Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_2CoE-90-2012.pdf
PDF · 79.47 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoE/90/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Sociálna poisťovňa, pobočka Prievidza, IČO: 30 807 484, Matice slovenskej 10, 971 01 Prievidza, proti povinnému: BIZNIS PARTNERS, spol. s r.o. v konkurze, Námestie slobody 22, 971 01 Prievidza, o vymoženie 940,15 Eur s prísl., o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza, č.k. 9Er/1962/2007-15 zo dňa 23.11.2011, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa súdnemu exekútorovi Ing. Mgr. Ivanovi Ružičkovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 48 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, § 197 ods. 1, § 200 ods. 2, § 203 ods. 1 a 2, Exekučného poriadku a § 251 ods. 4 O.s.p. V odôvodnení uviedol, že návrhom doručeným súdnemu exekútorovi dňa 22.08.2007 (správne má byť dňa 28.08.2007) sa oprávnený domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie istiny vo výške 28.323,- Sk s prísl. na základe exekučného titulu, ktorým je Rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Prievidza č. 700-1010216307-GC04/07 zo dňa 26.04.2007. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi Ing. Mgr. Ivanovi Ružičkovi udelené tunajším súdom dňa 20.09.2007. Súdny exekútor navrhol exekúciu zastaviť z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz. Zároveň navrhol zaviazať oprávneného na náhradu trov exekúcie vyčíslených sumou 70,- Eur. Z výpisu z obchodného registra bolo zistené, že Okresný súd Trenčín uznesením č.k. 28K/43/2008-55 zo dňa 06.02.2009 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka BIZNIS PARTNERS spol. s.r.o. a ustanovil správcu konkurznej podstaty. Súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu 3 Cdo 104/2008, podľa ktorého v prípade zastavenia exekučného konania ex lege v zmysle § 48 Zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov je povinnosťou súdu rozhodnúť o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie (analogicky ako v prípade zastavenia exekúcie rozhodnutím súdu v zmysle § 200 ods. 2 Exekučného poriadku). Súd ďalej uviedol, že nakoľko O.s.p. má voči Exekučnému poriadku povahu predpisu subsidiárneho, platí zásada, že pokiaľ Exekučný poriadok má úplnú úpravu trov exekúcie, spôsob ich určenia, určenie, kto znáša trovy, nie je možné použiť ustanovenia O.s.p. o trovách konania aj na exekučné konanie. V predmetnej exekúcii je preto možné pri rozhodovaní o trovách exekúcie aplikovať len ustanovenia § 200 a nasl. Exekučného poriadku. Oprávneného možno zaviazať k náhrade trov v prípadoch uvedených v § 203 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, a to len pri spôsobe ukončenia exekúcie jej zastavením z dôvodu zavinenia oprávneným, alebo v prípade nemajetnosti povinného. Súd pri prípadnom zaväzovaní oprávneného k úhrade trov súdneho exekútora musí zvážiť, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Rozsah tejto povinnosti na náhradu podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku je daný rozsahom procesného zavinenia oprávneného, ktoré viedlo k zastaveniu exekúcie. Nie je možné postihovať alebo hodnotiť správanie oprávneného v priebehu exekučného konania, pretože prípadná povinnosť oprávneného k náhrade trov exekúcie sa viaže výlučne len k procesnému hľadisku. Samotnú skutočnosť, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz, nie je možné považovať za zavinenie oprávneného a tvrdiť, že pri náležitej opatrnosti mohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Výnimkou z tejto situácie, keď oprávnený nebol náležite opatrný a uvážlivý pri podávaní návrhu na vykonanie exekúcie, môže byť situácia, keď mal k dispozícii poznatky o takejto skutočnosti. Povinnosť oprávneného na náhradu trov exekúcie podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku sa viaže na zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti existujúceho subjektu. Ani na základe tohto odseku nie je možné zaviazať oprávneného na náhradu trov exekúcie v prípade zastavenia exekúcie ex offo v dôsledku vyhlásenia konkurzu. V zásade platí, že súdny exekútor má právo na náhradu trov potrebných pre účelné vymáhanie nároku a tieto v princípe znáša povinný (§ 197 ods. 1 Exekučného poriadku). Na majetok povinného bol vyhlásený konkurz. Do jeho konkurznej podstaty nie je možné po vyhlásení konkurzu zasahovať. Preto súd nemohol k náhrade trov zaviazať ani povinného. Záverom súd dodal, že súdny exekútor si môže pohľadávku uplatniť sám v konkurznom konaní.
