Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_TT-20S-83-2022.pdf
PDF · 187.66 KB
Case nature
Area
Subarea
TT-20S/83/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Tóth a členov senátu JUDr. Ivany Rudinskej a JUDr. Róberta Jakubáča, PhD., v právnej veci žalobcu: DIAGO SF s. r. o., so sídlom Železničná 7, 977 01 Brezno, IČO: 36 037 443, právne zastúpený: Mgr. Henrichom Schindlerom, advokát, Skuteckého 33, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 40 887 481, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101611994/2022 zo dňa 30.05.2022, takto
rozhodol:
I. Správny súd žalobu z a m i e t a.
II. Správny súd žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad Trnava (ďalej aj „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2018 – jún 2018, august 2018 – december 2018 a dane z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 2018. Daňová kontrola začala dňa 26.09.2019 na základe Oznámenia o daňovej kontrole č. 102008672/2019 zo dňa 22.08.2019. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil správca dane protokol z daňovej kontroly č. 101698418/2020 zo dňa 09.11.2020 (ďalej aj „protokol“). Protokol obsahujúci výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam v ňom uvedeným bol doručený žalobcovi dňa 23.11.2020, ktorý sa k týmto zisteniam vyjadril podaniami zo dňa 19.11.2020, 27.11.2020, 07.01.2021, 08.01.2021 a 13.01.2021. Správca dane prerokoval so žalobcom jeho pripomienky a ním predložené dôkazy týkajúce sa protokolu dňa 13.10.2021.
2. Správca dane rozhodnutím č. 102274309/2021 zo dňa 15.11.2021 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „daňový poriadok“) žalobcovi ako daňovému subjektu vyrubil rozdiel dane v sume XX XXX,XX eura na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2018.
3. Správca dane v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia uviedol, že žalobca si v zdaňovacom období máj 2018 uplatnil právo na odpočítanie dane podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o DPH“) za nákup tovarov a služieb z faktúry č. 180010, dátum zdaniteľného plnenia 03.05.2018, základ dane XX XXX,XX eur, DPH (20 %): XX XXX,XX eura; faktúry č. 180011, dátum zdaniteľného plnenia 17.05.2018, základ dane: XX XXX,XX
eura, DPH (20 %): X XXX,XX eura a faktúry č. 180012, dátum zdaniteľného plnenia 21.05.2018, základ dane: XX XXX,XX eura, DPH (20 %): X XXX,XX eura od platiteľa dane v tuzemsku - spoločnosti Diago SK s.r.o. v likvidácii. Správca dane mal za to, že žalobca nepredložil dostatok relevantných dôkazov na preukázanie reálnosti deklarovaných plnení, preto mu vyrubil rozdiel dane v sume XX XXX,XX eura. Žalobca si v zdaňovacom období máj 2018 uplatnil právo na odpočítanie dane podľa § 51 ods. 1 písm. c) zákona z nadobudnutia tovaru od dodávateľa z iného členského štátu na základe faktúry č. 183000633 zo dňa 10.05.2018, dátum zdaniteľného plnenia 10.05.2018 od dodávateľa ASO CROMSTEEL S.A., základ dane XX XXX,XX eura, DPH (20%): X XXX,XX eura. Správca dane mal za to, že žalobca nepreukázal nadobudnutie plnení deklarovaných uvedenou faktúrou, preto mu vyrubil rozdiel dane X XXX,XX eura.
4. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie konštatujúc, že so zisteniami správcu dane, s postupom správcu dane, ako aj s právnym posúdením veci sa nestotožňuje. Uviedol, že správca dane neprihliadol na všetko, čo pri výkone správy daní vyšlo najavo, pričom nedostatočne zistil skutkový stav veci. Správcovi dane bolo z jeho strany podané vysvetlenie k priebehu zdaniteľných obchodov, daňové priznania, faktúry, kontrolné výkazy, pričom zároveň navrhol výsluch svedkov. Správcovi dane ďalej vytkol, že z obsahu prvostupňového rozhodnutia nebolo zrejmé, prečo nevyhodnotil predložené a získané dôkazy vo vzájomných súvislostiach. Správca dane až v rozhodnutí uviedol, že predložený technický nosič dát, ktorý obsahoval súbory MRP nebolo možné ako dôkaz vo vyrubovacom konaní použiť, pričom v priebehu dokazovania a ani pri prerokovaní pripomienok nebol žalobca v súlade s § 46 ods. 5 daňového poriadku vyzvaný na odstránenie nedostatkov a zrejmých rozporov v dokazovaní, najmä ak správca dane disponoval externým diskom HDD, na ktorom sa nachádzalo úplné účtovníctvo kontrolovaného za obdobie od roku 2014 do roku 2019 a úplné skladové hospodárstvo. Keďže správca dane sa so žiadnym z uvedených návrhov nevysporiadal a len subjektívne tvrdil, že žalobca nepredložil dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia v účtovných záznamoch ku kontrolovanému zdaňovaciemu obdobiu, toto rozhodnutie bolo nepreskúmateľné a neurčité. Prvostupňové rozhodnutie bolo nepreskúmateľné aj z dôvodu, že z jeho obsahu nebolo zrejmé, ako a kedy správca dane získal kontrolné výkazy dodávateľov žalobcu, keď jeho samého s nimi neoboznámil. Správcovi dane taktiež vytkol, že nevypočul bývalého konateľa spoločnosti Diago SK s.r.o. v likvidácii. Na zdôraznenie správnosti a dôvodnosti svojich námietok poukázal na viacero súdnych rozhodnutí, predovšetkým rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Správca dane v konaní postupoval v rozpore so zákonom a porušil práva žalobcu, dôkazy vyhodnotil v rozpore so zákonom, pričom zároveň nedostatočne zistil skutkový stav, ktorý bol predmetom daňovej kontroly, nepostupoval v súlade s § 3 ods. 1 až 9 a § 24 ods. 2 a ods. 4 daňového poriadku a nevyhodnotil všetky dôkazy, ktoré v rámci daňovej kontroly zaobstaral pri vedení dokazovania. Dokazovanie nebolo vykonané tak, aby správca dane objasnil a zistil skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane čo najúplnejšie.
5. Žalovaný rozhodnutím č. 101611994/2022 zo dňa 30.05.2022 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie konštatujúc, že správca dane viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných spornými faktúrami, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy potrebné pre rozhodnutie. Nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa na vecné plnenie, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach. Kontrolné zistenia detailne popísal, pričom všetky získané dôkazy vyhodnotil jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti. Uviedol právne predpisy, na základe ktorých rozhodoval, pričom sa zároveň vyjadril k námietkam žalobcu. Odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia preto žalovaný vyhodnotil ako zrozumiteľné a v dostatočnej miere reflektujúce na § 63 ods. 5 daňového poriadku. Postup správcu dane v daňovom konaní považoval za súladný so všeobecne záväznými právnymi predpismi a rešpektujúci zásady daňového poriadku. Podľa žalovaného správca dane chránil záujmy štátu a obcí a dbal na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb, pričom konal v súčinnosti s daňovým subjektom a hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Správca dane využil všetky dostupné zákonné prostriedky, ktoré mal k dispozícii a povinnosti daňovému subjektu ukladal len v medziach stanovených zákonom. Žalovaný preto dospel k záveru, že správca dane vykonal dostatočné dokazovanie, pričom sa zároveň stotožnil s jeho závermi.
II.
Žaloba
6. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101611994/2022 zo dňa 30.05.2022, ako aj rozhodnutia Daňového úradu Trnava č. 102274309/2021 zo dňa 15.11.2021 a navrhol, aby správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie a priznal mu nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.
