Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_3Cob-60-2023.pdf
PDF · 94.98 KB
Case nature
Subarea
3Cob/60/2023
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu sudcu JUDr. Rastislava Pellu, členov senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Natálie Štrkolcovej, v spore žalobcu: LEGATOs Recovery, k.s., IČO: 47 256 184 správca úpadcu BIO INVESTMENTS s. r. o. v konkurze, sídlo: 086 05 Lukov 158, IČO: 44 162 626, so sídlom kancelárie správcu: A. B. XX, XXX XX A., právne zastúpený: SVITOK a spol., s. r. o., sídlo: Tomášikova 23/C, 821 01 Bratislava, IČO: 36 863 980, proti žalovanému: Východoslovenská distribučná, a.s., sídlo: Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 36 599 361, zastúpený advokátskou kanceláriou: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS/ADVOKÁTI s.r.o., sídlo: Apollo Business Center II, blok A, Prievozská 4, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 51 003 848, o zaplatenie 78.069,80 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Košice I, č.k. 32Cb/20/2020 – 445 zo dňa 17. januára 2023, takto
rozhodol:
I. Mení uznesenie Okresného súdu Košice I č.k. 32Cb/20/2020 – 445 zo dňa 17. januára 2023 v jeho výroku II tak, že žalovanému voči žalobcovi priznáva nárok na nahradenie trov konania v plnom rozsahu.
II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie rozhodol tak, že vo výroku I konanie zastavil a vo výroku II rozhodol o tom, že stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal.
2. Súd prvej inštancie rozhodnutie o zastavení konania odôvodnil skutočnosťou, že žalobca svojim podaním doručený súdu elektronicky dňa 16.1.2023 zobral späť svoju žalobu o zaplatenie 78.069,80 eur istiny titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaného. Tiež poukázal na skutočnosť, že podľa žalobcu toto bezdôvodné obohatenie vzniklo neoprávneným účtovaním (bez právneho dôvodu) tzv. platby G-komponentu (poukázal na Nález ÚS SR zo dňa 22.06.2016, sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zverejnený v Zbierke zákonov SR pod č. 220/2016 zo dňa 21.07.2016) a následným prijatím týchto platieb od žalobcu, či vykonaním úkonu započítania k záväzku žalovaného voči žalobcovi z titulu doplatku za žalobcom dodanú elektrinu. Rozhodnutie o zastavení konania procesne odôvodnil ustanoveniami § 144, § 145 ods. 1 a § 146 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
3. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ustanovením § 257 CSP (možnosť súdu výnimočne náhradu trov konania nepriznať, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa). Skonštatoval, že v danom prípade zastavenie konania zavinil žalobca, ktorý zobral podanú žalobu späť bez vážneho dôvodu; náhrada trov konania by teda podľa § 256 ods. 1 CSP patrila žalovanému. Súd prvej inštancie ďalej dodal, že zo späťvzatia žaloby, jej dôvodov vymedzených žalobcom spočívajúcich v existencii konkurzného konania úpadcu a vývoj súdnej judikatúry (právne názory vyslovené súdnymi autoritami), považoval takýto stav za existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa odôvodňujúcich použitie § 257 CSP. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa prihliadol na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery strán sporu (nielen tej strany, ktorú by v zmysle všeobecných ustanovení zaťažila povinnosť nahradiť
trovy konania, ale aj tej strany sporu, ktorej by výnimočným nepriznaním nároku na náhradu trov konania bola dotknutá majetková sféra) a zobral do úvahy aj okolnosti, ktoré stranu viedli k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní.