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie súdny exekútor Ing. Mgr. Ivan Ružička, ktorý namietal nesprávne právne posúdenie veci. Uviedol, že oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku. Zároveň poukázal na ust. § 196 Exekučného poriadku, pričom je toho názoru, že žiadne zákonné ustanovenie neprezumuje povinnosť súdneho exekútora znášať trovy exekučného konania na vlastnú ťarchu. Nepriznanie náhrady trov exekučného konania súdnemu exekútorovi vyvoláva stav, kedy je exekútor nútený znášať trovy exekučného konania v časti jeho hotových výdavkov, ako aj nezaplatenej odmeny a náhrady za stratu času, a to pri absencii akéhokoľvek právneho základu. Táto interpretácia exekučného poriadku nie je v súlade s ústavným princípom proporcionality, keďže bez zákonného dôvodu zaťažuje súdneho exekútora nákladmi, ktoré nie je povinný znášať. Ust. § 203 Exekučného poriadku, podľa názoru súdneho exekútora, nerieši situáciu zastavenia exekučného konania podľa osobitných predpisov, akým je zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii. Reštriktívna interpretácia tohto ustanovenia súdom prvého stupňa obmedzuje, resp. bráni v reálnom uplatnení základných práv odvolateľa. Tak, ako sa extenzívnym výkladom § 200 ods. 2 Exekučného poriadku rozhoduje o trovách konania pri zastavení exekučného konania ex lege, je rovnaký extenzívny výklad potrebné použiť i pri § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. Trovy exekútora je v súlade s týmto výkladom potrebné považovať za náklady oprávneného spojené s uplatnením pohľadávky. Záverom súdny exekútor poukázal na novelu zákona č. 7/2005 Z.z., ktorou sa nepriamo novelizuje aj Exekučný poriadok, a to tak, že za ust. § 203 ods. 2 sa vkladá ust. § 203 ods. 3. Samotný zákonodarca tak zohľadnil skutočnosť, že nie je prípustné, aby súd pri zastavení exekúcie ex lege, z titulu vyhlásenia konkurzu na majetok povinného, nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu vynaložených trov exekúcie, resp. aby bol k povinnosti zaplatiť trovy exekučného konania povinný. Na základe uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 70,- Eur.
Vyjadrenie k odvolaniu súdneho exekútora písomne podané nebolo.
Odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie súdneho exekútora nie je dôvodné a uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne. Rozhodol bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p.
Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní vznesené súdnym exekútorom a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z daného titulu si osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:
Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že v danom prípade došlo k zastaveniu exekučného konania ex lege - vyhlásením konkurzu na majetok povinného, a to v zmysle ust. § 48 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov. V súvislosti s tým vzniká otázka, či má súd v danej procesnej situácii rozhodnúť o trovách exekúcie. Túto otázku nerieši zákon o konkurze a reštrukturalizácii a výslovne ani Exekučný poriadok. Pokiaľ existujúci právny poriadok nemá výslovné ustanovenie plne zodpovedajúce danému skutkovému stavu alebo procesnej situácii, treba takýto skutkový stav alebo procesnú situáciu kvalifikovať ako právnu skutočnosť rovnocennú iným právnym skutočnostiam, ktorým plne zodpovedá určité výslovné ustanovenie právneho poriadku. Uvedenú právnu skutočnosť treba potom podriadiť určitému ustanoveniu zákona za použitia zásad analógie. Vychádzajúc z uvedeného je podľa odvolacieho súdu potrebné na základe analógie procesného práva postupovať aj v tomto prípade podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku. Možno preto uzavrieť, že aj v prípade exekúcie zastavenej ex lege podľa § 48 zákona o konkurze a reštrukturalizácii je povinnosťou súdu rozhodnúť o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie analogicky ako v prípade zastavenia exekúcie rozhodnutím súdu (v súlade s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. augusta 2008, sp.zn. 3 Cdo 104/2008).
