Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/224/2011

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a sudcov JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Antónie Kandravej v právnej veci žalobcu SKP, k.s., Lazovná 64, Banská Bystrica, IČO: 44915691, správca konkurznej podstaty úpradcu KFZ Sys, s.r.o. „v konkurze", Košútska 1342, Sládkovičovo, IČO: 36814148, zast. JUDr. Pavlom Konečným, advokátom so sídlom Hurbanova 14A, Banská Bystrica, proti žalovanému J. F., Y. XX, Z., v konaní zast. opatrovníčkou H. L., súdnou tajomníčkou Krajského súdu v Prešove, o zaplatenie 607,03 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. -59 zo dňa 30. 9. 2011 jednohlasne takto

rozhodol:

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Okresný súd Prešov (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Náhradu trov účastníkom konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 20.8.2010 postúpila spoločnosť MEDIATION KMCH, s.r.o. na žalobcu pohľadávky, v rámci ktorých postúpila aj pohľadávku voči žalovanému. Z tejto zmluvy zároveň vyplýva, že právnym predchodcom postupcu sa rozumie spoločnosť Slovak Telecom, a.s.

V rozsudku ďalej uviedol, že v prejednávanej veci sa jedná o spor v rámci ktorého došlo k postúpeniu pohľadávok voči spotrebiteľom na subjekt v úpadku, za ktorý uplatňuje pohľadávky správca konkurznej podstaty. Jedná sa pôvodne o pohľadávku spoločnosti Slovak Telekom, a.s. zo spotrebiteľskej zmluvy o pripojení a poskytovaní verejnej telefónnej služby. Z hľadiska súdnej kontroly nekalých obchodných praktík, súd preskúmal podmienky uzavretej zmluvy, ktorá je typovo nepochybne zmluvou spotrebiteľskou pričom platí, že ak sa uplatňuje právo po použití nekalej obchodnej praktiky, súd môže odmietnuť poskytnúť ochranu uplatnenému právu. Výkon práv okrem iného nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi ( ) a o taký prípad ide aj vtedy, ak sa právo uplatňuje po použití nekalej obchodnej praktiky. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely v platnom znení (ďalej aj len ZOS) rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore s vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, pričom využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody (

ZOS). Zákon o ochrane spotrebiteľa definuje nekalé obchodné praktiky dodávateľov voči spotrebiteľom a z toho osobitne taxatívnym spôsobom vypočítavá nekalé obchodné praktiky, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé a tieto sú uvedené v prílohe č.1 k ZOS. Rozdiel, ktorý odlišuje praktiky uvedené v prílohe od ostatných je ten, že sú nekalé bez ďalšieho, t.j. bez skúmania dvoch relevantných vlastností, a to 1.) či k nim došlo postupom dodávateľa bez odbornej starostlivosti a 2.) či takéto konanie vyvolalo rozhodnutie (ekonomické) spotrebiteľa, napr. uzavrieť zmluvu, dodatok, vykonať plnenie a pod. U praktík, ktoré nie sú uvedené v prílohe je teda pre záver o nekalosti dôležitá existencia uvedených dvoch aspektov.

Obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak

a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti,

b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov (§ 7 ods. 2 ZOS).

Odbornou starostlivosťou sa rozumie úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti (§ 2 písm. u/ ZOS).

Prvostupňový súd považoval postup dodávateľa ako postup v rozpore s úrovňou osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od dodávateľa pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti (nedostatok odbornej starostlivosti). Zámer dosiahnuť aktívnu legitimáciu postúpením pohľadávky na subjekt v úpadku hodnotí súd ako nekalú obchodnú praktiku, pretože boli naplnené zákonné znaky tohto zákonného inštitútu, a to jednak nedostatok odbornej starostlivosti na strane dodávateľa (porušený účel konkurzného konania, obchádzanie poplatkového zákona), ako aj potenciálne riziko, že takéto konanie naruší správanie spotrebiteľa. Postúpenie pohľadávky ako právny úkon je za uvedených okolností v rozpore s dobrými mravmi a preto absolútne neplatné ( ). Nekalá obchodná praktika predstavuje zákonom zakázané konanie ( ZOS), pričom práve takéto konanie malo byť prostriedkom k získaniu aktívnej legitimácie žalobcu. Súd v prejednávanej veci musel prihliadať na takúto nekalú činnosť a žalobu zamietnuť pre nedostatok aktívnej legitimácie.

Prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku ďalej poukázal na to, že vymáhanú pohľadávku nadobudol úpadca na prvotnom základe rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok z 11.11.2007 (pod pôvodným obchodným menom spoločnosti AKROPOLIS estates, s.r.o., ktorá vznikla 4.8.2007) od spoločnosti MEDIATION KMCH, s.r.o., t. j. relatívne v krátkom čase po svojom vzniku. V danom čase bol právny zástupca žalobcu JUDr. J. F. spoločníkom oboch dotknutých obchodných spoločností, v spoločnosti MEDIATION KMCH, s.r.o. bol dokonca konateľom, pričom spoločníkom „prestal byť“ 25.11.2009, t. j. keď už bolo vydané uznesenie, podľa ktorého sa správcom konkurznej podstaty úpadcu stala spoločnosť SKP, k. s. Teda JUDr. J. F. bol spoločníkom úpadcu, konateľom a spoločníkom spoločnosti, od ktorej úpadca získal vymáhanú pohľadávku a aktuálne v mene správcu vo viacerých konaniach (v tomto senáte sa jedná o 4 konania) zastupuje úpadcu. Predmetné personálne prepojenie sa minimálne javí ako priečiace sa „čestnému plneniu povinností a úcte k právam iných osôb“ ( ) a rovnako priečiace sa zásadám poctivého obchodného styku ( Obch. zák.).

