Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21CoP/90/2023

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a JUDr. Moniky Tobiašovej, v právnej veci navrhovateľa: C. S., štátny občan H. T., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom S. XXX, XXX XX R. XX, H. T., právne zastúpený: JUDr. Veronika Čižmárová, advokát, Námestie osloboditeľov č. 1, 071 01 Michalovce proti odporkyni: J.. Q. V., narodená XX.XX.XXXX, štátny občan B. T., t. č. bytom N. R. XXXX/X, XXX XX V., v konaní zastúpená: JUDr. Ľuboš Kizivát, advokát so sídlom Sama Chalupku 6912/16C, 071 01 Michalovce, za účasti maloletého dieťaťa: P. S., narodená XX.XX.XXXX, t. č. bytom N. R. XXXX/X, XXX XX V., B. T., zastúpená kolíznym opatrovníkom: Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v V. a Krajskej prokuratúry v K. v konaní o návrat do krajiny obvyklého pobytu, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Košice I., č.k. -226 zo dňa 03.05.2023, takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje rozhodnutie Okresného súdu Košice I. zo dňa 3. mája 2023.

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

I. Predmet konania

.1. Okresný súd Košice I. (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol o návrhu, ktorým navrhovateľ žiadal, aby súd nariadil návrat maloletej P. S. a uložil porušovateľke (matke maloletej) zabezpečiť navrátenie maloletého dieťaťa do H. T..

II. Obsah napadnutého rozhodnutia

2. Súd napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.:

I. „Súd nenariaďuje návrat maloletej P. S., nar. X.X.XXXX, do krajiny jej obvyklého pobytu. II. Žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznáva.“

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení čl. III., XIII. a XX. Haagskeho dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí z 25.10.1980, (ďalej aj „Dohovor“).

4. Súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že rozhodoval danú vec na základe Haagskeho dohovoru, avšak v prvom rade skúmal, či k premiestneniu maloletej došlo oprávnene, či bola dodržaná jednoročná lehota na podanie návrhu a či bol daný súhlas zo strany otca na premiestnenie maloletej.

5. Z vykonaného dokazovania, a to predovšetkým z výpovedí účastníkov, súd zistil, že matka takýto súhlas s premiestnením na Slovensko zo strany otca nemala, resp. žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala. Súd ako dátum premiestnenia ustálil deň 14.8.2021, keďže návrh na začatie konania

bol doručený súdu 8.7.2022, súd uzavrel, že návrh bol podaný včas. Zároveň konštatoval, že došlo k neoprávnenému premiestneniu maloletej na Slovensko. Z výpovede matky (porušovateľky) jednoznačne vyplýva, že v žiadnom prípade sa nechce vrátiť do H. republiky, keďže maloletá je zžitá s prostredím, v ktorom v súčasnosti býva, navštevuje materskú školu a matka je v súčasnosti už zamestnaná v V.. Teda súd má za to, že matku v žiadnom prípade nemôže súd nútiť, aby sa presťahovala s maloletou do H. republiky a keďže otec a maloletá, ktorá má v súčasnosti X a pol roka nemôže súd nariadiť, aby maloletá bola do H. republiky k otcovi vrátená sama. Taktiež je potrebné poukázať aj na tú skutočnosť, že maloletá v H. republike, teda v bydlisku otca, nemala možnosť a ani v súčasnosti nemá tam vytvorené žiadne sociálne väzby, či už na okolie alebo blízku rodinu navrhovateľa, teda otca. Prostredníctvom kolízneho opatrovníka, ako aj dožiadaním mesta R. o vykonanie šetrenia v bydlisku otca zistil, že maloletá, ktorá bola premiestnená na územie B. žije s matkou, kde má vytvorené vhodné bytové podmienky v 2-izbovom byte, maloletá má v byte vytvorené vhodné podmienky pre zdravý rast a vývoj. Zo správy kolízneho opatrovníka súd mal ďalej za preukázané, že maloletá P. sa v terajšom bydlisku matky, podľa ich názoru, od svojho útleho detského veku zaraďovala do sociálneho a spoločenského prostredia. Vytvárala si tu sociálne vzťahy a väzby. Kolízny opatrovník poukázal aj na tú skutočnosť, že prítomnosť širšej rodiny matky v mieste terajšieho bydliska maloletej P. dáva pocit istoty, bezpečia a citového zázemia, ktoré sú veľmi dôležité pre jej ďalší všestranný, plnohodnotný a harmonický vývoj vo vzťahu k fyzickému, psychickému a sociálnemu vývoju maloletého dieťaťa. Počas posledného šetrenia vo februári 2022 bola zjavná citová väzba maloletej na matku. Maloletá prichádzala k matke a dožadovala sa jej prítomnosti a hlavne jej pozornosti. Maloletá je vo veku, kedy je citová väzba ešte výraznejšia na matku. V prítomnosti matky sa cíti dobre, je na ňu zvyknutá, zrejme od narodenia. Teda pre maloletú je dôležitá prítomnosť matky a maloletá je na terajšiu domácnosť zvyknutá. Dá sa povedať, že maloletá tu rástla a žila od malička, keďže s matkou tu chodila od svojho útleho veku.

