Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_20Saz-4-2023.pdf
PDF · 132.15 KB
Case nature
Area
Subarea
20Saz/4/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach, sudcom Mgr. Romanom Die, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť uvádzaná v správnou žalobou napadnutom rozhodnutí: C. D., štátna príslušnosť uvádzaná žalobcom: E. F. D., bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov E., G. XX, XXX XX E., právne zastúpeným: Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, Bitúnková 8, 940 02 Nové Zámky, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-7984-015/2023-AV zo dňa 08.10.2023, takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, Bitúnková 8, 940 02 Nové Zámky, č. PPZ-HCP-BA12-7984-015/2023-AV zo dňa 08.10.2023, ktorým žalovaný zaistil žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť uvádzaná v správnou žalobou napadnutom rozhodnutí: C. D., štátna príslušnosť uvádzaná žalobcom: E. F. D., bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov E., G. XX, XXX XX E..
II. N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť uvádzaná v správnou žalobou napadnutom rozhodnutí: C. D., štátna príslušnosť uvádzaná žalobcom: E. F. D., bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, bezodkladne prepustil zo zaistenia.
III. P r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou zo dňa 24.10.2023 doručenou Správnemu súdu v Košiciach (ďalej aj ako „správny súd“ alebo „súd“) dňa 15.11.2023 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-BA12-7984-015/2023-AV zo dňa 08.10.2023 o zaistení žalobcu, zároveň žiadal nariadiť jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia a priznať úplnú náhradu trov konania.
Administratívne konanie
2. Žalobca bol dňa 08.10.2023 v čase o 04:30 kontrolovaný hliadkou Obvodného oddelenia Policajného zboru Šahy v obci Vyškovce nad Ipľom. Nakoľko žalobca nevedel ani po poskytnutí potrebnej súčinnosti hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť, hliadka ho predviedla dňa 08.10.2023 o 10:00 hod. na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky (ďalej aj ako „OCP PZ Nové Zámky“) k ďalším úkonom podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Zákon o pobyte cudzincov“).
3. Vykonanými lustráciami v informačných systémoch bolo policajnými zložkami zistené, že žalobca nedisponuje žiadnym oprávnením k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru. Vzhľadom na to, že žalobca nemá na území Slovenskej republiky oprávnený pobyt, žalovaný vydal dňa 08.10.2023 podľa § 82 odsek 1 písmeno b) Zákona o pobyte cudzincov rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu č. PPZ-HCP-BA12-7984-010/2023-AV (ďalej aj ako „Rozhodnutie o administratívnom vyhostení“), pričom v predmetnom rozhodnutí bol žalobcovi uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu tri roky, nebola žalobcovi určená lehota na vycestovanie a bol zároveň vylúčený odkladný účinok.
4. Do zápisnice o podaní vyjadrenia vo veci zaistenia žalobca za prítomnosti do konania pribratého tlmočníka uviedol, že nemá splnomocnenú osobu, ku konaniu vo veci jeho zaistenia sa nechce vyjadriť, nemá peniaze, nebude si hľadať ubytovanie na území Slovenskej republiky, po prepustení chce odísť do Nemecka a položeným otázkam, poučeniu a prekladom tlmočníka rozumel.
5. Žalovaný správny orgán rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA12-7984-015/2023-AV zo dňa 08.10.2023 zaistil žalobcu dňa 08.10.2023 podľa § 88 ods. 1 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia a v súlade s § 88 ods. 4 Zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 08.01.2024 a žalobcu umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov (ďalej len ako „ÚPZC“).
6. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca bol dňa 08.10.2023 zadržaný a ani po poskytnutí potrebnej súčinnosti nevedel hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť, hliadka ho predviedla na oddelenie k ďalším úkonom podľa Zákona o pobyte cudzincov. Bolo začaté správne konanie vo veci administratívneho vyhostenia, v ktorom bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu. Následne za účelom výkonu administratívneho vyhostenia žalobcu žalovaný zisťoval skutočnosti v zmysle prislúchajúcich ustanovení Zákona o pobyte cudzincov a konštatoval, že z vyjadrení žalobcu je nepochybné, že žalovaný nemohol postupovať podľa § 89 odsek 1 písm. a) a b) Zákona o pobyte cudzincov, nakoľko žalobca nevie preukázať zabezpečené ubytovanie a taktiež nespĺňa podmienku finančného zabezpečenia ďalšieho pobytu na území Slovenskej republiky, preto žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov zaistil.
7. Dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 08.01.2024 žalovaný odôvodnil tým, že stanovená doba zaistenia je nevyhnutná na vykonanie všetkých dostupných úkonov smerujúcich k vyhosteniu žalobcu z územia Slovenskej republiky. Doba zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá presne určiť nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov. Žalovaný v spolupráci s ÚPZC bude vykonávať všetky potrebné úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu z územia Slovenskej republiky. Dôležitým faktorom, od ktorého sa bude odvíjať dĺžka zaistenia účastníka konania je jeho spolupráca pri úkonoch smerujúcich k vystaveniu náhradného cestovného dokladu. Taktiež sa bude zabezpečovať pokrytie nákladov na samotné vyhostenie.
8. V tejto súvislosti ďalej žalovaný uviedol, že v prípade žalobcu, ktorý je štátnym príslušníkom Tureckej republiky, ktorý nedisponuje cestovným dokladom a odmieta spoluprácu s pracovníkmi útvaru policajného zaistenia pre cudzincov je potrebné vykonať úkony ako:
- overenie totožnosti žalobcu (prostredníctvom konzulárneho odboru Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky (ďalej len ako „KO MZVaEZ SR“) na zastupiteľskom úrade krajiny, z ktorej pochádza žalobca,
- ak sa zastupiteľský úrad krajiny, z ktorej pochádza žalobca nachádza mimo územia Slovenskej republiky a je potrebné, aby pracovníci zastupiteľského úradu vykonali osobný pohovor so zaisteným cudzincom mala byť vykonaná eskorta žalobkyne priamo na zastupiteľský úrad krajiny, z ktorej pochádza (v mnohých prípadoch mimo územia Slovenskej republiky) na účel vykonania pohovoru,
- v prípade kladnej odpovede a po vykonaní uvedených úkonov sa odovzdáva žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu žalobcovi prostredníctvom KO MZVaEZ SR zastupiteľskému úradu krajiny, z ktorej pochádza,
- následne ak sú na základe zaslaných žiadostí vybavené požadované doklady, pristúpi sa k vybavovaniu leteniek cez zmluvnú spoločnosť (čaká sa na odpoveď),
- ďalej sa bude zabezpečovať materiálne ako aj personálne zabezpečenie prepravy žalobcu ÚPZC. Doba zaistenia je z pohľadu žalovaného priamo úmerná dobe potrebnej k vybaveniu všetkých potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu žalobcu z územia Slovenskej republiky.
9. Žalovaný s poukazom na povinnosti podľa § 90 odsek 1 písmeno d) Zákona o pobyte cudzincov ďalej uviedol, že v prípade, že zistí nové skutočnosti bude postupovať tak, aby žalobcovi nevznikla jej zaistením žiadna bezdôvodná ujma.
10. Žalovaný mal za to, že zaistenie žalobcu pre účely administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia Slovenskej republiky. Samotný základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení z územia Slovenskej republiky podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj ako „Dohovor“) je nevyhnutná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky. Žalovaný považuje túto podmienku za splnenú, čoho dôkazom je nespochybniteľná existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu.
11. Záverom žalovaný konštatoval, že počas konania o zaistení sa zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života v zmysle v článku 8 ods. 1 Dohovoru. Žalovaný práva vyplývajúce z čl. 8 ods. 1 Dohovoru žalobcovi neupiera a plne ich rešpektuje. Žalobca nemá na území Slovenskej republiky žiadnych rodinných príslušníkov, žalovaný konal v jeho záujme a nebola mu spôsobená ujma, ktorá by mala za následok ohrozenie na jeho živote, zdraví a sociálnej existencii.