Súd v tejto veci považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť obchádzania . Žalobca vykonáva štandardnú podnikateľskú činnosť ako iné podnikateľské subjekty vykonávajúce správu a vymáhanie pohľadávok. Týmto postupom tak dochádza k neoprávnenému zvýhodňovaniu žalobcu oproti ostatným podnikateľským subjektom obchádzaním zákona. Obchádzanie zákona spočíva vo vylúčení záväzného pravidla (platenia súdneho poplatku) použitím prostriedku, ktorý sám o sebe nie je zákonom zakázaný (konkurz), avšak je použitý za tým účelom, ktorý zákon nepredvída a nikdy k nemu účelom nesmeroval. Pripustením takejto možnosti by mohol nastať stav, kedy by správcovia vymáhali pohľadávky rôznych subjektov bez znášania poplatkovej povinnosti a rizika náhrady trov konania. Rozpor so zásadou poctivého obchodného styku je úplne jednoznačný, nakoľko

akceptovaním len doslovného výkladu sa navodzuje stav absolútnej deformácie podnikateľského prostredia vo sfére (súdneho) vymáhania pohľadávok. Žalobca totiž vo veľkom množstve konaní vymáha pohľadávky bez povinnosti zaplatiť súdny poplatok, pričom táto povinnosť ostatné subjekty podnikajúce v danej oblasti výrazne zaťažuje a znevýhodňuje. Hoci často ide o minimálne súdne poplatky, s poukazom na veľké množstvo takýchto súdnych konaní, získava žalobca neprimeranú a účelovú výhodu. Zároveň je nutné poukázať na to, že žalobcu reálne nezaťažuje ani hrozba náhrady trov konania, čo ešte viac zvýrazňuje deformáciu voľnej súťaže na trhu vymáhania pohľadávok, pretože aj v prípade neúspechu v spore a priznaní náhrady trov konania protistrane, si ich táto nebude môcť uplatniť inak, ako v rámci konkurzného konania, čo vzhľadom na už existujúcu insolventnosť úpadcu a prednostné práva iných veriteľov robí toto potencionálne oprávnenie skôr len fiktívnym, ako reálnym. Naproti tomu, právny zástupca žalobcu buď získa trovy konania vyplatením od protistrany alebo mu bude odmena vyplatená správcom konkurznej podstaty, čo pri nízkej vymožiteľnosti predmetných pohľadávok (dlžníkmi sú osoby často zdržujúce sa na neznámom mieste alebo sa jedná o osoby bez „zexekuovateľného“ majetku; tieto skutočnosti sú súdu známe z jeho rozhodovacej činnosti

- ) robí výrazne otáznym vôbec celkový efekt z takéhoto postupu správcu (porov. rozsudok KS v Žiline ).

V tejto súvislosti súd zároveň poukazuje na to, že zmyslom právnej úpravy je dosiahnuť, aby správca mohol napadnúť, bez zaťaženia poplatkovou povinnosťou, tie úkony, ktorými došlo k „tunelovaniu“ úpadcu. To znamená iniciovať konanie o vrátenie majetku späť do podstaty. Prebiehajúce konanie rozhodne nevykazuje znaky takéhoto postupu, naopak ide o vstup správcu do ďalších súdnych konaní vo vzťahu k pohľadávkam (odhliadnuc od problematickosti ich vymoženia) nadobudnutých až po vyhlásení konkurzu. Úpadca zároveň nemôže mať žiadne záruky, že nadobúdané pohľadávky budú bonitné a vymožiteľné. Pokiaľ žalobca namietal skutočnosť, že k postúpeniu pohľadávky na základe rámcovej zmluvy došlo ešte pred vyhlásením konkurzu na úpadcu, tak v tomto smere súd poukazuje na to, že ku konkrétnemu postúpeniu pohľadávky úpadcu voči žalovanému došlo až na základe zmluvy zo dňa 20.8.2010 t.j. po vyhlásení konkurzu. V tomto ohľade súd zároveň poukazuje na Smernicu Rady č. 2005/29 ,,o nekalých obchodných praktikách“, ktorá výslovne stanovila za cieľ ochranu pred nekalými obchodnými praktikami aj po uzavretí zmluvy. Táto smernica sa uplatňuje na nekalé obchodné praktiky podnikateľov voči spotrebiteľom tak, ako sú ustanovené v článku 5, pred, počas a po uskutočnení obchodnej transakcie vo vzťahu k produktu (čl. 3 ods. 1smernice).

Prvostupňový súd tak na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že postúpenie pohľadávky na subjekt v konkurze je nekalou obchodnou praktikou z dôvodov, ktoré súd už vyššie uviedol a taktiež je nepochybné, že takýmto konaním dochádza k obchádzaniu zákona, konkrétne a taktiež k ukráteniu dlžníka v prípade jeho úspešnosti v spore, pretože prípadná úhrada trov konania v prospech žalovaného je skutočne iba v teoretickej rovine. Súd taktiež poukazuje na to, že v danom prípade nie je pre posúdenie nekalej obchodnej praktiky podstatné to, že rámcová zmluva o postúpení pohľadávok bola uzavretá pred vyhlásením konkurzu na úpadcu, pretože táto skutočnosť nemení nič na už uvedenom závere súdu. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti preto súd dospel k záveru, že žalobca v predmetnej veci nie je aktívne legitimovaný z dôvodu neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

V odvolaní ďalej uviedol, že „prvostupňový súd v napadnutom rozhodnutí, v zmysle jeho odôvodnenia, podrobil prejednávanú vec popri súdnej kontrole neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej zmluve aj súdnej kontrole nekalých obchodných praktík, pričom uzavrel, že uplatňovaný nárok žalobcu je v celom rozsahu nedôvodný, nakoľko žalobca si v konaní uplatňuje majetkový nárok voči spotrebiteľovi po použití nekalej obchodnej praktiky a vo svojom výsledku teda rozporne s inštitútom dobrých mravov. Identifikovanou nekalou obchodnou praktikou by v zmysle názoru prvostupňového súdu mala byť skutočnosť postúpenia pohľadávky dodávateľa voči spotrebiteľovi na subjekt v úpadku, resp. v právnom režime vyhláseného konkurzu na jeho majetok, čo súd vyhodnotil ako rozporné so zákonom, konkrétne o ochrane spotrebiteľa (ďalej aj „"). Podľa názoru

prvostupňového súdu, by mala nedovolenosť, resp. podstata nekalosti takéhoto postúpenia pohľadávky voči spotrebiteľovi na subjekt v konkurze, teda vo výsledku zmena veriteľa z pôvodného dodávateľa na obchodnú spoločnosť v konkurze spočívať v tom, že takéto postúpenie by malo byť spôsobilé podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa, alebo člena skupiny vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane. Skutočnosť postúpenia pohľadávky podľa názoru súdu je spôsobilá privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe. S vyššie uvedeným odôvodnením prvostupňového súdu sa žalobca nestotožňuje a považuje ho za vadné v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré spočíva jednak v skutočnosti, že prvostupňový súd na predmetnú vec použil nesprávne ustanovenia právneho predpisu, ako aj aplikované ustanovenia nesprávne priradil na skutkový stav prejednávanej veci a to najmä s poukazom na vykonané dokazovanie.“