6. Súd konštatuje, že návrat dieťaťa nemá byť v prípadoch, keď je Haagsky dohovor aplikovateľný, nariadený automaticky alebo mechanicky a najlepší záujem dieťaťa musí byť posudzovaný v každom jednotlivom prípade a závisí od škály individuálnych okolností, konkrétne od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie rodičov, okolia a skúsenosti. Z procesného hľadiska majú príslušné orgány konať na základe úplného preskúmania celkovej rodinnej situácie a faktorov materiálnej, emocionálnej, zdravotnej, psychologickej a podobnej povahy. V návratovom konaní sa teda vyžaduje preskúmanie najlepšieho záujmu dieťaťa v širšom kontexte ako len vo vzťahu k posúdeniu, či nie sú dané okolnosti podľa článku XIII., resp. článku XX. Haagskeho dohovoru, teda výnimky z povinnosti nariadiť návrat. Takisto v zmysle platnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je nutné vziať do úvahy najlepší záujem maloletého v súčasnej dobe, t. j. v čase rozhodovania súdu, skôr než v čase únosu alebo doby návratu. Súd v danom prípade vychádzal práve z výnimky z článku XIII. Haagskeho dohovoru.

7. V posudzovanom prípade súd dospel k záveru, že návrat maloletej bez matky nie je s ohľadom na jej vek a citovú naviazanosť na matku, ktorá doteraz zabezpečovala všetky jej životné potreby možný, pretože by bola vystavená vážnej psychickej ujme. Nenariadením návratu nutne nedochádza k úplnému prerušeniu kontaktu maloletej s otcom, pričom aj otec aj matka jednoznačne potvrdili tú skutočnosť, že otec môže maloletú navštevovať kedykoľvek a zároveň mu je aj umožnené kontaktovať maloletú telefonicky, resp. videokonferenčným hovorom. Súd zároveň poukazuje aj na tú skutočnosť, že maloletá v súčasnosti komunikuje po slovensky a s českým jazykom fakticky nemá žiadne skúsenosti, keďže už pred neoprávneným premiestnením maloletej táto fakticky vyrastala na Slovensku. Matka podala návrh na úpravu práv a povinnosti a konanie sa vedie na Okresnom súde V., kde fakticky rodičia boli dohodnutí na zverení maloletej P. matke, avšak nedohodli sa na zmene priezviska, ako aj výške výživného. Súd má za to, že v najlepšom záujme maloletej je to, aby ostala bývať na Slovensku, aby sa predišlo psychickej traume. Zástupca okresnej prokuratúry taktiež vo svojom prednese na poslednom pojednávaní jednoznačne zastával názor, že aj napriek tomu, že došlo k neoprávnenému premiestneniu maloletej z krajiny obvyklého pobytu na Slovensko, je v najlepšom záujme maloletej, aby ostala bývať so svojou matkou na Slovensku, aby nebola vystavená prípadnej ujme pri návrate do krajiny obvyklého pobytu a že je v najlepšom záujme maloletej, aby zotrvala na území Slovenskej republiky a aby nebol súdom nariadený návrat maloletej na územie jej obvyklého pobytu. V závere súd uvádza, že maloletá v súčasnosti navštevuje materskú školu v bydlisku, teda v V., má tu vytvorené určité sociálne väzby, keďže na Slovensku žije už od svojho prvého roka a má tu vytvorené dobré podmienky na svoj duševný, ako aj materiálny život. Naproti tomu v H. republike nemá vytvorené žiadne rodinné ani sociálne väzby, či už s rodinou otca, ale ani so samotným otcom, keďže otec maloletú navštevuje veľmi sporadicky. Tento návrh na návrat maloletej do krajiny obvyklého pobytu súd môže chápať tiež ako aj odplatu za to, že

matka sa s maloletou nechce vrátiť do H. republiky a podala návrh na Okresnom súde V. na úpravu práv a povinností k maloletej, kde zároveň žiadala určiť výšku výživného a taktiež požiadala súd, aby povolil zmenu priezviska maloletej.

8. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia (ďalej aj „“) a žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal.

