnená osoba. V tomto prípade, je zrejmé, že v čase späťvzatia ho vykonali všetky na to oprávnené osoby, nakoľko žalobkyňa nepoprela, že ho podpísali dedičia ešte pred, nadobudnutím dedičstva žalobkyňou. V pripustení späťvzatia a zastavení konania nemožno vidieť ani odopretie na prístup k spravodlivosti, nakoľko je to riadny procesný postup súdu. Ani skutočnosť, že prípadne žalobkyňa urobila procesnú chybu, tak tento záver neodôvodňuje prijatie záveru, že zo strany súdu došlo k odopretiu práva na spravodlivý proces a to hoc konanie trvalo 10 rokov. Samotná dĺžka konania neodôvodňuje iný náhľad na procesné úkony, ako je tomu v ustálenej judikatúre. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že v konaní neboli žiadnym spôsobom preukázané tvrdenia žalobkyne o konaní žalovanej a detí právneho predchodcu žalobkyne v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené tvrdenia zostali len v rovine nepodložených a nepreukázaných tvrdení. Rovnako tak námietky žalobkyne k rozhodnutiu o trovách konania sú nedôvodné. Súd prvej inštancie sa vyčerpávajúco vysporiadal s možnou existenciou/neexistenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa a odvolací súd sa s jeho závermi plne stotožňuje a poukazuje na ne. Žalobkyňa nepreukázala a ani netvrdila existenciu takých dôvodov, na ktoré by bolo možné prihliadať. Tvrdenia o dĺžke konania takýmito dôvodmi nie sú, rovnako tak nepodložené a nepreukázané tvrdenia o konaní žalovanej a jej detí v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd konštatuje, že nemožno založiť existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa na popretých skutkových tvrdeniach jednej zo sporových strán, ktoré neboli nijakým spôsobom preukázané, a dokonca ani neboli navrhnuté dôkazy na preukázanie takýchto tvrdení. Žalobkyňa podpísala späťvzatie prostredníctvom svojho právneho zástupcu, toto bolo doručené súdu a tento na podklade neho konanie zastavil. Ak došlo k uvedeniu žalobkyne do omylu a prípadnému spôsobeniu škody na strane žalobkyne, tak túto nemožno napraviť nepriznaním trov žalovanej, ale možno sa domáhať jej náhrady v samostatnom konaní voči osobe, ktorá takúto škodu spôsobila. Je potrebné si uvedomiť, že žiadne z tvrdení žalobkyne o vedomosti žalovanej o podmienkach späťvzatia, o konaní v rozpore s dobrými mravmi preukázané nebolo a len na podklade popretých tvrdení nemožno založiť dôvodnosť odvolania. 12. Pretože žalobkyňa vo svojom odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by neboli preskúmané súdom prvej inštancie, resp. ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový alebo právny stav odvolacím súdom, z týchto dôvodov potom odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 13. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, a preto odvolací súd je priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Odvolací súd v súvislosti s dôvodmi hodnými osobitného zreteľa konštatuje, že aj pri trovách odvolacieho konania tak, ako v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo preukázané, že by žalovanej nemali byť tieto trovy priznané. Skutočnosť, že si to tak žalobkyňa nepredstavuje nie je dôvodom na nepriznanie trov konania. Rovnako tak prípadné dlhšie súdne konanie nie je dôvodom na nepriznanie náhrady trov konania. V konaní pred súdom prvej inštancie ani pred odvolacím súdom nebolo preukázané, že by žalovaná konala v rozpore s dobrými mravmi, pričom popreté tvrdenie žalobkyne na takýto záver nepostačujú. Neboli preukázané také majetkové pomery žalobkyne, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania žalovanej.
14.
Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§419 CSP) .
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP).