Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14C-240-2010.pdf
PDF · 98.8 KB
Case nature
Area
Subarea
14C/240/2010
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Eduardom Valenčinom v právnej veci žalobcu: SKP, k.s. Lazovná 64, Banská Bystrica, IČO: 44 915 691, správca konkurznej podstaty úpadcu KFZ Sys, s.r.o. „v konkurze", Košútska 1342, Sládkovičovo, IČO: 36 814 148, právne zastúpeného JUDr. Pavlom Konečným, advokátom so sídlom Hurbanova 14A, Banská Bystrica, proti žalovanému: J. F., Š. XX, Z., v konaní zastúpený opatrovníčkou H. L., R. V. F. R. Y. Pre, o zaplatenie 607,03 EUR s prísl. takto
rozhodol:
žalobu z a m i e t a ,
náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Žalobou súdu podanou dňa 14.9.2010 navrhol žalobca zaviazať žalovaného zaplatiť mu sumu 607,04 EUR s úrokom z omeškania z jednotlivých dlžných splátok podľa ich splatnosti a taktiež nahradiť trovy konania. V rámci žaloby poukázal na to, že jeho právny predchodca spoločnosť Slovak Telecom, a.s. ako poskytovateľ uzavrel so žalovaným ako účastníkom zmluvu o pripojení podľa zákona č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách, na základe ktorej poskytovateľ poskytoval žalovanému verejné telefónne služby, za ktoré mal žalovaný zaplatiť v súlade s vyúčtovaním žalobcu, pričom žalovaný svoje peňažné záväzky nesplnil riadne a včas a preto sa dostal do omeškania so zaplatením jednotlivých faktúr.
Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 20.8.2010 postúpila spoločnosť MEDIATION KMCH, s.r.o. na žalobcu pohľadávky, v rámci ktorých postúpila aj pohľadávku voči žalovanému. Z tejto zmluvy zároveň vyplýva, že právnym predchodcom postupcu sa rozumie spoločnosť Slovak Telecom, a.s.
Zo zmluvy o pripojení, ako aj jej dodatku zo dňa 11.1.2007 vyplýva, že právny predchodca žalobcu spoločnosť Slovak Telecom, a.s. uzavrel so žalovaným zmluvu o poskytovaní verejnej telefónnej služby.
Z faktúr, ktoré boli pripojené ako prílohy žaloby vyplývajú v akej výške vznikli žalovanému záväzky voči právnemu predchodcovi žalobcu a taktiež aká je splatnosť týchto záväzkov.
Z vyjadrenia opatrovníka žalovaného zo dňa 16.5.2011 vyplýva, že postúpenie pohľadávky na žalobcu je neplatné, pretože na základe tohto právneho úkonu došlo k problematickému stavu, kedy žalovanému ako spotrebiteľovi nebudú reálne nahradené trovy konania pretože vymôcť trovy od úpadcu je len iluzórne. Zároveň sa jedná o obchádzanie zákona o súdnych poplatkoch, keďže žalobca nemusí platiť súdne poplatky a pokiaľ by bol spotrebiteľ úspešný, tak mu ani nenahradí trovy konania. Opatrovník taktiež poukázal na to, že sa v danom prípade jedná o zneužitie konkurzného práva na vymáhanie pohľadávok ku škode spotrebiteľov a zároveň sa jedná o zastretie skutočného právneho úkonu o vymáhaní pohľadávky a v takomto prípade niet aktívnej legitimácie žalobcu, ktorý len vymáha pre iný
subjekt. Vzhľadom na uvedené preto opatrovník žalovaného navrhol žalobu zamietnuť pre nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu.