Ustanovenia § 196 a § 197 ods. 1 Exekučného poriadku určujú zásadu, že odmenu patriacu súdnemu exekútorovi za výkon exekučnej činnosti, náhradu jeho hotových výdavkov a náhradu za stratu času uhrádza povinný. Len výnimočne, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Zaviazať oprávneného uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie možno za predpokladu procesného zavinenia zastavenia exekúcie oprávneným podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku alebo, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie podľa § 203 ods. 2 veta prvá Exekučného poriadku v znení platnom v rozhodnom období.
V danej veci došlo k zastaveniu exekúcie priamo zo zákona, ako dôsledok vyhlásenia konkurzu na majetok povinného. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že s prihliadnutím na uvedenú skutočnosť, povinného nemožno zaviazať na úhradu trov exekúcie, nakoľko po vyhlásení konkurzu už nie je prípustné takýmto spôsobom zasahovať do samotnej konkurznej podstaty úpadcu. Na úhradu trov exekúcie však nie je možné zaviazať ani oprávneného, nakoľko sa nejedná o prípad, kedy by zastavenie exekúcie procesne zavinil oprávnený, keď k vyhláseniu konkurzu na majetok povinného došlo s dostatočným časovým odstupom od podania návrhu na začatie exekúcie a ani o prípad, že by exekúcia bola zastavená z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (§ 203 ods. 1, 2 Exekučného poriadku). Nie je teda daný žiadny zákonný dôvod, aby trovy zastaveného exekučného konania v tomto prípade znášal oprávnený. Odvolacie námietky súdneho exekútora neboli preto dôvodné.
Odvolací súd poznamenáva, že v exekučnom konaní môže nastať aj taký stav, keď nebudú uspokojené nároky súdneho exekútora pri výkone exekúcie. Toto riziko, ktoré súdny exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Z príslušných ustanovení Exekučného poriadku možno vyvodiť, že súdnych exekútorov treba považovať za príslušníkov slobodného povolania, pričom je vecou slobodného rozhodnutia osoby spĺňajúcej predpísané predpoklady, že sa dá vymenovať za súdneho exekútora. Exekútorskú činnosť vykonávajú súdni exekútori za účelom dosiahnutia zisku, teda v podnikateľskom režime. Odvolací súd tiež poukazuje na aktuálne uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 297/2010 zo dňa 31.08.2010, v ktorom sa okrem iného uvádza: „Ústavný súd nespochybňuje postavenie exekútora, ako štátom určenej a splnomocnenej osoby na výkon exekúcie, v rámci ktorého sa mu priznáva status verejného činiteľa (§ 5 Exekučného poriadku). Naproti tomu exekútor vykonáva svoju činnosť aj ako slobodné povolanie (výber exekútora je zverený oprávnenému, odmena exekútora je priamo úmerná jeho procesnej aktivite). V súlade s uvedeným Ústavný súd zastáva názor, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie“.
Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že v čase rozhodovania súdu novela č. 348/2011 Z.z., ktorou sa mení a dopĺňa zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, na ktorú poukazuje súdny exekútor, nebola účinná (účinná až od 01.01.2012), a preto na ust. § 203 ods. 3 Exekučného poriadku, ktoré touto novelou bolo vložené do Exekučného poriadku, nemožno prihliadať.
Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .