Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_31S-71-2021.pdf
PDF · 515.78 KB
Case nature
Area
Subarea
31S/71/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej a členov JUDr. Ing. Matúša Škarbalu (sudca spravodajca) a JUDr. Andrey Soukupovej, v právnej veci žalobcu: MARTES, s.r.o., so sídlom Dlhá 88, 010 09 Žilina - Bytčica, IČO: 31 625 410, právne zastúpený: Advokátska kancelária AŠTARY, s. r. o., so sídlom Mariánske námestie 29/6, 010 01 Žilina, IČO: 53 588 452, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100131930/2021 zo dňa 27. januára 2021, takto
rozhodol:
I. Súd rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva SR č. 100131930/2021 zo dňa 27. januára 2021 z r u š u je a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania v rozsahu 100 %, v lehote 30 dní od právoplatnosti uznesenia o výške trov konania, ktoré bude vydané po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. Daňový úrad Žilina, pobočka Dolný Kubín (ďalej len „správca dane“ alebo „orgán verejnej správy 1. stupňa“) vykonal v období od 22.08.2017 do 02.08.2018 u žalobcu ako u daňového subjektu kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie máj 2017. O výsledku daňovej kontroly bol vyhotovený Protokol č. 101463169/2018 zo dňa 30.07.2018, ktorý bol doručený žalobcovi dňa 02.08.2018 spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole. Žalobca sa k protokolu z daňovej kontroly vyjadril v podaní zo dňa 23.08.2018. Pripomienky žalobcu k protokolu z daňovej kontroly boli prerokované na ústnom pojednávaní dňa 04.10.2018, o čom bola spísaná zápisnica č. 101965261/2018.
2. Žalobca si v zdaňovacom období máj 2017 uplatnil odpočítanie dane z faktúr vystavených deklarovaným dodávateľom IRON SLOVAKIA, a.s., so sídlom Námestie slobody 11, 811 02 Bratislava, od 22.06.2017 so sídlom Rožňavská 22, 821 04 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 43 846 491 (ďalej aj „IRON SLOVAKIA, a.s.“ alebo „deklarovaný dodávateľ“), konkrétne faktúry č. 201705010, vydanej dňa 16.05.2017, dodanie dňa 16.05.2017, zaevidovanej u žalobcu pod č. A. – na základe objednávky Rámcovej zmluvy zo dňa 04.11.2016, predmetom ktorej mala byť príprava metodiky pre aplikačné a záťažové testy webových služieb IS Master manažment podacích čísiel, príprava testovacích scenárov a testovacích prípadov, návrh realizácie, podpora pri testovaní a vyhodnocovaní testov za sumu 90.000,- Eur s DPH (ďalej aj „Rozvoj systému MMPČ“) a faktúry č. 201705011, vydanej dňa
17.05.2017, dodanie dňa 17.05.2017, zaevidovanej u žalobcu pod č. A. – na základe objednávky Rámcovej zmluvy zo dňa 04.11.2016, predmetom ktorej mala byť analýza dát zozbieraných RFID infraštruktúrou, návrh ETL procesov a ETL kontrolérov na sledovanie obehu kontajnerov v prostredí Slovenskej pošty, a.s., so sídlom Partizánska cesta 9, 975 99 Banská Bystrica, IČO: 36 631 124 (ďalej aj „SP, a.s.“) za sumu 84.000,- Eur s DPH (ďalej aj „Kontajnerová logistika – RFID“). Predmetom uvedených faktúr teda malo byť dodanie IT služieb (ďalej aj „IT služby“).
3. Vo vyrubovacom konaní správca dane rozhodnutím č. 100473340/2019 zo dňa 19.02.2019 (ďalej len „pôvodné prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v znení účinnom do 31.12.2019 (ďalej len „Daňový poriadok“) určil žalobcovi rozdiel dane v sume 29.000,- Eur na DPH za zdaňovacie obdobie máj 2017, nepriznal nadmerný odpočet v sume 18.025,97 Eur a vyrubil daň v sume 10.974,03 Eur. Správca dane neuznal odpočet dane z faktúr uvedených v bode 2. odôvodnenia tohto rozhodnutia vystavených deklarovaným dodávateľom IRON SLOVAKIA, a.s. Správca dane právo na odpočítanie dane nepriznal z titulu porušenia ustanovení § 2 ods. 1 písm. b), § 49 ods. 1, § 49 ods. 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) a § 74 ods. 1 písm. f) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej aj len „zákon o DPH“) tým, že daňový subjekt, jeho dodávatelia ani úkony vykonané správcom dane nepreukázali, že služby podľa faktúr boli skutočne vykonané a dodané v zdaňovacom období máj 2017 spoločnosťou Iron Slovakia, a.s. Predloženými dokladmi žalobcu a dodávateľa Iron Slovakia, a.s., ani výpoveďou a vyjadrením svedka B. C. D. nebolo preukázané, že v spoločnosti Iron Slovakia, a.s. skutočne vznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH, aby vzniklo právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH u žalobcu podľa uvedených faktúr, nebolo preukázané, že služby boli skutočne vykonané, aby mohli byť následne dodané. Správca dane nespochybnil spoluprácu žalobcu so SP, a.s., ani kvalitu tejto spolupráce, ale spochybnil dodanie služieb dodávateľom Iron Slovakia, a.s. a jeho subdodávateľmi pre žalobcu spôsobom preukázaným žalobcom v daňovej kontrole, keď nebolo preukázané, ktorí konkrétni odborníci v IT službách aké konkrétne služby vykonali a dodali.
4. Žalobca podal proti pôvodnému prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 101528003/2019 zo dňa 21.06.2019 tak, že pôvodné prvostupňové rozhodnutie správcu dane zrušil a správcovi dane vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalovaný po preskúmaní pôvodného prvostupňového rozhodnutia odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že správca dane prijal predčasný záver a vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu, pričom odôvodnenie rozhodnutia je zmätočné a nie je podložené postačujúcimi dôkazmi. Správca dane eviduje osoby, ktoré boli označené dodávateľom Iron Slovakia, a.s., v spoločnosti WR, s. r. o., so sídlom Račianska 15, 831 02 Bratislava, IČO: 46 406 964 (ďalej ako „WR, s. r. o.“) za kontaktné, a to E. F., G. H., konateľa C. I., B. J. D., B. B. K., B. E. G. a G. G. D., nepreukázal písomné oprávnenie B. C. D. na zastupovanie spoločnosti Iron Slovakia, a.s. Žalovaný ako odvolací orgán tiež správcovi dane v rozhodnutí nariadil vykonať konfrontáciu vyjadrenia SP, a.s. zo dňa 11.02.2019.
5. V následnom vyrubovacom konaní správca dane rozhodnutím č. 161986/2020 zo dňa 02.04.2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku určil žalobcovi rozdiel dane v sume 29 000,- Eur na DPH za zdaňovacie obdobie máj 2017, nepriznal nadmerný odpočet v sume 18.025,97 Eur a vyrubil daň v sume 10.974,03 Eur. Podľa správcu dane vo vyrubovacom konaní neboli preukázané skutočnosti oproti daňovej kontrole, na základe ktorých by správca dane mohol žalobcovi priznať právo na odpočítanie dane. Všetci vypočutí svedkovia nie sú IT technici – tvorcovia softvéru, nevedeli nič o skutočnom vykonaní a dodaní IT služieb u dodávateľa Iron Slovakia, a.s., ani o skutočných dodávkach IT služieb dodávateľom WR, s. r. o. Správca dane vypočul svedkov navrhnutých dodávateľom Iron Slovakia, a.s., ktorých nevypočutie daňový subjekt namietal v odvolaní proti pôvodnému prvostupňovému rozhodnutiu a daňový subjekt sa zúčastnil výsluchu všetkých svedkov v rámci vyrubovacieho konania. Daňový subjekt sa nezúčastnil miestneho zisťovania v SP, a.s. dňa 05.03.2020, na ktorom správca dane len prevzal doklady, ktoré neboli použité vo vyrubovacom konaní ako dôkaz. Správca dane použil ako dôkaz len písomné stanovisko SP, a.s. zo dňa 11.02.2019, s ktorým bol daňový subjekt oboznámený na ústnom pojednávaní dňa 18.02.2020. Vzhľadom na uvedené správca dane právo na odpočítanie dane nepriznal z titulu porušenia ustanovení § 2 ods. 1 písm. b), § 42 ods. 1, § 49 písm. a), 51 ods. 1 písm. a) a § 74 ods. 1 písm. f) zákona o DPH s tým, že vyrubovacím konaním nebolo preukázané, že IT služby podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o DPH uskutočnila zdaniteľná
osoba Iron Slovakia, a.s. alebo jej dodávatelia – WR, s. r. o. tak, ako to deklarovali predložené faktúry, dokumenty a vyjadrenia B. C. D., zástupcu Iron Slovakia, a.s.
6. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100131930/2021 zo dňa 27.01.2021 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že v zmysle prijatých záverov odvolacieho orgánu námietok daňového subjektu po vrátení do vyrubovacieho konania uskutočnil správca dane nielen vypočutie svedkov (B. J. D., C. I., G. H., E. F., B. B. K., G. G. D., B. E. G., A. L.), ktorí sa mali podľa daňového subjektu zúčastniť na realizácii preverovaných obchodov, ale vykonal aj ďalšie úkony k objektívnemu posúdeniu preverovanej veci. Podľa žalovaného odvolanie žalobcu nesmerovalo k preukázaniu rozhodných skutočností, že deklarované IT služby dodala spoločnosť Iron Slovakia, a.s. resp. že ich táto spoločnosť od deklarovaného subdodávateľa WR, s. r. o. ďalej fakturovala žalobcovi, ale obsahovalo citácie s poukázaním na chybné odvolávky na listinné dôkazy a podľa žalobcu nesprávne prijaté závery, ktoré správca dane uviedol vo vydanom rozhodnutí. Žalovaný vyhodnotil námietku žalobcu, že B. C. D. za dodávateľskú spoločnosť Iron Slovakia, a.s. jednoznačne potvrdil vykonanie fakturovaných IT služieb pre žalobcu, že uvedená spoločnosť disponovala materiálno- technickým vybavením aj zamestnancami, ako nedôvodnú, čo preukazujú aj výpovede svedkov (B. B. K., E. F. a A. L.), ktorí podľa vyjadrenia B. E. G., predsedníčky predstavenstva Iron Slovakia, a.s. (od 20.02.2016 do 05.06.2019) mali ako programátori vykonávať preverované IT služby pre spoločnosť Iron Slovakia, a.s. Podľa žalovaného skutočnosť, že svedok B. B. K. potvrdil vykonanie IT služieb (kontrolu dodaného softvéru pre SP, a.s., s úlohou odsúhlasiť či obsah, kvalita a funkcionalita dodaného softvéru zodpovedá objednávke medzi firmami Iron Slovakia, a.s. a WR, s. r. o.) pre žalobcu nie je dôkazom, že tak konal ako zamestnanec spoločnosti Iron Slovakia, a.s., alebo ako zamestnanec subdodávateľa WR, s. r. o.. V prípade, že svedok B. B. K. vykonanie IT Služieb poskytol bezodplatne len na základe ústnej dohody s pánom D. je dôvodné poukázať na nelegálne vykonávanie uvedených činností svedkom pre spoločnosť Iron Slovakia, a.s., ktorý nebol jej zamestnancom, pričom nebola preukázaná ani skutočnosť, že s menovaným bola uzatvorená dohoda o vykonaní prác, čím mohlo dôjsť u tohto subjektu k porušeniu príslušných pracovnoprávnych podmienok Zákonníka práce, ktorá takýmto nezákonným spôsobom zmluvy vykonávala a rovnako aj v spoločnosti, ktorá takéto služby prijímala. Žalovaný poukázal aj na zistenie, že svedok nepotvrdil priame vykonávanie činností na projektoch, ale ako uviedol, mal kontrolovať len funkcionalitu dodaného softvéru. Jeho prehlásenie, že mal za úlohu odsúhlasiť či obsah, kvalita a funkcionalita dodaného softvéru zodpovedá objednávke medzi firmami Iron Slovakia, a.s. a WR, s. r. o. ešte neznamená, že sa skutočne jednalo o služby, ktoré mala spoločnosti Iron Slovakia, a.s. dodať práve spoločnosť WR, s. r. o.. Zodpovedá tomu aj jeho vyjadrenie, že pri posudzovaní tejto dodávky mal k nahliadnutiu obsah zmluvy medzi Iron Slovakia, a.s. a WR, s. r. o., ako aj špecifikáciu danej subdodávky od firmy WR, s. r. o., ktoré mu však neboli predložené spoločnosťou WR, s. r. o., resp. nebol o tom predložený žiadny dôkaz, ale podklady k posúdeniu mu mal priamo predložiť B. C. D. zastupujúci spoločnosť Iron Slovakia, a.s. Ani vyjadrenie svedka B. B. K., že v čase bezodplatného vykonávania služieb pre Iron Slovakia, a.s. bol konateľom spoločnosti MATTI, s.r.o., predmetom činnosti ktorej mali byť IT služby, nie je podľa žalovaného dôveryhodným dôkazom, že takéto služby mohol len na základe ústnej dohody s C. D. vykonávať. Tým, že B. B. K. za vykonané služby nedostal žiadnu odmenu, sa javí uzavretie ústnej dohody ako účelové, čím je reálnosť samotného obsahu týchto úkonov spochybnená (vyznieva ako simulovaná), t.j. bez ekonomického prospechu poskytovateľa. Podľa žalovaného navrhnutí svedkovia E. F. a A. L. nepotvrdili, že pre spoločnosť Iron Slovakia, a.s. vykonávali IT služby na uvedených projektoch ako to deklarovala B. E. G., predsedníčka predstavenstva Iron Slovakia, a.s.. Označený dodávateľ Iron Slovakia, a.s. a ani žalobca nenavrhli vykonať počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania správcovi dane žiadne ďalšie úkony, ktoré by preukázali, že na preverovaných IT službách fakturovaných spoločnosťou Iron Slovakia, a.s. sa zúčastnili okrem vypočutých svedkov aj ďalší zamestnanci, prípadne iné osoby alebo iní dodávatelia. Správca dane vykonal v zmysle záveru žalovaného aj úkony k zabezpečeniu svedka C. I., od 05.04.2017 konateľa spoločnosti WR, s. r. o., pričom uskutočnenie svedeckej výpovede nebolo možné, nakoľko predvolanie správcu dane sa vrátilo s poznámkou českej pošty "neznámy" a Finančný úrad Kroměříž v odpovedi na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií, ktorou správca dane požiadal o vypočutie uvedeného svedka, uviedol, že z iných konaní je im známe, že na adrese trvalého bydliska zásielky nepreberá, nemá tam ani označenú poštovú schránku, nenachádza sa ani vo výkone trestu v niektorom z nápravnovýchovných zariadení. Žiadosť o predvedenie menovaného nebola zasielaná, pretože nebol známy jeho pobyt a správca dane nemal možnosť zistiť adresu, kde sa zdržiava. Podľa žalovaného svedok G. H. svojou výpoveďou jednoznačne nepotvrdil vykonávanie IT
služieb na preverovaných projektoch ani ako zamestnanec Iron Slovakia, a.s., ani ako zástupca WR, s. r. o., pričom nepotvrdil jednoznačne svoju účasť pri uzatváraní obchodov medzi WR, s. r. o. a Iron Slovakia, a.s., aj keď k osobám B. B. K. a B. J. D. uviedol, že ich poznal, nevedel aké činnosti tieto osoby vykonávali. Podľa žalovaného bolo tiež zistené, že na dodaní IT služieb s nimi nespolupracoval, pretože ako sám prehlásil, nie je odborníkom na IT služby. Žalovaný tiež poukázal na ďalšie podporné dôkazy získané správcom dane z informačného systému finančnej správy, kde podľa údajov A1 a B1 kontrolných výkazov spoločnosti WR, s. r. o. za apríl až jún 2017 bolo zistené, že služby uvedená spoločnosť nevykonávala vo vlastnej réžii, ale že boli dodané dodávateľsky od jedného z dodávateľov SPOLOČNOSŤ LPS, s.r.o. a PRO STRECHY CONSULTING s.r.o. Žalovaný tiež poukázal na to, že správca dane na základe odpovede Sociálnej poisťovne zistil, že spoločnosť WR, s. r. o. nie je evidovaná v registri zamestnávateľov. Žalovaný konštatoval, že v zmysle zistení správcu dane preverované plnenia, ktoré mala spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s. prijať od WR, s. r. o., boli vykonaným dokazovaním správcu dane dostatočne spochybnené, preto správca dane oprávnenie prijal záver, že deklarované služby od spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s. neboli na predchádzajúcich stupňoch vierohodne preukázané, ani žalobca nepredložil také dôkazy, ktorými by vyvrátil pochybnosti správcu dane na základe uvedených zistení. Podľa zistení správcu dane nebol G. G. D. v evidovanom období zamestnancom spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s., preto ani nemohol ako zamestnanec vykonávať IT služby a kontrolu kvality dodaných IT služieb pre žalobcu a kontrolované dodávky IT služieb od dodávateľa WR, s. r. o. tak, ako to tvrdil B. C. D.. G. G. D. vo vyjadrení zo dňa 17.01.2020 tiež uviedol, že v spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s. mal funkčné zaradenie ako interný správca siete, že žiadne iné služby pre IRON SLOVAKIA, a.s. v máji 2017 nevykonal, pretože nebol jej zamestnancom. Ďalej uviedol, že nevie nič povedať ohľadom spolupráce so žalobcom, lebo on nevytváral žiadny softvér, skontroloval technickú funkčnosť odovzdaného nosiča, čím mohlo prísť k mylnej informácii, že bol tvorcom softvéru a kontrolórom uvedených prác. Zároveň však bližšie nešpecifikoval, kto mu nosič odovzdal, čo bolo obsahom odovzdaného nosiča a aké činnosti mal zabezpečiť, respektíve vykonať v súvislosti s ich službami deklarovanými spoločnosťou IRON SLOVAKIA, a.s. u preverovaných obchodov. K vyjadreniu G. G. D. žalovaný uviedol, že aj v prípade, ak kontroloval funkčnosť odovzdaného nosiča, nebolo preukázané, o aký a koho nosič sa jednalo, že údaje na ňom boli od spoločnosti WR, s. r. o. a boli na ňu údaje týkajúce sa projektov „vypracovanie metodiky testovania Web služieb IS Master – MMPČ“ a „Kontajnerová logistika – RFID“, a že ho kontroloval ako zamestnanec IRON SLOVAKIA, a.s., podľa žalovaného svoje vyjadrenia dôveryhodne nepreukázal ani splnomocnený zástupca deklarovaného dodávateľa B. C. D., ktorý mal spoločnosť v preverovaných obchodoch zastupovať. Uvedené preukazuje vyjadrenie B. J. D., ktorá vypovedala, že nevystavila a nepodpísala súvisiace faktúry od spoločnosti WR, s. r. o. pre deklarovaného dodávateľa a kým bola konateľkou spoločnosti, IT služby sa na týchto projektoch nevykonávali. Zároveň uviedla, že sa žiadneho výkonu IT služieb nezúčastnila a nevie, kto IT služby na projekte vykonal, pretože spoločnosť nemala žiadnych zamestnancov. Svedok E. F. tiež nepotvrdil, že spoločnosť WR, s. r. o. zastupoval alebo že sa zúčastňoval a vykonával IT služby pre túto spoločnosť prípadne pre deklarovaného dodávateľa tak, ako to tvrdil svedok B. C. D.. Svedok E. F. potvrdil, že bol od septembra 2017 do septembra 2018 zamestnancom deklarovaného dodávateľa, avšak žiadnu firmu nezastupoval a ani nevykonával žiadne IT služby, pretože robil v sklade a pomáhal pri rekonštrukcii, prenájme budovy a skladov a okolo vozového parku v uvedenej spoločnosti. Svedok B. E. G., konateľka deklarovaného dodávateľa, jednoznačne nepreukázala ako nadviazala kontakt so spoločnosťou WR, s. r. o., aj keď podpisovala faktúry, zmluvy a akceptačné protokoly, nevedela podrobne popísať fakturované obchodné aktivity, pričom sa odvolávala na elektronickú komunikáciu a dokumentácie. Nevedela sa vyjadriť, či udelila G. H. povolenie, aby ako zamestnanec deklarovaného dodávateľa v plnom rozsahu zastupoval spoločnosť WR, s. r. o., ktorá bola zároveň obchodným partnerom deklarovaného dodávateľa. Nevedela ani uviesť, či osoby, ktoré označila reálne aj vykonávali preverované IT služby. Podľa žalovaného ak nejaké osoby vykonávali pre deklarovaného dodávateľa IT služby v spojitosti s uvedenými projektami, ktoré boli následne fakturované žalobcovi, nebolo preukázané, že túto činnosť vykonávali pod hlavičkou deklarovaného dodávateľa alebo cez subdodávateľa WR, s. r. o.
7. Žalovaný námietky žalobcu, že v rozhodnutí správcu dane sú gramatické chyby, nesprávne údaje a fakty o prekračovaní kompetencií správcu dane a správca dane nezohľadnil námietky a pripomienky, že spochybňuje svedeckú výpoveď B. C. D. a odoprel mu právo na osobnú prítomnosť pri výsluchu G. G. D., vyhodnotil ako nedôvodné, respektíve pri posudzovaní a vyhodnotení zistení správcu dane v kontexte rozhodovania nie tak podstatné, aby mali vplyv na zmenu prijatých záverov správcu dane. Žalovaný poukázal na to, že G. G. D. je synom B. C. D., ktorý mohol v predmete veci konať a svojho
syna ako svedka k výpovedi u správcu dane zabezpečiť, aj keď tento z dôvodu, že je v Českej republike, chcel a komunikoval so správcom dane len elektronicky.
8. Podľa žalovaného námietka žalobcu, že na základe informácií získaných od správcu dane vo veci odberateľa SP, a.s. v prípade nepredloženia dostatočných dôkazov žiada za jeho účasti o miestne zisťovanie v sídle Slovenskej pošty, a.s. je nedôvodná vzhľadom na skutočnosť, že správca dane dodanie vyfakturovaných služieb pre Slovenskú poštu žalobcom nespochybnil.
9. K tvrdeniu žalobcu, že subdodávka od spoločnosti Iron Slovakia, a.s. bola použitá predovšetkým na zvýšenie interného know-how žalobcu, že metodika záťažového testovania je používaná pri internom výkonovom testovaní aj v iných projektoch, ktoré používajú webové rozhrania, že dodané testovacie scenáre sa podľa žalobcu rutinne používajú pri regresom testovaní systému MMPČ po zmenách systému z titulu realizácie zmenových požiadaviek, a že subdodávka sa do riešenia pre SP, a.s. premietla nepriamo v rámci interných procesov zabezpečenia kvality dodávky koncovému odberateľovi a rovnako aj konštatovaniu, že čiastková úloha celého projektu, a to konkrétne návrh validácie, filtrácie, normalizácie a spôsobu vyhodnocovania nasnímaných údajov zo systému RFID bola riešená subdodávateľsky spoločnosťou Iron Slovakia, a.s., ktorá analyzovala vzorku dát, zozbieraných RFID infraštruktúrou SP, a.s., ktorú jej odovzdal žalobca na dátovom nosiči a na základe tejto analýzy navrhla spôsob spracovania vstupných dát, vytvorila príslušné funkcionality pre ich spracovanie (validáciu, filtráciu, normalizáciu) a overila ich funkčnosť na danej vzorke dát, pričom žalobcovi potom dodala výsledné zdrojové kódy navrhnutých transformácií, ktorá po čiastkových úpravách (zmena zdrojovej a cieľovej databázy) ich mala použiť v plnom rozsahu ako súčasť dodávky pre SP, a.s. v projekte „Kontajnerová logistika“, podľa žalovaného nie je možné aj vzhľadom na vykonané úkony správcu dane a získané dôkazy prijať záver, že spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s. predmetné služby žalobcovi reálne dodala.
10. Podľa žalovaného percentuálne vyjadrenia fakturovaných služieb medzi zúčastnenými spoločnosťami (výpočet podrobne uvedený na strane 41 a 42 prvostupňového rozhodnutia) nenasvedčujú tvrdeniu žalobcu, ktorý poukázal na skutočnosť, že IT služby pre žalobcu vykonávala nielen spoločnosť WR, s. r. o., ale boli realizované aj spoločnosťou Iron Slovakia, a.s. Správca dane porovnával faktúry vydané WR, s. r. o. pre Iron Slovakia, a.s. a faktúry vydané Iron Slovakia, a.s. pre žalobcu a zistil, že IT služby na projekte MMPČ nemohla konať aj spoločnosť Iron Slovakia, a.s., pretože na faktúry za IT služby od WR, s. r. o. pridala spoločnosť Iron Slovakia, a.s. len o 15,74 % viac a takto ich fakturovala žalobcovi, pričom pridaných 15,74 % by podľa názoru správcu dane pokrylo len režijné náklady.
11. Žalovaný vyhodnotil ako nedôvodnú aj námietku žalobcu, že správca dane poukázaním na existenciu časového nesúladu medzi jeho dodávkami pre konečného odberateľa SP, a.s. a dodávkami od Iron Slovakia, a.s. a následne pre neho nepochopil skutočnosť, že plnenie nebolo určené iba pre konečného odberateľa daňového subjektu SP, a.s., ale hlavne pre jeho internú potrebu ako aj iné realizované projekty. Nedôvodnosť tejto námietky podľa žalovaného preukazuje objednávka č. OB2017037 od žalobcu pre Iron Slovakia, a.s. a faktúra č. 201705010 vydaná Iron Slovakia, a.s. pre žalobcu, kde je presne definované na testovanie čoho sa pripravovali testovacie scenáre a prípady, pričom je aj objednaná a fakturovaná na konkrétnu činnosť – MMPČ. Žalobca správcovi dane nepreukázal ako deklarované plnenia použil v rámci internej potreby resp. na aké iné realizované projekty.
12. Námietka žalobcu, že nesúhlasí s prenášaním zodpovednosti za činnosť dodávateľa Iron Slovakia, a.s., ktorá je v plnej miere zodpovedná za spôsob realizácie dodávky, že nemal žiadnu vedomosť o subdodávateľoch spoločnosti Iron Slovakia, a.s. a nikdy s nimi nebol v žiadnom kontakte, že pred zahájením spolupráce so spoločnosťou Iron Slovakia, a.s. si z voľne dostupných zdrojov preveril ekonomické postavenie a spoľahlivosť deklarovaného dodávateľa a nezistil žiadne skutočnosti brániace nadviazaniu spolupráce, je podľa žalovaného nedôvodná. Správca dane zistil, že zárukou spoľahlivosti bola skutočnosť, že B. C. L., D., konateľ žalobcu, sa s B. C. D., zástupcom deklarovaného dodávateľa, poznali už dlho, aj keď túto skutočnosť konateľ žalobcu spočiatku správcovi dane neuviedol. Správca dane nepodmieňoval žalobcu, aby poznal všetkých dodávateľov a subdodávateľov, ale aby deklarované obchody žalobca preukázal vierohodnými dokladmi a dôkazmi preukazujúcimi preverované plnenia deklarovaným dodávateľom. Správcom dane bolo výpoveďami svedkov preukázané, že žiadnu dodávku a realizáciu IT služieb ani jeden zo svedkov nevykonal, rovnako nebolo preukázané, že by ju
dodávateľsky vykonala spoločnosť WR, s. r. o.. Žalovaný k námietke o neprimeranom prenášaní dôkazného bremena a zodpovednosti za dodávateľov poukázal na skutočnosť, že správca dane má právo preverovať reálnosť dodávky tovaru alebo služby. Už samotné zistenie skutočnosti, že deklarovaný dodávateľ nevie jednoznačne preukázať realizáciu dodávky služby, že preverované zdaniteľné plnenie v jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňujú vierohodnosť o reálnosti dodávok služieb, tak v okamihu, keď správca dane spochybnil dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení platiteľa dane totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v daňovom priznaní. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na žalobcovi, ktorý si uplatňuje odpočet dane, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme DPH je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania. Je to práve daňový subjekt, ktorý disponuje právo uplatniť si za zákonom stanovený a splnení podmienok nároku na odpočet DPH, jej iniciátorom odpočítania DPH, preto jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.06.2010, sp. zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.02.2011, sp. zn III. ÚS/78/2011 – 17) . Podľa žalovaného rozsudok Krajského súdu Bratislave, sp. zn. 2S/80/2019 zo dňa 07.08.2019, na ktorý poukázal žalobca v odvolaní, s preverovaným prípadom nesúvisí, pretože v tomto prípade deklarovaný dodávateľ a subdodávateľ so správcom dane spolupracovali, ale nepredložili o dodaní služieb také dôkazy, ktoré by deklarované obchody so žalobcom potvrdili. Žalovaný v súvislosti s Rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, sp. zn. 4Afs/58/2017 zo dňa 02.08.2017, v ktorom bolo aplikované právo Európskej únie týkajúce sa DPH, a na ktorý poukázal žalobca v podanom odvolaní, konštatoval, že v preverovanom prípade správca dane nevyhodnotil predmetné plnenia ako súčasť podvodu.
13. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí tiež poukázal na ďalší podporný dôkaz, že obchody neboli vykonané tak ako žalobca deklaruje, a to zistenie z informačného systému finančnej správy. V zmysle uvedeného Daňový úrad Trnava vykonal u spoločnosti Iron Slovakia, a.s. (deklarovaného dodávateľa žalobcu) daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2017, kde na základe získaných dôkazov nepriznal rozhodnutím č. 100454378/2009 zo dňa 18.02.2019 deklarovaným dodávateľom odpočet dane z faktúr od spoločnosti WR, s. r. o., ktorých plnenia mali byť práve ďalej fakturované žalobcovi. Správca dane nemal za preukázané, že dodávateľom prác bola spoločnosť WR, s. r. o., ktorej nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH, ale podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH, v zmysle ktorého každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo inom doklade o predaji daň, je povinná túto daň zaplatiť. Keďže deklarovaný dodávateľ tieto služby ďalej fakturoval pre žalobcu a na odberateľských faktúrach uviedol daň, bol povinný ju aj zaplatiť. V tomto prípade však žalobcovi nárok na odpočet dane nevznikol. Proti rozhodnutiu č. 100454378/2019 zo dňa 18.02.2019 bolo podané odvolanie, pričom odvolací orgán rozhodnutím č. 102072576/2019 zo dňa 03.09.2019 potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trnava. Rozhodnutie odvolacieho orgánu sa stalo právoplatným dňa 06.09.2019 a vykonateľným dňa 24.09.2019, voči uvedenému rozhodnutiu však deklarovaný dodávateľ žalobu na príslušný správny súd nepodal.
14. Žalovaný k námietke žalobcu, že správca dane neskúmal technickú podstatu dodaných IT služieb, že sa snažil správcovi dane objasňovať aj terminológiu pre lepšie pochopenie služby, ktorá nie je hmatateľného charakteru, a ktorej výsledok je pre mnohých v praxi úplne nepredstaviteľný, uviedol, že aj keď výsledok deklarovaných IT služieb nie je hmatateľného charakteru aj pri týchto službách je potrebná fyzická prítomnosť konkrétnej osoby, ktorá uvedené služby vykonávala. Preto je dôvodné správcom dane požadovať aj pri takýchto službách identifikačné údaje o konkrétnych osobách, ktoré mali vykonávať IT služby či už alebo fyzické osoby alebo ako zamestnanci deklarovaného dodávateľa.
15. Podľa žalovaného sú nedôvodné aj námietky žalobcu prijatým záverom správcu dane z vypočutia svedkov, pretože aj keď B. J. D., konateľka WR, s. r. o. a B. E. G., konateľka deklarovaného dodávateľa, verbálne potvrdili resp. mali vedomosť o realizácii IT služieb, tieto vierohodne nepreukázali svedkovia, ktorí sa mali priamo na ich realizácii podieľať.
16. Žalovaný v súvislosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 30/2021 zo dňa 30.01.2019, na ktorý poukazoval žalobca v podanom odvolaní, uviedol, že správca dane po ukončení daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nepostupoval v zmysle uvedeného, ale žalobcovi bolo umožnené si v plnom rozsahu uplatniť procesné práva predložiť dôkazy, ktorými sa správca dane následne zaoberal a žalobcu o výsledku oboznamoval. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že správca dane dňa 20.03.2020 odoslal na adresu B. J. I., splnomocnenej zástupkyne žalobcu dokument č. 1707162/2020 zo dňa 19.03.2020 - Oboznámenie s priebehom a výsledkami vyrubovacieho konania na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2017 u daňového subjektu Martes, s.r.o. O zaslaní tohto oboznámenia a o telefonickom hovore B. J. I. spísal správca dane úradný záznam č. 100709132/2020 zo dňa 20.03.2020. Žalobca vo vyjadrení k výsledkom vyrubovacieho konania prijatom elektronicky dňa 30.03.2020 a zaevidovaným pod č. 603343451/2020 uviedol, že sa nebude vyjadrovať k jednotlivým postupom a zisteniam správcu dane, nakoľko akékoľvek vyjadrenia považuje za zbytočné a márne, a že sa bude vyjadrovať písomne v rámci odvolacieho konania uplatnením svojho práva v súlade s právom Slovenskej republiky.