V odvolaní ďalej žalobca je toho názoru, že „nedostatkom právneho posúdenia veci, najmä v závislosti od neželaného prispôsobovania, dotvárania a účelovej aplikácie rôznych spotrebiteľských noriem na prejednávanú vec trpí aj právne posúdenie veci prvostupňovým súdom. V neposlednom rade v takomto konaní a rozhodnutí súdu, ako aj obdobných rozhodnutiach, je podľa nášho názoru zreteľne možné identifikovať v podmienkach občianskeho súdneho konania neželanú arbitrárnosť v procese súdom hľadanej právnej normy, ktorá by bez ohľadu na samotnú dôvodnosť uplatneného nároku (ktorú súdy v obdobných veciach žalobcu ani neskúmajú) mala v konečnom výsledku diskvalifikovať snahu žalobcu o legitímne uplatnenie legálne a v súlade s právnym poriadkom SR nadobudnutých majetkových práv úpadcu. V zmysle , tento zákon upravuje práva spotrebiteľov a povinnosti výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa (ďalej len „združenie"] a označovanie výrobkov cenami. Tento zákon sa vzťahuje na predaj výrobkov a poskytovanie služieb, ak k plneniu dochádza na území Slovenskej republiky alebo ak plnenie súvisí s podnikaním na území Slovenskej republiky. Účelom je predovšetkým vymedziť obsah a rozsah práv spotrebiteľa a k nim korešpondujúcich povinností dodávateľov, ktorí v trhovom prostredí predávajú, dovážajú, resp, inak dodávajú svoie tovary a služby spotrebiteľovi, ako aj vymedzenie úloh verejnej správy (štátne a neštátne subjekty) pri kontrole spotrebiteľských vzťahov a dodržiavaní ustanovení tohto predpisu. Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu prvostupňového súdu možno súhlasiť s názorom, že postúpením pohľadávky dodávateľa voči spotrebiteľovi zostávajú spotrebiteľovi všetky práva priznané mu zachované, ako tak aj všetky námietky s týmito právami spojené a to aj vo vzťahu k postupníkovi (napr. ). Takéto námietky však musia mať podľa nášho názoru pôvod v prvotnom právnom vzťahu spotrebiteľa s dodávateľom. Ide teda o prípady, kde práva spotrebiteľa zo spotrebiteľského vzťahu boli dodávateľom v rámci jeho povinností vymedzených porušené a takéto námietky zostávajú spotrebiteľovi zachované aj voči právnemu nástupníkovi dodávateľa (postupníkovi). Ide teda o prípady rôznych typov nekalých zmluvných podmienok, resp. nekalých praktík, ktoré však možno takto hodnotiť práve pre rozpor správania sa dodávateľa ( ) s právnou normou (napr. , resp. ) upravujúcou povinnosti dodávateľa. Tu možno súhlasiť s argumentom súdu, že takýto charakter neprijateľných podmienok, resp. nekalých praktík a z toho vyplývajúce práva spotrebiteľa na ochranu pred nimi sú zachované aj v čase po ukončení samotného vzťahu priamo medzi spotrebiteľom a dodávateľom, teda v čase po postúpení. Inak povedané, ak by dodávateľ „nadobudol" určité právo, ktoré by bolo predmetom postúpenia na tretí subjekt, v rozpore so zákonom (ZOS, ), námietky a právo súdnej ochrany proti uplatneniu takéhoto práva zostávajú spotrebiteľovi plne zachované aj voči tretiemu subjektu ako postupníkovi. Nemožno však už súhlasiť s názorom, že postupníkovi takejto pohľadávky, ktorý v žiadnom smere nenapĺňa zákonnú definíciu pojmu dodávateľ (5 2 : t.j. nepredáva, nedodáva, inak neposkytuje žiadne služby!. by v dôsledku postúpenia takéhoto majetkového práva (pohľadávky), ktoré v čase postúpenia nebolo zaťažené žiadnymi nedostatkami na strane dodávateľa v zmysle , mali v dôsledku postúpenia vzniknúť povinnosti dodávateľa vo vzťahu k dlžníkovi postúpenej pohľadávky a to bez ohľadu na skutočnosť, že tento je spotrebiteľ. Inými slovami povedané, je mylný a nesprávny názor súdu v tej časti, pokiaľ sa tento domnieva, že postúpením určitého konkrétneho majetkového práva (napr. neuhradená kúpna cena, cena služby a pod.), postupník takejto pohľadávky, pôvodne síce vzniknutej zo spotrebiteľského vzťahu, nastupuje generálne namiesto dodávateľa do všetkých jeho práv a povinností, ktoré vymedzuje vrátane možnosti naplnenia znakov vymedzených pre správanie (konanie) dodávateľa, označené ako nekalá obchodná praktika. V takomto konkrétnom prípade sa totiž jedná o singulárnu sukcesiu postupovaného práva (práva na plnenie), ktoré súdom uvádzané povinnosti dodávateľa bez ďalšieho na postupníka

neprenáša, pričom opodstatnené námietky spotrebiteľa, ktoré majú základ v pôvodnom záväzkovom vzťahu (napr. nedôvodný vznik postúpeného práva) mu zostávajú prirodzene zachované. Jedná sa teda najmä o námietky voči neprijateľným zmluvným podmienkam, voči preukázateľne neprimeraným sankciám a pod. Povinnosti dodávateľa v zmysle však takýmto postúpením vo všeobecnosti na postupníka neprechádzajú, nakoľko takáto súdom želaná, avšak logiku postrádajúca konštrukcia je už len z povahy veci nezmyslom, nakoľko je možné si len ťažko predstaviť, že subjekt obchodujúci na trhu pohľadávok by mal byť v zmysle názoru prvostupňového súdu schopný spotrebiteľovi zabezpečovať všetky podmienky vymedzené vo vzťahu k tovaru alebo službe.“

K otázke posúdenia nekalej obchodnej praktiky v odvolaní žalobca uvádza, že „obchodnou praktikou je konanie, opomenutie konania, spôsob správania alebo vyjadrovania, obchodná komunikácia vrátane reklamy a marketingu predávajúceho, priamo spojené s propagáciou, ponukou, predajom a dodaním výrobku spotrebiteľovi. Postúpenie pohľadávky možno síce charakterizovať, ako určité konanie, avšak v tomto okamihu jeho totožnosť, resp. zrovnávanie s pojmom „obchodná praktika" dodávateľa v zmysle končí. Obchodná praktika v zmysle úpravy má predstavovať také konanie dodávateľa, ktoré je priamo spojené s propagáciou, ponukou, predajom, dodaním výrobku, teda s činnosťou dodávateľa adresovanou spotrebiteľovi za účelom dosiahnutia, resp. maximalizácie zisku dodávateľa z takéhoto konania. Postúpenie pohľadávky sa takýmto charakterom nevyznačuje, nakoľko je jednoznačné, že zmenou v osobe veriteľa pohľadávky nemôže byť sledovaný a dosiahnutý taký účel, ktorým by si dodávateľ klamlivým, zavádzajúcim, resp. dezinformujúcim konaním a správaním vo výsledku zvyšoval predaj svojich produktov v neprospech spotrebiteľa a tým poškodzoval jeho práva, čo je v zmysle hlavným účelom úpravy nekalých obchodných praktík. Rovnako je potrebné pripomenúť, že účelom obsahu , ktorý vymedzuje nosné pojmy s ktorými v ďalších ustanoveniach narába je v zmysle dôvodovej správy k zabrániť tomu, aby nedochádzalo k ich deformácii a aby tieto pojmy boli pri ochrane práv spotrebiteľa aplikované v súlade s celkovým účelom tejto právnej úpravy. Argumentáciou prvostupňového súdu sa však naplnenie tohto účelu nie celkom podarilo, nakoľko vo výsledku tu dochádza k snahe o absurdný záver, že postúpenie pohľadávky medzi dvoma podnikateľmi (hoci vzniknutej zo spotrebiteľského vzťahu) je vlastne typickým spotrebiteľským vzťahom, ktorým podnikateľ dodáva spotrebiteľovi v podmienkach bežného obchodného styku jeho produkty a služby. Takýto záver je však vo výsledku nesprávny a sme presvedčení, že takéto deformovanie spotrebiteľských noriem nikdy nebolo cieľom úpravy .“

