Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

B2-25Cb/197/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava III., v konaní pred sudcom JUDr. Milanom Hupkom, v spore žalobcu: Weis & Partners s.r.o., Priemyselná 1/A, Bratislava - mestská časť Ružinov 821 09, IČO: 47 234 776, zast. advokátskou kanceláriou: Lacko & Partners s.r.o., Miletičova 46, Bratislava - mestská časť Ružinov 821 08, IČO: 55 028 845, proti žalovaným: v 1. rade: Hotel & Restaurant Slovakia s. r. o., Kráľová pri Senci 269 Kráľová pri Senci 900 50, IČO: 44 861 176, v 2. rade: BENZINOL SLOVAKIA s. r. o., Mliekárenská 17, Bratislava 821 09, IČO: 44 820 704, obaja zast.: JUDr. Michaela Pobijak, advokátka, Šumavská 26, Bratislava 821 08, o zaplatenie 73,52 EUR, takto

rozhodol:

I. Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 73,16 EUR a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 80,- EUR a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Vo zvyšku súd žalobu zamieta

III. Žalobcovi súd priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 7.12.2022 domáhal zaplatenie sumy 73,25 EUR titulom neuhradenia vyčísleného úroku z omeškania a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 80,- EUR (2 x 40,- EUR).

2. Žalobu odôvodnil tým, že žalovanému v 1. rade poskytoval za odmenu právne služby. Žalovaný v 1. rade sa dostal do omeškania s úhradou odmeny za poskytovanie právnych služieb vyúčtovanej mu riadne doručenou faktúrou č. XXXXXXXX zo dňa 15.9.2019 splatnou dňa 29.9.2019 na sumu 924,25 EUR a č. XXXXXXXX zo dňa 15.10.2019 splatnou dňa 29.10.2019 na sumu 540,- EUR. Žalobca a obaja žalovaní v nadväznosti na uvedené uzavreli dňa 6.12.2019 dohodu o pristúpení k záväzku, v zmysle ktorej žalovaný v 1. rade uznal právny dôvod a výšku svojho dlhu voči žalobcovi v sume vo výške 1.464,25 EUR a prehlásil, že nárok žalobcu, ako aj výška dlžnej sumy, tak, ako je určená v predmetnej dohode, je správna. V zmysle predmetnej dohody žalovaný v 2. rade pristúpil k záväzku žalovaného v 1. rade voči žalobcovi popri žalovanom v 1. rade, pričom sa voči žalobcovi zaviazal, že záväzok žalovaného v 1. rade voči žalobcovi splní za žalovaného v 1. rade, ak ho nesplní žalovaný v 1. rade. Keďže žalovaní uhradili žalobcovu splatnú pohľadávku až dňa 18.2.2020 v sume 540,- EUR a dňa 11.6.2020 v sume 924,25 EUR, teda po lehote jej splatnosti, vyzval žalovaných písomnou výzvou zo dňa 4.11.2022, doručenou žalovanému v 1. rade dňa 18.11.2022 a žalovanému v 2. rade dňa 9.11.2022, na dobrovoľnú úhradu úrokov z omeškania a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Žalovaní

ku dnešnému dňu na jeho predžalobnú výzvu zo dňa 4.11.2022 žiadnym spôsobom nereagovali. Keďže žalovaní uhradili jeho splatnú pohľadávku v zmysle dohody o pristúpení k záväzku až dňa 18.2.2020 v sume 540,- EUR a dňa 11.6.2020 v sume 924,25 EUR, teda po lehote jej splatnosti, pričom predmetná dohoda nemala vplyv na splatnosť pohľadávky. Vzhľadom na uvedené si uplatňuje voči žalovaným nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9 % zo sumy 924,25 EUR odo dňa 30.9.2019 do 11.6.202, čo predstavuje sumu 58,34 EUR a zo sumy 540,- EUR odo dňa 30.10.2019 do 18.2.202, čo predstavuje sumu 14,91 EUR. Okrem úroku z omeškania si vzhľadom na uvedené uplatňuje voči žalovaným aj nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- EUR za každú faktúru, s ktorej úhradou sa žalovaní dostali do omeškania, t. j. v sume 80,- EUR (2 x 40,- EUR).

3. Súd vo veci vykonal dokazovanie, vypočul právneho zástupcu žalobcu, právnu zástupkyňu žalovaných, oboznámil sa s listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu a po takto vykonanom dokazovaní zistil nasledovný skutkový stav veci.