4. Súd prvej inštancie v predmetnom konaní nepovažoval za sporné, že nárok si uplatnil správca, konajúci v mene úpadcu (výrobca el. energie z obnoviteľných zdrojov) počas prebiehajúceho konkurzného konania ako reakciu aj na vtedajšiu súdnu prax a vyslovený právny názor súdov prvej inštancie a odvolacích súdov s najvyššou pravdepodobnosťou aj za účelom získania peňažných prostriedkov pre čo najvyššie uspokojenie veriteľov prihlásených pohľadávok (medzi nimi aj žalovaný), pričom pri rozhodovaní o náhrade trov konania vzal do úvahy skutočnosť, že po vyslovení nového právneho názoru ÚS SR žalobca zobral svoju žalobu späť. Ďalej súd prvej inštancie porovnal finančnú situáciu žalobcu, ktorým je úpadca v prebiehajúcom konkurznom konaní na jeho majetok a situáciu žalovaného, ktorým je spoločnosť s pravidelnými finančnými príjmami a na základe uvedeného porovnania dospel k záveru, že nepriznanie nároku na náhradu trov konania úspešnej strane sporu (žalovanému), vzhľadom na predmet jeho podnikania a podnikateľské aktivity, nezhorší jeho finančnú situáciu do tej miery, ako by zaviazanie žalobcu - správcu konajúceho v mene úpadcu, zaťažilo jeho finančnú situáciu. Vychádzajúc z daných úvah ohľadom zhodnotenia dôvodov osobitného zreteľa, súd prvej inštancie nepriznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi.
5. Žalovaný svojim podaním zo dňa 21.2.2023 podal proti výroku II rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolanie. t.j. odvolanie podal proti výroku o náhrade trov konania, ktoré navrhol zmeniť tak, že žalovanému bude voči žalobcovi priznané právo na nahradenie trov konania v rozsahu 100%. Svoje odvolanie odôvodnil odvolacím dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), § 365 ods. 1 písm. d) CSP (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) a § 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Žalovaný podané odvolanie konkrétne odôvodnil spôsobom uvedeným v odsekoch 6 až 9 tohto odôvodnenia.
6. Zastavenie konania zavinil žalobca, preto žalovanému podľa § 256 ods. 1 CSP vzniklo právo na nahradenie trov konania voči žalobcovi. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje iba výnimku zo zásady zodpovednosti za zavinenie a nie všeobecné pravidlo, ktoré by neúspešnú stranu sporu oslobodzovalo od znášania náhrady trov konania úspešnej strany sporu, t. j. aplikácia ustanovenia § 257 je možná iba vo výnimočných prípadoch. Údajné dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodnil súd prvej inštancie nesprávne, keď ich videl v existencii konkurzného konania a vývoji súdnej judikatúry v neprospech žalobcu.
7. Poukázal na to, že v súvislosti s konkurzným konaním na majetok úpadcu, súd prvej inštancie porovnal zlú finančnú situáciu žalobcu (respektíve úpadcu, za ktorého žalobca koná) s finančnou situáciou žalovaného ako spoločnosti, ktorá pravidelne dosahuje zisk a preto súd prvej inštancie uzavrel, že nepriznanie náhrady trov konania v takomto prípade žalovanému finančne nepohorší, na rozdiel od situácie žalobcu, (ktorého by povinnosť nahradiť trovy konania finančne zaťažila). Takýto záver a právny názor je v rozpore s platným právnym stavom, existujúcou judikatúrou (nález Ústavného súdu ČR, I ÚS 2862/07 a uznesenie NS SR sp. zn. 6MCdo/5/2011) a predstavoval by absolútne popretie princípu spravodlivosti a samotného práva na spravodlivý proces, pretože ustanovenie § 257 CSP nemá slúžiť na stieranie majetkových pomerov medzi stranami sporu.
8. Vývoj rozhodovacej praxe (ohľadom vecného rozhodnutia o žalobe) v neprospech samotného žalobcu v priebehu trvania sporu tiež nie je možné považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý by mohol odôvodňovať použitie § 257 na aplikáciu rozhodnutia o náhrade trov konania. Na podporu tohto svojho stanoviska žalovaný poukázal na obsah uznesenia KS v Košiciach sp. zn. 4Cob/137/2022 zo dňa 26.1.2023. V čase podania žaloby neexistovalo žiadne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR a ani Ústavného súdu SR, ktoré by riešilo problematiku predmetu sporu a potvrdzovalo oprávnenosť žalobcom uplatneného nároku. Skutočnosť, že žalobca sa neoprávnene domnieval, že ním prezentovaná interpretácia a aplikácia dotknutých právnych noriem týkajúcich sa merita sporu je správna, nemôže byť dôvodom hodným osobitného zreteľa ani výnimočnou okolnosťou odôvodňujúcou aplikáciu § 257 CSP.