Podaním súdu doručeným dňa 11.7.2011 žalobca reagoval na vyjadrenie opatrovníka, pričom poukázal na to, že zmluva je platná, pričom ako prílohu k tomuto vyjadreniu predložil rámcovú zmluvu o postúpení pohľadávok medzi spoločnosťou MEDIATION KMCH, s.r.o. a spoločnosťou AKROPOLIS estates, s.r.o. zo dňa 11.11.2007. V rámci vyjadrenia taktiež citoval ustanovenia zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a vyjadril názor, že v predmetnej veci je aktívne legitimovaný a je veriteľom pohľadávky, ktorá je predmetom konania, preto navrhol žalobe vyhovieť.
V prejednávanej veci sa jedná o spor v rámci ktorého došlo k postúpeniu pohľadávok voči spotrebiteľom na subjekt v úpadku za ktorý uplatňuje pohľadávky správca konkurznej podstaty. Jedná sa pôvodne o pohľadávku spoločnosti Slovak Telekom, a.s. zo spotrebiteľskej zmluvy o pripojení a poskytovaní verejnej telefónnej služby. Z hľadiska súdnej kontroly nekalých obchodných praktík, súd preskúmal podmienky uzavretej zmluvy, ktorá je typovo nepochybne zmluvou spotrebiteľskou pričom platí, že ak sa uplatňuje právo po použití nekalej obchodnej praktiky, súd môže odmietnuť poskytnúť ochranu uplatnenému právu. Výkon práv okrem iného nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka ) a o taký prípad ide aj vtedy, ak sa právo uplatňuje po použití nekalej obchodnej praktiky.
Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely zákona o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z. v platnom znení (ďalej aj len ZOS) rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore s vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, pričom využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody (§ 4 ods. 8 ZOS).
Zákon o ochrane spotrebiteľa definuje nekalé obchodné praktiky dodávateľov voči spotrebiteľom a z toho osobitne taxatívnym spôsobom vypočítavá nekalé obchodné praktiky, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé a tieto sú uvedené v prílohe č.1 k ZOS.
Rozdiel, ktorý odlišuje praktiky uvedené v prílohe od ostatných je ten, že sú nekalé bez ďalšieho, t.j. bez skúmania dvoch relevantných vlastností, a to 1.) či k nim došlo postupom dodávateľa bez odbornej starostlivosti a 2.) či takéto konanie vyvolalo rozhodnutie (ekonomické) spotrebiteľa, napr. uzavrieť zmluvu, dodatok, vykonať plnenie a pod. U praktík, ktoré nie sú uvedené v prílohe je teda pre záver o nekalosti dôležitá existencia uvedených dvoch aspektov.
Obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak
a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti,
b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov (§ 7 ods. 2 ZOS).
Odbornou starostlivosťou sa rozumie úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti (§ 2 písm. u/ ZOS).
Podstatným narušením ekonomického správania spotrebiteľa sa rozumie využitie obchodnej praktiky na značné obmedzenie schopnosti spotrebiteľa urobiť rozhodnutie, ktoré by pri dostatku informácií inak neurobil (§ 2 písm. r/ ZOS).
V prejednávanej veci bola opakovane postupovaná a posledným postupníkom je úpadca. Dôsledkom postúpenia pohľadávky je zmena na strane veriteľa bez zmeny obsahu práva na plnenie (pohľadávky). Môže sa zdať, že postúpenie pohľadávky ako také, nemôže mať za následok zhoršenie postavenia dlžníka, avšak práve predmetná vec je typická tým, že to tak vždy nie je a aj postúpenie pohľadávky môže predstavovať stav zákonom zakázaný, napríklad nekalú obchodnú praktiku (§ 7 ods. 2 ZOS).
Nekalé obchodné praktiky sú pritom v zákone uvedené len indikatívne (arg. slovo „najmä“; „Za nekalú obchodnú praktiku sa považuje najmä...“, § 7 ods. 4 ZOS).