4. Medzi žalobcom a žalovanými bola dňa 6.12.2019 uzavretá Dohoda o pristúpení k záväzku, na základe ktorej žalovaný v 2. rade pristúpil k záväzku žalovaného v 1. rade uhradiť odmenu za poskytnuté právne služby, ktoré žalobca vyúčtoval faktúrami č. XXXXXXXX zo dňa 15.9.2019 na sumu 924,25 EUR so splatnosťou dňa 29.9.2019 a uhradenou dňa 11.6.2020 a č. XXXXXXXX zo dňa 15.10.2019 na sumu 540,- EUR so splatnosťou dňa 29.10.2019 a uhradenou dňa 20.2.2020. Žalovaný v 1. rade v uvedenej dohode uznal predmetný záväzok čo do dôvodu a výšky.

5. Žalovaný v 1. rade v písomnom vyjadrení uviedol, že žalobcom uplatnený nárok neuznáva, a to ani len v časti. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal doručenie žalovaných faktúr a ani ich opodstatnenosť. Pre značný časový odstup je obtiažne zistiť, či mu faktúry boli vôbec niekedy doručené. Neopodstatnenosť žaloby odôvodňuje tiež tým, že ak mu faktúry uvedené v žalobe boli doručené a boli odôvodnené, tak určite aj boli riadne uhradené. Na predžalobnú výzvu žalobcu reagoval listom zo dňa 15.12.2022, kde uviedol, že nárok žalobcu neuznáva, oznamuje, že faktúry boli uhradené, a teda vec považuje za vybavenú. Žalobca jednostranne ukončil poskytovanie právnych služieb, kde pri odovzdaní agendy bola podmienka úhrady všetkých faktúr, čo riadne splnil. Dôvodom odstúpenia od zmluvy o poskytovaní právnych služieb zo strany žalobcu nebola nezaplatená odmena za právne služby. Pri ukončení poskytovania právnych služieb mu ako klientovi žalobca neposkytol žiadne také vyúčtovanie, z ktorého by vyplývalo, že existujú akékoľvek nedoplatky, tak ako to vyžadujú predpisy upravujúce výkon advokácie. Z dôvodu, že žalobca voči nemu inicioval viacero obdobných bezdôvodných konaní, resp. voči personálne a majetkovo prepojeným spoločnostiam, čo považuje z jeho strany za šikanózne, nakoľko to predstavuje značnú administratívnu záťaž. Žalobca si voči nemu, ako aj voči ďalším, so žalovaným majetkovo a personálne prepojeným spoločnostiam uplatnil obdobné nároky na zaplatenie fiktívnych pohľadávok. Takýto postup žalobcu je objektívne potrebné považovať za šikanózny výkon práva, a to z dôvodu svojvoľného uplatňovania práva (viď Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. 10. 2011, sp. zn. ). Žalobca si v týchto konaniach uplatňuje zväčša zanedbateľné sumy, teda postráda akýkoľvek hospodárny účel konania žalobcu. Je zrejmé, že cieľom konania žalobcu je zahltiť a poškodiť žalovaného. Konanie žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi, teda jeho konanie by nemalo požívať žiadnu právnu ochranu. Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektoré zo súhrnu základných spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré preukázali počas historického vývoja určitú mieru stálosti (nemennosti), vyjadrujú podstatné historické tendencie a stotožňuje sa s nimi podstatná časť spoločnosti. Priznanie nároku žalobcu súdom v tomto konaní by bolo neprimerane tvrdým postihom, a to aj z dôvodu, že k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov, či uspokojenia iných potrieb, ale hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva). Pod šikanóznym výkonom práva možno teda chápať výkon práva za účelom poškodenia druhej strany. Tomuto konaniu žalobcu nerozumie, nakoľko so žalobcom dlhodobo udržiaval korektné obchodné vzťahy. Domnieva sa, že účelové vymáhanie zaplatených faktúr alebo úrokov z omeškania, môže byť v rozpore s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi, a tiež v rozpore s predpismi SAK. Uplatnený nárok žalobcu z vyššie uvedených dôvodov považuje za bezpredmetný. Taktiež považuje podaný návrh zo strany žalobcu za účelový. Súdu dostatočne preukázal nedôvodnosť návrhu žalobcu a navrhuje, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, žalobu považuje za účelovú, s cieľom neoprávnene vymáhať údajnú dlžnú sumu.

6. Žalovaný v 2. rade v písomnom vyjadrení k veci uviedol rovnakú argumentáciu ako žalovaný v 1. rade. Navyše iba doplnil, že Dohoda o pristúpení k záväzku zo dňa 6.12.2019 obsahom nereflektuje nárok, ktorý si žalobca uplatňuje v tomto konaní, považuje ju za bezpredmetnú a navrhuje na ňu neprihliadať.