17. Vo vzťahu k rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie v nadväznosti na dodanie služieb deklarovaným dodávateľom (sp. zn. 5Sžf/45/2011, 5Sžf/7/2006, 1Sžf/65/2016, 5Sžf/65/2016), (C 204/13 vo veci Heinz Malburg, Rozsudok C 29/08 SKF a Rozsudok C 118/11 Eon Aset Menidjmunt, C-324/11 F. M., C-80/11 a C-142/11 Mahagében Kft a Dávid, C-18/13, Maks Pen EOOD, C-384/04 Commissioners of Customs & Excise a Attorney General proti Federation od Technological Industries), že v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ dodanie služby je založené na objektívnych skutočnostiach, pričom táto skutočnosť nemôže byť spochybnená absenciou fyzického sídla dodávateľa, neexistenciou jeho zamestnancov, prípadne nepriznávaním transakcie v DPH priznaní, že obzvlášť je to zrejmé pri sprostredkovateľoch dodania služieb, ktorí konajú vo svojom mene prostredníctvom subdodávok tak, ako to bolo v posudzovanom prípade, žalovaný uviedol, že ich obsah a prijaté závery tak ako uviedol žalobca nesúvisia s preverovaným prípadom.
18. Námietka žalobcu, že prvostupňové rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, či sú splnené podmienky vymedzené v ustanovení § 191 ods. 1 písm. c) SSP, zároveň je v rozpore s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu, čím sú splnené podmienky vymedzené v ustanovení § 191 ods. 1 písm. f) SSP je podľa žalovaného nedôvodná.
19. Podľa žalovaného správca dane postupoval v súlade s § 3 ods. 1, 2, a 3 Daňového poriadku, podľa ktorého sa pri správe daní postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb, v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami. Správca dane vyhodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Uskutočnenie dodania služby, vznik daňovej povinnosti a následne právo odpočítať daň nie je možné deklarovať len po formálnej stránke (predložením faktúry), ale aj po obsahovej, t.j. reálnym preukázaním dodania služby dodávateľom, platiteľom uvedeným na faktúre a až splnenie oboch podmienok, zakladá právo na odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Správca dane nebral do úvahy len samotný fakt existencie faktúr, prípadne iných dokumentov a ich zaevidovanie v účtovníctve, ale preveroval predovšetkým skutočnosť, či aj reálne došlo k zdaniteľnému obchodu deklarovaným dodávateľom v zmysle § 8 a § 9 zákona o DPH, preto preukázateľnosť a hodnovernosť dodania preverovaných IT služieb označeným dodávateľom bola dôležitou podmienkou k priznaniu odpočtu dane žalobcovi. Za skutočnosti uvedené v daňovom priznaní zodpovedá daňový subjekt, preto bolo povinnosťou žalobcu spôsobom nevzbudzujúcim akejkoľvek pochybnosti preukázať, že daňové doklady ním predložené k daňovej kontrole sú spôsobilé preukázať skutočnosti uvedené v daňovom priznaní, ktoré oprávnene vedú k splneniu zákonných podmienok pre uplatnenie odpočtu dane. Zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý si uplatňuje odpočet dane preukázal, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a to práve osobou uvedenou na faktúre. Zákonnú ochranu požíva len poctivý obchodný styk, ktorý vyžaduje čas ak by štatutárny orgán podnikateľa mal vedomosti nielen o obsahu a rozsahu činnosti, ktorými napĺňa znaky pojmu podnikania, ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. V prípade, že si daňový subjekt uplatňuje právo na odpočet DPH, musí od počiatku dbať na to, aby toto právo aj v prípade, že správca dane spochybnil predložené doklady realizáciu plnení subjektom na nich uvedeným.
20. Na základe vykonaného dokazovania správca dane oprávnene prijal záver, že deklarovaným dodávateľom Iron Slovakia, a.s., a ani daňovým subjektom nebolo hodnoverne preukázané dodanie a prijatie IT služieb uvedených na faktúrach. Zároveň nebola preukázaná skutočnosť, že ich spoločnosť Iron Slovakia, a.s. sama alebo ako sprostredkovateľ pre daňový subjekt zabezpečila a vykonala, čím neboli splnené podmienky pre odpočet dane podľa ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH. V zmysle uvedeného spoločnosti Iron Slovakia, a.s. nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH, ale podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH uvedením dane na faktúre, ktorú bola povinná zaplatiť, pričom v takomto prípade nárok na odpočet dane daňovému subjektu nevzniká.
Správna žaloba – žalobné body
21. Správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správcu dane, ich zrušenia a vrátenia veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania.
22. Žalobca v bode I. správnej žaloby v stručnosti opísal priebeh administratívneho konania s poukazom na prvostupňové rozhodnutie a napadnuté rozhodnutie žalovaného. Podľa žalobcu je napadnuté rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu orgánmi finančnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový stav, ktorý vzali správne orgány za základ svojich rozhodnutí, je v rozpore s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o administratívnom konaní, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Žalobca ďalej uviedol ku skutočnosti o včasnom podaní správnej žaloby, že v období od 19.01.2021 do 28.02.2021 došlo ex lege podľa § 9 ods.1 v spojení s § 8 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID 19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení zákona č. 9/2021 (ďalej len „zákon č. 62/2020 Z.z.“) k spočívaniu plynutia lehoty na podanie správnej žaloby, zakotvenej v ustanovení § 181 ods. 1 SSP, keďže ide o lehotu ustanovenú zákonom na vykonanie procesného úkonu v konaní pred súdom účastníkom konania (vzhľadom na uvedené táto lehota do 28.02.2021 ani nezačala plynúť). Lehota na podanie správnej žaloby, v danej veci v rozsahu 59 dní (počet dní od 17.02.2021-16.04.2021, keď by táto lehota inak – nebyť ustanovenia § 9 ods.1 zákona č. 62/2020 Z. z. – uplynula), preto začala plynúť až 01.03.2021 a jej posledným dňom je 28.04.2021.
23. Žalobca v bode II. správnej žaloby uviedol, že napadnuté rozhodnutie žalovaného považuje za nepreskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie. Žalovaný sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s niektorými podstatnými odvolacími námietkami žalobcu vôbec nevysporiadal, respektíve reagoval na ne iba čisto formalisticky. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vzťahujúcu sa na oblasť daňového konania, z ktorej vyplýva, že v daňovom konaní sa odvolací orgán v odôvodnení rozhodnutia o odvolaní musí vysporiadať so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní. Uvedenému záveru zodpovedá aj zákonná dikcia ustanovenia § 63 ods. 5 Daňového poriadku, ktoré sa uplatní na rozhodnutie odvolacieho orgánu. Je zákonnou povinnosťou tak prvostupňového, ako aj odvolacieho orgánu finančnej správy vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s návrhmi a námietkami daňového subjektu, ktorej povinnosti sa daňové orgány nemôžu žiadnym spôsobom zbaviť. Žalobca zároveň odkázal vo vzťahu k požiadavke na odôvodňovanie rozhodnutí na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 290/2015 zo dňa 07.10.2015, podľa ktorého za arbitrárne zaoberanie sa argumentmi možno označiť všeobecné konštatovanie súdu, že argumenty účastníka konania sú nesprávne, alebo irelevantné, ak súd iba neprimerane vysvetlí, prečo ich považuje za nesprávne, alebo irelevantné; čím dôkladnejšia a podrobnejšia je argumentácia účastníka konania, tým dôkladnejšia musí byť aj argumentácia súdu, ktorou predložené argumenty spochybňuje alebo vyvracia. V súvislosti s uvedeným žalobca poukázal na to, že vo svojom odvolaní zo dňa 29.10.2020 proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane vzniesol viacero špecifických námietok, ktoré od žalovaného vyžadovali špecifickú odpoveď. Žalobca však na ne odpoveď nedostal, dokonca nie sú vo vlastnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia obsahujúcom závery žalovaného ani spomenuté. S väčšinou ostatných odvolacích námietok žalobcu sa žalovaný vysporiadal tak, že obsah námietky v napadnutom rozhodnutí reprodukoval s tým, že je nedôvodná.
24. Žalobca v odvolaní na strane 81 proti prvostupňovému rozhodnutiu namietal nepreskúmateľnosť tohto rozhodnutia s tým, že neobsahuje vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami žalobcu, ktoré žalobca
predkladal; osobitne namietal nezohľadnenie námietok a pripomienok žalobcu v rámci vyjadrenia k zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly, s ktorými sa správca dane nezaoberal. Podľa žalobcu žalovaný sám vo vlastnom rozhodnutí k námietke nedostatočného odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia nič neuviedol, čím aj napadnuté rozhodnutie učinil nepreskúmateľným pre absenciu riadneho odôvodnenia.
25. Žalobca osobitne zdôraznil, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca v priebehu vyrubovacieho konania nad rámec vyjadrení uplatnených počas daňovej kontroly predložil správcovi dane viaceré vyjadrenia obsahujúce námietky daňového subjektu, najmä vyjadrenie z 22.08.2018 k zisteniam uvedených v protokole z daňovej kontroly.
26. Žalobca tiež uplatnil viaceré námietky do zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 04.10.2018, do zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 13.02.2019 a do zápisnice o ústnom pojednávaní z 18.02.2020. Celú množinu námietok žalobcu obsahovalo aj jeho odvolanie z 27.03.2019 proti pôvodnému rozhodnutiu správcu dane, ktorému žalovaný vyhovel zrušujúcim rozhodnutím zo dňa 21.06.2019.
27. V prvostupňovom rozhodnutí správca dane uviedol spomedzi všetkých námietok žalobcu uplatnených počas vyrubovacieho konania iba vyjadrenia žalobcu zo dňa 18.02.2020 a v nadväzujúcom vyjadrení z 11.03.2020. Správca dane opomenul v prvostupňovom rozhodnutí uviesť všetky ostatné vyjadrenia a námietky žalobcu predložené žalobcom počas vyrubovacieho konania, najmä samotné vyjadrenie žalobcu z 22.08.2018 k zisteniam uvedených v protokole z daňovej kontroly. Správca dane sa s týmito opomenutými námietkami žalobcu v rozhodnutí nevysporiadal. Práve obsah vyjadrenia daňového subjektu k zisteniam uvedených v protokole z daňovej kontroly a povinnosť správcu dane vysporiadať sa s námietkami a návrhmi daňového subjektu v ňom zahrnutými predstavuje podľa žalobcu základný obligatórny rámec odôvodnenia rozhodnutia správcu dane vydaného vo vyrubovacom konaní. Je vylúčené, aby správca dane v odôvodnení rozhodnutia len odkázal na zápisnicu o ústnom pojednávaní, na ktorom údajne k vyjadreniu daňového subjektu k zisteniam uvedených v protokole zaujal stanovisko, a to navyše ak sa také ústne pojednávanie konalo vyše rok pred vydaním rozhodnutia správcu dane. Takýto spôsob vysporiadania sa s pripomienkami žalobcu zvolil správca dane, aj pokiaľ ide o pripomienky uplatnené počas daňovej kontroly.
28. S niektorými námietkami žalobcu prednesenými voči správcovi dane počas vyrubovacieho konania sa pritom správca dane nielenže nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia, ale ani pri žiadnom inom parciálnom úkone. Žalobca ako príklad uviedol, že splnomocnená zástupkyňa žalobcu pri ústnom pojednávaní zo dňa 04.10.2018 uviedla námietku, prečo nebolo počas výkonu daňovej kontroly prihliadané na závažný dôkaz, ako aj performance test dizajn - návrh záťažových testov uvedených pod bodom F zápisnice a performance test report - výsledky záťažových testov a záverečné vyhodnotenie s prílohou testovacích scenárov uvedených pod bodom G zápisnice, ako finálny výsledok dodávky objednanej žalobcom na základe objednávky č. H., pričom tieto dokumentácie obsahujú okrem iného aj logo dodávateľa spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s. Správca dane na uvedenú námietku reagoval slovami, že „sa nevyjadrí, hneď pozrie dôkazy a vyjadrí sa“.
29. Na viaceré z námietok žalobcu uplatnených počas vyrubovacieho konania, ktoré správca dane reprodukoval v prvostupňovom rozhodnutí, nie je v odôvodnení rozhodnutia správcu dane daná žiadna odpoveď. Žalobca ako príklad uviedol, že správca dane v prvostupňovom rozhodnutí žiadnym spôsobom nereagoval na stanovisko žalobcu, že testovacie prípady a testovacie scenáre sú predmetom Zmluvy o dielo č. 1423/2016 zo dňa 22.12.2016 k projektu MMPČ a daňový subjekt je k dodávke testovacích prípadov a testovacích scenárov zmluvne zaviazaný podľa bodu 2.3 písm. d), pričom podľa bodu 2.3 písm. b) je povinný dodať aj výsledky testov vykonaných daňovým subjektom v testovacom prostredí daňového subjektu. Správca dane podľa žalobcu bez bližšieho odôvodnenia uviedol, že testovacie prípady a testovacie scenáre nie sú predmetom Zmluvy o dielo č. 1423/2016 zo dňa 22.12.2016 k projektu MMPČ podľa bodu 2.2 podľa článku 10 Zmluvy č. 1423/2016 a podľa prílohy 1 Zmluvy č. 1423/2016 - Technická špecifikácia diela.
30. Podľa žalobcu žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane, v ktorom absentuje vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, čo podľa žalobcu
znamená, že ide o dvojnásobnú nepreskúmateľnosť rozhodnutí orgánov finančnej správy vo veci žalobcu.
31. Žalobca poukázal na to, že na strane 17 a 18 odvolania namietal aj skutočnosť, že protokol z daňovej kontroly neobsahuje obligatórne náležitosti podľa § 47 písm. g) a písm. h) Daňového poriadku, pričom žalovaný k tejto námietke napadnutom rozhodnutí nič neuviedol.
32. Žalobca tiež na strane 23 a 73 odvolania namietal, že správca dane mu pri vykonávaní úkonov so Slovenskou poštou, a.s., najmä v podobe viacerých miestnych zisťovaní vrátane kladenia otázok zamestnancom Slovenskej pošty, a.s. ako odberateľovi žalobcu, neumožnil mu účasť pri týchto úkonoch, o ktorých ho neupovedomil a neumožnil žalobcovi byť prítomný a klásť otázky.
33. Žalobca na stranách 23, 30 a 78 odvolania namietal voči emailovej komunikácii správcu dane so svedkyňou N. O., ktorú správca dane riadne ako svedka s umožnením účasti žalobcu nevypočul, pričom výslovne argumentoval, že jeho váha má nulovú vypovedaciu schopnosť, nakoľko nebolo možné overiť, či obsah textu skutočne napísala osoba N. O.. Správca dane takýmto postupom žalobcovi odoprel právo na osobnú prítomnosť pri výsluchu a právo klásť svedkovi otázky. Ani k týmto odvolacím námietkam žalobcu žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezaujal vôbec žiadne stanovisko.
34. Žalobca na stranách 23 a 29 odvolania namietal zároveň skutočnosť, že ako dôkaz boli správcom dane použité zistenia zo zápisnice Daňového úradu Trnava o ústnom pojednávaní zo dňa 31.01.2018, ktoré sa taktiež uskutočnilo bez umožnenia účasti žalobcu. Správcom dane použitým dôkazom z inej daňovej kontroly u iného daňového subjektu žalobca namietal, že ide o dôkazy, u ktorých správca dane žalobcu vôbec neinformoval.
35. Žalobca odopretie možnosti byť prítomný pri výsluchu svedka a klásť svedkovi otázky žalobca osobitne namietal na strane 74 odvolania aj vo vzťahu k informáciám, ktoré správca dane čerpal z výsluchu svedkyne B. J. D., bývalej konateľky spoločnosti WR, s. r. o., ktoré majú byť zachytené v zápisnici Daňového úradu Trnava o ústnom pojednávaní zo dňa 16.10.2018. Na uvedené podstatné odvolacie výhrady žalovaným v napadnutom rozhodnutí nijako nereagoval.
36. Žalobca zároveň na stranách 45 až 47 a na stranách 97 až 98 odvolania namietal, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí neuviedol nič vo vzťahu k spochybneniu niektorých správcom dane kumulatívne uvádzaných údajných porušení zákona o DPH, napríklad tvrdenie o porušení § 2 ods. 1 písm. b), § 51 ods. 1 písm. a), § 74 ods. 1 písm. f) zákona o DPH.
37. Žalobca tak isto poukázal na to, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí nijako nevysporiadal s námietkou žalobcu na stranách 78 a 90 odvolania spočívajúcou v tom, že hoci žalobca doručil správcovi dane poštou 30.06.2018 ako dôkaz USB kľúč s projektovou dokumentáciou, výstupmi služieb dodaných žalobcovi v zmysle preverovaných dodávateľských faktúr, správca dane sa s týmto zásadným dôkazom vôbec nezaoberal, obálku s USB kľúčom ani neotvoril a tento dôkaz doručený mu ešte počas daňovej kontroly neprihliadal ani neskôr vo vyrubovacom konaní.
38. Žalobca na stranách 82 až 88 odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu namietol i to, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je zahltené chybami, preklepmi a nesprávnymi údajmi, ktorých opravu žalobca od správcu dane žiadal, pričom žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že predmetné chyby nie sú dôvodné respektíve pri posudzovaní a vyhodnotení zistení správcu dane ku kontextu rozhodnutia nie je tak podstatné, aby mali vplyv na zmenu prijatých záverov správcu dane. Takúto úvahu podľa žalobcu nemožno vyhodnotiť ako náležité vysporiadanie sa s námietkami žalobcu, vrátane výslovného návrhu na postup podľa § 63 ods. 12 Daňového poriadku.
39. Žalobca na stranách 25 a 129 až 138 odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu argumentoval s použitím bližšie špecifikovaných rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie vo veciach týkajúcich sa problematiky práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Vychádzajúc z ustálenej judikatúry žalobca dôvodil, že aj v prípade keby nemal správca dane za preukázané, že fakturované dodávky služieb, ktoré boli reálne dodané žalobcovi, dodal skutočne dodávateľ uvedený na faktúrach, toto nezakladá dôvod na priznanie práva na odpočet dane z pridanej hodnoty, pokiaľ správca dane kumulatívne nepreukáže, že ide o podvodné konanie, alebo vzhľadom na objektívne preukázané okolnosti žalobca
vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie bolo súčasťou tohto podvodného konania (na strane 103 a 108 odvolania). Táto odvolacia argumentačná línia žalobcu bola pritom prirodzenou reakciou na kľúčový záver správcu dane, na ktorom spočívalo prvostupňové rozhodnutie, a to že nebolo preukázané dodanie služieb práve tým dodávateľom, ktorý je uvedený na faktúre , t.j. spoločnosťou IRON SLOVAKIA, a.s., respektíve jeho subdodávateľmi. Žalovaný sa podľa žalobcu s opísanými odvolacími námietkami žalobcu a s poukazom na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie nevysporiadal a túto judikatúru v celosti odignoroval. V jediných vetách, ktoré žalovaný rozhodnutiam Súdneho dvora Európskej únie označeným žalobcom venoval, na strane 56 a 59 napadnutého rozhodnutia uviedol, že „odvolací orgán konštatuje, že v preverovanom prípade správca dane nevyhodnotil predmetné plnenia ako súčasť podvodu“ a že „ich obsah a prijaté závery tak ako uviedol odvolávajúci nesúvisia s preverovaným prípadom“. Tvrdenia žalovaného podľa žalobcu vychádzajú, buď z úmyselného prekrútenia, alebo z nevedomého úplného nepochopenia judikatúrnych záverov Súdneho dvora Európskej únie vzťahujúcich sa k právu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Ak totiž daňové orgány považujú za nepreukázané, že fakturované plnenie bolo dodané práve dodávateľom uvedeným na faktúre (čo bol záver, pre ktorý správca dane nepriznal žalobcovi právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty), s poukazom na rozhodovaciu prax Súdneho dvora Európskej únie sú povinné - na vlastné dôkazné bremeno - preukázať, že predmetné plnenie bolo súčasťou podvodného konania, o čom daňový subjekt vedel alebo mal vedieť. Konštatovanie žalovaného, že správca dane nevyhodnotil predmetné plnenia ako súčasť podvodu, je teda explicitným potvrdením faktu, že orgány Finančnej správy v žalobcovom prípade rozhodli v rozpore s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie a existenciu daňového podvodného konania a vedomosť žalobcu o ňom vôbec nepreverovali.
40. Žalobca v správnej žalobe k správcom dane tvrdenému „časového nesúladu medzi dodaním IT služieb žalobcom na projekte MMPČ Slovenskej pošte, a.s., faktúrami č. OF 20160255 zo dňa 31.12.2016 a č. OF 20170091 zo dňa 20.04.2017 s akceptačným protokolom zo dňa 20.04.2017 a fakturovaním služieb deklarovaným dodávateľom žalobcovi faktúrou č. 201705010 zo dňa 16.05.2017 s akceptačným protokolom zo dňa 15.05.2017“ uviedol, že sa k nemu podrobne vyjadril v rámci vyrubovacieho konania, ako aj v odvolaní proti pôvodnému prvostupňovému rozhodnutiu a tiež opakovane na stranách 50 až 51 a 115 až 120 odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu, kde tiež výslovne namietol, že ani za predpokladu, že podľa správcu dane nebolo uskutočnené dodanie týchto služieb v období máj 2017, ale v období február, respektíve marec 2017, žalobca neporušil žiadne ustanovenie týkajúce sa práva na odpočítanie dane, nakoľko právo na odpočítanie dane vykoná platiteľ dane najskôr v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, a najneskôr v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka za ďalších zákonom stanovených podmienok, čo v prípade žalobcu nijako nevylučuje uplatnený postup. K tejto argumentácii žalobcu sa ani správca dane, ani žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí a v napadnutom rozhodnutí konkrétne nevyjadrili, a to aj napriek tomu, že žalovaný v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí zo dňa 21.06.2019 výslovne uviedol, že podľa odvolacieho orgánu je dôvodná aj námietka odvolávajúceho sa, že správca dane sa dostatočne nevysporiadal s predloženou argumentáciou odvolávajúceho sa k časovému nesúladu (sledu objednávania, realizácii a preberania) deklarovaných služieb. Žalobca tiež považuje odôvodnenie žalovaného, že odvolávajúci správcovi dane nepreukázal ako deklarované plnenia použil v rámci internej potreby, respektíve na aké iné realizované projekty, za čisto tendenčné a zavádzajúce, keďže počas celej daňovej kontroly a vyrubovacieho konania žalobca na preukazovanie takýchto skutočností správcom dane nebol vyzvaný. Dokonca na strane 32 prvostupňového rozhodnutia správca dane vo svojom stanovisku uviedol, že „možno je metodika testovania všeobecne platná aj pre iné projekty“. Žalobca v reakcii na uvedené v odvolaní navrhol, že na požiadanie správcovi dane môže prezentovať použitie dodanej testovacej metodiky pre iné projekty, čo žalovaný opäť v napadnutom rozhodnutí zjavne účelovo prehliadol.
41. Žalobca v súvislosti s namietaným nedostatočným odôvodnením uviedol, že aj v prípade, ak by boli argumenty žalobcu uplatnené pred daňovými orgánmi nesprávne, i v takom prípade mal žalobca právo dostať na ne v odôvodnení rozhodnutí správcu dane a žalovaného aspoň adekvátnu odpoveď, čo sa však nestalo.
42. Na niektoré odvolacie námietky žalobcu sa síce žalovaný snažil v napadnutom rozhodnutí formálne reagovať, avšak prevažná časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v tomto smere pozostáva z nesprávneho a účelového hodnotenia vybraných vykonaných dôkazov, z koncepčne mylných úvah a nesprávneho právneho posúdenia veci.
43. Žalobca v bode III. správnej žaloby namietal, že žalovaný pri svojom rozhodovaní vychádzal z tzv. ďalšieho podporného dôkazu, ktorý nebol vykonaný počas daňovej kontroly ani počas celého vyrubovacieho konania pred správcom dane a ktorý sa navyše nenachádza v obsahu administratívneho spisu, pričom žalovaný nijako neumožnil žalobcovi vyjadriť sa pred vydaním napadnutého rozhodnutia k výsledkom takto žalovaným v rámci odvolacieho konania interne vykonaného dokazovania, čo je v rozpore s výslovným znením § 74 ods. 3 Daňového poriadku. Na tvrdenie žalovaného v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého poukázal aj na ďalší podporný dôkaz, že obchody neboli vykonané tak, ako odvolávajúci deklaruje, a to zistenie z informačného systému finančnej správy, ktorý má byť rozhodnutie Daňového úradu Trnava zo dňa 18.02.2019 vo vyrubovacom konaní v spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s. na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2017, rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 03.09.2019, ktorým žalovaný na odvolanie spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s. potvrdil prvostupňové rozhodnutie, a tiež skutočnosť, že voči uvedenému rozhodnutiu IRON SLOVAKIA, a.s. žalobu na príslušný správny súd nepodala, žalobca uviedol, že nebol účastníkom žiadnej daňovej kontroly ani vyrubovacieho konania v spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s., o vyrubovacom konaní tejto spoločnosti a o jeho výsledkoch nemá žiadnu vedomosť, nebol o ňom oboznámený a výsledky takéhoto vyrubovacieho konania nevzal za zdroj svojich skutkových zistení ani správca dane. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného sa nedá zistiť, akými procesnými postupmi si žalovaný v odvolacom konaní zadovážil takýto podporný dôkaz, ktorý ani po právoplatnosti rozhodnutia žalovaného nie je súčasťou administratívneho spisu. S výsledkami takto vykonaného (doplneného) dokazovania nebol žalobca zo strany žalovaného pred vydaním napadnutého rozhodnutia absolútne žiadnym spôsobom oboznámený. Ak žalovaný mienil doplniť dokazovanie uvedenými rozhodnutiami, ako aj okolnosťou, či proti odvolaciemu rozhodnutiu bola alebo nebola podaná správna žaloba, bol povinný umožniť žalobcovi oboznámiť sa s takýmito dôkazmi a so skutkovými zisteniami na ich základe získanými ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia, čo sa nestalo a žalobca sa o tých nových skutkových zisteniach žalovaného a dôkazoch, na základe ktorých boli zadovážené, dozvedel až z obsahu napadnutého rozhodnutia po jeho doručení. Bez oboznámenia žalobcu, s vytvorením priestoru žalobcovi na vyjadrenie, žalovaný nebol oprávnený v žiadnom rozsahu použiť v napadnutom rozhodnutí také zistenia, ktoré neboli výsledkom dokazovania vykonaného už správcom dane. Namietaným postupom žalovaného preto došlo k znemožneniu realizácie procesných práv žalobcu a k naplneniu vady podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP. Žalobca v správnej žalobe uplatnil aj námietku podľa § 191 ods. 1 písm. f) SSP, keďže žalovaným uvádzaný ďalší podporný dôkaz, respektíve dôkazy rozhodnutia Daňového úradu Trnava a rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, v skutočnosti ani ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia žalovaného, ani po právoplatnom skončení vyrubovacieho konania neboli súčasťou administratívneho spisu vo veci žalobcu, o čom sa žalobca jednoznačne presvedčil pri nahliadnutí jeho právneho zástupcu do kompletného administratívneho spisu u správcu dane dňa 12.04.2021. Súčasťou administratívneho spisu dokonca nie je ani len úradný záznam žalovaného o získaní nejakých informácií z dokumentov týkajúcich sa iného daňového subjektu, respektíve z informačného systému finančnej správy, ako uvádza žalovaný v napadnutom rozhodnutí. Ide o podstatnú nezákonnosť, ak nie všetky dôkazy, na ktoré sa správca dane, respektíve žalovaný v rozhodnutí odvoláva, nie sú súčasťou administratívneho spisu.
44. Žalobca v bode IV. A správnej žaloby uplatnil námietku voči procesnému postupu správcu dane, ktorý žalovaný napadnutým rozhodnutím aproboval a ktorý spočíva v tom, že správca dane v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania použil informácie a skutočnosti zistené z iných daňových kontrol, respektíve iným spôsobom bez umožnenia účasti žalobcu, namiesto toho, aby správca dane vo veci vykonal riadne dokazovanie a umožnil pri ňom realizovať žalobcovi ako daňovému subjektu jeho procesné práva priznané Daňovým poriadkom. Uvedené žalobca opakovane namietal aj vo svojom odvolaní, k čomu však žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezaujal žiadne stanovisko. Žalobca zároveň poukázal na to, že správca dane vychádzal okrem iného zo zápisnice Daňového úradu Trnava o ústnom pojednávaní zo dňa 31.01.2018 a zo zápisnice Daňového úradu Bratislava o ústnom pojednávaní zo dňa 27.02.2018, ktoré obe zachytávajú výpovede B. C. D. pred inými daňovými úradmi. O žiadnom z ústnych pojednávaní, ktoré boli konané na Daňovom úrade Trnava pobočke Piešťany zo dňa 31.01.2018 a na Daňovom úrade Bratislava zo dňa 27.02.2018, nebol žalobca ako daňový subjekt nijako upovedomený a nebolo mu umožnené zúčastniť sa týchto ústnych pojednávaní a klásť B. C. D. otázky. Žalobca má za to, že v prípade, ak správca dane chcel čerpať svoje zistenia z vyjadrení B. C. D., bolo povinnosťou správcu dane, aby sám vykonal jeho výsluch ako svedka prípadne prostredníctvom dožiadania, s umožnením žalobcovi, aby bol prítomný pri takom výsluchu a mohol svedkovi klásť otázky. Je pravdou, že správca
dane neskôr vykonal výsluch B. C. D. ako svedka, dokonca dva krát, napriek tomu v odôvodnení rozhodnutia naďalej poukazuje aj na vyjadrenia B. C. D., ktoré sú uvedené v uvedených zápisniciach z iných daňových kontrol. Ustanovenia Daňového poriadku nie možné zo strany orgánov finančnej správy ohýbať a obchádzať tak, že zistenia z výpovede tretej osoby sa zadovážia iba nepriamo, bez účasti daňového subjektu, zo zápisnice o ústnom pojednávaní vykonanom iným daňovým subjektom bez súčinnosti s daňovým subjektom. Taktiež nie je podľa žalobcu prípustné, aby správca dane obchádzal ustanovenie § 45 ods. 1 písm. e) a § 25 ods. 4 Daňového poriadku tým, že s treťou osobou, ktorej chce klásť otázky ako svedkovi, a teda ktorá má vo veci postavenie svedka, vykoná výsluch, o ktorom formálne nespíše zápisnicu o výsluchu svedka, ale zápisnicu o ústnom pojednávaní, ktorého predmet v nej označí ako „predloženie dokladov a podaní vysvetlení k zdaniteľným obchodom“, alebo ako „podanie vysvetlení k vybraným zdaniteľným obchodom v súvislosti s daňovou kontrolou“. Ak má byť v daňovej kontrole a daňovom konaní u určitého daňového subjektu procesne použiteľné vyjadrenie tretej osoby (ktorá nie je daňovým subjektom ani jeho zástupcom) o okolnostiach ňou osobne vnímaných a súvisiacich s preverovanými obchodmi daňového subjektu, môže sa také vyjadrenie realizovať iba formou výsluchu svedka zmysle § 25 Daňového poriadku. Nestačí v tejto súvislosti zo strany správcu dane uviesť, že o takýchto neprocesným spôsobom zistených skutočnostiach následne informoval daňový subjekt, nakoľko ani dodatočné informovanie daňového subjektu o skutočnostiach zistených nezákonným spôsobom nekonvaliduje nezákonnosť postupu správcu dane. Podľa žalobcu je pravdou, že Daňový poriadok v § 24 ods. 3 ustanovuje, že nie je potrebné dokazovať skutočnosti známe správcovi dane z jeho činnosti, musí však ísť o výlučne také skutočnosti, ktoré sú známe z úradnej činnosti práve tým zamestnancom správcu dane, ktorí konajú v danej veci, a nie o také skutočnosti, ktoré boli zistené úradnou činnosťou celkom iným zamestnancom iných daňových úradov. Celý obsah informačného systému finančnej správy, ktorého pôvodcami sú zjavne aj iné daňové úrady, v žiadnom prípade nie je možné považovať za skutočnosti známe správcovi dane z jeho činnosti. Takýto spôsob interného a operatívneho zisťovania skutkového stavu orgán Finančnej správy bez akejkoľvek účasti daňového subjektu, ktorý žalovaný sám aplikoval v odvolacom konaní vo vzťahu k ním u prezentovaného ďalšieho podporného dôkazu, považuje žalobca za popierajúci vlastný zmysel a účel ustanovení Daňového poriadku o úzkej súčinnosti správcu dane s daňovým subjektom a ustanovení o procesných právach kontrolovaného daňového subjektu.