Súdne konanie
12. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP- BA12-7984-015/2023-AV zo dňa 08.10.2023 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) správnu žalobu zo dňa 24.10.2023. Žiadal toto rozhodnutie žalovaného zrušiť, žalovanému nariadiť, aby žalobcu bezodkladne zo zaistenia prepustil a priznať mu plnú náhradu trov konania.
13. Správnu žalobu odôvodnil tým, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, na základe čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné pre jeho nedostatočné odôvodnenie.
14. Žalobca úvodom poukázal na skutočnosť, že samostatnými rozhodnutiami žalovaného boli zaistení aj manželka žalobcu a ich maloleté dieťa, ktorí sa rovnako obrátili na správny súd so správnou žalobou a ich zaistenie je potrebné posudzovať vo vzájomných súvislostiach. Žalobca citoval niekoľko ustanovení Zákona o pobyte cudzincov (§ 120 ods. 1, § 77 ods. 1, § 81 ods. 1, 2, 4, § 88 ods. 1 písm. b), § 90 ods. 1 písm. d)), Správneho poriadku (32 ods. 1, § 47 ods. 3), Dohovoru (čl. 5 ods. 1 písm. d)), Návratovej smernice (bod 16 Preambuly, čl. 15 ods. 1 druhá veta a ods. 4) a zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch (§ 15 ods. 1). V tejto súvislosti uviedol, že v konaní pred žalovaným došlo k závažnej procesnej vade zapríčinenej zrejme nesprávnym tlmočením, ktorá zapríčinila nesprávne zistenie skutkového stavu žalovaným. Žalobca podľa svojich slov nie je štátnym príslušníkom Tureckej republiky, ale Sýrskej arabskej republiky a zároveň kurdskej národnosti. Spolu s manželkou a dieťaťom pochádzajú zo Sýrie z mesta Haseki, odkiaľ pred piatimi rokmi utiekli pred vojnou do Turecka, kde donedávna žili. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia podľa žalobcu nie je zrejmé celé meno a priezvisko tlmočníka, ktorý v priebehu konania tlmočil, hoci sa má tento údaj v rozhodnutiach pri podpisoch účastníkov konania uvádzať, aby bol tlmočník identifikovateľný. Vzhľadom na závažnosť následkov nesprávneho tlmočenia je takéto pochybenie podľa žalobcu vadou, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, keďže žalovaný neskúmal prekážky vyhostenia vo vzťahu k správne určenej krajine a preto ani nemohol správne vyhodnotiť účelnosť zaistenia žalobcu. Žalobca tiež uviedol, že žalovanému zaslal kópiu dokladu, ktorý potvrdzuje jeho pôvod. Žalobca mal za to, že limitom zaistenia je okrem formálnej zákonnosti aj jeho účelnosť a efektívnosť, a teda reálna možnosť naplnenia účelu zaistenia, ktorým je v prejednávanom prípade výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení.
15. Žalobca bol toho názoru, že ho nemožno vyhostiť do domovskej krajiny, Sýrie a ani do Turecka, hoci sa nejedná o krajinu jeho pôvodu, z dôvodu rizika ohrozenia života pre pretrvávajúcu zlú bezpečnostnú situáciu a rovnako ho nie je možné vyhostiť ani do tretej krajiny, pretože ich územím iba tranzitoval bez oprávnenia na pobyt. Žalovaný podľa žalobcu pochybil, keď sa v konaní a odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaoberal skúmaním existencie prekážok vyhostenia a súladom napadnutého rozhodnutia
s čl. 3 Európskeho dohovoru. Formálne síce žalovaný skonštatoval, že prekážky vyhostenia neexistujú, ale ako k tomu záveru dospela vo vzťahu ku ktorej krajine, nie je z napadnutého rozhodnutia zrejmé. Rovnako tak nie je zrejmé aké dôkazy za týmto účelom obstaral a vykonal. V Sýrii prebieha dlhodobý vojenský konflikt, pre ktorý Slovenská republika nevyhosťuje cudzích štátnych príslušníkov na územie Sýrie a umožňuje im zotrvanie na území SR v zmysle Zákona o pobyte cudzincov. Z tohto dôvodu policajné útvary SR prestali zaisťovať sýrskych štátnych príslušníkov pre nevyhostiteľnosť, s výnimkou tzv. dublinských transferov. Na situáciu kurdov