7. Žalobca vo svojom ďalšom vyjadrení (replike) k veci uviedol, že žalovaní vo svojich vyjadreniach neuviedli ani jedno jediné relevantné skutkové tvrdenie, ktoré by bolo spôsobilé navodiť dôvodné pochybnosti o uplatnenom nároku. Žalovaní vo svojich vyjadreniach ani len netvrdia včasnosť úhrady faktúr týkajúcich sa uplatneného nároku. Žalovaní k svojim vyjadreniam nepripojili ani jedinú prílohu. Strany sporu uzavreli dňa 6.12.2019 dohodu o pristúpení k záväzku, v zmysle ktorej žalovaný 1 uznal právny dôvod a výšku svojho dlhu voči žalobcovi v sume 1.464,25 EUR a prehlásil, že nárok žalobcu, ako aj výška dlžnej sumy, tak, ako je určená v predmetnej dohode, je správna. V zmysle predmetnej dohody žalovaný 2 pristúpil k záväzku žalovaného 1 voči žalobcovi popri žalovanom 1, pričom sa voči žalobcovi zaviazal, že záväzok žalovaného 1 voči žalobcovi splní za žalovaného 1, ak ho nesplní žalovaný 1. Vzhľadom na uvedené žalovaní v konaní neuniesli dôkazné bremeno, keď nepreukázali uspokojenie uplatneného nároku, v dôsledku čoho sa vzhľadom na koncentráciu konania stalo v konaní nesporným jeho tvrdenie o existencii nároku uplatneného voči žalovaným, ktorý v konaní preukázal predložením dohody o pristúpení k záväzku zo dňa 6.12.2019. V konaní pritom ani len nie je sporná skutočnosť, že faktúry týkajúce sa uplatneného nároku boli žalovanými uhradené, keďže ich úhrada nie je predmetom konania. Sporným je iba tvrdenie žalovaných o včasnej úhrade predmetných faktúr, pričom žalovaní v konaní nepreukázali včasnú úhradu predmetných faktúr. Keďže žalovaní svoje tvrdenia neosvedčili listinnými dôkazmi, ba dokonca vo vzťahu k včasnosti úhrady faktúr týkajúcich sa uplatneného nároku žalovaní neuniesli ani len bremeno tvrdenia.

8. Písomným podaním doručeným súdu dňa 20.11.20223 žalobca rozšíril žalobu v časti uplatňovaného úroku z omeškania, pričom tento požadoval v sume 73,52 EUR. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť súd v zmysle ustanovenia túto zmenu na pojednávaní konanom dňa 23.11.2023 pripustil, nakoľko boli splnené zákonné predpoklady (výsledky doterajšieho konania môžu byť podkladom pre rozhodnutie o zmenenom žalobnom návrhu).

9. Podľa § 533 Obč. zák., kto bez súhlasu dlžníka dohodne písomne s veriteľom, že splní za dlžníka jeho peňažný záväzok, stáva sa dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi a obaja dlžníci sú zaviazaní spoločne a nerozdielne. Ustanovenie § 531 ods. 4 tu platí obdobne.

10. Podľa čl. II. ods. 1. Dohody, za právne služby poskytnuté dlžníkovi boli dlžníkovi zo strany veriteľa vystavené nasledovné faktúry, ktoré dlžník ani čiastočne neuhradil: faktúra č. XXXXXXXX vystavená dňa 15.09.2019, splatná dňa 29.09.2017, na sumu 924,25 EUR a faktúra č. XXXXXXXX vystavená dňa 15.10.2019, splatná dňa 29.10.2019, na sumu 540,- EUR, t.j. celkovo vo výške 1.464,25 EUR (ďalej aj ako „dlžná suma“ alebo „dlh“).

11. Podľa čl. II. ods. 3. Dohody, dlžník podpisom tejto dohody uznáva právny dôvod, ako aj výšku dlhu ako je uvedený v bode 1 tohto článku a v článku I. tejto dohody. Dlžník prehlasuje, že nárok veriteľa, ako aj výška dlžnej sumy tak, ako je určená v bode 1 tohto článku, je správna.