45. Žalobca v bode IV. B správnej žaloby poukázal na odvolacie výhrady žalobcu vo vzťahu k zohľadneniu emailových vyjadrení svedkov N. O. a G. G. D.. Žiadna z týchto osôb nebola v daňovej kontrole ani vo vyrubovacom konaní vypočutá ako svedok, napriek tomu správca dane a žalovaný v neprospech žalobcu zohľadňovali výlučne podania urobené elektronickými prostriedkami, ktoré mali podať tieto osoby, bez toho, aby sa žalobca mohol zúčastniť ich výsluchu a klásť im otázky. Žalobca ďalej uviedol s poukazom na § 25 Daňového poriadku, že v prípade elektronickej korešpondencie správcu dane so svedkom nie je splnená žiadna z obligatórnych zákonných náležitostí dokazovania výsluchom svedka. Takáto komunikácia sa nedeje osobne, priamo a bezprostredne, realizuje sa bez účasti daňového subjektu a bez poučenia svedka o možnosti odoprieť výpoveď, o jeho povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčovať a o právnych následkoch nepravdivej alebo neúplnej výpovede, teda logicky a bez akýchkoľvek potenciálnych právnych následkov. Získavanie akýchkoľvek skutkových zistení správcu dane z vyjadrení svedka urobených voči správcovi dane elektronickými prostriedkami bez uskutočnenia jeho riadneho výsluchu preto treba považovať za nezákonný postup správneho orgánu a takéto skutkové zistenia za nezákonne zadovážené, teda nepoužiteľné v daňovom konaní. V súvislosti s uvedeným žalobca uviedol, že správca dane si túto skutočnosť uvedomoval, čo vyplýva z emailovej komunikácie správcu dane s G. G. D., z ktorej vyplýva, že správca dane ho informoval, že sa nedá vypovedať písomne na otázky, pretože podľa ustanovení Daňového poriadku má daňový subjekt právo klásť svedkovi otázky, čo by nebolo dodržané písomnou odpoveďou prostredníctvom emailu. Z následnej elektronickej komunikácie vyplýva, že G. G. D. si je vedomý svojej občianskej povinnosti a je ochotný vypovedať. Na túto odpoveď správca dane ho informoval, že menovanému príde predvolanie na výsluch. Podľa žalobcu je teda zjavné, že G. G. D. mal záujem v danej veci riadne vypovedať ako svedok, pričom správca dane mu ešte 05.02.2020 oznamoval, že „ak vyjde na neho čas, určite mu príde predvolanie“. Z obsahu spisu sa však nedá zistiť, z akého dôvodu správca dane v ďalšom konaní úplne rezignoval na výsluch uvedeného svedka a žiadnu ďalšiu činnosť v tomto smere nevyvinul. V tejto súvislosti žalobca považuje za neakceptovateľné tvrdenie žalovaného v napadnutom rozhodnutí, že G. G. D. je synom B. C. D., ktorý mohol v predmete veci konať a svojho syna ako svedka výpovedi u správcu dane zabezpečiť. A napriek tomu tak nekonal. K uvedenému žalobca poukázal na to, že Daňový poriadok neupravuje inštitút zabezpečenia svedka, a už vôbec nie zabezpečenie svedka iným svedkom.
V súvislosti s emailovým vyjadrením N. O. zo dňa 10.06.2018 žalobca uviedol, že sa jedná o nepodpísaný email kvalifikovaným elektronickým podpisom odosielateľa, nemožno bez ďalšieho považovať takýto email za podaný so zachovaním písomnej formy ani na účely súkromného práva, a už vôbec nie na daňové konanie. Osobitne v režime Daňového poriadku platí špecifická úprava doručovania správcovi dane elektronickými prostriedkami, ktorá v uvedenej veci zo strany správcu dane nebola rešpektovaná, čo žalovaný ponechal bez povšimnutia. V súvislosti s uvedeným žalobca poukázal na ustanovenie § 13 ods. 6 Daňového poriadku v spojení s § 13 ods. 5 Daňového poriadku. V okolnostiach veci žalobcu to podľa žalobcu znamená, že email od údajnej autorky N. O. z 10.06.2018, z ktorého správca dane vyvodzoval skutkové zistenia, sa v zmysle § 13 ods. 6 Daňového poriadku považuje od začiatku za nedoručený, a teda nikdy nepodaný.
46. Žalobca v bode IV. C správnej žaloby namietal, že mu nebolo umožnené zúčastniť sa žiadnych miestnych zisťovaní, ktoré viackrát uskutočnil správca dane v sídle odberateľa žalobcu, SP, a.s., na ktorých správca dane okrem iného kládol zamestnancom SP, a.s., množstvo otázok týkajúcich sa zdaniteľných plnení žalobcu, a teda materiálne aj v týchto prípadoch išlo o úkony, ktoré sa mali realizovať ako výsluchy svedkov s umožnením účasti žalobcu. Žalobca konkrétne uviedol, že o konaní ústneho pojednávania vrátane miestneho zisťovania dňa 07.12.2017 SP, a.s., správca dane žalobcu vopred neupovedomil a uskutočnil ho bez vedomia žalobcu. Ani o ústnom pojednávaní konanom dňa 18.05.2018 v priestoroch SP, a.s. nebol žalobca upovedomený a nemal možnosť zúčastniť sa a svedkom - zamestnancom SP, a.s. - klásť otázky. K miestnemu zisťovaniu konanému v SP, a.s., dňa 05.03.2020 nebol žalobca opätovne prizvaný. Obligatórnosť upovedomenia žalobcu o ústnych pojednávaniach konaných v priestoroch Slovenskej pošty, akciová spoločnosť dňa 07.12.2017 a dňa 18.05.2018 plynula pre správcu dane už z toho, že na týchto ústnych pojednávaniach de facto vykonával výsluchy zamestnancov správcu dane, nakoľko im kládol otázky, na ktoré oni na mieste odpovedali . Aj pri týchto úkonoch preto správca dane obchádzal ustanovenia § 25 a § 45 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku. Žalobca má za to, že aj v prípade takýchto úkonov bol povinný umožniť žalobcovi účasť pri týchto miestnych zisťovaniach, čo však neurobil. V súvislosti s uvedeným žalobca poukázal na to, že z ustanovení Daňového poriadku upravujúcich miestne zisťovanie, ale aj zo základnej zásady úzkej súčinnosti správcu dane pri správe dane s daňovým subjektom, vyjadrenie v § 3 ods. 2 Daňového poriadku, možno vyvodiť, že miestne zisťovanie sa má uskutočniť v súčinnosti s daňovým subjektom a daňový subjekt má právo o miestnom zisťovaní správcom dane byť vopred upovedomený a správca dane má osobám oprávneným konať za daňový subjekt umožniť účasť na miestnom zisťovaní. Podľa § 39 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt alebo iná osoba je povinná poskytnúť zamestnancovi správcu dane, ktorý vykonáva miestne zisťovanie, pomoc a súčinnosť potrebnú na účinné vykonanie miestneho zisťovania, najmä mu podať potrebné vysvetlenia. Z citovaného ustanovenia tak treba usúdiť, že Daňový poriadok priamo predpokladá osobnú prítomnosť daňového subjektu pri miestnom zisťovaní, čo ale logicky vyžaduje, aby správca dane daňový subjekt o zamýšľanom miestnom zisťovaní vopred upovedomil. Taktiež podľa § 37 ods. 4 Daňového poriadku má daňový subjekt výslovné právo voči správcovi dane na odovzdanie rovnopisu zápisnice alebo kópiu zápisnice o miestnom zisťovaní, čo opätovne predpokladá účasť daňového subjektu pri miestnom zisťovaní, respektíve aspoň objektívne vytvorenie možnosti účasti daňového subjektu pri takomto úkone, čo sa však v prejednávanej veci nestalo. Nemôže byť ponechané na voľnom uvážení správcu dane, či daňový subjekt na miestne zisťovanie prizve, alebo nie, čím si uľahčí svoju spoluprácu. K uvedenému žalobca poukázal na záver Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v náleze sp. zn. I. ÚS 314/2015 zo dňa 16.12.2015, podľa ktorého v prípade zistenia skutočností, ktoré sú spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie vo veci, nemožno na uvedené prihliadnuť, ak správca dane o nich nezískal informácie v procese dokazovania postupom zákonne konformným. Žalobca má za to, že namietanými postupmi správcu dane a žalovaného pri dokazovaní v posudzovanej veci bol naplnený dôvod správnej žaloby podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP.
47. Žalobca v bode V. správnej žaloby uviedol, že prvostupňové rozhodnutie ako aj napadnuté rozhodnutie žalovaného má neprehľadný a nesystematicky charakter, odôvodnenie nie je nijako štruktúrované, zmiešavajú sa v ňom rôzne pasáže z iných dokumentov, sú v ňom obsiahnuté početné chyby, pravopisnej vecnej nesprávnosti a je náročné sa v jeho obsahu vôbec zorientovať. V odôvodnení rozhodnutia správcu dane – ale aj v administratívnom spise ako takom - kvantita supluje kvalitu. Žalobca poukazuje na to, že správca dane takýmto charakterom odôvodnenie rozhodnutia umelo vniesol do posudzovania predmetu konania značný chaos a neprehľadnosť. Žalobca v správnej žalobe zároveň citoval konkrétne časti rozhodnutí ktoré podľa neho sú zmätočné. Podľa žalobcu
séria chýb, omylov, vecných nesprávností a zmätočností v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia v spojení s jeho celkovou neprehľadnosťou vedie podľa žalobcu k záveru o jeho nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP.
48. Žalobca v bode VI. správnej žaloby má za to, že orgány finančnej správy vo veci žalobcu zistili skutkový stav nedostačujúco, podľa žalobcu až účelovo. S touto námietkou nedostatočného zistenia skutkového stavu súvisí nevykonanie výsluchov svedkov N. O., G. G. D. zákonným spôsobom, ako aj nevykonanie výsluchov svedkov - zamestnancov SP, a.s., s umožnením účasti žalobcu. Niektoré predložené dôkazy správne orgány nijako nevyhodnotili, iné vyhodnotili neobjektívne v neprospech žalobcu. Viaceré skutkové zistenia sú bez opory v administratívnom spise. Žalobca s poukazom na § 24 ods. 2 Daňového poriadku ako aj na opakované judikované Najvyšším súdom Slovenskej republiky, že objasnenie všetkých otázok, okolností či vyvrátenie pochybností nemožno podsunúť iba pre dôkaznú povinnosť daňového subjektu. Na tento účel má správca dane využiť prostriedky, ktorými možno objasniť okolnosti rozhodujúce pre posúdenie toho ktorého výdavku, lebo tieto vo svojom súhrne aj jednotlivo podmieňujú správnosť určenia dane. Žalobca vo vzťahu k skutkovým zisteniam a dôkazom získaným správcom dane od odberateľa žalobcu, SP, a.s. uviedol, že správca dane vyžadoval viackrát od SP, a.s. doloženie rôznych vyjadrení vysvetlení, dokladov a dôkazov v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, čomu sa SP, a.s. snažila vyhovieť. V dôsledku uvedeného postupu zo strany správcu dane je spis zahltený stovkami strán dokumentov poskytnutých SP, a.s., pričom z obsahu rozhodnutí orgánov finančnej správy zásadne nemožno zistiť, ako boli tieto listinné dôkazy vyhodnotené, čo konkrétne sa z nich zistilo a akú majú mať pre dané daňové konanie vlastne relevanciu. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na citácie z rozhodnutí orgánov finančnej správy, z ktorých podľa žalobcu vyplýva, že na základe opakovaných výziev správcu dane sa v spisovom materiály nachádzajú stovky strán listín poskytnutých SP, a.s., o ktorých správca dane sám vo svojom rozhodnutí uvádza, že sú nepoužiteľné na daňové ani iné konanie, prípadne dokonca, že ani jedna nie je použiteľná na nič. Zostalo potom neobjasnené, aký zmysel malo zadovažovanie takýchto podľa správcu dane nepoužiteľných listín do administratívneho spisu. Žalobca zároveň namietal, že napriek uvedenému hodnoteniu o nepoužiteľnosti listín správca dane založil svoje tvrdenie o časovom nesúlade medzi dodaním IT služieb na projekte MMPČ žalobcom SP, a.s. práve na odpovedi SP, a.s. doručenej správcovi dane dňa 11.02.2019, o ktorej správca dane na inom mieste odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že z nej nevyplynul žiadny dôkaz použiteľný vo vyrubovacom konaní. Žalobca preto považuje uvedené za nedostatočné zistenie skutkového stavu a nezrozumiteľnosť rozhodnutia správcu dane. Vzájomná rozpornosť a zmätočnosť tvrdení správcu dane je potom zvýraznená, keď na inom mieste odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia správca dane uviedol, že použil ako dôkaz len písomné stanovisko SP, a.s. zo dňa 11.02.2019, hoci súčasne z písomnej odpovede SP, a.s. a z predložených dokladov nevyplynul žiadny dôkaz použiteľný vo vyrubovacom konaní.
49. Žalobca zároveň poukázal v súvislosti s vyjadreniami a dokumentmi predloženými správcovi dane SP, a.s., že žalobca sa opakovane domáhal výsluchu zamestnancov SP, a.s., ktorí boli priamo konfrontovaní s dodávkou služieb žalobcu na výstupe, v prítomnosti žalobcu. Na uvedený návrh a zodpovedajúcu odvolaciu námietku žalobcu nereagoval správca dane v prvostupňovom rozhodnutí ani žalovaný v napadnutom rozhodnutí. V tejto súvislosti žalobca poukázal na nerešpektovanie kasačnej záväznosti predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia žalovaného z 21.06.2019, ktorým bolo zrušené pôvodné prvostupňové rozhodnutie, a to nerešpektovania kasačnej záväznosti tak zo strany správcu dane v novom rozhodnutí ako aj zo strany žalovaného v napadnutom rozhodnutí. Významu inštitútu z kasačnej záväznosti vo všeobecnosti sa vyjadril napríklad Najvyšší súd Slovenskej republiky v Uznesení sp. zn. 2Cdo/155/2011 z 21.12.2011. Ústavný súd Českej republiky judikoval, že odvolací súd (uvedené však podľa žalobcu platí aj pre odvolací orgán v administratívnom konaní, vrátane daňového konania) je povinný rešpektovať právny názor, ktorý v tej istej veci už skôr vyslovil, pričom jediný relevantný dôvod odchýlenia sa od neho, odhliadnuc od kasačného zásahu Najvyššieho súdu spojeného so záväzným právnym názorom, môže predstavovať podstatná zmena v obsahu skutkového základu, ktorá by zapríčinila vlastnú neaplikovateľnosť takéhoto skôr vysloveného právneho názoru (nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. II. ÚS1688/2010 zo dňa 09.10.2012). Uvedené právne závery podľa žalobcu deklarujúce rozšírenú pôsobnosť kasačnej záväznosti nielen pre prvostupňový orgán, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, ale aj pre odvolací orgán, ktorý bude v danej veci znova rozhodovať o odvolaní proti novému prvostupňovému rozhodnutiu, možno v okolnostiach prejednávanej veci pretaviť do takej formulácii, že aj žalovaný je povinný rešpektovať právny názor, ktorý v tom istom daňovom konaní už skôr vyslovil, pričom jediný relevantný dôvod odchýlenia sa od neho, okrem
kasačného zásahu správneho súdu spojeného so záväzným právnym názorom, môže predstavovať podstatná zmena v obsahu skutkového základu, ktorá by zapríčinila vlastnú neaplikovateľnosť takéhoto skôr vysloveného právneho názoru. Na tomto mieste žalobca poukázal na odôvodnenie zrušujúceho rozhodnutia žalovaného z 21.06.2019, v ktorom žalovaný vytkol správcovi dane, že správca dane vopred neoboznámil odvolávajúceho sa (žalobcu) s písomnou odpoveďou SP, a.s. zo dňa 11.02.2019 a neumožnil mu konfrontáciu odpovedí s jej zástupcami, respektíve osobami, ktoré vyjadrenie poskytli, pričom so zisteniami boli oboznámení až pri záverečnom prerokovaní. Žalovaný v pôvodnom rozhodnutí konštatoval, že odvolávajúci sa oprávnene namieta uvedené skutočnosti a právom sa dožaduje konfrontácie preukázania IT služieb ním a jeho dodávateľa IRON SLOVAKIA, a.s. so stanoviskom SP, a.s., pretože takáto možnosť správcom dane nebola odvolávajúcemu sa poskytnutá. Napriek uvedenému právnemu názoru správca dane v pokračujúcom vyrubovacom konaní opäť neumožnil žalobcovi žiadnu konfrontáciu odpovede SP, a.s. s jej zástupcami, hoci ide o nedostatok, ktorý mu bol vytknutý v skoršom zrušujúcom rozhodnutí žalovaného. Správca dane aj po vrátení veci žalovaným naďalej konal so SP, a.s., výlučne po vlastnej línii, výsluch žiadneho svedka konajúceho za SP, a.s. neuskutočnil a aj posledné miestne zisťovanie vykonal dňa 05.03.2020 v SP, a.s., bez žalobcu, a bez toho, aby o ňom a o jeho výsledkoch žalobcu čo i len dodatočne oboznámil. Výsluch jediných svedkov - zamestnancov SP, a.s., ktoré správca dane počas celého vyrubovacieho konania vykonal s umožnením účasti žalobcu, boli iba výsluch svedka B. D. L. a výsluch svedka B. P. Q.. Oba tieto výsluchy sa uskutočnili ešte v prvom vyrubovacom konaní, pred vydaním zrušujúceho rozhodnutia žalovaného, a zároveň pred podaním neskoršej odpovede SP, a.s. z 11.02.2019, teda logicky nemôžu byť považované za splnenie pokynov žalovaného pre ďalší postup správcu dane v konaní, vyplývajúcich zo zrušujúceho rozhodnutia žalovaného. Správca dane svojím postupom po zrušení pôvodného prvostupňového rozhodnutia nerešpektoval záväzný právny názor pre ďalší postup v konaní, daný mu žalovaným v zrušujúcom rozhodnutí zo dňa 21.06.2019. Žalovaný zároveň v napadnutom rozhodnutí nijako neodôvodnil, prečo sa odklonil od svojho skoršieho právneho názoru vysloveného v zrušujúcom rozhodnutí z 21.06.2019, a to nielen pokiaľ ide o námietku neumožnenia konfrontácie žalobcu so zástupcami SP, a.s., ale aj pokiaľ ide o námietku dostatočného nevysporiadania sa správcu dane s predloženou argumentáciou žalobcu k takzvanému časovému nesúladu deklarovaných služieb medzi zúčastnenými osobami. 50. Podľa žalobcu niektoré skutkové zistenia správcu dane a žalovaného nemajú oporu v obsahu administratívneho spisu a sú dôsledkom domnienok, respektíve ničím nepreukázaných predstáv zo strany orgánov Finančnej správy. Žalobca konkrétne poukázal na kontrolné výkazy spoločnosti v WR, s. r. o. za apríl až jún 2017 vo vzťahu ku ktorým správca dane ako aj žalovaný vo svojich rozhodnutiach uvádzajú, že bolo zistené, že služby spoločnosť WR, s. r. o. nevykonávala vo vlastnej réžii, ale že boli dodané dodávateľsky od jedného z dodávateľov, pričom sú následne menované spoločnosti spoločnosť LPS, s.r.o. a spoločnosť PRO STRECHY CONSULTING s.r.o. Žalobca v tejto súvislosti uviedol, že nazretím do administratívneho spisu zistil, že pripojené kontrolné výkazy spoločnosti WR, s. r. o. k dani z pridanej hodnoty za apríl až jún 2017 obsahujú informácie od odberateľských a dodávateľských faktúrach spoločností WR, s. r. o. v rozsahu identifikácie dodávateľa/odberateľa, čísla faktúry, dátumu dodania a údajov o základe dane, výške dane a odpočítanie dane. V uvedených kontrolných výkazoch
- nie iba v spoločnosti WR, s. r. o., ale v žiadnych kontrolných výkazoch - sa neeviduje predmet fakturácie na odberateľských a dodávateľských faktúrach, pretože takúto kolónku kontrolný výkaz ani neobsahuje. Žalobca má za to, že z kontrolných výkazov spoločnosti WR, s. r. o. za apríl až jún 2017 v žiadnom prípade nemožno zistiť, čo bolo predmetom fakturácie na jednotlivých dodávateľských faktúrach, teda či správcom dane uvádzané subjekty dodávali pre spoločnosť WR, s. r. o. práve tie služby, ktoré mala spoločnosť WR, s. r. o. dodať spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s. a tá následne žalobcovi. Uvedené predstavuje len nepreukázaný dohad týchto orgánov, čo nezodpovedá ustanoveniu § 24 ods. 2 Daňového poriadku. Z uvedeného dôvodu žalobca považuje za nezmyselné a neopodstatnené aj ďalšie zaoberanie sa správcu dane a žalovaného s menovanými spoločnosťami, keďže akákoľvek ich súvislosť so zdaniteľnými plneniami prijatými žalobcom nebola v konaní preukázaná.
51. Podľa žalobcu hodnotenie dôkazov správcom dane bolo jednoznačne neobjektívne a zamerané v neprospech žalobcu, skutočnosti a dôkazy svedčiace v prospech žalobcu nijakým spôsobom neboli zohľadnené. Dôkazy, ktoré správca dane pri rozhodovaní aspoň zohľadňoval, vyhodnotil tendenčne a účelovo proti žalobcovi, a to aj v rozpore s ich skutočným obsahom. Rozhodnutie správcu dane nie oprostené voči žalobcovi apriórne negatívne podfarbených formulácii, respektíve formulácií, ktoré nesvedčia objektívnemu a nestrannému prístupu správcu dane. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na citácie z prvostupňového rozhodnutia ako aj z napadnutého rozhodnutia žalovaného. Žalobca zároveň
poukázal na to, že správca dane výpoveď B. C. D. zo dňa 10.04.2018 a zo dňa 06.02.2019 vyhodnotil ako nepravdivú, pričom žalobca v tejto súvislosti poukázal na to, že správca dane si nemôže prejudiciálne urobiť úsudok o tom, že svedok vypovedal pred správcom dane nepravdivo, bez toho, aby bol taký následok najskôr právoplatne postihnutý za priestupok, čo v danej veci z rozhodnutia správcu dane ani z obsahu spisu nevyplýva. V administratívnom spise sa podľa žalobcu nachádza celá reťaz správnymi orgánmi ignorovaných rozmanitých dôkazov, ktoré potvrdzujú nielen reálne dodanie preverovaných služieb žalobcovi t. j. reálnosť dodávok služieb ako takých, ale aj to, že žalobcovi tieto služby dodala spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s. (Nepreukázal niektoré skutočnosti pritom sám o sebe nepostačuje pre priznanie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty).
52. Žalobca následne na stranách 33 a 34 správnej žaloby uviedol písomnú a elektronickú dokumentáciu súvisiacu so spornými dodávateľskými faktúrami od spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s. Ide o dodávateľské faktúry zo dňa 16.05.2017 a zo dňa 17.05.2017, objednávky zo dňa 04.11.2016, rámcovú zmluvu o obchodnej spolupráci zo dňa 04.11.2016, akceptačné protokoly, dokumentácia PERFORMANCE TEST DIZAJN WS MMPC - v listinnej podobe, dokumentácia - popis logiky ETL kontrolérov použitých pri spracovaní dát z RFID infraštruktúry SP a.s. - v listinnej podobe, procesný diagram - v listinnej podobe, tlačové zostavy excelovských súborov : TS interne testy, TS Klient MMPČ, TS MMPC_Logis, TS Web MMPČ, súbory uložené na USB nosiči, odberateľské faktúry vystavené SP, a.s. vrátane príloh. Žalobca zároveň uviedol, že na ústnom pojednávaní konanom dňa 04.10.2018 v priestoroch sídla žalobcu podrobne odprezentoval na elektronických zariadeniach žalobcu výsledky činnosti, ktoré získal od dodávateľa a ktoré mu boli zo strany dodávateľa odovzdané na USB kľúči. Predmetný USB kľúč žalobca taktiež svojím písomným podaním doručeným správcovi dane dňa 30.07.2018 ešte počas daňovej kontroly predložil správcovi dane, ten ho však podľa svojho výslovného vyjadrenia ani neotvoril. Správca dane všetky žalobcom predložené dôkazy preukazujúce výsledok prijatých služieb, teda reálne dodanie zdaniteľného plnenia, prakticky zhodnotil iba tým, že uviedol, že projektová dokumentácia a funkčná špecifikácia na IT projekty je na posúdenie odborníkov v oblasti IT služieb a nie daňových úradníkov, preto je to neopodstatnený dôkaz na skutočné dodanie služieb v daňovom konaní. Žalobcovi však nie je známe, ako inak, než práve predložením a prezentáciou obsahu elektronických nosičov dát, aby sa vôbec dalo preukazovať v daňovom konaní reálne dodanie dokumentačných (dátových) služieb nehmotného charakteru spracovaných prostredníctvom výpočtovej techniky, výstup z ktorých bol tiež zachytený na elektronickom nosiči.
53. Žalobca zároveň poukázal na to, že zo strany správcu dane nebolo ani v súvislosti so skúmaním pri čitateľnosti uskutočnenia služieb spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s., ako dodávateľovi, žiadnym spôsobom zohľadnené, že predložené dokumenty k dodaným službám v listinnej podobe sú vyhotovené so záhlavím a logom dodávateľskej spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s., na čo osobitne upozornila splnomocnená zástupkyňa žalobcu B. J. I. pri ústnom pojednávaní v sídle žalobcu, ktoré sa konalo 04.10.2018. Žalobca tiež poukázal na to, že významným dôkazom nereflektovaným správcom dane, je preukázaná skutočnosť, že obe sporné dodávateľské faktúry boli žalobcom riadne v celom rozsahu, vrátane príslušnej výšky dane z pridanej hodnoty, zaplatené spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s., prevodmi z účtu žalobcu v banke na účet spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s. Zároveň sa v obsahu rozhodnutí daňových orgánov nekonštatuje, že by spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s., predmetné faktúry nepriznala v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty alebo že by spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s. neodviedla daň z pridanej hodnoty. Za takýchto okolností, keďže žiaden iný subjekt než spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s., žalobcovi nevystavil faktúru a od žalobcu sa nedomáhal úhrady za poskytnuté služby, žalobca nemal objektívny dôvod na pochybnosť, že predmetné služby v skutočnosti nedodala žalobcovi spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s., ani nijaká iná osoba.
54. Žalobca ďalej poukázal na výpovede svedka B. C. D., ktorý jednoznačne potvrdil dodanie fakturovaných služieb žalobcovi spoločnosťou IRON SLOVAKIA, a.s., ako aj fakt, že dohodol kontrakt medzi žalobcom a spoločnosťou IRON SLOVAKIA, a.s., pričom celý tento projekt bol odovzdaný na elektronických nosičoch spoločnosti MARTES s.r.o., ktorý ho implementoval do Slovenskej pošty, čo vyplýva zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 10.04.2018. V prípade výsluchu B. C. D. zo dňa 06.02.2019 tento uviedol, že vypracovanie metodiky testovania WEB služieb IS MMPČ objednal za žalobcu B. C. L., D. a za spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s. to bol B. C. D.. Predmetom dodávky boli všetky práce podľa objednávky č. H., čo potvrdzujú aj odovzdávajúce a testovacie protokoly, ktoré sú relevantným dôkazom, že práce boli vykonané podľa požiadaviek zákazníka v určenom termíne. Spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s. vykonávala dané činnosti vo vlastnej réžii ako aj v spolupráci so
spoločnosťou WR, s. r. o. za spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s. robil na projekte G. G. D., B. B. K. a korešpondenčne N. O.. Pri tvorbe projektu bol za subdodávateľa kontaktnou osobou a spolutvorcom pán E. F.. Čiastkové práce nám boli odovzdávané na USB kľúčoch. Miesto výkonu práce bolo v priestoroch spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s., ako aj mimo sídla spoločnosti, kde vykonávala spoločnosť WR, s. r. o. tieto práce mu nebolo známe, nakoľko preberanie hotových zadaných úloh bolo odovzdávané, prekontrolované v priestoroch spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s. a zapracované do projektu. B. C. D. uviedol, že odovzdával veci B. C. L. na USB nosičoch. Žalobca poukázal na výpoveď svedkyne B. E. G. ako vtedajšej predsedníčky predstavenstva spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s., ktorá potvrdila, že v danom období bol poverený vedením spoločnosti B. C. D., ďalej potvrdila, že uzatvorila a podpísala zmluvu o obchodnej spolupráci zo dňa 04.11.2016 medzi žalobcom ako objednávateľom a IRON SLOVAKIA, a.s. ako poskytovateľom, ako aj rámcovú zmluvu o obchodnej spolupráci z 26.01.2017 medzi spoločnosťou WR, s. r. o. a objednávateľom IRON SLOVAKIA, a.s. Tiež potvrdila aj to, že podpísala akceptačný protokol na projekt MMPČ spísaný 15.05.2017 medzi žalobcom a IRON SLOVAKIA, a.s. Svedkyňa tiež vypovedala, že na faktúrach sú jej podpisy. K osobe B. C. D. uviedla, že s ním pracovne spolupracovala na tvorbe a dodaní služieb pre žalobcu. Svedkyňa na ústne pojednávanie priniesla aj viaceré listinné dôkazy vzťahujúce sa k preverovanému plneniu, z ktorých si správca dane vyhotovoval fotokópie. Z uvedených skutočností podľa žalobcu vyplýva, že svedkyňa ako vtedajšia štatutárna zástupkyňa dodávateľskej spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s., mala vedomosť o realizácii služieb pre žalobcu, potvrdila aj obchodnú spoluprácu so žalobcom ako odberateľom i so subdodávateľskou spoločnosťou WR, s. r. o. Žalobca k výpovedi svedka G. H. uviedol, že svedok si s odstupom času takmer troch rokov už nepamätal konkrétne na spoločnosť žalobcu, čo nemôže byť pripísané na ťarchu žalobcu, pričom žalobca poukázal na to, že svedok uviedol, že spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s. vykonávala IT služby, ako aj to, že spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s., mala personálne zabezpečenie na vykonávanie IT služieb, pričom ďalej uviedol, že keď aj vykonával nejaké činnosti, boli vykonávané neadresne. Podľa žalobcu svedok B. B. K. pri svojom výsluchu pred správcom dane výslovne potvrdil, že pre spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s. v čase do konca júna 2017 robil kontrolu dodaného softvéru pre SP, a.s., mal za úlohu odsúhlasiť, či obsah a kvalita dodanej dokumentácie zodpovedá objednávke medzi firmami IRON SLOVAKIA, a.s. a WR, s. r. o. Uvedenú činnosť vykonával na základe ústnej dohody s pánom B. C. D.. Zároveň sa svedok podrobne vyjadril aj k projektu RFID. Žalobca tiež spochybnil tvrdenie správcu dane v prvostupňovom rozhodnutí, podľa ktorého tvrdenie svedka, že posudzoval funkcionalitu IT služieb dodaných spoločnosťou WR, s. r. o. je nereálne, nakoľko reálne by bolo v prípade, že by on sám bol tvorcom dodaných IT služieb. Žalobca považoval takéto hodnotiace úsudky správcu dane za arbitrárne a bližšie nepodložené. Žalobca k vyjadreniu svedka G. G. D., ktorý uviedol, že nevytváral žiadny softvér, skontroloval technickú funkčnosť odovzdaného nosiča dát, poukázal na to, že predmetom dodávok služieb pre žalobcu ani nebola tvorba žiadneho softvéru. K emailovej komunikácii G. D. so správcom dane žalobca uviedol že v emaile doručenom správcovi dane dňa 04.02.2020 G. G. D. okrem iného uviedol, že vykonával prácu pre svojho vtedajšieho zamestnávateľa, klasicky plnil zadané úlohy a neriešil kto je finálny užívateľ. Podľa žalobcu z uvedeného vyplýva, že G. G. D. potvrdil vykonávanie činnosti, ktorej obsah mal byť predmetom ďalšieho dokazovania zo strany správcu dane. Ďalším dôkazom žalobca uviedol, konkrétne k výsluchu svedkyne B. J. D., ktorá bola do 10.04.2017 konateľkou spoločnosti WR, s. r. o. , nie je zrejmé, čo sa malo týmto výsluchom preukázať, keďže menovaná zjavne prestala v spoločnosti pôsobiť ešte predtým, než došlo k plneniu spoločnosti WR, s. r. o. pre spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s. K dodaným službám pre žalobcu sa spomedzi vypočutých svedkov nevedeli vyjadriť iba E. F. a B. A. L., pričom išlo o svedkov, ktorých neoznačil žalobca, ale zástupcovia dodávateľskej spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s., za čo žalobca nemôže niesť nepriaznivé následky. Žalobca hodnotenie zmluvy o obchodnej spolupráci medzi žalobcom a spoločnosťou IRON SLOVAKIA, a.s. ako všeobecnej a úplne nekonkrétnej zo strany správcu dane uviedol, že predmet jednotlivých zmluvných plnení od spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s. bol konkretizovaný v objednávkach v spojení s technickou špecifikáciou zadaní.