v Turecku, ale aj v Sýrii podľa žalobcu poukazujú aj všeobecne dostupné správy ľudsko-právnych organizácií, výskumy etnografov a politológov, či bežne dostupné spravodajstvo. Žalovaný sa podľa žalobcu nezaoberal skúmaním účelnosti a efektívnosti zaistenia žalobcu, ani sa nezaoberal skúmaním a vyhodnotením existencie prekážok vyhostenia a v rozpore so Zákonom o pobyte cudzincov a rozhodovacou praxou všeobecných súdov v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neuviedol krajinu, do ktorej má byť žalobca vyhostený. Ani v rozhodnutí o zaistení neuviedol kam mieni žalobcu vyhostiť a nezaoberal sa účelnosťou zaistenia žalobcu možnosťou reálneho zrealizovania vyhostenia žalobcu. Žalobca v ďalšom texte podanej správnej žaloby podrobil kritike skutočnosť, že žalovaný v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neuviedol konkrétnu krajinu, do ktorej má byť žalobca vyhostený, na základe čoho považuje správnou žalobou napadnuté rozhodnutie za nevykonateľné. Účelom a zmyslom ust. § 77 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov je podľa žalobcu to, aby mal cudzinec účinnú možnosť obrany voči návratu do konkrétnej krajiny a aby mohol efektívne namietať konkrétne okolnosti prekážky, ktoré bránia jeho návratu do tejto krajiny. Tejto povinnosti sa žalovaný nemôže zbaviť všeobecným tvrdením o budúcom zisťovaní krajiny vyhostenia. Rovnako tak má povinnosť zaoberať sa skúmaním prekážok vyhostenia, pretože tieto môžu zakladať dôvod pre odloženie výkonu rozhodnutia o vyhostení alebo udelenie povolenia na zotrvanie na území Slovenskej republiky, teda majú za následok nemožnosť zaistenia cudzinca pre jeho neúčelnosť, ktorá je vždy v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. V súvislosti s povinnosťou žalovaného vyhodnocovať prekážky vyhostenia, reálnosť vyhostiteľnosti a zisťovať všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie žalobca citoval právne vety z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/31/2014 zo dňa 02.09.2014, sp. zn. 1Sža/34/2010, sp. zn. 1Sza/7/2016, sp. zn. 1Szak/11/2016 zo dňa 17.10.2016, sp. zn. 9Sža/23/2010, sp. zn. 10Sža/35/2014 zo dňa 02.10.2014, sp. zn. 1Sza/8/2015 a nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 a sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 zo dňa 09.10.2013. Podľa žalobcu jeho vyhostením do Sýrie či Turecka dôjde k porušeniu čl. 3 Európskeho dohovoru a jeho vyhostenie do inej tretej krajiny tiež nie je realizovateľné, keďže prechádzal územím iných krajín bez oprávnenia k pobytu a aj bez zadržania a preto neexistuje predpoklad pre zrealizovanie účelu zaistenia na základe napadnutého rozhodnutia. Na základe uvedeného považuje žalobca svoje zaistenie za nezákonné.
16. Žalobca má za to, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou správnych súdov a kasačného súdu vo veci obmedzovania osobnej slobody rodín s maloletými deťmi, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezaujal žiadnu právnu úvahu k skutočnosti, že sa žalobca nachádza v zaistení s maloletým dieťaťom napriek tomu, že podľa žalobcu na to mal povinnosť v zmysle rozhodovacej praxe súdov a medzinárodných právnych predpisov v oblasti ochrany ľudských práv maloletých. V súvislosti s problematikou zaistenia maloletých žalobca poukázal rozhodovaciu prax všeobecných súdov (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Szak/11/2016 zo dňa 17.10.2016, sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14.06.2016 a Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Sp/19/2016), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva, a to vo veciach Muskhadzhiyeva a ďalší proti Belgicku, Popov proti Francúzsku, A.M. a ďalší proti Francúzsku (No. 7534/20 z 04.05.2023) a ďalších.