K otázke náhrady trov konania v spore s úpadcom žalobca vo svojom odvolaní poukazuje na to, že „hlavnou podmienkou možnosti a právnej dovolenosti pokračovať vo výkone niektorých podnikateľských činností úpadcu, resp. prevádzkovaní podniku je dosahovanie výnosu (zisku) z takýchto činností, ktorý je v konečnom dôsledku pripísaný v prospech príslušnej podstaty za účelom uspokojenia veriteľov úpadcu. Náhrada trov úspešných účastníkov sporových konaní so správcom je v tomto prípade považovaná za náklady pokračovania týchto činností. Ak by teda správca v podmienkach realizácie jeho činnosti a v ktoromkoľvek štádiu dospel k výsledku, že tieto náklady presahujú výnosy a teda nie je možné trovy účastníkov konania riadne uspokojovať, musel by takúto činnosť bezodkladne ukončiť a ďalej v týchto činnostiach nepokračovať. Dozor nad plnením týchto zákonných predpokladov vykonáva po celú dobu výkonu týchto činností konkurzný súd, ktorému správca pravidelne zasiela hodnotenie celkových ekonomických výsledkov týchto činností. Uvedená skutočnosť je zároveň aj odpoveďou na otázku celkového efektu zo zvoleného postupu správcu, ktorú vyslovil súd vo svojom odôvodnení, pričom pri tomto hodnotení by bola vhodná jednoznačne vyššia než priemerná úroveň povedomia subjektu práva. Za uvedeného predpokladu a rovnako za okolnosti, že priemerný subjekt práva je schopný právne zhodnotiť prípadnú alternatívu, že mu môže byť náhrada trov konania zaplatená len pomerne, mal by byť zároveň schopný dospieť aj k záveru, že v prípade dvojročného výkonu činnosti správcu v zmysle budú jeho nároky uspokojené v celosti. Vo vzťahu k nastolenej problematike zhodnotenia reálnej možnosti náhrady trov konania spotrebiteľov v obdobných drobných sporoch, sa je z nášho pohľadu potrebné zamyslieť aj nad ďalším prezentovaným argumentom odporcu (v zmysle rozhodnutia Krajského súdu Prešov), ako účastníka sporu a síce, že si nezvolil advokáta z dôvodu, že sa jedná o nízku sumu pohľadávky. Podľa : „Ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť." Citovaná právna norma je výnimkou zo všeobecnej úpravy náhrady trov konania podľa úspechu v spore a v celom rozsahu, čo možno vo výsledku hodnotiť, že pravidlo v zmysle ktorého by sa mohol spotrebiteľ, ako účastník sporu

na jeho začiatku spoliehať na 100 % náhradu trov konania v prípade úspechu v spore vo všeobecnosti v podmienkach občianskeho súdneho konania v oblasti drobných sporov neexistuje.“

Žalobca k obchádzaniu v odvolaní uviedol, že „v zmysle ustanovenia právny úkon okrem iného je neplatný aj vtedy, ak svojim obsahom alebo účelom obchádza zákon. Základným predpokladom použitia tohto zákonného ustanovenia je teda existencia zákona vo význame objektívneho práva, t.j. ako zákona, tak aj právnych predpisov vydaných na základe zákona, ktoré právny úkon svojím obsahom alebo účelom obchádza, a tak vedie obchádzanie vo svojom výsledku k jeho nedodržaniu (konanie in fraudem legis, ktoré konanie priamo nie je v rozpore s právom). V nadväznosti na vyššie uvedené a v aplikácii tohto teoretického výkladu, resp. východiska na prejednávanú vec je podľa nášho názoru potrebné poukázať na nasledovné: Prvostupňový súd s poukazom na uvedené nadobudol presvedčenie, že osoba správcu úpadcu, konajúca v mene a na účet úpadcu, uzatvorením právneho úkonu jednotlivej zmluvy o postúpení pohľadávok obchádza , nakoľko súd identifikoval v takomto konaní správcu „zámerné použitie prostriedku" v podobe zmluvy o postúpení, ktorou má správca údajne sledovať výlučne „dosiahnutie výsledku právnou normou nepredvídaného a nežiaduceho". Žalobcovi, ako odvolateľovi nie je celkom zrejmé, akými úvahami sa v nadväznosti na uvedené prvostupňový súd spravoval, avšak podľa nášho názoru a plne v súlade s obsahom súdneho spisu ako aj vykonaných dôkazov vyplýva, že správcom uzatvorený právny úkon jednotlivej zmluvy o postúpení pohľadávok je právnym úkonom, ktorého účelom bol prevod vlastníckeho práva vo vzťahu k postupovaným pohľadávkam na úpadcu, čo bolo aj predpokladaným právnym následkom tohto úkonu dosiahnuté. Myslíme si, že snahu správcu, za zmluvne výhodných podmienok, nadobudnúť do majetkovej podstaty úpadcu práva, ktoré mu patria a zhodnocujú podstatu nie je možné považovať za dosiahnutie výsledku právnou normou nepredvídaného, resp. nežiaduceho, nakoľko takýto postup je plne v súlade s účelom a cieľom konkurzného konania. Pokiaľ prvostupňový súd tvrdí opak, mal by to aj patrične skutkovo podložiť, nakoľko z obsahu súdneho spisu a vykonaných dôkazov žiadny iný záver podľa nášho názoru nevyplýva.