III. Obsah odvolania a vyjadrení k odvolaniu

9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal navrhovateľ v celom rozsahu v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhuje, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie súdu tak, že nariadi návrat maloletej P. S., nar. XX.XX.XXXX, do krajiny a pod jurisdikciu krajiny jej obvyklého pobytu do H. republiky. Alternatívne, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. V odvolaní uviedol, že právny názor súdu0 považuje za nesprávny a predčasný. Súd sa nedostatočným spôsobom zaoberal všetkými skutkovými okolnosťami a dôvodmi, pre ktoré žiadal navrátiť maloletú do krajiny jej obvyklého pobytu a taktiež sa v rámci odôvodnenia rozhodnutia v nedostatočnom rozsahu vysporiadal s právnou argumentáciou navrhovateľa, na ktorej bol základ návrhu postavený. Súd tak porušil základné zásady a princípy civilného procesu. Odôvodnenie prvostupňového súdu považuje za nedostatočné, nepresvedčivé a jeho rozhodnutie, ktorým návrhu nevyhovel za nepreskúmateľné a arbitrárne. Súd prvej inštancie nesprávne a neúplne zistil skutočný stav veci. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané a ustálil, že matka s premiestnením maloletej na SR súhlas od otca nemala, resp. ho v konaní nepreukázala a tiež sa súd stotožnil s tvrdením otca maloletej v tom, že k neoprávnenému premiestneniu došlo dňa 14.8.2021 a teda návrh, ktorý bol podaný na súd dňa 8.7.2022 bol podaný v lehote akú predpokladá Haagsky dohovor. Teda z doteraz vykonaného dokazovania mal súd za to, že v danej veci naozaj došlo k neoprávnenému premiestneniu maloletej na Slovensko. Na druhej strane však súd nenariadil návrat maloletej do krajiny obvyklého pobytu, keďže v návratovom konaní sa vyžaduje preskúmanie najlepšieho záujmu dieťaťa v širšom kontexte ako len vo vzťahu k posúdeniu, či nie sú dané okolnosti podľa čl. XIII., resp. článok XX. Haagskeho dohovoru, teda výnimky z povinnosti nariadiť návrat. S týmto postupom súdu sa absolútne nestotožňuje, pričom takýto postup súdu nič neodôvodňovalo, keďže neboli splnené podmienky na aplikáciu daných výnimiek. Spôsob aplikácie princípu najlepšieho záujmu dieťaťa v prípade jeho neoprávneného premiestnenia alebo zadržania by sa mal odlišovať od jeho uplatňovania v konaniach o opatrovníckych veciach. Má za to, že najlepším záujmom maloletej P. S. v tomto prípade je nebyť neoprávnene premiestnenou, resp. nebyť unesenou a odtrhnutou od druhého rodiča, od najbližšej rodiny a zadržiavané v inom štáte, s čím súvisí povinnosť zmluvného štátu Haagskeho dohovoru zabezpečiť okamžitý návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. Preto rozhodnutie súdu považuje za rozhodnutie, ktoré je v zjavnom rozpore s najlepším záujmom maloletej P. S..

11. Poukazuje na článok 12 Dohovoru a 13 Dohovoru ktorý cituje v odvolaní Existencia nebezpečenstva však musí byť objektívna a ujma, ktorá hrozí musí byť vážna. Nebezpečenstvo a ujma musia byť vyhodnocované na základe vážnych a dôvodných skutočností. Táto výnimka sa nemôže použiť ako dôvod zamietnutia návratu dieťaťa len preto, že jeho odlúčenie od rodiča - „únoscu“ by bolo bolestivé, alebo len preto, že návrat by mohol byť pre samotné dieťa nepohodlný. Poukazuje na Uznesenie NS SR zo dňa 27.4.2015 sp. zn. , v zmysle ktorého výnimka, ktorá spočíva v hrozbe vážnej ujmy v zmysle uvedeného článku Haagskeho dohovoru, neposkytuje súdu štátu, do ktorého bolo dieťa unesené, možnosť zvažovať, kde bude dieťa spokojnejšie alebo šťastnejšie; rozhodnutie o tom je vyhradené konaniu vo veci starostlivosti o dieťa pred súdom štátu, kde malo dieťa pobyt pred únosom. Pokiaľ ide o výklad pojmu „vážne nebezpečenstvo“ vystavenia duševnej či fyzickej ujme, ústavný súd už v uznesení sp. zn. z 26.4.2017 uviedol, že musí ísť o reálne hroziace, a teda nie všeobecné či potenciálne nebezpečenstvo. Neznesiteľnou situáciou v zmysle tohto ustanovenia je situácia, ktorá má reálny potenciál ohroziť mravný vývoj dieťaťa, alebo ktorá vystavuje dieťa reálnemu a závažnému (neúnosnému) strádaniu po stránke nedostatku pre život nevyhnutných základných predpokladov - strava, ošatenie, bývanie, atď. Ústavný súd dodáva, že aj „fyzická, či psychická ujma“ v zmysle tohto ustanovenia musí mať intenzitu „neznesiteľnej situácie“. Uvedené konštatoval Ústavný

súd vo svojom náleze -37, bod 27. Aj ESĽP v rozhodnutí G.N. v. Poland, no. 2171/14, 19.7.2016 uviedol: „Súd osobitne zdôrazňuje, že ujma, na ktorú poukazuje článok 13 písm. b) Haagskeho dohovoru, nemôže vzniknúť len z odlúčenia dieťaťa od rodiča, ktorý dieťa uniesol alebo ho neoprávnene zadržiava. Odlúčenie nech je pre dieťa akokoľvek zložité, automaticky nespĺňa test existencie vážneho nebezpečenstva.“

12. Jediným dôvodom prečo súd nenariadil návrat maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu nie je ujma, ktorú by utrpela maloletá, ale zjavne ujma, ktorú by utrpela matka, keďže súd sa vyjadril, že matku nemožno nútiť, aby sa vrátila do H.. Takéto odôvodnenie súdu je nelogické a hlavne v rozpore s Dohovorom a najlepším záujmom maloletej. Súd nemal dostatočne a spoľahlivo zistený skutočný stav a pri rozhodovaní favorizoval záujem matky a vychádzal predovšetkým z jej výpovedi.