17. Žalobca záverom uviedol, že sa domáha prepustenia zo zaistenia a to dôvodu, že žalovaný žiadnym spôsobom neodôvodnil zásah do základného práva na osobnú slobodu maloletej osoby, ktorý je logicky nerozlučne spojený aj s obmedzením osobnej slobody žalobcu a tým nesplnil základné podmienky pre ich zaistenie, na základe čoho je napadnuté rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné a nezákonné. Zaistenie žalobcu, jeho maloletého dieťaťa a jeho matky nie je v najlepšom záujme maloletého dieťaťa a je v rozpore s čl. 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Zaistenie žalobcu je zároveň v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru, pretože účel zaistenia, ktorým je výkon administratívneho vyhostenia odpadol, nie je možné realizovať vyhostenie žalobcu do Sýrie alebo Turecka.
18. K správnej žalobe sa vyjadril žalovaný, ktorý vo svojom vyjadrení navrhol správnu žalobu zamietnuť. Uviedol, že žalobca pred správnym orgánom uvádzal ako krajinu pôvodu Tureckú republiku a nie
Sýrsku arabskú republiku a že žalovanému nebol zo strany žalobcu doručený žiadny doklad o pôvode žalobcu a preto neakceptoval zmenu štátnej príslušnosti žalobcu. V konaní o administratívnom vyhostení a zaistení bol ustanovený tlmočník z jazyka tureckého do jazyka slovenského, ktorému žalobca rozumel, čo je potvrdené v zápisnici o podaní vyjadrenia, kde žalobca uviedol, že rozumie prítomnému tlmočníkovi. Následne zopakoval prvú časť výroku z rozhodnutia o administratívnom vyhostení a uviedol, že má za to, že napadnuté rozhodnutie je plne v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi.
19. Vyjadrenie žalovaného k žalobe bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené na vedomie dňa 16.11.2023.
20. Po nariadení pojednávania v predmetnej veci sa správny súd snažil zistiť aké procesné úkony smerujúce k reálnemu vyhosteniu žalobcu žalovaný vykonal od zaistenia žalobcu dňa 08.10.2023 do 23.11.2023 a odstrániť rozpor v tvrdeniach žalobcu a žalovaného ohľadne zaslania a doručenia dokumentov preukazujúcich žalobcov pôvod. Žalovaný vo svojej reakcii na dopyt súdu uviedol, že od umiestnenia cudzinca v ÚPZC vykonávajú všetky potrebné úkony smerujúce k vyhosteniu cudzinca z územia Slovenskej republiky policajti zaradení v príslušnom ÚPZC, ktorým táto činnosť priamo vyplýva z ich služobných povinností, ako napr. úkony súvisiace s realizáciou vyhostenia cudzincov, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu pre cudzincov, vrátane ich fotografovania, víza, letenky, cestovné lístky a podľa potreby tranzitnú hotovosť potrebnú na vykonanie vyhostenia cudzincov, realizáciu vyhostenia, za týmto účelom vykonávajú posúdenie bezpečnostného rizika pred vyhostením a podľa potreby vykonávajú eskortu vyhosteného cudzinca, zabezpečujú odovzdávanie osôb v zmysle príslušnej readmisnej dohody, ak sa na odovzdanie a prevzatie na štátnej hranici vyžaduje splnenie formálnych náležitostí aj úkony s tým súvisiace. Záverom uviedol, že policajti príslušného oddelenia, ktoré rozhodlo o umiestnení cudzinca do ÚPZC, skúmajú či účel zaistenia nezanikol a nevykonávajú žiadne úkony súvisiace s realizáciou vyhostenia cudzinca z územia Slovenskej republiky. Právny zástupca žalobcu v reakcii na dopyt súdu zaslal kópiu dokladu totožnosti žalobcu.