12. Podľa čl. III. ods. 1. Dohody, pristupujúci dlžník - BENZINOL SLOVAKIA s. r. o., dňom podpísania tejto dohody v zmysle pristupuje k záväzku dlžníka - Hotel & Restaurant Slovakia s. r. o., špecifikovaného v článku I. a II. tejto Dohody v celom rozsahu a zaväzuje sa, ako pristupujúci dlžník, splniť pohľadávku veriteľa za poskytnuté právne služby popri dlžníkovi v celom rozsahu. Pristupujúci dlžník berie na vedomie, že sa stáva dlžníkom veriteľa popri dlžníkovi a veriteľ má právo požadovať od neho splnenie dlhu v celom rozsahu. Ak záväzok dlžníka splní pristupujúci dlžník, zanikne záväzok veriteľa voči dlžníkovi aj pristupujúcemu dlžníkovi. Pristupujúci dlžník podpisom na tejto dohode prehlasuje, že sa oboznámil s dokladmi, na základe ktorých vznikol dlžníkovi dlh a potvrdzuje, že nárok veriteľa je oprávnený ako aj výška dlhu tak, ako je určená v článku II. tejto dohody.

13. Podľa § 324 ods. 1 Obch. zák., záväzok zanikne, ak sa veriteľovi splní včas a riadne.

14. Podľa § 339 ods. 1 Obch. zák., peňažný záväzok možno tiež platiť v banke veriteľa v prospech jeho účtu, ak to nie je v rozpore s platobnými podmienkami dojednanými medzi stranami.

15. Podľa § 339 ods. 2 Obch. zák., peňažný záväzok platený prostredníctvom banky alebo prostredníctvom poštového podniku je splnený pripísaním sumy peňažného záväzku na účet veriteľa v jeho banke alebo vyplatením sumy peňažného záväzku veriteľovi v hotovosti, ak osobitný zákon neustanovuje inak alebo ak sa veriteľ a dlžník nedohodnú inak.

16. Podľa § 340a ods. 1 Obch. zák., zmluvne určená lehota na splnenie peňažného záväzku dlžníka z dodania tovaru alebo poskytnutia služby nesmie presiahnuť 60 dní odo dňa doručenia faktúry alebo inej výzvy veriteľa podobnej povahy, ktorou požaduje splnenie peňažného záväzku (ďalej len "doklad"), alebo 60 dní odo dňa, keď veriteľ plnil, podľa toho, ktorý z týchto dní nastal neskôr. To neplatí, ak sa strany o dlhšej lehote splatnosti výslovne dohodnú a takáto dohoda nie je v hrubom nepomere k právam a povinnostiam vyplývajúcim zo záväzkového vzťahu pre veriteľa podľa § 369d. Ustanovenia prvej a druhej vety sa nepoužijú, ak osobitný zákon ustanovuje kratšiu lehotu splatnosti.

17. Podľa , dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom. Dlžník však nie je v omeškaní, pokiaľ nemôže plniť svoj záväzok v dôsledku omeškania veriteľa.

18. Podľa ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia.

19. Podľa ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

20. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky v období od 16.3.2016 do 26.7.2022 bola 0,00 %.

21. Podľa omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov podľa , 369a a 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

22. Podľa nariadenia vlády SR č. výška paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa zákona je 40 eur jednorazovo bez ohľadu na dĺžku omeškania.

23. Podľa § 407 ods. 1 Obch. zák., ak dlžník písomne uzná svoj záväzok, plynie nová štvorročná premlčacia doba od tohto uznania. Ak sa uznanie týka iba časti záväzku, plynie nová premlčacia doba ohľadne tejto časti.

24. Predmetom konania (po pripustení zmeny žaloby) je nárok žalobcu na zaplatenie vyčísleného úroku z omeškania v sume 73,52 EUR ako aj paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 80,- EUR (za 2 faktúry). Písomnou Dohodou o pristúpení k záväzku zo dňa 6.12.2019 žalovaný v 2. rade pristúpil k predmetnému záväzku žalovaného v 2. rade, ktorý zároveň v uvedenej Dohode tento záväzok uznal.

25. Pristúpenie k záväzku podľa tohto ustanovenia má ten význam, že ak sa niekto písomnou dohodu s veriteľom zaviazal, že mu za dlžníka zaplatí peňažný dlh, stáva sa jeho dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi a obaja sú voči nemu zaviazaní solidárne. Preto veriteľ môže požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich. Ak záväzok splní jeden z nich, zanikne záväzok aj toho druhého.