55. Žalobca v správnej žalobe tiež uviedol vo vzťahu k správcom dane tvrdenému tzv. časovému nesúladu to, že objednávka č. H. bola pre spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s. vystavená žalobcom dňa 02.01.2017. Spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s. odovzdávala žalobcovi čiastkové plnenia vyplývajúce z predmetu plnenia uvedenej objednávky priebežne podľa potreby objednávateľa k jednotlivým plánovaným míľnikom zmluvy medzi žalobcom a SP, a.s.. Tieto míľniky boli podľa Zmluvy č. 1423/2016 uzavretej medzi žalobcom a SP, a.s., k dátumom 14.02.2017 a 28.02.2017. Plnenie spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s. možno rozdeliť do troch častí - testovacie scenáre pre funkčné testovanie nasadzovaných zmien, metodiku záťažového testovania a vyhodnotenie nameraných výsledkov zo
záťažového testovania. Testovacie scenáre dodala spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s. vždy 14 dní pred plánovaným nasadením funkcionalít do testovacieho prostredia SP, a.s. V priebehu týchto dvoch týždňov prebiehalo funkčné testovanie príslušnej etapy projektu v testovacom prostredí žalobcu, ktoré vykonávali pracovníci žalobcu podľa testovacích scenárov dodaných spoločnosťou IRON SLOVAKIA, a.s. Po otestovaní na strane žalobcu boli dodávané funkcionality nasadené do testovacieho prostredia SP, a.s., kde testovanie vykonávali pracovníci SP, a.s. podľa testovacích scenárov dodaných spoločnosťou IRON SLOVAKIA, a.s. žalobcovi, ktorý ich dodal SP, a.s. ako súčasť plnenia podľa zmluvy o dielo. Metodika záťažového testovania dodaná žalobcovi spoločnosťou IRON SLOVAKIA, a.s. bola žalobcom použitá na vytvorenie záťažových testov, ktoré preverujú výkonnosť dodaného riešenia. Táto výkonnosť bola preverená v testovacom prostredí asi 2 týždne pred nasadením diela do produkčného prostredia. Preverenie (výkonnostné testy) vykonávali pracovníci žalobcu. Výkonnostné testy neboli zmluvným plnením, ktoré by bolo uvedené v zmluve o dielo medzi SP, a.s. a žalobcom. Vykonanie týchto testov bolo internou záležitosťou žalobcu, je však bežnou praxou, že dodávateľ si overuje výkonnosť dodaného riešenia, aby predišiel prevádzkovým problémom po nasadení diela do produkcie. Projekt bol nasadený do produkčného prostredia SP, a.s. k dátumu 02.04.2017, pričom SP, a.s. podpísala akceptačný protokol diela dňa 18.04.2017. Po nasadení diela do produkčného prostredia vykonali pracovníci žalobcu skrátené výkonnostné testy v produkčnom prostredí, aby si overili, že aj na produkčnom prostredí je výkon nasadzovaného riešenia dostatočný. Prvé posúdenie parametrov dodaného diela z hľadiska výkonnosti vykonali pracovníci žalobcu a rozhodli o tom, že dielo spĺňa požadované výkonnostné parametre. Súčasťou dodávky od IRON SLOVAKIA, a.s., však malo byť aj komplexné vyhodnotenie dát získaných pri výkonnostných testov. Toto vyhodnotenie dodala spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s. formou dokumentu PERFORMANCE TEST REPORT, ktorý obsahoval formálne vyhodnotenie výsledkov testov výhradne pre potreby žalobcu (dokument nebol súčasťou dodávok pre Slovenskú poštu, akciová spoločnosť). Daňový subjekt potvrdil prevzatie kompletnej dokumentácie v papierovej podobe dňa 02.05.2017 svojim podpisom odovzdávacieho protokolu a následne 15.05.2017 vystavil žalobca akceptačný protokol, ktorý umožnil spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s. fakturovať. Z vyššie uvedených faktov možno dôvodiť, že neexistuje žiadny časový nesúlad medzi dodávkami plnení od spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s. žalobcovi a dodávkami žalobcu do spoločnosti SP, a.s.
56. Žalobca na stranách 42 až 46 správnej žaloby uviedol v zhode s obsahom svojho odvolania chronológiu transakcie prijatých služieb v zmysle dodávateľských faktúr od spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s., ku ktorej žalovaný nezaujal v napadnutom rozhodnutí žiadne stanovisko. Žalobca uviedol, že v prípade dodania služieb s využitím pre dielo s názvom Rozvoj systému pre MMPČ SP, a.s. predstavoval pre žalobcu náklad v percentuálnom vyjadrení 27 % na celkovej hodnote fakturovanej sumy (spolu 277.775,- Eur bez DPH) za dodanie diela dodaného žalobcu pre konečného odberateľa SP, a.s. Služby dodané spoločnosťou IRON SLOVAKIA, a.s., pre žalobcu neboli určené výhradne iba na konkrétny projekt, ale vo svojej podstate majú tieto služby vo forme vypracovanej metodiky v rámci interných procesov alternatívne použitie aj v rámci realizácie iných projektov a činností. V prípade dodania služieb objednaných od spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s. s využitím pre dielo s názvom Kontajnerová logistika predstavoval pre žalobcu náklad v percentuálnom vyjadrení 18,92 % na celkovej hodnote fakturovanej sumy (spolu 370.000, - Eur bez DPH) za dodanie diela dodaného žalobcom pre konečného odberateľa SP, a.s. Žalobca uviedol, že z časového sledu udalostí v prípade Zmluvy o dielo č. 1423/2016, pri spolupráci so SP, a.s. dochádza k situáciám, keď dodávateľ, vedomý si komplikovanosti procesu schvaľovania zmlúv v rámci SP, a.s., pristupuje na podnikateľské riziko a na základe rokovaní so SP, a.s. o pripravovaných zmluvách vopred zabezpečuje dohodnuté plnenia z týchto budúcich zmlúv (zmluva so SP, a.s. na projekt MMPČ bola podpísaná k dátumu 22.12.2016 s účinnosťou od 24.12.2016, napriek tomu bola prvá dodávka funkcionalít podľa tejto zmluvy realizovaná už k 31.12.2016 a podľa vyjadrenia SP,a.s. prebiehalo testovanie v termínoch od 14.11.2016 do 15.12.2016, teda ešte pred účinnosťou zmluvy). Tak to bolo aj v prípade projektu Kontajnerová logistika, keď žalobca pristúpil k prípravným prácam na projekte, hoci tento projekt nebol v tom čase formálne zazmluvnený s odberateľom žalobcu, s ktorou žalobca spolupracuje dlhoročne. Žalobca k tzv. údajného časovému nesúladu na záver skonštatoval, že zo strany orgánov finančnej správy nebolo identifikované ani konkrétne ustanovenie zákona o DPH, o porušení ktorého s následkami nepriznania práva na odpočet dane z pridanej hodnoty má podľa ich mienky v tomto rozsahu ísť. Žalobca zopakoval, že aj v prípade ak by podľa správcu dane nebolo dodanie služieb žalobcovi uskutočnené v zdaňovacom období máj 2017, ale v zdaňovacom období február 2017 alebo marec 2017, uvedené nebráni k uplatneniu práva žalobcu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2017, nakoľko právo na odpočítanie dane vykoná platiteľ najskôr v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie vzniklo,
a najneskôr v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka, k čomu sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí nijako nevyjadril.
57. Žalobca v bode VII. správnej žaloby poukázal na to, že napadnuté rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie správcu dane vo svojom merite vychádzajú z kľúčového záveru, ktorý možno vyjadriť tak, že hoci zo strany daňových orgánov nebolo spochybnené reálne vykonanie služieb fakturovaných žalobcovi, podľa orgánov finančnej správy nebolo preukázané, že fakturované služby skutočne vykonala na faktúrach uvedená spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s. alebo jej subdodávatelia. Uvedený dôvod má potom podľa orgánov finančnej správy viesť k neuznaniu práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty žalobcovi z preverovaných faktúr. V súvislosti s uvedeným žalobca na strane 47 až 49 poukazujúc na citácie prvostupňového rozhodnutia a napadnutého rozhodnutia žalovaného uviedol hlavné závery orgánov finančnej správy. Z uvedených citácií podľa žalobcu vyplýva, že správca dane ako aj žalovaný nespochybnili reálnosť vykonaných služieb. Žalobca skonštatoval, že na účely zistenia oprávnenosti nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty predstavuje zásadný rozdiel, či správca dane spochybňuje, že fakturované plnenie nebolo dodané vôbec (neexistuje a neexistovalo, t. j. je fiktívne), alebo či správca dane nespochybňuje, že fakturované plnenie existuje (existovalo), ale tvrdí, že nebolo preukázané, že bolo dodané daňovému subjektu práve osobou uvedenou na faktúre. Nie je prípustné, aby správca dane vytkol daňovému subjektu jednak nepreukázanie reálneho uskutočnenia fakturovaného plnenia a jednak nepreukázanie, že fakturované plnenie (i keď uskutočnené) bolo vykonané práve dodávateľom uvedeným na dodávateľskej faktúre. Oba tieto dôvody sa vzájomne logicky vylučujú a nie sú spolu kompatibilné. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Sžf/65/2016 zo dňa 13.02.2018, z ktorého vyplýva, že správca dane musí pomenovať svoje pochybnosti dostatočne jasne, aby daňový subjekt poznal rozsah svojho dôkazného bremena a na základe informácií správcu dane vedel, aké skutočnosti má doložiť ďalšími dôkazmi. V prípade, že sa pochybnosti správcu dane viažu k vecným podmienkam odpočítania dane, mal by kontrolovaný daňový subjekt vedieť, či považuje správca dane za pochybné reálne uskutočnenie deklarovaných plnení, teda či vôbec platiteľ prijal plnenia, z ktorých si uplatňuje odpočítanie dane, alebo či sú pochybnosti o tom, že mu ich dodal deklarovaný dodávateľ. Žalobca má za to, že s ním citovaných opakovaných konštatácii správcu dane vo veci žalobcu preto treba podľa žalobcu jednoznačne usúdiť, že zo strany správcu dane nedošlo k spochybneniu reálnosti samotných služieb fakturovaných žalobcovi, ale k popretiu priraditeľnosti týchto služieb k deklarovanému dodávateľovi, IRON SLOVAKIA, a.s., vrátane nepreukázania konkrétnych fyzických osôb, ktoré služby fakticky vykonali. Uvedené skutočnosti zo strany žalobcu v danom prípade splnené a preukázané boli, pričom orgány Finančnej správy sa mylne domnievajú, že žalobca nad rámec uvedených skutočností musí preukázať aj identitu konkrétnych osôb, ktoré za jeho dodávateľa dodanie služby fakticky vykonali, a dokonca tiež preukázať skutočnosť, že tieto osoby vykonávali činnosť oprávnene „pod hlavičkou“ dodávateľa žalobcu. Žalovaný tak zásadne nesprávne extenzívne poníma dôkazné bremeno žalobcu a z takéhoto poňatia vyvodzuje nepatričné závery smerujúce k odopretiu práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty žalobcovi. Je potrebné dôsledne rozlišovať, čo tvorí dôkazné bremeno daňového subjektu a čo má povinnosť preukazovať správca dane, respektíve žalovaný (bod 53 odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Sžfk/81/2017 zo dňa 13.09.2019. Žalobca na účely preukázania dodania deklarovaných zdaniteľných plnení predložil daňové doklady, zaplatil dohodnutú cenu vrátane dane a zároveň predložil správcovi dane predmet deklarovaného plnenia (zachytený na USB nosiči, ako aj písomné materiály). Z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt, avšak nie absolútne, keďže v zmysle takéhoto výkladu by pri každom preverovaní dodávky tovaru alebo služby umožňoval správcovi dane poprieť takúto dodávku. Dôkazné bremeno vzniká daňovému subjektu v okamihu, keď správca dane zákonným spôsobom a jasne vyjadrí pochybnosti o tvrdení daňového subjektu. Ak správca dane má pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu a predložené dôkazy nemieni akceptovať, potom je povinný túto skutočnosť taktiež doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia daňového subjektu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane musia mať minimálne rovnakú vypovedaciu schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené žalobcom. Z neskorších rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky možno poukázať na právny záver, že ak žalobca disponoval existenciou materiálneho plnenia a vyššie uvedenými účtovnými dokladmi, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno a správca dane pričítal žalobcovi ako daňovému subjektu existenciu dôkaznej núdze ohľadom skutočnosti, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno. Za tejto dôkaznej situácie je potrebné konštatovať neunesenie dôkazného správcom dane ohľadom ním vznesených pochybností. Podľa žalobcu sa správca dane a žalovaný dopúšťajú principiálne nesprávnosti v prenášaní zodpovednosti na
žalobcu za konanie nielen jeho niekdajšieho dodávateľa IRON SLOVAKIA, a.s., ale dokonca za konanie dodávateľovho dodávateľa a jeho ďalších subdodávateľov neohraničenej postupnosti, a to navyše na základe posudzovania vykonaného v čase vyrubovacieho konania, teda niekoľko rokov po uskutočnení fakturovaných služieb. K tvrdeniu žalovaného v napadnutom rozhodnutí, ktorý vytýka žalobcovi, že nenavrhol vykonať také úkony, ktoré by preukázali, že na preverovaných službách fakturovaných žalobcovi spoločnosťou IRON SLOVAKIA, a.s., sa zúčastnili aj ďalší zamestnanci, prípadne iné osoby alebo iní dodávatelia, prípadne ak žalovaný požaduje od žalobcu preukazovanie, že konkrétne osoby vykonávali činnosť pod hlavičkou spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s. alebo cez subdodávateľa WR ,s.r.o., preukazovanie takýchto skutočností, týkajúcich sa výlučne žalobcovho dodávateľa, respektíve dokonca jeho ďalších dodávateľov, je podľa žalobcu úplne mimo predmetu dôkazného bremena žalobcu. Žalobca v správnej žalobe zároveň reagoval na tvrdenia žalovaného podľa ktorých má žalobca ako daňový subjekt povinnosť preukazovať nielen to, aké konkrétne fyzické osoby vykonávali práce pre jeho dodávateľa respektíve dodávateľovho dodávateľa, ale dokonca aj to, že tieto osoby tak konali na základe platného pracovnoprávneho vzťahu, pričom následkom prípadného zistenia nelegálneho zamestnávania určitej osoby konajúcej pre žalobcovho dodávateľa, a to hoci aj s odstupom niekoľkých rokov od dodania zdaniteľného plnenia, bude nepriznanie žalobcovho práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Uvedené konštrukcie žalovaného považuje žalobca za absurdné. Žalobca podotkol, že žiadny odberateľ nemá a nemôže mať pri uzavretí a pri vstupe do obchodného vzťahu so svojím dodávateľom istotu, že tento dodávateľ predmet plnenia riadne a včas vykoná, a že bude dodržiavať napríklad všetky pracovnoprávne predpisy vo vzťahu k osobám vykonávajúcim za neho dohodnuté práce. Nemožno preto požadovať, aby žalobca ako odberateľ niesol akúkoľvek zodpovednosť na úseku správy daní za to, že jeho dodávateľ bez vedomia žalobcu povedzme vykonával žalobcovi dodávané služby aj osobami, ktoré zamestnával nelegálne, teda bez ich prihlásenia do Sociálnej poisťovne a bez riadneho uzavretia pracovnej zmluvy alebo dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Žalobca zároveň zdôraznil, že nie je povinnosťou odberateľa, aby predkladal správcovi dane menné zoznamy zamestnancov jeho dodávateľa, respektíve iných osôb vykonávajúcich práce za dodávateľov (takéto údaje ani v bežnom obchodnom styku nie sú štandardne dostupné a po ukončení obchodu sú už celkom mimo dosahu odberateľa). Žalobca si neobjednal prácu konkrétnych osôb, ale objednal si dodanie služieb od spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s. ako celok. Žalobca s dodávateľom nebol dohodnutý na konkrétnych osobách, ktoré sa budú na dodávke služieb podieľať. Povinnosť daňového subjektu stotožniť na strane svojho dodávateľa, respektíve jeho subdodávateľov konkrétne osoby vykonávajúce práce, ktoré sa ako služby vo výsledku dodávajú daňovému subjektu, nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu a nepredstavuje ani obchodnú zvyklosť. To platí tým skôr, ak správca dane vyžaduje uvádzať konkrétnych pracovníkov s časovým odstupom od dodania služieb a to dokonca vrátane preukázania, na základe akého pracovnoprávneho alebo iného právneho vzťahu k dodávateľskej spoločnosti prácu vykonávali. Skutočnosť, že nebol preukázaný tok tovaru alebo služby od subdodávateľov žalobcu, respektíve ich kolobeh, nemôže byť bez preukázania vedomostí žalobcu v daňovom podvode posúdená na ťarchu žalobcu (porovnaj bod 52 odôvodnenia Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Sžfk/81/2017 zo dňa 13.09.2019. Žalobca poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorých vyplýva, že z ustanovení zákona o DPH nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znáša dôkaznú núdzu. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky odkázal na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie a uviedol, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť. Každá transakcia musí byť posudzovaná sama o sebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami. Žalobca pripomenul, že je celkom legitímny postup daňového subjektu, keď tvrdí, že jeho povinnosťou nebolo zisťovať, či je súčasťou reťazca spoločnosti, alebo zisťovať samotný rozsah a správanie reťazca (bod 52 odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Sžf/31/2016 zo dňa 17.10.2017). Závery správcu dane a žalovaného na žalobcu miestami pôsobia dojmom, ako keby boli vyslovené nie v daňovej kontrole a vyrubovacom konaní u žalobcu, ale u jeho dodávateľa IRON SLOVAKIA, a.s. Podľa žalobcu je zo strany orgánov finančnej správy neprípustné vyžadovať od žalobcu preukazovanie vzniku daňovej povinnosti u svojho dodávateľa IRON SLOVAKIA, a.s. Preukázanie vzniku daňovej povinnosti dodávateľa nepredstavuje a nemôže predstavovať predmet dôkazného bremena daňového subjektu. Z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že správca dane nemôže vyzývať daňový subjekt k preukazovaniu skutočností, ktoré nevyplývajú z daňového priznania a ním podaných vysvetlení. Obdobne nie je možné
od daňového subjektu požadovať preukazovanie skutočností týkajúcich sa daňovej povinnosti iného subjektu (bod 62 odôvodnenia Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8Sžfk/1/2018 zo dňa 27.09.2018, tiež pod 20 odôvodnenia Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 10Sžfk/1/2018 zo dňa 24.10.2018). Žalobca zároveň poznamenal, že v daňovej kontrole a vo vyrubovacom konaní žalobcu boli predstavitelia dodávateľskej spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s., ktorí ju zastupovali v posudzovanom zdaňovacom období, a to B. C. D. a B. E. G., zásadným spôsobom súčinní so správcom dane a vo svojich svedeckých výpovediach potvrdzovali dodanie služieb žalobcovi. Sám správca dane na jednom mieste prvostupňového rozhodnutia udáva, že nespochybňoval skutočnosti, že spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s. nemá vytvorené podmienky, možno aj nejaké IT služby vykonávala. Prípadná nekontaktnosť spoločnosti WR, s. r. o., ktorá mala byť podľa vyjadrení zástupcov spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s. jej subdodávateľom, respektíve nekontaktnosť konateľa tejto spoločnosti C. I., nemôže byť v žiadnom prípade posudzovaná na ťarchu žalobcu, ktorý o existencii spoločnosti WR, s. r. o., nemal v čase dodania služieb v roku 2017 žiadnu vedomosť a dozvedel sa o nej až na základe daňovej kontroly. Žalobca so spoločnosťou WR, s. r. o., nebol nikdy v žiadnom právnom ani inom vzťahu a neprislúcha sa mu k tejto spoločnosti vyjadrovať. Daňový subjekt v čase dodania služieb nemal vedomosť o existencii žiadneho reťazca spoločnosti, v ktorom figurovala spoločnosť WR, s. r. o., a o údajnom reťazci sa dozvedel až od správcu dane počas daňovej kontroly. Okrem toho správca dane neposudzuje zastihnuteľnosť spoločnosti WR, s. r. o. a jej konateľa C. I. v čase uskutočnenia zdaniteľného plnenia pre žalobcu, teda v máji 2017, ale až s odstupom niekoľkých rokov. Daňovému subjektu nemožno klásť na ťarchu skutočnosti, ktoré nastali ex post, a znevýhodňovať jeho nedostatočnú obozretnosť. Žalobca považoval za potrebné pripomenúť závery konštatované v Rozsudku Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, sp. zn. 5Afs/60/2017 zo dňa 30.01.2018, podľa ktorého nemožno extenzívne vyvodzovať, že má ísť o nekonečne dlhý reťazec osôb, kam až by mala vedomosť osoby povinnej k dani, ktorá zdaniteľné plnenie uskutočnila a jej obozretnosť siahať. Je celkom mimo možnosti žalobcu, ktorý v bežnom obchodnom styku uzavrie riadnu zmluvu so svojím dodávateľom, v rámci obozretnosti predvídať a preverovať všetky možné subjekty (subdodávateľov), ktorí sa na obchodnej transakcii akokoľvek v rôznych fázach podieľali. Opačným spôsobom by bola celkom neprípustne zakladaná objektívna daňová zodpovednosť ktoréhokoľvek subjektu zapojeného v obchodnom reťazci a zodpovednosť za pohyb a osud tovaru. Pre prípady reťazových obchodov neexistuje zákonom upravená dlžnícka solidarita (bod 69 odôvodnenie Rozsudku Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, sp. zn. 5Afs 60/2017 zo dňa 30.01.2018). Žalobca zároveň uviedol, že ani nepreukázanie poskytnutia fakturovaného plnenia práve dodávateľom uvedeným na faktúre nie je samo o sebe dostatočným dôvodom na nepriznanie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z takejto faktúry odberateľovi. Právny názor správcu dane a žalovaného o takzvanom osobnom charaktere zdaniteľných obchodov pri dani z pridanej hodnoty, pri ktorom za účelom úspešného uplatnenia práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty identifikácia osoby, ktorá uskutočnila zdaniteľný obchod v prospech jedného platiteľa, musí zodpovedať skutočnému stavu, teda že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený práve osobou uvedenou na faktúre, je v priamom rozpore so záväznou judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, pričom všetky ustanovenia vnútroštátneho práva, vrátane zákona o DPH, musia byť interpretované na základe požiadavky eurokonformného výkladu v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou Súdneho dvora Európskej únie.
58. Žalobca v správnej žalobe odkázal na viaceré právne závery formulované v rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie, ktoré sa musia použiť na uplatňovanie zákona o DPH účinného v Slovenskej republike a na ktoré poukazoval vo vyjadrení k zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly aj v oboch odvolaniach proti rozhodnutiam správcu dane. Súdny dvor Európskej únie v rozsudku z 21.06.2012 vo veciach C - 80/11 a C - 142/11 (Mahagében a Dávid) judikoval, že článok 167, článok 168 písm. a), článok 178 písm. a), článok 220 ods. 1 a článok 226 smernice rady 2006/212 zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej praxi, v zmysle, ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z hodnoty dane z pridanej hodnoty z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila nezákonnosti a bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá a zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Článok 167, článok 168 písm. a), článok 178 písm. a) a článok 273 smernice 2006/212 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej praxi, v zmysle, ktorej daňový orgán zamietne právo na odpočet dane z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba neubezpečila, že osoba, ktorá
vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar, na základe ktorej sa požaduje vykonanie nároku na odpočet z dane, spĺňala podmienky zdaniteľnej osoby, že disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať a že si splnila svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť daň z pridanej hodnoty, alebo z dôvodu, že uvedená zdaniteľná osoba nemá okrem danej faktúry iné dokumenty, z ktorých povaha by preukazovala, že uvedené podmienky boli splnené, napriek tomu, že vecné a formálne podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet dane upravené v smernici 2006/112 boli splnené a že zdaniteľná osoba nedisponovala informáciou, ktorá by oprávňovala predpokladať vznik nezákonnosti alebo daňového podvodu na strane uvedeného vystaviteľa faktúry. Žalobca zároveň poukázal na rozsudok z 22.10.2015 vo veci C - 227/14 (PPUH Stehcemp) v ktorom Súdny dvor Európskej únie konštatoval, že ustanovenia 6. smernice rady 77/388/EHS zo dňa 17.05.1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty : jednotný výklad stanovenia, zmenenej a doplnenej smernicou rady 2002/38/ES zo dňa 07.05.2002, sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá zdaniteľnej osobe zamieta právo na odpočet dane z pridanej hodnoty splatnej alebo zaplatenej za tovar, ktorý jej bol dodaný, a to z dôvodu, že faktúru vystavil subjekt, ktorý je potrebné z hľadiska kritérií upravených touto právnou úpravou považovať za neexistujúci subjekt, a že je nemožné určiť totožnosť skutočného dodávateľa tovaru, okrem prípadu, že sa vzhľadom na objektívne skutočnosti a bez toho, aby sa od tejto zdaniteľnej osoby vyžadovali overenia, ktorej neprináležia, preukáže, že táto zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené dodanie bolo súčasťou podvodu na DPH, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu. Za najzásadnejšie rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie použiteľné na túto vec žalobca považuje rozsudok súdneho dvora Európskej únie z 13.02.2014 vo veci C - 18/13 (Maks Pen EOOD), uznesenie Súdneho dvora Európskej únie z 10.11.2016 vo veci C - 446/15 (Signum Alfa Sped), ako aj uznesenie Súdneho dvora Európskej únie z 03.09.2020 vo veci C - 610/19 (Vikingo Fövállalkozó). V rozsudku Maks Pen bolo konštatované, že samotná skutočnosť, že v prejednávanej veci nebolo plnenie poskytnuté spoločnosti Maks Pen skutočne vykonávanej dodávateľom uvedeným na faktúrach alebo jeho subdodávateľom, najmä vzhľadom na skutočnosť, že títo nedisponujú ani potrebnými zamestnancami, hmotnými prostriedkami a aktívami, že náklady na poskytnutie plnenia neboli zaznamenané v ich účtovníctve alebo že totožnosť osôb, ktoré podpísali niektoré dokumenty ako dodávatelia, sa ukázala ako nejasná, nepostačuje na vylúčenie práva na odpočet. V prípade, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené, v skutočnosti nebolo vykonané ani dodávateľom, ani jeho subdodávateľom, najmä vzhľadom na skutočnosť, že títo nedisponovali potrebnými zamestnancami, hmotnými prostriedkami a aktívami, že náklady na poskytnutie plnenia neboli zaznamenané v ich účtovníctve a totožnosť osôb, ktoré podpísali niektoré dokumenty ako dodávatelia, sa ukázala ako nejasná, pod dvojitou podmienkou, že táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže, že vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou tohto podvodu, pričom prislúcha vnútroštátnemu súdu túto skutočnosť overiť. V uznesení Signum Alfa Sped Súdny dvor konštatoval, že ustanoveniam smernice odporuje vnútroštátna prax, podľa ktorej daňové orgány zamietnu platiteľovi dane právo na odpočet splatnej alebo odvedenej dane z pridanej hodnoty za služby, ktoré mu boli poskytnuté z dôvodu, že faktúry týkajúce sa týchto služieb nemožno považovať za vierohodné, pretože vyhotoviteľ týchto faktúr nemohol byť skutočným poskytovateľom uvedených služieb, iba ak by sa vzhľadom na objektívne dôkazy a bez toho, aby sa od platiteľa dane vyžadovalo overenie, ktoré mu prislúcha, preukázalo, že tento platiteľ dane vedel alebo mal vedieť, že poskytnutie uvedených služieb súvisí s podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty, čo musí preskúmať vnútroštátny súd. Žalobca osobitne zdôraznil odôvodnenie uznesenie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Vikingo, podľa ktorého skutočnosť, že dotknutý tovar vo veci samej nevyrobila alebo nedodala osoba, ktorá vyhotovila faktúru, a nie subdodávateľ, najmä z dôvodu, že tieto osoby nemali potrebné ľudské a materiálne zdroje, nepostačuje na vyvodenie záveru, že k predmetnému dodaniu tovaru nedošlo, ani na to, aby mohlo byť spoločnosti Vikingo odopreté právo na odpočítanie. Ak podvod vo vzťahu k DPH nespáchala samotná zdaniteľná osoba, právo na odpočítanie dane je možné jej zamietnuť len vtedy, ak sa na základe objektívnych okolností preukáže, že vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zakladajúcimi právo na odpočítanie dane zúčastní transakcie, ktorá bola súčasťou tohto podvodu, ktorého sa dopustil dodávateľ alebo iný hospodársky subjekt na vstupe alebo na výstupe v tomto dodávateľskom reťazci. Súdny dvor uviedol, že správny orgán nemôže zdaniteľnej osobe uložiť povinnosť uskutočniť komplexné a hĺbkové preskúmanie týkajúce sa jej dodávateľa a tým fakticky preniesť na ňu kontrolné činnosti, ktoré prináležia tomuto orgánu. Súdny dvor už konkrétne rozhodol, že daňový orgán nemôže od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si právo na odpočítanie DPH všeobecne požadovať jednak preverenie, že osoba,
ktorá vyhotovila faktúru vzťahujúcu sa na tovar a služby, na základe ktorej sa požaduje vykonanie tohto práva, spĺňa podmienky zdaniteľnej osoby, disponovala pod predmetným tovarom a bola schopná ho dodať a splnila si svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH, z dôvodu ubezpečenia sa, že na strane predchádzajúcich subjektov nedošlo k nezákonnostiam alebo daňovému podvodu, a jednak, aby v tejto súvislosti disponovala takýmito dokumentmi. Je povinnosťou daňových úradov z právneho hľadiska dostatočne preukázať, že nastali objektívne skutočnosti, na základe, ktorých je možné domnievať sa, že sa zdaniteľná osoba dopustila podvodu alebo že vedela alebo mala vedieť, že konanie, na ktoré odkazuje na podporu svojho práva na odpočítanie je súčasťou takéhoto podvodu. Súdny dvor napokon uzavrel, že bráni vnútroštátnej praxi, na základe ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie DPH zaplatenej za nadobudnutie tovaru, ktorý jej bol daný, z dôvodu, že faktúry týkajúce sa týchto nákupov nemožno považovať za hodnoverné, pretože po 1. osoba, ktorá vyhotovila faktúru, uvedený tovar nemohla z dôvodu nedostatku potrebných materiálnych a ľudských zdrojov vyrobiť ani dodať, čiže tento tovar bol v skutočnosti nadobudnutý od inej osoby, ktorej totožnosť nebola určená, po 2. neboli dodržané vnútroštátne právne predpisy v oblasti účtovníctva, po 3. dodávateľský reťazec, ktorý viedol k uvedeným nákupom, nebol ekonomicky opodstatnený a po 4. v prípade niektorých predchádzajúcich transakcií, ktoré boli súčasťou tohto dodávateľského reťazca, sa vyskytli nezrovnalosti. Takéto zamietnutie je možné len vtedy, ak je právne dostatočným spôsobom preukázané, že sa zdaniteľná osoba aktívne podieľala na daňovom podvode alebo vedela, alebo mala vedieť, že sú uvedené transakcie súčasťou daňového podvodu, ktorého sa dopustila osoba, ktorá vyhotovila faktúru alebo akýkoľvek iný subjekt vystupujúci na predchádzajúcom stupni uvedeného dodávateľského reťazca, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.
