Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_20Saz-1-2023.pdf
PDF · 123.82 KB
Case nature
Area
Subarea
20Saz/1/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach sudcom Mgr. Romanom Diem, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Turecká republika, bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, právne zastúpeného: Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, Bitúnková 8, 940 02 Nové Zámky, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-7270-015/2023-AV zo dňa 24.09.2023 o zaistení žalobcu, takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, Bitúnková 8, 940 02 Nové Zámky, č. PPZ-HCP-BA12-7270-015/2023-AV zo dňa 24.09.2023, ktorým žalovaný zaistil žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Turecká republika, bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce.
II. N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Turecká republika, bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, bezodkladne prepustil zo zaistenia.
III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou zo dňa 06.10.2023 doručenou Správnemu súdu v Košiciach (ďalej aj ako „správny súd“ alebo „súd“) dňa 30.10.2023 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-BA12-7270-015/2023-AV zo dňa 24.09.2023 o zaistení žalobcu, zároveň žiadal nariadiť jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia a priznať plnú náhradu trov konania.
Administratívne konanie
2. Žalobca bol dňa 24.09.2023 v čase o 08:30 zadržaný hliadkou Obvodného oddelenia Policajného zboru Šahy v obci Vyškovce nad Ipľom. Nakoľko žalobca nevedel ani po poskytnutí potrebnej súčinnosti hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť, hliadka ho predviedla dňa 24.09.2023 o 11:00 hod. na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky (ďalej aj ako „OCP PZ Nové Zámky“) k ďalším úkonom podľa Zákona o pobyte cudzincov.
3. Vykonanými lustráciami v informačných systémoch bolo policajnými zložkami zistené, že žalobca nedisponuje žiadnym oprávnením k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky, resp. schengenského
priestoru. Vzhľadom na to, že žalobca nemá na území Slovenskej republiky oprávnený pobyt, žalovaný vydal dňa 24.09.2023 podľa § 82 odsek 1 písmeno b/ Zákona o pobyte cudzincov rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu č. PPZ-HCP-BA12-7270-010/2023-AV (ďalej aj ako „Rozhodnutie o administratívnom vyhostení“), pričom v predmetnom rozhodnutí nebola žalobcovi určená lehota na vycestovanie a bol zároveň vylúčený odkladný účinok.
4. Do zápisnice o podaní vyjadrenia vo veci zaistenia žalobca za prítomnosti do konania pribratého tlmočníka uviedol, že ku konaniu vo veci jeho zaistenia sa nechce vyjadriť, nemá peniaze a nebude si hľadať ubytovanie na území Slovenskej republiky, po prepustení chce odísť do Nemecka.
5. Žalovaný správny orgán rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA12-7270-015/2023-AV zo dňa 24.09.2023 zaistil žalobcu dňa 24.09.2023 podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o pobyte cudzincov“) na účel výkonu administratívneho vyhostenia; v súlade s § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 24.12.2023 a žalobcu umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov (ďalej len ako „ÚPZC“).
6. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca bol dňa 24.09.2023 zadržaný a ani po poskytnutí potrebnej súčinnosti nevedel hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť, hliadka ho predviedla na oddelenie k ďalším úkonom podľa Zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že z vyjadrení žalobcu je nepochybné, že nemohol konať podľa § 89 odsek 1 písmená a/ a b/ Zákona o pobyte cudzincov, nakoľko žalobca nevie preukázať zabezpečené ubytovanie a taktiež nespĺňa podmienku finančného zabezpečenia ďalšieho pobytu na území Slovenskej republiky.
7. Dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 24.12.2023 žalovaný odôvodnil tým, že stanovená doba zaistenia je nevyhnutná na vykonanie všetkých dostupných úkonov smerujúcich k vyhosteniu žalobcu z územia Slovenskej republiky. Doba zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá presne určiť nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov. Žalovaný v spolupráci s ÚPZC bude vykonávať všetky potrebné úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu z územia Slovenskej republiky. Dôležitým faktorom, od ktorého sa bude odvíjať dĺžka zaistenia účastníka konania je jeho spolupráca pri úkonoch smerujúcich k vystaveniu náhradného cestovného dokladu. Taktiež sa bude zabezpečovať pokrytie nákladov na samotné vyhostenie.