26. Uznanie záväzku (dlhu) je upravené v ako zabezpečovací inštitút v tom zmysle, že zlepšuje procesné postavenie veriteľa tým, že mu uľahčuje vymôcť splnenie svojej pohľadávky (existencia záväzku sa v čase uznania predpokladá, pri súdnom spore dôkazné bremeno o neexistencii uznaného záväzku zaťažuje dlžníka, začiatok plynutia novej premlčacej lehoty). Podstatou inštitútu uznania záväzku je, že uznanie záväzku urobené spôsobom požadovaným zákonom zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že záväzok v uznanom rozsahu v čase uznania trval. Aby uznanie

záväzku bolo účinné, zákon požaduje splnenie určitých požiadaviek. Z ustanovenia odseku 1 vyplýva, že uznanie záväzku je jednostranný právny úkon urobený dlžníkom a adresovaný veriteľovi. Zákon vymedzuje formálne aj obsahové náležitosti tohto jednostranného právneho úkonu. Z hľadiska obsahu požaduje jednoznačné určenie uznaného záväzku bez špeciálnych požiadaviek na jeho určitosť. Preto nie je dôležité, či vo vyhlásení dlžníka sú presne použité výrazy "uznanie", alebo je výslovne vymedzený rozsah, v ktorom sa záväzok uznáva. V každom konkrétnom prípade bude rozhodujúca jednoznačnosť spôsobu vymedzenia záväzku, a nie spôsob tohto vymedzenia. V praxi sa často vymedzenie (identifikácia) záväzku, prípadne jeho výška realizuje odkazom na konkrétnu zmluvu, na základe ktorej záväzok vznikol, prípadne na iný doklad (faktúra). Pokiaľ by rozsah uznania záväzku nebol určený, má sa za to, že sa uznáva záväzok v celom rozsahu. Uznanie záväzku má za následok dva základné dôsledky. Predovšetkým je to vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky o tom, že záväzok v čase uznania a v uznanom rozsahu trvá. Vzhľadom na vyvrátiteľnosť domnienky („predpokladá sa“) má dlžník naďalej možnosť preukázať, že záväzok nevznikol, prípadne že v čase uznania už netrval. Dôkazné bremeno o tejto skutočnosti (tým, že dlžník uznal záväzok) prešlo na dlžníka. Vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky zaväzuje aj súd pri hodnotení dôkazov, a to v tom zmysle, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak ( ). Existencia záväzku je nesporná len v čase uznania. Preto z uznania záväzku nemožno vyvodzovať, že tento záväzok trvá aj neskôr (napr. môže zaniknúť na druhý deň po uznaní jeho splnením). Druhým významným dôsledkom uznania záväzku je, že od okamihu uznania záväzku začne plynúť nová štvorročná premlčacia lehota. Ak sa uznala iba časť záväzku, nová premlčacia doba plynie len pokiaľ ide o túto časť (). Tento dôsledok uznania záväzku je rovnaký, bez ohľadu na to, či sa uznal nepremlčaný alebo premlčaný záväzok (). Nie je rozhodujúce ani to, akú dĺžku mala pôvodná premlčacia doba. Pritom treba rešpektovať všeobecné obmedzenie premlčacej doby, t.j. že bez ohľadu na iné ustanovenia , premlčacia doba sa skončí najneskôr po uplynutí desiatich rokov odo dňa, keď začala plynúť po prvý raz ().

27. Súd vyhodnotil žalobou uplatnený nárok v súlade s vykonanými dôkazmi ako aj citovanými zákonnými ustanoveniami a dospel k záveru, že tento je skutkovo i právne v priznanom rozsahu opodstatnený. Žalobca v konaní preukázal dôvodnosť uplatnenej pohľadávky písomnou Dohodou o pristúpení k záväzku, v ktorej bol tento určený ako záväzok vzniknutý z dôvodu neuhradenia faktúr č. XXXXXXXX zo dňa 15.9.2019 na sumu 924,25 EUR so splatnosťou dňa 29.9.2019 a č. XXXXXXXX zo dňa 15.10.2019 na sumu 540,- EUR so splatnosťou dňa 29.10.2019, čím bol zreteľne špecifikovaný číslom faktúry, dátumom jej vystavenia a splatnosti, fakturovanou sumou vrátane uvedenia dôvodu vzniku záväzku (za právne služby poskytnuté dlžníkovi). Nakoľko žalovaní v konaní nevyvrátili domnienku existencie uvedeného záväzku, súd ich zaviazal na zaplatenie priznanej sumy 73,16 EUR.