V tomto momente a v nadväznosti na uvedené je plne na mieste súhlasiť s názorom odbornej právnej verejnosti ohľadne výkladu v zmysle ktorého:

„Toto ustanovenie však treba vykladať vždy veľmi obozretne, aby v systéme platného písaného práva (lex scripta) nedochádzalo k oslabovaniu občianskych práv, ktoré sú zakotvené zákonom, a tým nedochádzalo k nežiaducemu narušovaniu inej významnej právnej zásady ovládajúcej oblasť súkromného práva - zásady právnej istoty.“

Platnosť, či neplatnosť právneho úkonu sa posudzuje so zreteľom na okolnosti daného prípadu, v okamihu, keď k právnemu úkonu došlo.

Ako uvádza Rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. neplatnosť právneho úkonu podľa nemožno vyvodzovať iba zo spôsobu či okolností uzavretia zmluvy. V nadväznosti na tento názor a vo vzťahu k prejednávanej veci by sme tento výrok mohli rozšíriť; a to najmä nie zo spôsobu a okolností uzavretia zmluvy, ktoré neboli v konaní žiadnym spôsobom preukázané, čo je aj tento prípad.

Navyše podľa ustáleného názoru judikatúry, ako aj odbornej právnej verejnosti je vo vzťahu k prejednávanej veci významná vyššie uvádzaná skutočnosť, že naplnenie skutkovej podstaty obchádzania zákona, ako aj na to nadväzujúceho vyslovenia neplatnosti takto identifikovaného právneho úkonu (ktorá skutočnosť musí byť v konaní nesporne preukázaná), sa hodnotí v okamihu, keď k právnemu úkonu došlo. Trváme na tom, že účelom právneho úkonu jednotlivej zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorou úpadca nadobudol uplatnenú pohľadávku, bol prevod majetkového práva na úpadcu za účelom zvýšiť hodnotu majetkovej podstaty úpadcu. Na tomto mieste nemožno opomenúť objektívne existujúcu skutočnosť, že dlžníci postúpených pohľadávok mali možnosť svoje záväzky dobrovoľne plniť od okamihu, kedy im túto skutočnosť pôvodný veriteľ oznámil, čo bolo okrem iného jednou z hlavných zmluvných povinností postupcov v uzatvorených zmluvách o postúpení pohľadávok. Pokiaľ však dlžníci týchto majetkových práv úpadcu naďalej pokračovali v udržiavaní protiprávneho stavu omeškania s

plnením ich splatných záväzkov, nemal žalobca v postavení správcu a pod tlakom možného rizika premlčania týchto majetkových práv úpadcu samozrejme inú možnosť, ako uplatniť tieto práva súdne. Rovnako zdôrazňujeme, že ani súdnym uplatnením majetkových práv úpadcu nie je možné, aby správca sledoval „dosiahnutie výsledku právnou normou nepredvídaného a nežiaduceho" nakoľko právna norma osudných poplatkoch takýto právny následok (oslobodenie správcu od platenia súdneho poplatku) výslovne predpokladá a to v ust. a to bez akéhokoľvek iného vecného obmedzenia.

Na tomto mieste je vhodné poukázať na Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31.10.1991, sp. zn v zmysle ktorého: „nemožno spájať prípadný úmysel právnym úkonom obísť zákon s dôsledkami neplatnosti právneho úkonu, ak podľa platného práva nemohli byť dosiahnuté také právne dôsledky."

Sme toho názoru, že jednotlivou zmluvou o postúpení pohľadávok nemohol byť vo všeobecnosti dosiahnutý právny následok obchádzania (ako jeden z hlavných argumentov prvostupňového súdu), nakoľko v čase jeho uzatvorenia nebolo v žiadnom prípade zrejmé, či vôbec bude zo strany správcu nutnosť tieto majetkové práva úpadcu uplatňovať súdne, pričom pri veľkom množstve prípadov splnili dlžníci ich záväzky dobrovoľne, resp. ich plnia v rámci mimosúdnych dohôd postupne s dojednaným splátkovým kalendárom. V neposlednom rade je rovnako významná tá skutočnosť, že správca ani nemal mať prečo sledovať pri uzavieraní jednotlivej zmluvy o postúpení pohľadávok obchádzanie , nakoľko správca je ako sme už viac krát uvádzali subjektom uplatňujúcim majetkové práva v mene a na účet úpadcu. Rovnako uvedenú skutočnosť možno hodnotiť aj na strane postupcov prevádzaných pohľadávok, nakoľko ani tieto subjekty nemôžu právne predpokladaným spôsobom zo skutočnosti osobného oslobodenia správcu nič vyťažiť, pričom účelom uzatvorenia jednotlivej zmluvy o postúpení pohľadávok bola v ich prípade bežná obchodná činnosť v rámci predmetu ich podnikania. Jednotlivá zmluva o postúpení pohľadávok je platným prejavom vôle zmluvných strán, správcom sledujúci legitímny a predpokladaný účel zhodnotenia majetkovej podstaty úpadcu, nijakým spôsobom sa neprieči dobrým mravom, neobchádza zákon ani zákonu neodporuje (zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti, ktoré pre tento zmluvný typ vyžaduje). Ide teda o právne perfektný právny úkon, ktorý je ako taký platný a vyvoláva predpokladané právne následky (postúpenie pohľadávok uvedených v zmluve spolu s príslušenstvom a všetkými právami s nimi spojenými z postupcu na postupníka). Postupník (úpadca) sa tak stal veriteľom v jednotlivej zmluve o postúpení pohľadávok bližšie špecifikovaných pohľadávok a preto je správca s poukazom na aktívne vecne legitimovaným subjektom na podanie návrhu na začatie konania na súd. Iný záver podľa nášho názoru z preukázaného skutkového stavu prejednávanej veci žiadnym spôsobom nevyplýva. Prijatím stanoviska prvostupňového súdu, by sme museli dôjsť k záveru, že akékoľvek pokračovanie niektorej podnikateľskej činnosti úpadcu správcom ( ), resp. prevádzkovanie podniku po vyhlásení konkurzu ( ; napr. prevádzkovanie nemocnice, výrobného podniku atď.) je konaním v rozpore s charakterizovaným ako obchádzanie zákona, nakoľko v takýchto prípadoch správca úpadcu vždy a bez rozdielu požíva určité výhody spojené s vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu, ktoré samozrejme iné súkromnoprávne subjekty nemajú. Ako príklad možno uviesť ochranu pred predkonkurznými veriteľmi, zákonom odložená splatnosť pohľadávok proti podstate, zákaz exekúcie, splatnosť vlastných pohľadávok a záväzkov úpadcu, ktoré by za normálneho chodu veci splatné neboli a pod. Toto všetko úpadcu, resp. správcu konajúceho za úpadcu relatívne zvýhodňuje voči „iným", čo je však samotným zákonodarcom v kontexte normatívnych ustanovení jednoznačne predpokladaný a právne dovolený jav, čo v čase začatia prevádzkovania podniku, resp. pokračovania v niektorých podnikateľských činnostiach úpadcu nie je celkom na mieste označiť ako zámerné obchádzanie zákona správcom za účelom privodiť si tieto zákonom predpokladané zvýhodnenia. Inými slovami povedané, v rozhodnutí správcu pokračovať v niektorých podnikateľských činnostiach úpadcu, resp. v prevádzkovaní podniku úpadcu nemožno vidieť ako účel súdom hľadanú snahu správcu privodiť si samo o sebe tieto zákonom predpokladané zvýhodnenia oproti iným súkromnoprávnym subjektom (napriek tomu, že popri takomto rozhodnutí správcu tieto priamo zo zákona vznikajú). Účel takéhoto rozhodnutia (kauzu) treba celkom jednoznačne hľadať výlučne v možnosti a snahe správcu takouto činnosťou zhodnotiť majetkovú podstatu úpadcu, ako zákonom predpokladaný výsledok tejto činnosti.“

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal vec spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Odvolací súd si osvojil odôvodnenie prvostupňového súdu, na ktoré poukazuje a v súvislosti s odvolaním dopĺňa dôvody.