8. V tejto súvislosti ďalej uviedol, že v prípade žalobcu, ktorý je štátnym príslušníkom Tureckej republiky, ktorý nedisponuje cestovným dokladom a odmieta spoluprácu s pracovníkmi útvaru policajného zaistenia pre cudzincov je potrebné vykonať úkony ako:
- overenie totožnosti žalobcu (prostredníctvom konzulárneho odboru Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky (ďalej len ako „KO MZVaEZ SR") na zastupiteľskom úrade krajiny, z ktorej pochádza žalobkyňa;
- ak sa zastupiteľský úrad krajiny, z ktorej pochádza účastník konania nachádza mimo územia Slovenskej republiky a je potrebné, aby pracovníci zastupiteľského úradu vykonali osobný pohovor so zaisteným cudzincom mala byť vykonaná eskorta žalobkyne priamo na zastupiteľský úrad krajiny, z ktorej pochádza (v mnohých prípadoch mimo územia Slovenskej republiky) na účel vykonania pohovoru;
- v prípade kladnej odpovede a po vykonaní uvedených úkonov sa odovzdáva žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu žalobkyni prostredníctvom KO MZVaEZ SR zastupiteľskému úradu krajiny, z ktorej pochádza;
- následne ak sú na základe zaslaných žiadosti vybavené požadované doklady pristúpi sa k vybavovaniu leteniek cez zmluvnú spoločnosť (čaká sa na odpoveď);
- ďalej sa bude zabezpečovať materiálne ako aj personálne zabezpečenie prepravy žalobkyne ÚPZC.
9. Žalovaný s poukazom na povinnosti podľa § 90 odsek 1 písmeno d/ Zákona o pobyte cudzincov ďalej uviedol, že v prípade, že zistí nové skutočnosti bude postupovať tak, aby žalobcovi nevznikla jej zaistením žiadna bezdôvodná ujma.
10. Žalovaný mal za to, že zaistenie žalobcu pre účely administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia Slovenskej republiky. Samotný základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení z územia Slovenskej republiky podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj
ako „Dohovor“) je nevyhnutná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky. Žalovaný považuje túto podmienku za splnenú, čoho dôkazom je nespochybniteľná existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu.
11. Záverom žalovaný konštatoval, že počas konania o zaistení sa zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života v zmysle v článku 8 ods. 1 Dohovoru. Žalovaný práva vyplývajúce z čl. 8 ods. 1 Dohovoru žalobcovi neupiera a plne ich rešpektuje. Žalobca nemá na území Slovenskej republiky žiadnych rodinných príslušníkov, žalovaný konal v jeho záujme a nebola mu spôsobená ujma, ktorá by mala za následok ohrozenie na jeho živote, zdraví a sociálnej existencii.
Súdne konanie
13. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP- BA12-7270-015/2023-AV zo dňa 24.09.2023 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) správnu žalobu zo dňa 06.10.2023. Žiadal toto rozhodnutie žalovaného zrušiť, žalovanému nariadiť, aby žalobcu bezodkladne zo zaistenia prepustil a priznať mu plnú náhradu trov konania.
14. V správnej žalobe namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, nesprávne právne posúdenie a nedostatočne zistený skutkový stav s tým, že na tomto základe dospel žalovaný k nesprávnym skutkovým zisteniam.
15. Žalobca úvodom poukázal na skutočnosť, že samostatnými rozhodnutiami žalovaného boli zaistení aj manželka žalobcu a ich štyri maloleté deti, ktorí sa rovnako obrátili na správny súd so správnou žalobou a ich zaistenie je potrebné posudzovať vo vzájomných súvislostiach. Žalobca citoval niekoľko ustanovení Zákona o pobyte cudzincov (§ 120 ods. 1, § 77 ods. 1, § 81 ods. 1, 2, 4, § 88 ods. 1 písm. b/, § 90 ods. 1 písm. d/), Správneho poriadku (32 ods. 1, § 47 ods. 3), Dohovoru (čl. 5 ods. 1 písm. d/) a Návratovej smernice (bod 16 Preambuly, čl. 15 ods. 1 druhá veta a ods. 4). V tejto súvislosti uviedol, že limitom zaistenia je okrem formálnej zákonnosti je aj jeho účelnosť a efektívnosť, a teda reálna možnosť naplnenia účelu zaistenia, ktorým je v prejednávanom prípade výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Žalobca splnomocnenému zástupcovi uviedol, že do krajiny pôvodu sa nemôže vrátiť, pretože on a jeho rodina sú kurdi z juhovýchodnej oblasti Turecka a doma v krajine pôvodu čelia utláčaniu a diskriminácii zo strany tureckých štátnych