13. V odvolaní tiež uviedol, že za podstatnú ujmu považoval súd v podstate iba to, že maloletá má na Slovensku už vytvorené sociálne väzby a to, že v súčasnosti komunikuje po slovensky a s českým jazykom nemá žiadne skúsenosti, čo však v žiadnom prípade nemôže byť dôvodom na nenariadenie návratu maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu. Taktiež si dovolí poznamenať, že aj sám súd neprimeranou dĺžkou konania prispel k situácii, aká je v súčasnosti. Dĺžku návratového konania určuje Haagsky dohovor a tiež aj .V čase podania návrhu maloletá nenavštevovala materskú školu, nemala v V. toľko kamarátov, matka bola nezamestnaná a až v priebehu konania sa situácia zmenila ( t. j. matka sa zamestnala, mal. začala navštevovať materskú školu a postupne si viac a viac zvykala na toto prostredie...). aj preto tvrdenie súdu, že maloletá v H., teda v bydlisku otca nemala možnosť a ani v súčasnosti nemá tam vytvorené žiadne sociálne väzby, či už na okolie alebo blízku rodinu navrhovateľa, teda otca, považuje za nedôvodné. Ako z vyššie uvedeného vyplýva, matka nedala maloletej ani možnosť, aby mala v H. vytvorené nejaké zázemie, keďže od 14.8.2021 maloletá nebola v H. a odvtedy sú pretrhnuté akékoľvek väzby s najbližšou rodinou navrhovateľa a to predovšetkým so starými rodičmi, ale tiež aj s kamarátmi, ktoré maloletá v H. mala. Pochybenie súdu vidí aj v tom smere, že návrh na navrátenie maloletej do krajiny obvyklého pobytu zamietol a to s poukazom na výnimku v zmysle Haagskeho dohovoru, avšak v odôvodnení rozsudku chýba presné znenie článku 13. Haagskeho dohovoru. Z odôvodnenia (bod 23.) rozsudku iba vyplýva, že v danom prípade vychádzal práve z výnimky z článku XIII. Haagskeho dohovoru, avšak z celého odôvodnenia už nie je zrejmé, ktorú konkrétnu výnimku mal súd na mysli, čo taktiež má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia. V danej veci neboli splnené podmienky, ktoré by súd odôvodňovali na postup, ktorým návrh zamietol. Bolo jednoznačne preukázané, že ako otec v čase neoprávneného premiestnenia maloletej skutočne vykonával svoje opatrovnícke práva k dcére, nikdy nedal súhlas s premiestnením maloletej na SR a s jej premiestnením na SR sa nikdy nezmieril. Maloletá mala v H. pred neoprávneným premiestnením zabezpečené všetky základné životné potreby a bolo o ňu aj o matku maloletej riadne postarané. O rodinu sa staral aj osobne aj finančne. Taktiež doteraz matka nepreukázala, že návrat by maloletú vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ju inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Práve naopak, za veľmi dôležité považuje podotknúť, že v priebehu celého doterajšieho konania sa matka ani raz nevyjadrila, a to ani v rámci písomných vyjadrení a ani ústne na pojednávaniach, že by maloletá P. utrpela návratom do H. nejakú ujmu, alebo aby bola návratom do H. uvedená do neznesiteľnej situácie. Skôr má za to, že návrat maloletej späť do H. by bol nepohodlný iba pre matku. Ak by súd nariadil návrat maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu, matka s mal. nemuseli žiť v jednej domácnosti spolu s otcom, keďže otec sa vyjadril, že je v jeho možnostiach zabezpečiť pre matku a dcéru adekvátne bývanie a vybaviť aj materskú škôlku, ktorú by mal. mohla navštevovať. A taktiež pokiaľ ide o skutočnosť, že matka sa v priebehu konania zamestnala v V., tak k tomu uvádza, že ak si matka dokázala nájsť zamestnanie v V., kde je pomerne vysoká nezamestnanosť, je potom predpoklad, že by si našla zamestnanie aj v H., kde už pracovala a dlhodobo žila a kde má tiež isté zázemie a priateľov.

14. Vzhľadom na uvedené má za to, že navrátením mal. do krajiny obvyklého pobytu by maloletá nebola vystavená nijakej fyzickej či duševnej ujme a nebola by uvedená do neznesiteľnej situácie pričom tieto skutočnosti preukázané neboli. Navrhovateľ podal doplnenie odvolania, v ktorom uviedol, že aj keď i naďalej zotrváva v plnom rozsahu na podanom odvolaní zo dňa 7.6.2023 v celom rozsahu i na dôvodoch a skutočnostiach v ňom uvedených, dopĺňa podané odvolanie tak, že odvolanie podáva v celom rozsahu voči rozsudku Okresného súdu Košice I, zo dňa 3.5.2023 sp. zn. v spojení aj s Opravným Uznesením Okresného súdu Košice I zo dňa 29.5.2023 sp. zn. .

15. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie navrhuje potvrdiť ako vecne správne a dôvodné .Maloleté dieťa nechápe súvislosti a situáciu, v ktorej sa po odchode s matkou z H. republiky ocitlo. Pre maloleté dieťa je dôležitá teraz prítomnosť matky, ktorá sa o neho starala aj počas ich pobytu v zahraničí. Maloleté dieťa je na terajšiu domácnosť zvyknuté, nie je to pre neho cudzie prostredie. Maloletá tu rástla a žila od malička, keďže s matkou tu chodila od svojho útleho veku. Maloletá je s otcom v pravidelnom kontakte, matka umožňuje stretnutia otca s dcérou, čo hodnotí pozitívne a z dlhodobého hľadiska je tu predpoklad na uchovanie a rozvíjanie citovej väzby medzi otcom a dcérou vzhľadom na postoj matky a jej akceptáciu druhého rodiča v živote svojho dieťaťa. Maloletá P. sa v terajšom bydlisku matky od svojho útleho detského veku zaraďovala do sociálneho a spoločenského prostredia. Vytvárala si tu sociálne vzťahy a väzby. Toho času už navštevuje materskú školu, kde má tiež okruh svojich blízkych kamarátov. Rodinné prostredie otca v H. republike mal. P. nepozná a pri nariadenom návrate maloletej by maloleté dieťa mohlo utrpieť vážnu psychickú ujmu. Tiež prítomnosť širšej rodiny v mieste terajšieho bydliska maloletej P. dáva pocit istoty, bezpečia a citového zázemia, ktoré sú veľmi dôležité pre jej ďalší všestranný, plnohodnotný a harmonický vývoj, tak vo vzťahu k fyzickému, psychickému a sociálnemu vývoju maloletého dieťaťa.

16. Matka vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že s odvolaním navrhovateľa nesúhlasí, toto považuje za nedôvodné, účelové. Nestotožňuje s názorom že navrhovateľ stihol podať návrh na návratové konanie v lehote 1 roka odo dňa trvalého presťahovania dieťaťa a nej z H. na Slovensko, tak ako to uvádza čl. 12 Haagskeho dohovoru. Poukazuje na to, že dňa 06.03.2019 sa narodila mal. P. v R. Asi dva mesiace po pôrode s dcérou natrvalo odišla na územie Slovenskej republiky s cieľom usadiť sa na adrese N. R. XXXX/X v V.. Popiera tvrdenia navrhovateľa, že aby odišla bez vedomia navrhovateľa, či iné výhrady navrhovateľa s cieľom navodiť stav, ktorým sa snaží preukazovať včasnosť podania návrhu na návrat mal. dcéry na súde, pričom je opak pravdou. Navrhovateľ za najlepší záujem mal. dcéry považuje „nebyť neoprávnene premiestnenou, resp. nebyť unesenou a odtrhnutou od druhého rodiča, od najbližšej rodiny a zadržiavané v inom štáte“. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že navrhovateľ má pravidelný osobný, telefonický či videokontakt s dcérou podľa jeho požiadaviek a potrieb a možností a teda nie je možné konštatovať, aby bola mal. odtrhnutou od rodiča - navrhovateľa. Čo sa týka rodiny navrhovateľa v H., tak táto sa nikdy o mal. dcéru nezaujímala a ani v období pobytu matky M.R a preto taktiež o odtrhnutiu rodinných väzieb v H. sa nedá ani hovoriť, keďže tieto neexistovali a navyše keď odporkyňa opúšťala H. mala mal. cca 2 mesiace teda v takomto veku si mal. ani nemohla vytvoriť žiadne väzby a už vôbec nie väzby na údajných kamarátov, o ktorých sa navrhovateľ zmieňuje. Trvá na tom, že pri návrate maloletej P. do H. jej hrozí psychická ujma a to, že sa dostane do neznesiteľnej situácie. Otec ju psychicky týral a psychické týranie otca pokračuje aj pri jeho osobných návštevách, ktoré sú pre ňu a dcéru utrpením. Otec súhlasil a zmieril sa s tým, čo je dôkazom aj konanie na Okresnom súde v V., ktoré sa konalo dňa 27.5.2022. Rodičia sa dohodli, že dcéra bude zverená do osobnej starostlivosti matky a otec bude mať neobmedzený styk s maloletou za prítomnosti matky.

17. V odvolacej replike navrhovateľ uviedol, že v celom rozsahu zotrváva na podanom odvolaní. Tvrdenia, o ktoré matka opiera svoje vyjadrenie sú nepravdivé a účelové. Poukazuje na to, že v návratovom konaní súd nie je oprávnený skúmať to, ktorý z rodičov je lepším rodičom, resp. ktorý z nich má vytvorené vhodnejšie podmienky na výchovu maloletej, ale v tomto konaní súd rozhoduje iba o tom, či dieťa bolo neoprávnene premiestnené a či súd nariadi návrat do krajiny obvyklého pobytu. Pokiaľ ide o vyjadrenie kolízneho opatrovníka, uviedol že vyjadrenie považuje za neobjektívne a jednostranné, ktoré neodzrkadľuje najlepší záujem maloletého dieťaťa. Znova nesúhlasí s tým, že maloletá bola v pravidelnom kontakte s ním a že matka umožňuje stretnutia s dcérou. Matka s ním komunikuje a umožňuje mu kontakt s dcérou vtedy kedy sa to hodí jej a určite v tom nie je možné vidieť pravidelnosť. To, že sa maloletá zaraďovala v terajšom bydlisku matky do sociálneho a spoločenského prostredia matky a že si tu vytvárala sociálne vzťahy a väzby svedčí iba o tom, že aj v prípade návratu maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu možno predpokladať, že by sa aj tam ľahko a bez akejkoľvek ujmy dokázala adaptovať a vytvoriť si, resp. obnoviť sociálne vzťahy a väzby.