7. Žalobca namietal, že žalovaný nevykonal dostatočné dokazovanie, keďže odmietol vykonať navrhované dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci samej, a neprihliadol na jeho námietku ohľadom nesprávne vyhodnoteného skutkového stavu veci zo strany správcu dane, ktorý neprihliadol na všetko, čo vykonaným dokazovaním vyšlo najavo. Zdôraznil, že žalovaný nevykonal dostatočné zisťovanie vo vzťahu k overeniu uskutočnenia obchodov, kedy správca dane nezrovnalosti neodstránil, ale bez ďalšieho skúmania ich v rozpore s § 46 ods. 5 a § 24 ods. 2 daňového poriadku použil v neprospech kontrolovaného daňového subjektu. Žalobca už vo svojom odvolaní namietal, že správca dane pri výkone daňovej kontroly postupoval v rozpore s § 3, § 24 a § 45 daňového poriadku, keď nevykonal dostatočné dokazovanie, v dôsledku čoho nezistil skutkový stav v takej miere, aby prijal záver, že nárok na odpočítanie dane nebol preukázaný. Taktiež namietal, že správca dane neprihliadol na všetky dôkazy a informácie, svedčiace v jeho prospech. Žalobca podal vysvetlenie k priebehom obchodov, predložil daňové priznanie, faktúry, kontrolný výkaz, pričom zároveň navrhol aj vypočutie svedkov. Správca dane až vo svojom rozhodnutí uviedol, že predložený technický nosič dát, ktorý obsahoval MRP (ktoré sa nedali správcovi dane otvoriť alebo prezrieť), nebolo možné ako dôkaz vo vyrubovacom konaní použiť, avšak v priebehu dokazovania a ani pri prerokovaní pripomienok nebol daňový subjekt v súlade s § 46 ods. 5 daňového poriadku vyzvaný na odstránenie nedostatkov a zrejmých rozporov v dokazovaní, najmä ak správca dane disponoval externým diskom HDD, na ktorom sa nachádzalo úplné účtovníctvo kontrolovaného za obdobie od roku 2014 do roku 2019 a úplné skladové hospodárstvo. Z uvedených technických nosičov dát mal podľa žalobcu správca dane preukázané uskutočnenie zdaniteľných plnení v kontrolovanom zdaňovacom období a s tými sa mohol oboznámiť. Z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že pri hodnotení dôkazov žalovaný na vyššie uvedené výsledky dokazovania neprihliadal, t. j. na predložené technické zariadenia, ktoré obsahovali úplné účtovné doklady a skladové hospodárstvo kontrolovaného, cenu dodaných tovarov a služieb zrejmú z účtovných dokladov, výpis z účtu v banke, kontrolný výkaz, výpovede svedkov, účtovnú závierku, daňové priznanie. Taktiež bolo zrejmé, že žalovaný dôkazy nehodnotil jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, čím porušil základné zásady daňového konania, v dôsledku čoho tvrdenia správcu dane nebolo možné považovať za preukázané, ale za účelové v snahe obhájiť vlastné subjektívne pocity.
8. Žalobca ďalej namietol, že žalovaný odignoroval jeho námietku, že správca dane nevypočul bývalého konateľa žalobcu, aj keď bol navrhnutý vo vyjadrení k protokolu. Vydanie protokolu z daňovej kontroly a nevykonanie výsluchu osôb, ktoré službu realizovali, aj keď boli správcovi dane pred vydaním protokolu z daňovej kontroly známe, bolo zásadným porušením § 24 ods. 2 daňového poriadku.
9. Žalobcovi rovnako nebolo zrejmé, ako a kedy správca dane získal kontrolné výkazy dodávateľov kontrolovaného daňového subjektu, keď s nimi neoboznámil kontrolovaný daňový subjekt. Z uvedeného dôvodu považoval napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné.
10. Tým, že správca dane bez náležitého odôvodnenia a nevykonania navrhnutých dôkazov považoval dokazovanie za dostatočné, porušil práva žalobcu, nakoľko mu neumožnil realizovať jeho procesné, zákonom a ústavou garantované práva na spravodlivý proces.
11. Žalovaný sa nezaoberal ani momentom nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetu obchodu a teda momentom dodania plnenia s poukazom na naplnenie podmienok vyžadovaných zákonom na odpočet dane v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
12. Dôkazy, ktoré boli primárne, teda tie, ktoré boli urobené priamo obchodnými partnermi a osobami oprávnenými za nich konať, ktoré si splnili svoje povinnosti pri vedení účtovných dokladov a plnení povinností z týchto dokladov, platení za zrealizovaný obchod a podobu ich výsledného vplyvu na konkrétneho platiteľa, správca dane v prospech žalobcu nevyhodnotil. Správca dane v tomto smere nedostatočne zistil skutkový stav veci a to aj napriek skutočnosti, že na uvedené nedostatky bol upozornený už vo vyjadrení k vydanému oboznámeniu, teda ešte pred vydaním protokolu z daňovej kontroly a obdobne aj pred vydaním rozhodnutia vo vyrubovacom konaní. Zároveň sa správca dane
nevysporiadal ani s rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ (veci C-69/17, C-159/17 a C-329/18), z ktorých vyplývalo, že splnenie hmotnoprávnych podmienok má prednosť pred formálnymi požiadavkami, pretože zásada neutrality dane z pridanej hodnoty vyžaduje, aby bolo odpočítanie dane zaplatenej na vstupe umožnené, ak sú splnené hmotnoprávne požiadavky, hoci určité formálne požiadavky zdaniteľné osoby opomenuli splniť.
13. V prejednávanej veci bolo zrejmé, že pochybnosti správcu dane vznikli z dôvodu nezrovnalostí v dodávateľskom reťazci, pričom správca dane, v snahe vyhnúť sa „podvodnému konaniu“, za každú cenu hľadal dôvod pre konštatovanie, že daňový subjekt porušil podmienky príslušného zákona, pričom účelovo žiadal od daňového subjektu splnenie rôznych formálnych požiadaviek vyplývajúcich z účtovníctva a predloženie rôznych potvrdení, ktoré daňový subjekt opomenul uviesť alebo ktoré podľa správcu dane nespĺňajú všetky náležitosti. Tieto formálne požiadavky však nie sú podmienkou na uplatnenie práva na odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH, a najmä nesplnenie formálnych požiadaviek nemalo za následok nemožnosť predložiť jednoznačný dôkaz o tom, že hmotnoprávne podmienky boli splnené, pretože správca dane nespochybnil reálnu existenciu plnenia.
14. Žalobca zdôraznil, že svedok potvrdil vystavenie dodávateľských faktúr, ktoré mu boli predložené správcom dane na nahliadnutie z účtovníctva kontrolovaného daňového subjektu. Napriek uvedenému sa však správca dane s týmito dôkazmi nevysporiadal a nepreukázal, na ktoré doklady sa vzťahovala pochybnosť o vzniku práva na odpočet dane.
15. Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedávala správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podliehala zákonom stanovenému postupu, keď správca dane bol povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Vyhodnotenie zistených skutkových okolností muselo pritom zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Ak správca dane odmietol vykonať kontrolovaným daňovým subjektom navrhované dôkazy, potom poprel právo žalobcu na spravodlivý proces. V prípade, ak sa jednalo o dôkazy, ktoré správca dane nepovažoval za potrebné, nemusel tieto vykonať, ale potom bolo nevyhnutné, aby náležitým spôsobom odôvodnil, aké úvahy ho k zamietnutiu týchto návrhov na doplnenie dokazovania viedli, a prečo uvedený dôkaz nepovažoval za potrebný. Predmetné odôvodnenie žalovaného s poukazom na dôležitosť navrhovaného dôkazu vo vzťahu k výsledku daňovej kontroly tak nebolo možné považovať za postačujúce. Skutočnosť, že v daňovej kontrole viedol dokazovanie správca dane neznamenala, že bol oprávnený neprihliadať na dôkazy, ktoré preukazovali uskutočnenie zdaniteľných plnení. Správca dane bol povinný tieto dôkazy zahrnúť do dokazovania a náležite sa s nimi vysporiadať. Uvedenými návrhmi na doplnenie dokazovania sa správca dane odmietol zaoberať a v napadnutom rozhodnutí ani žalovaný neuviedol, aké úvahy ho viedli k zamietnutiu týchto návrhov.