orgánov. Turecká armáda im zobrala pozemky, a preto sa museli vysťahovať preč z vidieka. Žalobca v súvislosti so zlou situáciou kurdov v Turecku citoval z výročnej správy USA US Department of State o dodržiavaní ľudských práv v Turecku v roku 2021 a uviedol, že na túto situáciu poukazujú aj ďalšie všeobecne dostupné správy ľudskoprávnych organizácií, výskumy etnografov a politológov, či bežne dostupné spravodajstvo a uviedol, že jeho tvrdenia sú v súlade s týmito všeobecnými dostupnými informáciami o krajine pôvodu a vyhostením žalobcu do Turecka dôjde k porušeniu čl. 3 Európskeho dohovoru. Žalovaný sa podľa žalobcu nezaoberal skúmaním účelnosti a efektívnosti zaistenia žalobcu, ani sa nezaoberal skúmaním a vyhodnotením existencie prekážok vyhostenia, čo bolo jeho povinnosťou, o to viac ak sa jedná o rodinu s maloletými deťmi. V súvislosti s povinnosťou žalovaného vyhodnocovať prekážky vyhostenia, reálnosť vyhostiteľnosti a zisťovať všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie žalobca citoval právne vety z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/31/2014 zo dňa 02:09:2014, sp. zn. 1Sža/34/2010, sp. zn. 1Sza/7/2016, sp. zn. 1Szak/11/2016 zo dňa 17.10.2016, sp. zn. 9Sža/23/2010, sp. zn. 10Sža/35/2014 zo dňa 02.10.2014, sp. zn. 1Sza/8/2015 a nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn, II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 a sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 zo dňa 09.10.2013. Žalovaný podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie založil len na dôvodoch poukazujúcich na formálny súlad rozhodnutia so Zákonom o pobyte cudzincov, na základe čoho je také rozhodnutie nepreskúmateľné a nezákonné.
16. Žalobca má za to, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou správnych súdov a kasačného súdu vo veci obmedzovania osobnej slobody rodín s maloletými deťmi, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezaujal žiadnu právnu úvahu k skutočnosti, že sa žalobca nachádza v zaistení so štyrmi maloletými deťmi, napriek tomu, že podľa žalobcu na to mal povinnosť v zmysle medzinárodných právnych predpisov v oblasti ochrany ľudských práv. V súvislosti s problematikou zaistenia maloletých žalobca poukázal rozhodovaciu prax všeobecných súdov (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Szak/11/2016
zo dňa 17.10.2016, sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14.06.2016 a Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Sp/19/2016), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva, a to vo veciach Muskhadzhiyeva a ďalší proti Belgicku, Popov proti Francúzsku, A.M. a ďalší proti Francúzsku (No. 7534/20 z 04.05.2023) a ďalších.
17. Žalobca záverom uviedol, že sa domáha prepustenia zo zaistenia a to dôvodu, že žalovaný žiadnym spôsobom neodôvodnil zásah do základného práva na osobnú slobodu maloletých osôb, ktorý je logicky nerozlučne spojený aj s obmedzením osobnej slobody žalobcu a tým nesplnil základné podmienky pre ich zaistenie, na základe čoho je napadnuté rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné a nezákonné. Zaistenie žalobcu, jeho maloletých detí a ich matky nie je v najlepšom záujme maloletých detí a je v rozpore s čl. 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Zaistenie žalobcu je zároveň v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Európskeho dohovoru, pretože účel zaistenia, ktorým je výkon administratívneho vyhostenia odpadol, nie je prípustné realizovať vyhostenie žalobcu do Turecka z dôvodu zaobchádzania tureckých štátnych orgánov s kurdskou menšinou.
18. K správnej žalobe sa vyjadril žalovaný, ktorý vo svojom vyjadrení navrhol správnu žalobu zamietnuť. Uviedol, že zaistením žalobcu smeroval k naplneniu účelu zaistenia, ktorým je reálne vyhostenie žalobcu z územia Slovenskej republiky. Dobu zaistenia stanovil po dôkladnom vyhodnotení osoby žalobcu, pričom vychádzal zo skutočnosti všeobecnej známej z jeho praxe, kde jednoznačnú dobu zaistenia nie je možné dopredu určiť, nakoľko táto doba závisí od viacerých nepredpokladaných faktorov. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie je plne v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi.