21. Správny súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný správny súd v konaní vo veciach zaistenia podľa § 221 až § 230 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP“) preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 08.10.2023, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu i administratívneho spisu, a to tak v právnych medziach vznesených žalobných námietok, ako aj procesným postupom žalovaného a nariadil na prejednanie a rozhodnutie veci pojednávanie na deň 24.11.2023. Pojednávania sa nezúčastnil žalobca, jeho právny zástupca, ktorí svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnili a súhlasili, aby súd rozhodol v ich neprítomnosti, rovnako tak ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní aj žalovaný. Súd preto prejednal a rozhodol vec v súlade s § 114 SSP a vzhľadom na neprítomnosť účastníkov konania a verejnosti vyhlásil postupom podľa § 137 ods. 3 SSP rozsudok, ktorým podľa § 230 ods. 1 písm. a) SSP zrušil správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia a žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
Právne východiská
22. Podľa § 221 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.
23. V súlade s ustanovením § 206 ods. 3 a 4 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu vo veciach zaistenia neformálne, nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi a pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.
24. Podľa § 230 ods. 1 písm. a) SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 1, rozsudkom podľa povahy veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia a nariadi žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.
25. Podľa § 77 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky
a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.
26. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
27. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
28. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta Zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.
29. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) Zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
30. Podľa druhej vety čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
31. Podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, osobná sloboda sa zaručuje. Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
32. V zmysle článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem prípadu, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom, ktorým je okrem iného zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
33. Podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru, každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
34. Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej aj ako „Správny poriadok“), správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
35. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
Právne závery správneho súdu
36. Správny súd sa v súdnom konaní zaoberal správnou žalobou a dôvodmi v nej uvedenými s ohľadom na ust. § 206 ods. 3 a 4 SSP.
37. Správny súd úvodom považuje za nevyhnutné uviesť, že podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V súlade s ustálenou judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť tiež efektívne a účelné. Všetky podmienky pritom musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody. Podľa konštantnej judikatúry kasačného súdu vo veciach zaistenia cudzincov je žalovaný správny orgán v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi.
38. Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení cudzinca je v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov preukázanie existencie rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení, čo v predmetnom prípade bolo splnené. Rovnako tak v rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody. Povinnosťou žalovaného je preto odôvodniť rozhodnutie o zaistení tiež z hľadiska účelnosti zaistenia, uvedenej v § 90 ods. 1 písm. d) Zákona o pobyte cudzincov. Reálnosť vyhostiteľnosti je ďalšou z podmienok pri zaistení cudzinca, a to z dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri obmedzovaní osobnej slobody, ku ktorému dochádza pri zaistení, pretože ak cudzinec nie je vyhostiteľný, nie je ani jeho zaistenie efektívne a ani účelné. Od žalovaného sa preto očakáva, že bude postupovať s riadnou starostlivosťou pri preverení možnosti vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny.
39. Podstatou argumentácie žalobcu sú jeho tvrdenia o nezákonnosti a nepreskúmateľnosti správnou žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, a to pre nedostatok dôvodov, keďže uvedené rozhodnutie je založené len na konštatovaní o formálnom splnení zákonnej podmienky pre jeho zaistenie, ktorou je existencia rozhodnutia o vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky. Žalovaný podľa žalobcu žiadnym spôsobom neskúmal účelnosť zaistenia žalobcu ani hľadisko možnosti jeho vyhostiteľnosti.
40. Žalobca bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, teda na účel výkonu administratívneho vyhostenia žalobcu, na základe čoho správny súd posudzoval splnenie predpokladov pre výkon administratívneho vyhostenia na strane žalobcu ako jednu z podmienok jeho zaistenia.
41. Vo výroku rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu nie je uvedená konkrétna krajina, do ktorej má byť žalobca vyhostený, ale hovorí len o krajine pôvodu, krajine tranzitu a ktorejkoľvek tretej krajine, do ktorej sa žalobca dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme. Žalovaný teda v rozhodnutí o administratívnom vyhostení nešpecifikoval konkrétnu krajinu, do ktorej má byť žalobca vyhostený, konkrétne ju nevymedzil, obmedzil sa len na výpočet niekoľkých bližšie neurčených možností, čo nemožno považovať za dostatočne určité vymedzenie krajiny, do ktorej má byť žalobca administratívne vyhostený. Uvedenie konkrétnej krajiny je podstatné pre náležité preskúmanie toho, či vo vzťahu ku konkrétnej krajine neexistujú prekážky, ktoré bránia alebo by mohli brániť vyhostiteľnosti žalobcu do príslušnej krajiny. Na tomto mieste sa správny súd stotožnil s argumentmi žalobcu, v tejto situácii je jeho efektívna obrana a uplatnenie práv žalobcu brániť sa proti svojmu administratívnemu vyhosteniu napr. uvádzaním prekážok jeho vyhostiteľnosti do príslušnej krajiny, znemožnená. Keďže v rozhodnutí o administratívnom vyhostení nie je uvedená konkrétna krajina, nemohol žalobca účinne využiť vyššie uvedené práva.