16. Aj napriek skutočnosti, že žalobca riadne preukázal ako po formálnej, tak aj materiálnej stránke naplnenie podmienok vyžadovaných zákonom pre odpočítanie dane, žalovaný na uvedené skutočnosti svedčiace v jeho prospech neprihliadal a zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania použil v jeho neprospech, pričom v rozpore so základnými zásadami správy daní nevykonal všetky potrebné kroky na to, aby zistil skutkový stav čo najúplnejšie, následkom čoho vec nesprávne právne posúdil. Pokiaľ správca dane pri dokazovaní neobjasnil zjavné nezrovnalosti v predmetných právnych vzťahoch, svedčilo to o tom, že skutočnosti rozhodujúce pre stanovenie daňovej povinnosti neboli zistené čo najúplnejšie, následkom čoho vec nesprávne právne posúdil.
17. Podľa žalobcu rozhodnutie žalovaného nedalo odpoveď na otázky, akým spôsobom mal porušiť zákon. Žalovaný vo svojom rozhodnutí neozrejmil ani príčinnú súvislosť medzi jeho konaním a porušením príslušných ustanovení zákona, ani to, ktorý zo subjektov obchodného reťazca porušil princíp neutrality dane z pridanej hodnoty.
18. Žalobca taktiež namietol, že ho žalovaný v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaťažil dôkazným bremenom, ktoré mu zo zákona nevyplývalo. Na podporu tohto stanoviska poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok sp. zn. 6Sžf/10/2012, 3Sžf/1/2010) a Súdneho dvora EÚ (C-610/09 vo veci Vikingo). Zároveň dodal, že žalovaný sa nevysporiadal dostatočným spôsobom s namietaným postupom správcu dane vo vzťahu
k neprimeranému prenosu dôkazného bremena na neho, kedy v prípade, ak kontrolovaný daňový subjekt v rozsahu zákonom stanovených podmienok preukázal nárok na odpočítanie dane, nastal prenos dôkazného bremena na správcu dane. Pri prenose dôkazného bremena zo správcu dane na daňový subjekt nestačilo pochybnosti len konštatovať, ale tieto musel správca dane aj náležite preukázať, čo sa v danom prípade nestalo.
19. V nadväznosti na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 6Sžf/81/2013, 8Sžfk/5/2020) a Súdneho dvora EÚ (C - 446/15, C-277/14) žalobca namietol, že zdaniteľnej osobe sa nemá zamietnuť právo na odpočítanie dane splatnej alebo zaplatenej za tovar, ktorý jej bol dodaný, a to z dôvodu, že faktúru vystavil subjekt, ktorý je potrebné z hľadiska kritérií upravených touto právnou úpravou považovať za neexistujúci subjekt, a že bolo nemožné určiť totožnosť skutočného dodávateľa tovaru, okrem prípadu, že sa vzhľadom na objektívne skutočnosti a bez toho, aby sa od tejto zdaniteľnej osoby vyžadovali overovania, ktoré jej neprináležia preukázalo, že táto zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené dodanie bolo súčasťou podvodu na dani z pridanej hodnoty, čo prináleží preveriť vnútroštátnemu súdu.
20. Napokon žalobca uviedol, že napadnuté rozhodnutie bolo nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a došlo aj k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.
III.
Vyjadrenie žalovaného k žalobe
21. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 25.08.2022 navrhol žalobu zamietnuť, keďže sa so žalobnými námietkami nestotožnil a mal za to, že finančné orgány pri posúdení preverovaného prípadu vychádzali zo všetkých zistených skutočností, postupovali v súlade s platnou úpravou a judikatúrou a prijaté závery riadne odôvodnili, pričom poukázali i na súvisiacu judikatúru.
22. Uviedol, že prvostupňový orgán preveroval uskutočnenie zdaniteľných obchodov deklarovaných spornými faktúrami od spoločnosti Diago SK s.r.o. v likvidácii, avšak žalobca ich priebeh a vykonanie neobjasnil dostatočne a vierohodne. Ani žalobcom predložené doklady nepreukazovali a neidentifikovali, akým spôsobom boli fakturované služby poskytnuté, kým a kde boli vykonané (podrobný rozpis výkonov s použitým materiálom, certifikáty použitých materiálov, doklady o pôvode, časový prehľad prác, technické správy k majetku, revízne správy, technické skúšky, odsúhlasenie prác, reklamačný protokol, odsúhlasenie ceny a pod.), prípadne iné dôkazy o preukázaní fakturovaných plnení deklarovaným dodávateľom. Deklarované sústružnícke práce mali byť podľa vyjadrenia konateľa žalobcu technickým zhodnotením majetku, ktoré však nebolo preukázané a priradené k žiadnemu majetku spoločnosti. Žalobca taktiež nepredložil doplňujúce doklady vzťahujúce sa k deklarovaným nákupom ako certifikáty, objednávky, doklad pôvodu, technické správy, záručný list a pod., na preukázanie reálnosti deklarovaného nákupu tovaru. Žalobca nepreukázal ani účel a použitie deklarovaného nákupu na ním uskutočnené zdaniteľné plnenia. Preverením jednotlivých kariet podľa záznamov skladu bolo zistené, že údaje v predložených kartách tovarov sú v nesúlade s ostatnými predloženými dokladmi. Z tohto dôvodu nebolo preto možné považovať predložené doklady za dôveryhodné.
23. V kontrolovanom období konateľom oboch spoločností bol A. B. C., a preto bolo v možnostiach žalobcu zabezpečiť si dostatočné dôkazné prostriedky k vzájomným obchodným transakciám, keďže išlo o spriaznené osoby a zároveň tak žalobca disponoval všetkými informáciami týkajúcimi sa deklarovaných zdaniteľných obchodov, ako zo strany odberateľa, tak i dodávateľa.
24. V kontrolovanom zdaňovacom období si žalobca zároveň uplatnil odpočítanie dane aj z faktúry č. 18V3-000633 zo dňa 10.05.2018 od spoločnosti ASO H&P S.r.l., pričom z predložených dokladov boli zistené viaceré nezrovnalosti. Faktúra deklaruje ako dodávateľa spoločnosť ASO H&P S.r.l. s IČ DPH: A., pričom príjemka č. P1801614 zo dňa 11.05.2018 deklaruje ako dodávateľa spoločnosť S.C. ASO CROMSTEEL S.A. Príjemka č. P1801614 je evidovaná v zostave pohybov skladu, avšak ako dodávateľ je uvedená spoločnosť HuStra, spol. s r.o. a je evidovaná dňa 17.12.2018, a to na jediný sortiment (Tesnenie H). Taktiež fakturovaný tovar nie je zaevidovaný na skladových kartách. Zistené nezrovnalosti
žalobca žiadnym spôsobom neodstránil a náležite nevysvetlil. Vzhľadom na nedostatočné vyjadrenia žalobcu, nekompletné doklady a zistené nezrovnalosti boli predložené doklady nevierohodné a bez pochybnosti nepreukazujúce uskutočnenie zdaniteľného obchodu tak, ako to deklaroval žalobca.