19. Vyjadrenie žalovaného k žalobe bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené na vedomie dňa 31.10.2023.
20. Správny súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný správny súd v konaní vo veciach zaistenia podľa § 221 až § 230 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP“) preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 24.09.2023, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu i administratívneho spisu, a to tak v právnych medziach vznesených žalobných námietok, ako aj procesným postupom žalovaného a nariadil na prejednanie a rozhodnutie veci pojednávanie na deň 08.11.2023. Pojednávania sa nezúčastnil žalobca, jeho právny zástupca, ktorí svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnili a súhlasili, aby súd rozhodol v ich neprítomnosti, rovnako tak ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní aj žalovaný. Súd preto prejednal a rozhodol vec v súlade s § 114 SSP a vzhľadom na neprítomnosť účastníkov konania a verejnosti vyhlásil postupom podľa § 137 ods. 3 SSP rozsudok, ktorým podľa § 230 ods. 1 písm. a/ SSP zrušil správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.
Právne východiská
21. Podľa § 221 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.
22. V súlade s ustanovením § 206 ods. 3 a 4 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu vo veciach zaistenia neformálne, nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi a pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.
23. Podľa § 230 ods. 1 písm. a/ SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 1, rozsudkom podľa povahy veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia a nariadi žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.
24. Podľa § 77 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené
právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.
25. Podľa § 82 ods. 1 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
26. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
27. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta Zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.
28. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ Zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
29. Podľa druhej vety čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
30. Podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, osobná sloboda sa zaručuje. Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
31. V zmysle článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem prípadu, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom, ktorým je okrem iného zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
32. Podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru, každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
33. Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej aj ako „Správny poriadok“), správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
34. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
Právne závery správneho súdu
35. Správny súd úvodom považuje za nevyhnutné uviesť, že podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V súlade s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť tiež efektívne a účelné. Všetky podmienky pritom musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody navrhovateľa.
36. Podľa konštantnej judikatúry kasačného súdu vo veciach zaistenia cudzincov je žalovaný správny orgán v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel vyplývajúci
z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení cudzinca je v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov preukázanie existencie rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení, čo v predmetnom prípade bolo splnené. Rovnako tak v rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody. Povinnosťou žalovaného je preto odôvodniť rozhodnutie o zaistení tiež z hľadiska účelnosti zaistenia, uvedenej v § 90 ods. 1 písm. d/ Zákona o pobyte cudzincov. Reálnosť vyhostiteľnosti je ďalšou z podmienok pri zaistení cudzinca, a to z dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri obmedzovaní osobnej slobody, ku ktorému dochádza pri zaistení, pretože ak cudzinec nie je vyhostiteľný, nie je ani jeho zaistenie efektívne, ani účelné. Od žalovaného sa preto očakáva, že bude postupovať s riadnou starostlivosťou pri preverení možnosti vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny.
37. Podstatou argumentácie žalobcu sú jeho tvrdenia o nezákonnosti a nepreskúmateľnosti správnou žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, a to pre nedostatok dôvodov, keďže uvedené rozhodnutie je založené len na konštatovaní o formálnom splnení zákonnej podmienky pre jeho zaistenie, ktorou je existencia rozhodnutia o vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky. Žalovaný žiadnym spôsobom neskúmal účelnosť zaistenia žalobcu ani hľadisko možnosti jeho vyhostiteľnosti.