59. Podľa žalobcu správca dane a žalovaný rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie v napadnutom rozhodnutí úplne neakceptovateľným a neodôvodneným spôsobom v celom rozsahu ignorovali. Vychádzajúc z vyššie citovaných záveru judikatúry Súdneho dvora Európskej únie treba jednoznačne konštatovať, že ak podľa správcu dane nebolo preukázané, že fakturované plnenie bolo v skutočnosti vykonané práve dodávateľom uvedeným na faktúre, takáto okolnosť nie je dôvodom na nepriznanie práva na odpočet dane z pridanej hodnoty, s jedinou výnimkou, a to ak správca dane preukáže, že došlo k podvodnému konaniu na dani z pridanej hodnoty a súčasne vzhľadom na objektívne preukázané okolnosti daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie bolo súčasťou tohto podvodu. Obe uvedené podmienky musia byť pritom splnené kumulatívne a dôkazné bremeno ich preukázania zaťažuje správcu dane, nie daňový subjekt. Bez kumulatívneho splnenia oboch vyššie uvedených predpokladov nie je možné zamietnuť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty iba pre pochybnosti správcu dane o dodávateľoch alebo dodávateľových dodávateľoch daňového subjektu alebo pre ich prípadné preukázané nezákonné konanie. Podľa žalobcu sú predkladané závery aj bez hlbšej znalosti a rozboru rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie logické aj preto, že od daňového subjektu nemožno legitímne požadovať, aby sledoval či kontroloval u svojho dodávateľa, či služby, ktoré má tento dodávateľ pre daňový subjekt poskytovať, skutočne realizujú jeho zamestnanci, iní podnikatelia ako subdodávatelia alebo iné osoby, a aké právne vzťahy medzi dodávateľom a týmito subjektmi jestvujú. Správca dane počas celej daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní ani len netvrdil - a tým menej preukázal - že by sa žalobca dopustil podvodného konania na dani z pridanej hodnoty alebo účasti na takomto podvodnom konaní, čo vylučuje nepriznanie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zo sporných dodávateľských faktúr. Žalovaný dokonca na strane 56 napadnutého rozhodnutia výslovne uvádza, že v preverovanom prípade správca dane nevyhodnotil predmetné plnenia ako súčasť podvodu. V čase realizácie obchodných transakcií žalobca konal v dobrej viere s pánom B. C. D. ako zástupcom spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s. a s pani B. E. G. ako predsedníčkou predstavenstva v uvedenej spoločnosti a nemal žiadne vedomosti o tom, v akých pracovnoprávnych či iných právnych vzťahoch je spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s. s fyzickými osobami, ktoré sa na dodaných službách podieľali. Spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s. v máji 2017 neprejavovala známky toho, že by malo ísť o problematický daňový subjekt, s ktorým by žalobca nemal obchodovať. Daňové orgány nič také ani netvrdia. Žalobca v správnej žalobe uviedol, že trvá na tom, že preukázal prijatie fakturovaných zdaniteľných plnení ako reálne uskutočnených, čo správca dane podľa výslovného vyjadrenia nepopiera, pričom zo strany žalobcu nedošlo k žiadnemu podvodnému konaniu na dani z pridanej hodnoty ani k účasti na takomto podvodnom konaní, čo správca dane tiež netvrdí, a neexistujú žiadne zákonné prekážky brániace priznaniu nároku žalobcu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z preverovaných dodávateľských faktúr od spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s. Iba samotné nepreukázanie, že zdaniteľné plnenia dodala práve spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s. pre zamietnutie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty na základe rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie nepostačuje. Žalobca na záver
uviedol, že ako daňový subjekt v rámci svojich dôkazných povinností a svojho dôkazného bremena preukázal všetky skutočnosti, ktoré sú zákonom o DPH, interpretovaným v súlade s rozhodovacou praxou Súdneho dvora Európskej únie, vyžadované v súvislosti s uplatnením práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, a je presvedčený, že uniesol svoje dôkazné bremeno, teda predložil všetky dôkazy, ktoré mal k dispozícii a ktoré mohol zabezpečiť, v dôsledku čoho mu správnymi orgánmi nemalo byť odopreté právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zo sporných dodávateľských faktúr. V rozhodnutí žalovaného tak vychádza i z nesprávneho právneho posúdenia veci.
60. Žalobca v bode VIII. správnej žaloby požiadal, aby správny súd vo veci nariadil pojednávanie a vzhľadom na vytýkané vady, ktoré v podstatnom rozsahu sa vzťahujú aj na prvostupňové rozhodnutie správcu dane a ktoré nie sú reparovateľné v odvolacom daňovom konaní, žalobca v súlade s § 191 ods. 3 písm. a) SSP navrhol, aby bolo v záujme hospodárnosti a efektívneho poskytnutia súdnej ochrany okrem rozhodnutia žalovaného súdom zrušené aj rozhodnutie správcu dane. Žalobca preto navrhol, aby súd podľa § 191 ods. 1 až 4 SSP zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie orgánu verejnej správy 1. stupňa a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobca si uplatnil tiež nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe
61. Žalovaný vo svojom vyjadrení v správnej žalobe navrhol, aby správny súd žalobu zamietol a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Žalovaný vo svojom vyjadrení zrekapituloval priebeh daňovej kontroly a vyrubovacieho konania a zopakoval závery vyplývajúce z prvostupňového rozhodnutia správcu dane a z napadnutého rozhodnutia žalovaného. Ďalej uviedol, že námietka žalobcov, že rozhodnutie žalovaného považuje za nepreskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie, pretože sa v odôvodnení rozhodnutia s niektorými jeho podstatnými odvolacími námietkami nevysporiadal, respektíve reagoval iba čisto formalisticky je podľa žalovaného nedôvodná. K tvrdeniu žalobcu, že správca dane uviedol, že testovacie prípady a testovacie scenáre nie sú predmetom zmluvy o dielo č.1423/2016 zo dňa 22.12.2016 k projektu MMPČ so SP, a.s. žalovaný uviedol, že v uvedenom prípade pri zohľadnení získaných dôkazov nebola preukázaná priama účasť na týchto dodávkach pre žalobcu spoločnosťami IRON SLOVAKIA, a.s. a ani s WR, s. r. o. Testovacie prípady a testovacie scenáre predložené žalobcom nemohli byť považované ako dôkaz preukazujúci, že deklarovaný dodávateľ sa na nich zúčastnil a vykonal uvedené činnosti, pretože predložené dôkazy žalobcom preukázali výlučne len obchodný vzťah medzi žalobcom a SP, a.s. Žalovaný považuje za nedôvodnú aj námietku žalobcu týkajúcu sa vykonávania úkonov v podobe viacerých miestnych zisťovaní v priestoroch SP, a.s. vrátane kladenia otázok zamestnancom SP, a.s. a neumožnenia účasti pri týchto úkonoch žalobcovi. Žalovaný uviedol, že miestne zisťovanie vykonáva správca dane, v rámci ktorého vyhľadáva dôkazy, preveruje a zisťuje skutočnosti, ktoré sú potrebné pre účely správy daní o čom spisuje zápisnicu o miestnom zisťovaní, ktorú však nie je možné stotožňovať so zápisnicou o ústnom pojednávaní podľa § 19 Daňového poriadku spisované pri vypočutí svedka, kde majú právo zúčastniť sa na pojednávaní aj dotknuté strany a klásť svedkom otázky. Podľa žalovaného je nedôvodná aj námietka žalobcu voči emailovej komunikácii správcu dane so svedkyňou N. O., ktorú správca dane akceptoval a následne ako svedka ju už nevypočul. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na zistenia správcu dane, keď B. C. D. a ani zástupcovia žalobcu neidentifikovali žiadnu osobu za spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s. ani za spoločnosť WR, s. r. o., ktorá služby koordinovala, viedla odpracované hodiny a vykonané úkony, na základe ktorých mala byť stanovená cena služieb, respektíve ktorá sa priamo podieľala na tvorbe časti IT projektov. Skutočnosť, že za takúto osobu bola označená N. O., zamestnanec IRON SLOVAKIA, a.s., ktorá mala byť koordinátorkou, sa však nepotvrdila, pretože menovaná sa vyjadrila, že nemá žiadne vzdelanie ani prax v oblasti IT služieb. V uvedenej spoločnosti vystavovala len faktúry a vykonávala administratívne činnosti podľa pokynov B. C. D.. Rovnako ďalší svedkovia G. G. D., A. L. nepotvrdili vykonávanie IT služieb pre spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s. a C. I. sa nepodarilo zabezpečiť. Podľa žalovaného námietka žalobcu k použitým dôkazom správcu dane konkrétne zistenia zo zápisnice Daňového úradu Trnava zo dňa 31.01.2018, ktoré sa uskutočnilo bez účasti žalobcu a výsluchu svedkyne B. J. D. bývalej konateľky spoločnosti WR, s. r. o. sú podľa žalovaného zavádzajúce, nakoľko správca dane podľa § 24 Daňového poriadku ako dôkaz môže použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, pričom žalobca bol o týchto úkonoch a zisteniach správcom dane oboznámený dňa 13.02.2019 pri prerokovaní pripomienok k protokolu z daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časť časti za zdaňovacie obdobie máj 2017 a následne tiež v zápisnici
o ústnom pojednávaní zo dňa 18.02.2020. Žalobca mal tiež možnosť kedykoľvek nahliadnuť do spisu a vyhotoviť si z neho výpisy, takúto možnosť však nevyužil, ale následne po oboznámení požadoval neodôvodnené predĺženie lehoty na vyjadrenie sa k nim. V prípade, že správca dane chcel žalobcu oboznámiť aj s čiastkovými zisteniami, konateľka splnomocneného zástupcu žalobcu sa telefonicky ospravedlnila z ústneho pojednávania dňa 13.02.2020, ktoré sa následne konalo až 18.02.2020. Vo vzťahu k použitiu podporného dôkazu, konkrétne rozhodnutia Daňového úradu Trnava z 18.02.2019 a rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 03.09.2019, ktoré sa týkalo daňovej kontroly vykonanej v spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s. teda u deklarovaného dodávateľa žalobcu za zdaňovacie obdobie máj 2017 bolo poukázané na nereálnosť dodania služieb od spoločnosti WR, s. r. o. a ich následná fakturácia spoločnosťou IRON SLOVAKIA, a.s. žalobcovi, čo malo za následok, že príslušný správca dane posúdil deklarované plnenie voči žalobcovi ako nereálne, z ktorých spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s. nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH. Žalovaný v súvislosti s použitím týchto podporných dôkazov poukázal na § 11 Daňového poriadku k daňovému tajomstvu s tým, že žalobca v uvedenom prípade nebol účastníkom konania, preto mu nebolo možné dať k nahliadnutiu tento dôkaz, ktorý však dostatočne spochybňuje deklarované obchody medzi žalobcom a jeho deklarovaným dodávateľom, pričom jeho uvedenie v rozhodnutí je opodstatnené. Žalovaný poukázal aj na skutočnosť, že možnosť použiť korektne získané informácie z iných daňových konaní umožňuje správcovi dane priamo Daňový poriadok, ktorý správcovi dane v ustanovení § 3 ods. 3 dokonca ukladá prihliadať „na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo". Podľa žalovaného argumentácia žalobcu, že sa k uvedenému nemohol vyjadriť je podľa žalovaného zavádzajúca, pretože v prípade dostatočných znalostí o svojom obchodnom partnerovi by takáto situácia pri preukazovaní reálnosti dodávok deklarovaným dodávateľom nevznikla. K námietke žalobcu, že emailovú komunikáciu svedka G. G. D., ktorú podľa žalobcu nie je možné použiť ako dôkaz, podľa žalovaného vyvracia prístup B. C. D., ktorý ako zástupca spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s. a otec G. G. D. ho mal možnosť osobne k výsluchu svedka zabezpečiť a napriek tomu tak nekonal. Podľa žalovaného správca dane oprávnene nepristúpil k jeho predvolaniu, pretože jeho vyjadrenie cez email bolo postačujúce k prevereniu deklarovaných dodaní IT služieb touto osobou pre IRON SLOVAKIA, a.s., pretože menovaný vo vyjadrení jednoznačne uviedol, že v máji 2017 nebol zamestnancom deklarovaného dodávateľa, že bol interný správca IT siete a zariadení v internom prostredí, že nevie nič povedať ohľadne spolupráce so žalobcom. Ďalej uviedol, že skontroloval technickú funkčnosť odovzdaného nosiča, čím mohlo prísť k mylnej informácii, že bol tvorcom softvéru a kontrolórom uvedených prác. Nebolo nijako preukázané, že G. G. D. mal kontrolovať funkčnosť odovzdaného nosiča, že údaje na ňom uvedené boli práve od spoločností WR, s. r. o., že kontrolu nosiča vykonal ako zamestnanec deklarovaného dodávateľa alebo že tak konal na základe iného pracovnoprávneho vzťahu. Nebolo preukázané, že na nosiči boli údaje týkajúce sa projektov MMPČ a Kontajnerová logistika, ktoré boli následne fakturované deklarovaným dodávateľom žalobcovi. Podľa žalovaného námietka žalobcu vo vzťahu k časovému nesúladu ktorý konštatoval správca dane je nedôvodná, pričom v zdôvodnení časového posunu tým, že deklarované plnenia použil v rámci internej potreby pre iné realizované projekty je neprijateľné, pretože objednávky žalobcu zo dňa 26.01.2017 a zo dňa 02.01.2017 pre deklarovaného dodávateľa boli smerované pre SP, a.s. a žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že služby použil aj pre iné realizované projekty. Žalovaný považuje za nedôvodnú aj námietku žalobcu, že tento nemá povinnosť preukazovať aké konkrétne fyzické osoby vykonávali práce pre jeho dodávateľa, respektíve dodávateľovho dodávateľa, a či tieto osoby boli zamestnancami dodávateľa, respektíve konali na základe platného pracovnoprávneho vzťahu. Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že služby si mal žalobca objednať ju spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s. a preto bolo jeho povinnosťou si kvalitu a vykonanie služieb od uvedenej spoločnosti aj vierohodne zdokladovať a prevziať. Argumentácia žalobcu, že nemôže zasahovať do rozhodovacích procesov dodávateľa je prijateľná do tej miery pokiaľ je predložený dostatok vierohodných dôkazov o realizácii obchodu uvedeným dodávateľom, čo v tomto prípade nebolo preukázané. Deklarované špecifické služby sa podľa žalobcu testovali a preto bolo potrebné pri týchto činnostiach komunikovať aj s jej priamymi vykonávateľmi, čo by sa v plnej miere odzrkadlilo v prípade možných reklamácií. Podľa žalovaného mal teda žalobca možnosť tieto osoby poznať, identifikovať ich, prípadne navrhnúť ich vypočutie. Žalovaný vo vyjadrení tiež opakovane poukázal na správcom dane vyčíslené percentuálne fakturované služby medzi zúčastnenými spoločnosťami. Bolo zistené, že za IT služby na projekte MMPČ deklarované spoločnosťou IRON SLOVAKIA, a.s. si na faktúry za IT služby od WR, s. r. o. táto pridáva len 15,74 % viac a takto ich fakturovala žalobcovi, čo by nepokrylo ani režijné náklady. Rovnako to bolo aj na projekte RFID, kde si spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s. na faktúry za IT služby od WR, s. r. o. pridala len o 2,94 % viac. Podľa žalovaného námietka žalobcu, že správca dane prenášal na neho zodpovednosť za činnosť deklarovaného dodávateľa je nedôvodná. Skutočnosti, ktoré tvrdil
žalobca, konkrétne, že nemal žiadnu vedomosť o subdodávateľoch deklarovaného dodávateľa a nikdy s nimi nebol v žiadnom kontakte a pred zahájením spolupráce s deklarovaným dodávateľom si z voľne dostupných zdrojov preveril ekonomické postavenie a spoľahlivosť deklarovaného dodávateľa a nezistil žiadne skutočnosti brániace nadviazaniu spolupráce nemohlo byť správcom dane prijaté ako záruka spoľahlivosti deklarovaného dodávateľa a tiež konštatovanie žalobcu že konateľ spoločnosti MARTES s.r.o. B. C. L., D.. sa s B. C. D., zástupcom spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s. poznali už dlho. Správca dane nepodmieňoval žalobcu, aby poznal všetkých dodávateľov a subdodávateľov, ale aby deklarované obchody preukázal vierohodnými dokladmi a dôkazmi preukazujúcimi preverované plnenia, ktoré pre žalobcu mala vykonať práve spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s. Ani jeden zo svedkov, označených B. E. G. predsedníčkou predstavenstva IRON SLOVAKIA, a.s. a Ing. Jozefom Pekarovičom splnomocneným zástupcom IRON SLOVAKIA, a.s. nepotvrdili vykonávanie IT služieb pre spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s. a tiež žiadnu dodávku a realizáciu preverovaných IT služieb pre žalobcu. Žalovaný potvrdil zistenia správcu dane preverovaným obchodom a tiež jeho závery, že v uvedenom prípade došlo k zlyhaniu činnosti žalobcu pred uzatvorením obchodu si dostatočne preveriť svojho obchodného partnera a teda k spochybneniu realizácie preverovaných služieb a rovnako ich dodávateľa. Daňový subjekt v rámci svojej podnikateľskej činnosti a uzatvorených obchodov musí prijať také opatrenia a zásady, ktoré v budúcnosti zabránia tomu, že sa ocitne v dôkaznej núdzi. Podľa žalovaného bol správcom dane dostatočne zistený skutkový stav veci a pri daňovej kontrole zachovával práva žalobcu a ostatných zúčastnených v daňovom konaní. Na základe vykonaného dokazovania mal k dispozícii všetky podklady potrebné k vydaniu objektívneho rozhodnutia. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami, ktoré boli uvedené v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane, v daňovom konaní rozhodoval na základe platných predpisov.
Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného (replika)
62. Žalobca v replike uviedol, že žalovaný vo svojom vyjadrení nezaujal žiadne stanovisko k viacerým žalobným námietkam a samotné stanovisko žalovaného je prevažne stručné a na mnohých miestach bližšie neodôvodnené. Žalovaný opakovane reprodukuje obsah niektorej námietky žalobcu s tým, že je nedôvodná alebo zavádzajúca. K tvrdeniu žalovaného, že nebola preukázaná priama účasť na týchto dodávkach pre žalobcu spoločnosťami IRON SLOVAKIA, a.s. a ani s WR, s. r. o. žalobca uviedol, že so spoločnosťou WR, s. r. o., ktorej existencia a skutočnosť, že mala byť subdodávateľom deklarovaného dodávateľa vyšla najavo až v priebehu daňovej kontroly, nebol v žiadnom právnom vzťahu a akékoľvek okolnosti týkajúce sa tejto spoločnosti nemôžu byť predmetom dôkazného bremena žalobcu a nemôžu byť žalobcovi kladené na ťarchu. Žalobca opakovane uviedol, že v správnej žalobe opísal dôkazy, nachádzajúce sa v administratívnom spise a správnymi orgánmi ignorované, ktoré potvrdzujú nielen reálne dodanie preverovaných služieb žalobcovi teda reálnosť dodávok služieb ako takých, ktorú správca dane nespochybnil, ale aj to, že žalobcovi tieto služby dodala spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s. Žalobca opätovne pripomenul, že k preverovaným službám predložil správcovi dane rozsiahlu písomnú aj elektronickú dokumentáciu súvisiacu so spornými dodávateľskými faktúrami od deklarovaného dodávateľa, dokonca 04.10.2018 na ústnom pojednávaní konanom v priestoroch sídla žalobcu odprezentoval na elektronických zariadeniach žalobcu výsledky činnosti, ktoré získal od dodávateľa a ktoré mu boli odovzdané na USB kľúči. V tejto súvislosti žalobca dodal, že za účelom doplnenia dokazovania informoval správcu dane dňa 27.07.2018 v námietkach daňového subjektu v zápisnici z ústneho pojednávania zo dňa 20. júla 2018, že doručí správcovi dane, z dôvodu veľkosti súborov na USB nosiči, zadávaciu projektovú dokumentáciu, teda v predstihu pred termínom uzatvorenia daňovej kontroly správcom dane. Predmetný USB nosič bol odoslaný správcovi dane poštou písomným podaním 27.07.2018 a prijatý a zaevidovaný v prijatej pošte správcom dane 30.07.2018, ktorý ho však podľa svojho vyjadrenia ani neotvoril a ako argumentoval, už ani nechcel napísaný protokolom meniť. Na tomto mieste žalobca zdôraznil to, že správne orgány žiadnym spôsobom nezohľadnili, že predložené dokumenty k dodaných službám v listinnej podobe boli vyhotovené so záhlavím a logom dodávateľskej spoločnosti, čo nepochybne predstavuje podstatný fakt v prospech priraditeľnosti poskytnutých služieb spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s. uvedenej na faktúrach. Žalovaný tiež reagoval na tvrdenie žalovaného, podľa ktorého bolo povinnosťou žalobcu vierohodne zdokladovať a prevziať kvalitu a vykonanie služieb od deklarovaného dodávateľa, s tým, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca si kvalitu a vykonanie služieb zdokladoval a prevzal. Konkrétne dokumenty s tým súvisiace, napríklad akceptačné protokoly, projektový zámer - archivácie a IS Logist, spracovanie zapísaných zásielok s využitím balíkovej triediacej linky (BTL), Popis logiky ETL kontrolérov použitých pri spracovaní dát z RFID infraštruktúry Slovenskej pošty, a.s., PERFORMANCE TEST DIZAJN WS MMPC,
PERFORMANCE TEST REPORT MMPČ Webové služby (Slovenská pošta) - uvedené dokumenty sú pritom vypracované pod hlavičkou spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s. Predmetné dokumenty sú obsiahnuté v spise ako prílohy k zápisnici o ústnom pojednávaní z 28.09.2017, prílohy k odpovedi Daňového úradu Trnava - Piešťany z 20. februára 2018, ako aj prílohy k zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 19.03.2018 a podobne. Podľa žalobcu sú vzájomne protirečivé tvrdenia žalovaného, že podľa žalovaného mal žalobca možnosť osoby poznať, identifikovať ich, prípadne navrhnúť ich vypočutie, avšak žalovaný ďalej uviedol, že správca dane nepodmieňoval žalobcu, aby poznal všetkých dodávateľov a subdodávateľov. Uvádzané paradoxy obsiahnuté vo vyjadrení žalovaného potom činia myšlienkové pochody žalovaného aj ťažko pochopiteľnými. Celkom zmätočne pôsobí záverečná úvaha žalovaného, že v uvedenom prípade došlo k zlyhaniu činnosti žalobcu pred uzatvorením obchodu si dostatočne preveriť svojho obchodného partnera, a teda k spochybneniu realizácie preverovaných služieb a rovnako ich dodávateľa. Žalovaný tu na záver dokázal zmiešať niekoľko navzájom nezlučiteľných dôvodov, respektíve okolností týkajúcich sa nepriznania nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. V prvom rade je nutné poznamenať, že správca dane nikdy v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nespochybnil reálnosť dodania preverovaných služieb ako takých, t.j. netvrdil, že by išlo o fiktívne (vymyslené) služby. Na tomto mieste žalovaný poukázal na stranu 34 predkladacej správy správcu dane, v ktorej je uvedené, že správca dane nepoprel, že služby fakturované spoločnosti MARTES boli vykonané, ale poprel skutočnosť, že fakturované služby vykonala spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s. a jej dodávateľ. Podľa žalobcu sa preto javí ako nepochopiteľné, ak žalovaný vo svojom vyjadrení celkom na záver poznamenal, že došlo k spochybneniu realizácie preverovaných služieb (teda že došlo k spochybneniu reálnosti fakturovaného plnenia ako takého). Takéto tvrdenie však nemá oporu v obsahu administratívneho spisu a najmä v odôvodneniach preskúmavaných rozhodnutí správnych orgánov. Okrem toho žalobca v zhode s obsahom správnej žaloby uviedol, že je vylúčené, aby správca dane, respektíve žalovaný vytkol daňovému subjektu jednak nepreukázanie reálneho uskutočnenia fakturovaného plnenia a jednak nepreukázanie, že fakturované plnenie bolo vykonané práve dodávateľom uvedeným na faktúre. Oba tieto dôvody nie sú spolu kompatibilné a nemôžu sa ponímať promiskue. Zo strany žalovaného preto neprichádza do úvahy ani v teoretickej rovine legitímne tvrdiť, že došlo k spochybneniu pri realizácii preverovaných služieb a rovnako ich dodávateľa. Buď správca dane relevantne spochybní reálnosť (fakticitu) preverovaných dodávok služieb alebo tovaru a teda zaujme stanovisko, že tovar alebo služby boli iba fiktívne, v ktorom prípade je predsa irelevantné, kto takéto nikdy neexistujúce služby alebo tovar dodal, keďže nikto ich vzhľadom na ich faktickú neexistenciu ani dodať nemohol, alebo správca dane relevantne spochybní, že reálne uskutočnené služby alebo reálne dodaný tovar boli dodané práve dodávateľom uvedeným na faktúre. K poslednému konštatovaniu, zahrnutému žalovaný v rámci vyššie uvedenej zmesi vzájomne nezlučiteľných tvrdení žalobca poznamenal, že miera obozretnosti daňového subjektu pri spornej dodávke sa preveruje v prípade, ak správca dane preukazuje daňovému subjektu účasť na podvodnom konaní na dani, avšak žalovaný v napadnutom rozhodnutí výslovne uviedol že v preverovanom prípade správca dane nevyhodnotil predmetné plnenie ako súčasť podvodu. Žalobca opakovane uviedol, že vykonal všetkými bežne dostupnými prostriedkami preverenie svojho obchodného partnera. Ako aj splnomocneného zástupcu spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s. samotného B. C. D.. Žalobca vyhodnotil ako zásadnú aj okolnosť, že žalovaný sa vo svojom vyjadrení nijako nevysporiadal so žalobcom predloženými judikatórnymi závermi Súdneho dvora Európskej únie, na ktoré poukázal v správnej žalobe. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S 80/2019 zo dňa 07.08.2019 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžfk/5/2020 zo dňa 08.12.2020, ktoré priložil k svojmu vyjadreniu. Žalobca z uvedených rozhodnutí vo svojom vyjadrení citoval, pričom poukázal na závery vyplývajúce z týchto predložených rozhodnutí. Vzhľadom na predložené rozhodnutia žalobca požiadal, aby boli tieto právne závery judikované aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky vzťahujúce sa na prípady, ak je orgánmi finančnej správy spochybnený dodávateľ uvedený na faktúre, v plnom rozsahu aplikované aj na veci žalobcu, ktoré jasne vykazuje zhodu v kľúčových záveroch správcu dane s vecou prejednávanou Krajským súdom v Bratislave a následne Najvyšším súdom Slovenskej republiky podľa predložených rozhodnutí. Žalobca odkázal na správnu žalobu konkrétne na dôkazy potvrdzujúce reálne dodanie dátových služieb žalobcovi. Konkrétne ide o výpoveď B. J. D., B. E. G. a B. C. D., zároveň žalobca poukázal aj na výpoveď G. H. , ktorý uviedol, že deklarovaný dodávateľ vykonával IT služby a mal personálne zabezpečenie na vykonávanie IT služieb. Zároveň žalobca poukázal aj na výpoveď B. B. K., ktorý výslovne potvrdil, že pre spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s. robil kontrolu dodaného softvéru pre SP, a.s. Svedok B. K. dokonca podrobne vypovedal aj o povahe RFID technológie. Žalovaný tiež uviedol, že výpovede týchto svedkov žalovaný prehliada a ignoruje. Žalobca sa taktiež vyjadril k skutočnosti, že žalovaný označuje osobu G. G.
D. a N. O. ako svedkov, hoci uvedené osoby ako svedkovia v konaní v súlade so zákonom neboli vypočuté, čo žalobca v správnej žalobe namieta. Žalobca opätovne namieta tvrdenie žalovaného, že nevypočutie svedka G. G. D. mal spôsobiť prístup B. C. D., ktorý ako zástupca spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s. a jeho otec ho mal možnosť osobne k výsluchu svedka zabezpečiť a napriek tomu tak nekonal. Hoci svedkov predvoláva na výsluch pred správcom dane správca dane a Daňový poriadok nepredpokladá zabezpečovanie svedkov navzájom jedného druhým, z ničoho tiež nevyplýva, že by správca dane vôbec kontaktoval B. C. D. za účelom zabezpečenia svedka G. G. D. na výsluch pred správcom dane, teda nie je zrejmé, na základe čoho žalovaný usudzuje, že B. C. D. vôbec mal mať vedomosť o tom, že správca dane by mal záujem vypočuť ako svedka G. G. D.. Takáto argumentácia žalovaného, prezentovaná aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, vzbudzuje v žalobcovi dojem vnútorného produkovania aspoň nejakej odpovede tam, kde vecné argumenty absentujú. Okrem toho nezodpovedá ani skutočnosti, že by G. G. D. v emailovej komunikácii, ktorú s nám viedol správca dane, uviedol, že v danej veci nevie nič povedať, nakoľko G. G. D. v emaile správcovi dane zo dňa 04.02.2020 okrem iného uviedol, že vykonával prácu pre svojho vtedajšieho zamestnávateľa, klasicky plnil zadané úkony a neriešil, kto je finálny užívateľ. Z uvedeného teda vyplýva, že G. G. D. potvrdil vykonávanie činnosti, ktorej obsah mal byť predmetom ďalšieho dokazovania zo strany správcu dane, aj keď jeho slovami bez hlbšieho skúmania a analyzovania koncového klienta. Žalobca pripomenul, že je celkom mimo rozsahu jeho dôkazného bremena v daňovom konaní a bez akejkoľvek relevancie pre účely správy daní preukazovať pracovnoprávne vzťahy a dodržiavanie pracovnoprávnych predpisov na strane dodávateľa daňového subjektu a osôb, ktoré preňho vykonávali činnosť. K týmto okolnostiam mal správca dane vykonať výsluch G. G. D. a položiť otázky priamo jemu. Nie je prípustné, aby orgány finančnej správy vopred hodnotili dôkazy, ktoré nevykonali, a to navyše spôsobom konštatovania nepreukázania určitej skutočnosti. Žalobca sa vo svojom vyjadrení vyjadril k predloženiu analýzy marže deklarovaného dodávateľa pri dodávaní preverovaní služieb a k percentuálnemu vyjadreniu. Žalobca nechápe zmysel a právny význam takejto úvahy žalovaného pre vec žalobcu. Žalobca ako odberateľ nedokáže nijakým spôsobom ovplyvniť, za akú cenu dané plnenie dodával žalobcom dodávateľovi jeho subdodávateľ. Inak povedané v akej výške mal žalobcov dodávateľ z danej zákazky zisk. Aj v tejto súvislosti okrem toho absentuje akékoľvek zrozumiteľné odôvodnenie vplyvu výšky marže dodávateľa na nárok odberateľa na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dodávateľskej faktúry. Žalovaný tiež nijako preskúmateľne nevysvetlil, z akých dôvodov považuje napríklad maržu v udanej výške 15,74 % v danom prípade za neprimeranú. Žalobca sa napokon vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného konkrétne k použitiu v rozhodnutí Daňového úradu Trnava a rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky vydané vo vyrubovacom konaní vykonaného u deklarovaného dodávateľa za zdaňovacie obdobie máj 2017 bez toho, aby s týmito dôkazmi žalobcu oboznámil s tým, že údajne ide o predmet daňového tajomstva. Žalobca k uvedenému uviedol, že predmetné dôkazy neboli dané žalobcovi k nahliadnutiu pri nazeraní do spisu po právoplatnom skončení veci, ale tieto dôkazy k 12.04.2021, čiže už po vydaní a nadobudnutí právoplatnosti napadnutého rozhodnutia vôbec neboli súčasťou administratívneho spisu. Podľa žalobcu je vylúčené, aby žalovaný odmietol oboznámiť daňový subjekt a sprístupniť daňovému subjektu akýkoľvek dôkaz, ktorý mieni použiť v jeho veci s poukazom na to, že ide o predmet daňového tajomstva iného subjektu. Všetky skutočnosti a dôkazy týkajúce sa spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s., či WR, s. r. o. sú predmetom daňového tajomstva, napriek tomu správca dane a žalovaný v priebehu celej daňovej kontroly a vyrubovacieho konania takéto skutočnosti a dôkazy bez ďalšieho používali a to vyhodnocujú na neprospech žalobcu. Ak by sa mal akceptovať názor prezentovaný žalovaným v jeho vyjadrení, znamenalo by to, že v daňovej kontrole sú z dôvodu existencie daňového tajomstva nepoužiteľné žiadne skutočnosti a dôkazy týkajúce sa dodávateľov či subdodávateľov daňového subjektu, hoci práve na takéto okolnosti orgány finančnej správy spravidla zameriavajú svoje dokazovanie. Existencia daňového tajomstva vo vzťahu ku skutočnostiam týkajúcim sa iného daňového subjektu má za následok to, že podľa § 11 ods. 2 Daňového poriadku je aj kontrolovaný daňový subjekt povinný zachovať o takýchto skutočnostiach mlčanlivosť, a teda takéto skutočnosti ďalej voľne nerozširovať či nesprístupniť tretím osobám v rozpore so zákonom. Uvedené však neznamená a nemôže znamenať, že daňový subjekt vôbec nemá právo byť o takýchto skutočnostiach, ak majú byť použité v jeho vlastnej veci, oboznámený s vytvorenou možnosťou vopred – pred vydaním rozhodnutia, dokonca rozhodnutia odvolacieho orgánu, nenapadnuteľného už riadnym opravným prostriedkom – sa k nim vyjadriť.