Ide o vec, ktorá zapadá do väčšieho počtu vecí, v ktorých došlo k postúpeniu pohľadávok voči spotrebiteľom na skrachovaný subjekt, presnejšie subjekt v úpadku a za ktorý uplatňuje pohľadávky správca konkurznej podstaty. V predmetnej veci išlo pôvodne o pohľadávku spoločnosti Slovak Telekom, a.s. zo spotrebiteľskej zmluvy o pripojení a poskytovaní verejnej telefónnej služby. V iných prípadoch došlo k postúpeniu pohľadávok pôvodne patriacich ešte spoločnosti Drukos a uplatňujú sa zhruba po 10 rokoch (napr. vec OS Poprad ).

Väčší počet vecí má odvolací súd zistený jednak z vlastnej činnosti, napr. veci , , , , , , , , , , , ale aj z rozhodovacej činnosti ostatných súdov.

Niektoré súdy pristúpili už hneď na začiatku konania k vyvodeniu opatrení. ktorými neuznali správcovi oslobodenie od súdnych poplatkov so záverom o obchádzaní inštitútu konkurzu (tzv. ,,večný konkurz“). Dovolací súd však takéto opatrenie nižších súdov nepodporil (,,Pokiaľ požíva účastník súdneho konania status správcu ustanoveného do funkcie podľa , nie je toto zákonné oslobodenie zákonom nijako vecne obmedzené“; uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. apríla 2011, sp. zn. aj na stránke www.najpravo.sk <http://www.najpravo.sk/>).

Odvolací súd podrobil popri súdnej kontrole neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej zmluve vec z hľadiska súdnej kontroly nekalých obchodných praktík.

Inštitút nekalej obchodnej praktiky je zákonným termínom, má svoj obsah a nie je možné ho prehliadať ani v rovine súkromného práva.

Ak sa uplatňuje právo po použití nekalej obchodnej praktiky, súd môže odmietnuť poskytnúť ochranu uplatnenému právu. Výkon práv okrem iného nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi ( ) a o taký prípad ide aj vtedy, ak sa právo uplatňuje po použití nekalej obchodnej praktiky.

Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely (ďalej aj len ,,ZOS“ alebo ,,spotrebiteľský kódex“) rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody ( ).

Zákon o ochrane spotrebiteľa definuje nekalé obchodné praktiky dodávateľov voči spotrebiteľom a z toho osobitne taxatívnym spôsobom vypočítavá nekalé obchodné praktiky, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé a ktoré sú uvedené v prílohe č.1 k Zákonu o ochrane spotrebiteľa. Takémuto zoznamu sa zvykne hovoriť aj ako ,,čierny zoznam“.

Rozdiel, ktorý odlišuje praktiky v čiernom zozname od ostatných je ten, že sú nekalé bez ďalšieho, t.j. bez skúmania dvoch relevantných vlastností, a to 1. či k nim došlo postupom dodávateľa bez odbornej starostlivosti a 2. či takéto konanie vyvolalo rozhodnutie (ekonomické) spotrebiteľa, napr. uzavrieť zmluvu, dodatok, vykonať plnenie a pod. U iných praktík je teda pre záver o nekalosti dôležitá existencia uvedených dvoch aspektov.

Obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak

a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti,

b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov ( ).

Spotrebiteľský kódex definuje aj uvedené dva znaky nekalej obchodnej praktiky.

Odbornou starostlivosťou sa rozumie úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti ( ).

Podstatným narušením ekonomického správania spotrebiteľa sa rozumie využitie obchodnej praktiky na značné obmedzenie schopnosti spotrebiteľa urobiť rozhodnutie, ktoré by pri dostatku informácií inak neurobil ( ).

Predmetná pohľadávka bola opakovane postupovaná a posledným postupníkom je úpadca. Dôsledkom postúpenia pohľadávky je zmena na strane veriteľa bez zmeny obsahu práva na plnenie (pohľadávky). Môže sa zdať, že postúpenie pohľadávky ako také, nemôže mať za následok zhoršenie postavenia dlžníka. Práve predmetná vec je však typická tým, že to tak nie vždy je a aj postúpenie pohľadávky môže predstavovať stav zákonom zakázaný, napríklad nekalú obchodnú praktiku ( ). Nekalé obchodné praktiky sú len indikatívne vypočítané (arg. slovo „najmä“; „Za nekalú obchodnú praktiku sa považuje najmä...“, ).

Odvolací súd podrobil praktiku dodávateľa vrátane jeho právnych nástupcov hodnoteniu z hľadiska znakov, ktoré definujú nekalú obchodnú praktiku. Konkrétne postup, ktorým došlo k postúpeniu pohľadávky na subjekt v úpadku.

Žaloba správcu skrachovaného subjektu môže odradiť spotrebiteľov od toho, aby si zvolili advokáta na obranu svojich práv v súdnom konaní, a to z dôvodu nákladov a obavy z ich nedobytnosti (ekonomické rozhodnutie spotrebiteľa).

Nebýva obvyklým, že subjekt, vo vzťahu ku ktorému sa vedie súdne konanie sledujúce jeho speňaženie a rozdelenie výťažku veriteľom, aktívne nadobúda vo veľkom počte pohľadávky a následne ich na súde jeho správca uplatňuje.

Žalobca vykonáva štandardnú podnikateľskú činnosť ako iné podnikateľské subjekty vykonávajúce správu a vymáhanie pohľadávok. Týmto postupom tak dochádza k neoprávnenému zvýhodňovaniu žalobcu oproti ostatným podnikateľským subjektom obchádzaním zákona. Obchádzanie zákona spočíva vo vylúčení záväzného pravidla (platenia súdneho poplatku) použitím prostriedku, ktorý sám o sebe nie je zákonom zakázaný (konkurz), avšak je použitý za tým účelom, ktorý zákon nepredvída a nikdy k nemu účelom nesmeroval. Pripustením takejto možnosti by mohol nastať stav, kedy by správcovia vymáhali pohľadávky rôznych subjektov, ktoré by nadobudli za trvania konkurzu bez znášania poplatkovej povinnosti a rizika náhrady trov konania (porov. rozsudok OS Žilina vo veci ).