38. Správny súd vyhodnotil námietky žalobcu týkajúce sa nesplnenia si zákonnej povinnosti žalovaným, uloženej mu ust. § 90 ods. 1 písm. d) Zákona o pobyte cudzincov, skúmať po celý čas trvania zaistenia či trvá aj jeho účel, t. j. či osoba, ktorej osobná sloboda bola zaistením obmedzená, je aj reálne vyhostiteľnou a teda či neexistujú prekážky jej vyhostenia. Je nepochybné, že v rozhodnutí o vyhostení žalobcu nie je uvedená krajina, do ktorej má byť žalobca vyhostený, čo je v zásade v súlade s ust. § 77 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov, avšak z rozhodnutia žalovaného o zaistení, vydaného na účel vyhostenia, nevyplýva, že by sa žalovaný bol zaoberal vyhostiteľnosťou minimálne vo vzťahu ku krajine pôvodu žalobcu. Napriek tomu, že žalovanému bola známa krajina pôvodu žalobcu, ktorou je Turecká republika, možnosť vyhostiteľnosti žalobcu do Turecka, resp. situáciou v tejto krajine a to s ohľadom najmä na príslušnosť žalobcu ku kurdskej národnosti, ktorej práva a slobody sú v označenej krajine podľa všeobecne dostupných zdrojov potlačované, žalovaný žiadnym spôsobom nezisťoval a nevyhodnotil. Uvedené nevyplýva zo správnou žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, jeho vyjadrenia k správnej žalobe a ani zo žalovaným predloženého administratívneho spisu. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že procesné úkony boli zo strany žalovaného vykonávané len v deň zaistenia žalobcu, t. j. dňa 24.09.2023 a do zaslania administratívneho spisu dňa 25.10.2023, neboli zo strany žalovaného v predmetnej veci vykonané žiadne procesné úkony smerujúce ku skúmaniu či už podmienok vyhostiteľnosti žalobcu do ktorejkoľvek krajiny alebo k materiálno technickému zabezpečeniu vyhostenia žalobcu. Žalovaný obmedzil osobnú slobodu žalobcu síce na podklade formálne existujúceho rozhodnutia o jeho vyhostení, reálnosťou vyhostiteľnosti žalobcu sa však vôbec nezaoberal a ani neuviedol dôvody prečo postupoval takýmto spôsobom. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že rovnako tak sa trvaním účelu zaistenia, ani možnosťou vyhostiteľnosti žalobcu, žalovaný nezaoberal ani počas doby zaistenia, minimálne od 24.09.2023 do 25.10.2023.
39. Správny súd na tomto mieste poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, z ktorého vyplynulo, že konanie o zaistení a konanie o vyhostení sú síce dve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé či izolované. Uvedené konštatovanie podľa ústavného súdu vyplýva zo samotného účelu zaistenia, ktorým bol v danom prípade výkon administratívneho vyhostenia. Zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Podľa ústavného súdu obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie, previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v ústave a dohovore.
40. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že výlučným legitímnym cieľom zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 88 ods. 1 písm. b) zák. č. 404/2011 Z. z. je výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia, pričom ani existencia rozhodnutia o vyhostení, u ktorého je reálny predpoklad
vykonania nemôže bez ďalšieho predstavovať potrebu pre zaistenie cudzinca a jeho držanie v zaistení, pokiaľ vyjdú najavo skutočnosti brániace vyhosteniu štátneho príslušníka tretej krajiny.
41. V administratívnom spise žalovaného sa nenachádzajú žiadne podklady, na základe ktorých by bolo možné vyhodnotiť účelnosť a efektivitu zaistenia žalobcu, keďže dokumentuje iba skutkový stav veci v deň zaistenia a ani vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe neobsahuje žiadne nové informácie o aktivite žalovaného, či iných zainteresovaných orgánov po zaistení žalobcu. Žalovaný v správnou žalobou napadnutom rozhodnutí vymenúva úkony, ktoré je v prípade zaisteného potrebné vykonať, teda informácie o predpokladanej či plánovanej aktivite žalovaného, čo dáva správnemu súdu možnosť hodnotiť efektívnosť takéhoto zaistenia iba do budúcnosti. Do dnešného dňa bol žalobca obmedzený na osobnej slobode zaistením 46 dní. V takom pokročilom štádiu zaistenia, je zo strany správneho súdu pre posúdenie účelnosti a efektívnosti zaistenia nevyhnutné hodnotiť doposiaľ vykonané kroky žalovaného smerujúce k naplneniu účelu zaistenia. Konanie, či lepšie povedané pasivita žalovaného viedla správny súd k záveru o tom, že zotrvanie žalobcu v zaistení by nebolo legitímne a vykazovalo by znaky samoúčelnosti. V tejto súvislosti správny súd považuje opätovne za nevyhnutné poukázať na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorej časť spomína je spomenutá žalobcom v správnej žalobe, podľa ktorej, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody v dôsledku zaistenia zákonným, musí byť efektívne a účelné po celú jeho dobu a tiež, že ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné.