28. „Povinnosť platiť úroky z omeškania vzniká pri omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti. Ak sú splnené zákonné predpoklady, omeškanie dlžníka, a teda aj povinnosť platiť úroky z omeškania, nastane priamo zo zákona (ex lege), a to bez ohľadu na zavinenie. Zmluvné strany si úrok z omeškania nemusia dohodnúť v zmluve. Nárok na úrok z omeškania vznikne aj v takomto prípade priamo zo zákona. Vzhľadom na to, že ustanovenie § 369 má dispozitívnu povahu, strany môžu postih za omeškanie s plnením peňažného záväzku vo forme úrokov z omeškania v konkrétnom prípade vylúčiť dohodou. Omeškanie dlžníka trvá až do doby riadneho splnenia záväzku, resp. do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom (napr. odstúpením od zmluvy, dohodou strán a pod.). V prípade omeškania s plnením peňažného záväzku sa mení obsah záväzku v tom zmysle, že na strane dlžníka pribudne povinnosť plniť popri peňažnom dlhu aj úroky z omeškania. Na strane veriteľa pribudne oprávnenie požadovať od dlžníka popri plnení peňažného dlhu aj úroky z omeškania. Z hľadiska funkčnosti úroku z omeškania možno hovoriť o zabezpečovacej (preventívnej) funkcii, ktorá pôsobí ex ante vo vzťahu k porušeniu povinnosti, t.j. pôsobí v smere včasného plnenia peňažného záväzku. Úrok z omeškania plní sčasti aj kompenzačnú funkciu, a to v tom rozsahu, v akom kompenzuje ujmu, ktorá vznikla veriteľovi v dôsledku toho, že nedostal peňažné plnenie včas. Napokon úrok z omeškania je aj postihom sankčným, lebo je sankciou za spôsobenie takej ujmy, ktorá nie je škodou. Výšku úrokov z omeškania a spôsob ich výpočtu upravuje odsek 1. Výška úrokov z omeškania sa spravuje predovšetkým dohodou strán. Len ak výška úrokov z omeškania nie je zmluvne dohodnutá, nastupuje výška úrokov ustanovená zákonom.“ (Oľga Ovečková a kolektív, , komentár, Druhé, doplnené a prepracované vydanie)

29. Omeškanie dlžníka so splnením peňažného záväzku sankcionuje tak, že zákonným dôsledkom omeškania je vznik práva veriteľa na úrok z omeškania, a to vo výške zmluvne dohodnutej alebo určenej v ustanovení . Úrok z omeškania je príslušenstvom pohľadávky a v prípade splnenia zákonných predpokladov, povinnosť platiť úroky z omeškania nastáva priamo zo zákona, ktorý tiež stanovuje kritériá pre posudzovanie výšky úrokov z omeškania. Je nesporné, že žalovaný bol so splnením peňažného záväzku v omeškaní, preto žalobcovi vzniklo právo požadovať úrok z omeškania. Nakoľko jeho výšku nemali zmluvné strany v zmluve dohodnutú, resp. určenú, jeho výšku je potrebné určiť na základe zákona. Žalobcom požadovaná a súdom aj priznaná výšku úroku z omeškania (9 %) je plne v súlade s citovanými zákonným ustanoveniami. Pri určení začiatku doby omeškania súd vychádzal z dátumu splatnosti faktúry a túto určil dňom nasledujúcim po splatnosti tej ktorej faktúry. Avšak na rozdiel od žalobcu, ktorý úrok z omeškania požadoval aj za deň, kedy bola príslušná suma pripísaná na jeho účet, súd je toho názoru, že za tento deň už úrok z omeškania požadovať nemožno, nakoľko pripísaním príslušnej sumy na účet žalobcu došlo k zániku peňažného záväzku. Žalobca tak nedôvodne požadoval úrok z omeškania v sume 0,36 EUR, v ktorej časti súd žalobu zamietol. Nakoľko sú žalovaní v omeškaní, popri úroku z omeškania mu vznikol aj nárok na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 80,- EUR, a to za každú omeškanú faktúru samostatne.

30. K problematike priznávania paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky súd poukazuje na aktuálnu judikatúru Súdneho dvora: „1. Článok 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/ES zo 16. februára o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách sa má vykladať v tom zmysle, že: minimálna paušálna suma vo výške 40 eur ako náhrada nákladov veriteľa na vymáhanie vzniknutých v dôsledku oneskorenej platby dlžníka je splatná za každú obchodnú transakciu nezaplatenú po termíne splatnosti a uvedenú na faktúre, vrátane prípadu, keď je táto faktúra spomedzi ďalších faktúr predmetom jednej administratívnej sťažnosti alebo žaloby.“ (rozsudok Súdneho dvora z 20.10.2022 vo veci C-585/20) „29. Vzhľadom na vyššie uvedené treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 6 ods. v spojení s článkom 3 tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že ak jedna a tá istá zmluva upravuje opakujúce sa dodávanie tovaru alebo poskytovanie služieb, pričom sa za každé dodanie alebo poskytnutie musí zaplatiť v stanovenej lehote, veriteľovi prináleží za každú oneskorenú platbu suma 40 eur ako minimálna paušálna náhrada nákladov na vymáhanie.“ (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-370/21 z 1.12.2022)