63. Žalobca podaním doručeným správnemu súdu dňa 13.10.2021 upozornil na dodatočnú manipuláciu s obsahom administratívneho spisu zo strany žalovaného v čase po právoplatnom skončení vyrubovacieho konania pred predložením spisu správnemu súdu. Žalobca v správnej žalobe okrem iného namietal, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí uvádza ďalší podporný dôkaz respektíve dôkazy,
a to rozhodnutie Daňového úradu Trnava zo dňa 18.02.2019 a rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 03.09.2019, ktoré neboli súčasťou administratívneho spisu vo veci žalobcu, o čom sa žalobca jednoznačne presvedčil pri nahliadnutí jeho právneho zástupcu do kompletného administratívneho spisu u správcu dane dňa 12.04.2021. Túto skutočnosť žalobca uviedol k žalobe aj z procesnej opatrnosti, aby žalovaný nemal tendenciu pred predložením spisu správneho súdu s jej obsahom dodatočne manipulovať. Žalobca ďalej dôvodil, že súčasťou administratívneho spisu dokonca nie je ani len úradný záznam žalovaného o získaní nejakých informácií z dokumentov týkajúcich sa iného daňového subjektu, respektíve z informačného systému Finančnej správy, ako uvádza žalovaný v napadnutom rozhodnutí. Uvedené mimovoľne nepostačujúce aj podľa názoru uvedeného v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/7/2016 zo dňa 18.09.2017. Podľa žalobcu ide o podstatnú nezákonnosť, ak nie všetky dôkazy, na ktoré sa správca dane respektíve žalovaný v rozhodnutí odvoláva, nie sú súčasťou administratívneho spisu. Pri nahliadnutí do súdneho spisu, vrátane pripojeného administratívneho spisu, splnomocneným zástupcom žalobcu na správnom súde dňa 29.09.2021 sa obavy žalobcu, prezentované už v správnej žalobe, v plnosti potvrdili a žalobca sa presvedčil o tom, že žalovaný konajúci pravdepodobne prostredníctvom svojho zamestnanca, ktorý vypracoval vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe, neprípustne dodatočne manipuloval s obsahom administratívneho spisu po právoplatnom skončení vyrubovacieho konania a predtým, ako administratívny spis na základe výzvy správneho súdu predložil súdu. Žalobca považuje nutné upozorniť správny súd na túto závažnú skutočnosť. Je zrejmé, že po predložení tohto kompletného žurnalizovaného a zviazaného administratívneho spisu zo strany správcu dane žalovanému, ktorý spis sa končil listinou uvedenou v reverze pod poradovým číslom 256, žalovaný rozpojil previazanie administratívneho spisu vykonané správcom dane, z prelepenia spisu na poslednej strane listiny uvedenej v reverze pod poradovým číslom 256 vytiahol šnúrky a dodatočne pripojil do už predtým zviazaného kompletného administratívneho spisu listiny uvedené v reverze pod poradovými číslami 257 a 258, čiže práve namietané rozhodnutie Daňového úradu Trnava číslo 100454378/2019 zo dňa 18.02.2019 a rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky číslo 102072576/2019 zo dňa 03.09.2019. Na poslednej strane listiny uvedené v reverze pod poradovým číslom 258 sa potom nachádza nové prelepenie a previazanie od administratívneho spisu s dvoma nečitateľnými podpismi a s nečitateľným odtlačkom pečiatky. Ide zjavne o nové prelepenie a previazanie administratívneho spisu po uskutočnenej manipulácii s jeho obsahom, ktoré zrealizoval žalovaný po tom, ako mu bol kompletne žurnalizovaný administratívny spis doručený správcom dane predtým, ako ho sám predložil súdu. Žalovaný správny orgán musí predložiť správnemu súdu administratívny spis v takej podobe a v takom rozsahu, v akom existoval v čase vydania napadnutého rozhodnutia a v čase právoplatného skončenia konania. Žalobca považuje za absolútne neprijateľné, aby žalovaný v čase po právoplatnom skončení konania dodatočne manipuloval s obsahom administratívneho spisu pred predložením administratívneho spisu súdu a vkladal do nej listiny, ktoré jeho súčasťou, v čase právoplatného skončenia administratívneho konania neboli a čaká ako sa to stalo v tejto veci, prípadne z neho vyberal listiny, ktoré jeho súčasťou predtým boli. Takýto postup zamestnanca žalovaného správneho orgánu má podľa žalobcu charakter flagrantného zavádzania správneho súdu a marenia riadneho výkonu spravodlivosti v rámci správneho súdnictva. Predmetné podanie žalobcu doručené správnemu súdu 13.10.2021 bolo doručené žalovanému na vyjadrenie dňa 08.11.2021.
Posúdenie podstatných skutkových zistení a právnych argumentov správnym súdom
64. Zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov prešiel od 01.06.2023 výkon súdnictva z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov, konkrétne z Krajského súdu v Žiline na Správny súd v Banskej Bystrici, v dôsledku čoho bola predmetná vec pôvodne vedená na Krajskom súde v Žiline pod spisovou značkou 31S/71/2021 vedená na Správnom súde v Banskej Bystrici pod spisovou značkou ZA-31S/71/2021.
65. Na prejednanie veci správny súd nariadil pojednávanie podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP (na žiadosť žalobcu) na deň 08.11.2023. Žalovaný sa z účasti na pojednávaní pred správnym súdom ospravedlnil a súhlasil, aby vec bola prejednaná a rozhodnutá v jeho neprítomnosti.
66. Žalobca sa na pojednávaní pred správnym súdom prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril, že trvá na podanej správnej žalobe v celom rozsahu. Ďalej uviedol, že v žalobe je uplatňovaná značná množina námietok jednak procesného, jednak hmotnoprávneho charakteru. Pokiaľ
ide o právne posúdenie veci zo strany orgánov finančnej správy, ktoré je založené na tom, že nebolo spochybnené, respektíve popreté samotné dodanie fakturovaných služieb, ale správca dane spochybnil ich dodanie prostredníctvom deklarovaného dodávateľa IRON SLOVAKIA, a. s., respektíve jeho subdodávateľa. Ide v zásade o takzvaný koncept deklarovaného dodávateľa, keď správca dane vychádzal z predpokladu, že okolnosť, že subjekt uvedený na faktúre ako deklarovaný dodávateľ je aj skutočným dodávateľom fakturovaného plnenia, predstavuje hmotnoprávnu podmienku práva na odpočítanie DPH. Tento tzv. koncept deklarovaného dodávateľa bol už v súčasnosti prekonaný aktuálnou rozhodovacou činnosťou kasačného súdu, ktorá bola ovplyvnená rozhodovacou činnosťou predovšetkým Súdneho dvora Európskej únie vo veciach odpočítania DPH, a to najmä rozhodnutiami vo veci Vikingo, na ktoré sa poukazuje aj v podanej správnej žalobe, a neskorším rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie z decembra 2021 vo veci Kemwater Prochemie. Z týchto rozhodnutí, a potom aj z nadväznej rozhodovacej činnosti kasačného súdu, vyplýva, že zatiaľ čo medzi materiálne podmienky práva na odpočítanie DPH patrí postavenie status dodávateľa tovaru ako zdaniteľnej osoby, identita dodávateľa, respektíve jeho správne uvedenie na faktúre patrí iba medzi podmienky formálne. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia kasačného súdu vo veciach 10Sžfk/42/2020 alebo 5Sžfk/66/2020 s tým, že nedostatky v naplnení formálnych podmienok nemôžu viesť k odopretiu práva na odpočítanie dane v prípade, ak je preukázané naplnenie hmotnoprávnych podmienok práva na odpočítanie dane. Ďalšie podstatné aktuálne judikáty kasačného súdu aplikovateľné aj na vec žalobcu sú najmä rozhodnutie vo veci 3Sžfk/15/2020, ktoré bolo zverejnené aj v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu SR pod č. 23/2022 ZNSS a naň nadväzujúce rozhodnutia vo veciach 5Sžfk/73/2020 a 1Sžfk/16/2020, ktoré prevzali argumentáciu z tohto rozhodnutia 23/2022 ZNSS, kde bolo konštatované, že v zmysle aktuálnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie nie je možné odmietnuť odpočítanie dane len z dôvodu, že daňový subjekt nevie preukázať, že deklarovaný dodávateľ zabezpečil dodanie prostredníctvom subdodávateľských subjektov, respektíve tieto subjekty stotožniť, a že teda identita deklarovaného dodávateľa na faktúre nie je hmotnoprávnou podmienkou práva na odpočítanie DPH. S týmito zásadnými právnymi závermi kasačného súdu a Súdneho dvora Európskej únie sú preskúmavané rozhodnutia orgánov finančnej správy v tejto veci v rozpore, nie sú zlučiteľné s rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci Kemwater Prochemie, keďže správca dane sa zaoberal len otázkou identity dodávateľa, to znamená či služby dodala práve osoba uvedená na faktúre a nie tým, či ich skutočný dodávateľ, hoci by bol aj nestotožnený, mal postavenie zdaniteľnej osoby, čo v zmysle tohto judikátu je hmotnoprávna podmienka práva na odpočítanie DPH. Odhliadnuc od toho, ako je v správnej žalobe namietnuté, nebolo správne a náležité ani zistenie skutkového stavu veci a ani tie pochybnosti, ktoré správca dane vo veci produkoval, nie sú postačujúce na prijatie záveru, že nebolo preukázané dodanie fakturovaných služieb spoločnosťou IRON SLOVAKIA, a.s., pričom žalobcu môže zaťažovať dôkazné bremeno len týkajúce sa transakcie medzi ním a priamym dodávateľom a nie dôkazné bremeno týkajúce sa subdodávateľov dodávateľa a podobne. Upriamil pozornosť na to, že došlo k manipulácii s administratívnym spisom zo strany žalovaného, keď až po podaní správnej žaloby boli doň doplnené dva dokumenty, rozhodnutia, na ktoré sa poukazuje v napadnutom rozhodnutí žalovaného ako odvolacieho orgánu, s ktorými žalobca nebol v celom priebehu konania pred správnymi orgánmi oboznámený a ktoré sa nenachádzali v obsahu administratívneho spisu ani v čase po právoplatnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, keďže z nahliadania do spisu bola vyhotovená zápisnica, podľa ktorej splnomocnený zástupca bol nahliadnuť do spisu a sú tam uvedené všetky dokumenty, ktoré v tom čase tvorili obsah spisu a tieto sa medzi nimi nenachádzajú. Uvedené podanie s touto námietkou bolo doručené aj žalovanému, žalovaný sa k tomu však v priebehu konania pred správnym súdom žiadnym spôsobom nevyjadril. Zo všetkých uvádzaných dôvodov navrhol, aby správny súd napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane, zrušil vec vrátil na ďalšie konanie správcovi dane a aby priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania.
67. Ďalej na pojednávaní konateľ žalobcu na otázku správneho súdu, aby jednoduchým spôsobom popísal predmet deklarovanej, resp. dotknutej transakcie, tento uviedol, že spoločnosť žalobcu je dodávateľom pre Slovenskú poštu, a to dodáva informačné technológie už po dobu 27 rokov. V tomto prípade išlo o bežný obchodný vzťah, respektíve o bežný odberateľsko–dodávateľský vzťah a klasický proces, kde bola riešená požiadavka zo strany Slovenskej pošty. V Slovenskej pošte bol vytvorený určitý logistický systém a v tomto prípade bola zo strany pošty vznesená tzv. zmenová požiadavka, ktorá sa týkala funkcionality a ktorú Slovenská pošta potrebovala. Za účelom splnenia tejto požiadavky si žalobca vyžiadal, zaobstaral od dodávateľa IRON s.r.o. testovacie scenáre, aby túto požiadavku zo strany odberateľa vedeli splniť. Tie testovacie scenáre boli určitým spôsobom doplnené a zmenené, ale
bolo použité aj to, čo dodal dodávateľ IRON s.r.o. Všetko podľa žalobcu bolo dodané, zaplatené a bola odvedená aj daň z pridanej hodnoty.
68. Na otázku zo strany správneho súdu, čo bolo obstarávané od deklarovaného dodávateľa, nakoľko išlo o 2 faktúry a išlo potom aj o 2 rôzne produkty, ktoré boli dodávané Slovenskej pošte, konateľ žalobcu uviedol, že v zásade tie požiadavky, ktoré sú vznášané zo strany Slovenskej pošty, môžu byť realizované dlhodobejšie alebo krátkodobejšie a v tomto prípade išlo o také zadanie, ktoré bolo potrebné aktuálne krátkodobo vyriešiť. Boli teda zabezpečované testovacie scenáre, čo sa dá označiť za určitú analytickú prácu, a to efekt je preskúmanie, či určité plnenie vyhovuje zadaniu alebo nie. V druhom prípade išlo o zabezpečenie dokumentácie. V oboch prípadoch ide o také procesy, ktoré sa dajú objednať aj u externých organizácií a nejde o oblastnú vývojovú činnosť.
69. Ďalej na otázku zo strany člena senátu vo vzťahu k žalobnej námietke o použití podporného dôkazu – rozhodnutia z iného daňového konania, ohľadne iného daňového subjektu a vo vzťahu k manipulácii s administratívnym spisom, a to aký má dosah takáto vada v postupe žalovaného na zákonnosť preskúmaného rozhodnutia, právny zástupca žalobcu uviedol, že žalovaný výslovne na str. 57 svojho rozhodnutia uvádza, že prihliadal na podporný dôkaz, a to na rozhodnutie Daňového úradu Trnava a Finančného riaditeľstva SR, ktoré boli vydané vo veci daňovej kontroly u subjektu IRON SLOVAKIA, a.s. Žalovaný jednoznačne podľa žalobcu na tieto rozhodnutia prihliadal a jeho postup bol v rozpore s § 74 ods. 3 Daňového poriadku. Zdôrazňuje, že tieto rozhodnutia sa nenachádzali v administratívnom spise v čase rozhodovania žalovaného a podľa žalobcu tieto rozhodnutia museli ovplyvniť jeho rozhodovanie, keď uviedol sám žalovaný, že ide o podporný dôkaz o tom, že obchody neboli realizované tak ako to žalobca deklaroval faktúrami. Právny zástupca zdôrazňuje, že žalobca s takýmto dôkazom nebol vopred oboznámený a dozvedel sa o ňom až z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného.
70. Na pojednávaní na otázku zo strany člena senátu, či by žalobca, respektíve právny zástupca vedel konkrétne uviesť, ktorými dôkazmi bolo preukazované reálne dodanie deklarovanej služby, právny zástupca žalobcu poukázal na to, že na stranách 33-39 správnej žaloby sú zhrnuté hlavné dôkazy, ktoré podľa žalobcu preukazujú dodanie služieb, a to práve aj deklarovaným dodávateľom IRON SLOVAKIA a. s., pričom vo vzťahu k deklarovanému dodávateľovi ho dôkazné bremeno ani nezaťažovalo. Ide o celú rozsiahlu dokumentáciu v elektronickej aj písomnej podobe, ktorá bola správcovi dane zaslaná. Konkrétne išlo o objednávky, rámcovú zmluvu, akceptačné protokoly a rozsiahlu listinnú dokumentáciu. Nepriamym dôkazom sú v podstate aj odberateľské faktúry pre Slovenskú poštu, ktoré dosvedčujú, že prijaté služby boli použité žalobcom na výstupe. Ďalej poukazuje žalobca na to, že tá písomná dokumentácia, ktorá bola predložená a ktorá sa týkala dodávateľa IRON SLOVAKIA, a.s., tak táto v záhlaví obsahuje logo tohto dodávateľa, a teda žalobca preto nemal mať na základe čoho pochybnosť o tom, že dodanie bolo uskutočnené touto spoločnosťou. Nebolo zohľadnené to, že úhrady faktúr boli realizované z bankového účtu žalobcu na bankový účet spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s. Nikde sa neuvádza, že by táto spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s. nepriznala a neodviedla DPH. Ďalším dôkazom je výpoveď svedka C. D., ktorý bol v danom čase zástupcom dodávateľa IRON SLOVAKIA, a.s. a tento jednoznačne potvrdil aj to, že dohodol tento kontrakt, že odovzdal konateľovi žalobcu podklady na USB nosičoch a že získal v podstate takúto zákazku. Ďalším dôkazom je výpoveď predsedníčky predstavenstva spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s. B. E. G., ktorá taktiež mala vedomosť o týchto obchodoch a potvrdila aj spoluprácu so spoločnosťou WR, s. r. o.. Ďalej poukazuje aj na výpoveď svedka G. H., ktorý taktiež uviedol, že spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s. mala personálne zabezpečenie na vykonanie IT služieb, aj potvrdil vykonávanie nejakej činnosti. Ďalej poukazuje aj na výpoveď svedka B. B. K., ktorý sa vyjadril a ktorý taktiež vedel aj o tej skutočnosti, že konečným odberateľom určitých produktov mala byť Slovenská pošta a vedel aj o charaktere služieb, respektíve plnenia. Právny zástupca žalobcu ešte poukazuje na prílohy zápisnice č. 100570144/2018 zo dňa 19.03.2018 a zdôrazňuje, že na týchto prílohách ako listinných dokumentoch je uvedené logo spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s. a aj kontaktné údaje. Ďalej poukazuje aj na odpoveď Daňového úradu Trnava, pobočka Piešťany zaevidovaná po č. 116832/2018 zo dňa 26.02.2018, kde boli taktiež predložené rozsiahle prílohy a kde aj na tejto dokumentácii je uvedené logo aj záhlavie spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s. Preto podľa žalobcu aj touto dokumentáciou bolo preukázané dodanie.
71. Na otázku zo strany člena senátu na vysvetlenie časového nesúladu, respektíve uvedenia časových údajov na dokumentoch, ktoré boli predložené na ústnom pojednávaní dňa 04.10.2018 s tým, že zo
strany pána D. bol vysvetľovaný nesprávny dátum 08.07.2015 tak, že ide o preklep v roku, ale ide tu o nesprávne uvedený dátum na viacerých častiach tohto dokumentu, ktorý žalobca uvádza ako jeden z dôkazov preukazujúcich dodanie služieb, a to aj na strane 4 dokumentu, kde je uvedený dátum 05.05.2015 – ide o listinný dokument PERFORMANCE TEST DIZAJN, konateľ žalobcu uviedol, že sa k tomuto konkrétne nevie vyjadriť. Uviedol, že testovanie prebieha v určitých etapách, žalobca vykonáva testovanie vo vlastnom prostredí, kde otestuje produkt a keď to prejde jeho internými testami, neznamená to, že to čo testoval na základe dodania od dodávateľa bude odovzdané odberateľovi, v tomto prípade Slovenskej pošte, nakoľko žalobca si aj sám toto testovanie dopĺňa. V podstate keď žalobca vykoná testovanie vo vlastnom prostredí, tak odberateľ testuje vo svojom prostredí – v tomto prípade Slovenská pošta, a následne potom ide tento produkt do prevádzky. Konateľ žalobcu poukazuje už aj na časový odstup od doby, kedy mali byť služby dodané a uvádza, že sa nevie presne k tomuto vyjadriť, nakoľko je v pozícii konateľa a nemôže sa zúčastňovať realizácie všetkých dodaní. Právny zástupca žalobcu ešte doplnil prednes konateľa žalobcu a uviedol k tomu, že zrejme išlo o omyl – preklep, chybu, ktorá sa následne potom kopírovala, tak ako to vysvetlil aj vypočutý svedok D.. Konateľ žalobcu ešte doplnil príklad zo súčasnosti, že napríklad Slovenská pošta má dnes požiadavku na odstránenie veľkého počtu incidentov, ale zároveň tento odberateľ má aj určité svoje zvyklosti a je už zahájená tzv „vianočná prevádzka“. Doteraz v podstate nebola Slovenskou poštou objednaná podpora a až teraz, keď sa nazbieral určitý počet „incidentov“. Nie je ale vylúčené, že Slovenská pošta ale objednaný hotový produkt práve teraz neuvedie do prevádzky, nakoľko ide o špecifické obdobie, ale bude takýto produkt do prevádzky uvedený až neskôr. Právny zástupca žalobcu napokon uviedol, že sám správca dane na str. 39 prvostupňového rozhodnutia uviedol, že nespochybňuje, že plnenia boli dodané, ale ako to vyplýva zo str. 44 rozhodnutia, správca dane spochybňuje len to, že boli tieto plnenia dodané deklarovaným dodávateľom IRON SLOVAKIA, a.s.
72. V rámci záverečného slova predstúpil právny zástupca žalobcu, ktorý uviedol, že považuje podanú správnu žalobu za dôvodnú, a to zo všetkých námietok, ktoré v správnej žalobe sú obsiahnuté, pričom k niektorým z týchto námietok žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe ani nezaujal nejaké vecné stanovisko. Opätovne zdôraznil, že prvostupňové rozhodnutie napriek istej chaotickosti až nezrozumiteľnosti jeho písomného vyhotovenia je založené na závere, že správca dane nespochybňuje dodanie služieb daňovému subjektu a prijatie týchto služieb zo strany žalobcu ako daňového subjektu, ale spochybňuje, že boli dodané práve dodávateľom IRON SLOVAKIA, a.s., respektíve jeho subdodávateľom, pričom v kontexte aktuálnej judikatúry jednak Súdneho dvora Európskej únie a jednak Najvyššieho správneho súdu SR toto nemôže postačovať na odopretie práva na odpočítanie DPH, keďže identita deklarovaného dodávateľa nie je hmotnoprávnou podmienkou práva na odpočítanie DPH a práve na tzv. koncepte deklarovaného dodávateľa je napadnuté rozhodnutie žalovaného a jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie správcu dane založené. To znamená, či už v línii rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Kemwater Prochemie, podľa ktorého sa má skúmať dodanie zdaniteľného plnenia inou zdaniteľnou osobou, aj keď nebola v konaní prípadne stotožnená, ani v línii rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Vikingo, kde sa teda zdôrazňuje zase povinnosť správcu dane preukázať daňovému subjektu, že sa podieľal na podvode na DPH a preukázať jeho účasť na tomto podvodnom konaní, ani v jednej tejto línii nemôže napadnuté rozhodnutie žalovaného obstáť. Taktiež poukazujem na to, že zo strany žalobcu bolo predložených a v administratívnom spise sa nachádza celé množstvo dôkazov, či už teda listinných, alebo aj v elektronickej podobe, bol predložený USB kľúč. Boli vypočutí vo veci viacerí svedkovia aj osoby konajúce za spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s., a to B. C. D. a predsedníčka predstavenstva pani G. potvrdili dodanie deklarovaných služieb spoločnosťou IRON SLOVAKIA, a.s. pre žalobcu. Čiže žalobca uniesol svoje dôkazné bremeno, tie pochybnosti, ktoré uviedol správca dane neboli spôsobilé relevantne spochybniť splnenie hmotno-právnych podmienok práva žalobcu na odpočítanie DPH. S poukazom na uvedené navrhujem, aby správny súd správnej žalobe vyhovel a priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania.
73. Správny súd pojednávanie odročil za účelom vyhlásenia rozhodnutia postupom podľa § 116 SSP na deň 29.11.2023. Na pojednávanie dňa 29.11.2023 sa nedostavili účastníci konania a ani žiadna verejnosť, preto správny súd rozhodnutie vyhlásil zverejnením jeho skráteného písomného vyhotovenia na úradnej tabuli správneho súdu postupom podľa § 137 ods.3 Správneho súdneho poriadku v spojení s § 21 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, špeciálny súd a vojenské súdy po dobu 14 dní, teda od 29.11.2023 do 14.12.2023.
74. Správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie orgánu verejnej správy 1. stupňa, vrátane postupu, ktorý ich vydaniu predchádzal, v rozsahu a z dôvodov správnej žaloby (§ 134 SSP), a dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu je z časti dôvodná, preto rozhodnutie žalovaného zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. d) a g) SSP a podľa ods. 4 tohto ustanovenia vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
75. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP; (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
76. Podľa § 6 ods. 1 SSP; správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
77. Podľa § 134 ods. 1 a 2 SSP; (1) Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. (2) Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, c) ide o veci podľa § 192, d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba, e) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d), f) vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa.
78. Podľa § 191 ods. 1 až 4 SSP; (1) Správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. (2) Vo výroku rozsudku podľa odseku 1 správny súd uvedie označenie orgánu verejnej správy, číslo jeho rozhodnutia alebo opatrenia a deň vydania, prípadne opis zrušeného výroku rozhodnutia alebo opatrenia, ak správny súd nezrušil celé rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy. (3) Ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne a) zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo, b) zrušiť aj skôr vydané rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak postupoval podľa § 27 ods. 1. (4) Ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu verejnej správy podľa odseku 3. Ak správny súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, lehota na vydanie rozhodnutia alebo opatrenia v ďalšom konaní začne orgánu verejnej správy plynúť až po doručení všetkých administratívnych spisov pripojených k prejednávanej veci.
79. Podľa § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH; (1) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento
deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. (2) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
80. Podľa § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH; (1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. (2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 48c ods. 5 a § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.
81. Podľa § 51 ods. 1 zákona o DPH; Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu, d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.
82. Podľa § 3 ods. 1, 2, 3 a 6 Daňového poriadku; (1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. (2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. (3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. (6) Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
83. Podľa § 24 ods. 1, 2, 3 a 4 Daňového poriadku; (1) Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. (2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. (3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. (4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
84. Podľa § 37 ods. 1 až 4 Daňového poriadku; (1) Správca dane je oprávnený na účely správy daní a pri poskytnutí súčinnosti orgánom podľa osobitného predpisu vykonávať miestne zisťovanie aj mimo obvodu svojej územnej pôsobnosti. (2) Miestne zisťovanie je činnosť správcu dane, v rámci ktorej vyhľadáva dôkazy, preveruje a zisťuje skutočnosti, ktoré sú potrebné na účely správy daní. (3) Pri výkone miestneho zisťovania je zamestnanec správcu dane povinný preukázať sa služobným preukazom; túto povinnosť nemá zamestnanec správcu dane, ktorým je obec a príslušník finančnej správy vykonávajúci miestne zisťovanie v služobnej rovnošate. Zamestnanec správcu dane, ktorým je obec, je povinný preukázať sa oprávnením na vykonanie miestneho zisťovania. (4) O miestnom zisťovaní spíše zamestnanec správcu dane zápisnicu. Rovnopis zápisnice alebo kópiu zápisnice zamestnanec správcu dane odovzdá daňovému subjektu alebo inej osobe, alebo zamestnancovi daňového subjektu, alebo zamestnancovi inej osoby, za účasti ktorého sa vykonávalo miestne zisťovanie; to neplatí, ak je zápisnica podpísaná biometrickým elektronickým podpisom a zamestnanec správcu dane ju zašle do elektronickej osobnej schránky daňového subjektu alebo inej osoby. Ak sa miestneho zisťovania nezúčastní daňový subjekt alebo jeho zamestnanec, alebo iná osoba alebo zamestnanec inej osoby, spíše zamestnanec správcu dane úradný záznam. Ak správca dane pri miestnom zisťovaní zabezpečí vec podľa § 41 a 42, odovzdá rovnopis zápisnice alebo kópiu zápisnice osobe, od ktorej prevzal vec, ktorú zabezpečil.
85. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku; Daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
86. Podľa § 63 ods. 2, 3 a 5 Daňového poriadku; (2) Rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. (3) Ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, rozhodnutie musí obsahovať a) označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, b) číslo a dátum rozhodnutia, c) meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu fyzickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, alebo obchodné meno a sídlo právnickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, identifikačné číslo organizácie a identifikačné číslo daňového subjektu, ak mu bolo pridelené pri registrácii, alebo iný identifikátor pridelený správcom dane, ak fyzická osoba nemá povinnosť registrácie alebo nemá povinnosť evidencie podľa osobitného predpisu; ak ide o zahraničnú fyzickú osobu dátum narodenia alebo iný údaj identifikujúci túto osobu a ak ide o zahraničnú právnickú osobu, ktorá nemá identifikačné číslo organizácie, použije sa iný údaj identifikujúci túto právnickú osobu, d) výrok, ktorý obsahuje údaje podľa písmena c), rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, lehotu plnenia, ak sa ukladá povinnosť plniť, rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12, a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu, na ktorý má byť suma zaplatená, e) poučenie o mieste, lehote a forme podania odvolania s upozornením na prípadné vylúčenie odkladného účinku, f) vlastnoručný podpis oprávnenej osoby s uvedením jej mena, priezviska a funkcie a odtlačok úradnej pečiatky; ak sa rozhodnutie vyhotovuje v elektronickej podobe, neobsahuje vlastnoručný podpis a odtlačok úradnej pečiatky, ale sa autorizuje podľa osobitného predpisu. (5) Rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
87. Podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku; správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani.
88. Podľa § 74 ods. 2 a 4 Daňového poriadku; (2) Odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a
môže zmeniť odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty. (4) Odvolací orgán napadnuté rozhodnutie v odôvodnených prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie potvrdí. Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie, ak sú na to dôvody. Ak odvolací orgán rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane alebo orgán, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu.
89. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu právam a právom chráneným záujmom fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 2 ods. 1 SSP). Právo domáhať sa ochrany svojich práv má každý, kto tvrdí, že jeho práva boli činnosťou alebo nečinnosťou orgánov verejnej správy porušené alebo priamo dotknuté, a to za podmienok stanovených Správnym súdnym poriadkom. Podľa Správneho súdneho poriadku žalobca musí v správnej žalobe uviesť dôvody, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje preskúmavané rozhodnutie za nezákonné. Je na žalobcovi, ako svoje právo na súdnu ochranu pred nezákonnosťou postupov a rozhodnutí orgánov verejnej správy využije. Správne súdy nepredstavujú ďalšiu inštanciu v administratívnom konaní a konanie pred správnym súdom nie je pokračovaním administratívneho konania. Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby, pričom je pre neho rozhodujúci skutkový stav, ktorý bol v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia.
90. K bodu I. správnej žaloby správny súd uvádza, že správna žaloba žalobcu bola pôvodne podaná na Krajskom súde v Žiline ako správnom súde dňa 28.04.2021. Ustanovenie § 9 ods.1 zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení zákona č. 9/2021 Z.z., v znení účinnom od 19.01.2021 do 20.05.2021, uvádza, že § 8 písm. a), podľa ktorého lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva, v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 28. februára 2021 neplynú, platí rovnako aj pre lehoty ustanovené zákonom alebo určené súdom na vykonávanie procesného úkonu v konaní pred súdom účastníkmi konania a stranami v konaní; v trestnom konaní to platí len o lehote na podanie opravného prostriedku pre obvineného, jeho obhajcu, poškodeného a zúčastnenú osobu. Táto úprava sa zameriavala na procesné lehoty na strane účastníkov konania a strán v konaní, ktoré sú ustanovené zákonom (najmä procesné predpisy) alebo určené priamo súdom na vykonanie určitého procesného úkonu. V týchto prípadoch platilo, že tieto lehoty od účinnosti zákona č. 9/2021 Z.z. do 28. februára 2021 neplynuli. Je pritom nepodstatné, v akom súdnom konaní sa tieto lehoty uplatňujú, či je to konanie pred súdom na základe súkromnoprávneho vzťahu alebo verejnoprávneho vzťahu. Pre prípad žalobcu to znamená, že nakoľko z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo právnemu zástupcovi žalobcu BMTC, s.r.o. splnomocnenému žalobcom na základe plnomocenstva zo dňa 04.10.2018 doručené dňa 16.02.2021, teda v čase, kedy procesné lehoty, vrátane lehoty na podanie správnej žaloby, neplynuli do 28.02.2021, lehota na podanie správnej žaloby začala plynúť až dňa 01.03.2021, t.j. deň po skončení obdobia neplynutia procesných lehôt, čo je zároveň prvý deň plynutia lehoty žalobcu na podanie správnej žaloby podľa § 181 ods. 1 SSP. Posledný deň takto určenej lehoty (podľa § 69 ods. 4 SSP) pripadol na deň 01.05.2021 (sobota), preto posledným dňom na podanie správnej žaloby podľa § 69 ods. 5 SSP bol v prejednávanom prípade deň 03.05.2021. Keďže žalobca podal správnu žalobu 28.04.2021, podal ju v zákonom stanovenej lehote.