25. Vo vzťahu k rozloženiu dôkazného bremena konštatoval, že dôkazné bremeno zaťažovalo primárne žalobcu. Vychádzajúc zo znenia § 49 ods. 1 a ods. 2 v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH Najvyšší súd Slovenskej republiky judikoval, že iba doložením účtovného dokladu obsahujúceho zákonom stanovené náležitosti nie je nárok na odpočítanie dane preukázaný. Daň či nárok na odpočítanie dane nemajú základ vo formálnom doklade, ale v existencii zdaniteľného plnenia, pretože zákon o DPH nestojí iba na formálnom, ale aj na reálnom preukázaní zdaniteľného plnenia, a preto dôkaz predložením daňového dokladu je iba formálnym dôkazom dovršujúcim hmotnoprávne aspekty skutočného prevedenia zdaniteľného plnenia. Z uvedeného dôvodu preto nemôže byť len samotné predloženie daňového dokladu, hoci formálne správneho a bezchybného, podkladom pre uznanie nároku na odpočítanie dane, ale tento nárok musí byť v prvom rade fakticky podložený existujúcim zdaniteľným plnením (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžf/10/2012).
26. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. III. ÚS 401/09-17 judikoval, že daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zákona o účtovníctve. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť, a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením, alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane.
27. Judikatúra zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v posledných rokoch sa ustálila vo vyššie uvedených intenciách, teda že nepostačuje predložiť faktúru, či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o reálnosti takéhoto zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov. Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôraznil zásadu primeranej odbornej starostlivosti štatutárneho orgánu pri výkone svojej funkcie, s ktorou sa neodmysliteľne spája aj povinnosť vykonávať podnikanie so zabezpečením všetkých dostupných informácií o obchodných záväzkových vzťahoch nielen v čase realizácie zdaniteľného obchodu, ale aj v čase ich preverovania správcom dane (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/47/2018, ods. 55 a sp. zn. 8Sžfk/11/2020, ods. 85 a 86).
28. Uvedené potvrdzuje aj stanovisko Súdneho dvora EÚ, keď podľa tejto súdnej inštancie právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty možno odoprieť vtedy, ak porušenie formálnych požiadaviek malo za následok nemožnosť predloženia jasného dôkazu o tom, že hmotnoprávne podmienky boli splnené (veci SC Paper Consult SRL, C-101/16; Ferimet SL, C-281/20; Senatex GmbH, C-518/14; vec Kemwater ProChemie s.r.o., C-154/2020).
29. V danom prípade bola hodnovernosť žalobcom predložených dokladov dôvodne spochybnená, a preto bolo opäť na žalobcovi, aby preukázal ich pravdivosť a oprávnenosť uplatneného odpočítania dane zo sporných faktúr. Žalobca svoje dôkazné bremeno neuniesol, keď nepreukázal skutočnosti, na ktorých sa sám podieľal a ktorých preukázanie bolo jeho povinnosťou ustanovenou daňovým poriadkom i platnou judikatúrou. Žalobcovi bolo uplatnenie odpočítania dane zamietnuté z dôvodu, že sa nepreukázala pravdivosť ním predložených dokladov a tvrdení. Žalobca nepreukázal splnenie podmienok stanovených v § 49 zákona o DPH pre vznik práva na odpočítanie dane.
30. Pochybné konanie žalobcu pri výkone podnikateľskej činnosti potvrdzovalo aj uznesenie Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici, odbor kriminálnej polície ČVS: KRP-37/1-VYS- BB-2019 zo dňa 04.01.2021, v ktorom je totiž podrobne odôvodnené podozrenie z podvodného konania žalobcu vo vzťahu k fiktívnym deklarovaným zdaniteľným obchodom so spoločnosťou K-DHA, s.r.o.
31. V prípade námietok týkajúcich sa technických nosičov dát z predloženého spisu vyplývalo, že žalobca elektronické záznamy spoločnosti za rok 2018 predložil pri začatí daňovej kontroly (USB) dňa 26.09.2018, ktoré prvostupňový orgán spracoval pomocou softvéru IDEA. Elektronické dáta predložené dňa 15.07.2020 (USB) a 06.10.2020 (externý disk HDD Verbatim), ktoré obsahovali súbory MRP, neboli pre prvostupňový orgán použiteľné bez softvéru MRP. S touto skutočnosťou bol žalobca oboznámený už v procese daňovej kontroly. Bolo preto na žalobcovi, aby ich prvostupňovému orgánu predložil v čitateľnej forme, či už v listinnej alebo elektronickej.
32. K argumentom žalobcu vo veci použitia kontrolných výkazov v procese dokazovania žalovaný uviedol, že v súlade s § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz bolo možné použiť všetko, čo mohlo prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nebolo získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Správca dane ako dôkaz využil i kontrolné výkazy spoločností vystupujúcich v dodávateľsko-odberateľskom reťazci, ktoré získal v rámci výkonu daňovej kontroly, ako aj pri výkone svojej činnosti pri správe daní. Kontrolné výkazy však mali len deklaratórnu funkciu, pričom prednosť mal skutočný stav pred formálnym. Preto správca dane preveroval, či predloženým dokladom nechýbal materiálny podklad. Výsledky dokazovania spochybnili dodanie služieb a tovarov tak, ako deklarujú listinné doklady. Žalobcovi boli tieto pochybnosti známe, preto bolo na ňom, aby predložil také dôkazy, ktoré by spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti preukázali, že obchody prebehli tak, ako to deklaroval. Takéto dôkazy však žalobca nepredložil. Z tohto dôvodu boli kontrolné výkazy použiteľné ako podporný dôkaz a boli vyhodnotené v kontexte s ostatnými zistenými skutočnosťami.
33. Tvrdenie žalobcu, že správca dane nevypočul A. B. C. nezodpovedalo realite. A. B. C. totiž bol vypočutý dňa 22.04.2021 a bol mu poskytnutý priestor na podanie vyjadrení a vysvetlení v súvislosti s preverovanými zdaniteľnými plneniami týkajúcimi sa činnosti žalobcu ako aj spoločnosti Diago SK s.r.o. v likvidácii, deklarovaného dodávateľa a odberateľa žalobcu v zdaňovacom období marec – jún 2018, august – december 2018.
34. V zmysle judikatúry ESD pre potreby systému DPH pojem „nadobudnutie práva nakladať s tovarom ako vlastník“ predstavuje podmienky, že zdaniteľná osoba má možnosť prijímať rozhodnutia spôsobilé ovplyvniť právne postavenie tovaru, najmä rozhodnutie tovar predať. To znamená, že tento pojem sa neobmedzuje na prevod spôsobmi upravenými uplatniteľným vnútroštátnym právom, ale zahŕňa každý prevod hmotného majetku jednou stranou, ktorá oprávni druhú stranu fakticky s ním nakladať, akoby bola vlastníkom tohto majetku. Prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako majiteľ nevyžaduje, aby strana, na ktorú bol tento majetok prevedený, ho fyzicky držala, ani aby uvedený majetok bol k nej fyzicky prepravený a/alebo aby jej bol fyzicky doručený (napr. rozsudok vo veci C-414/17 AREX CZ a. s., bod 75). V súlade s predmetným rozsudkom nie je pre potreby DPH dôvodné zaoberať sa prevodom vlastníckeho práva.
35. Záverom žalovaný konštatoval, že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie v dostatočnej miere uvádzali dôvody, na ktorých sa výroky predmetných rozhodnutí zakladali; daňové orgány v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi predpismi riadne zistili skutkový stav potrebný na rozhodnutie. Námietky žalobcu pritom nevyvracali závery žalovaného, na základe ktorých bolo vydané jeho rozhodnutie.
IV.