Súd považuje postup dodávateľa ako postup v rozpore s úrovňou osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od dodávateľa pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti (nedostatok odbornej starostlivosti). Zámer dosiahnuť aktívnu legitimáciu postúpením pohľadávky na subjekt v úpadku hodnotí súd ako nekalú obchodnú praktiku, pretože boli naplnené zákonné znaky tohto zákonného inštitútu, a to jednak nedostatok odbornej starostlivosti na strane dodávateľa (porušený účel konkurzného konania, obchádzanie poplatkového zákona), ako aj potenciálne riziko, že takéto konanie naruší správanie spotrebiteľa. Postúpenie pohľadávky ako právny úkon je za uvedených okolností v rozpore s dobrými mravmi a preto absolútne neplatné (§ 39 OZ). Nekalá obchodná praktika predstavuje zákonom zakázané konanie (§ 7 ods. 2 ZOS), pričom práve takéto konanie malo byť prostriedkom k získaniu aktívnej legitimácie žalobcu. Súd v prejednávanej veci musel prihliadať na takúto nekalú činnosť a žalobu zamietnuť pre nedostatok aktívnej legitimácie.
Žalobca vo svojom vyjadrení poukázal taktiež na to, že postúpenie pohľadávok na úpadcu je úplne v súlade so zákonom, pričom súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že základným účelom zákona o konkurze a reštrukturalizácii je dôkladné a úplné speňaženie majetku úpadcu a čo najúplnejšie uspokojenie veriteľov, pričom je neobvyklé, že subjekt, ktorý je v konkurze aktívne nadobúda pohľadávky a následne ich na súde jeho správca uplatňuje. V tomto ohľade sa súd nestotožňuje s vyjadrením žalobcu, ktorý citoval ustanovenia § 86 ods. 1 - 4 uvedeného zákona o konkurze a reštrukturalizácii, keďže tieto ustanovenia upravujú výkon činnosti súvisiacich s podnikateľskou činnosťou úpadcu a nie odplatné skupovanie pohľadávok, tak ako to realizoval žalobca. Súd taktiež poukazuje na to, že postúpenie pohľadávky v spotrebiteľských veciach je samozrejme bežným právnym úkonom, avšak súd považuje za nekalé také postúpenie pohľadávky, resp. pohľadávok, keďže sa nesporne jedná o väčší počet pohľadávok, ktoré sa realizuje na úpadcu ako postupníka, pričom súd už vyššie uviedol z akých dôvodov je takéto postúpenie neplatné.
Súd v tejto veci taktiež poukazuje na to, že vymáhanú pohľadávku nadobudol úpadca na prvotnom základe rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok z 11.11.2007 (pod pôvodným obchodným menom spoločnosti AKROPOLIS estates, s.r.o., ktorá vznikla 4.8.2007) od spoločnosti MEDIATION KMCH, s.r.o., t. j. relatívne v krátkom čase po svojom vzniku. V danom čase bol právny zástupca žalobcu JUDr. Pavol Konečný spoločníkom oboch dotknutých obchodných spoločností, v spoločnosti MEDIATION KMCH, s.r.o. bol dokonca konateľom, pričom spoločníkom „prestal byť“ 25.11.2009, t. j. keď už bolo vydané uznesenie, podľa ktorého sa správcom konkurznej podstaty úpadcu stala spoločnosť SKP, k. s. Teda JUDr. Pavol Konečný bol spoločníkom úpadcu, konateľom a spoločníkom spoločnosti, od ktorej úpadca získal vymáhanú pohľadávku a aktuálne v mene správcu vo viacerých konaniach (v tomto senáte sa jedná o 4 konania) zastupuje úpadcu. Predmetné personálne prepojenie sa minimálne javí ako priečiace sa „čestnému plneniu povinností a úcte k právam iných osôb“ (§ 1 O.s.p.) a rovnako priečiace sa zásadám poctivého obchodného styku (§ 265 Obch. zák.).