91. V bode II. správna žaloba obsahuje námietky žalobcu týkajúce sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia správcu dane, v čom podľa žalobcu spočíva ich nepreskúmateľnosť.
92. Správny súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmov fyzickej osoby alebo právnickej osoby v oblasti verejnej správy. Správny súd rozhoduje na základe včas podanej žaloby, pričom predmet súdneho prieskumu je v dispozícii žalobcu. Správny súd je v zmysle § 134 ods. 1 SSP viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ustanovené inak. Konanie pred správnym súdom nie je neformálne, a preto správna žaloba musí obsahovať určité zákonom stanovené náležitosti (§ 182 SSP). Okrem všeobecných náležitostí podania uvedených v § 57 SSP musí správna žaloba podľa § 182 ods. 1 písm. e/ SSP obsahovať dôvody žaloby, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych
dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia alebo opatrenia za nezákonné (ďalej len „žalobné body“). Vymedzenie žalobných bodov má zásadný význam z hľadiska žalobcu v určení, čo konkrétne bude správny súd na základe jeho žaloby preskúmavať. Žalobné body teda vymedzujú obsah a rozsah súdneho prieskumu. Zo žaloby musí byť pre správny súd jasné a zrozumiteľné, aké žalobné dôvody uvádza žalobca na podporu svojich tvrdení. Správny súd nemôže z vlastnej iniciatívy za žalobcu nahradiť žalobné dôvody, ani sám nevyhľadáva ďalšie možné vady napadnutého rozhodnutia (iba ak by išlo o vady, ktoré musí posúdiť ex offo). Obligatórnou náležitosťou žaloby je teda povinnosť žalobcu tvrdiť, že správne rozhodnutie alebo jeho časť odporuje konkrétnemu všeobecne záväznému právnemu predpisu a toto tvrdenie právne odôvodniť. Nestačí však iba všeobecné tvrdenie, že zákon bol porušený. Žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie zákona. Za nedostatok žaloby súdna prax považuje len jednoduchý odkaz na námietky, ktoré žalobca vzniesol v administratívnom konaní, napr. v rámci daňovej kontroly alebo v rámci daňového konania. Správny súd nevyhľadáva za žalobcu konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktoré majú podľa § 182 ods. 1 písm. e) SSP tvoriť obsah žaloby a určovať rozsah preskúmavania zákonnosti rozhodnutia správnym súdom, ktorým je podľa § 134 ods. 1 SSP viazaný.
93. Žalobca sa citovanými ustanoveniami Správneho súdneho poriadku neriadil, pokiaľ v bode II. správnej žaloby všeobecne poukázal na vyjadrenia a námietky uplatnené počas daňovej kontroly, či už vo forme vyjadrenia k protokolu z daňovej kontroly alebo vo forme námietok do zápisníc o ústnom pojednávaní. Z takto formulovaných námietok správny súd nemôže vykonať súdny prieskum napadnutého rozhodnutia žalovaného (v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane). Tak, ako bolo vyššie uvedené, správny súd nie je oprávnený za žalobcu vyhľadávať a konkretizovať dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia, ani konkretizovať dôvody nezákonnosti z obsahu žalobcových podaní, resp. z administratívneho spisu. Vzhľadom na uvedené sa správny súd zaoberal tými žalobnými námietkami, ktoré boli žalobcom vymedzené dostatočne konkrétne, a ktoré mali mať podľa žalobcu dopad na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Zároveň správny súd uvádza, že žalovaný a správca dane vo svojich rozhodnutiach nemuseli uviesť všetky námietky, avšak je podstatné, aby sa s podstatou námietok vysporiadali. Žalobca najskôr všeobecne uviedol, že sa správca dane vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s niektorými námietkami prednesenými počas vyrubovacieho konania ani pri žiadnom parciálnom úkone, pričom následne uviedol príklady, kedy sa tak malo stať. Uvedeným spôsobom vymedzenými žalobnými námietkami bol potom determinovaný aj prieskum rozhodnutí orgánov finančnej správy zo strany správneho súdu.
94. Konkrétnou námietkou bolo tvrdenie žalobcu, že správca dane sa nevysporiadal s námietkou splnomocnenej zástupkyne žalobcu vo vyrubovacom konaní na ústnom pojednávaní dňa 04.10.2018 vo vzťahu k tomu, prečo nebolo prihliadnuté počas výkonu daňovej kontroly na dôkazy Performance test dizajn – návrh záťažových testov (pod bodom F zápisnice) a Performance test report – výsledky záťažových testov a záverečné vyhodnotenie s prílohou testovacích scenárov (pod bodom G zápisnice), ako finálny výsledok dodávky objednanej žalobcom na základe objednávky OB2017037. Žalobcom predložené dokumenty sú podľa žalobcu listinnými dôkazmi preukazujúcimi dodanie IT služieb žalobcovi zo strany deklarovaného dodávateľa. V okolnostiach prejednávaného prípadu, v ktorom orgány finančnej správy svoje závery o nedodaní IT služieb žalobcovi deklarovaným dodávateľom odôvodnili skutočnosťou, že ani jeden zo svedkov označených B. E. G., predsedníčkou predstavenstva IRON SLOVAKIA, a.s. (deklarovaného dodávateľa) a B. C. D., splnomocneným zástupcom deklarovaného dodávateľa, žiadnu dodávku a realizáciu IT služieb nevykonal. Z obsahu napadnutého rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia nie je zrejmé, aké skutkové zistenia z predložených listinných dôkazov vyplynuli a ako orgány finančnej správy tieto skutkové zistenia vyhodnotili, či už v smere posúdenia reálnosti dodaných IT služieb, alebo dodania IT služieb práve deklarovaným dodávateľom. Správca dane (na strane 15 prvostupňového rozhodnutia) k predloženému dôkazu Performance test report uviedol, že svedok B. C. D. nevysvetlil na ústnom pojednávaní dňa 06.02.2019 dátum testovania uvádzaný v testovacom protokole Performance test report MMPČ Webové Služby (Slovenská pošta), v prílohe faktúry č. 1020170013, keď uviedol, že dátum dňa 08.07.2015 obsahuje preklep v roku, správny rok je 2017, nesprávny mesiac nevysvetlil. Z uvedenej formulácie správcu dane však nie je zrejmé, ako posúdil predložený dôkaz v kontexte vyjadrenia B. C. D., resp. aké skutkové zistenia podľa správcu dane z neho vyplynuli a ako tieto skutkové zistenia posúdil pre účely daňového konania. Rovnako tiež v napadnutom rozhodnutí žalovaného absentuje správna úvaha vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu, ako vzhľadom na zistené skutočnosti vyhodnotil použiteľnosť týchto dôkazov v daňovom konaní a či došlo zo strany orgánov finančnej správy k spochybneniu vierohodnosti týchto dôkazov.
Žalovaný (v napadnutom rozhodnutí na strane 29) iba reprodukoval zistenia správcu dane, pričom žiadnym spôsobom nereagoval na odvolaciu námietku žalobcu a nevyhodnotil uvedené listinné dôkazy. Absenciou správnej úvahy podľa názoru správneho súdu zaťažil žalovaný napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľnosťou.
95. Námietku žalobcu, podľa ktorej sa žalovaný nevyjadril k odvolacej námietke žalobcu, že v protokole z daňovej kontroly absentujú obligatórne náležitosti podľa § 47 písm. g) a h) Daňového poriadku, správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko žalovaný sa na strane 21 napadnutého rozhodnutia k odvolacej námietke vyjadril tak, že správca dane ohľadom súpisu kontrolovaných dokladov na strane 2 až 7 protokolu uviedol, že overil všetky predložené doklady predložené daňovým subjektom a skutočnosti, ktoré boli v súlade s legislatívou správca dane ďalej neoveroval, len tie skutočnosti a dodávky, pri ktorých boli vyslovené pochybnosti o reálnom dodaní. Správny súd nahliadnutím do protokolu z daňovej kontroly zistil, že protokol obsahuje na strane 2 v bode 2.1 Súpis kontrolovaných dokladov, pričom ide o doklady pod č. 1 až 93 a na stranách 7 až 61 v bode 2.2 obsahuje preukázané kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov.
96. Vo vzťahu k námietkam žalobcu ohľadom nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného z dôvodu, že sa nevyjadril k odvolacím námietkam týkajúcim sa uskutočnenia miestnych zisťovaní pri vykonávaní úkonov so SP, a.s. bez účasti žalobcu, e-mailového vyjadrenia N. O., ktorú správca dane riadne nevypočul s umožnením účasti žalobcu a k dôkazom použitým správcom dane z iných daňových kontrol (zápisnica Daňového úradu Trnava o ústnom pojednávaní zo dňa 31.01.2018, zápisnica Daňového úradu Trnava o ústnom pojednávaní zo dňa 16.10.2018), správny súd uvádza, že tieto nie sú dôvodné, nakoľko žalovaný uviedol (v napadnutom rozhodnutí na stranách 20 až 22) stanovisko správcu dane k uvedeným odvolacím námietkam, teda námietka, že sa k nim žalovaný vôbec nevyjadril, neobstojí.
97. K žalobnej námietke o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného (na strane 8 správnej žaloby) pre nevysporiadanie sa s odvolacou námietkou, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je zahltené chybami, preklepmi a nesprávnymi údajmi, ktorá súvisí so žalobnou námietkou v bode V. správnej žaloby, podľa ktorej má prvostupňové rozhodnutie správcu dane neprehľadný a nesystematický charakter, nie je štruktúrované, sú v ňom pravopisné chyby i vecné nesprávnosti, správny súd uvádza, že treba dať za pravdu žalobcovi, že v tomto smere napadnuté rozhodnutie žalovaného, ale najmä prvostupňové rozhodnutie správcu dane obsahujú chyby a zrejmé nesprávnosti a zaťažujú konanie pred správnym súdom zbytočnými žalobnými námietkami. Vzhľadom na to, že žalovaný sa vyjadril k predmetnej námietke (na strane 53 napadnutého rozhodnutia) a vyhodnotil ich ako nedôvodné a pri posudzovaní a vyhodnotení zistení správcu dane ku kontextu dokazovania nie tak podstatné, aby mali vplyv na zmenu prijatých záverov správcu dane, nemožno prisvedčiť žalobcovi, že sa žalovaný touto odvolacou námietkou vôbec nezaoberal. Správny súd má za to, že chyby v písaní a nepresnosti uvedené v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí sú vzhľadom na rozsah textu týchto rozhodnutí do určitej miery pochopiteľné, dôležité však je, aby boli vyhodnocované komplexne, s dôrazom na to, či majú dopad na zákonnosť rozhodnutí orgánov finančnej správy. Je nepochybné, že prvostupňové rozhodnutie a napadnuté rozhodnutie žalovaného tvoria jeden celok a takto je potrebné na ne nahliadať. V prejednávanom prípade má správny súd za to, že predmetné chyby a nesprávnosti by samé o sebe nemali mať za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutí a nemali by zásadný vplyv na zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí, pretože neboli až takej intenzity, že by samé o sebe mohli mať za následok neudržateľnosť rozhodnutí. Keďže ale správny súd dospel k záveru o potrebe zrušenia rozhodnutia žalovaného, je potrebné sa prípadným chybám uvedeného vyššie popísaného charakteru vyvarovať.
98. Ďalej sa správny súd zaoberal námietkou žalobcu uvedenou v bode III. správnej žaloby, podľa ktorej žalovaný pri svojom rozhodovaní vychádzal z tzv. ďalšieho podporného dôkazu (Rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 100454378/2009 zo dňa 18.02.2019 vydaného po vykonaní daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2017 u spoločnosti Iron Slovakia, a.s. a Rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR č. 102072576/2019 zo dňa 03.09.2019, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie), ktorý nebol vykonaný počas daňovej kontroly ani počas celého vyrubovacieho konania pred správcom dane a ktorý sa navyše nenachádza (pozn. súdu v čase podania správnej žaloby) v obsahu administratívneho spisu, pričom žalovaný nijako neumožnil žalobcovi vyjadriť sa pred
vydaním napadnutého rozhodnutia k výsledkom takto žalovaným v rámci odvolacieho konania interne vykonaného dokazovania, čo je v rozpore s výslovným znením § 74 ods. 3 Daňového poriadku. S uvedenou námietkou tiež súvisí podanie žalobcu doručené správnemu súdu dňa 13.10.2021 (bod 63. odôvodnenia tohto rozhodnutia), ktorým upozornil na dodatočnú manipuláciu s obsahom administratívneho spisu zo strany žalovaného v čase po právoplatnom skončení vyrubovacieho konania pred predložením spisu správnemu súdu. V zmysle ustanovenia § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane (v danom prípade aj žalovaný) vedie dokazovanie tak, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie. Súčasne podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku môže správca dane ako dôkaz použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Je zrejmé, že splnenie hmotnoprávnych podmienok na priznanie práva na odpočet DPH nemožno zo strany správcu dane resp. žalovaného preukazovať výlučne rozhodnutiami orgánov finančnej správy z daňovej kontroly vykonanej za totožné zdaňovacie obdobie (máj 2017) u deklarovaného dodávateľa. Napriek tomu tieto listinné dôkazy môžu obsahovať informácie použiteľné pri preverovaní obchodného reťazca, ktoré ho nasmerujú k získaniu ďalších dôkazov. Pod podmienkou, že správca dane či žalovaný získajú predmetné rozhodnutia zákonne, nemožno apriori vylúčiť ich použitie ako listinných dôkazov spôsobilých prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane v zmysle § 24 ods. 4 Daňového poriadku. Správny súd zistil, že žalovaný (na strane 57 napadnutého rozhodnutia) poukázal aj „na ďalší podporný dôkaz, že obchody neboli vykonané tak ako odvolávajúci (žalobca) deklaruje, a to zistenie z informačného systému finančnej správy, pričom uviedol, že Daňový úrad Trnava vykonal v spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s. daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2017, kde na základe priznaných dôkazov nepriznal rozhodnutím č. 100454378/2019 zo dňa 18.02.2019 spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s. odpočet z faktúr od spoločnosti WR, s. r. o., z ktorých plnenia mali byť práve ďalej fakturované spoločnosti MARTES, s.r.o. (žalobca). Miestne príslušný správca dane nemal za preukázané, že dodávateľom práv bola spoločnosť WR, s. r. o., ktorej nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH, ale podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH, v zmysle ktorého každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo inom doklade o predaji daň, je povinná túto daň zaplatiť. Keďže spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s. tieto služby ďalej fakturovala pre spoločnosť MARTES, s.r.o. a na odberateľských faktúrach uviedla daň, bola povinná ju aj zaplatiť. V tomto prípade však spoločnosti MARTES, s.r.o. nárok na odpočet dane nevznikol. Zároveň žalovaný uviedol, že proti predmetnému rozhodnutiu bolo podané odvolanie a odvolací orgán rozhodnutie potvrdil rozhodnutím č. 102072576/2019 zo dňa 03.09.2019, ktoré sa stalo právoplatným dňa 06.09.2019 a vykonateľným dňa 24.09.2019. Voči uvedenému rozhodnutiu však spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s. žalobu na príslušný správny súd nepodala“. Nahliadnutím do pripojeného administratívneho spisu správny súd tiež zistil, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je zažurnalizované v reverze ako listina pod č. 246, následne je zažurnalizovaná v reverze ako listina pod č. 249 Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 100569064/2021 zo dňa 12.04.2021 o nazretí do spisu z daňovej kontroly a vyrubovacieho konania splnomocneným zástupcom žalobcu a administratívny spis obsahuje za listinou v reverze pod č. 256 okrúhle pečiatky správcu dane a dvakrát podpis povereného zamestnanca, pričom neobsahuje zapečatenie zviazaním administratívneho spisu šnúrkami. Súčasťou administratívneho spisu je ďalej v reverze pod č. 257 rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 100454378/2019 zo dňa 18.02.2019 a rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR č. 102072576/2019 zo dňa 03.09.2019, za ktorými sa v administratívnom spise nachádza zapečatenie prelepením a previazaním administratívneho spisu a dvoma podpismi (bez opatrenia okrúhlymi pečiatkami). Na základe uvedených zistení je zrejmé, že až po vydaní napadnutého rozhodnutia žalovaného (27.01.2021) boli do administratívneho spisu pripojené listinné dôkazy použité v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného, pričom je pravdou aj skutočnosť uvedená žalobcom, že o pripojení predmetných listinných dôkazov sa v administratívnom spise nenachádza ani úradný záznam. Za podstatné správny súd považuje, že pokiaľ žalovaný predmetné rozhodnutia chcel použiť na podporu svojej argumentácie, mohol si ich zabezpečiť spôsobom súladným s ustanoveniami Daňového poriadku už v priebehu roka 2020, nakoľko predmetné rozhodnutia boli vydané dňa 18.02.2019 a dňa 03.09.2019 (právoplatné dňa 24.09.2019). Ustanovenie § 74 ods. 3 druhá veta Daňového poriadku, ukladá odvolaciemu orgánu v prípade, ak vykonáva dokazovanie, povinnosť pred vydaním rozhodnutia o odvolaní umožniť účastníkovi konania oboznámiť sa s výsledkami vykonaného dokazovania. Správny súd poukazuje na závery rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sfk/24/2021 zo dňa 31.07.2023, ktoré sú primerane použiteľné aj v prejednávanej veci, keď uviedol, že: je v prvom rade úlohou správcu dane vyhodnotiť zákonnosť všetkých ním v konaní získaných dôkazov, vylúčiť tie, ktoré vyhodnotí ako nezákonné a svoje rozhodnutie odôvodniť iba na základe
zákonne získaných dôvodov. Rozhodnutie odôvodnené aj nezákonnými dôkazmi je vždy nevyhnutné považovať za nezákonné ako celok a takéto rozhodnutie zrušiť. Uvedené platí aj v prípade, keby zvyšné dôkazy boli zákonné a kvantitatívne aj kvalitatívne dostatočné pre rovnaké závery a odôvodnenie predmetného rozhodnutia. Vzhľadom na to, že žalovaný predmetné listinné dôkazy použil v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a vyvodzoval z nich závery, naviac v neprospech žalobcu, a to bez toho, aby umožnil daňovému subjektu oboznámiť sa s výsledkami takto vykonaného dokazovania, správny súd má za to, že žalovaný porušil ustanovenia o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.
99. Ďalej sa správny súd zaoberal procesnou námietkou žalobcu uvedenou v bode IV. A správnej žaloby voči procesnému postupu správcu dane, ktorý žalovaný napadnutým rozhodnutím aproboval, a ktorý spočíva v tom, že správca dane v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania použil informácie a skutočnosti zistené z iných daňových kontrol, resp. iným spôsobom bez umožnenia účasti žalobcu, konkrétne zápisnicu o ÚP č. 100259018/ zo dňa 31.01.2018 spísanú Daňovým úradom Trnava, pobočka Piešťany a Zápisnicu o ÚP č. 100453828/2018/9104402/Kord zo dňa 27.02.2018 spísanú Daňovým úradom Bratislava, ktoré obsahujú vyjadrenia B. C. D., splnomocneného zástupcu spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s. Žalobca namietal, že o žiadnom z uvedených pojednávaní nebol žalobca nijako upovedomený a nebolo mu umožnené zúčastniť sa týchto ústnych pojednávaní a klásť B. C. D. otázky. Podľa žalobcu je neprípustné, aby správca dane obchádzal ustanovenie § 45 ods. 1 písm. e) a § 25 ods. 4 Daňového poriadku tým, že s treťou osobou, ktorej chce klásť otázky ako svedkovi, a teda ktorá má vo veci postavenie svedka, vykoná výsluch, o ktorom formálne spíše zápisnicu o ústnom pojednávaní. Ak má byť podľa žalobcu v daňovej kontrole a v daňovom konaní procesne použiteľné vyjadrenie tretej osoby (ktorá nie je daňovým subjektom ani jeho zástupcom) o okolnostiach ňou osobne vnímaných a súvisiacich s preverovanými obchodmi daňového subjektu, môže sa takéto vyjadrenie realizovať iba formou výsluchu svedka v zmysle § 25 Daňového poriadku. K žalobcom namietanému porušeniu uvedených ustanovení Daňového poriadku správny súd uvádza, že pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Správca dane je oprávnený použiť ako dôkaz i zápisnicu o ústnom pojednávaní, čo urobil i v tomto prípade, kedy použil ako dôkazy zápisnice o vyššie uvedených o ústnych pojednávaniach vykonaných u daňového subjektu IRON SLOVAKIA, a.s. (deklarovaný odberateľ žalobcu v zdaňovacom období máj 2017), čím nedošlo k porušeniu daňového tajomstva. Pokiaľ v ustanovení § 24 ods. 4 Daňového poriadku explicitne uvádza v demonštratívnom výpočte možných dôkazov pri daňovej kontrole i použitie svedeckej výpovede u iného daňového subjektu, s obsahom ktorého je správca dane povinný oboznámiť kontrolovaný daňový subjekt (čo v tomto prípade splnil na ústnom pojednávaní dňa 19.03.2018), nemôže byť skutočnosť, že správca dane využil pri svojom rozhodovaní poznatky, ktoré získal pri výkone inej daňovej kontroly u deklarovaného dodávateľa (v danom prípade kontroly na dani z pridanej hodnoty v spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s.), postupom v rozpore so zákonom a bez ďalšieho ním nedochádza k porušeniu procesných práv kontrolovaného daňového subjektu. Predpokladom použitia týchto listín, najmä obsah výsluchov svedkov, je skutočnosť, že sa dostali do dispozície správcu dane v prebiehajúcej daňovej kontrole zákonným spôsobom, tieto dôkazy boli v daňovej kontrole vykonané zákonne a súčasne bol žalobca ako kontrolovaný subjekt s nimi riadne oboznámený a mal možnosť sa k nim vyjadriť. V danom prípade nebolo zistené porušenie žiadneho z vyššie uvedených predpokladov. Správny súd konštatuje, že správca dane na ústnom pojednávaní dňa 19.03.2018 žalobcu upovedomil o týchto dôkazoch a ich obsahu, ako aj o skutočnostiach, ktoré z nich odvodzuje. S poukazom na uvedené správny súd konštatuje, že žalobca mal právo vyjadriť sa, podať vysvetlenie ku skutočnostiam, ktoré správca dane odvodil z týchto dôkazov, a rovnako mu nič nebránilo navrhnúť vykonanie iných dôkazov. Nebolo porušené ani právo žalobcu klásť svedkovi B. C. D. otázky, keď z administratívneho spisu vyplynulo, že správca dane vykonal jeho výsluch aj sám, a to dňa 10.04.2018, kedy sa žalobca ani jeho právny zástupca výsluchu nezúčastnili napriek tomu, že boli Upovedomením o výsluchu zo dňa 14.03.2018 doručeným obom dňa 19.03.2018 riadne upovedomení a dňa 06.02.2019, kedy sa výsluchu za žalobcu zúčastnil konateľ B. C. L. a konateľka splnomocnená zástupcu B. J. I.. Za situácie, že by výslovne takýto výsluch žalobca žiadal a správca dane by mu nevyhovel, by v závislosti na konkrétnych okolnostiach veci, bolo možné uvažovať o porušení jeho procesných práv. O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde. Použitie listinných dôkazov, ktoré obsahujú výpovede svedka (B. C. D. splnomocneného zástupcu deklarovaného dodávateľa IRON SLOVAKIA, a.s.) teda v danom prípade nepredstavuje nezákonný postup. Tiež sa žiada uviesť, že správca dane sa pri vykonaní dokazovania „nespoľahol“ len na skutočnosti zistené z výsluchu svedka z daňovej kontroly deklarovaného dodávateľa,
ale dotknutého svedka sám správca dane vypočul opakovane a závery správcu dane vyplynuli aj z iných ním vykonaných dôkazov (získanie informácií z iných daňových kontrol, miestnym zisťovaním, svedeckými výpoveďami a pod.).
100. Správny súd posúdil aj opodstatnenosť ďalších procesných námietok žalobcu uvedených v bode IV. B správnej žaloby týkajúcich sa zohľadnenia e-mailových vyjadrení zamestnancov deklarovaného dodávateľa N. O. zo dňa 10.06.2018 a G. G. D. zo dňa 17.01.2021 (pozn. spr. súdu: správne malo byť dňa 17.01.2020) správcom dane, hoci neboli tieto osoby vypočuté ako svedkovia a teda žalobca sa nemohol zúčastniť ich výsluchu a klásť im otázky, čo žalobca opakovane namietal a ich výsluchu v jeho prítomnosti sa dožadoval. Zároveň žalobca spochybnil použiteľnosť e-mailového vyjadrenia N. O., nakoľko nebolo doručené správcovi dane v súlade s ustanovením § 13 ods. 5 a 6 Daňového poriadku a preto sa považuje za nedoručené, teda správca dane a žalovaný ho vo svojich rozhodnutiach nemohli zohľadniť.
101. K použiteľnosti e-mailového vyjadrenia N. O. pre účel dokazovania vykonaného správcom dane, konkrétne čo do autenticity jeho pisateľa a spôsobu doručenia správcovi dane, má správny súd za to, že táto námietka žalobcu nie je dôvodná, nakoľko povinnosť doručovať podania elektronickými prostriedkami podľa § 13 ods. 5 Daňového poriadku finančnej správe má podľa § 14 ods. 1 Daňového poriadku len zákonom stanovené subjekty : a) daňový subjekt, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty alebo právnickou osobou zapísanou v obchodnom registri, alebo fyzickou osobou-podnikateľom registrovanou pre daň z príjmov, b) daňový poradca za daňový subjekt, ktorého zastupuje pri správe daní, c) advokát za daňový subjekt, ktorého zastupuje pri správe daní, d) zástupca neuvedený v písmenách b) a c) za daňový subjekt podľa písmena a), ktorého zastupuje pri správe daní. Z uvedeného vyplýva, že N. O. nepatriaca do okruhu týchto subjektov nemala povinnosť doručovať svoje vyjadrenie podľa § 13 ods. 5 Daňového poriadku. Napokon z administratívneho spisu vyplynulo, že N. O. sama poskytla správcovi dane svoj e-mailový kontakt už dňa 22.05.2018 (Úradný záznam zo dňa 22.05.2018) počas telefonického rozhovoru so zamestnancom správcu dane pri preukazovaní jej práceneschopnosti ako dôvodu nemožnosti zúčastniť sa výsluchu dňa 29.05.2018, pričom je dôvodné sa domnievať, že Potvrdením o dočasnej práceneschopnosti disponuje osoba, ktorej bolo potvrdenie vystavené, preto pokiaľ ho doručila táto osoba správcovi dane z totožnej e-mailovej adresy (N.) ako vyjadrenie zo dňa 10.06.2018, potom niet rozumných pochybností o tom, že predmetné vyjadrenie vyhotovila a doručila správcovi dane práve N. O.. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že správca dane N. O. nepredvolal na výsluch a vystačil si len s jej vyjadrením, správny súd považuje za dôležité uviesť, že žalobca žiadnym spôsobom nenamietal samotný obsah tohto vyjadrenia, a to ani v rámci odvolacieho konania, pričom sa mohol k nemu vyjadriť, avšak tak neučinil. Zároveň je potrebné uviesť, že záver správcu dane o tom, že N. O. pracovala u deklarovaného dodávateľa len ako administratívna pracovníčka (nie ako pracovník v oblasti IT) vyplynulo napokon aj z výpovede B. C. D. zo dňa 06.02.2019, kedy uviedol, že na oboch projektoch (Rozvoj systému MMPČ a Kontajnerová logistika) pracovala len korešpondečne. Vzhľadom na to je akceptovateľný záver správcu dane, že pokiaľ sa e-mailové podanie v podstatných skutočnostiach zhoduje so svedeckou výpoveďou, bez ďalšieho nie je dôvod pochybovať o pravdivosti vyjadrenia N. O.. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí (na strane 23 posledný odsek a strana 24) poukázal na to, že správca dane v protokole z daňovej kontroly (na stranách 32 a 33) uviedol všetky zistenia a opísal postup správcu dane vo vzťahu k N. O., pričom doplnil, že podľa správcu dane, ak by bola N. O. vypočutá ako svedok, týkalo by sa to len vzťahu k IRON SLOVAKIA, a.s., za žalobcu ju okrem B. G. R., ktorý s ňou komunikoval ohľadom fakturácie, nikto nepoznal. Správny súd dodáva, že správca dane svoje závery vyvodil aj z ďalších vykonaných dôkazov, vrátane svedeckých výpovedí.
102. Vo vzťahu k námietke žalobcu ohľadom nevykonania výsluchu G. G. D. argumentácia žalovaného spočívajúca v tom, že je synom B. C. D. (splnomocneného zástupcu deklarovaného dodávateľa) a preto mohol zabezpečiť na výsluchu prítomnosť svojho syna, ktorý žije v Českej republike, neobstojí a neobstojí ani vyjadrenie správcu dane, ktorý v prvostupňovom rozhodnutí uviedol, že správca dane G. G. D. opakovane nepredvolával z dôvodu, že jeho výpoveďou by správca dane nepreukázal žiadnu inú skutočnosť ako bolo zistené výpoveďami ostatných svedkov a jeho e-mailovým vyjadrením (zo dňa 17.01.2020).
103. Dôkaznú povinnosť v daňovom konaní má prioritne daňový subjekt (žalobca), pričom správca dane dokazovanie vykonáva a vedie, a jeho úlohou je najmä zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však
povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy, v zmysle ktorých sú príslušné orgány povinné postupovať. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu (žalobcu) ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.
104. Správny súd z administratívneho spisu zistil, že G. G. D. v predmetnom vyjadrení ospravedlnil svoju neúčasť na výsluchu, uviedol, že uprednostňuje elektronickú komunikáciu, nakoľko sa zdržiava v Českej republike a k práci pre spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s. uviedol, že pracoval ako interný správca siete, vykonával kontrolu IT zariadení v internom prostredí, o spolupráci so žalobcom a spoločnosťou WR, s. r. o. nič nevie, nakoľko nevytváral softvér, pričom vždy len vytvorené práce kopíroval a pripravoval expedíciu na elektronickom nosiči. Prezrel, či je odovzdaný nosič funkčný na ďalšie použitie užívateľským spôsobom. Je pravdou, že G. G. D. v prvotnom vyjadrení uviedol, že viac nevie a nikdy nebude vedieť povedať napriek jeho snahe, no ako na to správne poukázal žalobca v správnej žalobe v e-mailovom vyjadrení zo dňa 04.02.2020 G. G. D. uviedol, že si je vedomý svojej občianskej povinnosti a chce vypovedať, pričom správca dane jeho výsluch napokon napriek tomu nevykonal.
105. Podľa správneho súdu žalovaný nemôže vytýkať splnomocnenému zástupcovi deklarovaného dodávateľa nezabezpečenie svedka, ktorý chcel vypovedať, pokiaľ správca dane na jeho výsluch rezignoval a naviac tento svoj procesný postup pripisuje na ťarchu žalobcovi. V zmysle vyššie uvedeného správca dane má právo nevykonať navrhnutý dôkaz, avšak je povinný svoj procesný postup náležite odôvodniť. V danom prípade však náležité odôvodnenie správcu dane, ale najmä žalovaného vo vzťahu k nevykonaniu výsluchu svedka absentovalo.