Replika žalobcu
36. Na vyjadrenie žalovaného k žalobe reagoval žalobca replikou zo dňa 22.11.2022, pričom zotrval na svojej žalobnej argumentácii, že žalovaný nevykonal dostatočné dokazovanie v súlade so zákonom, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie predčasné. Zároveň namietol, že žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, akými úvahami sa spravoval pri zamietnutí návrhov na vykonanie dôkazov zo strany kontrolovaného daňového subjektu, jeho rozhodnutie tak bolo nepresvedčivé, pričom ani neobsahovalo dostatočné dôvody, na základe ktorých bolo založené. Správca dane v predmetnom konaní nezabezpečil všetky potrebné dôkazy a informácie, a teda zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci.
37. Žalobca opätovne uviedol, že finančným orgánom poskytol vysvetlenie k priebehom obchodov, predložil daňové priznanie, faktúry, kontrolný výkaz, dodacie listy, montážne denníky, odovzdávajúce protokoly a navrhol aj vypočutie svedkov. Taktiež poukázal na to, že opätovne predložil správcovi dane faktúry aj s prílohami, skladovú evidenciu, účtovné záznamy, presný rozpis poskytovaných služieb.
38. Tvrdenia žalovaného o nepreukázaní dodania predmetu a obsahu zdaniteľných plnení označil žalobca za účelové. Toto tvrdenie podľa neho preukazovalo, že žalovaný postupoval v danom prípade v rozpore s ustanovením § 24 ods. 2 daňového poriadku, v zmysle ktorého dokazovanie vedie samotný správca dane a je povinný dbať na to, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené, čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
39. Na zdôraznenie správnosti svojich námietok žalobca poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
40. Záverom zopakoval svoje námietky týkajúce sa ním predložených technických nosičov dát.
V.
Duplika žalovaného
41. V duplike zo dňa 30.08.2023 žalovaný konštatoval, že finančné orgány pri posúdení prevereného prípadu vychádzali zo všetkých zistených skutočností, postupovali v súlade s platnou právnou úpravou a judikatúrou a prijaté závery riadne odôvodnili, pričom poukázali i na súvisiacu judikatúru.
42. Uviedol, že správca dane od žalobcu požadoval predložiť iba také dôkazy, ktoré sú pri výkone podnikateľskej činnosti povinné alebo obvyklé a ktoré preukazujú správnosť údajov uvedených v podanom daňovom priznaní, t. j. aj uplatnené odpočítanie dane. K absencii takýchto dôkazov pritom došlo konaním samotného žalobcu, ako to vyplýva z vyjadrenia HaZZ Brezno č. p. ORHZ.BR2-399-005/2018 zo dňa 17.12.2018.
43. Vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa technických nosičov dát odkázal na rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. TT-20S/80/2022 zo dňa 02.08.2023, ktorý ich neuznal za dôvodné.
44. Námietku žalobcu o porušení ustanovenia § 46 ods. 5 daňového poriadku žalovaný považoval za rozpornú s právnym i skutkovým stavom. V predmetnom prípade správca dane žalobcu so zistenými skutočnosťami a vzniknutými pochybnosťami už v procese daňovej kontroly riadne oboznámil a poskytol mu dostatok priestoru na ich odstránenie a preukázanie pravdivosti ním deklarovaných skutočností. Postup správcu dane bol preto v súlade so zákonom a dôkazné bremeno preukázateľne prešlo na žalobcu. Vzniknuté pochybnosti boli jasne a zrozumiteľne vyjadrené už v priebehu daňovej kontroly a následne i v protokole a v odôvodnení rozhodnutia správcu dane a žalovaného, a to vo vzťahu k preverovaným zdaniteľným obchodom, s čím sa stotožnil aj Správny súd v Bratislave v citovanom rozsudku.
45. Žalovaný ďalej zdôraznil, že v predmetnom prípade sa finančné orgány na žiadnom mieste svojich rozhodnutí nezmienili, že dôvodom nepriznania práva na odpočítanie dane bola skutočnosť, že zo strany žalobcu došlo ku konaniu, ktoré je súčasťou daňového podvodu, pričom rovnako žalovaný ako odvolací orgán neodôvodnil svoje rozhodnutie týmto spôsobom, ani tak neargumentoval. V danom prípade neboli splnené hmotnoprávne podmienky podľa vnútroštátneho predpisu, a to zákona o DPH, a preto nebolo povinnosťou správcu dane sa podvodným konaním zaoberať a preukazovať vedomosť žalobcu o takomto konaní. S uvedeným sa opätovne stotožnil Správny súd v Bratislave v citovanom rozsudku.
46. Záverom dupliky žalovaný konštatoval, že žalobca predložil nekompletné a rozporné doklady, ktoré preukázateľne a vierohodne nepreukazovali uskutočnenie zdaniteľných obchodov tak, ako to deklaroval žalobca. Z tohto dôvodu boli vzniknuté pochybnosti odôvodnené a uplatnené odpočítanie dane žalobcovi nebolo priznané oprávnene v súlade s citovanou judikatúrou.
VI.
Konanie na správnom súde a posúdenie podstatných právnych argumentov
47. Krajský súd v Trnave uznesením č.k. 20S/83/2022-91 zo dňa 04.10.2022 priznal správnej žalobe odkladný účinok, a to až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.
48. Žalovaný podaním zo dňa 10.01.2023, doručeným Krajskému súdu v Trnave dňa 10.01.2023, oznámil súdu, že dňa 21.12.2022 mu bol doručený podnet na preskúmanie zákonnosti jeho rozhodnutia č. 101611994/2022 zo dňa 30.05.2022 mimo odvolacieho konania. Krajský súd v Trnave následne uznesením č.k. 20S/83/2022-116 zo dňa 03.02.2023 rozhodol o prerušení súdneho konania do právoplatného skončenia konania vo veci návrhu na preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia mimo odvolacieho konania.
49. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov Správny súd v Bratislave začal svoju činnosť 01.06.2023 a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Vec vedená na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 20S/83/2022 bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety náhodným výberom v súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2023 v znení Dodatku č. 1 účinného od 01.06.2023 pridelená senátu 6S Správneho súdu v Bratislave a je vedená pod sp. zn. TT-20S/83/2022.
50. Správny súd v Bratislave uznesením č.k. TT-20S/83/2022-141 zo dňa 28.07.2023 rozhodol o pokračovaní v konaní.
51. Správny súd v Bratislave (ďalej aj ako „správny súd“) ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 a § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení účinnom do 30.06.2023 (ďalej aj ako „SSP“) v spojení s § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, z dôvodov uplatnených v žalobe a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko boli splnené podmienky podľa § 107 ods. 2 SSP, keď ani jeden z účastníkov konania nežiadal nariadenie pojednávania. Deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 21.11.2023 (§ 137 ods. 4 SSP).
52. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.
53. Podľa § 2 ods. 1 a ods. 2 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
54. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
55. Podľa § 187 ods. 1 SSP, ak správny súd priznal žalobe odkladný účinok podľa § 185 písm. a) je povinný o nej rozhodnúť do šiestich mesiacov od vydania uznesenia o priznaní odkladného účinku.
56. Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
57. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
58. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) prvá veta zákona o DPH, dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak.
59. Podľa § 9 ods. 1 zákona o DPH, dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8.
60. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
61. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
62. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
63. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.
64. Podľa § 51 ods. 1 zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu, d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.
65. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
66. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
67. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
68. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
69. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
70. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
71. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
72. Podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku, ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.
73. Podľa § 63 ods. 5 daňového poriadku, rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s nimi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
74. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní boli rozhodnutia finančných orgánov o vyrubení rozdielu na dani z pridanej hodnoty žalobcovi za zdaňovacie obdobie máj 2018. Finančné orgány na základe vykonaného dokazovania dospeli k záveru, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok vzniku nároku na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 v spojení s § 51 ods. 1 zákona o DPH. Úlohou správneho súdu tak v nadväznosti na žalobcom podanú žalobu bolo v medziach žalobných námietok posúdiť, či finančné orgány pri vyrubení rozdielu na dani z pridanej hodnoty žalobcovi postupovali v súlade s príslušnými právnymi predpismi a ustálenou súdnou praxou.