31. Rovnaký právny názor je aj súčasťou rozhodovacej praxe najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, a to konkrétne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 2022 sp. zn. , ktorým bola nastolená právna otázka vyriešená, a to dokonca ustálene, keď najvyšší súd svoj právny názor k právnej otázke (odpoveď na to ako má byť právna otázka riešená) publikoval v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky () č. 1/2023 pod poradovým č. 11, v ktorom bol vyslovený nasledovný právny názor: „I. Veriteľ má nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok podľa v spojení s Nariadenia Vlády SR č. vo výške 40,- eur za každú pohľadávku, ktorá je predmetom samostatnej faktúry za dodávku tovaru alebo poskytnutie služby, a to aj v prípade, že si pohľadávky uplatňuje spoločne v jednom súdnom konaní. Takáto faktúra musí zodpovedať jednej ucelenej obchodnej transakcii smerujúcej k dodávke tovaru alebo k poskytnutiu služieb za odplatu, teda nesmie byť účelovo delená. II. Výška náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v zmysle je určená paušálne a nezávisí na dĺžke omeškania s úhradou pohľadávky, ani na výške pohľadávky. Táto náhrada je splatná ex lege po uplynutí lehoty splatnosti pohľadávky.“

32. V súvislosti s inštitútom uznania záväzku súd poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR v obdobných veciach, a nakoľko jeho úprava, s ohľadom na jednotnú právnu tradíciu rovnaká podľa slovenského a českého právneho poriadku, sú tieto rozhodnutia primerane použiteľné aj pri aplikácii slovenských právnych predpisov.

33. „Skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná právna domnienka, nie je predmetom procesného dokazovania a ak domnienka existencie uznaného záväzku nebola v konaní vyvrátená, súd musí mať podľa skutočnosť za preukázanú.

V konaní teda môžu nastať len dve situácie - buď sa skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná domnienka, považuje za preukázanú, alebo v konaní vyšiel najavo opak (obsah domnienky bol vyvrátený dôkazom opaku, t.j. dôkazom, že skutočnosť je v konkrétnom prípade práve opačná, než ako ju uvádza domnienka). V žiadnom prípade však nemožno za situácie platného uznania záväzku robiť záver, že oprávnený veriteľ neuniesol, pokiaľ ide o skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná právne domnienka, dôkazné bremeno, a to ani vtedy, ak povinný (dlžník) popiera takúto skutočnosť negatívnymi tvrdeniami.“ (rozsudok z 26. augusta 2004)

34. „Aj keď sa zdá byť na prvý pohľad logické, že účastníci môžu platne robiť právne úkony smerujúce k zmene alebo zániku ich práv či povinností alebo sa inak dotýkajúce ich právneho vzťahu, len za predpokladu, že medzi nimi takýto vzťah právne existuje, napriek tomu nemožno toto tvrdenie vzťahovať bez ďalšieho na akýkoľvek právny úkon bez toho, aby sa súčasne prihliadalo na to, či tu je, alebo nie je zákonom ustanovený dôvod neplatnosti takéhoto úkonu. V niektorých prípadoch existenciu pohľadávky zákon neustanovuje ako podmienku (predpoklad) právneho úkonu, ktorý sa k nej vzťahuje. Tak to je aj v prípade neexistencie uznaného dlhu (záväzku), ktorá nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu uznania dlhu (záväzku), keďže v dôsledku konštrukcie vyvrátiteľnej právnej domnienky ( , ) dôkazné bremeno, pokiaľ ide o neexistenciu dlhu, spočíva na dlžníkovi. V opačnom prípade, teda ak by platilo, že nemožno platne uznať neexistujúci dlh, by účinky uznania dlhu vôbec nenastali (vrátane vyvrátiteľnej právnej domnienky), čo by znamenalo, že dôkazné bremeno, pokiaľ ide o neexistenciu dlhu, by nikdy neniesol dlžník, naopak, veriteľ by musel vždy, dovolávajúc sa uznania dlhu, preukazovať existenciu uznaného dlhu ako podmienku platnosti uznania dlhu, a teda aj ako predpoklad na uplatnenie jeho účinkov.“ (rozsudok z 9. decembra 2004, rozsudok z 21. júna 2004)