18. V odvolacej duplike matka uviedla, že pri kontrole bytových pomerov otca českým úradom, o ktorú požiadal Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, im ukázal celkom iný byt, v ktorom teraz býva jeho brat s priateľkou.H.. rodina sa vôbec nehlási. Celý čas od počatia dcéry, jej narodenia až doteraz je celá ťarcha starostlivosti, a to fyzickej, psychickej a finančnej na nej.

19. Vo svojom vyjadrení navrhovateľ -otec uviedol, že naďalej zotrváva na podanom odvolaní a na dôvodoch a skutočnostiach v ňom uvedených. Má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu vychádza k nesprávneho právneho posúdenia veci.

IV . Hodnotenie odvolacieho súdu

20. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( v spojení s , ) po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody, preskúmal napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň, ako sa vyvesil na úradnej tabuli a dospel k záveru, že boli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku podľa ustanovenia .

21. Podľa a , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

22. Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, pretože jeho argumentácia bola vecne správna. Má za to, že všetky dôvody, ktoré odvolateľ uvádza v odvolaní, vyriešil už súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, pričom rozhodnutia prvoinštančného a odvolacieho súdu nie je možné posudzovať izolovane, pretože tvoria jeden celok. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutočný stav veci a nenašiel dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov odchýliť, preto napadnutý rozsudok považuje odvolací súd za vecne správny.

23. Podľa v konaní o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní podľa osobitného predpisu alebo medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, súd rozhoduje, či premiestnenie alebo zadržanie maloletého bolo neoprávnené a či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletého.

24. Podľa článku 1 Haagskeho dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR č. Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí), cieľom tohto Dohovoru je a) zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané a b) zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku jedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch.

25. Podľa článku 3 Haagskeho dohovoru, premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu, či zadržaniu. Opatrovnícke právo uvedené v písm. a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.

26. Podľa článku 5 Haagskeho dohovoru „opatrovnícke právo“ zahŕňa práva týkajúce sa starostlivosti o osobu dieťaťa a najmä právo určiť miesto jeho pobytu.

27. Podľa článku 13 Haagskeho dohovoru bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná

právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením preukáže, že a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala v osobnej starostlivosti v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo, že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.

28. Podľa článku 3 bod 1. Dohovoru o právach dieťaťa (oznámenie č. , ďalej aj „Dohovor o právach dieťaťa“), záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

29. Právna úprava Haagskeho dohovoru si kladie za cieľ zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré sú neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané, jej účelom je stanoviť pravidlá návratu detí v týchto prípadoch. Dohovorom sledovaný cieľ, bezodkladné navrátenie dieťaťa, posilňuje postavenie dieťaťa v konaní a jeho participačné práva. Táto právna úprava vychádza zo zásady, že nikto nesmie ťažiť zo svojho protiprávneho konania, preto svoje ustanovenia koncipuje na princípe predchádzania svojpomoci, resp. ochrany detí pred negatívnymi dôsledkami svojpomoci, ich aplikácia však nesmie byť mechanická, vždy treba vziať do úvahy hľadisko najlepšieho záujmu dieťaťa zakotvené v Dohovore o právach dieťaťa a celkový kontext úniového práva i medzinárodného práva verejného, vrátane jeho ľudskoprávnej dimenzie. Preto je namieste, že Dohovor určuje aj pravidlá pre nevydanie dieťaťa, ktoré však musia byť interpretované reštriktívne. Účelom tohto osobitného konania je najprv určiť, či došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu dieťaťa a v kladnom prípade posúdiť, či je daný niektorý z dôvodov, pre ktoré možno návrat dieťaťa odmietnuť podľa osobitných predpisov.

30. Odvolací súd sa najskôr zaoberal otázkou obvyklého pobytu dieťaťa a či došlo k jeho neoprávnenému premiestneniu. Pod miestom obvyklého pobytu dieťaťa na účely konania o jeho navrátení treba rozumieť, kde dieťa bývalo na základe zhodnej vôle rodičov (vykonávajúcich spoločne opatrovnícke právo) bezprostredne pred protiprávnym premiestnením alebo zadržaním. Podľa rozsudku Súdneho dvora vo veci C-523/07 treba vykladať pojem „obvyklý pobyt“ ako „miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte. Je na vnútroštátnom súde, aby určil kde má dieťa obvyklý pobyt, majúc na pamäti všetky osobitné skutkové okolnosti každého jednotlivého prípadu“ (porovnaj aj rozsudok Súdneho dvora vo veci C 497/10 PPU).

31. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že maloleté dieťa nemôže získať bydlisko, a teda ani obvyklý pobyt oddelene od tých, ktorí sa o neho starajú. Preto pri určovaní obvyklého pobytu maloletého dieťaťa je určujúcim faktorom obvyklý pobyt jeho rodičov. Ak sa rodičia dieťaťa presťahujú z jedného štátu do druhého s úmyslom tam trvale žiť, možno hovoriť o obvyklom pobyte dieťaťa, pretože obvyklý pobyt dieťaťa je závislý od obvyklého pobytu rodičov. Všeobecne síce platí, že obvyklý pobyt rodičov je rovnaký ako ich dieťaťa a žiadny z rodičov bez výslovného súhlasu druhého rodiča alebo rozhodnutia súdu by tento pobyt nemal zmeniť, avšak pri určovaní, kde má dieťa obvyklý pobyt, a či môže dôjsť k jeho zmene, treba mať na pamäti všetky osobitné skutkové okolnosti prípadu.

32. Vychádzajúc z takto definovaného pojmu „obvyklý pobyt“ dieťaťa odvolací súd dodáva, že v priebehu konania sa stala spornou aj samotná dohoda rodičov o obvyklom pobyte. Ak vezmeme do úvahy, že dieťa porovnateľnú dĺžku svojho života prežilo na Slovensku a väzby na slovenské prostredie sa nikdy neprerušili, je otázkou, či môžu popri sebe existovať súčasne viaceré obvyklé pobyty maloletého dieťaťa založené súhlasnou dohodou oboch rodičov. Ani kritérium začlenenia maloletého dieťaťa do českej spoločnosti nie je úplne bez pochýb, keďže ak by sa zrátali doby, ktoré maloleté dieťa od svojho narodenia strávilo v jednom alebo druhom štáte, došli by sme k záveru, že dieťa strávilo viac času na Slovensku. V tejto súvislosti odvolací súd podotýka, že tvrdenie otca o tom, že dňa 14.8.2021 bolo

dieťa vytrhnuté zo svojho prirodzeného prostredia, na ktoré bolo zvyknuté, nezodpovedá realite, keďže niekoľko mesiacov predtým dieťa žilo spolu s matkou na Slovensku.

33. Právny záver o neoprávnenom premiestnení dieťaťa vyžaduje splnenie troch predpokladov, a to: a) existenciu opatrovníckeho práva, b) výkon opatrovníckeho práva v čase premiestnenia, a to buď spoločne alebo samostatne a c) porušenie opatrovníckeho práva. V tomto prípade je podmienka existencie opatrovníckeho práva rodičov splnená. Napriek kumulatívnemu splneniu všetkých podmienok uvedených v čl. 3 Dohovoru, súd môže rozhodnúť o nenavrátení dieťaťa, ak sa preukáže, že v prípade navrátenia dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu by dieťaťu hrozila fyzická alebo duševná ujma. Tá spočíva podľa pôvodného zámeru Dohovoru predovšetkým v nebezpečnej situácii v krajine obvyklého pobytu, teda v krajine je vojnový alebo obdobný stav, alebo by sa dieťa vracalo do podmienok, ktoré by mohli ohroziť jeho zdravotný alebo psychický stav. V poslednej dobe sú však čoraz viac zdôrazňované aj situácie, keď nevhodné podmienky pre pobyt dieťaťa vytvára aj samotný rodič, ktorý návrat dieťaťa do svojej starostlivosti požaduje, predovšetkým ide o situácie, kedy v rodine dochádzalo k domácemu násiliu a pod. Rovnako nie je možné rozhodnúť o navrátení dieťaťa, ak dieťa, ktorého rozumová a vôľová vyspelosť je na takej úrovni, že je schopné vytvoriť a prezentovať vlastný názor a je vhodné k jeho názoru prihliadnuť, so svojím návratom do krajiny svojho pôvodného obvyklého pobytu nesúhlasí.

34. Pri rešpektovaní zásady prihliadania na „najlepší záujem dieťaťa“ bolo povinnosťou súdu prvej inštancie preskúmať tvrdenie matky maloletého dieťaťa o možnosti vzniku psychickej ujmy a náležite to zohľadniť pri rozhodovaní a následne posúdiť adekvátnosť „primeraných opatrení na ochranu“ navrhnutých otcom. V posudzovanom prípade je potrebné čo najstarostlivejšie preskúmať skutočný stav a zohľadniť nielen kritérium obvyklého pobytu, ale aj sociálne pomery, najmä to, kto zabezpečuje výživu a výchovu dieťaťa, aké sú vzájomné citové väzby medzi dieťaťom a osobami, ktoré o neho zabezpečujú starostlivosť, prípadne vzťahy so širšou rodinou, vek dieťaťa a stupeň jeho vyspelosti, faktory psychologickej povahy a pod. Hoci cieľom Haagskeho dohovoru je podľa čl. 1 zabezpečiť okamžitý návrat dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo je v ňom zadržiavané, pretože to zodpovedá najlepšiemu záujmu dieťaťa, v ostatnom období sa v judikatúre ESĽP vo veciach rodičovských únosov detí čoraz častejšie prejavuje názor, že „návrat dieťaťa nemá byť v prípadoch, keď je Haagsky dohovor aplikovateľný, nariadený automaticky alebo mechanicky a najlepší záujem dieťaťa musí byť posudzovaný v každom jednotlivom prípade.