Zmyslom právnej úpravy je dosiahnuť, aby správca mohol napadnúť - bez zaťaženia poplatkovou povinnosťou - tie úkony, ktorými došlo k „tunelovaniu“ úpadcu. To znamená iniciovať konanie o „vrátenie“ majetku späť do podstaty. Prebiehajúce konanie rozhodne nevykazuje znaky takéhoto postupu, naopak ide o vstup správcu do ďalších súdnych konaní vo vzťahu k pohľadávkam (odhliadnuc od problematickosti ich vymoženia) nadobudnutých až po vyhlásení konkurzu. Úpadca nemohol mať žiadne záruky, že nadobúdané pohľadávky budú bonitné a vymožiteľné.

V predmetnej veci je nutné poukázať tiež na „históriu navrhovateľa“, vrátane účasti konkrétnych osôb v tomto procese. Obchodná spoločnosť KFZ Sys, s.r.o. (úpadca) vznikla ešte pod pôvodným obchodným názvom Akropolis estates, s.r.o. 4.8.2007, pričom jedným zo spoločníkov bol JUDr. J. F. (až do 18.6.2008). Uznesením Okresného súdu Trnava, právoplatným 19.8.2008, bol na dotknutú spoločnosť vyhlásený konkurz. Neskorším uznesením, právoplatným 17.12.2009 (uznesenie zo 14.11.2009 v spojení s opravným uznesením z 24.11.2009), došlo k druhej zmene v osobe správcu konkurznej podstaty a za tohto bol vymenovaný SKP, k.s., ktorého v súdnom konaní zastupuje na základe plnomocenstva advokát JUDr. J. F..

Vymáhanú pohľadávku (ako tisícky ďalších) nadobudol úpadca 20. 8. 2010 od spoločnosti MEDIATION KMCH, s.r.o. JUDr. J. F. bol spoločníkom oboch dotknutých obchodných spoločností, v spoločnosti MEDIATION KMCH, s.r.o. bol dokonca konateľom, pričom spoločníkom „prestal byť“ 25.11.2009, t. j. keď už bolo vydané uznesenie, podľa ktorého sa správcom konkurznej podstaty úpadcu stala spoločnosť SKP, k. s. Inými slovami, JUDr. J. F. bol spoločníkom úpadcu, konateľom a spoločníkom spoločnosti, od ktorej úpadca získal vymáhanú pohľadávku/pohľadávky a aktuálne v mene správcu rádovo v tisíckach súdnych konaní zastupuje úpadcu. Predmetné personálne prepojenie sa minimálne javí ako priečiace sa „čestnému plneniu povinností a úcte k právam iných osôb“ ( ) a rovnako priečiace sa zásadám poctivého obchodného styku ( Obch. zák.).

Rozpor so zásadou poctivého obchodného styku je úplne jednoznačný, nakoľko akceptovaním len doslovného výkladu sa navodzuje stav absolútnej deformácie podnikateľského prostredia vo sfére (súdneho) vymáhania pohľadávok. Navrhovateľ totiž v tisíckach konaní vymáha pohľadávky bez povinnosti zaplatiť súdny poplatok, ktorá povinnosť ostatné subjekty podnikajúce v danej oblasti výrazne zaťažuje a znevýhodňuje. Hoci často ide o minimálne súdne poplatky (ako v prejednávanej veci), s poukazom na vysoký počet takýchto súdnych konaní, získava navrhovateľ neprimeranú a účelovú výhodu. Zároveň je nutné poukázať na to, že reálne navrhovateľa nezaťažuje ani hrozba náhrady trov konania, čo ešte viac zvýrazňuje deformáciu voľnej súťaže na trhu vymáhania pohľadávok.

Aj v prípade neúspechu v spore a priznaní náhrady trov konania protistrane, táto si ich nebude môcť uplatniť inak, ako v rámci konkurzného konania, čo vzhľadom na už existujúcu insolventnosť úpadcu a prednostné práva iných veriteľov robí toto potencionálne oprávnenie skôr len iluzórnym, ako reálnym. Naproti tomu, advokát JUDr. J. F. buď získa trovy konania vyplatením od protistrany (v ideálnom prípade len za 2 úkony právnej služby) alebo mu bude odmena vyplatená správcom konkurznej podstaty, čo pri nízkej vymožiteľnosti predmetných pohľadávok (dlžníkmi sú osoby často zdržujúce sa na neznámom mieste alebo sa jedná o osoby bez „zexekuovateľného“ majetku; ktoré skutočnosti sú súdu známe z jeho rozhodovacej činnosti - ) robí výrazne otáznym vôbec celkový efekt z takéhoto postupu správcu (porov. rozsudok KS v Žiline ).

Odvolací súd považuje postup dodávateľa ako postup v rozpore s úrovňou osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od dodávateľa pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti (nedostatok odbornej starostlivosti).

Zámer dosiahnuť aktívnu legitimáciu postúpením pohľadávky na subjekt v úpadku hodnotí odvolací súd ako nekalú obchodnú praktiku, pretože boli naplnené zákonné znaky tohto zákonného inštitútu, a to tak nedostatok odbornej starostlivosti na strane dodávateľa (porušený účel konkurzného konania, obchádzane poplatkového zákona), ako aj potenciálne riziko, že takéto konanie naruší správanie spotrebiteľa. O tom, že mnoho spotrebiteľov zvolí vyplatenie uplatnenej sumy, odvolací súd nemá pochybností.

Nekalá obchodná praktika predstavuje zákonom zakázané konanie ( ). Práve takéto konanie malo byť prostriedkom k podaniu žaloby. Odvolací súd nemohol prehliadnuť takúto nekalú činnosť a stotožnil sa s prvostupňovým súdom, že zo strany úpadcu ide o konanie v rozpore s dobrými mravmi.

Žalobca v odvolaní namietal, že účelom zákona ,,je poskytnutie ochrany spotrebiteľovi pred konaním predajcu“, čo však nie je možné ,,stotožniť s postúpením pohľadávky na iný subjekt“.