42. V tejto súvislosti považuje správny súd za nevyhnutné uviesť, že znenie ust. § 77 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov poskytuje policajnému útvaru niekoľko možností, do ktorých krajín môže cudzinca vyhostiť, no zároveň mu ukladá povinnosť uviesť krajinu, do ktorej je cudzinec vyhostený. Zákon o pobyte cudzincov v ust. § 77 ods. 1 zároveň poskytuje policajnému útvaru možnosť túto povinnosť nesplniť, a contrario v prípade, že takúto krajinu nie je možné určiť. Správny súd má však za to, že nesplnenie tejto povinnosti je nevyhnutné v rozhodnutí náležite odôvodniť, čomu zákonite musí predchádzať hodnotenie vyhostiteľnosti žalobcu žalovaným, k čomu v predmetnom prípade nedošlo.
43. Žalovaný v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uviedol, že preskúmal existenciu prekážok administratívneho vyhostenia podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, toto konštatovanie však nemožno podrobiť súdnemu prieskumu, keďže nemá oporu tak v odôvodnení rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ako ani v administratívnom spise predloženom žalovaným.
44. Vyššie zmienená vada rozhodnutia o administratívnom vyhostení má priamy a významný vplyv k posudzovaniu aj samotného rozhodnutia o zaistení. V tejto súvislosti správny súd považuje za nevyhnutné poukázať na bod 50. rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Szak/3/2021 zo dňa 12.02.2021, v ktorom sa uvádza: „Na tomto mieste kasačný súd považuje za potrebné upozorniť na skutočnosť, že v samotnom rozhodnutí o administratívnom vyhostení nie je uvedené, kam má byť sťažovateľ vyhostený (krajina pôvodu alebo tretia krajina). Neuvedenie krajiny, do ktorej má byť cudzinec vyhostený síce zákon č. 404/2011 Z. z. v § 77 ods. 1 v druhej vete pripúšťa, avšak takýto údaj absentuje aj v rozhodnutí o zaistení, ktoré je predmetom tohto konania. Preto logicky nie je ani možné skúmať základnú podmienku zaistenia navrhovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie uvedeného hľadiska, je z pohľadu kasačného súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné.“
45. S ohľadom na uvedené správny súd žalobné námietky vzťahujúce sa na nesplnenie povinností žalovaného v súvislosti so skúmaním a vyhodnocovaním jednotlivých prekážok administratívneho vyhostenia žalobcu vo vzťahu, ku ktorej konkrétnej krajine a preverovanie vyhostiteľnosti žalobcu, vyhodnotil ako dôvodné a správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného ako nepreskúmateľné.
46. Správny súd v danom prípade vyhodnocoval aj účelnosť a efektívnosť zaistenia žalobcu a v tejto súvislosti z administratívneho spisu zistil, že procesné úkony boli zo strany žalovaného vykonávané len v deň zaistenia žalobcu, t. j. dňa 08.10.2023 a do zaslania administratívneho spisu dňa 15.11.2023, neboli zo strany žalovaného v predmetnej veci vykonané žiadne procesné úkony smerujúce ku skúmaniu či už podmienok vyhostiteľnosti žalobcu do určitej krajiny alebo k materiálno technickému zabezpečeniu vyhostenia žalobcu. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že výlučným legitímnym cieľom zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 88 ods. 1 písm. b) Zákona o cudzincoch je výkon administratívneho vyhostenia, pričom ale ani existencia rozhodnutia o vyhostení, u ktorého je reálny predpoklad vykonania nemôže bez ďalšieho predstavovať potrebu pre zaistenie cudzinca a jeho držanie v zaistení, pokiaľ vyjdú najavo skutočnosti brániace vyhosteniu štátneho príslušníka tretej krajiny.