106. Správny súd sa ďalej zaoberal žalobnými námietkami v bode IV.C správnej žaloby, ktoré sa týkali procesného postupu správcu dane pri realizovaní miestnych zisťovaní u odberateľa žalobcu SP, a.s. v dňoch 07.12.2017, 18.05.2018 a 05.03.2020, kde správca dane kládol zamestnancom SP, a.s. otázky ohľadom zdaniteľných plnení žalobcu a materiálne išlo o úkony, ktoré sa mali realizovať ako výsluchy svedkov s umožnením účasti žalobcu. K problematike miestneho zisťovania si správny súd dovoľuje poukázať na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/28/2021 zo dňa 28.04.2023, v ktorom uviedol : „Miestne zisťovanie patrí medzi procesné nástroje, ktorými sa plní účel správy daní. Správca dane miestnym zisťovaním vyhľadáva dôkazy, preveruje a zisťuje skutočnosti, ktoré sú potrebné na účely správy daní, pričom výsledky miestneho zisťovania môžu byť dôkazom pri správe daní. Miestne zisťovanie môže vykonať správca dane neohlásene (ako to bolo v posudzovanom prípade), t. j. bez predchádzajúceho súhlasu, resp. upovedomenia daňového subjektu, prípadne inej osoby. Správcovi dane tak zo zákona výslovne nevyplýva povinnosť informovať kontrolovaný daňový subjekt o tom, že sa bude miestne zisťovanie v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávať. Možnosť kontroly takto získaného dôkazu zo strany daňového subjektu za účelom bránenia jeho práv a záujmov je zabezpečená jeho právom nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou u neho vykonávanou, ako i právom vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim. Kasačný súd tu poukazuje napr. na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/60/2009 zo dňa 25.05.2010, podľa ktorého „miestne zisťovanie má povahu dôkazného prostriedku a umožňuje správcovi dane na základe vlastného pozorovania a zistení získať informácie potrebné pre správu daní a taktiež pre určenie ďalšieho postupu v rámci daňovej kontroly.
Právo kontrolovaného daňového subjektu vyplývajúce z § 15 ods. 5 písm. d) zákona č. 511/1992 Zb. [v súčasnosti § 45 ods. 1 písm. e) daňového poriadku] netreba brať absolútne v tom zmysle, že daňový subjekt musí byť prítomný pri každom miestnom zisťovaní, nakoľko relevantné informácie vyplývajúce z miestneho zisťovania podliehajú prejednaniu s dotknutým daňovým subjektom, pri ktorom má daňový subjekt možnosť v plnej miere využiť svoje procesné právo vyjadriť sa k zisteniam správcu dane, navrhovať vykonanie ďalších dôkazov na podporu jeho tvrdení, resp. na vyvrátenie podozrenia o nevierohodnosti ním predkladaných dôkazov, prípadne klásť otázky tretím osobám zúčastneným na daňovom konaní“.“ Ďalej správny súd poukazuje aj na závery rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Sžfk/45/2021 zo dňa 28.04.2023, v ktorom taktiež uviedol : „Správca dane je oprávnený vykonať miestne zisťovanie, a to bez povinnosti predchádzajúceho informovania kontrolovaného daňového subjektu. Možnosť kontroly takto získaného dôkazu zo strany daňového subjektu je zabezpečená jeho právom nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou u neho vykonávanou, ako i právo vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole a k spôsobu ich zistenia. Kasačný súd zdôrazňuje, že miestne zisťovanie môže príslušný orgán vykonať náhodne, t. j. bez predchádzajúceho súhlasu, resp. upovedomenia daňového subjektu.“
107. Z uvedenej argumentácie vyplýva, že vykonanie miestneho zisťovania u iného subjektu ako je kontrolovaný daňový subjekt bez toho, aby bol kontrolovaný daňový subjekt o tomto miestnom zisťovaní upovedomený, nie je nezákonným postupom. Daňový poriadok neukladá správcovi dane povinnosť oboznamovať kontrolovaný daňový subjekt s vykonaním miestneho zisťovania u iných daňových subjektov tak, aby bola kontrolovanému daňovému subjektu vytvorená možnosť zúčastniť sa tohto miestneho zisťovania. Preto neobstojí tá časť argumentácie žalobcu, v ktorej namietal, že daňový subjekt má právo byť upovedomený o takomto miestnom zisťovaní a zúčastniť sa na ňom.
108. Podstatné pre zabezpečenie realizácie práv kontrolovaného daňového subjektu je aj v zmysle uvedenej argumentácie najvyššieho správneho súdu to, aby mal kontrolovaný daňový subjekt možnosť nahliadnuť do zápisníc (príp. úradných záznamov) z miestnych zisťovaní a aby mu bolo garantované právo vyjadriť sa k skutočnostiam zisteným v priebehu daňovej kontroly, spôsobu ich zistenia, príp. navrhnúť, aby v protokole z daňovej kontroly boli uvedené tieto jeho vyjadrenia k nim. Žalobca v tejto časti správnej žaloby v súvislosti s námietkami týkajúcimi sa miestneho zisťovania neprednáša žalobné námietky, ktorými by namietal, že v tomto smere boli porušené jeho práva.
109. Ani zo žalobcom citovaného ustanovenia § 37 ods. 4 Daňového poriadku nemožno vyvodiť povinnosť správcu dane umožniť kontrolovanému daňovému subjektu účasť na miestnom zisťovaní. Z tohto ustanovenia Daňového poriadku vyplýva, že ak správca dane vykonáva miestne zisťovanie za účasti daňového subjektu, zamestnanca daňového subjektu, inej osoby alebo zamestnanca inej osoby, odovzdá sa im rovnopis zápisnice alebo kópia zápisnice. Ak by sa miestneho zisťovania okrem zamestnancov správcu dane nezúčastnila iná osoba, spíše sa len úradný záznam. Toto ustanovenie Daňového poriadku upravuje spôsob zachytenia priebehu miestneho zisťovania a nevyplýva z neho požiadavka osobnej účasti kontrolovaného daňového subjektu pri miestnom zisťovaní.
110. Pokiaľ správca dane vychádzal z miestnych zisťovaní, ktoré boli vykonané v rámci iných daňových kontrol, použitie takéhoto dôkazu – zápisníc z miestnych zisťovaní vykonaných u dotknutých spoločností nie je vylúčené, nakoľko podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, pričom ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane podľa pomôcok, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Správca dane o miestnych zisťovaniach spísal Zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 102526140/2017 dňa 07.12.2017, Zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 100984297/2018 zo dňa 18.05.2018 a Zápisnicu o miestnom zisťovaní č. 100599764/2020 zo dňa 05.03.2020. Tým, že žalobca síce nebol účastný miestnych zisťovaní, avšak mal možnosť nahliadnuť do zápisníc z miestnych zisťovaní a mohol sa vyjadriť k zisteným skutočnostiam, nebol v zmysle vyššie uvedenej argumentácie ukrátený na svojich právach, preto správny súd vyhodnotil túto žalobnú námietku ako nedôvodnú.
111. V bode VI. správnej žaloby žalobca namietal, že orgány finančnej správy zistili skutkový stav nedostačujúco, pričom opätovne poukázal na nevykonanie výsluchov N. O. a G. G. D. ako aj nevykonanie výsluchov zamestnancov SP, a.s. s umožnením účasti zástupcu žalobcu. Správny súd sa uvedenými námietkami zaoberal, pričom odkazuje na svoje závery k týmto námietkam už uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia. Žalobca zároveň namietal postup správcu dane spočívajúci vo vyžiadaní si veľkého objemu dokumentácie od odberateľa žalobcu SP, a.s., pričom z obsahu rozhodnutí orgánov finančnej správy nemožno podľa žalobcu zistiť, ako boli tieto listiny vyhodnotené. Uvedená žalobná námietka teda smeruje podľa názoru správneho súdu k hospodárnosti a efektívnosti postupov správcu dane. K uvedenému správny súd uvádza, že skutočnosť, že správca dane žiadal dôkazy od odberateľa žalobcu a po oboznámení s nimi ich vyhodnotil z hľadiska ich použiteľnosti, obsahu a vierohodnosti následne ako nepoužiteľné pre účely daňovej kontroly, preto nemusí byť vylúčené. Podľa stanovenia § 44 Daňového poriadku sa daňová kontrola vykonáva vždy iba v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR), čo znamená, že správca dane by nemal pri jej výkone zbytočne zaťažovať daňový subjekt, no zároveň ju musí vykonať v takom rozsahu, aby čo najpresnejšie a najobjektívnejšie zistil potrebné skutočnosti na splnenie jej účelu. Rozsah a spôsob daňovej kontroly, ktorý zvolí správca dane, musí spĺňať požiadavku nevyhnutnosti, primeranosti a účelnosti. Predmetné ustanovenie Daňového poriadku je potrebné vykladať v spojení so zásadou daňového konania vyjadrenou v § 3 ods. 2 Daňového poriadku, podľa ktorej je správca dane povinný vybaviť vec bezodkladne a bez zbytočných prieťahov, pričom je povinný použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré najmenej zaťažujú daňový subjekt a ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Konanie správcu dane spočívajúce vo vyžiadaní si listinných dôkazov od odberateľa žalobcu , ktoré správca následne nepoužije v odôvodnení svojho rozhodnutia nemožno vyhodnotiť ako zmätočné. Na druhej strane je však potrebné prisvedčiť tvrdeniu žalobcu, že všeobecné vyjadrenia správcu dane o nepoužiteľnosti predložených listín zaťažuje rozhodnutie nepresvedčivosťou, ak správca dane následne tieto listiny použije v rámci dokazovania a vyvodzuje z nich závery. K uvedenému došlo, ako na to správne poukázal žalobca, v prípade odpovede SP, a.s. doručenej správcovi dane dňa 11.02.2019 spolu s 15 dokumentmi, z ktorých nevyplynul podľa správcu dane žiadny dôkaz (strana 14 prvostupňového rozhodnutia) a následne z totožnej odpovede SP, a.s. vyvodzuje svoj záver o časovom nesúlade medzi dodaním IT služieb na projekte MMPČ žalobcom SP, a.s. a fakturovaním služieb deklarovaným dodávateľom žalobcovi (strana 44 prvostupňového rozhodnutia).
112. K námietke žalobcu, že pred vydaním prvostupňového rozhodnutia správcu dane ani v oboznámení s priebehom a výsledkami vyrubovacieho konania zo dňa 19.03.2020 nebol žalobca správcom dane oboznámený s miestnym zisťovaním vykonaným správcom dane v SP, a.s. dňa 05.03.2020 a s podaním SP, a.s. zo dňa 12.03.2020, správny súd uvádza, že táto je nedôvodná, nakoľko správca dane v prvostupňovom rozhodnutí uviedol, že prevzaté doklady neboli použité vo vyrubovacom konaní ako dôkaz, pričom uvedené tvrdenie zodpovedalo odôvodneniu prvostupňového rozhodnutia. Ak správca dane predmetnými dokladmi disponoval, je vecou jeho správnej úvahy, či a v akom rozsahu tieto dôkazy použije alebo nepoužije, preto správca dane v tomto smere nepochybil.
113. Správny súd sa ďalej zaoberal námietkou žalobcu nerešpektovania záväznosti pôvodného rozhodnutia žalovaného podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku zo strany správcu dane v prvostupňovom rozhodnutí a žalovaným v napadnutom rozhodnutí, konkrétne neumožnenia konfrontácie žalobcu so zamestnancami SP, a.s., ktorí boli priamo konfrontovaní s dodávkou služieb žalobcu na výstupe. V prípade rozhodnutia odvolacieho orgánu o zrušení odvolaním napadnutého rozhodnutia podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku z dôvodu konkrétnych procesných pochybení (ako tomu bolo v tejto veci) je správca dane podľa § 74 ods. 4 veta tretia Daňového poriadku viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu. Preto je v plnej kompetencii správcu dane postupovať po vrátení veci po zrušení odvolacím orgánom tak, aby vytknuté pochybenia odstránil realizujúc pri tom procesný postup prináležiaci úkonom, ktoré je v rámci uvedeného potrebné vykonať. Samotná skutočnosť ukončenia daňovej kontroly doručením protokolu z daňovej kontroly daňovému subjektu uvedený záver správneho súdu nevylučuje. Z pohľadu tohto záveru správneho súdu je námietka žalobcu hodnotená ako dôvodná. Pokiaľ žalovaný vo svojom pôvodnom zrušujúcom rozhodnutí (101528003/2019 zo dňa 21.06.2019) vytkol správcovi dane, že odvolávajúci sa (žalobca) oprávnene namieta, že ho vopred neoboznámil s písomnou odpoveďou SP, a.s. zo dňa 11.02.2019 a neumožnil mu konfrontáciu odpovedí s jej zástupcami, resp. osobami, ktoré vyjadrenie poskytli, a právom sa dožaduje konfrontácie preukázania IT služieb ním a jeho dodávateľa IRON SLOVAKIA, a.s. so stanoviskom SP, a.s., potom je žalobná námietka dôvodná, nakoľko z prvostupňového rozhodnutia správcu dane nevyplýva, že sa konfrontácia uskutočnila, prípadne ako
sa správca dane ako orgán verejnej správy 1. stupňa viazaný názorom odvolacieho orgánu s touto povinnosťou vysporiadal. Ako na to správne poukázal žalobca, žalovaný v napadnutom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevysvetlil, prečo sa odklonil od svojho záveru a netrval na dodržaní toho, čo správcovi dane vytkol v pôvodnom prvostupňovom rozhodnutí.
114. Za podstatnú žalobnú námietku v prejednávanom prípade však správny súd vyhodnotil námietku žalobcu, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné z hľadiska nejednoznačnosti záveru orgánov finančnej správy, ktorá z hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na odpočet dane nebola v danom prípade splnená, resp. či orgány finančnej správy dospeli na základe vykonaného dokazovania k záveru, že k dodaniu IT služieb vôbec nedošlo (chýbala fakticita plnenia) alebo IT služby neboli dodané práve deklarovaným dodávateľom uvedeným na faktúrach. Uvedenú žalobnú námietku žalobca ďalej rozviedol v bode VI. správnej žaloby, kde okrem iného namietal správcom dane vykonané neobjektívne hodnotenie dôkazov o reálnosti dodaných IT služieb (Objednávka č. OB20170037, Rámcová zmluva o obchodnej spolupráci zo dňa 04.11.2016, Akceptačný protokol, Dokumentácia PERFORMANCE TEST DIZAJN WS MMPC, Dokumentácia PERFORMANCE TEST REPORT MMPČ Webové služby (Slovenská pošta), Procesný diagram, Tlačové zostavy excelovských súborov: TS interne testy, TS Klient MMPČ, TS MMPC_Logis, TS Web MMPČ, Odberateľské faktúry vystavené SP, a.s. vrátane príloh, Objednávka č. OB2017038, Rámcová zmluva o obchodnej spolupráci zo dňa 04.11.2016, Akceptačný protokol, Dokumentácia – Popis logiky ETL kontrolerov použitých pri spracovaní dát z RFID infraštruktúry SP, a.s., Súbory: rfid_tags.ktr, rfid_readers.ktr, rfid_logs.ktr, rfid_locations.ktr, rfid_downloads.ktr, Súbory: schema.sql, data.sql, Odberateľské faktúry vystavené SP, a.s. vrátane príloh, ako aj USB nosič doručený dňa 30.07.2018 správcovi dane, ktorý ho ani neotvoril), poukázal ďalej na svedecké výpovede B. C. D., B. E. G., G. H., B. B. K., G. G. D., ktoré podľa neho preukazujú reálnosť plnenia a dodanie IT služieb spoločnosťou IRON SLOVAKIA, a.s. a poukázal na neexistenciu časového nesúladu medzi dodávkami plnení od deklarovaného dodávateľa žalobcovi a dodávkami žalobcu do spoločnosti SP, a.s. Táto argumentačná línia žalobcu potom pokračuje v bode VII. správnej žaloby, v ktorej okrem iného poukázal na konkrétne citácie prvostupňového rozhodnutia správcu dane s tým, že „správca dane nespochybňuje, že boli plnenia dodané, ale neboli dodané tak ako boli fakturované“, na inom mieste svojho rozhodnutia správca dane uviedol, že „spoločnosť IRON SLOVAKIA, a s. služby nevykonala a spoločnosť WR, s. r. o. tiež služby nevykonala a ak boli dodané iným dodávateľom a B. B. K. a B. C. D. poznajú dodávateľa, tak to mali správcovi dane uviesť, aby správca dane skutočné vykonanie IT služieb preveril“ (strana 39 prvostupňového rozhodnutia). Zároveň žalobca poukázal aj na predkladaciu správu správcu dane k odvolaniu zo dňa 26.11.2020, v ktorej správca dane nepoprel, že služby fakturované žalobcovi boli vykonané, ale poprel skutočnosť, že fakturované služby vykonala spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s. a jej dodávateľ. Súčasne však správca dane v závere prvostupňového rozhodnutia uviedol, že daňový subjekt, jeho dodávatelia ani úkony vykonané správcom dane nepreukázali, že služby podľa faktúr č. 201705010 a 201705011 boli skutočne vykonané a dodané práve v zdaňovacom období máj 2017 spoločnosťou IRON SLOVAKIA, a.s. a jeho subdodávateľmi tak ako boli deklarované faktúrami, tvrdeniami zástupcov daňového subjektu a svedka B. C. D., že služby boli vykonané tak ako boli fakturované. Podľa žalobcu je z konštatácií správcu dane potrebné usúdiť, že zo strany správcu dane nedošlo k spochybneniu reálnosti samotných služieb fakturovaných žalobcovi, ale k popretiu priraditeľnosti týchto služieb k deklarovanému dodávateľovi, IRON SLOVAKIA, a.s., vrátane nepreukázania konkrétnych fyzických osôb, ktoré služby fakticky vykonali.
115. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí reprodukoval záver správcu dane (na strane 45 napadnutého rozhodnutia) tak, že správca dane konštatoval, že vyjadrenie odvolávajúceho nepreukázalo žiadne nové skutočnosti ani dôkazy a doklady, ktoré by podľa § 49 ods. 2 zákona DPH preukázali skutočné dodanie IT služieb na faktúrach č. 201705010 zo dňa 16.05.2017 a č. 201705011 zo dňa 17.05.2017 spoločnosťou IRON SLOVAKIA, a.s., aby správca dane mohol odvolávajúcemu sa uznať právo na odpočítanie dane a následne žalovaný (na strane 51 napadnutého rozhodnutia) uviedol, že v zmysle zistení správcu dane konštatuje, že preverované plnenia, ktoré mala spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s. prijať od WR, s. r. o. boli vykonaným dokazovaním správcu dane dostatočne spochybnené, preto správca dane oprávnene prijal záver, že deklarované služby od spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s. neboli na predchádzajúcich stupňoch vierohodne preukázané a ani odvolávajúci nepredložil také dôkazy, ktorými by zvrátil pochybnosti správcu dane. Žalovaný však následne (na strane 53 napadnutého rozhodnutia) uviedol, že „podľa odvolacieho orgánu ak aj nejaké osoby vykonávali pre spoločnosť IRON SLOVAKIA, a.s. IT služby v spojitosti s projektami „vypracovanie metodiky testovania Web služieb IS Master - MMPČ“ a „Kontajnerová logistika – RFID“, ktoré boli následne fakturované odvolávajúcemu nebolo preukázané,
že túto činnosť vykonávali pod hlavičkou spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s. alebo cez subdodávateľa WR, s. r. o.“
116. Správny súd dospel k záveru, že uvedené formulácie orgánov finančnej správy sú v tomto ohľade zmätočné a nie je možné z odôvodnenia nimi vydaných rozhodnutí zistiť, nesplnenie ktorej hmotnoprávnej podmienky bolo dôvodom nepriznania práva na odpočet DPH. Žalobca preto správne poukázal na to, že „v prípade ak sa pochybnosti správcu dane viažu k vecným podmienkam odpočítania dane, mal by kontrolovaný daňový subjekt vedieť, či považuje správca dane za pochybné reálne uskutočnenie deklarovaných plnení, teda či vôbec platiteľ prijal plnenia, z ktorých si uplatňuje odpočítanie dane, alebo či sú pochybnosti o tom, že mu ich dodal deklarovaný dodávateľ“ (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžf/65/2016 zo dňa 13.02.2018). Z administratívneho spisu zároveň vyplynulo, že žalobca sa opakovane domáhal jasného vyjadrenia zo strany správcu dane, či jeho pochybnosti smerujú k reálnosti dodania IT služieb alebo k spochybneniu toho, že IT služby dodal dodávateľ uvedený faktúre, resp. subdodávateľ. Z rozhodnutí daňových orgánov nevyplýva jednoznačný záver, či v prejednávanom prípade spochybnili samotnú existenciu plnenia alebo skutočnosť, že plnenie bolo dodané deklarovaným dodávateľom uvedeným na faktúrach. Vyhodnotenie týchto skutočností je z hľadiska posudzovania ďalších žalobných námietok a následného meritórneho rozhodnutia kľúčové.
117. K zistenému skutkovému je potrebné uviesť, že v prejednávanom prípade boli predmetom dodania IT služby týkajúce sa dvoch projektov, v rámci prvého projektu išlo o dodanie metodiky pre aplikačné a záťažové testy webových služieb IS Master manažment podacích čísel, príprava testovacích scenárov a testovacích prípadov, návrh realizácie, podpora pri testovaní a vyhodnotenie testov, účelom bolo zabránenie duplicity podacích čísel a zvýšenie kvality poštových služieb SP, a.s. a v druhom projekte išlo o dodanie analýzy údajov zozbieraných RFID infraštruktúrou, návrh ETL procesov a ETL kontrolérov na sledovanie obehu kontajnerov v prostredí SP, a.s., pričom išlo o doplnenie už existujúceho logistického systému s názvom LOGIS v prostredí spoločnosti SP, a.s. Z uvedené vyplýva, že išlo o dodanie IT služieb, ktoré žalobca (sčasti) použil na výstupe pre svojho odberateľa SP, a.s. Uvedená skutočnosť, že žalobca plnenie pre svojho odberateľa dodal, nebola sporná, čo potvrdil aj správca dane v prvostupňovom rozhodnutí. Sporným bolo dodanie IT služieb medzi deklarovaným dodávateľom ako zhotoviteľom a žalobcom ako objednávateľom, pričom orgány finančnej správy svoje pochybnosti odvodzujú najmä z výsluchov svedkov zo spoločnosti IRON SLOVAKIA, a.s. (B. B. K., B. E. G., G. H., G. G. D.) a zo spoločnosti WR, s. r. o. (E. F., A. L., B. J. D.).
118. Žalobca preukazoval reálne dodanie IT služieb predloženými listinnými dôkazmi, ktoré sú vyhotovené so záhlavím a logom deklarovaného dodávateľa (IRON SLOVAKIA, a.s.), pričom výsledky činnosti, ktoré získal od dodávateľa odprezentoval správcovi dane na ústnom pojednávaní v sídle žalobcu dňa 04.10.2018. Správny súd má za to, že správca dane sa s predmetnými dôkazmi náležitým spôsobom nevysporiadali, pričom vzhľadom na špecifický predmet plnenia, ktorý má nehmotný charakter a skutkové okolnosti prejednávaného prípadu, kedy odovzdávanie plnenia medzi žalobcom a deklarovaným dodávateľom malo prebiehať prostredníctvom USB nosičov, je nevyhnutné, aby sa správca dane pre ustálenie záveru, ktorá z hmotnoprávnych podmienok nepriznania práva na odpočet DPH bola splnená, náležite vysporiadal s predmetnou dokumentáciou vypracovanou pod hlavičkou deklarovaného dodávateľa. Správca dane tvrdením, podľa ktorého projektová dokumentácia a funkčná špecifikácia na IT projekty je na posúdenie odborníkov v oblasti IT služieb a nie daňových úradníkov, nepriamo priznal, že špecifická problematika dodania si vyžaduje odborné posúdenie kvalifikovanou osobou z oblasti informačných technológií. Daňový poriadok však v takom prípade umožňuje správcovi dane pre odborné posúdenie skutočností dôležitých pre správne určenie dane aj požiadať znalca o vypracovanie znaleckého posudku alebo odborného stanoviska (§25a Daňového poriadku).
119. Správny súd zistil, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevysporiadal ani s argumentáciou žalobcu uvedenou v odvolaní (na stranách 25, 103, 108, 129 až 138 odvolania) proti prvostupňovému rozhodnutiu s poukazom na relevantnú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie vo vzťahu k preukázaniu reálnosti dodania IT služieb deklarovaným dodávateľom. Žalovaný vo vzťahu k rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a k judikatúre Súdneho dvora Európskej únie súvisiacej s priznaním práva na odpočet DPH v nadväznosti na dodanie služieb dodávateľom IRON SLOVAKIA, a.s. (na stranách 58 a 59 napadnutého rozhodnutia) bez bližšieho odôvodnenia uviedol, že ich obsah a prijaté závery nesúvisia s preverovaným prípadom. Správny súd preto vyhodnotil ako dôvodnú žalobnú námietku, podľa ktorej je napadnuté rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné
z dôvodu, že sa žalovaný nevysporiadal s odvolacou námietkou žalobcu, že ak daňové orgány považujú za nepreukázané, že fakturované plnenie bolo dodané práve dodávateľom uvedeným na faktúre, s poukazom na rozhodovaciu prax Súdneho dvora Európskej únie sú povinné – na vlastné dôkazné bremeno – preukázať, že predmetné plnenie bolo súčasťou podvodného konania, o čom daňový subjekt vedel alebo mal vedieť a konštatovanie žalovaného, že správca dane nevyhodnotil predmetné plnenie ako súčasť podvodu, je podľa žalobcu explicitným potvrdením faktu, že orgány finančnej správy rozhodili v rozpore s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie a existenciu daňového podvodného konania a vedomosť žalobcu o ňom vôbec nepreverovali. V prípade ak mal žalovaný za to, že judikatúra, na ktorú poukazoval žalobca v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, je nepriliehavá k prejednávanému prípadu, bolo nevyhnuté z hľadiska preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia uviesť aj náležité odôvodnenie.
120. Správny súd preto dospel k záveru o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného, pričom pokiaľ je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, takéto nedostatky spravidla bránia posúdeniu dôvodnosti ďalších meritórnych námietok – opodstatnenosti nepriznania nároku na odpočet DPH.
121. Správny súd preto považuje za potrebné zdôrazniť, že právo na odpočítanie dane uvedené v čl. 167 a nasl. Smernice Rady 2006/112/ES zo dňa 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Právo zdaniteľných osôb odpočítať z dane, ktorú majú zaplatiť, daň splatnú alebo zaplatenú na vstupe, z tovarov, ktoré nadobudli alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného európskeho systému dane z pridanej hodnoty (opakovane judikované závery vyplývajúce napr. z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-324/11 Tóth). Cieľom režimu odpočítania dane je úplne zbaviť zdaniteľné osoby bremena dane splatnej alebo zaplatenej v rámci všetkých hospodárskych činností. Spoločný systém dane z pridanej hodnoty zabezpečuje úplnú neutralitu daňového zaťaženia všetkých hospodárskych činností bez ohľadu na ich účel alebo výsledky, za predpokladu, že sú samy predmetom dane (závery vyslovené Súdnym dvorom EÚ napr. v rozhodnutí C-285/11 Bonik). Toto právo sa osobitne uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce transakcie uskutočnené na vstupe. Zároveň ale každá transakcia musí byť vo vzťahu k DPH sama predmetom vyhodnotenia, nezávisle na DPH splatnej za predchádzajúce alebo nasledujúce transakcie (opakovane judikované závery vyplývajúce napr. z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-267/2015 zo dňa 22.06.2016 Gemeente Woerden/Staatssecretaris van Financi?n).
122. Odpočítanie dane môže byť v zmysle judikatórnych záverov Súdneho dvora EÚ obmedzené najmä v prípadoch, ak : (1) zdaniteľná osoba nesplní hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, (2) došlo k daňovému podvodu, (3) došlo k prípadu zneužitia práva.
123. Kumulatívne splnenie hmotnoprávnych podmienok je aj pri určitom judikatórnom posune naďalej základným predpokladom pre odpočet DPH. Splnenie podmienok pre odpočítanie dane vo všeobecnosti preukazuje osoba, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje. V prípade, že by boli hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane splnené, aj tak môže dôjsť k obmedzeniu práva na odpočítanie dane, a to v prípade daňového podvodu alebo zneužitia práva. Potreba rozlišovania dôvodov na odpočítanie dane a zamedzenie „zmiešavania“ dôvodov na nepriznanie odpočítania dane bola opakovane vyslovená v judikatúre Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu SR (napr. rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Sfk/27/2021 zo dňa 30.11.2022). Potreba rozlišovania uvedených dôvodov nachádza svoj materiálny odraz aj v teórii dôkazného bremena, pretože ide o odlišné prípady pre neuznanie odpočítania dane a je pri nich odlišný obsah a rozsah dôkazného bremena daňového subjektu a správcu dane.
124. Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú : (1) že poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň (t.j. status osoby deklarovaného dodávateľa), (2) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t.j. materiálna existencia plnenia), (3) že prijaté plnenie je príjemcom (daňovým subjektom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti.
125. Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, právo na odpočítanie dane môže byť odopreté. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia podmienok pre odpočítanie dane je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje.
126. Platiteľ dane si v zmysle zákona o DPH môže odpočítať daň:
- dňom vzniku daňovej povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona o DPH),
- daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru (§ 19 ods. 1 zákona o DPH) alebo služby (§ 19 ods. 2 zákona o DPH),
- daň, ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje musí byť voči nemu uplatnená iným platiteľom dane z tovarov alebo služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH), a
- zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane, od ktorého mu bol tovar dodaný (§ 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH), čo je však formálnou a nie hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane.
127. Pri daňovom podvode je na rozdiel od preukazovania splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane dôkazné bremeno primárne na správcovi dane. Predpoklady pre posúdenie veci ako daňového podvodu boli zadefinované v judikatúre Súdneho dvora EÚ, na základe ktorej bol vytvorený tzv. Axel Kittel test existencie daňového podvodu (C-439/04 a C-440/04, Axel Kittel a Recolta Recycling). Pri daňovom podvode musí správca dane v rámci svojho dôkazného bremena: (1) preukázať existenciu podvodu na dani z pridanej hodnoty (chýbajúcu daň) a to v ktoromkoľvek predchádzajúcom článku reťazca (objektívny test v rámci celého reťazca), (2) preukázať objektívne skutkové okolnosti svedčiace tomu, že kontrolovaný daňový subjekt o podvode na predchádzajúcom článku reťazca vedel alebo mohol vedieť, pričom stačí nevedomá nedbalosť a nemusí ísť o úmysel (vedomostný test konkrétneho subjektu) (3) musí posúdiť, či kontrolovaný daňový subjekt prijal opatrenia ktoré po ňom je možné rozumne vyžadovať aby zistil, či prijaté plnenie nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (due diligence vedomostný test konkrétneho subjektu).
128. V ďalšom konaní bude potrebné (ak žalovaný opätovne dospeje k záveru o neoprávnene uplatnenom nároku na odpočet DPH) klásť dôraz na dostatočne určité a presné formulovanie dôvodu, pre ktorý nie je nárok na DPH priznaný. A na druhej strane aj žalobca v prípade, že bude opätovne vydané rozhodnutie o tom, že neboli splnené podmienky na odpočet DPH, si musí byť vedomý toho, že judikatórny posun nadväzujúci najmä na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veciach C - XXX/XX K. S. a C-154/20 Kemwater ProChemie, s. r. o., sa týkajú určitých konkrétnych skutkových okolností a navyše nie toho prípadu, keď nie je uznané právo na odpočet DPH pre to, že vôbec nešlo k dodaniu tovaru alebo služby, teda v prípade ak je spochybnené materiálne plnenie. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že aj vzhľadom na vyššie uvedené judikatúrou ustálené závery dôkazné bremeno na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočet DPH zaťažuje predovšetkým daňový subjekt uplatňujúci si nárok odpočet a dokazovanie správcu dane (nie pri podvode a pri zneužití práva) slúži len na verifikáciu skutočností tvrdených daňovým subjektom. V prípade, že nejde o podvod alebo zneužitie práva, správca dane len preveruje tvrdenia daňového subjektu a nie je jeho povinnosťou viesť dokazovanie dovtedy, kým sa nepreukážu tvrdenia daňového subjektu.
129. Pokiaľ žalobca poukazoval na nedostatky v odôvodnení rozhodnutí daňových orgánov s tým, že nedostal odpovede na všetky námietky, správny súd uvádza, že aj vo vzťahu k súdnym rozhodnutia boli opakovane prijaté v rozhodnutiach súdov vyššej súdnej autority závery, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 209/04 zo dňa 23.06.2004). Aj v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nemusí dať súd detailné odpovede na všetky účastníkom konania predostreté otázky, ale len na tie, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci podstatné, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz Torija v. Španielsko). Tieto závery možno analogicky aplikovať aj na rozhodnutia orgánov verejnej správy.
130. V ďalšom konaní bude úlohou žalovaného postupovať v zmysle vyššie uvedenej argumentácie správneho súdu v časti, v ktorej uznal žalobné námietky žalobcu za dôvodné.
131. Žalobca bol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd priznal právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania podľa § 167 ods. 1 SSP. O výške trov konania rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku podľa § 175 ods. 2 SSP.
132. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0. 1. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. a/ SSP).
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP) .
O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. a) SSP).
Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.