Súd v tejto veci považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť obchádzania zákona o súdnych poplatkoch. Žalobca vykonáva štandardnú podnikateľskú činnosť ako iné podnikateľské subjekty vykonávajúce správu a vymáhanie pohľadávok. Týmto postupom tak dochádza k neoprávnenému zvýhodňovaniu žalobcu oproti ostatným podnikateľským subjektom obchádzaním zákona. Obchádzanie zákona spočíva vo vylúčení záväzného pravidla (platenia súdneho poplatku) použitím prostriedku, ktorý sám o sebe nie je zákonom zakázaný (konkurz), avšak je použitý za tým účelom, ktorý zákon nepredvída a nikdy k nemu účelom nesmeroval. Pripustením takejto možnosti by mohol nastať stav, kedy by správcovia vymáhali pohľadávky rôznych subjektov bez znášania poplatkovej povinnosti a rizika náhrady trov konania. Rozpor so zásadou poctivého obchodného styku je úplne jednoznačný, nakoľko akceptovaním len doslovného výkladu § 4 ods. 2 písm. m/ zákona č. 71/1992 Zb. sa navodzuje stav absolútnej deformácie podnikateľského prostredia vo sfére (súdneho) vymáhania pohľadávok. Žalobca totiž vo veľkom množstve konaní vymáha pohľadávky bez povinnosti zaplatiť súdny poplatok, pričom táto povinnosť ostatné subjekty podnikajúce v danej oblasti výrazne zaťažuje a znevýhodňuje. Hoci často ide o minimálne súdne poplatky, s poukazom na veľké množstvo takýchto súdnych konaní, získava žalobca neprimeranú a účelovú výhodu. Zároveň je nutné poukázať na to, že žalobcu reálne nezaťažuje ani hrozba náhrady trov konania, čo ešte viac zvýrazňuje deformáciu voľnej súťaže na trhu vymáhania pohľadávok, pretože aj v prípade neúspechu v spore a priznaní náhrady trov konania protistrane, si
ich táto nebude môcť uplatniť inak, ako v rámci konkurzného konania, čo vzhľadom na už existujúcu insolventnosť úpadcu a prednostné práva iných veriteľov robí toto potencionálne oprávnenie skôr len fiktívnym, ako reálnym. Naproti tomu, právny zástupca žalobcu buď získa trovy konania vyplatením od protistrany alebo mu bude odmena vyplatená správcom konkurznej podstaty, čo pri nízkej vymožiteľnosti predmetných pohľadávok (dlžníkmi sú osoby často zdržujúce sa na neznámom mieste alebo sa jedná o osoby bez „zexekuovateľného“ majetku; tieto skutočnosti sú súdu známe z jeho rozhodovacej činnosti
- § 123 O.s.p.) robí výrazne otáznym vôbec celkový efekt z takéhoto postupu správcu (porov. rozsudok KS v Žiline 10Co 132/2010).
V tejto súvislosti súd zároveň poukazuje na to, že zmyslom právnej úpravy § 4 ods. 2 písm. m/ zákona č. 71/1992 Zb. je dosiahnuť, aby správca mohol napadnúť, bez zaťaženia poplatkovou povinnosťou, tie úkony, ktorými došlo k „tunelovaniu“ úpadcu. To znamená iniciovať konanie o vrátenie majetku späť do podstaty. Prebiehajúce konanie rozhodne nevykazuje znaky takéhoto postupu, naopak ide o vstup správcu do ďalších súdnych konaní vo vzťahu k pohľadávkam (odhliadnuc od problematickosti ich vymoženia) nadobudnutých až po vyhlásení konkurzu. Úpadca zároveň nemôže mať žiadne záruky, že nadobúdané pohľadávky budú bonitné a vymožiteľné.
Pokiaľ žalobca namietal skutočnosť, že k postúpeniu pohľadávky na základe rámcovej zmluvy došlo ešte pred vyhlásením konkurzu na úpadcu, tak v tomto smere súd poukazuje na to, že ku konkrétnemu postúpeniu pohľadávky úpadcu voči žalovanému došlo až na základe zmluvy zo dňa 20.8.2010 t.j. po vyhlásení konkurzu. V tomto ohľade súd zároveň poukazuje na Smernicu Rady č. 2005/29 ,,o nekalých obchodných praktikách“, ktorá výslovne stanovila za cieľ ochranu pred nekalými obchodnými praktikami aj po uzavretí zmluvy. Táto smernica sa uplatňuje na nekalé obchodné praktiky podnikateľov voči spotrebiteľom tak, ako sú ustanovené v článku 5, pred, počas a po uskutočnení obchodnej transakcie vo vzťahu k produktu (čl. 3 ods. 1smernice).
Žalobca v rámci svojho písomného vyjadrenia poukázal aj na to, že žalovaný by sa podľa poradia domohol svojich práv, a to napr. úhrady trov konania. Podľa § 87 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, pohľadávky proti podstate uspokojuje správca z výťažku zo speňaženia majetku dotknutej podstaty podľa poradia ich splatnosti; ak sú v rovnaký deň splatné viaceré pohľadávky proti dotknutej podstate, ktoré nie je možné uspokojiť v celom rozsahu, uspokoja sa pomerne. Správca zodpovedá veriteľovi pohľadávky proti podstate za škodu, ktorá mu vznikne tým, že jeho pohľadávka proti podstate nebola riadne a včas uspokojená v súlade s týmto ustanovením, ibaže preukáže, že postupoval s odbornou starostlivosťou. Z uvedeného ustanovenia výslovne vyplýva, že zákon predpokladá pomerné uspokojenie a práve obava len z pomerného, a teda čiastočného uspokojenia trov konania môže na strane spotrebiteľov narušiť ich ekonomické správanie. Postačuje teda čo aj len možnosť narušenia ekonomického správania spotrebiteľa, pričom Smernica predpokladá pri napĺňaní jej cieľov priemerný subjekt práva. Súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 19 preambuly smernice, z ktorého vyplýva, že ak určité vlastnosti, ako napríklad vek, fyzická alebo mentálna chyba alebo dôverčivosť robia spotrebiteľov obzvlášť náchylnými voči určitej obchodnej praktike alebo základnému produktu a ekonomické správanie iba týchto spotrebiteľov môže byť touto praktikou narušené spôsobom, ktorý môže obchodník rozumne predvídať, je vhodné zabezpečiť, aby boli náležite chránení posúdením tejto praktiky z pohľadu priemerného člena tejto skupiny.
Na základe vykonaného dokazovania súd teda dospel k záveru, že postúpenie pohľadávky na subjekt v konkurze je nekalou obchodnou praktikou z dôvodov, ktoré súd už vyššie uviedol a taktiež je nepochybné, že takýmto konaním dochádza k obchádzaniu zákona, konkrétne zákona o súdnych poplatkoch a taktiež k ukráteniu dlžníka v prípade jeho úspešnosti v spore, pretože prípadná úhrada trov konania v prospech žalovaného je skutočne iba v teoretickej rovine. Súd taktiež poukazuje na to, že v danom prípade nie je pre posúdenie nekalej obchodnej praktiky podstatné to, že rámcová zmluva o postúpení pohľadávok bola uzavretá pred vyhlásením konkurzu na úpadcu, pretože táto skutočnosť nemení nič na už uvedenom závere súdu. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti preto súd dospel k záveru, že žalobca v predmetnej veci nie je aktívne legitimovaný z dôvodu neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
Súd taktiež zamietol návrh opatrovníčky žalovaného týkajúci sa vyžiadania správy od žalobcu v koľkých prípadoch sa jedná o postúpenie pohľadávky tohto istého veriteľa (spoločnosti Slovak Telecom, a.s.), keďže už z činnosti súdu je zrejmé, že takýchto prípadov je značné množstvo a z činnosti súdu je taktiež zrejmé, že pohľadávky pôvodného veriteľa nie sú vymáhané pôvodnými veriteľmi, ale iba žalobcom.
Podľa § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
O trovách konania súd rozhodol na základe vyššie citovaného zákonného ustanovenia, avšak keďže úspešný žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil, súd o trovách konania rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.
V Prešove, dňa 30.9.2011