47. V administratívnom spise žalovaného sa nenachádzajú žiadne podklady, na základe ktorých by bolo možné vyhodnotiť účelnosť a efektivitu zaistenia žalobcu, keďže dokumentuje iba skutkový stav veci v deň zaistenia a ani vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe neobsahuje žiadne nové informácie o aktivite žalovaného, či iných zainteresovaných orgánov po zaistení žalobcu. Žalovaný v správnou žalobou napadnutom rozhodnutí vymenúva úkony, ktoré je v prípade zaisteného potrebné vykonať, teda informácie o predpokladanej či plánovanej aktivite žalovaného, čo dáva správnemu súdu možnosť hodnotiť efektívnosť takéhoto zaistenia iba do budúcnosti. Do dnešného dňa bol žalobca obmedzený na osobnej slobode zaistením viac ako 45 dní. V takom pokročilom štádiu zaistenia, je zo strany správneho súdu pre posúdenie účelnosti a efektívnosti zaistenia nevyhnutné hodnotiť doposiaľ vykonané kroky žalovaného smerujúce k naplneniu účelu zaistenia. Konanie, či lepšie povedané pasivita žalovaného viedla správny súd k záveru o tom, že zotrvanie žalobcu v zaistení by nebolo legitímne a vykazovalo by znaky samoúčelnosti. V tejto súvislosti správny súd považuje opätovne za nevyhnutné poukázať na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorej časť je spomenutá žalobcom v správnej žalobe, podľa ktorej, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody v dôsledku zaistenia zákonným, musí byť efektívne a účelné po celú jeho dobu a tiež, že ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné.
48. Správny súd má s ohľadom na uvedené za to, že správny orgán sa v prípade zaistenia, ktorým sa zasahuje do tak významného práva osoby, akým je právo na osobnú slobodu, ktoré je chránené jednak Ústavou Slovenskej republiky a množstvom ďalších medzinárodných právnych predpisov ľudsko- právnej povahy, nemôže obmedziť len na prísne gramatický výklad ustanovení právnych predpisov a s tým spojené mechanické aplikovanie prislúchajúcich ustanovení Zákona o pobyte cudzincov a taktiež nemôže rezignovať na svoje povinnosti vyplývajúce okrem iného aj zo základných pravidiel konania podľa Správneho poriadku.
49. Pozornosti správneho súdu rovnako neušlo, že žalovaný sa v správnou žalobou napadnutom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevysporiadal so skutočnosťou, že žalobca bol zaistený spolu s manželkou ich maloletým dieťaťom, ktorá má nepochybne vplyv nielen na vyhodnotenie efektívnosti a účelnosti zaistenia žalobcu.
50. S ohľadom na vyššie uvedené závery a konštatovanú nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného správny súd ďalšie námietky žalobcu súvisiace s ním tvrdenými nedostatkami súvisiacimi s pôsobením tlmočníka v rámci administratívneho konania a tiež rozpor ohľadne preukázania pôvodu žalobcu nevyhodnocoval, keďže mal za to, že neboli spôsobilé privodiť iný záver správneho súdu, než aký bol prijatý v tomto rozsudku.
51. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľným a teda nezákonným, na základe čoho postupom podľa § 230 ods. 1 písm. a) SSP rozhodnutie o zaistení zrušil a zároveň nariadil žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia tak, ako je to uvedené vo výrokoch I. a II. tohto rozsudku.
52. O trovách konania správny súd vzhľadom na úspech žalobcu v konaní rozhodol v súlade s ust. § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi priznal právo na úplnú náhradu trov konania voči žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
53. Tento rozsudok bol vyhlásený podľa § 137 ods. 3 druhá veta SSP vyvesením jeho skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli správneho súdu dňa 24.11.2023 po dobu 14 dní.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia tohto rozhodnutia. Zmeškanie uvedenej lehoty nemožno odpustiť.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom(§ 440 ods. 1 a 2 SSP).
V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti (§ 441 SSP).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok, ak SSP neustanovuje inak (§ 446 ods. 1 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).