9. Zastavenie konanie zavinil žalobca, preto mal byť zaviazaný na nahradenie trov konania v prospech žalovaného a to podľa všeobecne platnej zásady procesnej zodpovednosti za zavinenie v zmysle § 256 ods. 1 CSP. K späťvzatiu žaloby pristúpil žalobca z dôvodov výlučne na jeho strane, pričom žalovaný nijako toto späťvzatie nezavinil. Procesnú zodpovednosť za zastavenie konania a s tým súvisiacu zodpovednosť za nahradenie trov konania má teda výlučne žalobca. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na existujúcu judikatúru – Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 196/09, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7MCdo/4/2010 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5MCdo/12/2018.
10. Žalobca sa k podanému odvolaniu žalovaného nijako nevyjadril, hoci mu toto odvolanie súd prvej inštancie zákonným spôsobom dňa 22.3.2023 riadne doručil.
11. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou a proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné. Odvolanie bolo prejednané bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP, pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a ani si to nevyžadoval dôležitý verejný záujem. Odvolanie prejednal podľa § 379 až § 385 Civilného sporového poriadku a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti nebolo vecne správne (nebolo ho možné podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť), preto ho odvolací súd z nižšie uvedených dôvodov podľa § 388 CSP zmenil tak ako je to uvedené vo výroku I tohto rozhodnutia.
12. Podľa § 365 (Odvolacie dôvody) ods. 1 písm. b), d) a h) CSP, Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: „b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.“
13. Podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.“
14. Podľa § 388 Civilného sporového poriadku: „Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.“
15. Žalovaný vo svojom odvolaní deklaroval odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d) a h) CSP (viď odsek 5 tohto odôvodnenia). S ohľadom na nižšie uvedené je potrebné konštatovať, že odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je daný. Vychádzajúc z tohto záveru (nesprávne právne posúdenie veci) už odvolací súd ako nepodstatnú neskúmal danosť ďalších žalovaným namietaných odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) a d) CSP.
16. Podľa § 256 ods. 1 CSP: „Ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.“
17. Podľa § 257 Civilného sporového poriadku: „Výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa“.
18. Vychádzajúc z obsahu § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku platí vo všeobecnosti zásada, že pokiaľ niektorá zo strán sporu zaviní zastavenie konania, tak súd voči nej prizná právo na náhradu trov konania protistrane. Táto zásada neplatí iba vo výnimočných prípadoch, kedy súd neprizná právo na nahradenie trov konania a to konkrétne za situácie, keď existujú dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 Civilného sporového poriadku).
19. Dôvody, ktoré by umožňovali aplikáciu ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku na rozhodnutie o trovách konania, nie sú špeciálne upravené a v zásade je táto problematika ponechaná na voľnú úvahu súdu. Rozhodnutie súdu však nemôže byť svojvoľné a musí vychádzať z obsahu a priebehu konkrétneho sporu, prípadne aj z aktuálnej situácie strany sporu (majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery).
20. Je nesporné a zrejmé, že v tomto konaní zavinil zastavenie konania žalobca svojim späťvzatím žaloby. Za tejto procesnej situácie podľa vyššie citovaného zákonného ustanovenia (§ 256 ods. 1 CSP)
bolo namieste, aby súd prvej inštancie zaviazal žalobcu na nahradenie trov konania žalovaného. Takýto záver samozrejme platí iba pokiaľ vo veci neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 CSP).
21. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní o náhrade trov konania uzavrel, že vo veci existujú dôvody hodné osobitného zreteľa (uvedené v odseku 4 tohto odôvodnenia). Odvolací súd po preskúmaní týchto dôvodov dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodmi, ktoré by vo veci rozhodovania o náhrade trov konania bolo možné považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa. Neopodstatnenosť týchto dôvodov je bližšie vysvetlená v nasledovných odsekoch 22 až 25 tohto odôvodnenia.
22. Žalobca ako správca konkurznej podstaty úpadcu podľa špeciálneho zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v mene úpadcu BIO INVESTMENTS s. r. o. v konkurze podal svoju žalobu na zaplatenie finančnej čiastky vo výške 78.069,80 eur titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a v tomto konaní neskôr predpokladajúc svoj neúspech zobral svoju žalobu späť. Súd prvej inštancie zjednodušene konštatoval, že dôvodom hodným osobitného zreteľa je situácia, keď žalobca po podaní žaloby zistí nedôvodnosť svojho nároku, z tohto dôvodu zoberie svoju žalobu späť, pričom tento žalobca je zároveň správcom konkurznej podstaty úpadcu, t.j. právnickej osoby v úpadku a naproti tomu je žalovaný finančne úspešný podnikateľský subjekt.