Odvolací súd tento názor nezdieľa. Smernica 2005/29 ,,o nekalých obchodných praktikách“ (ďalej len ,,smernica“) výslovne stanovila za cieľ ochranu pred nekalými obchodnými praktikami aj po uzavretí zmluvy. ,,Táto smernica sa uplatňuje na nekalé obchodné praktiky podnikateľov voči spotrebiteľom tak, ako sú ustanovené v článku 5, pred, počas a po uskutočnení obchodnej transakcie vo vzťahu k produktu“(čl. 3 ods. 1smernice). Niektoré nekalé obchodné praktiky uvedené v prílohe 1. k Zákonu

o ochrane spotrebiteľa sa už s ohľadom na svoju podstatu nemôžu týkať konania pred dojednaním služby, napr. osobné navštevovanie domácnosti spotrebiteľa, ignorujúc žiadosť spotrebiteľa odísť alebo sa nevracať, okrem prípadov a v rozsahu odôvodnenom na účely vymáhania zmluvného záväzku.

Na margo praktík po vzniku zmluvy, a teda že aj po vzniku zmluvy môže dôjsť k nekalým obchodným, praktikám dáva odvolací súd do pozornosti napr. aj list Európskej komisie vláde Slovenskej republiky z 14.9.2010, v ktorom EK na margo nekalého vymáhania pohľadávok od spotrebiteľov (zjavne po vzniku zmluvy) uvádza, že ,,útvary komisie by len sotva uverili tomu, že by bol niekto schopný nepovažovať tieto praktiky za nekalé“, http://ekonomika.sme.sk/c/5645476/brusel-mate-problem-s-uzerou.html

Žalobca ďalej uviedol, že išlo o zákonom predpokladané postúpenie pohľadávky s poukazom na a nasl. a že nedošlo k zhoršeniu postavenia dlžníka.

Odvolací súd nemá výhrady k postúpeniu pohľadávky v spotrebiteľských veciach. V konečnom dôsledku cesia je bežným a pomerne častým právnym úkonom aj v spotrebiteľských veciach. Odvolací súd však vzhliadol za nekalé také postupovanie pohľadávok, ak sa tak deje na úpadcu za účelom vymáhania pohľadávok. V tomto smere odvolací súd už uviedol vyššie dôvody, prečo považuje takéto konanie za zákonom zakázané.

Žalobca vo vyjadrení ďalej argumentuje tým, že až do postúpenia pohľadávky na správcu mohol žalovaný plniť, neudržiavať protiprávny stav a ak mal námietky, mohol ich uplatniť na súde.

Vo vzťahu k tejto argumentácii odvolací súd udáva, že žalobcu nijako neospravedlňuje z nekalej obchodnej praktiky prípadná existencia pohľadávky proti žalovanému. Inými slovami povedané nemôže sa zo zákonom zakázaného konania stať zákonom dovolené konanie len s poukazom na existenciu pohľadávky. Naopak argumentácia žalobcu len utvrdzuje odvolací súd v závere, že najmä pri drobných pohľadávkach spotrebitelia rezignujú (naruší sa ich rozhodovanie) na uplatnenie svojich práv voči subjektu v úpadku a uhradia aj nedôvodne žiadané sumy. V predmetnej veci sa napríklad uplatňuje úrok z omeškania v rozpore so zákonom (viď. odôvodnenie nižšie).

Na margo, že žalovaný by sa ,podľa poradia domohol svojich trov s poukazom na ustanovenie , Zákona o konkurze a reštrukturalizácii (z. č. ,, “ ).

Podľa , pohľadávky proti podstate uspokojuje správca z výťažku zo speňaženia majetku dotknutej podstaty podľa poradia ich splatnosti; ak sú v rovnaký deň splatné viaceré pohľadávky proti dotknutej podstate, ktoré nie je možné uspokojiť v celom rozsahu, uspokoja sa pomerne. Správca zodpovedá veriteľovi pohľadávky proti podstate za škodu, ktorá mu vznikne tým, že jeho pohľadávka proti podstate nebola riadne a včas uspokojená v súlade s týmto ustanovením, ibaže preukáže, že postupoval s odbornou starostlivosťou.

Uvedené ustanovenie výslovne predpokladá pomerné uspokojenie. A práve obava len z pomerného, a teda čiastočného uspokojenia trov konania môže na strane spotrebiteľov narušiť ich ekonomické správanie. Postačuje teda čo aj len možnosť narušenia ekonomického správania spotrebiteľa.

Preto argumentácia žalobcu, že by uspokojil trovy žalovaného, je právne nedostatočná a neovplyvní to ani poistenie pre prípad spôsobenia škody. Pomerné uspokojenie predpokladá aj pri dodržaní odbornej starostlivosti správcu. Odvolací súd si vôbec nemyslí, že by sa priemerný subjekt práva dopracoval k sofistikovaným analýzam možného výsledku náhrady nákladov súdneho sporu vrátane poistenia. Smernica predpokladá pri napĺňaní jej cieľov práve priemerný subjekt práva.

Ak určité vlastnosti, ako napríklad vek, fyzická alebo mentálna chyba alebo dôverčivosť robia spotrebiteľov obzvlášť náchylnými voči určitej obchodnej praktike alebo základnému produktu a ekonomické správanie iba týchto spotrebiteľov môže byť touto praktikou narušené spôsobom, ktorý môže obchodník rozumne predvídať, je vhodné zabezpečiť, aby boli náležite chránení posúdením tejto praktiky z pohľadu priemerného člena tejto skupiny (čl. 19 preambuly smernice).

Aj keď sa môže javiť, že pri nedostatku aktívnej legitimácie niet dôvod na vracanie sa k dôvodom, ktoré uviedol prvostupňový súd, odvolací súd pre poriadok k ním zaujíma stanovisko.

Odvolací súd pripomína konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie C-433/11, ktoré sa týka práve žalobcu. Z doterajšieho konania je zrejmý postoj Európskej komisie, ktorá poukázala na to, že „postúpenia sa zdajú byť v niektorých ohľadoch zvláštnymi a ťažko zlučiteľnými so zásadami čestnej obchodnej praxe a dobrej viery, ktoré sú v zmysle článku 2 písm. h) smernice 2005/29/ES súčasťou požiadavky odbornej starostlivosti“. Európska komisia sa v návrhu priklonila k možnosti označenia obchodnej praxe za nekalú obchodnú praktiku. Odvolací súd sa stotožňuje s prvostupňovým súdom, že výkonu práv úpadcu na základe nekalej obchodnej praktiky je dôvodné súdnu ochranu odmietnuť. Nielenže ide o nedostatok odbornej starostlivosti voči spotrebiteľom, ale aj defraudovanie zdravého podnikateľského prostredia na trhu s vymáhaním pohľadávok v súvislosti so zvýhodnením oproti ostatným subjektom.

Žalobca neuviedol nič právne použiteľné na danú vec a jeho argumenty považuje odvolací súd za právne nedostatočné. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok, pretože je vo výroku správny ( ) a úspešnému žalovanému trovy nepriznal, pretože sa ich náhrady zriekol ( v spojení s ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.