35. S odvolaním na judikatúru ESĽP, z procesného hľadiska má národný orgán konať na základe úplného preskúmania celkovej rodinnej situácie a faktorov materiálnej, emocionálnej, zdravotnej, psychologickej a pod. povahy“. Zásadnou otázkou je, či bola dodržaná spravodlivá rovnováha medzi súperiacimi záujmami dieťaťa, dvoch rodičov a verejného poriadku v rámci voľnej úvahy poskytnutej štátom v takýchto otázkach. Najlepší záujem dieťaťa je hlavným kritériom a s ohľadom na svoju povahu a závažnosť môže prevážiť nad záujmom rodičov (rozsudok ESĽP č. 41615/07, Neulinger a Shuruk v. Švajčiarsko zo 6. júla 2010). Záujmy dieťaťa sú dvojaké: udržať si väzby so svojou rodinou, pokiaľ nie je preukázané, že je to nevhodné, a zároveň potreba sa rozvíjať v zdravom prostredí. Z pohľadu perspektívy osobného rozvoja bude závisieť od radu individuálnych okolností, najmä od veku a stupňa vyspelosti dieťaťa, prítomnosti či absencie rodičov v jeho živote a jeho prostredí a zážitkoch. Najlepší záujem dieťaťa (jeho blaho) treba posudzovať v každom jednotlivom prípade (rozsudok ESĽP, č. 14737/09, vo veci Šneersone a Kampanella v. Taliansko z 12. júla 2011). Uvedené naznačuje, že ESĽP vyžaduje preskúmanie najlepšieho záujmu dieťaťa v širšom kontexte ako len vo vzťahu k posúdeniu, či nie sú dané okolnosti podľa čl. 13, resp. čl. 20 Haagskeho dohovoru, teda výnimky z povinnosti nariadiť návrat. Rozsah posudzovania najlepšieho záujmu dieťaťa a rozsah dokazovania, ktoré sú vyvoditeľné z aktuálnej judikatúry ESĽP, bol v konaní a rozhodovaní súdu prvej inštancie zohľadnený, súd splnil požiadavku čo najdôslednejšieho zisťovania skutočného stavu a vykonal dokazovanie, jeho výsledky zohľadnil pri posudzovaní najlepšieho záujmu dieťaťa v širšom kontexte.

36. Súd prvej inštancie dôkladne vyhodnotil skutkové okolnosti danej veci. Podľa tvrdení matky, v spoločnej domácnosti s otcom dieťaťa bola vystavená spolu s dcérou psychickému nátlaku, čo nakoniec aj bol jeden z hlavných dôvodov, prečo spoločnú domácnosť opustila a v tejto situácii od matky nemožno spravodlivo žiadať, aby obnovila spolužitie s otcom. Otec sa k možnosti návratu matky síce vyjadril, že matku nikto nenúti vrátiť sa do spoločnej domácnosti a poprel tvrdenia matky o psychickom násilí voči nej, nikdy sa však vo svojich rozsiahlych vyjadreniach nezmienil napríklad o množstve a intenzite správ a e-mailov, ktoré matke posiela a ktoré sú spôsobilé vyvolať v matke psychické napätie. Odvolací

súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že je v najlepšom záujme maloletého dieťaťa, aby zostalo s matkou, ktorá je pre dieťa primárnou vzťahovou osobou, odlúčením od ktorej by sa dieťa ocitlo v neznesiteľnej situácii a utrpelo psychickú ujmu a otec nepreukázal nijaké primerané opatrenia na eliminovanie tejto ujmy. Treba mať na zreteli aj osobnú starostlivosť o dieťa vo veku štyroch rokov, ku ktorej sa otec takmer nevyjadruje.

37. Z rodičovstva vyplývajú nielen práva, ale aj povinnosti. Dieťa sa vždy cíti najlepšie a najbezpečnejšie v tom prostredí, v ktorom sa nachádza jemu najbližšia osoba. Pokiaľ ide o matku a otca, je nepochybné, že v útlom veku, po narodení dieťaťa je najbližším rodinným prostredím dieťaťa to prostredie, v ktorom žije jeho matka. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že maloleté dieťa sa nachádza v jemu prirodzenom prostredí, v rodine matky a jej príbuzných, začlenilo sa do sociálneho, zdravotného systému, a preto jeho vytrhnutie z tohto prostredia a nariadenie návratu maloletého dieťaťa do prostredia, ktoré by mu spôsobovalo jazykové bariéry, nemôže byť v prospech maloletého dieťaťa. To, že maloletá mala obvyklý pobyt v H., neznamená automaticky, že ide o prostredie pre dieťa najvhodnejšie. Odlúčenie dieťaťa od matky po dlhšie časové obdobie nie je presvedčivé v tom, že nariadenie návratu dieťaťa do H. k jeho otcovi je tým najvhodnejším riešením pre dieťa.

38. Odvolací súd vzhľadom na vyššie opísané dôvody napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne postupom podľa ustanovenia .

39. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. , podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak. Odvolací súd zároveň nevzhliadol dôvod, pre ktorý by bolo spravodlivé priznať náhradu trov konania niektorému z účastníkov v zmysle ust. .

40. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0 ( zákona číslo o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov; ).

Poučenie:

: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).