75. Keďže správny súd bol pri prieskume rozhodnutí finančných orgánov a konania predchádzajúceho ich vydaniu viazaný žalobnými námietkami, považuje za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že obsah podanej správnej žaloby bol vo vzťahu k viacerým žalobným dôvodom vágny, bez bližšej špecifikácie, majúci skôr povahu všeobecných generických vyjadrení použiteľných pre všetky kontrolované zdaňovacie obdobia, nie konkrétne vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu máj 2018 (neoznačenie konkrétnych osôb, ktoré mali byť v konaní vypočuté, nevymedzené dôkazné prostriedky, z ktorých malo vyplývať preukázanie zdaniteľných obchodov, ktoré finančné orgány nesprávne vyhodnotili, prípadne nevykonali). Úlohou správneho súdu ale nie je, aby za žalobcu vyhľadával, konkretizoval prípadne domýšľal, exaktne ktoré osoby, prípadne dôkazné prostriedky mal žalobca na mysli. Žalobcovi svedčí v správnom súdnom konaní povinnosť tvrdiť, pričom pre vymedzenie dôvodov súdneho prieskumu zákonnosti nepostačuje jednoduché spochybnenie postupu žalovaného a správcu dane bez uvedenia konkrétnych skutkových okolností, z ktorých žalobca vyvodzuje nezákonnosť spôsobilú vyústiť do zrušenia napadnutého a prvostupňového rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 SSP.
76. V nadväznosti na žalobné námietky týkajúce sa v podstatnej časti zisťovania a ustálenia rozhodujúcich skutočností, resp. skutkového stavu, správny súd uvádza, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania a preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Platí pritom, že daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, pričom v rámci daňového konania nesie dôkazné bremeno. Správca dane je oprávnený a zároveň aj povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov, samozrejme za zachovania procesných práv daňových subjektov, zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na odpočítanie dane.
77. Dôkaznú povinnosť v daňovom konaní má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, teda vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy, ktoré ale nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností.
78. Nepochybne správca dane nie je pri dokazovaní v zmysle § 24 ods. 2 daňového poriadku viazaný iba návrhmi daňového subjektu, avšak je potrebné zdôrazniť, že je prvotne povinnosťou daňového subjektu preukazovať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní a skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní. Na povinnosť uniesť vlastné dôkazné bremeno nemožno rezignovať jednoduchým odkazom na povinnosti správcu dane pri dokazovaní. Je zásadne vecou daňového subjektu, aby zvolil vhodné dôkazné prostriedky, ktorými sa má preukázať splnenie podmienok pre odpočítanie dane, správca dane súladne s § 24 ods. 4 daňového poriadku nepredpisuje druh dôkazných prostriedkov. Bolo povinnosťou žalobcu dôkazy, ktorých vykonanie navrhuje, vymedziť dostatočne jasne a presne, aby následne bolo možné vyhodnotiť, či vykonanie navrhnutého dôkazu môže mať vplyv na zistenie skutočností nevyhnutných na účely správy daní a či sa tento dôkaz vykoná. Pokiaľ žalobca v konaní pred správcom dane dôsledne nesplnil svoje povinnosti vyplývajúce mu z § 24 ods. 1 daňového poriadku, nie je na mieste námietka, že správca dane mu neumožnil realizovať jeho procesné práva.
79. Z odôvodnenia rozhodnutí finančných orgánov je zrejmé, že tieto neuznali nárok žalobcu na odpočítanie dane vo výške XX XXX,XX eura z dôvodu, že nepredložil dostatok dôkazov na preukázanie uskutočnenia zdaniteľných obchodov deklarovaných spornými faktúrami. Predmetom sporu medzi finančnými orgánmi na jednej strane a žalobcom na druhej strane tak bola otázka preukázania materiálnej existencie zdaniteľných plnení deklarovaných spornými faktúrami ako jednej z hmotnoprávnych podmienok vzniku nároku na odpočítanie dane. Materiálnu existenciu týchto plnení mal pritom preukázať v prvom rade žalobca ako subjekt uplatňujúci si nárok na odpočítanie dane.
80. Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že správca dane v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 102815375/2019 zo dňa 09.12.2019 požiadal daňový subjekt o predloženie sporných faktúr a všetkých súvisiacich dokladov a príloh preukazujúcich dodanie deklarovaných plnení. Žalobca sporné faktúry správcovi dane predložil až podaním zo dňa 09.10.2020. Správca dane zo žalobcom predložených príjemiek č. P1802728 zo dňa 17.05.2018 a č. P1802731 zo dňa 21.05.2018 zistil, že z nich nevyplýva, k akej objednávke sa vzťahujú a zároveň dátum a čas vyhotovenia príjemiek je uvedený ako 31.07.2018 o 14:20:44 a 31.07.2018 o 14:46:50 čo nezodpovedá deklarovaným dodaniam. Uvedené príjemky tiež neboli evidované v zostave pohybov na sklade za rok 2018. K deklarovaným plneniam síce žalobca predložil dodacie listy, ale žiadne iné dôkazy preukazujúce reálne dodanie deklarovaných plnení nepredložil. Pokiaľ išlo o samotné sporné faktúry, názov dodávateľa v časti identifikácie dodávateľa a na pečiatke (DIAGO SK s. r. o.) skutočne, ako to konštatovali aj finančné orgány, nezodpovedá názvu dodávateľa v obchodnom registri v deklarovanom čase (Diago SK s.r.o.). Zo zistení správcu dane ďalej vyplývalo, že v kontrolovanom období bol konateľom oboch spoločností (žalobcu i dodávateľa) A. B. C., ktorý svoj podiel predal českej spoločnosti a 19.12.2018 spoločnosť vstúpila do likvidácie, a preto jednoznačne bolo v možnostiach žalobcu zabezpečiť si dostatočné dôkazné prostriedky k vzájomným obchodným transakciám, keďže sa jednalo o spriaznené osoby. Spoločnosť Diago SK s.r.o. v likvidácii za rok 2018 nepodala účtovnú závierku, ani k dátumu vstupu spoločnosti do likvidácie. Likvidátorom sa stal D. E., ktorý bol od roku 2010 angažovaný minimálne v 50 spoločnostiach v Českej republike a minimálne v 100 spoločnostiach v Slovenskej republike, pričom správca dane predpokladal, že sa jednalo o osobu, ktorá bola účelovo využívaná na deklarovanie fiktívneho podnikania v spoločnostiach.
81. V danom prípade bola hodnovernosť žalobcom predložených dokladov dôvodne spochybnená, a preto bolo na žalobcovi aby preukázal ich pravdivosť a oprávnenosť uplatneného odpočítania dane zo sporných faktúr. Za stavu, keď žalobca nepreukázal materiálnu existenciu zdaniteľných plnení deklarovaných spornými faktúrami, nepreukázal ani splnenie podmienok vzniku nároku na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a 2 v spojení s § 51 ods. 1 zákona o DPH. Na tomto závere žalobné námietky nemohli nič zmeniť.