42. Zákon o pobyte cudzincov vo svojom § 77 ods. 1 nevyžaduje, aby už v rozhodnutí o vyhostení cudzinca musela byť uvedená konkrétna krajina, do ktorej má byť cudzinec vyhostený, podľa správneho súdu však aspoň na účely zabezpečenia vykonania takéhoto rozhodnutia o vyhostení je potrebné, aby v následnom rozhodnutí o zaistení, prijatom na účel vykonania rozhodnutia o vyhostení, správny orgán uviedol svoje závery a rozvinul svoje úvahy o reálne možnej vyhostiteľnosti cudzinca minimálne do krajiny jeho pôvodu, a to najmä z hľadiska situácie v tejto krajine v interakcii so statusom tohto cudzinca a hrozbami, ktorým by mohol čeliť pri návrate do krajiny pôvodu. Správny súd má za to, že v rozhodnutí o zaistení je nevyhnutné odôvodniť možnosť vyhostiteľnosti cudzinca do inej krajiny, pretože nadväzne tieto úvahy a dôvody súvisia s určením doby trvania zaistenia, ktorej určenie závisí napr. od toho, ako zložitá (technicky či vecne) je komunikácia s príslušnou, pre vyhostenie zvažovanou krajinou, resp. aké materiálno-technické podmienky musia byť splnené na vyhostenie do tej ktorej krajiny (napr. aké cestovné doklady musí cudzinec mať) a pod. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného o zaistení nevyplýva ani to, akými úvahami sa žalovaný riadil pri určení doby trvania zaistenia žalobcu.
43. Ako už bolo naznačené Zákon o pobyte cudzincov výslovne nezaväzuje správny orgán v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uviesť krajinu, do ktorej má byť cudzinec vyhostený. Neuvedenie takejto krajiny tak samo o sebe nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia o administratívnom vyhostení a na neho nadväzujúceho rozhodnutia o zaistení. Správny súd má však za to, že dôvody prečo nebolo možné určiť krajinu vyhostenia musí správny orgán uviesť vo svojom rozhodnutí. V tejto súvislosti dáva správny súd do pozornosti právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený v rozsudku sp. zn. 1Szak/4/2020 zo dňa 10.01.2020 podľa ktorého: „Neuvedenie krajiny do ktorej má byť cudzinec vyhostený síce zákon č. 404/2011 Z. z. v § 77 ods. 1 v druhej vete pripúšťa, avšak takýto údaj absentuje aj v rozhodnutí o zaistení, ktoré je predmetom tohto konania. Preto logicky nie je ani možné skúmať základnú podmienku zaistenia navrhovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie uvedeného hľadiska, je z pohľadu kasačného súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné“.
44. Pozornosti správneho súdu rovnako neušlo, že žalovaný sa v správnou žalobou napadnutom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevysporiadal so skutočnosťou, že žalobca bol zaistený spolu s manželkou a so štyrmi maloletými deťmi, ktorá má nepochybne vplyv nielen na vyhodnotenie efektívnosti a účelnosti zaistenia žalobcu.
45. Správny súd má s ohľadom na uvedené za to, že správny orgán sa v prípade zaistenia, ktorým sa zasahuje do tak významného práva osoby, akým je právo na osobnú slobodu, ktoré je chránené jednak Ústavou Slovenskej republiky a množstvom ďalších medzinárodných právnych predpisov ľudskoprávnej
povahy, nemôže obmedziť len na prísne gramatický výklad ustanovení právnych predpisov a s tým spojené mechanické aplikovanie prislúchajúcich ustanovení Zákona o pobyte cudzincov a taktiež nemôže rezignovať na svoje povinnosti vyplývajúce okrem iného aj zo základných pravidiel konania podľa Správneho poriadku. Správny súd tak dospel k záveru, že správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľným a teda nezákonným.
46. Záverom správny súd poznamenáva, že napadnutému rozhodnutiu možno vytknúť aj absenciu špecifikácie útvaru policajného zaistenia pre cudzincov, do ktorého žalobcu umiestnil, keďže táto vo výroku správnou žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného chýba a podľa správneho súdu je v rozhodnutí o zaistení nevyhnutné vždy presne konkretizovať útvar policajného zaistenia pre cudzincov, do ktorého je zaistený umiestňovaný.
47. Na základe uvedeného dospel správny súd k už vyššie prezentovanému záveru o dôvodnosti správnej žaloby, a preto podľa § 230 ods. 1 písm. a/ SSP žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a súčasne žalovanému nariadil, aby bezodkladne prepustil žalobcu zo zaistenia tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
48. O trovách konania správny súd vzhľadom na úspech žalobcu v konaní rozhodol v súlade s ust. § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi priznal právo na úplnú náhradu trov konania voči žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach v lehote siedmych dní od doručenia tohto rozhodnutia. Zmeškanie uvedenej lehoty nemožno odpustiť.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom(§ 440 ods. 1 a 2 SSP).
V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti (§ 441 SSP).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok, ak SSP neustanovuje inak (§ 446 ods. 1 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).