35. „Zákonodarca nepredpisuje, akým spôsobom má byť „určitý záväzok“ špecifikovaný. Určenie môže zahŕňať rozsah záväzku, nie je to však úplne nevyhnutné. Záväzok môže byť v uznaní špecifikovaný aj číslom faktúry, jej dátumom vrátane uvedenia dôvodu vzniku záväzku.“ (uznesenie z 21. marca 2006 sp. zn. )

36. Žalovaní v konaní síce spochybňovali žalobcom uplatnený nárok v otázke jeho existencie, rozporu s poctivým obchodným stykom, resp. dobrými mravmi, svoje tvrdenie však nepreukázali. Popretie skutkových tvrdení žalobcu v tejto časti zo strany žalovaných súd vyhodnotil ako neúčinné, nakoľko žalovaní neuviedli vlastné skutkové tvrdenia o týchto skutočnostiach, pričom len samotné spochybnenie žalobcom tvrdených skutočností nemožno bez ďalšieho považovať za postačujúce. Pokiaľ žalovaní argumentujú, že faktúry boli uhradené riadne, mali o tom predložiť dôkaz.

37. Nová právna úprava v ustanovení zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv. sudcovskej koncentrácie civilného sporového konania ( ). Porušenie povinnosti tvrdenia sa považuje za procesnú pasivitu strany sporu, ktorá má za následok procesnú sankciu vo forme buď nespornosti nepopretých skutkových tvrdení protistrany ( ), alebo neúčinnosti nekvalifikovaného popretia skutkového tvrdenia protistrany ( ). Ak súd považuje skutkové tvrdenia strany podľa za nesporné, nevykonáva o nich dokazovanie.

38. Súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu z vykonaných dôkazov. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada, kedy má sporová strana jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá sporová strana, ktorá tieto povinnosti nesplnila, čo je v tomto prípade žalovaná. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť sporovej strany za to, či sú v konaní preukázané jeho tvrdenia a či vzhľadom na takto preukázané skutočnosti je možné rozhodnúť vo veci samej v jeho prospech. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti preto možno konštatovať, že žalobcovi vzniklo právo na zaplatenie žalovanej istiny a príslušenstva, nakoľko žalovaný nepreukázal jednak jeho zánik, ani jeho neexistenciu.

39. Strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Uvedené

ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť sporových strán v konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana sporu, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú sporovú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení sporovej strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť sporovej strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie sporovej strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre sporovú stranu nepriaznivé rozhodnutie.

40. Aby sporová strana mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností sporovou stranou, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak sporová strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú sporová strana vôbec netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre sporovú stranu väčšinou za následok pre ňu nepriaznivé rozhodnutie. Zákon sporovým stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena.

41. Žalovaní, pokiaľ chceli uniesť dôkazné bremeno svojho tvrdenia o riadnej úhrade uvedených faktúr, mali k tomu produkovať relevantný dôkaz (príjmový pokladničný doklad, výpis z účtu, poštovú poukážku a pod.). Argumenty žalovaných súd považuje za nepodstatné. Požadovanie úroku z omeškania vyplýva priamo zo zákona a preto nemožno hovoriť o šikanóznom výkone práva. Pokiaľ žalovaní namietali, že žalobca doklady (faktúry, výpisy z účtu) nepredložil včas a nemali možnosť sa s nimi riadne oboznámiť a pripraviť na pojednávanie so zachovaním príslušnej lehoty na prípravu, tak súd túto námietku posúdil ako nedôvodnú. V prípade uvedených listinných dôkazov sa nejedná o komplikované rozsiahle písomnosti, oboznamovanie ktorých by si vyžadovalo dlhší časový priestor. Súd preto nevidel ani relevantný dôvod pre odročenie pojednávania. Pokiaľ žalovaní realizovali úhradu predmetných faktúr, mali by mať vo svojom účtovníctve tomu zodpovedajúci doklad.

42. Na tomto mieste súd poukazuje na skoršiu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá síce bola prijatá za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy, ktorou sa spravoval civilný súdny proces (), ale vo svojej podstate je plne aplikovateľný aj pre súčasnú právnu úpravu : „Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie veta prvá , podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy,

potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena.“ (uznesenie sp. zn. z 24.2.2010)

43. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle , na základe ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže v tomto konaní mal v podstate takmer plný úspech vo veci žalobca (úspech žalovaného nedosahoval ani pol percenta), súd mu priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia na tunajšom súde, písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ( ) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.