23. Vyššie uvedený záver súdu prvej inštancie o existencii dôvodu hodného osobitného zreteľa (podmienka aplikácie § 257 CSP na rozhodnutie o trovách konania) neobstojí. Jednak žiadna z citovaných skutočností (uvedomenie si neopodstatnenosti uplatneného nároku, úpadok a dobrá finančná situácia žalovaného) sama osebe nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa a ani kumuláciu týchto skutočností nie je možné považovať za naplnenie tohto liberačného dôvodu pre rozhodnutie o trovách konania.
24. Skutočnosť, že žalobca je v postavení správcu konkurznej podstaty úpadcu podľa zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, nijako nemení jeho zákonnú povinnosť podľa § 256 ods. 1 CSP, t.j. povinnosť strany sporu, ktorá zavinila zastavenie konania, nahradiť protistrane jej trovy konania. Z obsahu samotného Zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii dokonca priamo vyplýva opak. Uvedené je zrejmé z ustanovenia § 78 citovaného zákona, podľa ktorého trovy konania o vylúčení majetku zo súpisu sú pohľadávkou proti dotknutej podstate, t.j. ide o pohľadávku, ktorú je možné v konkurze navyše uhrádzať priebežne. V súvislosti so všeobecnou povinnosťou žalobcu podľa § 256 ods. 1 CSP nahradiť trovy súdneho konania poukazuje odvolací súd aj na § 100 ods. 2 písm. a) Zákona č. 7/2005 Z.z. (vylúčenie niektorých pohľadávok z uspokojenia), ktoré špeciálne vylučuje možnosť nahradenia trov konania pre účastníkov konania, ktoré im vznikli účasťou v konkurznom konaní a v konaniach súvisiacich s týmto konaním. Výkladom citovaných ustanovení Zákona č. 7/2005 Z.z. je možné dospieť k jednoznačnému záveru, že aj pre žalobcu v postavení správcu konkurznej podstaty úpadcu platí ustanovenie § 256 ods. 1 CSP. Pokiaľ by úpadok strany sporu bol skutočnosťou, ktorá je prípadom hodným osobitného zreteľa, tak by to zákonodarca nepochybne do príslušného zákona (či už do CSP alebo Zákona o konkurze a reštrukturalizácii) explicitne uviedol.
25. Ani skutočnosť, že žalobca po zistení neopodstatnenosti žaloby zobral svoju žalobu späť, nie je možné považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa podľa § 257 CSP. Akceptácia takéhoto záveru nie je v súlade so základnými princípmi civilného sporového konania (právo na spravodlivý proces – Čl. 2 CSP) a priamo popiera význam ustanovenia § 256 ods. 1 CSP. Prijatím takéhoto stanoviska by každé späťvzatie nedôvodnej žaloby bolo možné považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, čo by v konečnom dôsledku ohľadom trov konania malo podľa § 257 CSP spôsobovať nepriznanie práva na nahradenie trov konania žalovanému. Nie je možné považovať za spravodlivý proces stav, keď by žalovaná strana mohla byť vystavovaná nedôvodným žalobám bez toho, aby žalobca niesol procesnú zodpovednosť za svoje konanie v podobe jeho povinnosti nahradiť trovy konania, ktoré žalovanému podaním neoprávnenej žaloby spôsobil a to ani za situácie, že žalovaný je úspešný finančne dostatočne zabezpečený podnikateľský subjekt. Takéto stanovisko podporuje aj existujúca vyššie citovaná judikatúra, na ktorú poukázal žalovaný vo svojom odvolaní.
26. Podľa § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku (trovy odvolacieho konania): „Ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.“
27. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a to tak, že úspešnému žalovanému voči neúspešnému žalobcovi priznal právo na nahradenie trov konania v rozsahu podľa pomeru jeho úspechu, t.j. v plnom rozsahu.
28. O výške nároku žalovaného na náhradu trov konania rozhodne samostatným uznesením poverený súdny úradník po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
29. V zmysle vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení súd rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).