82. Vo vzťahu k námietke, týkajúcej sa nesprávneho hodnotenia obsahu technických nosičov dát, z ktorých mal správca dane mať za preukázané uskutočnenie zdaniteľných plnení, správny súd poukazuje na skutočnosť, že v priebehu daňovej kontroly sám žalobca (prípadne jeho zástupcovia) uvádzal, že môže predložiť len účtovné doklady za obdobie 7/2018 – 12/2018, keďže ostatné účtovné doklady boli zničené pri požiari, účtovníctvo bolo vedené interne vlastnými zamestnancami (zápisnica o pojednávaní zo dňa 26.09.2019), a že požadovanú dokumentáciu predložiť nevie, keďže došlo k nenávratnému a trvalému zničeniu účtovných evidencií archivovaných v papierovej aj elektronickej
forme formou požiaru (písomné vyjadrenie zo dňa 17.10.2019), pričom žiadal o udelenie času 9 mesiacov na rekonštrukciu znehodnotenej evidencie s tým, že zamestnanci žalobcu kontaktujú hlavných dodávateľov z dôvodu zaslania relevantných dokladov (zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 08.11.2019). Žalobca v priebehu daňovej kontroly zároveň uviedol, že k rekonštrukcii boli oslovení všetci dodávatelia a odberatelia za všetky zdaňovacie obdobia (zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 09.12.2019). Až 15.07.2020 žalobca predložil na USB kľúči účtovníctvo v elektronickej forme ako aj skeny faktúr, ktoré prišli elektronicky, a tiež výkazy o dani z pridanej hodnoty, pričom účtovníctvo získal z počítača zosnulej manželky, ktorá tieto údaje mala v služobnom počítači vo vlastnej firme s tým, že doklady sa postupne odovzdávajú splnomocnenému zástupcovi, ktorý má vykonať rekonštrukciu (zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 15.07.2020).
83. K predloženému USB kľúču sa správca dane vyjadril na ústnom pojednávaní dňa 06.10.2020, kedy konštatoval, že tento technický nosič dát predložený žalobcom 15.07.2020 obsahuje súbory MRP, ktoré sa nedali otvoriť, a že tento technický nosič dát neobsahuje požadované doklady a dôkazy (zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 06.10.2020, s. 31, oznámenie obdobného obsahu sa nachádza aj v protokole o daňovej kontrole, s. 53). Z uvedeného možno vyvodiť, že žalobca už v priebehu daňovej kontroly bol správcom dane upovedomený, že uvedené podklady na USB kľúči (MRP súbory) správca dane nevie otvoriť, a preto bolo jeho povinnosťou predložiť požadované podklady v inej forme. Nebola teda opodstatnená námietka žalobcu, že až do oznámenia prvostupňového rozhodnutia nemal vedomosť o tom, že správca dane obsah tohto USB kľúča nevie vyhodnotiť v jeho prospech.
84. Pokiaľ žalobca predložil správcovi dane dňa 06.10.2020 externý disk HDD Verbatim, na ktorom malo byť účtovníctvo za roky 2014 – 2018, preverením predloženého zariadenia správca dane zistil, že neobsahuje požadované doklady a dôkazy, ktorý záver vyplýva jednak zo zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 27.10.2020 (s. 26), jednak z protokolu o daňovej kontrole (s. 54). Námietku žalobcu aj ohľadne tohto technického zariadenia tak považoval správny súd za nedôvodnú.
85. Žalobca bol s vyššie uvedenými skutočnosťami týkajúcimi sa technických nosičov dát (USB kľúč a externý hardisk HDD Verbatim) oboznámený ešte pred vydaním prvostupňového rozhodnutia a mohol na ne eventuálne reagovať majúc na pamäti, že dôkazné bremeno ohľadne preukázania splnenia podmienok vzniku nároku na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 v spojení s § 51 ods. 1 zákona o DPH zaťažovalo primárne jeho.
86. Rovnako ako nedôvodné správny súd vyhodnotil námietky žalobcu vo vzťahu k opätovnému nevypočutiu bývalého konateľa A. B. C., keďže tento bol vypočutý v priebehu vyrubovacieho konania dňa 22.04.2021, kedy sa mohol k veci vyjadriť (zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 22.04.2021). A. B. C. sa vyjadril k súčinnosti daňového subjektu v rámci vykonávanej kontroly u spoločnosti K-DHA s.r.o. za oblasť dane z pridanej hodnoty a dane z príjmov právnickej osoby, vyjadril sa k histórii žalobcu a dodávateľa, k dôvodom odpredania obchodného podielu na D. E.. K spornej faktúre č. 180010 zo dňa 03.05.2018 uviedol, že fakturované sústružnícke práce v hodnote XX XXX,XX eura uskutočnili p. F. a p. G., korí sústružili vodiace valce na prístroj, práce nemuseli byť certifikované a išlo o technické zhodnotenie prístrojov. Tiež uviedol, že získanie dokladov pre rekonštrukciu účtovníctva bolo spojené so značnými ťažkosťami, preto boli predkladané s omeškaním prípadne v obmedzenom rozsahu.
87. Správca dane na ústne pojednávanie predvolal tiež D. E., konateľa dodávateľa, pričom zásielka bola doručená v zmysle § 31 ods. 2 daňového poriadku dňa 07.04.2021 na adresu trvalého pobytu. D. E. sa však na ústne pojednávanie nedostavil. Vo vzťahu k tejto osobe správny súd považuje za dôležité pre úplnosť poukázať, že žalobca v priebehu daňovej kontroly (podaním zo dňa 22.10.2020) oznámil správcovi dane, že mu môže poskytnúť mailový kontakt na konateľa spoločnosti Diago SK s.r.o.; v priebehu vyrubovacieho konania (v súvislosti s oznámením o plánovanom výsluchu D. E.) dňa 01.04.2021 oznámil správcovi dane, že D. E. sa nezdržiava len na jednej adrese a žalobca môže poskytnúť všetky jeho dostupné a prechodné adresy; na ústnom pojednávaní dňa 22.04.2021 A. B. C. uviedol, že posledný kontakt s D. E. mal „ ... minulý týždeň – emailom ... “ Napriek uvedeným vyjadreniam žalobca správcovi dane žiaden ďalší kontaktný údaj na D. E., ani prípadný obsah mailovej komunikácie za účelom potvrdenia uskutočnenia zdaniteľných plnení neposkytol, hoci bol na to správcom dane vyzvaný (zápisnica z ústneho pojednávania zo dňa 22.04.2021).
88. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa povinnosti správcu dane v zmysle § 46 ods. 5 daňového poriadku správny súd uvádza, že z obsahu zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 15.07.2020 mal za preukázané, že žalobca bol oboznámený správcom dane so skutočnosťami zistenými pri daňovej kontrole, že nie sú splnené podmienky pre odpočítanie dane, keďže sporné faktúry predložil žalobca až dňa 09.10.2020. Rovnako pri ústnom pojednávaní dňa 27.10.2020 správca dane oznámil žalobcovi, že predložením sporných faktúr nepreukázal dodanie plnení nimi deklarovaných. Zároveň správca dane pri tomto ústnom pojednávaní dôvodil, že len predložením faktúry nie je splnená požiadavka preukaznosti, ale len formálna stránka účtovnej operácie. Správca dane pri tomto ústnom pojednávaní tiež konštatoval, že žalobca nedisponoval relevantnými dôkazmi, ktoré by preukazovali nadobudnutie tovarov a služieb od dodávateľa Diago SK s.r.o., a teda neboli splnené podmienky pre odpočítanie dane. Na základe takto zisteného skutkového stavu správny súd dospel k záveru, že nebola dôvodná námietka žalobcu, že nebol vyzvaný na odstránenie nedostatkov a zrejmých rozporov, keďže z obsahu oboch zápisníc, vyplýva, že žalobca mal možnosť vyjadriť sa, čo aj spravil. Uvedený záver rovnako svedčí o neopodstatnenosti tvrdenia žalobcu, že v priebehu daňovej kontroly nebola spochybnená existencia materiálneho plnenia.
89. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že v konaní bol zaťažený dôkazným bremenom, ktoré mu zo zákona nevyplývalo, keďže mal preukazovať právne vzťahy jeho dodávateľa a jeho subdodávateľov, správny súd zdôrazňuje, že v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania bol žalobca vyzvaný výlučne na preukázanie skutočností, na ktorých sa sám podieľal, keďže bol preverovaný dodávateľsko – odberateľský vzťah žalobcu a spoločnosti Diago SK s.r.o. v likvidácii. Keďže konateľom oboch spoločností (dodávateľa aj žalobcu) bola rovnaká osoba, A. B. C., bolo v možnostiach žalobcu disponovať uvedenými podkladmi a všetkými informáciami týkajúcimi sa deklarovaných zdaniteľných obchodov, ako zo strany odberateľa, tak i dodávateľa. Žalobca k deklarovaným službám okrem dodacieho listu nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali ich reálne dodanie.
90. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, ktorý zdôraznil, že v čase realizácie obchodných transakcií konal v dobrej viere, správny súd poukazuje, že správca dane skúmal hmotnoprávne podmienky odpočítania dane podľa zákona o DPH a nie podvodné konanie, čo sú dva rôzne inštitúty. Na splnenie hmotnoprávnych podmienok musí žalobca preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar a služby boli reálne dodané v deklarovanom množstve a v čase, a spôsobom deklarovaným na daňových dokladoch a zdaniteľnou osobou. Pri vstupovaní do obchodných vzťahov je povinnosťou každého daňového subjektu si svojho bezprostredného odberateľa, resp. dodávateľa riadne preveriť a zistiť skutočnosti, ktoré sú relevantné pre riadne uzatvorenie obchodného vzťahu, z ktorého si potom daňový subjekt uplatňuje nárok na odpočet DPH. Uvedené tvrdenie vzhľadom k skutočnosti, že konateľom žalobcu ako aj jeho dodávateľa v zdaňovacom období máj 2018 bola rovnaká osoba, je na závery správneho súdu bez relevancie.
91. Vo vzťahu k námietke, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, nakoľko z neho nie je zrejmé, že ako a kedy správca dane získal kontrolné výkazy jeho dodávateľov správny súd uvádza, že táto námietka nie je dôvodná. Správca dane ako podporný dôkaz využil i kontrolné výkazy spoločností vystupujúcich v dodávateľsko-odberateľskom reťazci, ktoré získal v rámci výkonu daňovej kontroly, ako aj pri výkone svojej činnosti pri správe daní. Kontrolné výkazy však mali len deklaratórnu funkciu, pričom prednosť mal skutočný stav pred formálnym. Preto správca dane preveroval, či predloženým dokladom nechýbal materiálny podklad. Výsledky dokazovania spochybnili dodanie služieb a tovarov tak, ako deklarujú listinné doklady. Žalobcovi boli tieto pochybnosti známe, preto bolo na ňom, aby predložil také dôkazy, ktoré by preukázali, že obchody prebehli tak, ako to deklaroval. Takéto dôkazy však žalobca nepredložil.
92. So zásadou primeranej odbornej starostlivosti štatutárneho orgánu pri výkone svojej funkcie, sa neodmysliteľne spája aj jeho povinnosť vykonávať podnikanie so zabezpečením všetkých dostupných informácií o obchodných záväzkových vzťahoch nielen v čase realizácie zdaniteľného obchodu, ale aj v čase ich preverovania správcom dane. Za konanie s odbornou starostlivosťou nemožno považovať skladovanie kompletného účtovníctva žalobcu v blízkosti kotolne, a to na pokyn konateľa žalobcu, ktoré konanie vyplýva z uznesenia ČVS: KRP-37/1-VYS-BB-2019 zo dňa 04.01.2021 Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici, odbor kriminálnej polície. Toto konanie malo za následok porušenie § 35 ods. 1 zákona o účtovníctve, keď žalobca bol povinný zabezpečiť ochranu svojej účtovnej dokumentácie proti poškodeniu. Pokiaľ štatutárny orgán žalobcu uvedenú povinnosť porušil, nemôže
z dôsledkov tohto porušenia vyvodzovať skutkové závery svedčiace v jeho prospech, ale musí znášať stav dôkaznej núdze.
93. Správny súd považoval žalovaným a správcom dane vykonané právne posúdenie veci za správne, keď žalobcom zmieňovanú judikatúru Súdneho dvora EÚ (vo veciach C-69/17, C-159/17 a C-329/18) by bolo možné aplikovať, pokiaľ by bolo preukázané splnenie hmotnoprávnych podmienok, avšak v súdenej veci takáto situácia nenastala. U žalobcu nebolo preukázané reálne poskytnutie služieb a dodanie tovarov na základe sporných faktúr a priznanie odpočtu dane z pridanej hodnoty tak nebolo zamietnuté len z dôvodu formálnych nedostatkov vo vedení účtovnej respektíve skladovej evidencie, ale práve z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnych podmienok. Pokiaľ v tejto súvislosti žalobca uviedol, že svedok potvrdil vystavenie dodávateľských faktúr, ktoré mu boli predložené k nahliadnutiu, a teda závery správcu dane o nedôveryhodnosti faktúry boli založené na domnienkach, správny súd opätovne musí konštatovať, že mu nebolo zrejmé, ktorého svedka a ktorú zo sporných faktúr mal žalobca na mysli, preto k tejto časti správnej žaloby nemohol zaujať obsiahlejšie relevantné právne stanovisko.
94. V súvislosti s poukazom žalobcu na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ (vo veciach Vikingó, C-610/19; Signum Alfa, C – 446/15; Stefanek, C 277/14) ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžf/81/2013 správny súd zdôrazňuje, že tieto rozhodnutia vychádzajú zo skutkového stavu, pri ktorom bolo preukázané dodanie tovaru respektíve poskytnutie služby, kedy ostala sporná identita skutočného dodávateľa tovaru alebo poskytovateľa služieb, čo však nebol prípad prejednávanej veci. Taktiež správca dane a žalovaný nevyvodili závery o nedôveryhodnosti sporných faktúr z nemožnosti poskytnúť zdaniteľné plnenia deklarovaným dodávateľom pre nedostatok personálnych a materiálnych zdrojov, čo bol prípad vo veci C – 610/19 Vikingó. Rovnako rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžfk/5/2020 zo dňa 08.12.2020 by bolo aplikovateľné, pokiaľ by v prejednávanej veci nebola sporná materiálna existencia spornými faktúrami deklarovaných plnení a zistené pochybnosti by boli výlučne na strane osoby dodávateľa.
95. Správny súd sa v podrobnostiach ďalej nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými v žalobe, keď ich nepovažoval za majúce zásadný význam pre rozhodnutie vo veci samej. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky z Ústavy SR ani Európskeho dohovoru o ľudských právach nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01). V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (o. i. veci García Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 21.01.1999 týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96, Ruiz Torija proti Španielsku, rozsudok zo dňa 09.12.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, Van de Hurk proti Holandsku, rozsudok zo dňa 19.04.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90), nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď. Podľa štandardnej judikatúry súdu reflektujúcej princíp riadneho chodu spravodlivosti musia súdne rozhodnutia v dostatočnej miere obsahovať dôvody, na ktorých sú založené. Povinnosť odôvodňovať rozhodnutie nemôže byť ponímaná v takom zmysle, že je potrebné vysporiadať sa s každým argumentom.
96. Vo vzťahu k uplatnenému právu na odpočítanie dane z nadobudnutia tovaru od dodávateľa ASO CROMSTEEL S.A. žalobca nevzniesol žiadne námietky, preto sa týmto dodaním správny súd nezaoberal.
97. S odkazom na vyššie uvedené dôvody, po preskúmaní konkrétnych relevantných žalobných námietok, správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, a preto ju postupom podľa § 190 SSP zamietol.
98. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 168 a contrario SSP tak, že úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, keďže nezistil dôvody, pre ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, aby ich žalovanému nahradil.
99. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 2 písm. a/ a § 145 ods. 2 písm. a/ SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.